Rande na slepo

Harry sedel za masívnym dubovým stolom vo svojej pracovni a sústredene sa mračil. Končekom brka, s ktorým sa pohrával, držiac ho v pravej ruke si prechádzal hore – dolu po brade. Ani si nevšimol, že má na prstoch čierne škvrny od atramentu. Po chvíli pero strčil späť do kalamára, prehrabol si neposlušné vlasy a nepriateľsky zízal na počmáraný a poškrtaný kus pergamenu pred sebou. Zhužval ho do gule a odhodil ho, presne ako tie ostatné pred tým. Vstal od stola a s tichým hundraním poznamenal: „Netušil som, že to dá takú prácu, do kotla!“

Podišiel k dvojkrídlovému oknu, stlačil malú, železnú kľučku a roztvoril ho dokorán, aby dnu vpustil čerstvý závan vzduch. Oprel sa s pôžitkom lakťami o parapet a rukami si podoprel bradu. Zatvoril oči a z plných pľúc sa nadýchol sviežeho jarného vzduchu. Usmial sa a spokojne sa rozhliadol po okolí. Miloval apríl a miloval jar. Pohľadom pohladil smaragdové trávnaté koberce Rokfortských lúk a pasienkov, svetlejšie i tmavšie odtiene okolitých lesov. Všade navôkol sa vznášala opojná vôňa kvitnúcich korún košatých ovocných stromov. Čerešne, Jablone, Višne, Hrušky, Orechy i Gaštany a mnohé iné vytvárali priam dokonalú symfóniu arómy, miešajúcej sa s vôňou fialiek a prvosienok, ktoré sfarbili trávnatý koberec žltou a fialovou farbou. Vánok mu postrapatil vlasy a jemu napadlo, že by si mohol trochu zalietať na metle, keď sa mu pohľad zastavil na osamelej postave, vracajúcej sa z vychádzky pomalým, skoro až lenivým krokom späť do hradu. Harry sa otriasol pri pohľade na osamelosť toho muža a zaplavil ho čudesný pocit naliehavosti, vrátiť sa k načatej práci. Vystrel sa a oprel o okenný rám, nespúšťajúc muža z pohľadu.

Bolo to už šesť rokov, čo prijal miesto profesora OPČM na Rokforte. Okrem neho sa k tejto riskantnej práci pod vedením terajšieho riaditeľa odvážil i Neville Longbottom, ktorý prijal profesorské miesto skôr ako Harry a venoval sa vyučovaniu svojej obľúbenej Herbológie. Šesť rokov, pomyslel si Harry zadumane. Od vojny prešlo veľa času. Dokončil si školu a úspešne zložil skúšky z MLOKov. Absolvoval i aurorský výcvik, ale dlho sa tam neohrial. Necelé dva roky. Nedalo by sa povedať, že by ho práca aurora nebola bavila, veď o nej sníval ešte ako chlapec, ale nebolo to presne to, čo očakával. Celý jeden rok po vyškolení sedel za rozheganým písacím stolom v malej kancelárii a triedil spisy, alebo tie spisy nanovo prepisoval. Žiadna akcia, žiadne vzrušenie z naháňania podvratných živlov a kriminálnikov. Keď sa po roku dostal konečne i k tomu, zistil, že nočné dohliadanie na vlkolakov, striehnutie na divožienky, keď sú v období párenia, alebo dohováranie rusalkám, nech obmedzia vyvolávanie povodní na minimum nie je to, čo si pod pojmom aurorskej práce predstavoval. A potom prišla ponuka z Rokfortu, ako blesk z jasného neba. Miesto profesora Obrany proti čiernej mágii bolo voľné... Keby nebolo sľubu, ktorý dal Dumbledorovi a keby ho tak nebola lákala vyhliadka vrátiť sa späť domov – lebo Rokfort bol jediným domovom, ktorý považoval za skutočný – zrejme by to nebol prijal. Titul profesora si spravil prvý rok v novom zamestnaní externou formou. Pomohla mu hlavne Hermiona neoceniteľná pomoc, ku ktorej sa odhodlala bez jeho požiadania, len čo sa to dozvedela.

Pred dvoma rokmi sa Harrymu dostalo aj tej cti, že sa stal zástupcom Rokfortského riaditeľa. Minerva sa rozhodla odísť do zaslúženého dôchodku. Nikto snáď na to nemal väčšie právo ako ona. A Snape si bez okolkov a ďalších ceremónií zvolil na jej miesto práve jeho. Hoci sa ich vzťah zmenil, nevyvíjal sa smerom, akým by bol Harry rád. Severus mu dal jasne najavo, že nestojí o viac ako o prísne profesionálny pracovný vzťah. A hoci Harrymu pukalo srdce, rešpektoval jeho požiadavku. Aj preto sa rozhodol podať si zoznamovací inzerát do novín a prostredníctvom neho sa tak s niekým zoznámiť.

Jeho pohľad, ktorým sprevádzal muža oblečeného v klasicky čiernom habite, s povievajúcimi ebenovými vlasmi okolo prísnej tváre, čo mu rozfukoval vánok sa vyjasnil. Severusova postava zmizla za najbližším hradným múrom a Harry sa rozhodol znova si sadnúť za stôl. S trpiteľským povzdychom siahol po brku z orlieho pera a usilovne premýšľal ďalej. Nevedel celkom presne, čo by malo v tom inzeráte stáť, ale vedel, že nie je pripravený a nikdy ani nebude pripravený viesť život pustovníka ako poväčšina z tých, ktorý tu žili a zdalo sa, že im to vyhovuje. Nie, jemu to nestačilo. Bol mladý, v najlepších rokoch života, na vrchole síl a nemienil ich premárniť. Príležitostí na vzťahy, ktorých sa mu doteraz dostalo bolo žalostne málo. On chcel viac. Potreboval vedieť, že je milovaný, že jeho láska je opätovaná. Chcel trvalý vzťah, nie prechodnú známosť, či úlet na jednu noc.

