Sviatky

Hermiona už dávno nemala také pokojné dni, ako teraz. Niekedy sa doslova nudila. Vianoce boli predo dvermi. Vonku zasa husto snežilo a aj ona sa vrátila z prechádzky, pretože si pomaly nedovidela pred nos. Bolo už dvadsiatehodruhého decembra a Severus nemal v dome ani náznak ihličia, nič, čo by aj vzdialene pripomínalo blížiace sa sviatky. Trochu ju to rozlaďovalo a deprimovalo. Ona Vianoce milovala. Už aj pri ozdobovaní stromčeka si užívala tú skvelú atmosféru, keď bol ich dom preplnení tými úžasnými arómami. Sladké pečivo, perníčky, vaječný koňak. A tu? Tu bolo ticho, pusto a prázdno. Cítila sa hrozne osamelo. Vôbec jej včerajšia Ginnina návšteva nepomohla. Len jej pripomenula jej osamelosť. Už sa nečudovala Severusovi, že má každý deň takú mizernú náladu. Veď sa nemal prečo tešiť. Iste, tieto sviatky nebude sám možno prvý raz v živote ich oslávi v takom úzkom kruhu – ak vôbec zíde na večeru. Už pri Harryho poslednej návšteve sa rozhodla, že ostane tu. Mala síce stráviť sviatky s babičkou, ale nemohla tu profesora nechať samotného. Srdce jej to proste nedovolilo. A vedela, že ju babička pochopí.
Jej pery sa roztiahli do spokojného úsmevu. Presne vedela, čo urobí. Možno on oslavovať nechce, ale ona áno!

Severus si čítal vo svojej spálni, sediac na vozíčku, keď k nemu prenikla akási lákavá vôňa. Okamžite odtrhol zrak od rozčítanej knihy a zhlboka nasal do pľúc vzduch.

„Čo mi to len pripomína?“ zamumlal a snažil sa identifikovať zmes vôní, ktoré sa niesli z prízemia až k nemu. „Ihličie? Vari smrek? Alebo jedľa? A ... vanilka?“ hádal nahlas berúc do zdravej ruky malý, kovový zvonček. Na dvere sa v okamihu ozvalo zdvorilé zaklopanie. Objavil sa Rowle a mierne sa uklonil.

„Môj pán si niečo želať?“ spýtal sa úslužne.

„Áno, vezmi ma prosím ťa na prízemie. Chcem vedieť, čo sa tam robí.“

Škriatok prikývol a začaroval vozík tak, aby sa sám hýbal a nasledoval ho. Len čo dorazili na prízemie, ako prvé mu do očí udreli girlandy obťažkané všakovakými ozdobami. Vo váze na chodbe boli okrem vetvičiek ihličia aj konáriky imela, a v iných boli karmínové vianočné ruže. Avšak v dverách jedného z najútulnejších salónov ostal ako obarený. Díval sa na Hermionu, ktorá sa zvŕtala okolo stromčeka, zo starého gramofónu jej hrali vianočné koledy a ona si vedno s nimi ticho pospevovala.

„Grangerová!“ zvolal tak hlasno, aby ho cez ten rámus počula.

Počula. Na ten krik by sa aj mŕtvy zobudil. Alebo by od ľaku dostal infarkt a bol by umrel druhý raz.

„Áno?“ opýtala sa hľadiac na jeho zamračenú tvár a pokúsiac sa o nevinný úsmev.

„Čo to tu stvárate, ženská?“ Nebolo pochýb o tom, že bol rozzúrený.

„Ozdobujem vianočný stromček,“ hlesla rozpačito a do líc jej vystúpila červeň.

„Vari vám to niekto, teda konkrétne - ja – povolil?!“ opýtal sa ostro a zavŕtal do nej svoje čierne oči.

Hermiona pomaly prechádzala z obranného postoja do útočného. Zložila krabicu s ozdobami na stoličku a dala si ruky v bok, fľochnúc po ňom nahnevaným pohľadom.

„Nie!“ odsekla.

„Tak prečo to robíte?“ zvolal podráždene.

„To naozaj potrebuje na všetko moje vysvetlenie?“ pomyslela si a zhlboka sa nadýchla, odpovediac mu jednou vetou. „Pretože sú Vianoce a ja ich chcem osláviť tak, ako sa patrí.“

„Vy ... vy neodchádzate?“ výraz jeho tváre sa razom zmenil z nahnevaného na prekvapený. Vlastne až šokovaný.

„Mysleli ste si, že sa ma tak ľahko zbavíte?“ opýtala sa štipľavo.

„Popravde, áno.“ Odvetil. Naozaj si myslel, že bude pár dní znova sám a oddýchne si od jej rušivej prítomnosti, od tých otravných masáží, od elixírov, ktoré chutili ako zmes z výlevky. Hermiona pristúpila až nebezpečne blízko a nahla sa k nemu.

„Tak to ste sa prerátali!“ odvetila a na tvári sa jej objavil víťazoslávny úsmev.
Až potom si všimla, že Severus jej vôbec nevenuje pozornosť. Zamyslene civel na jej ústa a jeho zrak sa posúval stále nižšie. Jej sa zdalo, že nemá zrazu žiadne námietky, tak sa vrátila k svojej práci a jeho nechala tak. Severus po chvíli vošiel dnu so škriatkom v pätách, ktorý ich hádku pretrpel celú celkom potichu stojac obďaleč, tváriac sa tak, akoby tam vôbec nebol. Severus ho poslal preč jediným gestom ruky a ostal sa dívať na mladú ženu, znova si veselo pospevujúc a dokončujúcu zdobenie krásnej jedličky. Zdalo sa mu to, alebo naozaj celé to osamelé sídlo prežiarila svojou prítomnosťou? Nechcel si to pripustiť, ale istú zmenu postrehol. Hlavne tú, ktorá sa diala s ním. Aj teraz ju sústredene pozoroval a túto činnosť by momentálne nevymenil za žiadnu pútavú knihu, pretože ako zistil, Hermiona bola sama o sebe pútavejšia ako stovka kníh naraz. Severus stúpal pohľadom od jej útlych členkov na nohách cez pančušky až k okraju sukne, ktorá skrývala jej kolená a ako mohol tušiť, iste aj nádherné, hebké stehná a ... pevný, oblý zadoček a ... Severus ticho zastonal. Cez úzky pás sa vyšplhali jeho ónyxové oči rýchlo k prsiam ukrytým pod bielym svetrom s okrúhlym výstrihom, pekne klenutej šiji a bujným vlasom vypnutým na temene. Často ich tak nosila. Ale jemu sa páčila viac, keď ich mala voľne rozpustené. Napadlo mu toľko možností, čo by s ňou mohol robiť, že by ich nezrátal na prstoch oboch rúk. Keby len nebol na tom stupídom vozíku! Videl sa, ako jeho ruky putujú po jej štíhlom, tak žensky plnom tele ... ako ju vyzlieka, skúma a objavuje ... ako pod ním leží a zvíja sa slastne stonajúc ... Sladká, šťavnatá slečna Grangerová. Alebo by jej jednoducho vyhrnul sukňu a ...
Z opojných myšlienok ho prebralo hlasné búchanie na vchodové dvere.

