Turnaj v metlobale - 5. kapitola
5. kapitola
(Ne)vydarený knock-out
„Došľaka! Ako si mohla!“ osopil sa Draco Malfoy na svoju – žiaľbohu - stále zákonitú manželku. Len silou vôle sa prinútil nesiahnuť na prútik a nezniesť ju nejakou bolestivou kliatbou z povrchu zemského.
„Ako? Veľmi jednoducho, ku podivu. Veď vieš, ak máš peniaze, máš všetko,“ odvrkla mu bezočivo, zatiaľ čo Harry stále nemo civel na farebnú fotku v novinách. Ich fotku. Jeho a Draca v objatí. Hlavy mali naklonené k sebe, usmievali sa a na krátky okamih sa ich pery spojili.
„Si odporná suka, vieš to?!“ vykríkol Draco bezmocne, kým ona sa len pobavene rozosmiala.
„A ty si patetický bastard! Konečne sa svet dozvie, aký v skutočnosti si. Odporný buzerant! A vraj čistokrvný! Pche!“ škľabila sa mu pomstychtivo priamo do tváre.
„Je mi jedno, čo si pomyslia ostatní a je mi sakra jedno, čo si o mne myslíš ty, ty odporná beštia! Ale nechápem, prečo si do nášho sporu musela zatiahnuť i nášho syna! Prečo?! To ti na ňom naozaj nezáleží?!“
Tvár Pansy sa zmenila v chladnú masku. Akoby ju mala vytesanú z neživého kameňa. „Máš pravdu. Je mi to jedno. Ale prečo by som mu konečne nemohla otvoriť oči? Predpokladám, že ten výtlačok novín dostane v priebehu zajtrajška, hoci som ich poslala Sokolím kuriérom,“ zanôtila a robilo jej očividné potešenie z toho, ako tým Draca mučila. Jej slová boli účinnejšie ako kliatba Cruciatus.
Dracova tvár spopolavela a on zalapal po dychu. Natiahol ruku ku kravate v snahe uvoľniť si uzol. Na čelo mu vystúpil studený pot a pľúca mu zovreli chladné okovy. Pred očami sa mu zatmelo. Jeho telo pristálo na mäkkom perzskom koberci v jeho vlastnej pracovni.
Harry bol v momente pri ňom. Uvoľnil mu bezchybne zaviazanú kravatu a rozopol prvé tri gombíky na snehobielej košeli. Dokonca sa načiahol po vonnej soli a priložil mu ju k nosu. Len čo sa nadýchol ostrej vône, zaklipkal očami a trhane sa pohol. Harry mu pomohol na nohy a prinútil ho sadnúť si do kresla. Potom sa otočil k jeho manželke s rovnako chladným výrazom v tvári ako mala ona.
„Čo chceš?“ opýtal sa jej priamo.
„Viem, že chcete obaja náš rozvod. Ak na mňa prepíše polovicu majetku a vilu, budem súhlasiť. Inak nie,“ vyhlásila, akoby presne takú otázku od jedného z nich očakávala. Podišla ku kozubu, vzala do hrsti letaxový prach a ešte naposledy sa k nim otočila. Oboch si premerala znechuteným pohľadom. „Ste mi odporní!“ fľochla na nich spomedzi úzkych, silno narúžovaných pier a zmizla v zelených plameňoch.
Draco si zložil hlavu do dlaní. Stále bol bledý ako smrť. Harry sa k nemu sklonil a dotkol sa jeho pleca. Na ten nežný podnet ho k sebe plavovlasý muž priam strhol do náručia. Harrymu nevadilo, že pred ním kľačí na kolenách, lebo ho jeho milenec objímal a on cítil ako sa jeho mocné telo chveje. Vedel, že mu plače na ramene, ale nepovedal celkom nič. Len ho nechal, nech sa vyplače, aby sa mu uľavilo. Napokon si k nemu prisadol, hoci sa v kresle dosť tlačili. Draco si oprel hlavu o jeho plece a preplietol si s ním prsty ľavej ruky.
„Čo budeme robiť? Nechcel som, aby sa to takto dozvedeli... Nemyslel som, že by bola schopná takej podlosti!“
„Neviem, Draco. Teraz... Asi môžeme spraviť len jedno. Povedať im o tom skôr ako sa to dozvedia od niekoho iného. V našom prípade – z novín.“
„Lenže ako? Počul si ju! Poslala im noviny Sokolím kuriérom! Nemáme šancu stihnúť to, keď im pošleme listy s vysvetlením.“
„Nemyslel som práve na to,“ vysvetlil Harry pokojne a sám sa čudoval, že v tejto situácii si zachoval chladnú hlavu práve on, keď by to malo byť naopak, lebo Draco bol vždy ten pokojne a racionálne zmýšľajúci a on rád jednal s horúcou hlavou.
„A čo teda chceš spraviť?“
„Spojíme sa s Krumom cez krb. Inú cestu nevidím. Požiadame ho, aby zašiel po našich synov a všetko im vysvetlíme. Potom sa spojím aj s Jamesom a Lily. Tak to bude najlepšie.“
„Nebojíš sa ich reakcie?“ spýtal sa zastretým hlasom Draco a Harry prikývol.
„Iste. Mám obavy z toho, ako to prijmú, ale...“ na chvíľu sa odmlčal, natiahol k nemu ruku a prstom sa dotkol jeho brady, aby ho donútil pozrieť naňho.