Pohľad mu klesol na nový, prázdny pergamen. „Tak dobre, poďme na to,“ zamrmlal sám pre seba a pustil sa do práce.

„Pohľadný, dvadsaťsedem ročný mladý muž, s celkom slušnou formou...“ načmáral a zadumane zdvihol brko k ústam, aby si prečítal vetu. Niečo mu na nej nesedelo. Preškrtol to a začal od znova.

„Pohľadný, dvadsaťsedem ročný mladý muž, s celkom slušnou formou s primeranou postavou hľadá vážnu známosť...“ znova zdvihol brko od papiera a prešiel očami po papieri, ale i tak nebol spokojný. Začal znova.

„Pohľadný, dvadsaťsedem ročný mladý muž, s celkom slušnou formou s primeranou postavou hľadá...“ Preškrtol to celé, vynechal jeden riadok a začal písať odznovu.

„Príťažlivý, dvadsaťsedem ročný muž, s atletickou postavou, zmyslom pre humor, ale i romantiku, hľadá muža, s ktorým by mohol stráviť zvyšok svojho života. Zn.: Nech nás naša láska nesie ku hviezdam.“

Harry sa uškrnul, mysliac na svoj najnovší model metly Nimbus Speed, keď nadskočil na stoličke od ľaku.

„Čo to je?“ ozval sa nad ním dobre mu známy hlas a na líci ho pošteklili čierne vlasy votrelca, od toho, ako mu drzo nakukoval ponad plece.

„Nevieš klopať?!“ rozčúlil sa Harry, ale nesnažil sa zakryť papier.

„Klopal som,“ precedil Severus pomedzi zuby. „Trikrát,“ neodpustil si, aby nedodal a kývol hlavou k tomu, čo tam načmáral. „Tak, čo to je?“ Severusovmu pohľadu neuniklo ani pár dvojíc mien, ktoré boli poškrtané v hornom rohu papiera s jedným vybraným v krúžku. Wulfric Hamish. Zaujímavé, pomyslel si, no nekomentoval to nahlas.

„Inzerát,“ povedal Harry, ani naňho nepozrel. „Po čo si prišiel?“

Lenže nezdalo sa, že by Severus bol s jeho odpoveďou spokojný. „Aký inzerát?“

„Zoznamovací inzerát, Severus,“ oznámil mu Harry. „Tak, po čo si prišiel?“ opýtal sa znova a vzhliadol k mužovi, stojacemu nad ním.

„Máš pre mňa pripravené otázky na skúšky na VČÚ pre piatakov?“ opýtal sa ho Severus, stále civiac na popísaný kus pergamenu. Zrejme si to neuvedomoval, ale mračil sa naň ako boh pomsty. Akoby pod tým pohľadom samotným mal pergamen svojvoľne vzbĺknuť.

„Prirodzene,“ odvetil Harry a otvoril najvyšší šuplík po svojej pravej strane. Vytiahol z neho zapečatenú obálku a podal mu ju. „Tak, tu to máš. Myslím, že budeš spokojný,“ dovolil si predpokladať, keď si ju Severus prevzal.

„Mhm,“ zamrmlal starší muž neprítomne, civiac teraz naňho a jemu sa nezdalo, že sa chystá odísť.

„Zabudol si ešte niečo?“ spýtal sa Harry pobavene, ale riaditeľ mu neodpovedal. Otočil sa na opätku čiernych, vyleštených kožených topánok a zamieril k dverám. Skôr ako však položil ruku na kľučku, naposledy sa k nemu otočil.

„Naozaj si ideš podať zoznamovací inzerát?“ spýtal sa neveriaco, jeho oči podivne žiarili.

Harry prikývol. „Iste.“

„Myslel som si, že ti to takto vyhovuje,“ poznamenal, ani si asi neuvedomil, že povedal nahlas to, čo si myslel.

„Nie, Severus. Ani najmenej. Chcem niekoho, koho by som mohol ľúbiť. To, že som profesor, či gay mi v tom rozhodne nezabráni. Potrebujem nikoho ľúbiť a potrebujem, aby niekto ľúbil mňa. Nie preto, že som slávny Potter, ale preto, že som to ja. Okrem toho, som zdravý a hodlám byť aj sexuálne aktívny, dokiaľ to ešte ide. Nemienim zahodiť svoju mladosť za chrbát a dodržiavať celibát ako mních. Na to stavaný nie som.“

„Myslíš si, že ti to vyjde?“ zahrnul ho riaditeľ ďalšou zvedavou otázkou a Harry mykol plecami.

„Neviem. Možno. Za pokus to stojí. Okrem toho, Nevillovi to predsa vyšlo,“ poznamenal, na čo sa naňho Severus nechápavo zahľadel.

„Ako to myslíš?“

„Nevedel si, že si našiel priateľku? Už sa stihli zasnúbiť. Zoznámili sa prostredníctvom inzerátu,“ povedal, čo riaditeľ skonštatoval strohým: „Aha.“ S tým konečne opustil jeho pracovňu a Harry sa sklonil nad inzerát. Text bol zostavený lepšie ako predtým, ale i tak mu niečo chýbalo.

***

Už týždeň bola Severusova nálada viac ako len zlá. Po chodbách sa zakrádal ako prízrak, uzavrel sa do seba viac ako predtým a akoby stále na čosi striehol. Teraz sedel zatvorený vo svojej pracovni a prechádzal si všetky otázky z VČÚ, ktoré mu profesori odovzdali, aby ich mohol schváliť. Keď začul šuchot sovích krídel na podobločnici, vyskočil zo stoličky ako namastený a o chvíľu už otváral oblok. Bolo presne pol ôsmej ráno a k nemu sa začali zlietať sovy, ktoré mu postupne skladali do rúk dnešné vydania všetkých možných čarodejníckych novín i časopisov, o akých len vedel. Len čo im do vačkov poukladal mince, sovy odleteli a on sa so svojou dnešnou zásielkou pobral späť k stolu. Riaditelia a riaditeľky v portrétoch, ktoré sa práve zobúdzali si ho premeriavali zvedavými pohľadmi, ale opýtal sa len Phineas, ktorý bol zvyknutý vždy a do všetkého strkať ten svoj povestný Blackovský raťafák.