„Koho to sem čerti nesú?“ zahundral a počkal, koho mu príde ohlásiť domáci škriatok, ktorý šiel otvoriť. Zdalo sa, že nikoho ohlasovať nebolo treba, pretože návšteva spustila nahlas už odo dverí.

„Panenka skákavá! To je ale domisko!“ zvolala postaršia dáma, ktorá sa s malým kufrom vrútila dovnútra ako snehová lavína, obsypaná padajúcim snehom, ktorý jej sedel nielen na klobúku, ale aj na pleciach čierneho kabáta s líščím golierom a na pomerne mohutných prsiach.

Hermiona si ten hlas nemohla pomýliť so žiadnym iným na celom svete. Zatvárila sa viac prekvapene, ako keď Severus objavil v svojom dome tú vianočnú spúšť a vyšla na chodbu.

„Starká?“ šepla.

„Starká?!“ zopakoval po nej Severus, no vôbec nie tak pokojne.

Starká

Severus zamračene civel na starú dámu, ktorá si razila cestičku jeho halou priamo k Hermione stojacej za ním, oprašujúc si z pliec i klobúčika zvyšky snehu, ktorý sa nestihol roztopiť. Podľa jej strnulého pohľadu usúdil, že je prekvapená rovnako ako on, ak nie viac.

„Srdiečko, ani ma neobjímeš?“ opýtala sa a zovrela svoju vnučku v náručí tuhšie, ako by si Hermy želala. Keď ju po chvíli pustila, pozrela sa na Severusa a vystrúhala ešte širší úsmev.

„Tak toto je ten mladý muž, kvôli ktorému si odmietla prísť ku mne?“ ozvala sa žoviálne premeriavajúc si ho od hlavy po päty. Severus by sa bol zahniezdil pod jej skúmavým pohľadom, len keby mohol ... A skôr než sa nazdal, schytila ho a uštipla za líce. „No teraz už chápem, prečo sa jej nechcelo tráviť čas s takou starenou, keď tu má vás,“ zašvitorila a silno ho plesla po líci. Nebola to facka, len priateľské potľapkanie. Ale aj tak sa Severus viac ako zhrozene otočil k Hermione a ona v tej chvíli vedela, že by ju bol namieste preklial, a len silou vôle sa ovládol, aby na obe nevytiahol svoj prútik.

„Dobrý deň,“ pozdravil nakoniec, čo neznelo ani trochu milo, či priateľsky, no stará dáma si to zrejme nevšimla. Alebo si to všimnúť nechcela. „A vy ste, madam?“

„Že madam! No nie je rozkošný?“ zvolala teatrálne a zalomila rukami červenajúc sa ako pubertiačka. „Ja som Hermionina stará matka, zlatúšik. Volám sa Elleonor Murfyna Grangerová, ale pre vás len Elle,“ žmurkla naňho.

„Starká, čo tu vlastne robíš?“ osmelila sa konečne Hermiona a jej hlas preskakoval ako pokazená gramofónová platňa, kým sa nespamätala a neodkašľala si.

„Nechcela som sláviť sviatky sama. A v klube dôchodcov je nuda pod psa! Veď tí starci sú už jednou nohou v hrobe. Ervin Thomas mi neustále nadbieha! Keď ho posielam zakaždým do čerta, tvári sa, že nepočuje a ukazuje na ten svoj sprostý načúvací prístroj. To ti poviem len jedno. Je to klamár a ten strojček je preňho skvelá výhovorka! Okrem toho som ho prichytila ako koketuje s tou starou ropuchou Ester Middletonovou! Starý somár!“ zasyčala, ale vzápätí sa jej vrátil úsmev na tvár, keď znova venovala pozornosť Severusovi. „Ukážete mi moju izbu, fešáčik?“

Severus si trpko vzdychol. Vedel, že tieto sviatky budú jeho nočnou morou. Nemal tu len jednu Grangerku, ale hneď dve. Teraz mohol skvele vidieť, po kom Hermiona vlastne je.

„Samozrejme, madam,“ odvetil poslušne, pretože jeho výchova mu proste nedovoľovala vyhodiť starú dámu len tak na ulicu, za čo sa v duchu preklínal. Zazvonil na zvonček a v hale sa objavil Rowle s hlasným puknutím, na čo stará dáma vystrašene zvýskla.

„Do frasa! To som sa vyľakala!“ zvolala, zvedavo si premeriavajúc domáceho škriatka a otočila sa k Hermy. „To sú tí domáci škriatkovia, o ktorých si mi toľko rozprávala?“

Hermiona len prikývla a sledovala, ako sa starká k nemu zohla a potľapkala ho po hlave so slovami: „No nie sú rozkošný?“

Rowle len nadvihol obočie, navlas rovnako ako jeho pán a zvedavo si premeriaval ich návštevu.

„Madam, Rowle vás odvedie do hosťovskej izby,“ oznámil jej Severus a ona sa znova zachichotala.

„Ale srdienko, nevolajte ma madam, pre vás som len Elle,“ opravila ho a ohúrene nasledovala škriatka, ktorý začaroval jej kufor a teraz sa pred ním vznášal vo vzduchu a veselo za ním kráčajúc neustále trkotala.

Hermiona sa dívala to na starkú, to na Severusa. Nakoniec sa rozhodla zmiznúť z jeho dosahu, pretože podľa výrazu jeho tváre mohol každú chvíľu vybuchnúť ako časovaná bomba. Ten len zaškrípal zubami a zaliezol do knihovne s pomocou iného škriatka.

„Starká, neviem, či to bol dobrý nápad, chodiť sem,“ povedala jemne, aby ju neurazila, ale starká nemohlo zrejme rozhádzať nič.

„Prepáč zlatko, že som ti nedala vedieť, ale keby som tak urobila, isto by si nesúhlasila. Taký prepad sa mi zdal byť vhodnejší. A naozaj som nechcela stráviť sviatky v tom klube.“

„Ako dlho sa chceš zdržať?“ Hermiona sa červenala ako pivonka. Jej starká len teraz prišla a ona by ju najradšej už vyprevádzala preč.