„Ale...?“ naliehal Draco nešťastne.
„Ale stalo by sa to i tak. Či sa to dozvedia skôr, či neskôr, nezabránili by mi prežiť zvyšok života s milovanou osobou,“ dokončil s úsmevom na perách a Draco naklonil hlavu ešte viac, len aby sa ich pery mohli stretnúť v nežnom bozku.
„Milujem ťa,“ zašepkali oddane jeho pery a Harry sa spokojne usmial. On ho miloval rovnako a miloval počuť zvuk tých slov z jeho úst...
Keď sa po chvíli znova od seba oddelili a Harryho prsty mu nežne prechádzali po tvári, zotierajúc cestičky sĺz na jeho lícach, opýtal sa ho: „Budeš v poriadku?“
Draco zahanbene prikývol. Nikdy predtým nestratil vedomie a nikdy neplakal. „Len mi prišlo... nevoľno. To je všetko.“
„Aj tak si myslím, že by si mal navštíviť liečiteľa,“ podotkol Harry nekompromisne a Draco presne vedel, čo to znamenalo. Buď k nemu zájde dobrovoľne, alebo ho tam jeho milenec odvedie nasilu.
„Tak dobre, pôjdem tam hoci aj zajtra, ale už sa poďme spojiť s tým Krumom, nech vieme, na čom sme,“ zamrmlal a spolu si kľakli pred krb, aby spravili to, čo mali už urobiť už dávno.
***
Scorpiusov svet sa otriasol v základoch. Chvíľu si myslel, že to prešlo, ale znova pocítil ten nepríjemný otras. Akoby nastalo v jeho malom svete hotové zemetrasenie.
„Scorpius, preber sa už,“ doľahol k nemu z diaľky známy hlas. „Vstávaj!“ Zasa to nepríjemné trasenie.
„Ak so mnou ešte raz zatrasieš, prisahám, že hodím znova šabľu!“ zavrčal nespokojne.
„Pochybujem. Po tejto noci musíš mať žalúdok priam žalostne prázdny,“ zahundral Albus a stiahol z neho perinu. „Tak pohni už!“
„Do frasa, čo sa deje?!“ zavrčala nespokojne. „Horí snáď?!“
„Zrejme. Musíme sa okamžite dostaviť do Krumovej pracovne.“
„Prečo?“ vyjachtal Scorpius a premýšľal, čo sa mohlo stať, keď sa snažil rozlepiť ťažké viečka. Denné svetlo predierajúce sa cez okno ho do očí priam bolestivo rezalo. Ale to nebolo všetko. V momente, keď precitol ho zasiahla omračujúca bolesť hlavy. S námahou sa posadil na posteli, kým sa Al prehrabával v jeho veciach, vyhadzujúc z nej jednotlivé kusy. Počnúc čistým spodným prádlom, ktoré mu pristálo v rozospatej tvári.
„Neviem prečo. Niečo sa deje. Nechcel mi nič povedať. Buď to sám nevie, alebo je to vážne a chcel, aby sme sa dozvedeli priamo od zdroja,“ vysvetlil Albus a konečne sa k nemu otočil, zatvárajúc dvojdverovú skriňu. „Pohni sa!“
„Veď už idem,“ zahundral Scorpius. Schmatol veci, ktoré mu Al vyhádzal zo skrine a pobral sa neistým krokom prezliecť do kúpeľne. Tak rýchlo ako vládal si umyl zuby a opláchol tvár studenou vodou. Pripomenul si, že by mohol požiadať profesora Kruma, aby mu dal niečo proti bolesti hlavy. Určite si to nezabudne pýtať... Pri tom tupom búšení, ktoré mu dunelo v každej časti mozgu to bolo nemožné.
Albus ho viedol chodbami a popritom sa snažil dozvedieť, čo sa včera stalo. Lenže Scorpius mal totálne okno.
„Fakt si na nič nepamätám. Viem, že... že mi bolo na nič a... prosto som sa opil. A potom tu bola tá blondínka a... Pozri, vážne mám totálne okno!“
„Nečudujem sa. Takéhoto som ťa ešte nezažil,“ zafrflal mu priateľ vyčítavo. „Vieš, že si sa tou žbrndou mohol pokojne otráviť? Vraj je to najsilnejšia pálenica... A len čert vie z čoho ju pália!“
Scorpius naňho previnilo pozrel. Uvažoval, či Albusa mrzelo to, že sa oňho musel celú noc starať, alebo či ho naštval fakt, že si mohol vedomky sám ublížiť.
Al zastal pred jednými z dverí na štvrtom poschodí, vedľa rytierskeho brnenia a trikrát zaklopal. Dvere sa otvorili takmer okamžite a objavila sa v nich statná postava rumunského profesora.
„Tu ste, dobre,“ hlesol spokojne a nechal ich vstúpiť do svojej pracovne. Potom sa otočil k Scorpiusovi. „Čo robí hlava?“
„Duní,“ zamrmlal Scorpius a pozrel na Albusa. Bolo zjavné, že Krum o jeho stave vedel prvé posledné. Bez slova sa otočil a podišiel k akejsi skrinke, odkiaľ vybral fľaštičku s nepekne zeleným obsahom a podal mu ju.
