Tretia kapitola

„Severus, tvoja duša po nej prahne rovnako ako srdce,“ povedal a ja som sa k nemu otočil chrbtom. Nechcel som, aby mi videl do očí a odhalil viac ako som mu chcel dovoliť. I tak som mal podozrenie, že to vie ...

„To nie je vaša vec, Albus,“ hlesol som tvrdo.

„Myslím, že nie, ale aj tak mi dovoľ malú radu,“ prehovoril a ja som vôbec netušil, o čo tomu starému bláznovi ide. „Budúcnosť je neistá, nevieš, čo ťa môže čakať už zajtra. Mal by si využiť príležitosť.“

V momente som sa otočil a vrhol naňho zhrozený pohľad. Ten starec sa musel zblázniť. Zrejme tá kliatba, ktorá bola v prsteni ho pomaly oberala o posledné zvyšky rozumu. Iba sa zhovievavo usmial, akoby presne vedel, na čo myslím a stratil sa v zelených plameňoch môjho kozuba.

Celú noc som uvažoval nad tým, čo povedal a čoraz viac mi jeho slová pripadali ako rozumné. Asi som sa od neho musel nejako nakaziť. Prosto už preskočilo i mne.

Zrejme preto som si vystriehol vhodnú chvíľu a kúzlom vykmásol Weasleymu trochu vlasov. Malo to dvojakú úlohu. Pobavilo ma to, keď sa vyľakane strhol, akoby videl celú bandu pavúkov a ... potreboval som ich do elixíru. Ostávalo mi jediné.

Počkal som do večera, hoci som bol netrpezlivý. Krv vo mne vrela a celé telo sa mi búrilo pri pomyslení na ňu ... Nikdy by som si nebol pomyslel, že má tá malá chrabromilčanka tak opantá. Moja malá ... bosorka ...

Len čo som vhodil jeden z Weasleyho vlasov do flakónika, sfarbil sa na hrdzavo. Vlastne, čo som čakal, že? Vypil som ho na jeden hlt. Nebol taký odporný ako som čakal. Chutil ako pelendrekové cukríky. Ale tie som nenávidel ...

Grangerovej som poslal krátku správu a vylákal ju do Severnej veže. Myslím, že som ju vždy mal najradšej. Bola moja najobľúbenejšia. Hlavne preto, že mi pripomínala meno ... Nejako tak ku mne patrila a ja som si ju v duchu rád privlastňoval ...

Nedočkavo som vybehol po jej schodoch. Bolo to ľahšie, v mladom tele ... Hoci som sa pri pohľade do zrkadla skoro povracal. Čo by som však neurobil pre chvíľu strávenú s ňou ...

Stála tam, hľadiac zamyslene z okna. Vlasy jej voľne splývali na chrbát, štíhle nôžky vykúkali spod sukne dlhej sotva po kolená. Priblížil som sa k nej tak potichu ako sa len dalo. Aby som ju nevyľakal, ale prekvapil ...

Otočila sa skoro okamžite a ja som bez najmenšieho zaváhania spravil, po čom som túžil ... Pritlačil som jej pery na svoje a rukami vkĺzol do záplavy tých kučeravých vlasov. Bolo to niečo neopísateľné ... chutila ako sladký nektár z ambrózie. Neprestal som ju bozkávať ani vtedy, keď som jej z pliec sťahoval habit ... gombík po gombíku rozopínal jej košeľu ...

Trochu mi prekážalo, že ma oslovuje Ron, ale dalo sa to vydržať. Čo by som pre ňu nespravil ... Moje bozky a dotyky mi horlivo odplácala. Naozaj sa rýchlo učila. A ja som ju považoval za šprtku ... Teraz som to slovo vylúčil raz a navždy zo svojho slovníka. Akosi sa mi k nej už nehodilo.

Keď som vkĺzol medzi jej smotanové stehná, ktoré ma okamžite zovreli v sladkom objatí, prvý raz som sa cítil ... ako doma ... Vedel som, že len ona mi môže po dlhom čase trápenia a sužovania vyliečiť srdce i dušu. Bola dokonalá. Malá grécka bohyňa. Jej oči sa vpíjali do tých mojich a ja som si prial, aby tak raz naozaj hľadela i na mňa. Stonala a zvíjala sa podo mnou a moja duša pišťala šťastím. Chcel som jej dopriať čo najväčší pôžitok z nášho spojenia, ale milovanie sa s ňou ma samého zasiahlo a poznačilo. Pre ňu i pre mňa ... bolo to prvý raz a predsa som sa s ňou cítil ako ten najskúsenejší milenec.

Nevedel som, koľko času uplynulo, až kým som nezistil, že mi stuhla v náručí, keď sme sa po milovaní spolu maznali. Hľadela mi do očí tak ... akoby vedela ...

Jej pery sa odrazu od seba oddelili a ona sa ozvala zachrípnutým hlasom. „Po-poznám ťa,“ zaševelila. Musel som odtiaľ rýchlo preč.