„No, nezdržím sa dlho, pretože som pozvaná na pozajtra ku Gladis na párty a potom ideme s Mary do jej vidieckeho domu, aby sme oslávili spolu Silvestra. Sľúbila, že príde aj jej starý priateľ George,“ šepla a začervenala sa pre zmenu ona. Hermy usúdila, že sa jej zrejme tak trochu páči.

„Aha, takže pozajtra odchádzaš,“ odvetila a skoro si od radosti uľahčene vydýchla. No spamätala sa. To by bolo od nej naozaj neslušné. Chvíľu pozorovala starkú pri vybaľovaní a čudovala sa, keď otvorila kufor spolovice zaprataný iba knihami. Nemohla sa neusmiať. Vlastne bola rada, že je tu. Aspoň nebude musieť tráviť sviatky len s tým zamračeným, ufrfľaným a večne nespokojným chlapom.

„Starká?“ ozvala sa ticho a pristúpila k nej.

„Čo je srdienko?“

„Som rada, že si tu,“ objala ju ešte raz a tentoraz to bolo priamo od srdca.

„Aj ja dievčatko, aj ja,“ odvetila a znova sa zasmiala. „A teraz mi povedz niečo o tom počernom chlapíkovi. Je to naozaj fešák. Och, byť tak mladšia,“ vzdychla si a venovala pozornosť Hermione, ktorá len prevrátila očami. Pozorne počúvala, čo jej vnučka o tom mužovi prezrádza, hoci toho nebolo veľa a tvárila sa pri tom tak rozpačito, že si Elle myslela, že Hermy má toho chlapíka asi rada, napriek tomu, čo jej o ňom hovorila alebo napísala v rozhorčených listoch.

Severus v ten večer, keď ho Hermiona nadopovala dávkami zo svojich elixírov a neskôr masírovala, bol celý čas ticho. Vedel totiž, že keby čo i len na malú škáročku pootvoril ústa, nevyšlo by z nich nič dobré a to nechcel. Nechcel jej pokaziť sviatky. A napokon, ona nemohla za to, že jej starká sa tu tak znenazdajky ocitla. Nepozvala ju. Vedel, že neklame. Ona nebola ten tip, ktorý vôbec vedel klamať. Severus si nahlas vzdychol. Urobil to bez toho, aby si to vôbec uvedomil. Keby bol pohliadol na tvár svojej mladej ošetrovateľky, bol by videl, že zrumenela ešte viac. Vlastne tu svietila ako rozpálený lampión počas Halloweenu. Aspoň, že tá ženská už spala. Asi by to neprežil, keby aj sem strčila tú svoju ješitnú, sivú, kučeravú hlavu. Bolo zábavné sledovať, ako sa nahrnula do kuchyne a špehovala škriatkov pri práci. Vyzerala pri tom ako ten muklovský Sherlock Holmes. Bolo na nej proste jasne vidieť, že s ich čarodejníckym svetom má spoločné len jediné. Svoju vnučku.

Bolo ťažké len tak ležať na posteli, polonahý a tváriť sa normálne, keď sa vás dotýka rukami taká príťažlivá žena. Iste, veď ani on nebol z kameňa. Teraz mu už ani tá dvojitá deka nepomáhala. Aj cez ňu sa mierne črtalo jeho vzrušené pohlavie. No stále nerozumel tomu prečo, keď jej dotyky ešte vždy necítil. Vlastne ani nedúfal, že tá jej liečba pomôže. Ale na druhej strane, bolo príjemné mať ju tak blízko, hoci ... Severus zastenal a zaťal zuby. Mal dojem, že exploduje každú chvíľu. Snažil sa upokojiť a nemyslieť na samé tie šteklivé veci, ktoré ho ešte viac vzrušovali, ale nezdalo sa, že to pomáha. Napokon mierne pootvoril oči, ale len tak, aby ju mohol pozorovať bez toho, žeby to vedela. Spod závoja svojich čiernych mihalníc videl jej zrumenenú tvár a mierne sklopené oči. Bola očividne sústredená i keď ...

„Kam sa to do čerta pozerá?“ napadlo ho a vzápätí si uvedomil, čo jej priťahuje zrak. Zvedavo civela na hrču črtajúcu sa pod dekou a zamyslene si pri tom hrýzla pery. Keby v tej chvíli neoznámila, že na dnes končia, sám by ju musel vyhodiť.
Len čo sa za ňou zavreli dvere, strčil si ruku pod deku a stačilo pár rýchlych pohybov na to, aby konečne explodoval za sprievodu tichých povzdychov.

8. kapitola

Šťastné a Veselé?!

Severus sedel v svojom invalidnom vozíku ako priklincovaný. Stará dáma sa ho rozhodla snáď mučiť hneď po raňajkách. Chopila sa jeho vozíka a on s polohlasným zastonaním nemal jednoducho na výber. Nepomohlo ani vražedné zazeranie na Hermionu, ktorá len bezmocne mykla plecami a ostala sedieť na stoličke, pretože starká ju schladila strohým:

„Len seď zlatko, my si poradíme, však cukrúšik?“ A tentoraz myslela tým cukrúšikom Severusa, ktorému sa na zátylku pri tom oslovení zježili vlasy.

Hermiona si zložila hlavu do dlaní modliac sa, aby starká nezašla príliš ďaleko, aby ju potom Severus nemusel večer uškvariť, alebo uškrtiť, keď ho príde ošetrovať. Hlas starej mami zanikol, keď sa vzdiali od jedálne.

Elleonora Grangerová nebola obyčajná starká. Bola to čiperná mukelka, ktorá chcela všade byť a všetko vedieť. Jedna z tých babiek vševediek. Presne podľa toho sa správala. Ale nie vždy. Vedela byť aj vážna a seriózna, keď si to situácia vyžadovala. Teraz však takou byť nechcela. Mladý muž, ktorého tlačila vo vozíku pred sebou bol smutný a zahĺbený do svojich myšlienok väčšinu času a ona by rada nakukla do jeho vnútra, ktoré pred svetom skrýval. Vedela, že je to jeden z ľudí, ktorí majú dve tváre. A ona chcela odhaliť práve tú druhú. Popravde, ona toho chcela odhaliť viac.

„Severus, chlapče, ako je možné, že ste zdedil také obrovské sídlo?“ spytovala sa vyvrátiac hlavu dohora a Severus zasyčal, keď s ním nabúrala do masívneho piliéra v rohu haly, keď mierne vybočila zo smeru.

„Zdedil som ho spolu s titulom,“ odvetil po chvíli, keď sa mu kvetnato ospravedlňovala.

