Druhá kapitola

Prebrala som sa a zmätene som hľadela priamo do jeho očí. Zrejme na mňa použil kúzlo Ennervate, pretože som videla ako si spokojne strká prútik do vrecka habitu.

„Môžem vedieť, čo ste to tu stvárali, Grangerová?“ opýtal sa ma tým svojim drsným hlasom a mne prebehli znova po tele zimomriavky.

Mysľou mi prebleskli len dve slová. „Odporný smrťožrút!“

Neviem, či na mňa použil legilimenciu, ale vzápätí sa odtiahol, akoby sa popálil.

V tej chvíli však vták zavretý v klietke zaškriekal a ja som ospravedlňujúc sa a potkýnajúc o vlastné nohy opustila záhradu.

„Studňa lásky! Somarina!“ prskala som nazlostene a schody zo žalárov som brala po dvoch. „Ale čo tam potom robil on?“ napadlo ma, zastala som a obzrela sa za seba. Nič. Nepočula som žiadne kroky, ale veď prečo aj. Snape mal vždy schopnosť objaviť sa niekde neočakávane. Okrem toho, vždy som ho tak trochu podozrievala, že je duch. Alebo tieň. Čierny tieň!

***

„Bol som tak blízko!“ Šepot, ktorý sa mi vydral spomedzi pier bol sotva počuteľný. Vták ohnivák zaškriekal znova a mňa to celkom prebralo zo zamyslenia. „Bola sa tu pozrieť. Ale prečo? Vari nebolo jasné, že sa s tým hlupákom Weasleym raz dajú dokopy?“ zavrčal som a moje prsty sa ovinuli okolo kamenného okraja studne. I ja som do nej nakukol. Nevidel som tam však nič nové. Už tretí rok to isté. „Ale čo som čakal?“

„Do kotla,“ zahromžil som skoro nečujne. „Prečo akurát ona?!“ V tej chvíli sa na vodnú hladinu znieslo jedno ohnivé pero a vták ticho zahrkútal. Potom zmĺkol. Chytil som ho medzi prsty a pozrel som naňho. „Nemyslím, že sa to vyplní,“ precedil som pomedzi zuby. „Ale ďakujem ti.“ Šepol som, vediac, že toto je moja posledná návšteva Beaubaxtonského hradu. Všetko nasvedčovalo tomu, že môj koniec sa neomylne blíži. Voldemortova moc stúpala, Dumbledorovi už neostávalo veľa času a o ten zvyšný som ho mal ukrátiť práve ja. Tak znela naša dohoda. Zobral som to bremeno na seba len preto, aby sa ten slizký bastard s hadími očami nezmocnil všemocného prútika. Kto vie, kedy príde na to, že ho vlastní práve Dumbledore, a že s ním hodlá byť i pochovaný? Jeho sila potom bude odpočívať v hrobke spolu so svojim pánom.

Bolo načase, aby sme sa vrátili späť. Vyučovanie nepočká. Jeden deň im musel bohato stačiť. Mne teda určite. Hlavne preto, že vybral zo všetkých profesorov práve mňa. McGonagallová by sa na to hodila omnoho lepšie, ale kto by sa s ním chcel hádať?

Cesta späť prebehla bez väčších problémov. Všetci sa rýchlo vrátili do zabehaných koľají. Len mne sa to akosi nedarilo. Postával som zamyslene v svojom kabinete a civel som bezmyšlienkovite z okna. Vlastne nie tak celkom ... Myslel som na ňu. Na jej obraz, ktorý som v tej prekiatej studni vídal dva roky predtým, a ktorý sa nezmenil ani teraz. Avšak čo mi z toho bolo, keď som sa k nej nemohol ani priblížiť. Bol som pre ňu pristarý. Okrem toho, i ona ma považovala za špinavého smrťožrúta.

V tom sa ku mne ozval jeho mäkký hlas, ktorý ma vytrhol z pochmúrnych myšlienok.

„Severus, čo ťa trápi. Viem, že ťa niečo ťaží. A nesnaž sa mi klamať. Poznám ťa ...“