Smiem prosiť?

Za oknami Brlohu husto snežilo a mráz štípal tak, až vám kosti lámalo. Vo vnútri však bolo príjemne teplo, vládol tu čulý ruch a veselá atmosféra. Vlastne všetci boli v úžasnej vianočnej nálade. Molly varila a dirigovala nielen deti, ale i svojho manžela, Harryho i Remusa, ukladajúc im domáce práce s drevenou vareškou v ruke ako generál, len aby bolo na večer všetko hotové. V obývačke stále vysoký stromček. Jedlička bola už ozdobená a mala dokonca aj nezvyčajnú vianočnú ozdobu na samom vrchu miesto kopije, či hviezdy v podobe strašne škaredého záhradného trpaslíka s tými najchlpatejšími nôžkami, aké len kto kedy videl.

Remus však nič z toho nevnímal. Sedel na stoličke za stolom ako zmok a šúpal vedro zemiakov, ktoré mu Molly pridelila. Po jeho pravici sedel Harry a pomáhal mu. On ho však vôbec nevnímal. Myslel len na to, že to je už celý týždeň, čo sa Sirius neozval. Dokonca sa ani len nepohádali. Pred pár dňami sa prosto zobudil v posteli sám. Sykol, keď sa porezal a vložil si poranený prst do úst. Lenže to ho už Molly ťahala zo stoličky a strkala mu ruku pod tečúcu vodu v snahe ošetriť mu to.

„Remus, čo je to s tebou? Si taký zamyslený a nesústredený ... je to ranka ako vranka. Našťastie nie je hlboká, len povrchová. Dám ti na to náplasť a budeš v poriadku,“ švitorila veselo.

Znova si sadol za kopu zemiakov snáď ešte skleslejšie ako predtým, ale nie preto, že sa mu nechcelo šúpať, lež preto, že sa trápil. Myšlienkami bol niekde celkom inde.

Spomenul si na prvý bozk, ktorý dostal od Siriusa. Bolo to na Vianoce v šiestom ročníku. Remus vtedy musel ostať na Rokforte a Sirius sa ponúkol, že ostane s ním. Aj James by bol ostal, keby ho nečakala lyžovačka v Aspene, na ktorú sa strašne tešil. Remus mal vtedy strašne zlé obdobie. Príliš naňho doliehalo jeho prekliatie a smrť matky sa na ňom tiež podpísala. V ten večer, hneď po slávnostnej večeri sa vytratil. Chcel byť sám. Preto ušiel Siriusovi, ktorý z neho celý deň nespúšťal zrak, akoby ho kontroloval. Vedel, že keď sa ukryje na dievčenských toaletách, nik ho tam nebude hľadať. Sadol si na zem a hlavu zložil na pokrčené kolená a prekrížené ruky, ktorými sa o ne opieral. Z očí sa mu kotúľali slzy ako malému chlapčaťu, avšak v tejto chvíli sa za to vôbec nehanbil. Bol sám so sebou, so svojimi citmi, so svojou bolesťou ... Azda preto, že vtedy nevidel iné východisko, spravil to, čo spravil. Tak ho našiel Sirius. Sedieť opretého o chladnú stenu, bledého ako smrtka s podrezanými zápästiami. Na ošetrovni pri ňom presedel celú noc, a keď sa ráno zobudil, nič mu nevyčítal. Namiesto toho ho vzal za ruku a vtisol mu na pery ľahký bozk šepkajúc, prosiac ho, aby takúto hlúposť nikdy viac nezopakoval.

Remus bol vtedy taký vykoľajený, ale aj taký ... šťastný ... inými slovami sa to opísať nedalo. Avšak nádej, ktorá mu svitla sa v realitu zmenila až vtedy, keď sa konečne porozprávali. Priznal sa mu, prečo to spravil a povedal mu aj to, že ho už dlho ľúbi. Vedel, že Sirius rád striedal dievčatá, ale netušil, že so žiadnou z nich nič nemal. Sirius sa priznal len k tomu, že to bolo preto, aby si udržal povesť nenapraviteľného sukničkára. Vyšlo mu to. Zmiatol všetkých. Aj Remusa.

„Myslíš, že sa dnes ukáže?“ opýtal sa Harry, zjavne tiež mysliac na svojho krstného otca.

„Ja neviem,“ šepol Remus a položil posledný zemiak do misy. Už si nebol ničím istý. Najradšej by bol, keby nemusel oslavovať vôbec. Veď aká, že to oslava bez neho?

Remus odniesol misu zo zemiakmi Molly a na chvíľu sa vzdialil. Obliekol si starý, obnosený čierny kabát a vyhrnul si na ňom golier. Okolo krku si obkrútil vlnený šál a vyšiel na terasu pred dom. Oprel sa o stĺp verandy a zadíval sa cez husto padajúci sneh na príjazdovú uličku. Snehová pokrývka siahala do výšky dvadsiatich centimetrov, ak aj nie viac. Ich stopy už zasnežilo nanovo. Remus sa strhol. Zdalo sa mu to, alebo naozaj videl akéhosi psa?

Už mal na perách jeho meno, keď sa zarazil. Bol to pes, ale nie ten jeho ... nebol to Sirius, ale obyčajný potulný bastard. Akýsi orech. Remus zaťal päste a znova ich bezmocne povolil s hlbokým povzdychom.