„Takže zdedil? Aj titul? A čo teda vlastne ste? Markíz? Barón?“

„Gróf. Sídlo som zdedil po starom otcovi Uriashovi Princovi, ktorému ten titul patril.“

„Tomu rozumiem, ale prečo až teraz? Viete, vnučka mi vravela, že už nemáte nikoho, že ste sám ako kôl v plote, chrobáčik,“ štebotala obzerajúc si vzácne čínske vázy, okrasné stropné maľby, ligotavé lustre z krištáľu.

Severus sa nepekne zaškľabil. Napadlo mu, že Hermiona je zrejme ubľabotaná ako táto ženská, v ktorej pazúroch sa ocitol proti svojej vôli.

„Dedičské papiere sa dlho nemohli nájsť. Vlastne to bola len náhoda.“ Odvetil ponuro a spomenul si, ako za ním v nemocnici prišiel vyziabnutý, fúzatý právnik a ospravedlňoval sa mu za to nedopatrenie. Severus bol taký zaskočený, že nemal slov. Vôbec netušil o dedičstve po starých rodičoch. Sám dlho váhal, či ho prijať, alebo nie, ale stačil mu jediný pohľad na toto sídlo, aby sa doň zamiloval.

„A nie je vám tu samému otupno?“ vyzvedala ďalej tlačiac ho pred sebou.

„Nie,“ odvetil stroho a v predtuche dohovárania sa zamračil.

„Máte najvyšší čas na to, aby ste sa oženili. Alebo ste na chlapov?“ spýtala sa bez obalu a Severus sa zamračil ešte viac.

„Ako na to do kotla prišla?“ napadlo ho v duchu a rýchlo jej mienku napravil. „Samozrejme, že sa mi páčia ženy. Doteraz som však nemal v láske šťastie, takže sa im radšej vyhýbam.“

„Ale, ale. Netreba sa hneď vzdávať. Ste muž v najlepších rokoch, život máte pred sebou. Pozrite na moju Hermy. Ani ona nemala v láske šťastie a pritom verí, že ten pravý niekde čaká. Len to chce čas. Vlastne som rada, že sa s tým ryšavcom rozišli. Nebol to zlý chlapec, ale vôbec sa k nej nehodil. K nej by pristal niekto hĺbavý, rozumný, sčítaný ... niekto ... ako vy napríklad,“ zasnívala sa a pery sa jej roztiahli do úsmevu.

„No to tak,“ pomyslel si Severus, ale radšej sa zdržal komentára. Kým sa okružná jazda po dome skončila, stihla ho dokonale vyspovedať. Bola zbehlejšia ako miestny pastor. Asi v tom mala dobrú prax. Napadlo ho, že sa musí opýtať Hermiony, či náhodu nepracovala ako vyšetrovateľka na polícii.

Našťastie, naozaj sa dlho nezdržala. Slávnostná večera prebehla v zdanlivom kľude, pretože i sama Elle sa akosi krotila vo výrečnosti a snažila sa do rozhovoru zapájať nielen svoju vnučku, ale aj Severusa, ktorého si nesmierne obľúbila, hoci on ju ani zďaleka nie tak. Večera bola lahodná a to, čo nasledovalo potom sa dalo kľudne prirovnať k rodinnej atmosfére. Starká si sadla ku klavíru, ktorý už roky nik nepoužíval a chvíľu ho ladila. Potom sa rozozvučal tónmi vianočných kolied a Severus sledoval, ako si Hermiona bez ostychu sadla s starkej na taburet sa sprevádzala jej sólo spevom. Mala neuveriteľne melodický hlas. Aj teraz sa pristihol pri tom, že ju uprene pozoruje a nespúšťa z nej oči.

Vo Vianočné ráno bol snáď prekvapený ešte viac, pretože stará dáma bola už o šiestej hore a budila celý dom, s hlasným oznamovaním príchodu Vianoc a darčekov. Severus voľky – nevoľky musel vstať a zazvoniť na škriatkov, aby mu pomohli. Všetkým sa ušiel nejaký darček. Aj domácim škriatkom. Ale to si mohol myslieť, že to by nedopadlo inak, keď bola Hermiona taká zástankyňa ich práv. Aj Severus dostal darčeky. Knihu od Harryho, po ktorej dlho túžil, ďalšiu s čudným názvom: „A život ide ďalej,“ od nejakej neznámej autorky, zrejme mukelky a mal silné podozrenie, že bola práve od starkej a nejakú pohyblivú škatuľku s dierkami navrchu.

„A toto je čo?“ opýtal sa zvedavo hľadiac na krabičku previazanú červenou stuhou, ktorá vzápätí zamňaukala. Už nepotreboval odpoveď. Na lístku jasne stálo: „Pre Severusa.“ Nemohol to byť teda žiaden žart. Otvoril vrchnák a nahliadol dovnútra. V krabici sedel malý šedočierny kocúrik so stužkou uviazanou okolo krku a rolničkou na nej. Vybral ho z krabice a nadvihol ho do výšky svojich očí. Kocúrik znova zamňaukal a pozrel naňho svojimi zelenými očkami. Severus nevedel, čo robiť. Ešte nikdy nemal zvieratko. Ani len svoju vlastnú sovu donedávna nemal.

„Má aj meno?“ opýtal sa, položiac si ho na kolená. Sledoval ho zamračene, ale mačiatku to nevadilo. Uvelebilo sa na jeho kolenách a hlávku si zložilo na predné labky. Zívlo a zavrelo očká. Obe len pokrčili plecami, usmievajúc sa nad tým rozkošným stvorením.

O pár hodín neskôr hľadel Severus celý natešený  na chrbát Elle Grangerovej, ktorá sa s nimi rozlúčila a odchádzala. Ako vravela, mala toho v pláne ešte veľa a nemá času nazvyš, inak by rada ostala v takej milej spoločnosti. Len čo sa za ňou zavreli dvere, Severus si dal zavolať Hermionu do izby. Ležal na posteli a čítal knihu, ktorú dostal od Harryho. Mača ležalo na jeho perine a hralo sa s akousi loptičkou.

Hermy nesmelo zaklopala na dvere a po vyzvaní vošla dnu s malou dušičkou. Vedela, že v Severusovi to vrie od kedy sa tu objavila starká.

„Chcem, aby ste sa zbalila a okamžite opustila môj dom,“ povedal mrazivým hlasom, až sa striasla.

„Prosím?“ opýtala sa, pretože sa jej zdalo, že nerozumela. Veď toto už prebrali predtým.

„Počuli ste.“

„Ste nemožný!“ hlesla krútiac hlavou, až jej rozpustené vlasy poskakovali na pleciach.

„Vy ste nemožná! S tou vašou opaterou, s tou strašnou ženskou, ktorá mi nedala ani len dýchať!“

„Len sa snažila byť milá!“ oponovala mu a cítila, ako jej zviera hrdlo.