„Rozhodol si sa kultúrne vzdelať a dozvedieť sa všetky podrobnosti zo sveta a domova, alebo má tvoj záujem o tú kopu papierov iný význam?“

Severus po ňom fľochol pohľadom, ale odpovedal mu pokojný hlas Albusa Dumbledora. „Phineas, čo keby si tomu chlapcovi dal pokoj? Pochybujem, že by bol z tvojej zvedavosti nadšený.“

Phineas si iba odfrkol a Severus sa prehrabával vo svojej kope ďalej, pozorne prehľadávajúc všetky inzerčné rubriky. Zakaždým, keď odhodil nejaký časopis alebo noviny bokom, hlesol nazlostene iba stručné: „Nič!“

Už chcel zahodiť i dnešné vydanie Denného proroka, keď ho čosi zaujalo a on si znova prezrel posledný z inzerátov v úzkom stĺpčeku. Tvár sa mu zamračene stiahla, keď ho čítal.

„Našiel si, čo si hľadal?“ opýtal sa Albus, akoby mimochodom.

„Hej, dá sa to tak povedať,“ prisvedčil Severus, hľadiac stále do novín. Pozmenil text, pomyslel si. Preto som to skoro prehliadol. Tiež udal inú adresu a neuviedol meno. Buď na to zabudol, alebo to spravil z prezieravosti, uvažoval a do mysle sa mu vkradol nepokoj. Potom si uvedomil, že je to presne to meno, ktoré videl v hornom rohu toho doškrtaného pergamenu. Skoro ten inzerát v novinách prehliadol. Vstal od stola a zamyslene prešiel k oknu. Vonku bolo krásne, škoda len, že on sa tak necítil. Bolo mu na nič. Viac ako na nič. V hlave mu dookola vírili slová jeho zástupcu ako vláčik, ktorý neochvejne mašíruje koľajnicami bez úmyslu zastaviť.

„Chcem niekoho, koho by som mohol ľúbiť. To, že som profesor, či gay mi v tom rozhodne nezabráni. Potrebujem nikoho ľúbiť a potrebujem, aby niekto ľúbil mňa. Nie preto, že som slávny Potter, ale preto, že som to ja. Okrem toho, som zdravý a hodlám byť aj sexuálne aktívny, dokiaľ to ešte ide.“

Severusovo tmavé obočie nad smutnými gagátovými očami, hlbokými a bezodnými ako studne sa stiahlo. Čo mohol myslieť tým, že hodlá byť sexuálne aktívny, dokiaľ to ide? Narážal snáď na niečo? Alebo tým myslel skutočne jeho vek?

Ďalšie tri dni neboli pre nikoho z nich oveľa lepšie. Severus stále učil elixíry a žiaci sa v týchto dňoch poriadne zapotili. Dnes im naparil z ničoho nič písomnú previerku ich teoretických znalostí bez predošlého upozornenia. Polovica z nich takmer odpadla, tá druhá sa v priebehu minúty zmenila na adekvátne napodobeniny Rokfortských duchov, čo tak zbledli. Keď sa poobede konečne uchýlil do svojej pracovne. Ako posledné tri dni si vytiahol to inkriminované vydanie Denného proroka, prečítal si Harryho inzerát asi po miliónty raz a zvyšok dňa hodlal zamyslene civieť do vyhasnutého kozuba, ako to spravil i po dva dni predtým.

„Mhm, mhm,“ odkašľal si niekto v tom hrobovom tichu jeho kancelárie, ale on si len podložil taburetku pod nohy a pohodlnejšie sa usalašil v kresle.

„Severus, poviem ti, čo si myslím, či to už chceš počuť, alebo nie,“ povedal posledný Rokfortský riaditeľ zo svojho obrazu. „Harry dnes dostal ďalších deväť listov,“ informoval ho, pričom po ňom muž sediaci v kresle – zdanlivo bez zjavných prejavov záujmu – hodil očkom, kým sa znova neodvrátil.

„Prečo by ma to malo zaujímať?“ zavrčal nahnevane.

„Niekedy si tvrdohlavý ako taký Hipogrif!“ zahundral Albus a Severus konečne pozdvihol pohľad na viac ako sekundu a otrávene sa zadíval do jeho nezábudkovo modrých očí, schovaných za mesiačikovými okuliarmi. „Vari nechápeš, že toto je tvoja šanca?!“

Severusov pohľad potemnel a nenápadne ním preletel po okolitých portrétoch, ktorých obyvatelia zvedavo načúvali ich rozhovoru. „Nechápem, o čom to hovoríte,“ odvrkol Severus Albusovi.

„Ale isteže chápeš!“ zahundral zlostne Albus a žuchol sebou do kresla. „Dúfal som, že keď tu Harry príde, niečo sa zmení, ale nie. Ty si musel vždy robiť nejaké problémy!“ Starší muž si nervózne uhladil sivú, dlhú bradu a nervózne podupkával nohou po podlahe v svojom obraze.

„Ako si to myslel?“ opýtal sa Severus prižmúriac oči. Ten starec, ktorý zvykol všetko rád riadiť a dirigovať svoje pomyselné bábky, mu liezol na nervy aj po smrti, hoci ho mal rád ako svojho otca. V tejto chvíli však mal chuť len zobrať štetec, ponoriť ho do čiernej farby, černejšej ako smola a začarbať ním plátno jeho obrazu.

