12. kapitola

Odhodlanie

Hermiona tú noc nemohla zaspať. Myslela na muža ležiaceho v izbe o pár metrov ďalej, na perách stále cítila jeho ústa a jazyk, ktorým sa jej dobíjal dnu. Bola so sebou viac ako spokojná, pretože práve to potrebovala. Musela zistiť, čo ju k nemu tak priťahuje a ako lepšie sa to dalo? Okrem toho, keď videla každý večer dôkaz o jeho vzrušení, musela niečo spraviť. Prevaľovala sa v posteli neustále mysliac na to, aké to bolo príjemné, keď ju objal, keď ho pobozkala. Najprv si myslela, že Severus zaspätkuje, ale nie, milo ju prekvapil, keď sa odvážil urobiť hneď ďalší krok po tom, čo sa osmelila. Musela vymyslieť, čo ďalej. Zajtra svitne nový deň a ona chcela byť pripravená. Zaumienila si, že sa bude správať nenútene. Aj zajtra si oblečie niečo, čo podčiarkne jej postavu a zdôrazní každú krivku, avšak plánovala zájsť ešte ďalej. Chcela viac. Už nechcela byť tou puritánskou pannou, za ktorú ju považoval azda aj Ron, keď mu zakaždým plesla po ruke, keď sa jej dobíjal pod blúzku. Musela uznať, že jej niečo bránilo dovoliť mu to. Možno však čakala len na toho pravého. Kto vie? Veď ona to zistí. Avšak otázne bolo, či bol starší, čiernovlasý kúzelník s tými tajomnými očami ten, koho by mohla nazvať tým pravým.

Severus ráno podstúpil rovnakú procedúru s kúpaním, obliekaním, raňajkami a masážou ako stále. Jeho nálada sa nedala opísať, pretože len čo zočil Hermionu, na tvár mu sadla nepreniknuteľná maska, ktorá mala ukryť všetky pocity. Hermiona sa však správala skutočne tak, akoby sa nič nebolo stalo. Čierne nohavice a svetlozelený svetrík s lodičkovým výstrihom odhaľoval jej ramená a poskytoval mu pohľad na časť jej nahej, zamatovej pokožky. Severus v tej chvíli preklínal všetkých módnych návrhárov, ktorý sa rozhodli vytvoriť také nástroje na mučenie mužov i ich predstavivosti počas dňa. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým sa dokázal upokojiť. Dokázal to pri obzvlášť nudnej knihe, ktorú neznášal. Tá mu odviedla myšlienky od Hermiony priam dokonale. Ale len na chvíľu. Celý nasledujúci týždeň sníval o tom, ako sa jej dotýka, ako ho ona bozkáva a šepká mu slová, ktoré od nej túžil počuť. Ani si neuvedomil, že vlastne jeho túžby prerástli do snov ... snov, ktoré sa zdali byť na dosah ruky. Stačilo sa len natiahnuť.

V tento večer, po úmorných deviatich dňoch trpkého pokúšania z jej strany sa rozhodol urobiť to, o čom sníval. Aspoň sa chcel pokúsiť. Len čo vošla do miestnosti, rozžiarila ju svojou krásou.

„Dobrý večer, Severus,“ pozdravila ho a postavila sa k nemu chrbtom, aby mu na lyžičku nakvapkala dané množstvo elixíru. Nevidel ju skoro celý deň. Len tak si mohol uchovať ten kúsok pokoja, ktorý mu ostal. Jeho duša sa zmietala medzi túžbou a zdravým rozumom ako besniaci hurikán. Vôbec netušil ako dlho to ešte takto vydrží. A navyše mal strach. Strach a obavy z odmietnutia. Veď čo by už mohla taká mladá, krásna a inteligentná žena vidieť na niekom ako bol on? Nevedel si to ani len predstaviť.

Hermiona si vzala mastičku a naniesla si na ruky malé množstvo. Keď sa ho dotkla, zavrel oči a v duchu si odrecitovával verše básní.

„Dušu pokope držia len záplaty
na dvere klope ktosi
kto z nás vyššiu cenu zaplatí?
kto zostane bosý?“

„Ste dnes akýsi stuhnutý,“ povedala zamyslene. „Trápi vás niečo?“

Jej otázka bola nevinná, ale keby jej povedal, čo ho zožiera, nemuselo by to skončiť jej pochopením. „Nie je to nič. Nič vážne,“ odvetil zamyslene.

„Myslela som, že sa dnes znova pôjdeme prejsť, ale povedali mi, že odpočívate,“ pokračovala znova, snažiac sa udržať rozhovor. „Necítili ste sa dobre?“

„Nie, len som ... potreboval som oddych, to je všetko,“ zahundral a ona čosi súhlasne zamrmlala. Keď skončila s masážou chrbta, pomohla mu otočiť sa a naklonila sa, aby mu upravila podušku. Severusovi sa v tej chvíli zastavil azda aj tep. Výhľad, ktorý mu poskytol jej výstrih svetra bol určený azda len pre bohov.