„Milá? Tak milá?! Milého človeka si predstavujem trochu inak, vážená! Nikdy mi nikto tak neliezol do súkromia ako ona! Keby som nevedel, že je mukelka, odprisahám, že má za sebou aurorský výcvik!“

„Ako sa opovažujete!“ šepla neveriacky. Tomu človeku nič nebolo sväté.

„Vôbec sa nečudujem, že vás Weasley nechal. Určite ste ho pozvala na návštevu k starej mame, čo?“ spýtal sa uštipačne.

Hermiona už toho mala dosť. Nemohla mu predsa dovoliť, aby ju len tak pre zábavu urážal, či ponižoval.

„Ste egoistický, malicherný, namyslený, zatrpknutý, nevďačný blázon! Nezaslúžite si ani súcit, ani ľútosť! A ani lásku! Vy naozaj máte srdce z kameňa!“ zvolala a vybehla odtiaľ akoby jej horelo za pätami. Nevidela ani na krok, pretože oči mala zaliate slzami, ktoré ju pálili a zadúšala sa vzlykmi. Nikdy sa necítila tak mizerne. Prečo jej to len robil? Mal azda zvláštnu, chorú záľubu v tom ubližovaní jej? Schmatla z vešiaka svoj kabát i šál a vybehla do mrazivého dňa.

9. kapitola

Už nikdy viac!

Severus počul ako tresli vchodové dvere až na poschodie. Bol to zvuk, ktorý mu trhal ušné bubienky, ale i srdce na kúsky. Rukami si zvieral hlavu a najradšej by si bol vytrhal všetky vlasy, za svoju nerozvážnosť, pochabosť, hlúposť!

„Ako som ju mohol len tak vyhodiť? Znova? Veď som si prisahal, že to nespravím! Pre Merlina! Ja som asi ten najväčší idiot, ktorý ešte žije!“ zasyčal a odkopol zo seba prikrývku, snažiac sa vymotajúc z postele. S väčšími ťažkosťami sa posadil na okraj postele a pokúsil sa vstať. Nepodarilo sa mu to a spadol. Avšak nevzdával sa. Plazil sa po zemi k dverám, s jej menom na perách, ktoré si šeptom opakoval. „Hermiona! Nesmie mi odísť, nesmie,“ šepkal, posúvajúc svoje telo po zemi tak nemotorne, že sa v jednej chvíli mohlo zdať, že sa vôbec nehýbe. „Prosím, ... nech ma neopustí aj ona,“ vyrazil so seba a ostal nehybne ležať na zemi, lebo sily ho už celkom opustili. Ležal tam na zemi chvejúc sa od vyčerpania na celom tele.

Hermionu nohy viedli nevedno kam. Keď sa dostala do tichého zasneženého parku, oprášila sneh z drevenej lavičky a sadla si na ňu. Hlavu otočila k obrovskému sídlu, ktoré sa týčilo do výšky pár metrov za ňou a cez zaslzené oči ho chvíľu len tak pozorovala, tlmiac svoje vzlyky. Uvažovala, prečo jej to znova spravil. Nedokázala pochopiť, prečo jej neustále ubližoval. Robilo mu to radosť? Vari je len taký krutý? A prečo sa len rozplakala? Mala naňho nakričať a nie sa rozplakať? Ako bolo možné, že sa tak rozcítila? Hermiona si utrela slzy a odvrátila hlavu od okien jeho spálne. Naposledy plakala, keď sa rozišla s Ronom. Práve vtedy ju niekto chytil za plece a ona skoro od ľaku zamrela.

„Harry!“ vydýchla s úľavou a jej napätie vo vystrašenej tvári poľavilo.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať,“ šepol a zháčil sa. „Plakala si? Pohádali ste sa?“ opýtal sa jemne a prisadol si k nej. Len prikývla, pretože v hrdle jej zase navrela tá strašná hrča, ktorá udusila v okamihu všetky jej slová. Sklonila hlavu zahľadiac sa na špičky svojich topánok a dovolila svojmu kamarátovi, aby ju objal.

„Mám sa s ním pozhovárať?“ ozval sa tichšie ako predtým, hladiac ju po chrbte.

„Nie,“ vzlykla. „Ja to zvládnem. Len ... len ... potrebujem čas. Trocha vzduchu, aby som si prečistila myseľ.“

„Tak dobre. Ako chceš,“ riekol, vtisnúc jej bozk na čelo. „Myslel som, že sa zastavím a opýtam sa, ako to pokračuje, ale radšej pôjdem.“

Hermiona znova prikývla pokúsiac sa o úsmev. „Bude to tak najlepšie.“

„Nemyslel som si, že keď ťa budem žiadať, aby si mu pomohla, pošlem ťa tak vlastne do pekla!“ šepol, zazlievajúc Severusovi jeho správanie i tvrdohlavosť.

„Nie, tak nehovor. Nie je to až také zlé,“ snažila sa ho uistiť. „Možno si to teraz nemyslíš, ale naozaj sa to s ním dá vydržať.“

„Veď ťa rozplakal!“ zvolal Harry rozhodiac rukami.

„To nič nie je. Zas bude dobre. Veď ma poznáš. Mňa len tak niečo nevyvedie z miery,“ odvetila.

„Hej, zdá sa, že okrem neho ...“ zašomral a vážne uvažoval nad tým, že sa za ním vyberie, aby mu prehovoril do duše.

„Bola to len drobná výmena názorov, nič viac. Skutočne. Nemusíš sa obávať,“ uisťovala ho a zotierala si slzy, tentoraz vykúzliac naozajstný úsmev. „Pozri, aha, už som v poriadku.“

Harry len neveriacky pokrútil hlavou. „Tak dobre. Pôjdem. Ale sľúb mi, že ak na teba bude znova zlý, vykašleš sa na to a odídeš. Ak bude treba, zoženiem mu inú ošetrovateľku. Nedovolím, aby si sa kvôli nemu viac trápila.“

„Nie, Harry. To nebude treba. Skutočne.“

Harry ju ešte raz objal a potom sa udrel po čele. „Skoro som nezabudol. Toto ti posiela Ron.“

Hermiona vrhla váhavý pohľad na bielu, zapečatenú obálku. Vzala ju medzi skrehnuté prsty a strčila si ju do vrecka s tým, že si ju prečíta neskôr. Osamote. Rozlúčili sa a ona sa zhlboka nadýchla a rázne vykročila k domu. Schody brala po dvoch a dvere jeho spálne otvorila bez zaklopania tak rázne, že aj okná sa zatriasli. Avšak nebola pripravená na to, čo videla.