„Po tomto prestane. Nerád by som, aby ťa otec videl v takom stave. Spoliehajú sa, že na vás dozriem,“ vysvetlil, keď oheň v krbe zapraskal.
„Victor?“ ozvalo sa z plameňov, kde sa objavili naraz dve hlavy. Plavá i tá tmavá. Jedna pri druhej.
„Áno, Harry, tu som,“ odvetil a zrušil ochrany, aby sa mohli spokojne pozhovárať.
„Chlapci sú tu?“ opýtal sa Harry a Krum prikývol vo chvíli, keď Al i Scorpius podišli ku krbu tak, aby mohli vidieť do ohňa.
„Tu. Nechám vás osamote,“ povedal a vrhol na oboch mladíkov rýchly, skúmavý pohľad. „Budem vo vedľajšej miestnosti, keby niečo. Pracovňa je zabezpečená kúzlom, aby ste mali súkromie.“
Draco poďakoval, chlapci prikývli. Len čo Krum opustil svoju pracovňu a zmizol v druhej časti svojho obytného traktu, Al i Scorpius si svorne kľakli pred kozub.
„Stalo sa niečo?“ ozval sa Al ako prvý a pozrel z jedného muža na druhého.
„Stalo. Preto s vami potrebujeme niečo prediskutovať,“ odvetil Harry s vážnou tvárou.
„Spoločne,“ dodal Draco a veľavravne pozrel na svojho syna.
„Tak? Čo je také vážne, že to nemohlo počkať do nášho návratu?“ opýtal sa Scorpius.
Pozreli sa na seba a slova sa ujal Harry. „Zajtra dostanete obaja určitú... poštu. Nechceli sme, aby ste sa to dozvedeli takto,“ začal, „chceli sme vás na to pripraviť, aby ste si zvykli, pochopili nás a prijali veci lepšie, ale...“
„Nevyšlo to. Proste občas veci nevyjdú podľa vašich predstáv,“ dokončil Draco.
„To poznám,“ hlesol zamyslene Albus. „Čo bude v tej pošte?“ spýtal sa so záujmom.
„No... sú to... noviny,“ vyjachtal Draco a úkosom pozrel na Harryho. Nebol si istý, kto z nich by mal pokračovať vo vysvetľovaní. Ich pohľady sa zasa stretli a akoby sa na niečom dohadovali. Na niečom, čo vedeli len oni dvaja. Draco napokon prikývol a povzdychol si.
„Scorpius, budem sa rozvádzať s tvojou matkou,“ riekol na úvod. Nezdalo sa však, že by tá správa jeho syna nejako zaskočila. Naopak. Teatrálne prevrátil očami a dokonca spokojne prikývol.
„Ak si sa ocko obával toho, ako zareagujem na túto správu, ubezpečujem ťa, že nenamietam. Vonkoncom,“ uistil ho vyrovnaným hlasom.
„Lenže to nie je všetko, synček,“ zamrmlal jeho otec. „V tých novinách je... je tam fotografia. Som na nej ja... a...“
„Sme na nej spolu,“ vyriekol Harry a uprel na svojho syna pohľad, v ktorom sa jasne zračili obavy. Albus jeho narážku ovšem nepochopil, lebo vyhŕkol:
„No a? Čo má byť?“
Draco však pri pohľade na svojho syna zistil, že tomu to akosi docvaklo. Ale nebol si istý, či z náznakov vyrozumel správne to, čo sa im snažili krvopotne oznámiť.
„Ako spolu?“ ozval sa Scorpius zastretým hlasom a cítil, ako mu v hrdle od neblahej predtuchy vyschlo. Jeho otec naňho upieral jasný zrak sivých, úprimných a milujúcich očí, ktoré ho nemo prosili o pochopenie a odpustenie.
„Spolu...“ dodal, lebo nepotreboval povedať nič viac. „Tvoja matka ma takto chcela donútiť prepísať na ňu polovicu majetku a dom. Dal by som jej to všetko bez toho, aby do toho nezatiahla vás, ale spravila opak. Mrzí ma to,“ zaševelil. „Naozaj ma to mrzí, Scorpius. Nechceli sme náš vzťah pred vami tajiť, lenže nechceli sme, aby ste nás kvôli nemu i odsúdili,“ hlesol kajúcne.
Al sedel ticho na zemi, hľadel vyvalenými očami do ohňa a preskakoval pohľadom z jednej tváre na druhú. Čo sa im to snažili povedať? Ako spolu? Sú spolu?
„Al? Ty na to nepovieš nič?“ ozval sa Harry neisto, hľadiac do blednúcej tváre svojho syna. Ten naňho len zarazene civel. Presne ako Scorpius, bol ticho ako mucha a vstrebával, čo sa práve dozvedel. Snažil sa s tým nejako vysporiadať, no... Čo presne to preňho teraz znamenalo?
„A čo chceš počuť?“ ozval sa Albus chladným hlasom. „Ako... ako dlho ste... spolu?“
Draco pozrel na Harryho. „Nie dlho,“ odvetil namiesto neho. „Milujeme sa a chceme ostať spolu.“
„Otec?“ šepol Al, očakávajúc, či to jeho otec potvrdí. Ten prikývol na súhlas.