Hermiona si znova sadla a zasa nabrala masť z téglika, priložiac ruky na jeho nohu. Fascinoval ju. Jeho telo, povaha, všetko na ňom. Bol proste ... dokonalý? To bolo jediné, čo jej napadlo.

„Severus?“ ozvala sa po chvíli rukami brázdiac pokožku jeho lýtka. „Naozaj môj dotyk necítite? Ani trocha?“

Pokrútil hlavou. „Žiaľ, nie.“ V mysli si pri tom odrecitovával iné verše.

„Mesiac ako minca je celý
izba pripomína väzenie
tma
pred sebou
utiecť by sme chceli?“

„To je škoda. Ale nestrácajme nádej. Veď ruka je už nejaký čas v poriadku,“ podotkla a rukami vystúpila z lýtka na stehno.

„Na kraj hory skala, na kraj skaly more,
na kraj mora tôňa, tôňa ľudskej tvári,
s ňou si blesk zahráva, bledý blesk mesiaca,
a ona si s bleskom belavým pohráva.“

Severus posledných pár minút pretrpel zo zaťatými päsťami a doslova kamennou tvárou. Hermiona to všetko vnímala. Azda až príliš. Jej zvedavosť hraničila s posadnutosťou. Tak rada by znova videla to, čoho sa nechtiac stala minule svedkom. Tak rada by sa ho dotkla. Celkom smelo a odvážne. Presne tak, ako by sa mu to páčilo. Namiesto toho mu zapriala dobrú noc a vzdialila sa do bezpečnej vzdialenosti. Lenže ostala stáť nehybne pred jeho dverami v spálni a nechala dvere, aby zaklapli. Nevyšla von. V momente ako začula náhlivý šuchot perín, ostala stáť ako zmrazená znehybňujúcim kúzlom. Jej sluch zachytil jeho tiché vzdychy a jej tep sa zrýchlil. Urobila krok dopredu a potom ďalší a ďalší, až sa ocitla pri jeho posteli ani sama nevedela ako. Nevšimol si ju, pretože oči mal pevne zažmúrené. Hermiona bola fascinovaná ... Nikdy nič také ... pôsobivé nevidela. Telom jej prebehla čudná triaška, ale nie nepríjemná. Ako omámená chvíľu sledovala jeho láskanie sa a potom si sadla na kraj postele.
Severusova ruka ustrnula v pohybe a vytreštil oči. „Ja ... čo vy ...?“ Hlas mu preskakoval, chvel sa vzrušením. Čudné bolo, že sa vôbec necítil zahanbený. Naopak. Sledoval jej užasnutý pohľad priamo k jeho vztýčenému penisu. Potom sa však stalo to, o čom len sníval v tých najdivokejších snoch. Odsunula mu ruku a objala ho. Severusovi už tak vrela krv, no teraz sa zmenila na žeravú lávu. Zavzdychal a jeho pery vyslovili jej meno. Nežne, chrapľavo ...

„Hermiona,“ zastonal. „Čo to ...“

„Pst,“ šepla a pohla rukou, vychutnávajúc si ten pohyb. Celkom pomaly, hore a dole. Pomaličky, skúmajúc ho zrakom, hmatom. Bol taký jemný a pevný. Vedela si predstaviť, že by s ním ... ich oči sa konečne stretli. Severusove tmavé tône s jej horúcou čokoládou. Usmiala sa. Hanblivo, ale pritom tak zvodne. Oblízla si pery, pretože zrazu jej celkom vyschli. Aj v ústach mala neznesiteľne sucho.

„Páči sa vám to?“ osmelila sa. „Robím to dobre?“ Bola spokojná, keď prikývol. Stačilo jej to. Jej zrak skĺzol dole jeho širokým hrudníkom až k miestu, kde tak usilovne pracovala jej ruka. K jemným tmavým chĺpkom a vysoko týčiacemu sa nástroju rozkoše. Sklonila sa a Severus sa zachvel pod náporom nových erotických pocitov, keď na svojom lone zacítil jej dych. Nechtami sa zakvačil do prikrývok, keď sa jej jazyk dotkol celkom zľahla a opatrne špičky jeho penisu. Hermiona zlízala lesknúcu sa kvapôčku na špičke jeho majestátnej veže, ktorá len pred chvíľou vystrekla. Chcela ho ochutnať, musela ... A len čo to spravila, chcela viac. Jazykom prešla po celej jeho dĺžke, znova oblízla len špičku a vzápätí jej zmizol v ústach.

„Herm ... iona,“ zavzdychal trhane. Jeho bedrá sa zachveli a posunuli sa oproti jej ústam. Hermionu to gesto vzrušilo. Vlastne on ju vzrušoval celý. Cítila ako sa s ňou čosi deje. Tam dole ... celá zvlhla. Túžila, aby sa jej dotkol ... túžila po tom celou svojou bytosťou, ale teraz nie ... teraz chcela dopriať potešenie len jemu.