„Tak, ako som povedal!“ zahučal panovačne Albus. „Obaja predsa vieme, že ho chceš!“

„Nemohol by si hovoriť hlasnejšie? Dilys ťa zrejme nepočula!“ vykríkol priškrteným hlasom od hnevu, ale spomenutá dáma s dlhými striebornými lokňami visiacimi okolo jej okrúhlej tváre sa len pobavene zachichotala.

„Severus, zlatko, my všetci dávno vieme, že si buk,“ ubezpečila ho šeptom a líca jej sfarbila dievčenská červeň.

Severus sa zmohol na neurčité zahabkanie a zalapanie po vzduchu, kým sa Dumbledore iba spokojne pousmial, krútiac hlavou. „Ako?“ vyjachtal napokon.

„Ako čo?“ spýtal sa muž so žltkastou tvárou v ráme obrazu vedľa svojej kolegyne Dilys. „Ako vieme, že dávaš prednosť párku pred šiškou?“

„Everard!“ zahriakla ho Dilys pohoršená jeho prirovnaniami, no chlapík s čiernou krátkou ofinou sa len povznesene uškrnul.

„A čo keď to vieme? Veď to nie je žiadny neduh, Severus, chlapče,“ pridal sa so svojím srdečným dohováraním i Armando Dippet zo svojho portrétu. „Veď aj tuto Phineas bol a stále je teploš ako vyšitý,“ prezradil mu a žmurkol naňho, keď sa muž na náprotivnej stene zamračil, tvár mu očervenela ako paprika a výhražne zdvihol ruku zaťatú v päsť, mávajúc ňou pred sebou.

„To by si nebol ty, keby si netáral, čo, Dippet?!“ zavrčal, ale Armando sa len pobavene zasmial.

„Nečerť sa, večer prídem na návštevu,“ pošepol mu dôverne, hoci to samozrejme počuli všetci. Z obrazu jeho bradatého suseda s čiernymi vlasmi sa ozvalo pohrdlivé odfrknutie a pár z nich ešte vyjadrilo šomravé znechutenie a prosby, aby si tú náklonnosť vyznávali niekde inde.

„Severus,“ ozval sa znova Albus, poklopkávajúc končekmi prstov po opierke svojho kresla. „Mal by si niečo spraviť skôr, kým...“ nedokončil, lebo Severus, jeho žiak, priateľ a muž, ktorého považoval viac skôr za syna vyskočil zo stoličky a vybehol z pracovne. Dvere za ním hlasno tresli, obrazy sa zakývali na stene a Dumbledore si iba nešťastne povzdychol.

Severus sa ukázal až neskoro večer. Oči mu svietili čudným leskom, vyžarujúc nevšedný smútok, ktorý vyplával na povrch vďaka Ohnivej whisky, ktorú popíjal pol dňa v Rokville. Albus o tom samozrejme vedel. Láskavo ho ráčil informovať jeho mladší brat Aberforth o tom, že jeho nový riaditeľ sa uňho snaží spiť do nemoty. Severus to ale nedokázal. Len sa statočne pripil. Do hradu sa vrátil kozubom priamo z Kančej hlavy. Zvalil sa na stoličku za svojim pracovným stolom, a keď pohľadom zavadil o roztvorené, tri dni staré vydanie novín, zaskučal. Ten čudný zvuk prebral vyčkávajúceho Albusa z driemot.

„Už si sa vrátil?“ šepol do ticha a tmy riaditeľne, osvetlenej jedinou horiacou sviecou, ktorá horela v striebornom svietniku na jeho stole. Severus dlho mlčal, nešťastne zízajúc na pár riadkov textu a nevedel, čo si počať.

„Prečo to spravil?“ zachripel napokon a prst zabodol do tých pár čiernych slov vtlačených do belostného novinového papiera.

„Možno mal väčšiu odvahu ako ty,“ podpichol ho Albus, za čo si od neho vyslúžil nepekný pohľad.

„Chceš mi povedať, že som zbabelec?“ opýtal sa podozrievavo a sledoval, ako sivovlasý muž so špicatým, fialovým klobúkom posiatom drobnými zlatými hviezdičkami prikývol. Na jeho prekvapenie si Severus ešte nešťastnejšie povzdychol a oprel si hlavu o vysoké operadlo stoličky.

„Zrejme som,“ zašepkal sotva počuteľne a v riaditeľni sa znova rozhostilo hrobové ticho. Albus uvažoval, či nezaspal, keď ho Severus po chvíli oslovil. „Aké to bolo?“ opýtal sa a pootvoril unavené oči. „Aké to bolo dať srdce niekomu ako bol Gellert Grindewald?“

„Úžasné, i bolestné,“ odvetil Albus a jeho oči zahoreli pri spomienke na milovaného muža nehou. „Bolo to skvelé do chvíle, kedy som zistil, o čo mu vlastne ide a mne sa otvorili oči. A do tej nehody...“ odmlčal sa a ticho si povzdychol. „Miloval som ho a on mi ublížil. Viem, že to spravil nechtiac. Nikto netušil, že som ho chodil navštevovať do jeho väzenia i potom, čo som ho porazil v súboji na život a na smrť. Nikto to nevedel...“

„Prečo si to spravil? Veď zabil tvoju sestru!“ šepol neveriaco Severus a v starcových očiach sa zaleskli slzy, keď pokrčil ramenami.