„Vari si to myslel vážne? Je náš vzťah dávno stratený?“ zašepkal a jeho slová odvial slabunký vetrík do diaľky.

Remus zavrel oči. Jeho tvár mal pred očami takú žiariacu a živú, akoby stále priamo pred ním. „Sirius, kde do čerta si? Kde si!“ Remus vydýchol a jeho dych sa v podobe obláčiku pary zhmotnil v mrazivom vzduchu. Stál tam dovtedy, kým ho Ginny neprišla zavolať do vnútra. Pri večeri sa len silene usmieval a odpovedal na otázky, či už Harrymu, alebo ostatným. Vôbec mu nebolo do reči. No Harrymu to akosi bolo jedno.

„Veril som, že príde,“ zahundral zamračene. „Sľúbil to.“

Remus pozrel do kozuba, kde plápolal a pukotal ohník. „Aj ja som dúfal,“ zašepkal a jeho hlas znel tak, ako sa sám cítil. Sklamane.

„Pohádali ste sa?“ skúsil Harry, ale Remus len pokrútil hlavou.

„Tak čo sa stalo?“

„Neviem. Chcel som, aby sa ku mne presťahoval. Už ma nebaví stretávať sa raz tu a potom tam. Je to pre mňa príliš vyčerpávajúce. Potom mi z ničoho nič pripomenul, že by bolo načase zmeniť niektoré zvyky.“

„Myslíš si, že sa s tebou chce rozísť?“ opýtal sa Harry opatrne, ale Remus mu neodpovedal. Len si dolial whisky do pohára, no nenapil sa. Pravdou však bolo, že si myslel práve toto.

Zábava okolo pokračovala, keď dorazil aj Dumbledore, Divooký Moody a Tonksová. Vtedy už Molly tancovala s Arthurom, Ginny s Harrym a Ron s Hermionou. Pridal sa aj George s Fredom, ktorý si jednoducho nemohli prestať robiť zo všetkého žarty, teraz úspešne parodujúc mamu a otca, keď Removi dopadla na plece čiasi ruka.

„Vieš, že by si nemal piť,“ napomenul ho známy hlas. „Potom si v noci príliš ... divoký.“

Remus vstal z kresla a opustil miestnosť. Bez jediného slova, bez toho, aby naňho čo i len pozrel. Celý sa chvel v očakávaní tých slov, na ktoré nechcel ani len myslieť. Zamieril do kuchyne, kde panoval pokoj. Vedel, že Sirius ho nasleduje. A bolo to tak možno dobre. Museli sa porozprávať a prebrať pár vecí.

„Kde si bol?“ opýtal sa a veľmi si želal, aby mu na hlase nebolo badať sklamanie, ani bolesť, ktorú pociťoval, a ktorá ho kvárila celý týždeň.

„V meste. A na nákupoch,“ odvetil Sirius premeriavajúc si Remusa ostražitým pohľadom. Na perách mu však poihrával úsmev. Ten zvodný, nevyspytateľný úsmev, ktorý Remus tak miloval, a ktorý ho privádzal do šialenstva.

„Na nákupoch. A to ti mám veriť?“ Prehrabol si vlasy a oprel sa chrbtom o kuchynskú linku, prekrížiac si ruky na hrudi. „Len tak si zmizneš, nič mi nepovieš, nenecháš mi žiaden odkaz! Celý jeden blbý týždeň žijem v strachu, či ťa náhodou nenašli a nezavreli znova do Azkabanu! Vieš o tom, že si totálne nezodpovedný, egoistický, samoľúbi, bláznivý a tvrdohlavý idiot?!“

Remus si vôbec nevšimol, že Sirius vytiahol z vrecka kabáta nejaký balíček a začal ho pred ním rozbaľovať. Vzal ho do ruky a zdvihol mu to pred oči, aby upútal jeho pozornosť.

„Čo je to?“ zahučal Remus.

„Podšálky,“ odpovedal a mykol plecami.

„No, to vidím,“ hlesol podráždene Remus a Sirius si len vzdychol.

„Aby som u nás doma nezničil lak na nábytku,“ vysvetlil a čakal na Removu reakciu.

„Tak ... ty ... ja som ...“ habkal nesúvislo. Neskutočne sa mu uľavilo, hoci bol stále trochu nahnevaný. No aj tak dovolil Siriusovi, aby ho pohladil po tvári, objal a pobozkal. Ich bozk bol nežný a dlhý. Keď sa po chvíli Sirius odtiahol, uškrnul sa, pretože začul zvuk známej melódie.

„Hrajú našu pieseň. Poď ukážeme im, ako sa tancuje,“ vyzval ho a ťahal ho hundrajúceho za sebou cez chodbu do obývačky, kde urobil smiešny pukerlík a s otázkou: „Smiem prosiť?“ ho vzal do náručia.

„Si blázon,“ zahundral Remus, ale neodtiahol sa. Naopak, objal ho a hlavu mu zložil na plece. Spokojne vdýchol jeho vôňu a vychutnával blízkosť jeho tela.

„A preto ma miluješ,“ zašepkal Sirius priateľovi do ucha tak, aby to počul len on.

Remus sa konečne pousmial a dovolil tónom piesne, aby ho opantali presne tak, ako v noc ich prvého milovania.