„Ja už nevládzem, už to nevydržím,“ šepkal prerývane. Hermiona sa vystrela a jej ústa vystriedala znova ruka. Zrýchlila pohyby a s potešením sledovala, ako explodoval. Vôbec jej neprekážalo, že jej zašpinil sukňu, či sveter. Spravilo to celkom jednoduché kúzlo. Očistila aj jeho, nahla sa k nemu a vtisla mu na pery jemný bozk.

„Prečo?“ opýtal sa to jediné, na čo sa zmohol. Ona sa len usmiala, tak akosi zvláštne smutne i tajomne a zmizla za dverami. Severus si vzdychol a jeho ústa šepli do ticha izby posledné verše:

„A tichá noc mrakom svety naše kryje
a svetlá čarovné jasným nebom seje;
zrak môj sa do bleskov nebeských zavije
a celým sa srdcom sladký cit rozleje:
Hľadím, že snáď blesk ten na to mi odpovie,
čo v ňom oko moje teší? ktože ho vie?“

13. kapitola

Všetko je fajn

Severus sedel v svojom obľúbenom koženom kresle v svojej slnkom zaliatej izbe a posmešne škúlil na invalidný vozík. Bol nesmierne rád, že tú rachotinu už nemusel používať. Jeho stav sa za posledných pár dní výrazne zlepšil. Vďaka elixírom, ktoré doň Hermiona liala každé ráno i večer, i vďaka jej zázračnej masti, ktorou ho natierala a masírovala stuhnuté svaly a samozrejme, i vďaka jej starostlivosti. Palička, ktorá bola opretá o opierku kresla bola teraz jeho pomocníčkou. Krásna, vyrezávaná z tmavého dreva, leštená a so strieborným kovaním.

Nikdy by si nebol ani len pomyslel, že v novom roku ho stretne toľko šťastia. Nikdy by nebol veril, že môže, že vôbec bude niekedy znova chodiť. Áno, nový rok mu priniesol veľa dobrého. Chodil, zdalo sa, že sa trocha zmenil a Hermiona bola stále s ním. To bolo asi zo všetkého najkrajšie. Bola stále s ním. Bol taký zamyslený, že nezapočul už tretí pokus o zaklopanie na teraz už pootvorené dvere. Harry stál na ich prahu a krútil neveriacky hlavou.

„Na staré kolená si už aj ohluchol?“ opýtal sa, podpichnúc ho. Harry sa ledva uhol, keď mu okolo hlavy vzápätí presvišťala kniha. Harryho sluch zachytil jej jemné ševelenie šuštiacich stránok, len mávol prútikom aby ju zastavil v letku tesne pred tým ako dopadla na zem a poslal ju kúzlom späť k majiteľovi, ktorý sa teraz tiež uškŕňal, čo bol uňho vlastne úsmev.

„Skús mi ešte raz povedať, že som starý a budú ťa zoškrabovať zo steny, ty šteňa!“ vyprskol, ale nemyslel to ako urážku. Harry sa schuti zasmial.

„Budem si to pamätať,“ riekol, keď si sadal do kresla oproti. „Vlastne som ti prišiel zaželať veľa šťastia v Novom roku a pozrieť sa, ako sa ti darí. Hermiona mi písala, že robíš veľké pokroky a tak som to chcel vidieť na vlastné oči.“

Severusovi sa roztiahli ústa do zmyselného úsmevu a oči zvláštne zaiskrili. Takéhoto ho už dávno nevidel, ale hneď mu napadlo, prečo je to tak, keď do miestnosti vošla bez varovania jeho priateľka, žiariaca ako slnko. Takú si ju nepamätal od kedy sa rozišla s Ronom.

„Harry, prečo si mi nedal vedieť, že si tu?“ karhala ho, keď vstal a objal ju na privítanie. Vlasy jej padali v jemných kučerách na chrbát, mala na sebe pohodlné nohavice a fialový svetrík, ktorý pekne obopínal jej postavu.

„Ahoj Hermy, chcel som ťa ísť pozrieť, ale musel som sa na vlastné oči presvedčiť, že je pravda všetko, čo si mi napísala. Teda, až na jednu vec,“ dodal zamyslene a zamračil sa. „Vravela si, že sa zmenil? Mne vôbec nepríde ako milý a už vôbec nie ohľaduplný,“ podotkol a tentoraz čelil len Severusovým červenajúcim sa lícam a jeho zlostnému pohľadu, ktorým ho prebodol.

Ale aj Hermiona sa zapýrila a čosi si zašomrala popod nos, zahanbene sklopiac oči. Vyrušil ich domáci škriatok, ktorý im doniesol malé občerstvenie. Harry si zobral podávanú šálku čaju a pohodlne sa usalašil, preskakujúc pozorným okom z jedného na druhého. V ich správaní bolo čosi, čo mu nedalo pokoja a jeho myseľ pracovala na plné obrátky. Kým mu obaja, vzájomne sa dopĺňajúc rozprávali, ako strávili spoločné sviatky a Nový rok, on ich sústredene pozoroval a vnímal každý jeden i ten najnepatrnejší detail, aby si mohol vyvodiť závery, ktoré začínal dedukovať.