„Severus!“ zvolala vystrašene a vrhla sa na kolená k nemu. Pomáhala mu posadiť sa a on sa jej snažil to uľahčiť.

„Vy ste neodišla,“ zašepkal udivene a v očiach mal čosi, vďaka čomu ustrnula v pohybe. „Vy ste neodišla,“ zopakoval a zakvačil sa do jej kabáta priam kŕčovito, neprestávajúc hovoriť. „Mrzí ma to, naozaj. Nechcel som, nechcel. Hermiona, nič z toho, čo som povedal, ja ... nechcem, aby ste odišla. Prisahám, že vám už nikdy viac neublížim.“

Jeho hlas znel tak prosebne, tak naliehavo, tak ... nežne. Hermiona sa zachvela, keď hľadela do tých jeho čiernych očí. Až potom sa jej zrak zviezol na jeho druhú ruku, ktorou ju kŕčovito zvieral.

„Severus, vaša ruka ...“ šepla a jej pery sa roztiahli do úsmevu. Aj Severus, hoci nechápavo pozrel na svoju ruku a pustil ju. Sedel tam, civiac na svoju ruku, otáčajúc ju pred sebou a obzerajúc si ju, akoby ju videl prvý raz v živote.

„Ja ju cítim. Mám v nej cit,“ žasol a jeho telom prenikol iný záchvev citov, keď sa k nemu Hermiona zrazu roztopašne vrhla a objala ho, šepkajúc, že sa im to podarilo, že to tušila, a že sú na najlepšej ceste. Severus po chvíli zdvihol ruky a pritisol jej ich na chrbát. Bol to príjemný pocit. Mať ju tak blízko, nechať sa objímať ... Keď sa od neho odtrhla, mal chuť stiahnuť ju k sebe zas a tentoraz ju nepustiť.

„Zazvoním na Rowla, musíme vás dostať späť do postele,“ oznámila mu a načiahla sa za zvončekom. Hneď na to sa objavil škriatok a spolu s Hermionou mu pomohli. Keď odchádzala z jeho izby, znova sa jej ospravedlnil a uisťoval sa, že neodíde. Otočila k nemu zamyslene hlavu a usmiala sa. Nič viac. Nič mu nesľúbila, nič nepovedala, len sa usmiala. On však vedel, že v tom úsmeve bolo viac, ako dáke prázdne sľuby.

Len čo opustila izbu, všimol si čosi biele ležať na zemi. Načiahol sa za svojím prútikom a bielu obálku si privolal. Držal ju v ruke a dlho sa díval na meno, ktoré na nej stálo. „Slečna Hermiona Grangerová.“

„Otvoriť, alebo neotvoriť?“ uvažoval nahlas zamračene, napokon si vzdychol. Nepatrilo sa otvárať cudziu poštu. Preto zazvonil na škriatka a dal mu obálku, aby ju doručil slečne Hermy. Škriatok sa uklonil a vykonal jeho príkaz. Severus však tušil, čo to je. Zrejme list alebo dokonca svadobné oznámenie od toho tupca Weasleyho. A zamračil sa ešte viac, keď si uvedomil, že večer bude znova smutná. Nerád ju tak videl. Ale čo iné sa dalo robiť?

10. kapitola

Všetko môže byť inak

Severus bol prekvapený, keď k nemu v ten večer Hermiona prišla s úsmevom na tvári. Sám sa jej nepýtal, čo bolo v tej obálke. Oznámila mu to a jeho napadlo, či ho azda skúša, keď mu pripomína toho trkvasa Weasleyho, s ktorým si ju vždy doberal. Avšak aj tak by bol rád vedel o ich vzťahu viac. Stále netušil, prečo sa rozišli a kto s kým sa rozišiel. Mohol len predpokladať, že Hermiona dostala rozum a uznala, že ten ryšavec sa k nej absolútne nehodí. Trápilo ho však niečo iné a síce, či spolu stihli ... či sa spolu ...

„Och!“ vzdychol si trpko. Nemohol ani len myslieť na to, že sa jej ten sopliak dotýkal, nie dosť, aby to ešte aj vyslovil hoci len v mysli. Ale Hermiona si všimla jeho zádumčivosť.

„Stalo sa niečo?“ opýtala sa, keď mu masíroval nohu, kochajúc sa pohľadom na jej štíhlosť a svalnatosť. Bola taká zabratá do práce, že si ho skoro nevšímala, až kým nevzdychol. Ležal na bruchu a dvojitá plachta mu ledva siahala čosi málo nad bedrá. Hermiona ho ako vždy ukradomky pozorovala. Jej oči teraz vystrelili od priehlbinky jeho pupka k očiam, ktoré sa na ňu uprene zahľadeli.

„Prečo sa pýtate?“ šepol. Nemohol si nevšimnúť jej planúci pohľad. V jednej chvíli mal chuť vytiahnuť si deku vyššie a v tej druhej ... „Severus! Len pokoj. Ty to zvládneš,“ povzbudzoval sa v duchu.

„Len tak. Chcete vedieť, od koho bol ten list?“ opýtala sa, akoby mu práve čítala myšlienky a on podozrievavo prižmúril oči. Nepočkala na jeho odpoveď. Sama mu to prezradila. „Bol od Rona. Poslal mi svadobné oznámenie.“

„Mhm,“ zamrmlal a očami skúmal jej tvár. Bola nezmenená. Žiadna chmára, žiadne chvenie pier, žiadne slzy. „Prečo ste sa to vlastne rozišli?“ vyletelo z neho skôr, ako si stihol uvedomiť, čo sa jej pýta. Ale premohla ho zvedavosť.

„Viete, niekedy proste veci nevyjdú tak, ako plánujete,“ odvetila zamyslene. „Prosto sme sa rozišli. To, kto s kým sa rozišiel nie je podstatné. Teraz už viem, že mal Ron pravdu. S Lavender sa k sebe hodia viac. Myslím si, že som preňho nebola dosť ...“ zasekla sa. Ešte stále sa jej o tom ťažko hovorilo, hoci sa s tým v duši zmierila.

„Dosť dobrá?“ dokončil za ňu a odfrkol si. „Bola ste preňho viac ako dobrá. Nezaslúžil si vás. Vaša stará mama mala pravdu. Naozaj sa k vám hodí viac niekto, kto je hĺbavý, rozumný a sčítaný.“

„To vám povedala?“ Hermiona sa nemohla neusmiať. Jej starká občas vedela trafiť klinec priamo po hlavičke.

„Presne to,“ odvetil a aj on sa pousmial.

Bolo to zvláštne, ale zrazu nemohla spustiť oči z jeho tváre. Bol taký iný, keď sa usmieval. Spokojný, uvoľnený a ... áno, príťažlivý. Hermionine ruky sa zrazu zastavili a načiahla sa za uterákom, aby si utrela ruky.