„Je to tak ako povedal Draco. Chceme ostať spolu.“
„A tiež sa chceme vziať. Len čo sa samozrejme rozvediem. Museli sme vám to povedať osobne. Naozaj sme to chceli spraviť, ale čakali sme na vhodnú chvíľu. A tá bola stále v nedohľadne.“ Draco pozrel z Albusa na Scorpiusa. Ten tam stále len sedel, teraz so sklopeným pohľadom civel do zeme.
„Budeme musieť ísť,“ povedal Harry napokon. „Nečakám, že nám okamžite odpustíte, ale prosím vás, aby ste nad tým aspoň popremýšľali, dobre? Nech sa k tejto situácii postavíte už akokoľvek, pochopíme to, či nás už zavrhnete, alebo nie. Ale mali by ste vedieť, že vám to nebudeme mať za zlé... Oboch vás máme príliš radi... Nechceli sme, aby to dopadlo takto. Počkáme na vás, keď sa vrátite a znova sa pozhovárame, dobre?“
Al nepatrne prikývol. Scorpius nereagoval. Tváre ich otcov sa z ohňa stratili. Al sa otočil ku Scorpiusovi. Až teraz si všimol, že mu z očí tečú slzy ako hrachy. Kotúľali sa mu po lícach, po špičke nosa a padali na podlahu. Al zdvihol ruku a chytil ho za plece, no Scorpius sa mu vytrhol, prudko sa postavil na nohy a vybehol z pracovne profesora Kruma ako namydlený blesk. Al za ním bez slova hľadel, keď sa v pracovni objavil profesor Krum s vážnou tvárou.
„Všetko v poriadku?“
Al pokrútil hlavou. „Nie, nič nie je v poriadku,“ zamrmlal a vstal konečne i on. Celé telo mal stuhnuté a meravé, jeho pohyby boli trhané.
Victor sa za ním díval a keď odchádzal, chytil ho za plece. „Keď budeš niečo potrebovať, vieš, že som tu,“ riekol tichým hlasom. Al vzápätí zmizol za dverami nečujne ako tmavý tieň. Akoby tam nikdy predtým nebol. Akoby sa nič z toho nestalo...
Nebola to však pravda. Večer našli sedieť na podobločnici sokola so zväzkom novín. Z fotografie na titulnej strane sa na nich usmievali dvaja muži, dve spokojné tváre, dve pery, ktoré splynuli v bozku. Scénka sa na pohyblivej fotke opakovala azda donekonečna. Nad fotkou stáli veľké titulky. „Malfoy a Potter! Kam sa stratilo ich nepriateľstvo?“
Scorpius zavrčal, vytrhol noviny z Alových rúk a rozškubal ich na drobné franforce. „Nenávidím ho! Merlin, ako ho nenávidím! Kiež by ho trafil šľak! Do čerta! Do čerta s ním!“ vrieskal na plné hrdlo. V tvári mal divý výraz poznačený sklamaním a bolesťou, aký uňho nikdy predtým Albus nezažil. Ešteže ho napadlo predtým ako vošiel začarovať izbu (chcel sa s ním totiž pokojne pozhovárať). Aspoň teraz nik nemohol byť svedkom jeho vyčíňania.
„Scorpius, prosím, upokoj sa. Týmto nič nevyriešiš,“ snažil sa ho uchlácholiť Albus, hoci bol sám na pokraji hystérie. Ale márne.
„Nehovor mi, čo mám robiť! Do pekla ohnivého! Do riti! Odporný buzerant! Ako mi to mohol urobiť?! Došľaka! Ako mohol! Posratý, skurvený život! Všetko je na hovno! Na totálne hovno!“ neprestával kričať. Bol zúrivý, zúfalý, zmätený a stratený... Všetko v ňom od bezmocnosti a zvratu vecí len tak vrelo. Krv mal ako tekutú lávu a tá z neho tryskala vo vlnách hnevu a nadávkach, na aké si len v tej chvíli dokázal spomenúť. Keď schmatol stoličku a celou silou ňou tresol o protiľahlú stenu, Albus nevediac, čo by mal podniknúť, prosto vytiahol prútik a omráčil ho. Kúzlo zasiahlo Scorpiusa zboku do hrude a on padol na zem ako podťatý. Albus sa zosunul s kvílivým plačom popri stene, zadúšajúc sa vlastným žiaľom a vzlykmi.
Scorpius vystihol slovne veľmi trefne samú podstatu veci. Všetko sa totálne posralo! Nie, že by otcovi nedoprial kúsok šťastia, lenže to jeho sa prepadlo pod čiernu zem s ich vyhlásením: „Milujeme sa...“
Scorpius stále ležal nehybne na zemi, keď sa Al konečne pozbieral a rozhodol sa spraviť jediné, čo mu prišlo na um. Zbalil si všetky veci a nahádzal ich do kufra. Potom si sadol za stôl a napísal Scorpiusovi strohý odkaz. Jeden napísal i pre Mateja a jeden pre Kruma. Kúzlom svoj kufor zmenšil a strčil si ho do vrecka. Za oknami sa dávno zotmelo. Bolo to z časti i kvôli silnej búrke, ktorá sa ujala vlády nad krajinou. Albus vrhol na Scorpiusa posledný pohľad. Pomocou kúzla ho premiestnil zo zeme na posteľ. Skôr ako sa vytratil z izby, nahol sa k nemu a pobozkal ho. Naposledy... Ich pery sa spojili na jeden kratučký okamih. Z Alovho oka sa vykotúľala ďalšia slaná slza a nezbedne sa skĺzla po Scorpiusovom líci...