Keď odtiaľ neskoro večer odchádzal lúčiac sa pred kozubom v jednom zo salónov, nevedel sa dočkať chvíle, kedy to povie Ginny a ona posúdi, či sa mýli, alebo nie. Ale bol si skoro na deväťdesiat percent istý, že má pravdu.

Hermiona a Severus večerali v tichosti, ktoré rušilo len jemné cinkotanie príborov o taniere naložené lahodným a skvele voňajúcim jedlom. Po tom, ako odišiel Harry sa boli prejsť priam idylicky zasneženou zimnou prírodou. Všade bol pokoj, ticho a tá nádherná mäkká belosť, ktorá ich obklopovala žiarila miliónmi trblietok, ktoré sa odrážali v slnečnom svetle. Hermiona si pripadala ako v rozprávke. Konáre obťažkané nielen srieňom, ale i ťažkým snehom kloniace sa k zemi, slnce chýliace sa k obzoru a jej ruka v jeho horúcej dlani, ktorá ju tak príjemne hriala. Vôbec nepotrebovala rukavice. Stačilo jej, že mala po boku muža, ktorý bol ...

„Mojím princom?“ vzdychla si pýtajúc sa sama seba v duchu, či môže byť niekto ako on tým vysnením princom na bielom koni. Pravda, ani koňa nemal, ale to bol len detail. Naozaj sa zmenil. Nevrčal tak, nezlostil sa pre maličkosti, bol dokonca ohľaduplný a vľúdny. Hlavne, keď spolu trávili dlhé večeri, keď sa rozprávali, alebo maznali, pretože ich spoločné chvíle za zavretými dverami spálne sa stali oveľa dôvernejšími a neostávali len pri Severusovom ošetrovaní.  

Veru, od vtedy, čo sa prvý raz osmelila sa pár vecí zmenilo. Severus jej začal dávať najavo svoju náklonnosť i túžbu. Ale ich vzťah nebol len o vášni, to by ju nenapĺňalo, nemala by taký pocit radosti a šťastia, aký v nej bol. Rada sa s ním rozprávala o všeličom. Bol naozaj dobrým poslucháčom, čo sa o Ronovi povedať vôbec nedalo. A naviac, vedel dávať dobré rady. Dokonca objavila neskutočnú vzácnosť, akou bol jeho zmysel pre humor, hoci ho mal svojrázny, ale aj ten sa jej páčil. Vlastne sa jej na ňom páčilo všetko. Teraz už áno. A nevedela prísť na dôvod, pre ktorý by k nemu nemohla cítiť to, čo cítila. Musela si to priznať. Znova sa zaľúbila. Jej srdce sa znova otvorilo, pripravené ľúbiť muža, ktorý bol taký ...

Vzdychla si, stojac pred zrkadlom, obzerajúc sa už azda po stý raz z každej strany a kontrolujúc svoj bezchybný vzhľad. Rozpustené vlasy jej zakrývali nahé ramená a nočná košieľka siahajúca sotva do polovice pevných, hodvábnych stehien sa matne leskla vo svetle sviec. Tmavozelená, príjemná na dotyk, chladiaca jej už tak rozhorúčené telo. Odložila svoj prútik pod vankúš.

„Teraz ho nebudem potrebovať,“ usmiala sa nervózne a s horiacou sviečkou v ruke vykročila tmavou chodbou k dverám Severusovej spálne.

Ten sa už hodnú chvíľu nepokojne prevaľoval polonahý v posteli. Znova sa pozrel na hodinky. Nestávalo sa, že by niekedy meškala čo i len minútu a teraz? Celá pol hodina! Keď sa otvorili dvere, pretočil sa na posteli a chcel zašomrať niečo o jej dochvíľnosti, keď ju zbadal a od úžasu onemel.

„Snívam, alebo bdiem?“ zašepkal, ale keď ho opantala vôňa jej parfumu a ešte zvodnejšia vôňa jej hebkého, ženského tela, keď pocítil dotyk pier na svojich ústach, vedel, že nesníva.

„Hermiona,“ zašepkal a stiahol ju na seba. O tejto chvíli sníval tak dlho a tak často ... A teraz sa jeho sny splnia. Severus zastonal od túžby, ktorú v ňom rozpálila jediným náruživým bozkom. Keď zacítil na svojej nahej pokožke chladivý dotyk toho kúska látky, ktorý ju halil, srdce sa mu divoko rozbúchalo. Vedel, že toto bude ich prvá spoločná a skutočná noc. Konečne ju bude mať celú. Konečne ju ochutná a vezme si ju tak, ako si to azda miliónkrát predstavoval. Konečne sa budú spolu milovať. A on ju bude milovať, pretože ona si to zaslúži ...  

14. kapitola

Prečo teraz?!

