Prvá kapitola

V šiestom ročníku sme sa neočakávane dostali na školský výlet. Len skupina vybraných študentov. Presne desiati. Dodnes som nepochopila, prečo vybrali Goyla zo Slizolinskej fakulty miesto Malfoya, a to som si myslela, že som inteligentná.

Na cestu som sa tešila. Z časti preto, lebo nevybrali Ronalda, ktorý sa snáď na každom kroku oblizoval s tou potvorou Lavender a z časti preto, lebo som ešte nikdy necestovala Rytierskym autobusom. Hoci ma Harry varoval, že sa mi to nebude páčiť o nič viac ako jemu. A bol tu ešte jeden dôvod. Ten si však celkom pokojne sedel na prvom sedadle a čítal si noviny, kým nás ostatných hádzalo zo strany na stranu. Cítila som sa ako ovocie v mixéry. Ale zas mi to tak veľmi neprekážalo. Nielen preto, že ten výlet bol naplánovaný práve na deň svätého Valentína a ja som sa nemusela cítiť ďalší rok absolútne trápne.

Keď sme konečne pristávali na príjazdovej ceste Beaubaxtonskej akadémie kúzelných prútikov, kolesá autobusu poriadne zaškrípali. Všetci sme sa vyvalili von natešení, že sa tá strašná cesta skončila. Previedli nás školou a ukázali všetko možné. No ja som o nič z toho nejavila prílišný záujem. Chcela som sa dostať čím skôr do ich záhrad. Počula som z rozprávania a dokonca som o tom samozrejme čítala v knihe História Beaubaxtonu, že tu majú antickú záhradu. Samozrejme, že ma nezaujímala tá záhrada, ale to, čo sa nachádzalo v nej. Len čo nám dali hodinu voľna pred odchodom, vyrazila som na prieskum. Nebolo ľahké dozvedieť sa s mojou nie príliš dobrou francúzštinou, kde sa nachádza, ale napokon som tam trafila. Prekvapilo ma, že sa nachádza v podzemí hradu. U nás sa tam nachádzali jedine žaláre a kedysi i Snape. Kedysi ...

Odsunula som presklené dvere a vošla dovnútra. Bolo tu tak živo. Ako v ozajstnej rajskej záhrade, ktorá bola doplnená bielymi sochami antických hrdinov a bohov, rôznymi piliérmi a podstavcami, vázami a fontánami. Mňa však zaujímala studňa, nie fontána. Bola ukrytá v zadnej časti záhrady a obkolesená zo všetkých strán živým plotom. Ten krík okolo nej tvoril akúsi ochrannú bariéru.

„Studňa lásky,“ zašepkala som ohromene a moje oči vzhliadli ku klietke, ktorá visela približne dva metre nad ňou. „Len do toho, dievča,“ povzbudzovala som sa, vtáka v klietke si teraz veľmi nevšímajúc. Pravdaže, bolo to trochu divné ... ale čo ste mohli čakať od Francúzov, o ktorých sa vraví, že ako jediný národ sú pravý milovníci?

Pristúpila som k nej nielen s obavami, ale aj s napätím. Bola som nervózna viac ako pred písomkou z Obrany proti čiernej mágii. Aj ruky sa mi chveli, keď som ich opatrne položila na okraj kamennej studne a s obavami, čo uvidím som nahliadla do jej priezračnej hladiny.

Chvíľu sa nedialo celkom nič. Potom sa vodná hladina sčerila a ja som vykríkla od ľaku. Zo studne sa na mňa upierali tie najčernejšie oči, aké som kedy videla. Mali farbu gagátu a ich pohľad bol azda hlbší ako dno tejto studne. Zamrazilo ma, keď som uzrela tvár, ktorá začínala mať čoraz viac jasnejšie obrysy. Bol to on ... nepochybne.

„Poznám ťa,“ šepla som prv, ako ma obliala neznesiteľná horúčava a ja som zamdlela.