„Nebolo istí, koho kliatba ju zabila. A ja... nechcel som byť sám,“ zaševelil a nedbal na to, že sa mu z očí kotúľajú slzy. „Prisahal mi, že to ľutuje. Prisahal, že mi nikdy nechcel ublížiť a ja som mu... uveril. Musel som mu odpustiť a nebolo to preto, že som ho miloval. Ani preto, že som to spravil z manželskej povinnosti... Spravil som to preto, lebo som videl úprimnú bolesť v jeho očiach. Chýbal som mu rovnako, ako chýbal on mne.“ Albus nepočul Severusovo prekvapené zahabkanie. Utrel si mokrú tvár do rukáva fialkového habitu a vstal zo svojej stoličky. „Nebudem ti v tomto viac radiť, chlapče. Ja som urobil, čo bolo v mojich silách. Zvyšok je na tebe. Ak si hodláš nechať pretiecť šťastie pomedzi prsty, je to len tvoja vôľa. Ale ver mi... vo dvojici sa život znáša vždy lepšie... nech je akýkoľvek.“ Albus sa s týmito slovami vytratil z portrétu a zanechal Severusa dumať nad tým, čo mu povedal.
Z portrétu Phineasa sa ozývalo dvojité chrápanie. Severus mal všetkého dosť. Aspoň dnes určite. Jediné múdre, čo mohol v danej chvíli spraviť bolo to, že sa konečne pobral do postele. Keď mu pohľad padol na hodiny stojace na kozubovej rímse, zistil, že je pár minút po pol tretej v noci...

***

Harry si z poslednej vyučovacej hodiny veselo vykračoval do svojho kabinetu. Dokonca si spokojne pohvizdoval. Svoje rozhodnutie uverejniť zoznamovací inzerát v najčítanejších novinách Anglicka vonkoncom neľutoval. Listy mu chodili denne a nebolo ich málo. Stačilo si len vybrať. Po Severusovom odchode sa rozhodol inzerát trošku pozmeniť. Alebo skôr rozšíriť ho o pár informácií. Nezabudol uviesť ani adresu a zvolil si radšej adresu domu, ktorý zdedil po Siriusovi. Ako už povedal a mienil, nechcel, aby sa oňho zaujímali kvôli sláve. Ak už oňho mal niekto prejaviť záujem, nech to bude kvôli nemu samotnému, nie preto, že je Potter. Odpísalo mu už množstvo mužov. Mladších, starších i takých v jeho veku, ale žiaden list ho zatiaľ nezaujal tak veľmi ako očakával. Sprvu si myslel, že má privysoké nároky, no len dovtedy, kým...

Sadol si za stôl a spokojne sa pozrel na novú kôpku listov, položených na stole. Takže Kreatcher tu už bol, pomyslel si a zhodil zo seba čierny habit. Rozopol si sako a prevesil ho cez operadlo stoličky. Tiež si uvoľnil pásikovanú červeno – zlatú kravatu a vyhrnul si rukávy na bielej, bavlnenej košeli. Objednal si cez kozub od škriatkov z kuchyne šálku kávy a vyložiac si nohy na stôl, sa načiahol za prvým listom. Zlomil pečať na obálke a začítal sa do jeho obsahu. Toľko pravopisných chýb, koľko v ňom bolo by nenašiel ani v písomke u prváka. Jeho obsah bol suchý a neduživý. Povzdychol si, list pokrčil a zahodil. Otvoril druhý, no ten bol príliš strohý a naznačoval iba povrchný záujem. V treťom liste sa otvorene písalo o občasných a tajných sexuálnych stretnutiach, keďže bol odosielateľ v trvalom záväzku mal svoju rodinu. I tento list Harry zahodil so značným znechutením a averziou k nevere, hoci nemal ďaleko od toho, aby tomu chlapovi napísal o tom, čo si myslí o jeho ponuke i o ňom.

Takto len zahučal: „Odporné prasa!“ List skrkval a zahodil. Otvoril ďalší list. I ten zahodil s ťažkým povzdychom, lebo jeho pisateľ sa nehodlal viazať, hoci mal záujem o vzťah. Očividne však nie o vážny. Aj tento skončil rovnako ako predchodcovia a Harry sa natiahol po nasledujúci. Po jeho prečítaní zistil, že hoci mu bol dvadsaťdeväť ročný Derek vekovo blízky, nemal s ním absolútne nič spoločné. Čítanie kníh ho nebavilo, rád stávkoval a viedol vlastný chov Testralov. Iste, tá posledná zmienka Derekových záujmov by stála za námahu, ale... Harry proste cítil, že to nie je to, čo hľadá. List putoval v nerovnej guli za jeho chrbát na zem. Ostali mu posledné dva listy a on na ne nemal vôbec náladu. Prečíta si ich pred večerou, ak mu po nich ostane do jedla ešte chuť. Ak budú také, ako boli tie predošlé... Merlin ho ochraňuj! Teraz chcel len jedno. Vzniesť sa vysoko nad zem na svojej metle a dovoliť vetru rozkošnícky mu rozstrapatiť tmavé, stále neposlušné vlasy...

Zvyšné dva listy otvoril pre istotu až po večeri a potom, keď doopravoval tretiacke písomky. Ten prvý ho celkom odradil. Písal mu nejaký šesťdesiat ročný šmukel. Celkom ho to pobavilo, ale nepotešilo. Na ten posledný nemal ani náladu a popravde ani odvahu, ale predsa ho len otvoril a začítal sa do jeho obsahu.

„Môj drahý Wulfric,

isto si počul ten známy citát od Oscara Wilda: Láska je mocnejšia ako všetky kúzla sveta a múdrejšia ako filozofia.

Môžem len dúfať, že vo svojom srdci s týmto výrokom súhlasíš. Že rovnako ako i ja túžiš lásku nielen dávať, ale i dostávať... Musím sa Ti priznať, nad Tvojím inzerátom uverejnenom v novinách som strávil viac ako chvíľku, premýšľajúc, či sa Ti ozvať. A čoraz viac som si uvedomoval, že pokiaľ to nespravím, bude to najväčšia chyba môjho života.

Píšeš, že miluješ čítanie? Prečo nie, ak to obohatí myseľ? Miluješ metlobal? Nepoznám úžasnejší čarodejnícky šport ako je tento, hoci ani šachy nie sú zlé. Dúfam, že Ťa nepopudím tým, že som fanúšik Ballycastelských netopierov. Ale úprimne ma zaujíma - akému týmu fandíš Ty?