Hermiona bola v kúte akejsi zatuchnutej starej izby a z očí sa jej kotúľali slzy. Telo sa jej otriasalo vzlykmi, keď znova bezmocne mykla povrazom. Zvesila plecia a striasla sa od chladu. Tvár mala uslzenú, vlasy strapaté a pery opuchnuté. Za všetko mohol ON! Ako ho len teraz preklínala! Ako ho nenávidela! A ona si naivne myslela, že je jej priateľ! Ako sa v ňom len zmýlila! Ležala na posteli s rukami priviazanými nad hlavou, ktoré si ani necítila, lebo jej stŕpli. Šaty, ktoré mala na sebe jej veľa tepla neposkytovali a teraz preklínala i nápad, obliecť si sukňu. Keď sa mykala na starej rozheganej posteli, vyhrnula sa jej po kolená a chladný vzduch, ktorý prenikal celú stroho zariadenú miestnosť sa jej zahryzol až do morku kostí.

Vzlykla a zahryzla si do pery, ktorá sa jej zachvela. Vôbec nevedela, čo to má všetko znamenať. Ani netušila, čo sa stalo, že sa zrazu tak zmenil. Dvere na pochmúrnej izbe, do ktorej slabučko cez špinavé okno prenikli striebristé lúče kosákovitého mesiaca sa s hlasným škripotom otvorili a on vstúpil dnu. Sprvu videla len jeho tmavú siluetu, ale potom sa jej ukázal vo svetle svojho prútika, ktorým jej mieril priamo do tváre a na chvíľu ju oslepil.

„Nie si hladná?“ opýtal sa nervózne a na provizórny stolík z akejsi debne položil tanier s jedlom. Vôbec nevyzeralo lákavo a už vôbec nie požívateľne.

„Pusť ma,“ riekla snažiac sa, aby sa jej nezatriasol hlas.

„Nie!“ zvolal pokrútiac hlavou. Jeho oči sa vpili do tých jej a uväznili ju vo svojom pohľade. „Už nikdy ťa nepustím,“ zaprisahával sa. „Nikdy som to nemal dopustiť. Vari to nechápeš? Sme stvorení jeden pre druhého!“

„Nie!“ dovolila si odporovať mu. „To si len namýšľaš! Ty miluješ Lavender! Ron! Pre Merlina! Veď o sedem dní sa máš ženiť! Pusť ma a nechaj ma konečne na pokoji!“

„Nemôžem, Hermiona, nemôžem,“ zašepkal a prisadol si k nej na posteľ, zložiac si hlavu do dlaní. „Ty si moja jediná. Ty BUDEŠ moja jediná!“ opakoval azda po stý raz a jej tá veta znela tak bizarne a otrepane.

„Ron,“ šepla a pohla sa, no nemala to robiť, pretože to ho len upútalo. Vzpriamil sa a jeho ruka objala jej štíhly členok. Snažila sa jeho ruku odkopnúť, ale nedal sa.

„Povedal som ti, aká si krásna?“ opýtal sa nevnímajúc jej slzy, či zúfalstvo, ktoré sa v nej hromadilo.

„Ron, nechaj ma!“ znova plakala. Nemohla pochopiť, čo sa s ním stalo. Len tak ju z ničoho nič uniesť a uväzniť po dlhých rokoch priateľstva a všetkého, čo medzi nimi bolo! Nemohla tomu uveriť. Zdalo sa jej, že je to zlý sen! Keby len nebola šla navštíviť Ginny! Prečo tam vlastne išla?!

„Nie, nemôžem. Milujem ťa,“ oponoval jej pevným, rozhodným hlasom.

„A na to si prišiel až teraz? Týždeň pred svadbou s Lavender?!“ skríkla a konečne sa jej podarilo vymaniť si členok zo zovretia jeho ruky.

„Hermy, nikdy nie je neskoro,“ ubezpečoval ju a hlas mu zneistel pri spomienke svojej snúbenice. Ron zastonal, vstal a rukou si prehrabol záplavu hustých ryšavých vlasov.

Zrazu sám nevedel, čo tu robí, čo ku ktorej z nich dvoch cíti a ... čo to doňho vošlo. Ale keď začul pred pár dňami rozhovor Harryho a svojej sestry o tom, že ten ... ten ... Snape a Hermiona, že oni ... spolu ... že možno medzi nimi niečo je ... vzkypela v ňom zlosť, žiarlivosť, akási temná vášeň, ktorú nevedel skrotiť. Nechcel ju skrotiť. Vtedy sa mu v hlave zrodil ten šialený plán na jej únos. Zrazu neexistovala žiadna Lavender. Nevedel, čo ho ženie dopredu. Či to, že Hermionu nikdy neocenil ako ženu, alebo obyčajná žiarlivosť pri pomyslení, ako ju ten starý netopier zviera vo svojom slizkom náručí. Musel konať. Nemohol predsa dovoliť, aby si zničila život. Veď bola taká mladá, taká krásna ... taká ... JEHO!

Hermiona stŕpla a vytreštila oči, keď si vyzliekol bundu. Nezastavil sa. Cez hlavu si pretiahol sveter a gombík po gombíku si začal rozpínať košeľu.

„R-Ron? Čo to robíš?“ jachtala. Ešte stále si pamätala jeho surový bozk, keď ju tu zanechával pred pár hodinami po tom, čo ju pripútal k akejsi kovovej rúre, ktorá bola zrejme kedysi potrubím vedúcim k radiátoru.

„Pomilujem ťa,“ povedal odhodlane.

