Siedma kapitola

Naše spoločné chvíle sa pre mňa stali niečím zvláštnym, niečím ... vzácnym. Boli tým, po čom som túžila. Severus mi dokázal dať viac ako ktokoľvek iný vrátane Ronalda. Ten mu nesiahal ani po členky ... Milovali sme sa. Znova. A nie raz. Bol taký vášnivý, taký nenásytný ... Sama som sa čudovala, koľko energie má v tom krásnom, vzrušujúcom tele posiatom toľkými jazvami a jazvyčkami. Vedela som o všetkých. Zmapovala som tú jeho pevnú, pružnú pokožku už toľkokrát, že nebolo pochýb o tom, že by som ho dokázala nakresliť i spamäti. Bol dokonalý. V mojich očiach určite.

„Severus?“ šepla som do tmy a on ticho zamrmlal. Celé dni som na to zberala odvahu. Musela som to vedieť. Jednoducho musela. „Ty si ho nezabil úmyselne, však?“ opýtala som sa a pocítila som, ako sa jeho telo naplo a trochu sa poodtiahlo. V tej chvíli som sa striasla chladom. Neuvedomila som si, aká je v miestnosti zima. Jeho telo tak hrialo ...

„A ak áno?“ ozval sa a mňa pošteklil na krku jeho teplý hlas.

„Nie, nikdy tomu neuverím,“ odvetila som pevným hlasom.

„Ani keby som ti nikdy nepovedal pravdu?“

„Ani vtedy,“ pritakala som. „A povieš mi to?“

„Nemôžem,“ hlesol. „Dal som sľub.“

Iste, čo bolo dôležitejšie ako dať sľub a dodržať ho? Vedela som ako si na tom zakladá. Otočila som sa k nemu a pozrela mu do očí. Do hlbokých, čiernych očí ... Vpíjali sa do tých mojich a ja som mala dojem, že nikdy na mňa nehľadel s takou ... láskou? Ako som ho mohla teda ochrániť, keď som nepoznala pravdu? Rukou som sa dotkla jeho tváre. Nemračil sa. Aspoň nie, keď bol so mnou. Bol taký ... krásny. Zrejme nikdy nepochopím Lily Potterovú, prečo sa ho vzdala. Ale možno je to tak dobre, že to osud zariadil takto. Aspoň mohol byť môj. Len môj. Pobozkal ma. Celkom jemne, celkom opatrne ...  Bozkával ma, akoby som bola krehká porcelánová bábika.

***

Len pred chvíľou mi od neho prišla správa. Musel utiecť zo školy a Harry s Ronom boli späť. Zrejme sa im to napokon podarilo a zničili tie horcruxy. Po siedmych mesiacoch som opustila bezpečie jeho domu a vydala sa späť na Rokfort. Nebolo to ťažké. Išla som s ostatnými cez Rokville a portrét Ariany Dumbledorovej. Celkom milé dievča.

Boj skončil tesne nad ránom. Väčšina tých, ktorých som poznala a milovala boli našťastie v poriadku. Ale Rokfortské pozemky boli napriek tomu posiate hromadou mŕtvych. Ani Lupinovi a Tonksovej sa nepodarilo prežiť. Tak veľmi ho milovala, že radšej padla v boji s ním, ako by mala žiť bez neho. A čo ja? Videla som, ako leží v Škriekajúcej búde na zemi a pritláča si krvácajúcu ranu na krku, ktorú mu spôsobila Nagini. Odporná, klzká beštia! Slzy mi zaliali tvár, keď sme nad ním s Harrym stáli. Odrazu mi pripadal ako cudzí. Umrel bez toho, aby mi venoval čo i len jediný pohľad. A ja ... ja som ho milovala.

***

Zdrvená a so zlomeným srdcom som sa neskoro ráno vrátila do jeho domu. Kam inam som mala ísť? Túžila som po tom, aby som mohla vrátiť čas, ale ... nešlo to. Nechcela som zažívať tie krušné chvíle znova. Vyčerpaná na smrť, špinavá od hlavy po päty som sa vyštverala na poschodie do kúpeľne. Pustila som si vodu a pozerala ako sa napúšťa biela porcelánová vaňa. Vtedy som sa rozplakala. Schúlila som sa na zem, oprúc sa plecom o vaňu a nechala som, aby sa cez slzy zo mňa odplavila všetka bolesť, všetok smútok ...

Potichu som vyšiel hore schodami. Nevedel som, ako zareaguje, ale nemohol som sa ubrániť úsmevu. Keď som ju začul nariekať ... tak žalostne a srdcervúco, zovrelo mi hruď a poponáhľal som sa. Sedela na dlážke a ronila slzy. Neváhal som a vzal som ju do náručia.

„Hermionka,“ šepkal som jej do vlasov. „Neplač, láska moja ... neplač,“ žiadal som ju a mne samému prišlo zaťažko zdržiavať slzy. Žila. To bolo hlavné.

Pozrela na mňa tými svojimi mandľovými očami. Chvíľu vyzerala celkom tak, akoby sa pomiatla ... akoby pred sebou videla ducha.

„Som to ja. Som,“ šepkal som, nepúšťajúc ju zo svojho náručia.

„Severus?“ hlesla a priložila studené ruky na moju tvár.

„Kto iný? Vari si si nemyslela, že sa nechám zabiť len tak ľahko,“ zháčil som sa naoko.

„Ale ako? Videla som ťa tam ... videla som ťa zomrieť,“ odvetila.

„Bol to Mcnair. Použil som naňho Imperius,“ priznal som sa a ona sa prvý raz usmiala. Vrhla sa mi okolo krku a ja som bol blahom bez seba.

„Ľúbim ťa,“ šepla mi do ucha a pobozkala ma tak, až sa mi podlomili kolená.

„Ja ťa ľúbim viac,“ odvetil som, držiac jej okrúhlu tvár vo svojich dlaniach. Nikdy som nevidel krajší úsmev na jej perách ako v tej chvíli. Nikdy jej oči nežiarili tak, ako vtedy ...

Azda ... Vyrovnala by sa tomu jedine chvíľa, keď sa nám narodila naša dcéra. Stál som pri jej posteli a s našimi priateľmi. Iste, všetko bolo ľahšie, keď som mohol začať vďaka Potterovi s čistým štítom.

„Ako sa vlastne volá? Ešte ste nám to neprezradili,“ ozval sa Potter a ja som uprel na svoju manželku vrúcny pohľad.

„Eleine,“ povedala a mne sa do tváre vkradol úžas.

„Ako to ... ako vieš, že som chcel ...?“ habkal som a ona sa nežne usmiala, pohladiac ma po tvári.

„Pretože ťa poznám, láska ...“

Čo viac som si mohol priať. Skutočne ma poznala a ja som poznal ju ...