Budem vrúcne dúfať, že Ťa môj list aspoň trochu zaujal a Ty mi odpíšeš. Ak sa tak rozhodneš, na jeho druhej strane nájdeš moju adresu.

S hlbokou úctou,

Brian Evans.

P. S.: Lietanie je moja vášeň.“

Harry priam cítil, ako ním prešla vlna vzrušenia. List bol jednoduchý, ale príjemný. Odosielateľ sa v ňom nevystatoval svojimi schopnosťami, či vlastnosťami, ktoré isto ani nemal, ale písal o tom, po čom Harry túžil. O láske, o vzájomnom dávaní sa jeden druhému, o svojich záľubách a zaujímal sa oňho... Prečítal si list znova a ešte raz. A skôr, než si ľahol do postele, uložiac sa k zaslúženému odpočinku, na list odpísal.

***

Deň šiel za dňom, týždeň za týždňom. Máj vystriedal zvyšok upršaného Apríla a na oblohu sa vrátilo slniečko. Harry sa viditeľne zmenil. Akosi ožil a nikto netušil, čo to spôsobilo. Nikto nemal ani poňatia, že za jeho dobrú náladu môže pravidelný Kreatcherov príchod s listov v rukách, minimálne dvakrát do týždňa. Harry bol veselý, usmieval sa od ucha k uchu a nič ho nedokázalo vyviesť z miery. Dnes študentom dokonca odpustil písomku, na čo ho odmenili búrlivým potleskom a súhlasným pokrikom. Keď sa vybral do Veľkej Siene na obed so širokým úsmevom v tvári pozdravil akurát tak Severusa, sediaceho osamelo za dlhým stolom a mračiaceho sa nad tanierom svojej polievky.

Starší muž k nemu zdvihol pohľad a s neurčitým výrazom v tvári si ho premeral od hlavy po päty. „Stalo sa niečo?“ opýtal sa, znova sa skloniac k tanieru s červeným, tekutým obsahom.

„Dá sa to tak povedať,“ hlesol jeho zástupca spokojne a nabral si do taniera polievku i on.

„A?“ vyzval ho jedinou hláskou Severus. Harry mu nemal prečo tajiť, čo sa deje.

„Večer mám rande,“ poznamenal natešene a nevšimol si podivný záblesk v čiernych očiach muža sediaceho po jeho ľavici.

„Takže sa ti niekto na ten inzerát predsa len ozval,“ zamumlal a strčil si do úst poslednú lyžicu paradajkovej polievky.

„Hej,“ pritakal Harry. „Píšeme si pár týždňov a dnes sa máme konečne stretnúť,“ prezradil mu a zdvihol hlavu. Uprel na Severusa svoje nádherné smaragdové oči a povzdychol si. „Myslím, že to vyjde. Máme toľko spoločného...“

Severus nepovedal ani slovo. Miesto toho vstal prudko od stola a opustil Sieň zachmúrenejší ako bol.

Harryho pohľad posmutnel. Mohol si to byť ty, keby si chcel. Lenže ty si nechcel, Severus. Nemáš nárok sa teraz na mňa hnevať, pomyslel si a nedal si pokaziť náladu jeho teatrálnym výstupom.

***

Severus zatresol dvere na riaditeľni a oprel sa o ne. „Ach, to si ty? Ja som myslel, že školu prepadlo stádo trollov,“ doberal si ho Albus.

„Ja nemôžem! Nezvládnem to! Merlin, keby si vedel, ako je tým Brianom nadšený! Nikdy som ho nevidel spokojnejšieho a šťastnejšieho! A dnes sa majú stretnúť...“ zaševelil, zahryznúc si do spodnej pery, akoby odrazu nevedel, čo so sebou.

„Odvahu, Severus,“ snažil sa ho povzbudiť Albus. „Nech sa stane, čo sa má stať. Nechaj veciam voľný priebeh...“ radil mu dobromyseľne.

***

Harry sedel na deke pred jaskyňou známou pod menom Jaskyňa osamelých duší. Jeho oči pohládzali pokojnú hladinu jazera, nad ktorou poletovali vážky a na perách mu pohrával úsmev. Prútený košík, ktorý stál konča károvanej deky bol vrchovato naložený samými dobrotami. Snažil sa byť pokojný, ale pravdou bolo, že horel vzrušením. Bol zvedavý na Briana Evansa, ktorý mu učaroval už prvým listom, a do ktorého sa zaľúbil prostredníctvom ostatných. Pravdaže sa i obával. Hoci sa vypytoval na jeho výzor, aby sa mu priblížil aspoň trochu, Brianove opisy boli nejasné a strohé. Harryho predstavivosť bola vybičovaná do krajnosti. Tiež sa obával, či na schôdzku nepríde nejaký odľud, či strašidlo... Pozrel sa na hodinku, aby si overil čas, uškrnul sa a rozvalil sa na deke, založiac si ruky pod hlavu. Zahľadel sa na zvečerievajúcu sa oblohu.

Nič sa však nestalo. Harry znova sedel na deke a pripadal si ako hlupák. Trčal tam viac ako pol hodinu. Pochyboval o tom, že by Brian netrafil, pretože mu sám navrhol miesto stretnutia, keď Harry na stretnutí trval. Až teraz si uvedomil, že zrejme prestrelil. Že nemal naliehať a možno ešte mal chvíľu čakať. Potom ho napadlo, že bol naivný blázon, keď si myslel, že ak to vyšlo predtým Nevillovi, vyjde to i jemu. Vari zabudol na svoj nešťastný osud? Doteraz ho len fackal. A odrazu ho mal len tak z čista -  jasna dopriať to, na čo si zmyslel? Cítil sa ako v začarovanom kruhu. Keď prešlo ďalších pätnásť minút, jeho úsmev bol dávno preč. Oči mal mútne smútkom a tvár zahalenú trpkým sklamaním. Vstal a chcel zbaliť deku, že odtiaľ vypadne, keď v diaľke pod lesom niekoho zbadal. Ustrnul v pohybe, ruku si zakryl pred červeno-oranžovou žiarou zapadajúceho slnka. Srdce sa mu zbesilo roztĺklo a dlane spotili. Nemohol tomu uveriť... Že by predsa len?