„Zbohom, Scorpius,“ zašepkal s perami pri jeho uchu. „Navždy ostaneš v mojom srdci...“ Ešte raz ho pobozkal, tentoraz na líce. Postavil sa, neviditeľný plášť si prehodil cez plecia a vytratil sa do ticha tmavej chodby. O chvíľu sa ocitol na pozemkoch hradu. Musel sa ponáhľať. Oblohou sa mihali rozvetvené, priam strašidelné blesky. Od dunivého hromobitia mu zaliehalo v ušiach. Dažďové kvapky boli ohromne veľké a čvachtali okolo neho nielen do trávy a štrku, vytvárajúc razom veľké kaluže mlák. Nič z toho si nevšímal. Spoľahlivo ho chránilo nepremokavé kúzlo, ale aj tak sa cítil ako zmok... Školskú bránu nebolo problém otvoriť a znova zavrieť. Keď sa na ňu díval, ako sa pred ním uzatvára, prepadol ho ešte strašnejší pocit, aký ho už kváril. Vedel, že teraz je na všetko celkom sám. Odvrátil zahmlený pohľad a vydal sa smerom do dediny. Neviditeľný v tmavej čierňave... Neviditeľný a ponorený v svojom smútku...
***
Nohy ho samé viedli ku krčme, v ktorej bol jediný raz a to s Matejom. Všimol si, že tam majú kozub s letaxom. Vtedy sa tam premiestnil prostredníctvom siete akýsi starec. Pamätal na slová riaditeľky a sám vedel, že premiestňovanie latexovou sieťou na veľké vzdialenosti môže byť riskantné, preto si cestou premyslel veľmi dobre, kam povedú jeho kroky. Chcel sa dostať domov ešte tej noci. Teda... do vlasti. Domov sa vrátiť nechcel. Aspoň nie v dohľadnom čase...
Do hostinca vošiel nepozorovane. Všade vládla tma a ticho. Hrobové ticho. Tmavú miestnosť podchvíľou osvetlilo svetlo blesku cez malé okenice. Drevená podlaha mu pod nohami občas akoby na protest zavŕzgala, ale inak sa nič nestalo. V kozube tleli žeravé uhlíky. Nabral si za hrsť letaxu a vstúpil doň. Sústredil sa a hodil si prášok pod nohy, zreteľne vysloviac adresu hostinca v Maďarsku, v krajine, ktorá susedila s Rumunskom. Odtiaľ sa systematicky premiestnil do Čiech, následne do Nemecka, tam prestúpil do ďalšieho kozuba v Holandskom Amsterdame, až nakoniec zakotvil v Anglickom Doveri. Ale ani tam sa nezastavil. Premiestnil sa posledný raz, ale už do oveľa menšej vzdialenosti ako absolvoval tú celonočnú tortúru. Jeho cesta viedla do Londýna.
Albus si v Londýne privolal Rytiersky autobus a ten ho zaviezol na požadovanú adresu. Teraz zastal pred pekným tehlovým domčekom obrasteným popínavým brečtanom a veľkým dubom vpredu na dvore. Prešiel chodníkom a ani nestihol vziať klopadlo do ruky, keď sa dvere náhlivo otvorili a v nich sa zjavila rozospatá tvár jeho brata. Svitalo... James mu ustúpil od dverí a nechal ho prejsť. Len čo sa dvere zavreli, bratia si padli do náručia.
„Si celý? Prežil si tú cestu bez ujmy?“ vyzvedal James starostlivo a on sa zmohol len na strohé prikývnutie. Uvažoval, že to nebol zlý nápad, keď sa rozhodol poslať mu z Doveru správu po patronusovi. „Tak poď, urobím ti čaj a potom si pôjdeš ľahnúť. Vyzeráš strašne, braček.“
„James, vadilo by ti, keby som si šiel ľahnúť hneď? Som unavený.“ Albus ostal stáť v neveľkej chodbe a uprel túžobný pohľad na horné poschodie.
Jeho brat zastal vo dverách vedúcich do kuchyne. „Myslel som, že sa o tom pozhovárame. Ale dobre, ako chceš. Ale nemysli si, že odtiaľto zmizneš ako gáfor! Už i tak je dosť zlé, že si sa vyparil z Durmstrangu bez jediného slova. Otec zošalie strachom, keď to zistí.“
„Nechal som profesorovi Krumovi odkaz. Som rád, že si nikomu nepovedal, že mám namierené sem. A chcem... chcem, aby to tak ostalo, dobre? Môžeš mi to sľúbiť?“
James si premeral brata ustarosteným pohľadom, ale prikývol. Hoci mal sto chutí kontaktovať otca, aby ho ubezpečil, že jeho najmladší syn je živý a zdravý. Lenže on pravdepodobne o jeho zmiznutí zo školy asi ešte nevie.
„Bež do postele. Ja si idem tiež ľahnúť. Aj tak je ešte skoro,“ zamrmlal. „Ale pamätaj, čo som ti povedal. Neopováž sa len tak vypariť!“
„Neboj sa. Nikam nepôjdem. Aspoň zatiaľ,“ zamrmlal a zívol si. Len čo sa ocitol v jednej z hosťovských izieb, zabuchol za sebou dvere, zatiahol hrubé závesy na oknách, náhlivo sa vyzliekol a vkĺzol do postele. Bolelo ho celé telo, každý jeden kúsok duše a jeho srdce krvácalo... Jeho život sa dostal do slepej uličky a bude len na ňom, ako s ním naloží...