„Nie!“ skríkla vystrašene a snažila sa od neho posunúť tak ďaleko ako to len šlo. „Nie!“ zopakovala a tuho privrela oči, modliac sa, aby sa niečo stalo, čo ho zadrží od toho hrozného skutku. Keď sa už zdalo, že jej modlitby ostanú nevypočuté, dvere na tej chatrnej izbici sa rozleteli a prach na podlahe sa jemne zvíril.

„Severus!“ vykríkla s očividnou úľavou nielen v hlase, ale i v tvári. Netušila, ako ju našiel, ale bola za to neskonale vďačná.

„Snape!“ zvolal Ron a uskočil, keď naňho Snape namieril prútikom a snažil sa ho odzbrojiť. Avšak mierne vykoľajený zo scény, ktorá sa mu naskytla netrafil. Jeho reflexy neboli dosť rýchle. Pohľad na polonahého Weasleyho s jasným úmyslom, na spútanú Hermionu s vyhrnutou sukňou s ním napriek jeho povahe, napriek skúsenostiam urobili svoje.

„Expelliarmus!“

Severus vnímal tupý úder do hrude, Hermionin vystrašený výkrik, ktorý otriasol nielen ním, ale azda aj samotnými základmi domu. Ron bol jediný, kto to nevidel.

„Ty prašivý bastard! Mal si zdochnúť! Ako si mohol! Ty a ona?!“ ziapal na celé kolo a päsťou mu vrazil do nosa.

„Ron prestaň!“ volala Hermiona, ale zbytočne. Nepočúval ju. Mieril Severusovi prútikom priamo na srdce, pripravený skončiť to s ním raz a navždy. Chcel mu oplatiť všetko to ponižovanie, všetky príkoria, ako azda aj všetky krivdy sveta!

„Tak to urob, ty chudák,“ vysmieval sa mu Severus, opätujúc mu chladný pohľad. Nelichotilo mu, že ako skúseného čarodejníka ho premohol taký zasran a ešte k tomu neskúsený, ale keby nebol videl Hermionu v takom stave, keby si nebol domyslel, na čo sa chystal a keby ho to úplne nevykoľajilo, nebol by teraz v takej situácii.

„Myslíš si, že na to nemám odvahu?“ vykríkol, ale Severus sa len rozosmial. Rona to prekvapilo. Zvuk jeho smiechu bolo niečo, čo si s ním nikdy ani len nespojil.

Práve to bola chvíľa, ktorú Severus využil a začali spolu zápasiť o Ronov prútik. Váľali sa po zemi v zúrivom zápase – kto z koho. Ale nanešťastie akýmsi zázrakom, alebo naopak veľkou smolou Ron vyhral a znova zasadil Severusovi úder päsťou a potom ho pevne zviazal prútikom. Severus dychčiac na chladnej zemi sa vzdal všetkých pokusov o svoju i o jej záchranu. Zlyhal ... na celej čiare. Teraz ho iste zabije, o čom vôbec nepochyboval a ju potupne znásilní.

„On ju znásilní,“ preblesklo mu mysľou a to mu dodalo ďalších síl. Nemohol predsa dovoliť, aby jej ublížil.

„Weasley, so mnou rob čo chceš, ale neublíž jej. Pusť ju,“ žiadal ho porazenecky hľadiac naňho spútaný a zakrvavený zo zeme. Ryšavý chlapec nad ním stál s víťazoslávnym úsmevom na tvári a vôbec mu nevadilo, že mu z nosa tečie cícerkom krv. Cítil zadosťučinenie, že aj on mal tvár ušpinenú svojou hnusnou, špinavou krvou, ktorá mu tiekla z rozťatej pery.

„Nie, nie!“ kričala zúfalo Hermiona, ktorá sa prebrala z letargie. „Nie Ron! Neubližuj mu! Prosím! Pre všetko, čo ti je sväté!“

Ron sa chytil za hlavu a zreval, akoby mu išla prasknúť na poly. „Prečo?!“ zakričal a otočil sa k nej. „Prečo ho tak brániš? Vari nevidíš, že ti za to nestojí?!“

Severus už otváral ústa, aby sa ohradil, ale umlčal ho jej výkrik. „Ale stojí! Dal mi viac, ako si mi bol schopný dať ty! Nemôžeš mu ublížiť bez toho, aby si neublížil aj mne! Tak nás pusť! Už aj!“ skúsila to naposledy a znova silno mykla povrazmi, hoci ani tentoraz tým nič nedosiahla.

Severus i Ron onemeli. V miestnosti zavládlo na pár sekúnd priam hrobové ticho a potom Ron vystrel ruku, v ktorej kŕčovito zvieral prútik.

„Čo si to povedala?“ prerušil ticho Severus, žiadajúc od nej vysvetlenie kašľúc na to, že naňho nazlostený mladý čarodejník stále mieri prútikom.

„Ľúbim ťa,“ šepla vyhľadajúc v pološere jeho krásne, tmavé oči. Rona to omráčilo, Severusa prekvapilo. Ale viac ako príjemne.