Lenže muž podišiel bližšie a on v ňom onedlho spoznal Rokfortského riaditeľa. Odvrátil tvár a zohol sa k deke, aby ju zložil.

Severus zastal opodiaľ. Medzi perami mal zastrčené akési steblo poľnej trávy, ktoré cestou odtrhol. „Neprišiel?“ opýtal sa, založiac si ruky za chrbtom a pozoroval tvár mladého muža pred sebou.

„Ale iste. Bol tu. Minuli ste sa,“ klamal mu. Stále bol k nemu otočený chrbtom a v ruke žmolil roh deky. „Zistil som, že je to kretén a poslal ho kade ľahšie. Ale čo tu robíš ty?“

„Aha,“ poznamenal Severus, vybral si steblo z úst, odhodil ho a ukázal na deku. „Som... na prechádzke. Môžem?“ Bez toho, aby mu Harry odpovedal si sadol. „A aký bol?“ zaujímal sa a načiahol sa ku košu s jedlom.

„Vysoký, sexy blondiak,“ odvetil Harry pohotovo.

„A zrejme dosť sýty, lebo jedla ste sa ani nedotkli,“ šepol po prehliadke koša a začal z neho vykladať všetko na deku medzi nich. Ochutnal jednu z jahôd v červenom košíčku a vzal do ruky fľašu šampusu. Bez námahy ju otvoril a vybral prichystané poháre. Harry sa stále mračil, ale prisadol si k nemu a teraz držal poháre, sledujúc ako do nich Severus nalieva alkohol. Plánoval sa spiť do nemoty, lebo vytušil, že Severus akosi vie pravdu.

Keď si odchlipol zo svojho pohára, priznal sa mu s pravdou. „Neprišiel.“

Severus prikývol, ale nekomentoval to. Oprel sa o lakte a načiahol sa po ďalšej jahode. „Možno sa zľakol.“

Harry sa díval ako sa Severusov jazyk priam labužnícky obtrel o jahodu červenú ako krv a zahryzol sa do nej. Zachvel sa a odvrátil pohľad popíjajúc a premýšľajúc o tom, čo povedal. „Čoho sa mal akože obávať?“

„Že sa ti nebude páčiť, že pre teba nebude dosť dobrý... Čo ja viem?“ nadhodil šeptom a napil sa i on.

Harry naňho vrhol skúmavý pohľad. „Nie,“ pokrútil napokon hlavou. „To by nespravil. Nemyslím si to. Keby si videl tie listy...“ hlas sa mu zasekol v hrdle a znova pokrútil hlavou. „Mal som rovnaké obavy. A boli zbytočné...“

„Prečo?“ Severus si ľahol na bok a pozrel naňho. Nešlo mu do hlavy to, že sa Harry mohol niečoho obávať. Veď bol mladý, krásny a plný sily...

„Pretože neprišiel. Zrejme si zo mňa niekto spravil dobrý deň. Čo už... Môj osud je proti mne od začiatku...“ hlesol, hľadiac neprítomne do diaľky pred sebou.

Vôkol nich sa šerilo a deň si obliekal čoraz tmavší kabát, aby zahalil okolitý svet do noci. Začali okolo nich poletovať svätojánske mušky a ich blikotavé svetielka pôsobili tajomne i upokojujúco.

Severus sa zachmúril. Na bledej tvári sa mu odrážal pocit viny, ktorý ho kváril vnútri. Netušil, že Harry môže byť až tak veľmi zranený. Nikdy by nebol predpokladal...

„Vieš, čo je najhoršie?“ opýtal sa Harry, prerušiac tok jeho myšlienok a Severus pokrútil hlavou. „Že som sa doňho zaľúbil,“ odvetil sklamane a sklonil hlavu.

Severus sa nepokojne posadil, pokrčil kolená a oprel si o nich zložené ruky. „Si mladý. Sklamanie ľahko prekonáš. Nájdeš si niekoho iného,“ nadhodil, ale Harry sa len trpko, nepríjemne zasmial. Z toho smiechu mu prešiel mráz po chrbte.

„Myslíš? Lenže ja nemám záujem, ďakujem za ponuku,“ precedil pomedzi zuby. „Vieš, práve som sa rozhodol, že ho nájdem. Nebudem tu sedieť so založenými rukami a zúfať si! Nie, nájdem ho a presvedčím sa, že ten chrapúň mi fakt nestojí za ľútosť. Hneď zajtra ho vyhľadám. A dobre, že si tu, lebo ti týmto oznamujem, že si beriem voľno.“

„Žartuješ, však?“ spýtal sa Severus ako obarený, ale Harry pokrútil hlavou.

„Nie. Nájdem ho a poviem mu, čo si o ňom myslím,“ zastrájal sa zelenooký čarodejník, spokojne kujúc pikle.

„To neurobíš!“ zvolal Severus a vytreštil naňho oči, žiariace ako leštený ónyx.

„A prečo nie?“ zaujímal sa Harry. „Jasné, že to spravím. Čo by mi v tom malo zabrániť?“

„Nedal som ti ešte povolenie na to, aby si sa uvoľnil zo zajtrajšieho vyučovania!“ vyštekol po ňom napaprčene.

„Ale ty mi ho dáš,“ povedal Harry bojovne, istý si sám sebou.