***
Scorpius sa pomrvil. Netušil, že nad ním stojí profesor Krum s prútikom v ruke.
Starší muž si prečítal odkaz od Albusa Pottera a ledva na seba prehodil župan, náhlivo sa rozbehol tichými, tmavými chodbami školy do traktu západného krídla fakulty Sol, aby mu mohol jeho úmysle vyhovoriť. Zamrmlal pred chrličom heslo a stena pred ním sa odsunula. Do izby s označením Albus S. Potter a Scorpius H. Malfoy vtrhol ako uragán. S klopaním sa neobťažoval. Po Alovi však už nebolo ani chýru. Zato druhý chlapec ležal oblečený na posteli a spokojne si pochrapkával. Victor zachytil pohľadom odkaz pre plavovlasého mladíka, ale tiež si prezrel vyprázdnenú polovicu skrine, úhľadne ustlanú druhú, prázdnu posteľ, rozdrúzganú drevenú stoličku alebo to, čo z nej ostalo váľať sa na zemi...
„Enneverate!“ zamrmlal, keď sa naklonil nad Scorpiusa a namieril naňho konček svojho prútika. Chlapec sa pomrvil a zaklipkal očami. Victor k nemu natiahol ruky, aby mu pomohol sadnúť si, lebo mu to šlo samému dosť ťažkopádne.
Scorpius naňho vrhol prekvapený pohľad. „Čo tu robíte?“ mrkol k oknu, za ktorým vládla hlboká noc. „Uprostred noci...“ dokončil neochotne a posunul sa tak, aby sa chrbtom oprel o stenu, pričom si šúchal unavené, rozospaté oči.
„Hľadal som Albusa,“ povedal a prešiel k stolu. Vzal lístok do ruky a podal mu ho. „Prišiel som zjavne neskoro.“
Scorpius naňho vyjavene pozrel. „Nechápem...“ zaševelil a prevzal si od neho lístok.
„Scorpius,
chcem, aby si vedel, že som nikdy nemal lepšieho priateľa. Verím, že vyhráte aj bezo mňa. Zbohom.
A.P.“
„Čo to má byť?“ pozrel z listu na profesora a znova na čierny riadok v stručnom liste. Jeho zrak prešiel po ustlanej posteli, po vyprázdnenej skrini... Vtedy mu to docvaklo. „On... odišiel?!“
Profesor Krum prikývol. „Vyzerá to tak.“ Sklonil hlavu a chvíľu sa len zamyslene pohrával s prútikom v rukách. „Budeš v poriadku? Alebo sa chystáš zmiznúť tiež?“ opýtal sa ho bez okolkov.
Scorpius mlčal. Rozšírenými očami, lesklými v žiare jedinej horiacej sviece sa díval na prázdnu posteľ stojacu pri protiľahlej stene. Bola fakt prázdna a tak prekliato pedantne ustlaná! Zívala prázdnotou presne ako veľká skriňa, šuplíky... komoda... Druhá metla z kúta miestnosti zmizla tiež. Ostala tam len tá jeho... Sama, samučičká... Znova sa pozrel na Kruma.
„Ja... ostanem,“ zahabkal a chvíľu uvažoval, či ozaj myslel vážne to, čo povedal.
Krum prikývol a otočil sa na odchod. Siahol na kľučku dverí a ešte sa k nemu otočil. „Zrejme vás to oboch dosť zasiahlo,“ prehovoril tichým hlasom. „Lenže ja ich chápem. Za šťastie sa oplatí bojovať. Obaja si veľa vytrpeli. Myslím, že by ste im mali odpustiť a aspoň sa ich snažiť pochopiť.“ S týmito slovami ho opustil a Scorpius osamel. Neznášal samotu... Nie takúto. Jeho vnútro sa rozbilo na drobné kúsky. Kúsky, ktoré nemal kto poskladať. Miloval svojho otca, ale nevedel pochopiť, prečo mu to urobil. Prečo sa zo všetkých mužov na svete musel zamilovať akurát do Pottera? Jeho plány pozhovárať sa s Alom stroskotali ako loďka, ktorá sa v búrke roztriešti o skaly... Sám sa necítil lepšie. Sklopil zrak k listu. Čo to malo byť? Slová na rozlúčku?
„Dofrasa! Ako si mohol Al!“ zahromžil potichu, zhužval odkaz do guče zahodiac ho a zložil si hlavu na pokrčené kolená, ktoré si objal rukami. Nová situácia si vyžadovala nový plán. Ale teraz nedokázal vôbec uvažovať, nie to ešte aby aj tie úvahy mali nejaký racionálny základ... Zliezol z postele a podišiel k oknu, za ktorým zúrila búrka. Darmo chcel preniknúť tmu, ktorá za ním vládla. V krátkych zábleskoch videl akurát kontúry temnej krajiny. Zrak mu padol na rozšklbané útržky novín. Namieril na ne prútikom s tichým: „Reparo!“ Noviny sa scelili a on sa po ne zohol. Hodnú chvíľu sa díval na fotografiu svojho otca a pána Pottera. Sledoval ich úsmevy, ich žiariace oči... bozk... opäť a opäť. Naozaj spolu vyzerali šťastne. Akoby k sebe jednoducho odjakživa patrili. Prečo si niečo nevšimol skôr? Bol vari načisto slepý? Popravde, otcov sexuálny život ho pramálo zaujímal. Ale skutočne nemal potuchy, akí sú si i v tomto podobní... Povzdychol si a zložil noviny na stôl.