„Hermionka,“ šepol chrapľavým hlasom a teraz túžil len potom, aby ju mohol objať. Nikto z nich Rona už nevnímal a on odrazu nevedel, čo so sebou. Chcel sa pomstiť a ostať s Hermionou. No jeho plán nevyšiel. Ona mu už nepatrila. Bola to preňho tvrdšia rana, ako to, že patrí mužovi, ktorého nenávidel z celej svojej duše. Stačilo jednoduché kúzlo, aby jej uvoľnil ruky a skôr ako sa odmiestnil so slzami v očiach a tvárou červenou ako pečený škrot, začula jeho tiché: „Odpusť mi.“

Hermiona skĺzla z postele a zovrúc v dlani Severusov prútik, uvoľnila mu neviditeľné povrazy, ktoré ho zvierali, padnúc mu do náručia.

„Vedela som, že prídeš, vedela som to,“ obsypávala mu tvár vďačnými bozkami.

„Nepomohol som ti,“ zahundral a chcel sa odtiahnuť, lebo sa cítil trápne, ale nedovolila mu to a napokon bol rád. Zovrel ju mocne v náručí, aby sa uistil, že je ozaj celá a v poriadku, ale nedalo mu, nespýtať sa.

„Mína ... ja ... neublížil ti, však?“ Keď pokrútila hlavou, nesmierne mu odľahlo. Hlavne preto, že nemusel nájsť toho sopliaka a zodrať z neho kožu zaživa. Potom sa osmelil na ďalšiu otázku. „Myslela si to vážne?“

Prikývla. „Áno. Ja od teba nežiadam lásku, Severus. Viem, že si v živote miloval len jednu jedinú ženu, ale nenalieham, aby si ku mne cítil to, čo ...“ umlčal ju dlhým bozkom.

„V mojom srdci je miesta dosť,“ šepol a jeho pery sa roztiahli do úsmevu. „A ak si to želáš aj ty, odo dnes tam bude miesto len a len pre teba.“

Hermiona vzlykla a z očí sa jej vykotúľali slzy, ale tentoraz to neboli slzy smútku.

„Pôjdeme domov?“ opýtal sa šepky a ona prikývla.

„Áno, domov. Domov,“ zopakovala a konečne sa cez slzy usmiala.

15. kapitola

Len dobré konce

Hermiona sa prechádzala po veľkom prázdnom sídle. Len nedávno poslala list babičke po svojej sove. Severus nebol doma. Odišiel si niečo vybaviť, ale nechcel jej prezradiť, čo. Trochu ju to škrelo. Nemala rada tajomstvá, ale vedela, že pre ňu chystá nejaké prekvapenie, takže nenaliehala. Namiesto toho sa snažila vyplniť si voľnú chvíľku ako vedela. Pravda, čítať sa jej nechcelo. Len čo pozrela na knihu, aj napriek zaujímavej titulnej strane odvrátila pohľad a radšej sa nechala unášať príjemnými spomienkami na svojho „Princa.“

Keď zazvonil zvonček pri dverách zbehla dolu schodmi v očakávaní, že to sa nebodaj vrátil Severus, ale zmýlila sa. V hale stála pekná blondínka, ktorú uviedol škriatok dovnútra.

„Slečna Hermy,“ oslovil ju familiárne, „táto slečna prísť za vami.“

„Ďakujem, Rowle,“ odvetila rozpačito a opätovala dievčine nesmelý úsmev.

„Lavender, vitaj,“ riekla ticho nevediac, čo má od dievčaťa a jej návštevy očakávať. Voviedla ju do jedného zo salónov a čakala. No bola to znova ona, kto prerušil trápne ticho, ktoré medzi nimi zavládlo. „Dáš si čaj, alebo kávu?“ opýtala sa, ale Lavender len záporne pokrútila hlavou a z pomedzi pier sa jej vydral tichučký vzlyk. Hermiona si až teraz všimla, v akom je rozpoložení a vôbec sa tomu nemohla čudovať. Po tom, čo sa pred troma dňami stalo ...

„Ron zrušil svadbu,“ vyjachtala a zvesila plecia. Sedela na pohovke ako kôpka nešťastia a jej útle, štíhle telo sa zachvelo pod novým návalom vzlykov.

„To je mi ľúto,“ hlesla úprimne Hermiona a mädlila si nervózne ruky zložené v lone. Vôbec nevedela, že to Ron dotiahol až tak ďaleko. Síce jej napísal, znova sa ospravedlnil a zaželal jej všetko šťastie sveta, ale odklad svadby nespomenul. Iba naznačil, že sa teraz pred svojou snúbenicou nesmierne hanbí, že ju takto zradil a dokonca sa priznal, že teraz má už vo svojich citoch jasno a že miluje len a len Lavender. Nikdy by ju teda ani nenapadlo, že zruší svadbu. Napriek tomu, že ju kedysi nenávidela za to, že jej Rona prebrala a vlastne ani v škole si s ňou nemala čo povedať, teraz cítila, že niečo urobiť musí.