„Myslím, že na dnes skončíme,“ povedala a odvrátila svoju tvár, vstanúc z kraja postele.

Severus nemohol zakryť svoje sklamanie. Nechcel, aby už odišla. Ale nevedel, ako ju dlhšie zdržať a okrem toho, znova bol nesmierne vzrušený. Priam až bolestne si potreboval uľaviť. „Takže zajtra ráno, ako obvykle?“ opýtal sa hľadiac na jej meravý chrbát, keď sa zohýnala nad svojím stolíkom.

„Samozrejme,“ hlesla a rozlúčila sa s ním s úsmevom.

Len čo sa za ňou zaklapli dvere, Severusova ruka vkĺzla pod perinu a odhrnula ju. V mihu vyslobodil svoje zdurené mužstvo a objal ho. Z pootvorených úst sa mu vydrali hlboké stony, keď jemne prechádzal po celej svojej majestátnej dĺžke údu, za ktorý by sa veru vôbec nemusel hanbiť. Keby však bol tušil, že ho spoza rohu pozorujú dve modré očí, rozšírené nielen od prekvapenia, ale od vzrušenia ...

Hermiona ani nedýchala. Vlastne áno. Lenže jej dych bol plytký, že si na malú chvíľu sama myslela, že asi zabudla dýchať. Vlastne sa vrátila len kvôli tomu, aby si zobrala zo stolíka knihu, ktorú si doniesla so sebou z dolnej knižnice. To, čo zbadala vzápätí, bolo ... nemohla od neho odtrhnúť oči. Chvíľu premýšľala, či má utiecť, alebo ... vlastne ho nechcela rušiť. Vyzeral tak ... spokojne. Tak krásne ... A ona sa pritlačila bližšie k stene a pozorovala ho. Nemohla inak. Bolo to príliš hypnotizujúce. Nikdy predtým nevidela nahého muža, ale napadlo ju, že keby vyzerali všetci tak dobre, ako on ... Zadržala dych, keď polohlasne vykríkol jej meno a ruku mu postriekalo vlastné semeno. Sledovala ho, ako tam chvíľu ostal nehybne ležať a potom, malátnymi pohybmi sa očistil a znova zakryl. Hermiona sa nepozorovane vykradla z izby, našľapujúc po špičkách, len aby ju nezačul. Asi by to neprežila.

Vkĺzla do svojej izby a oprela sa o dvere. Vzápätí jej čosi prebleslo mysľou a ona zamkla, postaviac sa pred zrkadlo, siahajúce od zeme do výšky metra a pol. Prezrela si svoj obraz v zrkadle, nechápajúc, čo môže na nej Severusovi pripadať také vzrušujúce. Zdvihla ruky ku krku a gombík po gombíku si začala rozpínať košeľu. Zhodila ju so seba a jej ruky zablúdili k sukni. Stiahla zips, uvoľnila gombík a vyzliekla si aj tú. Nasledovali pančušky a spodné prádlo, až ostala stáť v izbe celkom nahá, prezerajúc si svoj obraz v zrkadle. Vlasy ju šteklili na nahých ramenách. Jej mierne opálená pokožka sa ešte jemnejšie trblietala v matnom svetle sviec. Očami skúmala svoju postavu v zrkadlovom odraze a nemohla prísť na to, čo ho na nej tak ... vzrušuje. Natiahla na seba nočnú košeľu a ľahla si do postele rozsvietiac nočnú lampu. Bola by rada čítala, len keby si nezabudla tú knihu. Namiesto toho teda otvorila šuplík na nočnom stolíku a vytiahla odtiaľ bielu obálku so svadobným oznámením. Dlho sa na ňu dívala a uvažovala, čo spraví. Vedela, že by mu ako bývalému priateľovi a kamarátovi mala ísť popriať veľa šťastia, ale nevedela, či to zvládne. Hoci sa s tým už vyrovnala, stále to bolelo. Pomyslenie, že ju nechal kvôli Lavender ...

Hermiona si vzdychla. Netušila, prečo sa jej osud takto zvrtol. Už vtedy, na škole si myslela, že raz určite budú spolu. Ona a Ron. Hoci chodil chvíľu aj s Lavender. Vtedy naňho príšerne žiarilila. Vlastne si myslela, že sa z toho zblázni. Nechápala, čo videl na tej prihlúplej blondíne. Olizovali sa, kde len mohli. Bolo to nechutné. Lenže potom sa rozišli a zdalo sa, že všetko je na dobrej ceste. V poslednom ročníku začali spolu chodiť, ale musela by byť slepá, keby nevidela, že Ron nie je šťastný. Snažil sa pretvarovať, že je všetko v poriadku, ale márne. Nakoniec to bol on, kto sa odhodlal a rozišiel sa s ňou, vrátiac sa do náruče Lavender Brownovej. Hermiona sa pretočila na bok a jej myšlienky sa vrátili k Severusovi. Spomenula si na to, čo sa stalo a bolo toho toľko ... Severus na ňu nakričal a vyhodil ju z domu. Ale napriek tomu, že nemohol chodiť, napriek tomu bol schopný ísť za ňou? Pousmiala sa. Naozaj ho niekedy nechápala. Skoro jej zamrelo srdce, keď ho našla ležať na studenej dlážke. A slová, ktorými ju chcel zastaviť, zabrániť jej v tom, aby naozaj odišla raz a navždy, ju ešte teraz hriali pri srdci. Bolo naozaj úžasné vedieť, že ste pre niekoho naozaj dôležitý. Mohla by byť pre Severusa dôležitá ona? Netušila to, ale povedala si, že by bolo na čase zistiť to. Musela však nájsť spôsob, ako to spraviť. Jedno však vedela určite. Severus sa pre ňu stával čím ďalej, tým viac zaujímavejším, nehovoriac o tom, že ju priťahoval ako muž. Nechápala to, pretože sa jej starší muži nikdy nepáčili, ale on bol ... on bol proste výnimkou.

„Zajtra, už zajtra,“ šepla z polospánku mysliac na svojho bývalého profesora a teraz na pacienta. Na muža, ktorý ju prinútil znova snívať. A ona tak dlho nesnívala ...

11. kapitola

Na čo myslíte?

Severus vstal ráno v dobrej nálade, čo sa mu veľmi často nestávalo. Pri raňajkách bol nezvykle zhovorčivý a aj v Hermione jeho bezstarostnosť vyvolala dobrú náladu. Už len preto, že sa jej tak veľmi páčil jeho úsmev a smiech, ktorý sa teraz akosi pričasto rozliehal po tom obrovskom sídle. Všetko bolo iné.

