Šiesta kapitola

Vedel som, že nechať ju v tom dome bude bezpečné, ale zároveň som sa toho desil. Prečo? Kvôli spomienkam, ktoré ma prenasledovali na každom kroku. Bolo to akoby som sa vrátil v čase. Akoby ma moja minulosť dobiehala míľovými krokmi a zo mňa sa stal znova ten malý, nešťastný chlapec, ktorý nemal nič a nikoho. Dni boli ťažké, ale noci boli o to horšie. Preto som tam nocoval iba párkrát do týždňa. Hlavne kvôli tomu, aby som jej poskytol aký – taký pocit bezpečia, i keď som si nebol istý, či sa tak pri smrťožrútovi môže vôbec cítiť.

„Do kotla!“ zahromžil som skrúšene, keď som si uvedomil, že som si zabudol vziať svoj elixír bezsenného spánku. Stalo sa mi to prvý raz. A to som na to tak úzkostlivo dbal. Bral som ho tak dlho ... Mohol som len dúfať, že noc bude pokojná.

Nebola.

***

Prvé dni boli zlé. Nevedela som si zvyknúť. Ťahalo ma to späť do školy, ale tí dvaja smrťožrúti, ktorí tam učili a mučili, tá predstava ma zakaždým dostatočne odradila. Myslela som, že sa tu budem nudiť, ale mýlila som sa. Hneď v prvý deň som sa vybrala na prieskum domu. Bolo jasné, že tu dlho nik nebol. Svedčili o tom pavúky uhniezdené po všetkých kútoch a kvantá prachu. Bolo vidno, že to tu potrebuje ženskú ruku. Bolo zaujímavé, že moja izba bola celkom v poriadku. Až na koberec pravdaže. Ten som zrolovala a s námahou odniesla do pivnice. Bol priam zázrak, že som tam nikde nenašla myši. Dlážku poriadne vydrhla a vrhla sa s elánom na kuchyňu a zvyšné izby na prízemí, keďže sa zdalo, že Snape to myslel s tým ubytovaním vážne. Neprotestovala, hoci sa jej to zo začiatku nepozdávalo. Iste, bolo rozumnejšie vyčkať do vojny, ktorá sa neodvratne blížila. Zatiaľ sa mohla pokojne vzdelávať sama a i v tomto dome. Ale najprv potreboval upratať.

Dnes som upratovala izby na poschodí. Samozrejme, bolo to tak ako pri ostatných. Všade kopa prachu, pavúky, černožienky a iná háveď, ktorá sa tu za tie roky usídlila. Cítila som sa tu rovnako príjemné ako pri upratovaní hlavného stanu Fénixovho rádu na Grimmauldovom námestí. Tam nás aspoň bolo viac. Ja som bola sama. Ale nevzdávala som sa, ani keď sa na mňa vrhol roj černožienok.

Keď som skončila s prácou, bola som taká unavená, že som zvládla akurát tak sprchu a vrhla som sa do postele. Ani neviem, kedy sa vrátil Snape. Zobudila som sa na to, že ho počujem vykrikovať zo sna. Chvíľu som sedela na posteli a uvažovala, čo spravím. A čím dlhšie som ho počúvala, tým viac sa mi do očí vkrádali zradné slzy ... Darmo som si ich zotierala ... Keď znova vykríkol, stislo mi srdce ... Nemohla som viac čakať.

Odkopla som prikrývky a vykĺzla z postele. Kráčajúc po chodbe s rozsvieteným prútikom v ruke som počula jeho stony a vzlyky jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Dvere som otvorila bez zaklopania a vošla som dnu. Zapálila som hrubú voskovú sviecu na nočnom stolíku a svoj prútik som položila vedľa nej. Snape sa zmietal na posteli pod vplyvom nočnej mory.

„Snape, profesor Snape,“ šepla som a dotkla som sa jeho nahého ramena, jemne ním zatrasúc, no on nereagoval. Pristúpila som bližšie a znova, tentoraz oboma rukami som ním potriasla, len aby sa prebral. „Severus!“ Aj môj hlas znel naliehavejšie.

Keď doširoka roztvoril oči, na chvíľu som zmeravela. Hľadel na mňa prázdnym pohľadom. Neviem, kde sa to vo mne nabralo, tá odvaha, tá sila, že som natiahla ruku k jeho tvári a hánkami prstov som ho jemne pohladila po líci.

„Je to v poriadku, mali ste len zlý sen,“ šepla som a môj šepot prešiel v tiché zhíknutie, keď ma pevne zovrel za obe zápästia. V momente sa posadil a natiahol svoju tvár ku mne. Pobozkal ma. Tak lačne, tak dravo ... tak vášnivo.

„Potrebujem ťa,“ šepkal mi medzi bozkami a ja som sa v jeho náručí chvela od vzrušenia, ktoré ma pohltilo prvým dotykom jeho pier. V hlave mi vírili myšlienky na to, že by som sa azda mala brániť, ale ... stále mi z mysle neschádzala tá úžasná noc ... vedela som, že to bol on a predsa som to neľutovala. Hoci som si vtedy myslela, že sa milujem s Ronom. Jeho slová mi zarezonovali hlboko v srdci a ja som nevládala odporovať. Dlho som sa bila s myšlienkami na to, že sa bozkávam so smrťožrútom, s vrahom ... ale dokázal by byť vrah taký vášnivý a nežný zároveň. Nie, určite nie ... Keď ma stiahol k sebe na posteľ a prevrátil ma pod seba, už som prestala i myslieť. Teraz som chcela jediné. Cítiť ho. Cítiť ho v sebe ...

Dotýkal sa ma presne tam, kde som chcela. Bozky dopadali na moje ústa tak často, ako som po tom túžila. Keď do mňa vkĺzol, tentoraz bezbolestne, mala som dojem, že sa celé moje telo roztopí v slastnej rozkoši.

***

Sedel som v svojej kancelárii a prezeral si nejaké papiere. No moje myšlienky boli totálne roztúlané. A znova zaznel z obrazu ten vševedúci hlas.

„Severus? Myslíš na ňu, však?“ opýtal sa a ja som nemohol klamať. Klamal by som tak i sám sebe.

„Áno, myslím,“ pripustil som zdráhavo a snažil sa nevšímať hundranie tých otrepaných  portrétov.

„Ako to, že to viete? Mám to vari napísané na čele?“ osopil som sa nadurdene, ale on sa len pousmial.

„Nie, samozrejme, že nemáš,“ odvetil pokojne s iskričkami veselosti v očiach.

„Tak ako?“

„Poznám ťa ...“