„Nikdy! Zajtra budeš učiť ako obyčajne a basta! To je moje posledné slovo, Potter!“ vykríkol varovne Severus stojac už pevne na nohách. Lenže to už i Harry vyskočil na rovné nohy a odhodlane mu čelil.

„Nie! Nebudem! Vari nechápeš, že to musím spraviť? !“ vybafol naňho.

„Nemôžeš ísť za niekým, kto neexistuje, do trolla!“ zrúkol Severus, držiac ho za predok tmavozeleného svetra.

„Ako neexistuje?“ zarazil sa Harry a Severus spustil ruky, odvrátiac od neho svoju bledú, strhanú tvár, keď ho muž stojaci oproti za ňu odrazu uchopil a ich ústa sa stretli.

Severus stál chvíľu ako primrazený. Ako soľný stĺp. Muž, ktorý ho bozkával, odhodlane a nežne kĺzal perami po jeho ústach, zasypávajúc drobnými, nežnými dotykmi i kútiky jeho pevne zomknutých pier, kým sa nepoddal. Severus potichu zastonal a pootvoril pery. Harry to ihneď náležite využil a vnoril sa do nich jazykom, maznajúc sa s ním, pohrávajúc a pozývajúc ho do svojich úst, aby ich mohol rovnako preskúmať, ako to robil tak dokonale on, práve teraz. A potom, kdesi v tej mäteži úchvatných pocitov, ktoré ním zmietali si uvedomil, že Harry sa usmieva. Bozkáva ho a usmieva sa pri tom. Okrem toho, že netušil, že sa to vôbec dá, bola to ďalšia vec, ktorá ho prekvapila. Keď sa od neho zadychčaný Severus odtiahol, vtedy mu došlo...

„Ty si to vedel...“ hlesol, stále lapajúc po dychu. Harry s úsmevom na perách, červený v tvári a vzrušením rozžiarenými očami schovanými za okrúhlymi rámami svojich okuliarov prikývol.

„Ale ako?“ nechápal a Harry sa spokojne rozosmial. „Ty si si naozaj myslel, že som hlupák, čo si nevidí na koniec nosa, Severus?“ opýtal sa veselo a pobozkal ho na konček toho nádherného orlieho nosa. „V každom liste si mi nechával nejakú stopu s odkazom na teba. Najprv som si myslel, že som sa zbláznil, ale nie. Už ten prvý list – a tým si ma fakt dostal – písal si, že si fanúšik Ballycastelských netopierov. Nepoznám nikoho iného, kto im fandí. A čo to meno? Brian Evans? Musel by som byť totálny tupec, keby som si to nedal dohromady. Lietanie je moja vášeň... ďalší odkaz.“ Usmieval sa pobavene nad tým, ako ho prekukol hneď na začiatku a mohol menovať tisíce ďalších takých odkazov na jeho osobu.

„Ale...“ hlesol zmätene čiernovlasý muž a dovolil, aby ho Harry objal okolo pásu.

„Videl si môj inzerát, keď som ho zostavoval. Musel si si všimnúť i moje falošné meno. Adresu si poznal rovnako dokonale, ale keby nie to, v jednom liste si sa pozabudol, vážený pán riaditeľ. Oslovil si ma vlastným menom,“ povedal triumfálne. „Problém bol len v tom, ako ťa primäť k tomu, aby si sa prezradil. Bol som z teba priznávam, zúfalý. Potreboval som ťa nejako donútiť k ďalšiemu kroku. Preto som zvolil stretnutie. Lenže, keď si dnes meškal na schôdzku, myslel som si, že si si to rozmyslel. A keď už si tu bol a tváril sa ako svätý za dedinou, myslel som, že vybuchnem od zlosti!“ zakvílil.

„Takže to bola lesť,“ hlesol Severus uveličene a Harry súhlasne prikývol.

„Tak ako? Dáš nám šancu, alebo...? ozval sa netrpezlivo Harry.

Severus sa vymanil z jeho objatia a otočil sa mu chrbtom. Harry videl, ako sklonil hlavu do dlaní a plecia sa mu čudne otriasajú.

„Severus?“ spýtal sa a opatrne sa ho dotkol. Aký bol prekvapený, keď zistil, že sa smeje? No, to sa nedalo slovami opísať. Viac ako to ho však prekvapil nezvyčajný jas v jeho tmavých, roznežnených očiach a rozkošné jamky v lícach. A potom ho ten tvrdohlavý, čierny netopier schmatol do náručia a pobozkal ho tak, že sa mu z toho podlomili nohy.

„Mám to považovať za tvoje áno?“ zaševelil Harry roztraseným hlasom plným vzrušenia a nevedel sa vynadívať na tvár prežiarenú šťastím, ktorá sa k nemu skláňala.

„Čakal si snáď niečo iné, pán zástupca?“ opýtal sa Severus hlasom zastretým vzrušením. „Myslím, že ti dlhujem ospravedlnenie,“ zaševelil, keď si jeho ústa robili cestičku hranou jeho brady, smerujúc k jeho uchu. „Vynahradí to spoločný let?“ opýtal sa koketne, uchopiac medzi mäkké pery jeho ušný lalôčik a jemne ho sajúc.

„Myslím, že dokonale...“ zašepkal Harry stonajúc rozkošou a ovinul ruky okolo jeho krku. „Ale nemám... nemám tu metlu... Severus,“ zavzdychal, keď ucítil vlhký jazyk kopírovať krivku jeho ucha.

„Ani ja...“ zašepkal Severus šťastne sa usmievajúc a vzniesol sa s ním k hviezdnemu nebu, nežne ho držiac vo svojom náručí.

Harry očarene otvoril oči a spomenul si na vetu vo svojom inzeráte. Vzápätí ju začul šepkať Severusa do svojho ucha, ktoré stále okupovali jeho horúce pery. „Nech nás naša láska nesie ku hviezdam.“