„Tak dobre, Al,“ zašomral, znova civiac von oknom. „Vyhráme. Ale... nemysli si, že mi len tak zdrhneš zo života! To ti nedovolím! Nech už si si myslel... čokoľvek,“ zamrmlal previnilo, pretože si uvedomil, že za jeho útek je zodpovedný len on tým svojím divadelným výstupom šialenca... Bolo mu jedno, že Al musí byť rovnako zničený. Nebral naňho ohľad. Myslel len na seba a na to, ako mu otec skazil plány na spoločnú budúcnosť s Alom... Ak nejakú budúcnosť pred sebou mali. I to bolo otázne. Vrátil sa do postele, otočil sa na bok a dlho hľadel na prázdnu posteľ, ktorá sa mu akoby vysmievala. Zaspal až neskoro nad ránom.
***
„Al? Nechceš už konečne vstať? Spal si celý deň a celú noc,“ ozval sa odo dverí James. „Nehovoriac o tom, že je pomaly obed a slnko je vysoko.“
„Nie, nechcem,“ zamrmlal a pretočil sa v posteli na druhý bok ako medveď ukladajúci sa na zimný spánok.
„Nezdá sa ti, že na trucovanie si už pristarý, braček?“
„Ani omylom,“ odvetil pokojne mladší z chlapcov.
James sa zamračil. „Dnes ma kontaktoval otec. Už mu oznámili, že si sa vyparil.“
Al sa na tento podnet posadil na posteli s vydeseným výrazom v tvári. James si vzdychol. „Nie, nepovedal som mu, že si tu.“ Jeho bratovi viditeľne odľahlo. „Ale robí si o teba starosti.“
„Viem,“ zamrmlal Albus a napriek úsiliu necítiť žiadnu vinu, prepadli ho výčitky svedomia ako roj zúrivých včiel.
„Osobne si myslím, že si to prehnal,“ zašepkal James opatrne vyjadriac svoj názor, ale Al pokrútil hlavou.
„Ak ti poviem, prečo som to spravil, nebude sa ti to zdať prehnané,“ odvetil mu skormútene.
„Tak dobre. Zasväť ma. Som zvedavý. Ale najprv sa pozhovárame o tom otcovom vzťahu, dobre? Myslím, že ti pár vecí musím objasniť.“
„Akých pár vecí?“ hlesol spýtavo Al a sadol si v posteli, oprúc sa o vankúš. James sa uvelebil pri nohách postele na opačnom konci a zložil si ruky na bruchu.
„Vieš, keď som sa o tom dozvedel, tiež som z toho nebol nadšený. Lenže... pozrel som sa na to i z otcovho pohľadu. Vysvetlil mi, že našu matku miloval – svojím spôsobom. A ja viem, že mi vravel pravdu. Aj ty veľmi dobre vieš, že naša mama bola s otcom šťastná. Nikdy neplakala a ak vyronila slzu, nebolo to kvôli nášmu otcovi. Robil všetko preto, aby neoľutovala ani minútu života s ním. Vždy to robil i pre nás. Nezazlievam mu, že si chce teraz ukradnúť kúsok šťastia sám pre seba. Hoci... hoci nie je ľahké prijať, že bude mať po boku iného muža a nie ženu. Popravde, ani keby si našiel inú ženu, nemali by sme to o nič ľahšie.“
„James, ja mu to nezazlievam,“ riekol tichým hlasom. „Na tom, že je to môj otec a ja ho mám rád sa nič nezmenilo.“
„Tak čo sa teda deje? Prečo si zdrhol z Durmstrangu, uprostred turnaja?“
Al naprázdno preglgol a pohliadol do bratovej tváre. „Vždy... vždy si mi vravel, že ja som ten, kto sa na otca podobá z nás dvoch najviac...“ zamrmlal. „A... a mal si pravdu.“
James zvraštil obočie. „Čo máš presne na mysli, Albus?“
Chvíľu na seba hľadeli v absolútnej tichosti. Potom sa Jamesovi od prekvapenia rozšírili oči. „Chceš mi... chceš mi naznačiť, že aj ty si... Si?“ zahabkal prekvapene James priškrteným hlasom. Sledoval celkom omráčený tým poznaním Alovo prikývnutie. „A... a utiekol si, lebo... lebo... Pre Merlina, len mi nepovedz, že si sa zamiloval do Draca Malfoya!“ zvolal z časti vydesene a z časti neveriaco, čo tentoraz zaskočilo Albusa.
„Och, do trolla! Netáraj hlúposti James!“ okríkol ho podráždene.
James medzitým zaklapol pusu otvorenú naprázdno a zahniezdil sa na mieste. „Takže?“
„Takže čo?“ šepol Al, zízajúc na vzor prešívanej prikrývky, ktorou bol zakrytý.
„Kto to je?“ nástojil James, lebo tušil, že práve tam niekde je pes zakopaný. Prečo inak by Al utekal z Durmstrangu?
„Je to Scorpius. Milujem jeho...“ priznal sa odovzdane a stíšeným hlasom dodal. „A prisahám, že ak ma odtiaľto vyženieš, lebo ti budem pripadať ako nechutný buzerant, už nikdy nikto ma z tejto rodiny neuvidí!“
„Albus Severus Potter!“ okríkol ho starší brat zlostne. „Nevyhrážaj sa!“ Vstal z postele a začal ráznymi krokmi premeriavať izbu. „Nemám v úmysle ťa odtiaľto vysánkovať, ani nič podobné, ale...“
„Ale?“
„Zapeklitá situácia...“ mrmlal si nesústredene James popod nos a škrabal sa v hustých, strapatých vlasoch. „Otec by o tom mal rozhodne vedieť.“
„Nemyslím,“ oponoval mu Albus.
„Tak nemysli! Ja myslím teraz i za teba,“ odvrkol mu James. Potom sa k nemu otočil. „Scorpius o tom vie?“
Al pokrútil hlavou. „Nie. Chcel som tu povedať, priznávam, lenže potom si nás dali zavolať otcovia a povedali nám o svojom vzťahu a úmysle vziať sa, len čo prebehne rozvod. Scorpius mi... Predviedol mi parádne divadlo. Nevieš si predstaviť aké to bolo. Nikdy som ho takého nezažil. Nadával na otca, kričal, že je... Merlin, ja už ani neviem, čo naňho nakričal, ale... Nebolo to pekné. Musel som odísť. Nemohol som tam ostať. Zbláznil by som sa z toho...“
„A čo plánuješ teraz? Chceš odísť zo školy nadobro? Alebo len potrebuješ pauzu?“
„Netuším.“
„Mohol by si ostať zatiaľ tu, lenže... pred otcom sa nadlho neschováš...“ pripomenul mu James srdečne.
„Nechcem sa schovávať. Len si potrebujem premyslieť čo a ako...“ vysvetlil. „Ale z Rumunska som odísť musel. Nevydržal by som to tam... boli sme na jednej izbe... boli sme... Stalo sa toho toľko... I on potrebuje čas na premýšľanie a takto ho bude mať.“
James si povzdychol. „Dobre. A teraz... Nie si hladný?“
„Ako vlk,“ pripustil Albus a na Jamesov pokyn vyliezol z postele a nasledoval ho do kuchyne.
Keď dojedal druhý tanier šošovicovej polievky s párkom, uvedomil si, že veľa možností nemá. Buď sa vráti so stiahnutým chvostom domov a bude čeliť otcovi, alebo sa vráti do školy. Tak, či onak. Čeliť otcovi bude musieť. A túžil si dokončiť školu. Mal pred sebou pár posledných mesiacov. Bol by blázon, keby len tak zahodil všetku tú snahu a jeho úsilie by vyšlo na zmar. Bol dobrým študentom. A ako sa vyvinie jeho situácia? Netušil. Do školy sa vráti koncom týždňa. To si stihne premyslieť čo a ako, pozhovára sa s otcom a pokúsi sa psychicky pripraviť na Scorpiusov návrat... Ostatné bude vo hviezdach...
********************************************************
Premýšľala som nad tými možnosťami konca a toto sa mi zdalo najpríhodnejšie. Zamotať tam utajovaný vzťah rodičov, ktorý im zasa skomplikuje životy a rozhodovanie a nielen to... Chlapci to proste nebudú mať také jednoduché, ako by sa zdalo. Okrem toho, aj tá Pansy je potvora a ešte vystrčí pazúry!
Komentáre
Prehľad komentárov
Prečo som si nevšimla, že je tu ďalšia kapitolka?! (nechápavo krúti hlavou)
A akčne dramatická kapitolka! Zamotala si im to poriadne!! Ale čo sa dá robiť, Možno ich to nakopne k správnemu riešeniu...
ĎAKUJEM za skvelé pokračovanie
horké hlavy
(Nade, 12. 6. 2010 16:27).. nejdřív Scorpius se svým záchvatem zuřivosti a celkem nevhodnými výrazy vzhledem k jejich situaci ... a pak Albus se svým útěkem. Tím se většinou nic neřeší a jak sám uznal stejně tomu bude muset čelit. Těším se na další kapitolku, díky.
Tess,
(Jitula, 5. 6. 2010 20:59)tenhle konec klidně můžeš nechat. Opravdu by se mi líbil.
Jitulko :)
(Tessa, 5. 6. 2010 17:31)to bola jedna z pôvodných verzií... bola... :( No jo, budúca kapitola - ak to nestihnem dnes - najskôr v utorok, najneskôr v stredu...
Krásný,
(Jitula, 5. 6. 2010 17:19)jen doufám že se setkají dřív než ve škole :) Třeba si Al všechno rozmyslí a pomůže jim vyhrát finále, protože oni se do něho určitě dostanou :D
...
(Ansus, 5. 6. 2010 16:44)Au, to muselo bolet...chudák Al. Díky za kapitolu, těším se na další - jsem zvědavá, jak to bez Albuse zahrají...na reakci Matěje a určitě taky na setkání těch dvou horkých hlav zase ve škole. Doufám, že to nebude setkání typu "vzduch - vzduch".
...
(Eressie, 4. 6. 2010 22:20)huh, ty si im teda poriadne dala.. teraz iba vyčkať, ako sa to celé skončí...
Tessa,
(nadin, 13. 6. 2010 14:56)