Presadla si z kresla k nej a skoro až bojazlivo ju objala. Bála sa, že ju Lavender od seba odstrčí, ale nestalo sa. Namiesto toho sklonila plavovlasú hlavu na jej plece a utrela si uslzené oči do vreckovky.

„Vždy som vedela, že na teba nikdy nezabudol,“ riekla pomedzi vzlyky nešťastne. „A ja som sa tak usilovala, tak veľmi som ho ľúbila ... bola by som mu zniesla aj modré z neba ...“

„Ale to je lož!“ namietla vzdorovito Hermiona. Musela ju vyviesť z omylu. Nemohla ju v tom nechať. „Ron ľúbi teba! Nie mňa!“

„Nie, nie, ja viem svoje ... a po tom liste, ktorý mi poslal a priznal sa, že ťa v zúfalstve uniesol ...“ znova sa jej oči zaliali slzami.

„Takže on sa jej priznal?“ uvažovala v duchu. Hermiona vedela, koľko ho to muselo stáť odvahy a ona si úprimnosť cenila zo všetkého najviac.

„Hneváš sa naňho?“ opýtala sa Lavender, ale ona len pokrútila hlavou a rozhodila teatrálne rukami.

„Kiež by som to dokázala!“ jej modré oči sa leskli od potokov sĺz, ktoré ich napĺňali stále dokola. „Urobil chybu, ale oľutoval to ... viem, že by ti nebol ublížil.“

Hermiona si tým taká istá vtedy nebola, ale nechcela to vravieť nahlas. Načo ju trápiť ešte viac?

„Naozaj ste zrušili svadbu?“

„Áno, Ron to spravil. Ja som však dúfala, že keď sa s ním o všetkom porozprávam, presvedčím ho, aby si to rozmyslel, ale on zmizol. A vôbec netuším, kde môže byť.“

„Ja to viem,“ odvetila Hermiona s povzbudivým úsmevom. „Myslím si, že Ron je príliš zmätený a bál sa, že ho odmietneš po tom, čoho sa dopustil, tak to urobil prvý. Potrebuje vedieť, že ho ľúbiš. Mala by si ísť za ním a naozaj by ste si mali všetko vysvetliť.“

„Povieš mi, kde je?“ opýtala sa s nádejou v hlase.

„Je v Rumunsku u Charlieho. V rezervácii.“

„Pre Merlina. Z drakov mám panický strach,“ zalomila rukami, ale pozbierala sa a v bledej tváričke sa jej zračil tieň odvahy.

Keď ju Hermiona vyprevádzala, za chrbtom počula, ako sa z jedného z kozubov ozvalo tupé žuchnutie a o malú chvíľu vykročil ráznym krokom na chodbu pán domu. Len čo na nej spočinul jeho pohľad, venoval jej nežný úsmev a ona sa mu natešene vrhla do náručia.

„Mala si návštevu?“ zaujímal sa a ona prikývla.

„Bola tu Lavender. Ron zrušil svadbu, kvôli tomu, čo vyviedol,“ šepla a oprela si hlavu o jeho hruď. Poláskal ju po hodvábnych vlasoch a vdýchol ich omamnú vôňu.

„Je to hlupák,“ odvrkol. „Namiesto toho, aby si strážil, čo má, všetko zahodil za hlavu!“

„Nemal by si k nemu byť taký tvrdý,“ karhala ho, hoci mal pravdu.

„Nemal?!“ zvolal v úžase. „Veď ťa chcel znásilniť! A mňa chcel zabiť!“

Hermiona sa zapýrili. Vedela, že má pravdu, ale na druhej strane, kto vie, či by bol Ron takých činov vôbec schopný. Predsa len, aj on bol v Chrabromile a to už niečo znamenalo.

„Nehnevaj sa, ja len chcem, aby aj oni našli svoje šťastie,“ riekla šepky, zdvihnúc hlavu a pozrúc mu do očí, ktoré sršali hnevom, no odrazu znežneli.

„Myslíš, tak ako my?“ opýtal sa a ostré črty jeho tváre povolili, keď sa mu pery roztiahli do úsmevu.

Prikývla a ona sa sklonil, aby ju pobozkal. Tak rád ju bozkával. Nevedel si predstaviť nič krajšie, ako byť s ňou, pri nej ... Teraz sa cítil ako skutočne živý, nie len prežívajúci svoj život. On svoj život žil.

„Severus? Prezradíš mi konečne, čo to bolo za tajomstvo?“ ozvala sa laškovne a pritúlila sa k nemu ešte pevnejšie.

„Ty šibalka,“ uškrnul sa, ale naveľa vybral z vrecka kabáta malú zamatová škatuľku. Kľakol si na koleno a pozrel jej do užasnutej tváre. „Myslíš si, že by bola odo mňa veľká opovážlivosť, keby som ti povedal, že ťa ľúbim, a že ak mi povieš svoje áno, splníš môj najtajnejší sen?“

Hermiona bola dojatá. Jej veľké čokoládové oči sa zaleskli slzami a zvýskla, keď prikývla a hodila sa mu okolo krku, vášnivo ho bozkávajúc.

Koniec