„Severus, prečo ste sa nikdy neoženil?“ opýtala sa odrazu, hoci nečakala, že jej odpovie. Skôr by bola predpokladala, že na ňu zazrie ako urazený troll a čosi zafrfle.

Severusovi sa na perách usadil zádumčivý úsmev a jeho oči, také čierne ako najtmavšia noc azda ešte viac potemneli. „Myslím, že som nenašiel tú pravú,“ odvetil a uchlipol si z kávy.

„Myslíte si, že taká existuje?“ dobiedzala, ale nebolo to naschvál. Táto otázka trápila i ju samu a nemala na ňu odpoveď. Možno preto chcela tak veľmi počuť jeho názor.

„Neviem, Hermiona,“ odvetil a zvážnel. „Kedysi som si to myslel.“

„Vravíte o Lily, však?“

Prikývol a utrel si ústa do obrúska, keď dopil rannú kávu. „Naše osudy sú si podobné viac, ako by sa mi asi páčilo,“ uškrnul sa. „Ale nie preto, že by to bolo zlé, ale ... vždy som si myslel, že skončíte s tým ryšavcom. Ale zdá sa, že som sa mýlil. Zrejme nám to bolo obom súdené, že nás odkopli milované osoby.“

„Nehovorte tak,“ napomenula ho skoro nečujne. „Neodkopli nás. Len si zvolili inú cestu ako my.“

„To je naozaj pekne povedané, ale na veci to nič nemení.“

„Nie, to nie.“

„Pôjdete na svadbu? Zablahoželať novomanželom?“

„Asi nie,“ šepla a Severus sa nevedno prečo zrazu zamračil.

„Mali by ste, Hermiona. Bolesť nie je dobrý spoločník, pretože ak ju neprekonáte, pridruží sa k nemu zatrpknutosť a osamelosť. Verte mi, viem, o čom hovorím.“

„Vy ste boli zablahoželať Lily?“ opýtala sa so zdvihnutým obočím, pretože presne vedela, čo jej odpovie.

Severus sa pousmial. „Rana pod pás. Ale u mňa to bolo iné. Keby som sa bol čo i len priblížil ku kostolu, Black s Lupinom by ma asi na mieste vykastrovali.“

Jeho poznámka spôsobila, že Hermiona sa začervenala a zároveň rozosmiala. Znova zvážnela, keď si spomenula na včerajšiu noc. Znova ho videla ležať nahého v posteli, v bielych prikrývkach, s rukou v svojom lone ... Zahnala tie myšlienky preč a odkašľala si.

„Ale ... ale aj tak mám dojem, že ste si to nenechal ujsť.“

Len sa pousmial. Mala pravdu. Bol tam, hoci jej nemohol popriať veľa šťastia. Ale bol tam. Akú odvahu a výdrž to chcelo? Zrejme veľkú. Ako by zvládla ona, keby sa pozerala na obraz milovaného muža, ktorý si berie inú? Srdce by jej trhalo na kúsky. Ale ak to zvládol on, možno by to dokázala aj ona.

Deň strávili prevažne spolu. Hermiona ho dokonca vytiahla na krátku prechádzku na čerstvý vzduch. Hoci bolo ťažké pohybovať sa s vozíkom po snehu a dosť to kĺzalo. Nakoniec sa rozhodli, že ostanú na terase a rozprávali sa dovtedy, kým im obom nezačalo byť poriadne chladno.

Hermiona si na svojom výzore dala večer záležať. Vlasy si upravila a vypla na temene. Vzala si zelený sveter s hlbším výstrihom, ktorý sa jej hodil k tmavohnedým nohaviciam.

„Dobrý večer,“ pozdravila a spokojne sledovala, ako na ňu zareagoval. Inštinktívne si pritiahol prikrývku o niečo vyššie a uistil sa, že nič z toho, čo sa deje pod ňou, nie je vidieť.

„Nie je vám chladno?“ opýtal sa nesústredene, len čo užil elixír, ktorý mu naordinovali.

„Ani trochu,“ odvetila s nevinným úsmevom na tvári. „Vlastne sa mi zdá, že je tu strašne teplo.“

Severus naprázdno preglgol. „Vraj teplo!“ pomyslel si v duchu a očami zablúdil do jej hlbokého výstrihu. Nevedel, či mu to robí naschvál, ale ona sa ešte sklonila, akoby chcela provokovať. Tuho zažmúril oči a z pomedzi pier sa mu vydral akýsi chrapľavý povzdych.

Hermiona sa usmiala. Nevedela, že stačí tak málo, aby ho vyviedla z miery. Masírovala mu ruku a očami blúdila po jeho tvári. Bol napätý, čo potvrdzovala nielen stuhnutosť svalov, ale aj jeho mimika.

„Severus?“ ozvala sa a jemu ten hlas znel ako spev vodnej sirény. Mámivý, nežný a neprekonateľne zvodný.

Pootvoril oči a uprel ich na ňu.

„Na čo myslíte?“

Severus znova preglgol. Čo jej mal povedať? „Myslím na to, ako chutia vaše pery?“ Nikdy. No skôr, ako jej stihol odpovedať, skôr než si stihol uvedomiť, prečo sa matrac prehol a jeho hlava klesla hlbšie do vankúša, pobozkala ho. Vlastne to nebol úplný bozk. Len ho poláskala svojimi perami čakajúc, čo spraví on. Či sa poddá a bozk jej opätuje, alebo či ju zhodí z postele a znova vyhodí z domu. Bola ochotná riskovať.

Severus mal zvláštny dojem, že mu číta myšlienky, ale teraz na myslenie nebol čas. V lone cítil naliehavú túžbu a na ústach mäkký dotyk jej pier. Jeho ruky sa samé presunuli na jej chrbát a pery sa pootvorili. Zastonal, keď sa ich bozk prehĺbil a on ucítil mučivú horúčosť jej jazyka, ktorým ho vtiahla do svojich úst jemne ho sajúc a maznajúc sa s ním. Neprotestoval. Takéto ošetrovanie by bral hneď. Ani ho len nenapadlo, že by mal namietať. Vlastne ho to napadlo, ale až vo chvíli, keď sa od neho odtiahla, položiac mu ruku na nahú hruď. Dlho na seba len tak zízali a nevedeli ako ďalej. Nakoniec to bola znova ona, ktorá vstala a zaželala mu dobrú noc. Teraz už presne vedela, ako chutia jeho pery. Usmiala sa, keď sa sebou zatvárala dvere.

Severus sa díval, ako mizne za dverami. „Dobrú noc?“ zafrflal šepky. „Tá by bola, keby si ostala.“