Očarované srdce - 3. kapitola
3. kapitola
Nečakané novinky
Hermiona vošla do knižnice. Rukávy na dlhých šatách, so sýtozeleného zamatu mala vytiahnuté až pod lakťami. Vzala zo stola knihu Vzácnej herbológie a sadla si do kresla pri okne. Jediný pohľad cez okno jej prezradil, že čochvíľa sa z oblohy spustí hustý lejak. Pozrela na staré hodiny stojace na kozubovej rímse a v duchu si odrátala čas, kým sa vylúhuje posledný elixír. Pohladkala knihu na chrbte a tá spokojne zavrčala. Až potom ju otvorila na strane, kde si nechala záložku a pustila sa do čítania.
Od skorého rána, len čo sa naraňajkovala, varila elixíry, ktoré si vyžiadal predavač z Apatieky. Životabudič a elixír na liečenie vredov mala hotový. Iba Rujovníkový elixír sa musel ešte vylúhovať. Bola za tú prácu vďačná. Nielen, že si prilepšili finančne, ale tiež ju to odvádzalo od zatúlaných myšlienok. Napriek tomu, ako milovala knihy sa teraz nedokázala na riadky pred sebou sústrediť. Pretrela si oči a oprela sa v kresle čalúnenom svetlomodrým brokátom s kvetinovým vzorom. Pohľad uprela cez okno, do jesennej záhrady. Lístie stromov sa už pred časom sfarbilo farbami jesene od sýtočervenej cez oranžovú, až po žltú a skropilo zem ako farebné kvapky z maliarovho štetca. Podúval síce mierny vetrík, ale studený. Nemala rada takéto melancholické počasie, lebo ju nútilo myslieť na rodičov. Všetko by bolo inak, keby neboli zahynuli, lenže teraz? Musela sa vzchopiť, takého ponuré myšlienky ju nikam neprivedú. Opakovala si to od chvíle, keď stála osamote nad ich hrobom a neprestala si to pripomínať.
V mysli zaletela k markízovi z Culdworthu. A k jeho bozku. O tom mužovi sa vždy klebetilo, ale nič z tých klebiet sa nedalo považovať za vierohodné, no to všetko okolo neho vytváralo pozoruhodnú auru tajomnosti. Zatvorila oči, keď si znova vybavila ten nečakaný bozk. Už toľko krát analyzovala vlastné pocity, že sama nevedela, čo si o tom myslieť. Prečo mu ho vlastne opätovala? Čo ju k tomu donútilo? Prečo pootvorila pery a dovolila mu, aby ju pobozkal? Prstami si znova prešla po perách, akoby si chcela chuť toho bozku oživiť a rozpamätať sa i na ten najdrobnejší detail z toho momentu. Mäkkosť jeho pier, horúčosť jazyka, ktorý ju spaľoval v tom vášnivom bozku. Keď znova otvorila oči a s bolesťou v srdci si pripomenula bozky baróna Ronalda. Boli úplne odlišné, ale o to krajšie, že ho ľúbila. Och, áno... ľúbila ho a on ju odvrhol bez toho, aby si vypočul, čo sa stalo. Stal sa svedkom jej poníženia a miesto toho, aby ju bránil, aby bránil ich lásku, zadupal ju do prachu zeme. A čo spravila ona? Chcela od zúfalstva ukončiť svoj život.
„Merlin, aká som bola pochabá,“ zamrmlala si popod nos a ešte aj teraz sa červenala hanbou, keď si spomenula na to, ako bezhlavo chcela zahynúť vo vlnách Temže.
Z myšlienok ju vytrhlo zaklopanie na dvere a objavila sa jej komorná Emma so striebornou táckou v rukách, na ktorej ležala navštívenka. „Čudné, nepočula som zvonček pri dverách,“ napadlo jej a načiahla sa po vizitku, hoci jej stihla komorná zreferovať, že prišiel lord Potter a žiada ju o prijatie.
Hermiona sa konečne prvý raz za celý týždeň usmiala. „Samozrejme, len ho uveď a nech nám Willow pripraví čaj a tie čokoládové muffinky, ktoré ráno piekla,“ požiadala komornú a vďačne sa na ňu usmiala. Popravde, Willow a Emma boli jej jediné priateľky v týchto ťažkých časoch, ak nerátala lorda Harryho. