Som do Teba blázon

Ty´s upil z řeky zapomnění?

Z té hořkosladké Léthe,

která Ti paměť v nicku změní?

Jak se to stalo, kdo to ví?

Kdo Ti všechny Tvé otázky zodpoví?

Harry prešiel z haly priamo na štvrté poschodie nemocnice u sv. Munga. Neponáhľal sa. Musel si v hlave ujasniť, čo cítil a čo chcel spraviť. Všetko bolo také komplikované. Presne ako celý jeho život. Ale musel to urobiť. Už len kvôli Dumbledorovi. A okrem toho, on sám sa cítil nesmierne zaviazaný tomu mužovi. Celý ten čas si myslel, ako ho veľmi ten chlap nenávidí a donútil rovnako nenávidieť i jeho a o to horšie boli jeho výčitky svedomia, že sa v ňom tak škaredo zmýlil. Nevedel, či ho viac bolelo to zistenie, že mu krivdil, alebo to, že ho on sám nechal, aby si to o ňom myslel.

„Ale prečo?“ pýtal sa sám seba v duchu. Prečo to dopustil? Prečo ho tak trápil celý čas, čo sa poznali? Neveril, že by to bolo len kvôli jeho matke. A nechcel si to ani pripustiť. Z jedného jediného dôvodu. V skutočnosti mal toho muža viac ako rád. Od prvej chvíle, keď ho zbadal ako prváčik sedieť za profesorským stolom sa naň díval celkom inak ako na ostatných. Bol z toho zmätený. Zo všetkého bol príliš vykoľajený. Všetko bolo preňho nové a nepoznané, hoci to považoval za to najlepšie, čo ho kedy mohlo stretnúť. Zvláštny ľudia ho vtiahli do ich zvláštneho sveta, dozvedel sa, že jeho rodičia zahynuli rukou šialenca zvaného Lord Voldemort, ktorý túžil po moci nad celým svetom a na rukách mal stopy krvi svojich obetí, ktoré s potešením mučil a zabíjal. Jeho bezútešné detstvo sa zmenilo na čarovnú mladosť, hoci popretkávanú nebezpečnými dobrodružstvami. Mal šťastie a mal priateľov. Možno aj preto sa mu nikdy nič nestalo. Avšak vidina smrti ho obklopovala každým rokom a jej ruka mala k jeho životu čoraz bližšie. Stačilo, aby sa jeho vôľa zlomila. Stačilo tak málo. Keby nemal takú vytrvalú povahu, silnú vôľu, neochvejnú vieru a keby nebol taký statočný, možno by to skončilo úplne inak. Avšak on zvíťazil. Porazil aj posledného nepriateľa, ktorým bola smrť. Porazil Voldemorta a vrátil ľuďom v čarodejníckom svete nádej na svetlú budúcnosť. Avšak tá jeho taká vôbec nebola. Aspoň teraz sa mu tak nejavila.

„Harry, ten starec sa musel zblázniť! Nemôže od teba žiadať, aby si sa postaral o toho netopiera! Veď ťa zabije, len čo sa mu vráti pamäť!“ zvolal neveriaco Ron, keď sa im so svojím údelom včera večer zdôveril.

„Nepreháňaj Ron!“ zahriakla ho Hermiona a chvíľu na Harryho skúmavo hľadela. „Harry, nemyslím si, že by ťa Snape chcel zabiť. Veď to bol on, kto ti vlastne najviac pomohol. Ale aj tak ... ak to nechceš, nemusíš to spraviť. V tomto s Ronom súhlasím. Nemal by ťa k tomu nútiť, hlavne preto, že vie, aký medzi vami vládol vzťah.“

„Nie Hermiona, práveže musím. Sľúbil som to,“ riekol Harry, nevidiac žiadne východisko zo svojej situácie. „Keby ho vtedy neboli mučili ... ja neviem, možno práve preto stratil pamäť.“

„Tak dobre, ale keby si niečo potreboval, sme tu pre teba, to vieš,“ riekla a objala ho.

„Tak to teda nie! Ja Snapovi zadok utierať nebudem!“

„Ronald!“ Hermiona nemohla uveriť vlastným ušiam a hoci sa naňho hnevala, na pery sa jej dral jemný úsmev. „Nebude mu treba utierať zadok. To zvládne aj sám.“

„Pravda, ak sa tá strata pamäte netýka i toho,“ nedal sa a Harry sa konečne po dlhom čase rozosmial. Avšak keď kráčal domov, pevne veril, že tak zle na tom Severus nebude. No predstava jeho pevného zadku bola príliš lákavá. Harry zahnal dotieravú myšlienku preč a skúsil sa upokojiť. Skúsil si nahovárať, že bude v poriadku, že to zvládne.

Harry zastal pred dverami, ktoré ohlasovali, že sa nachádza na poschodí, kde sú pacienti trpiaci pod účinkom nevydarených, či zlých kúziel. Nahliadol cez malé okienko na dverách. Sedel tam. Na bielej lavičke s taškou v rukách a hľadel uprene pred seba. Jeho čierne vlasy zakrývali Harrymu pohľad na jeho bledú tvár. Jediné, čo mohol vidieť, bol ten jeho orlí nos. Chrbát mal ohnutý a rúčku čiernej tašky zvieral dosť kŕčovito. Harrymu sa roztriasli ruky. Zdvihol si ich pred oči a chvíľu na ne hľadel.

„Ste v poriadku pane?“ opýtala sa nejaká mladá praktikantka, ktorá prechádzala okolo.

„Áno, iste, som v poriadku,“ odvetil a venoval jej neurčitý úsmev. Avšak dievčaťu to stačilo. Len prikývla a pokračovala v ceste tlačiac pred sebou vozíček naložený flakónikmi s rôznymi elixírmi, hojivými masťami, obväzmi a inými vecami.

Ale on sa stále nepohol. Musel sa upokojiť. Mal splniť novú úlohu, ktorá bola preňho azda ťažšia ako porážka Voldemorta. Dumbledore ho žiadal, aby sa postaral o niekoho, na kom mu veľmi záležalo. Lenže ten sivovlasý starec nebol jediný kto si prial, aby bol Severus v poriadku. Dokonca im dal k dispozícii svoj starý dom v Godrickovej úžľabine. Avšak nie ten rodičovský, ale ten, ktorý si sám nechal postaviť pod lesom za dedinou. Ako mu vravel, do rodičovského domu nikdy viac nevstúpil. Spomienky a výčitky naňho doliehali príliš bolestivo. Keby bol Harrymu prezradil meno toho človeka prv, ako by mu bol odprisahal, že sa oň skutočne postará najlepšie ako vie, Harry by s tým súhlasom otáľal. Ale teraz už nemohol cúvnuť. Bolo neskoro. Dal mu svoj sľub. Vydýchol a konečne vstúpil na jasne osvetlenú chodbu. Jeho kroky sa ozývali na dláždenej podlahe tak hlasno, akoby tam kráčala celá armáda a nie jeden človek. Zastal až pri lavičke.

„Severus?“ ozval sa a muž k nemu vzhliadol.

„Meškáte,“ riekol, obzerajúc si mladíka zamyslene. „Povedali mi, že po mňa prídete o deviatej.“

Harry až teraz zbadal, na čo Severus civel celý čas. Boli to hodiny, ktoré odratúvali sekundu po sekunde plynúci čas.

„Prepáčte,“ hlesol zmätene mladý, čiernovlasý čarodejník. „Pôjdeme?“ opýtal sa, ale Severus naňho stále len hľadel.

„Kto ste? Ste môj syn?“ ozval sa po chvíli a predsa len vstal.

„Nie, nie som váš syn,“ odvetil Harry a premýšľal, ako mu to mohlo len napadnúť. „A nie sme ani pokrvný príbuzný. Nie sme vôbec príbuzný,“ jachtal.

„A kto teda ste? Prečo sa chcete o mňa starať práve vy?“ vyzvedal Severus mračiac sa.

„Som Harry. Harry Potter,“ odvetil. „Sľúbil som niekomu, že sa o vás postarám a chcem svoj sľub dodržať. Dokonca ... urobím to veľmi rád,“ šepol neovládnuc svoje city, ktoré sa mu nahromadili v srdci, keď ho uvidel sedieť takého bezradného. Nie, nenávisť, ktorú k nemu cítil, a ktorá kedysi zaplavovala jeho vnútro hlavne vďaka tomu, že ju sám vyvolával, už dávno neexistovala. Zomrela vtedy, keď si myslel, že vidí Severusa naposledy. Bol šťastný, že to nebolo tak.

„Komu ste to sľúbil, pán Potter?“

„Nášmu ... spoločnému známemu. Volá sa Albus Dumbledore,“ riekol Harry a uvažoval nad tým, či sa niekedy takto celkom normálne so Snapom zhováral. Taktiež si uvedomil, že prvý raz znelo jeho meno zo Snapových úst celkom normálne, bez sarkazmu, či pohŕdania.

„Mhm,“ zamrmlal, kráčajúc vedľa neho.

Len čo stáli na chodníku, viedol ho Harry priamo k Deravému kotlíku, odkiaľ sa mohli bezpečne dostať na druhú stranu, do čarodejníckeho sveta. Harry si pred tým, ako vstúpil do toho baru natiahol cez hlavu veľkú kapucňu svojho čierneho plášťa, aby ho nik nepoznal. Severus kráčal ticho za ním a zvedavo sa okolo seba obzeral. Zachytil pár pohľadov, ktoré naňho neveriaco civeli, ale nepripisoval tomu veľký význam. Keď prešli stenou a ocitli sa v prázdnej uličke, Harry sa k nemu otočil a chytil ho za plece.

„Musíme sa premiestniť. Zoberiem vás do dediny, ktorá sa volá Godrickova Úžľabina,“ povedal a len čo dokončil vetu, silno nimi trhlo a zrazu sa ocitli na námestí spomínanej dediny. Harry si vzápätí stiahol kapucňu a viedol ho ulicou ponorenou v rúšku tmy von z dediny.

Dom bol celkom skromný. Harry ukázal Severusovi jeho izbu, ktorú mal hneď oproti tej svojej a potom pripravil rýchlu večeru. Len omeleta z vajíčok a kúsok pečiva, no Severus sa nesťažoval. Večer sa ospravedlnil a povedal, že je unavený a ide si ľahnúť. Harry len prikývol.

„Dobrú noc, Potter a ďakujem,“ riekol, keď vstával od stola.

Harry len zamrmlal čosi čo znelo ako: „Aj vám dobrú noc,“ Ale ešte ho zastavil. „Ja ... nemohli by ste mi hovoriť Harry?“ opýtal sa a muž sa pousmial na znak súhlasu. Harry naprázdno preglgol. Prečo ... prečo tu musel mať práve jeho? A úplne normálneho? Nie zlostného bosoráka, ktorým bol po väčšinu svojho života?!

Keď umýval riad, zamyslene hľadel do prúdu tečúcej teplej vody a nechal, nech mu obmýva ruku. Uvažoval nad tým, akú hru to s ním osud hrá. Keď vtedy pred dvoma týždňami odchádzal od nehybného Snapovho tela v Škriekajúcej búde, mysliac si, že je mŕtvy, navždy sa s ním rozlúčil. Trhalo mu to srdce, ale musel ho tam nechať. Nemohol vtedy naňho myslieť. Mal pred sebou ešte jednu poslednú a najťažšiu úlohu. A potom, keď ju splnil a dokázal, že on je víťaz, dozvedel sa, že Snape prežil. Akoby zázrakom. Z hradu sa ponáhľal priamo do nemocnice, taký aký bol. Špinavý, neupravený a vystrašený. Snape naozaj žil. Odľahlo mu. Povedali mu, že majú dojem, že ho zachránili slzy vtáka Fénixa, avšak rana sa musela doliečiť. A bola tu ďalšia nepríjemná správa. Oznámili mu, že Severus Snape stratil pamäť, hoci si nevedeli vysvetliť, čo to mohlo spôsobiť. Keď to vtedy oznamoval Dumbledorovi, v starcových očiach sa čudne zaiskrilo a Harry vedel, že sa mu v hlave zrodil akýsi plán. Neskôr si ho dal zavolať a požiadal ho, aby preňho niečo urobil. A on mu to sľúbil. Preto bol Severus teraz tu. A on musel bojovať so svojimi citmi k nemu, ktoré boli viac ako horúce. Vreli a bublali pod jeho povrchom s nádejou, že raz možno vytrysknú na povrch a ukážu sa.

Zo zamyslenia sa prebral vo chvíli, keď do okna niečo vrazilo. Bola to sova, Elvíra. Niesla mu správu od Ginny Weasleyovej. Otvoril bielu obálku a vytiahol odtiaľ ozdobný pergamen, rovnako biely. Z obrázku v ľavom hornom rohu sa naňho usmievali dve tváre. Ginny a Dean mu poslali svadobné oznámenie a pozvánku na svadbu. Usmial sa. Bol rád, že naňho konečne zabudla a našla svoje šťastie po boku jeho kamaráta. Nikdy by ju nemohol ľúbiť a ona to nakoniec pochopila, keď sa jej priznal, prečo sa vtedy vlastne rozišiel s Čcho. Harry sa s tým zmieril, ale bolo na jeho priateľoch, aby ho dokázali pochopiť a uvedomiť si, že jeho sexuálna orientácia nie je niečo, čo sa dá len tak zmeniť. Sám to skúsil, ale neviedlo to k ničomu.

Pred tým ako išiel spať zaklopal na dvere Severusovej izby, ale keď nik neodpovedal ani po treťom klopaní, vošiel dnu. Severus spal. Bol prikrytí len do pol pása a jeho hruď sa belela v svetle jeho prútika. Harry si ticho vzdychol, keď pohľadom zavadil o hrču črtajúcu sa pod prikrývkou v jeho rozkroku. Nepochyboval, že Snape je pod prikrývkou celkom nahý. Telom mu prebehla čudná triaška a prútik mu skoro vypadol z ruky. Musel odtiaľ odísť. Preč ... aj so svojimi hriešnymi myšlienkami, ktoré sa menili v neopísateľnú túžbu. Netušil, že len čo zavrel dvere, Severus otvoril oči a otočiac sa na bok na ne dlho zízal, kým naozaj nezaspal.

Harry sa vyzliekol a vliezol si nahý do postele. Bujné predstavy Severusa ležiaceho v posteli v druhej izbe ho nepredstaviteľne vzrušovali. Prečo to musel byť práve on, do ktorého sa zaľúbil!? Harry si strápene vzdychol. Zaľúbiť sa do niekoho, kto vás nenávidí bolo bláznivé, ale mať ho v takej blízkosti, a keď sa správa celkom normálne, hoc pod vplyvom straty pamäte bolo ... nečakané a ešte bláznivejšie. Harry si vzdychol znova a natiahol sa za prútikom. Vyslovil kúzlo, aby z jeho izby neunikol ani jediný povzdych a so zatvorenými očami a predstavou nahého Severusa vkĺzol rukou pod perinu, kde sa už hodnú chvíľu črtala jeho bujná erekcia. Harry si objal vztýčený penis rukou a začal ho jemne trieť, pohládzajúc si ho po celej dĺžke. Bol spokojný s tým ako ho príroda obdarila, ale nepochyboval o tom, že Severus ... že ho má väčšieho ... že ho má hrubšieho a ... krajšieho. Tak často si ho predstavoval, že by ho vedel namaľovať spamäti. Naozaj to skúšal, ale ostal iba pri portrétoch jeho tváre, ktorá bola vždy zamračená ako obloha v jeseni. A tie jeho temné, hlboké oči ... Harry zastonal. Z odhalenej špičky jeho penisu unikla prvá kvapka sekrétu a zvlhčila mu dlaň. Predstavoval si, ako hladí Severusovo pevné telo, ako ochutnáva jeho pery ... ako sa mu jeho tvrdnúci penis tlačí na jeho vlastný a pohyby jeho ruky sa zrýchľovali. Zastonal a explodoval ako vulkán. Z jeho údu vytryskli na ploché brucho i mierne roztiahnuté stehná biele spermatické kvapky, ktoré po chvíli zmizli vďaka jednoduchému čistiacemu kúzlu. Harry ťažko oddychoval. Pretočil sa na bok schúliac sa do klbka ako malý chlapec a sfúkol horiacu sviečku, stojacu na stolíku vedľa postele. Ponoril sa do snov, ktoré mali ostať navždy pochované na dne jeho mysle.

Severus stál pri okne a pozoroval mladého muža, ako káľa polená dreva na menšie klátiky. Bol do pol pása nahý. Na to, že mal nedávno osemnásť vyzeral celkom mužne. Jeho chrbát bol široký, plecia i ruky mocné. Všimol si aj jeho zadok, keď sa ohýnal po nové polená. Bol okrúhly a vyzeral byť pevný. A stavil by sa, že jeho nohy boli krásne štíhle, len jemne zarastené chĺpkami, presne tak ako jeho hruď, skoro bez porastu. Ploché brucho mal vypracované a on zreteľne videl, že sa mu na ňom robia tehličky ... avšak nenápadné. Od pupku v tvare lievika sa mu tiež črtali jemné chĺpky, ktoré sa v úzkom páse strácali v nohaviciach. Páčil sa mu ... dokonca veľmi. A bol šikovný. Vedel variť, rád čítal. Bol dokonca milý. Na prvý pohľad sa mu zdalo, že to s ním bude mať ťažké, ale mýlil sa. Tmavovlasý chlapec mu odpovedal na všetky jeho zvedavé otázky, ktorými ho zasypával, hoci sa mu marilo, že nie na všetky odpovedá tak, ako by mal. Akoby sa niektorým detailom vyhýbal, nevedno prečo. Avšak on túžil len po jednom. Aby si s ním smel robiť, čo by sa mu páčilo. Stoporený penis mu omínali tesné nohavice, ale ani to mu nebránilo v snovaní plánov ako dostať toho mladého žrebca do svojej postele tak, aby sám súhlasil. Severusove pery sa roztiahli do úsmevu. Stačilo mu vymyslieť plán. Bol si istý, že sa tomu chlapcovi páči. Mal podozrenie, čo sa deje v jeho izbe po nociach a to sa len potvrdilo, keď sa predvčerom odtiaľ ozývali jeho vzrušené vzdychy. Od prvej chvíle si všimol jeho kradmé, hanblivé pohľady, ktorými ho zasypával, keď si myslel, že sa nedíva. Ale nebolo to tak.  

Severus dlho nad svojim rozhodnutím nepremýšľal. Vrátil sa do kuchyne, aby im urobil kávu a s dvoma hrnčekmi vyšiel na verandu.

„Vymeníme sa?“ opýtal sa Harryho, ktorý k nemu zdvihol hlavu a vďačne prijal rozvoniavajúci nápoj. Zasekol sekeru do pňa a sadol si na drevenú lavicu pod oknom, v burinou zarastenej záhradke. Severus zo seba stiahol košeľu a Harry zatajil dych. Potom sa však k nemu rýchlo otočil chrbtom, aby si nevšimol hrču, ktorá mu navrela v nohaviciach. Chvejúcou sa rukou uchopil šálku, aby si odpil. Za sebou počul tupé údery sekery, ktoré štiepali drevené polená.

„Harry?“ ozval sa Severus po chvíli. „Povedz mi niečo ... o mne,“ požiadal ho.

„Veď som ti to už vravel. Bol si mojím profesorom na Rokforte a učil si ma Elixíry.“

„Dobre, lenže to je málo. To nemám žiadnu rodinu? Nikoho?“ vyzvedal neochvejne ďalej.

„Nie, nemáš. Tvoji rodičia sú obaja mŕtvy. Nikdy si sa neoženil,“ hovoril úsečne a jeho odpovede boli rýchle, bez rozmyslu.

„A nemal som ani priateľov, však?“ jeho otázka vyznela skôr ako suché konštatovanie. Harry naňho pozrel s takou ľútosťou v očiach, až ho pichlo pri srdci. „Čo som to bol za človeka?“ opýtal sa s bolesťou v hlase, odhodiac sekeru. „Bol som naozaj taký príšerný? Ubližoval som aj tebe?“

Harry sklopil zrak a to mu ako odpoveď stačilo. Vzal si košeľu a vybral sa preč.

„Severus, kam ideš?“ opýtal sa Harry hľadiac za ním.

„Potrebujem sa prejsť,“ odvetil, ani sa nezastaviac. „Potrebujem byť chvíľu sám.“
Severus sa vydal prašnou cestou do lesa. Cítil sa tak hrozne! Ako rozpoltená osoba, ktorú straší neznáma hrozná minulosť, čoho svedkom bolo nemé temné znamenie na predlaktí ľavej ruky. Čo sa s ním však stalo? Prečo bola jeho myseľ zahalená tým nepriehľadným rúchom, ktoré mu nedovolilo nazrieť do spomienok? Keď sa dostal na vrchol hory, ktorá sa čnela v pozadí ich domca, zreval z plného hrdla ako ranený lev a zrútil sa na kolená.

Tys můj Adonis,
můj chtíč a moje touha,
jsi vše co mi zbylo,
jsi moje láska pouhá.

Tvé tělo vybízí se mi k hlazení,
zrovna tak jako k polibkům tvé rty.
Nač čekat drahý, začni už,
vždyť já jsem tvůj
a tys můj muž.

Vše na tvém těle zpívá o kráse,
jak potulný zpěvák, lásko má,
taky chci jím být,
jestli mi budeš patřit chlapče můj,
jestli mi dovolíš se s tebou pomazlit.

Harry sa netrpezlivo prechádzal po kuchyni. Vrhol pohľad na hodiny a znova na zatiahnutú oblohu. Z diaľky k nemu doľahlo dunivé hrmenie.

„Do kotla!“ zanadával a zosunul sa na stoličku. Bolo pár minút po deviatej a Severus sa stále nevracal. Večera mu už dávno vychladla. Harry nevedel, čo si má počať. Má sa vybrať a ísť ho hľadať, alebo má počkať ešte chvíľu?

Nemal Albusovi sľúbiť, že to bude on, kto sa o Severusa postará. Ale kto iný by to spravil? Nik ho nemal rád, všetci ho nenávideli. Znova si premietol celý ten rozhovor s bývalým Rokfortským riaditeľom.

„Tak kto je to, profesor Dumbledore?“ opýtal sa ho, len čo od neho riaditeľ vymámil sľub, že preňho niečo urobí a to bez dákych podmienok, či reptania.

„Harry, je to Severus,“ prezradil napokon a chlapcovi to znelo, akoby nad ním vyriekol ortieľ smrti.

„Ale ... prečo práve on? A prečo ja?!“ nechápal a uvažoval nad tým ako škaredo ho riaditeľ podrazil.

„Harry, chlapče, on nikoho iného nemá. Stratil aj pamäť. Všetky svoje spomienky. Ostal celkom sám.“

„To nie je odpoveď na moju otázku,“ odsekol Harry podráždene. „Čo ak sa mu pamäť znenazdania vráti a on ma zabije v záchvate tej nenávisti, ktorú ku mne cíti, a ktorou je prežratý?! To vám nenapadlo?!“

„Harry, to je nezmysel. Severus k tebe necíti nenávisť. Je len zmätený a vystrašený ... nikdy by ti neublížil,“ oponoval mu riaditeľ. Albus si pomyslel, že keby obaja muži vedeli o sebe to, s čím sa mu neváhali zdôveriť, nič by nebolo také komplikované.

„Č-čo? Snape, že je zmätený? Prečo?“ jachtal Harry nesúvislo.

Dumbledore si uvedomil, že už toho povedal viac ako dosť. „Vieš, čo sa predsa hovorí o láske, nie? Kvitne v každom veku. Má veľa chutí a veľa podôb.“

„Nerozumiem, pán riaditeľ,“ šepol, ale bol si istý, že tuší celkom správne, čo mu chcel profesor naznačiť.

Zo zamyslenia ho prebral úder hromu, teraz už celkom blízko a jasné svetlo blesku, ktoré ožiarilo tmavnúci kraj. Ani si nevšimol, kedy sa z tmavej oblohy spustil lejak. Vstal zo stoličky a tak ako bol, len v tričku, nohaviciach s prútikom zastrčenom v ich zadnom vrecku vybehol do lejaku. No zastal pred bránou domu, hľadiac na tmavú postavu vlečúcu sa z lesa pomalým krokom. Odľahlo mu. Ale vzápätí sa ho zmocnil hnev pre toľkú nezodpovednosť. Pribehol k nemu a schmatol ho vpredu za košeľu.

„Kde si do trolla bol!“ okríkol ho a zalomcoval ním. Znova sa zablýskalo, ale oveľa horšie blesky šľahali z Harryho zelených očí, ktorými prepaľoval Severusa. „Do čerta s tebou!“ šepol zronene a chcel odísť, keď ho Severus strhol k sebe a bez varovania sa prisal studenými ústami na Harryho teplé, mäkké pery.

„Prepáč mi,“ šepkal medzi bozkami. „Prepáč.“ Jeho ústa zasypávali Harryho tvár drobnými bozkami, kým znova nenašli tie sladké ústa. Keď ho jemným tlakom horúceho jazyka donútil pootvoriť pery a vkĺzol ním dnu, Harryho telom prešla známa triaška. Ruky visiace pozdĺž tela sa samé od seba zdvihli a objali Severusa okolo krku. Zdalo sa mu, že sníva. Akoby sa odrazu zhmotnili jeho sny a túžby. Dovolil mu, aby Severus vkĺzol jazykom do jeho úst a maznal sa s tým jeho, ktorý vzápätí vtiahol do svojich úst, láskal ho a sal, zatiaľ čo jeho ruky hladili chlapcov chrbát. Avšak ani Harry nezaháľal. Jeho prsty sa presunuli Severusovi na hruď a rozopínali mu gombík po gombíku premočenú košeľu, ktorú mu stiahol z pliec a odhodil na zem. To, že okolo nich zúrila búrka nevnímali. Keď sa jeho dlane dotkli nahej pokožky Severusovho tela, z hrdla sa mu vydral tichý, chrapľavý ston. Ich pery sa oddelili a Harry skĺzol Severusovi po krku, sajúc z jeho pokožky studené dažďové kvapky. Bol taký hebký, ako zamat. Jeho pokožka, jeho opatrné, skúmavé dotyky, ktoré pohládzali chlapcovo telo. Akoby to nebol ani ten muž, ktoré poznal celé tie roky. Harry ho jemne uhryzol do pleca a pobozkal to miesto, zatiaľ čo jeho prst obkrúžil tmavoružovú bradavku, ktorá pod jeho dotykom stuhla.

Keď mu Severus stiahol tričko, nebránil sa. A nebránil sa ani vtedy, keď ho donútil klesnúť do kolien, pričom sa znova zmocnil jeho pier vo vášnivom bozku. Ale Severus neostal len pri tom. Donútil ho ľahnúť si na chrbát a priľahol ho. Musel sa ho dotýkať. Musel ho bozkávať a obdivovať nielen perami a rukami, ale aj očami. Vôbec mu neprekážalo, že boli obaja zmáčaný dažďom. Harryho pevné mladé telo skúmavo pohládzal rukami a nachádzajúc na ňom citlivé miesta, zasypával ho bozkami. Harry mal dojem, že ani ten studený dážď ho nezachráni pred Severusovými páliacimi perami a on zhorí na popol. Keď jeho ruka prešla po jeho plochom bruchu a zamierila do lona, kde sa pod premočenými nohavicami črtala celkom zreteľne jeho erekcia, bol rád, keď mu Severus rozopol gombík, stiahol zips a zobliekol mu ten zbytočný kus mokrej látky. Potom si kľakol medzi jeho roztiahnuté nohy a vzal jeho týčiaci sa penis do ruky. Harry k nemu vypäl boky a z pier sa mu vydral rozkošný povzdych. Avšak pocity, ktoré prežíval neboli nič v porovnaní s tým, čo prišlo. Severus sklonil hlavu a so spokojným pradením vzal do úst Harryho penis. Chlapec zadržal dych a jeho prsty sa zaryli do blatistej cesty. Vôbec netušil, že sa také niečo môže. Bol to neopísateľný pocit, keď mu Severus láskal a cmúľal túžbou navreté prirodzenie, neprestávajúc si pomáhať aj rukou. Konečne ho ochutnal. Nechal ho, aby sa doň ponoril celý. Perami objímal tú cukrovú tyčinku a sal do seba jej sladkú šťavu, keď mu chlapec s výkrikom explodoval v ústach, zmietajúc sa vo vlnách extázy.

Znova si kľakol a sám si stiahol nohavice, ktoré mu padli pod kolená. Harry s obdivom pozoroval jeho úchvatný nástroj, ktorý sa týčil oproti nemu. Bol presne taký, akého si ho predstavoval. Severus ho chytil za ruku a dovolil mu objať ho tými jemnými, opálenými prštekmi. Harry ho trel a hladil a on si zahryzol do pery privrúc oči. Vyvrátil hlavu dohora a nechal dažďové kvapky, aby mu obmývali tvár. Bol to skvelý pôžitok, byť v jeho rukách, ale on chcel viac. Chcel byť v ňom! A tmavovlasý, zelenooký čarodejník akoby mu čítal myšlienky. Prestal ho hladiť a zadíval sa naňho tak prenikavo, akoby dovidel až na samé dno jeho duše.

„Chcem ťa, Severus ... tak veľmi ...“ hlesol zadýchane, hlasom chrapľavým od vzrušenia. Znova si ľahol na chrbát, nadvihol zadok a rukami si roztiahol polky, aby mu ukázal tú svoju nedočkavú dierku. Severusov tep sa zrýchlil ešte väčšmi. Sklonil sa k jeho ústam a ich jazyky a pery sa znova zomkli v hriešnom tanci.

Harry stuhol, keď ucítil Severusovu erekciu na vstupe do svojho zadočku, ale on mu začal šepkať nežné slovíčka, upokojujúce vyznania, a keď sa chlapec uvoľnil, vnikol doňho celý, zasúvajúc sa až po samý koreň do jeho otvoru. Bol taký dokonalý. Nebol tesný, ako si sprvu myslel. Bol preňho ako stvorený. Jeho rozkošný zelenooký chlapec. Ale počul ako zastonal a od ostrej bolesti skrivil tvár. Dokonca mu z oka vyhŕkla slza. Severus mu ju zotrel vlastnými perami. Rozhýbal sa v ňom až vtedy, keď sa Harry sám pohol. Bolo prekvapivo príjemné cítiť Severusov tvrdý úd hlboko v sebe, vnímať horúčosť jeho pokožky, vôňu, to zbesilé búšenie srdca. Severus ho držal za ten jeho okrúhly, pevný zadoček, vnikajúc doňho čoraz rýchlejšie a prudšie. Hľadel mu do tváre a s potešením sledoval, ako si chlapec honí svojho vtáka. Znova sa mu postavil po tom, čo uzrel Severusovo mohutné prirodzenie. Vyvrcholili obaja naraz a Severus naňho unavene klesol.

„Bolo to ... neskutočne ... krásne,“ šepol Harry, keď mu špinavými prstami od blata prehrabol mokré vlasy.

„Bolo ...“ priznal aj Severus a oprel sa bradou o jeho hruď. „Takže ty si ...“ nedokončil. Nemusel.

Harry prikývol. „Áno. Páčia sa mi muži.“ Červenal sa tak, že musel svietiť v tej tme ako žiarovka.

Severus vstal a pomohol na nohy aj jemu. Obaja boli od hlavy po päty špinavý.

„Chcelo by to kúpeľ,“ riekol zamyslene.

„Veru,“ pritakal chlapec obzerajúc si svoj výzor. Uvedomil si, že Severus sa nepriznal k tomu, k čomu sa priznal on. Čo to teda znamenalo? Bol alebo nebol ... ?

„Budem potrebovať umyť chrbát,“ povedal zamyslene Severus.

„Aj ja,“ odvetil Harry a obom sa na perách objavil široký úsmev. Severus natiahol ruku a chytil tú jeho, prepletúc si s ním prsty.

„Tak môžeme vyskúšať, či som nezabudol aj to,“ šepol zamyslene a obaja celkom nahý a špinavý vykročili k domu.

Co čekáš teď, když už vše znám?!
Co chceš, když vzpomínky jsou všechy zpět?
Protože sám tu neznám odpověď,
přesto si přeji ... s tebou být.

Prežili spolu skoro dva krásne mesiace, keď sa Severusovi začali vracať spomienky celkom znenazdania. Prichádzali ako prílivové vlny, ale vítal ich, pretože len vďaka nim mohol byť znova niekým. Avšak niekedy by bol radšej, keby to, čo sa mu ukazovalo v snoch bol len zlý sen. Mučivá minulosť ho však nenechala na pochybách.

„Nié!“ zvolal, prebudil sa celý spotený zo strašného sna a posadil sa na posteli.

„Severus, upokoj sa, bol to len zlý sen,“ odvetil chlapec rozospato, chlácholiac ho a objal ho. Severus sa podvolil. Dovolil Harrymu nech si ho privinie v náručí a nakoniec znova klesli do perín. Harry ho hladil po chrbte a ešte dlho potom, čo sa jeho dych vrátil do normálu.

„Čo to bolo tentoraz?“ opýtal sa ticho a trpezlivo čakal, či sa mu Severus zdôverí.

„Vieš, prečo mám taký krivý nos?“ prehovoril po chvíli, ktorá sa zdala byť celou večnosťou.

„Nie. Prečo?“

„Zlomil mi ho otec, keď som mal sotva sedem,“ riekol a v jeho hlase zaznievala stará trpkosť.

„To je mi ľúto, ale vieš čo?“ ozval sa jeho mladý milenec.

„Čo?“

„Mne sa tvoj nos veľmi páči,“ povedal a jeho pery sa roztiahli do nežného úsmevu, keď Severus zdvihol hlavu a neveriaco naň pozrel. Harry ho jemným postrčením prevalil na chrbát a priľahol ho. „Ty mi neveríš?“ ozval sa naoko hrozivo a Severus pokračujúc v začatej hre pokrútil hlavou. „Tak to ťa budem musieť presvedčiť.“ Harry sklonil tvár k tej jeho a perami mu prechádzal po celej dĺžke ohnutého nosa. Nebol taký veľký a nebol ani taký ohyzdný ako si Severus myslel. Podľa neho bol veľmi sexi. „Pobozkaj ma,“ požiadal zastretým hlasom a Severus mu bez váhania vyhovel.

Takto to šlo istý čas. Harry nikdy v živote nebol taký šťastný ako bol s ním a teraz. Keď mu nakoniec sám prezradil, aký vzťah medzi nimi vlastne celé tie roky panoval, Severus sa s tým najprv nevedel vyrovnať. Bolo to preňho strašné zistenie, že jeho minulosť bola taká odlišná od jeho prítomnosti. Nemohol pochopiť ako mohol neznášať tak veľmi toho ... koho miloval. Áno. Miloval toho krásneho chlapca, ktorý ho celý čas zahŕňal svojou starostlivosťou a láskou. Nevedel si predstaviť, že by to tak nemalo byť. Že by nemali to, čo mali teraz. Jeden druhého.

Avšak jeho minulosť ho zasiahla v plnej sile, keď to čakal najmenej. Znova sa prebral uprostred noci zo zlého sna. Vstal tak, aby nezobudil Harryho a vyšiel zo spálne do kuchyne. Len čo si ovlažil spotenú tvár, zahľadel sa do zrkadla na tvár muža, ktorá sa naňho škľabila, vedomá si všetkých chýb, ktoré kedy vykonal. Mal chuť udrieť päsťou do toho kusu skla, aby sa na seba viac nemusel dívať, ale ... nechcel zobudiť Harryho. Nemohol sa mu pozrieť do očí po tom, čo sa mu vrátili všetky spomienky. Skôr ako slnko vyšlo spoza vrcholkov hôr, opustil malý domček a opustil aj mladého muža, ktorý stále pokojne spal v ich spoločnej posteli.

Keď sa Harry ráno zobudil, našiel vedľa seba len prázdne miesto.

„Severus?“ zvolal, no odpoveďou mu bolo prenikavé, ťaživé ticho. Založil si okuliare a až potom zbadal list, zložený na jeho nočnom stolíku. Natiahol sa za ním, otvoril ho a prečítal.

„Môj drahý Harry,

Už viem, kým som bol. Spomenul som si na všetko. A musím sa priznať, že teraz by som bol radšej, keby sa tie spomienky nikdy neboli vrátili.
Chcem sa Ti za všetko poďakovať. Dlhujem Ti viac ako Ti kedy budem môcť splatiť. Avšak spomienku na naše spoločne prežité chvíle si uchovám navždy.

S láskou,

S. S.“

„Nie! Nie!“ zvolal trhajúc list na drobné útržky. „Prečo?!“ vzlykol a tvárou mu preleteli všetky bolestné emócie. Strach zo samoty, strata milovaného muža ... vidina bezútešnej budúcnosti. Znova bol sám. Avšak nechcel sa vzdať len tak. Ešte v ten deň sa vybral do hradu, pretože si myslel, že by Severus mohol byť tam. Nenašiel ho.

„Nemali ste to odo mňa chcieť, profesor Dumbledore,“ riekol strápene, so zvesenými plecami hľadiac do prázdna, hoci upieral pohľad von oblokom.

„Harry, je mi to ľúto ... daj mu čas,“ žiadal ho starec, ale Harry len krútil hlavou.

„Nemôžem byť bez neho ... aj on ma opustil. Prečo ma opúšťajú všetci, ktorých milujem?“ opýtal sa, ale na to už odpoveď nedostal. Severusa bol hľadať aj v jeho dome na Pradiarskej uličke, ale dom bol pustý. Presne tak, ako jeho duša.

Dni sa mu neskutočne vliekli a minúty ubiehali slimačím tempom. Harry nežil, živoril. Nič ho nebavilo, nič mu nechutilo, o nič nemal záujem. Čo komu urobil, že musel tak trpieť? Vari nemal právo na kúsok šťastia?! Dva týždne, ktoré uplynuli boli horšie ako tých jedenásť rokov u Dursleyovcov. Večer ho bola navštíviť Hermiona. Keď odtiaľ odchádzala v očiach mala slzy. V hlave jej zneli jeho tiché slová. To, čo ona tušila už dávno.

„Milujem ho, Hermy. Vždy som ho miloval, hoci on ma nenávidel. A teraz ma opustil, pretože ma miluje. Dáva ti to zmysel?“ opýtal sa jej a krivo sa usmial. Hermiona len ticho sedela a načúvala. „Neviem, čo budem robiť. Hľadal som ho, ale pod ním sa akoby zľahla zem. Ani na listy neodpovedá.“

Hermiona si utrela slzu, ktorá sa jej vykotúľala z oka a obzrela sa cez plece na dom zaliaty lúčmi zapadajúceho slnka. Musela niečo spraviť. Ona bola šťastná ... mala Rona. Ale ako sa mala radovať, keď jej najlepší priateľ trpel? Musela niečo spraviť. To by proste nebola ona, keby sa aspoň o niečo nepokúsila.

Harry sa vrátil do chalúpky v Godrickovej úžľabine, keď sa s ňou rozlúčil. Zívala prázdnotou ako jeho sklený pohľad. Nechcelo sa mu dýchať, nie to ešte žiť. A potom mu hlavou prebleskla jediná prijateľná myšlienka. Načo by mal žiť, keď aj tak nežil? Bez neho nebol nikým ... bol menej ako prachom, ktorý víril prázdnymi izbami pri ozvene jeho dutých krokov. Sadol si do hojdacieho kresla a v ruke pevne zovrel štíhle hrdlo smaragdovozelenej tekutiny. Odzátkoval flakónik a pripil si na zdravie s krivým úsmevom. „Ad vitam eaternam (na večný život). Alea iacta est (kocky sú hodené).“ Prevrátil do seba obsah fľaštičky a zelená tekutina mu skrútila vnútornosti ako gniaviaca ruka, ktorá mu mala privodiť rýchlu smrť.
Už nevidel vystrašenú tvár muža, ktorý vtrhol do jeho izby. Nepočul jeho žalostný výkrik a necítil jeho objatie. Hustá, teplá, čierna tma ho zahalila svojím závojom tak jemne, ako keď milujúca matka balí a čičíka svoje milované dieťa. A Harry zaspával rýchlo, akoby mu spievala tú najkrajšiu z uspávaniek.

Mýlil jsem se! Tak ztrestej mne, krutý osude!

No o jedno tě žádám snažně,

mou lásku nenech smrti vzít,

já poučil se ze svých chyb!

„Severus! Severus Snape!“ Hermiona stála na prachu jeho domu v Pradiarskej uličke a búšila do jeho dverí bez prestania. Vôbec jej neprekážalo, že pri tom robí strašný rámus. Ustúpila však, keď sa dvere trhnutím otvorili a v nich sa objavila štíhla profesorova postava.

„Do čerta, Grangerová! Zbláznili ste sa?!“ oboril sa na ňu a prútik, ktorý držal v ruke zasunul do vrecka.

„Ja? To vy ste sa zbláznili! Ako ste mu to mohli urobiť?!“ jačala ako hysterka a päsťami mu búšila do hrude. „Ako ste len mohol! Vari naozaj nemáte v tom srdci nič, než ľad?!“

Severus ju vtiahol násilím dnu a zabuchol za ňou dvere, aby jej výstup nemusel počúvať niektorý zo susedov.

„O čom to rozprávate?!“

„O Harrym!“

„A čo má byť?“ opýtal sa s hraným nezáujmom, ale jeho vnútro vrelo.

„Čo má byť? Všetko! Viem o vás všetko! Ako ste mohol? Zobral ste mu všetko, čo mu ostalo!“ kričala. Vlasy mala uvoľnené z chvosta a vyzerala ako rozzúrená divožienka.

„O čom to trepete, nič som mu nevzal!“ oponoval jej statočne, avšak pocit viny, ktorý sa ho zmocnil, ho neopúšťal.

„Neklamte sám seba! Viete, čo mi povedal, keď som za ním dnes bola?! Už nevládzem byť statočný, keď nemám pre koho žiť a o koho lásku bojovať! Severus Snape, ak si niečo kvôli vám urobí, prisahám, že ak vás nezniesol zo sveta ten sprostý had, urobím to ja!“ Otočila sa na opätku a vybehla z jeho domu ako fúria. Odmiestnila sa znova k Harryho chalupe a bola odhodlaná odviesť ho odtiaľ hoc nasilu. Nevšimla si, že Severus bledý v tvári a zamračený ako vždy kráča hneď za ňou. Harry na jej volanie neodpovedal. A potom, keď vošla do jeho izby a našla ho tam ležať ... so slzami v očiach sa k nemu vrhla, ale Severus ju odsotil. Skontroloval jeho pulz a dýchanie a načiahol sa za vyprázdnenou fľaštičkou s elixírom. Privoňal a začal si prehrabávať vrecká, kým nenašiel, čo hľadal. Strčil mu do krku bezoár a zdvihol ho na ruky. Položil ho do postele a prikázal Hermione, nech pri ňom ostane a nespúšťa ho z očí, kým sa on vrátil domov po protijed.

Hermiona ostala tam. Nechcela sa odtiaľ ani pohnúť, kým sa na vlastné oči nepresvedčí, že je jej kamarátovi lepšie. Ale zaspala. Severus nemohol. Bdel. Každú hodinu kontroloval jeho stav. Tep, teplotu, dýchanie. Všetko sa zdalo byť v poriadku. Avšak Harry sa stále nepreberal a on nechápal prečo. Prikryl Hermionu dekou. Aspoň to pre ňu urobil. Keby nebola vtrhla do jeho domu ... Nechcel si ani len predstaviť, že by bol prišiel neskoro. Sadol si k Harrymu na posteľ a odhrnul mu z čela vlasy. Prstom prešiel po jazve v tvare blesku a jeho ruka skĺzla na jeho líce, pohladiac ho.

„Prebuď sa, prosím. Nesmieš ma tu nechať samého,“ šepol tak ticho, ako to len šlo. „Harry, ja ... mýlil som sa ... bola chyba, keď som ťa opustil. Nemal som to robiť, ale cítil som sa za všetko taký vinný. Ako som mal zniesť ten pocit, že ma miluje niekto taký čistý ... a nevinný? Pre Merlina, prosím, preber sa. Neopúšťaj ma teraz, keď ... ľúbim ťa, Harry, ľúbim,“ ševelil, ledva hýbuc perami. Nakoniec si k nemu ľahol na posteľ a držiac ho za ruku, zaspal aj on.

Keď sa ráno Hermiona prebudila, Harry bol už hore. Jediný, kto ešte spal bol Severus. Harry sa na ňu spokojne usmial. Už tu nemusela ostávať. Opätovala mu úsmev a vytratila sa preč. Potrebovali byť sami. A Harry jej bol vďačný, za jej pochopenie.

Pretočil sa na bok a palcom prešiel po Severusových perách. Boli také hebké. Skoro na to zabudol. Pohladil mu ten jeho krivý noštek a vyhladil mu vrásku na jeho bielom čele. Potom ho letmo pobozkal, na čo Severus zo spánku spokojne čosi zamrmlal a on sa zachichotal. Konečne sa prebudil.

„Harry,“ hlesol najprv rozospato, no potom sa posadil, aby mu znova skontroloval tep, avšak Harry mu vytrhol ruku zo zovretia. „Prečo si to do škrota spravil?!“ zrúkol Severus, vylejúc si na ňom svoj hnev.

„Vravel si mi, že nie si zbabelec a predsa si odo mňa zbabelo ušiel,“ odvetil chlapec, hľadiac do tých tmavých tôní. „Neopovedal si mi na listy, nemohol som ťa nájsť ... myslel som si, že ma nenávidíš tak ako predtým.“

„Harry, ty ... ty si ma hľadal? Nevedel som o tom,“ riekol, keď chlapec prikývol. „Ale aj tak si to nemal robiť!“

„A čo som mal robiť? Nebaví ma život osamelého hrdinu! Aj ja potrebujem byť milovaný!“

„Harry, ale veď ... ja ... ľúbim ťa,“ priznal sa Severus a uchopil jeho tvár do dlaní. Bola taká nežná, hebká ... jeho ...

„Č-čo?“ vyjachtal. „Takže ... ty ku mne necítiš nenávisť?“

„Nie, nikdy som ju k tebe necítil. Bol to skôr zmätok, ktorý som pociťoval vždy, keď som bol v tvojej blízkosti. Zamiloval som sa do teba na prvý pohľad, ale nemohol som ti svoju lásku prejaviť ani dať ... Bolo to ťažké vídať ťa ... vedieť, že si tak blízko a nemôcť nič urobiť. Pamätáš sa na Valentína, keď si bol v štvrtom ročníku? Myslel si si, že ti ho poslala Čcho.“

„To si bol ty?!“ Harry neveril vlastným ušiam.

Severus prikývol. „Chcel ... chcel som to aspoň skúsiť. A potom neskôr ... keby som vedel, že si ... že si ako ja ... že sa ti páčia muži ... keby som to len vedel ...“ vzdychol nešťastne.

„Severus ... asi ťa to prekvapí, ale vždy si sa mi páčil. Naozaj som mal niečo s Čcho, ale to som sa len potreboval uistiť, že som – kto som ... Vieš, prečo som bol v tvojej prítomnosti taký nervózny? Pretože som šalel pri pomyslení, že si na dosah a ja sa ťa nemôžem ani dotknúť ... a potom, keď si ma donútil nenávidieť ťa ...“

„Už dosť Harry,“ hlesol Severus a umlčal ho vášnivým bozkom. „Keď som ťa tu včera našiel, myslel som si, že sa zbláznim. Ty si celý môj život. Ľúbim ťa ... ľúbim. Som do Teba blázon,“ šepkal neprestávajúc ho bozkávať.

„Aj ja ťa ľúbim,“ usmial sa a objal ho, skĺznuc po jeho širokom chrbte na zadok a späť. „Ale ... ak ako viem, že je pravda to, čo si povedal?“ opýtal sa a Severus sa naň spýtavo pozrel. „Myslím, že by si mi to mal dokázať. Až potom ti uverím.“ Harry zvýskol, keď ho Severus objal a prevalil sa s ním na posteľ tak, že ho strhol na seba. Smiali sa, kým sa ich pohľady znovu nestreli a pery nenašli.

„To ti dokážem veľmi rád a budem ti to dokazovať deň čo deň,“ povedal Severus a jeho tmavé oči znežneli láskou, ktorá sa v nich odrážala.

Harry stále nevedel, aká bude jeho budúcnosť, ale tušil, že pokiaľ sa bude každé ráno budiť vedľa milovaného muža, nemôže byť iná, než šťastná.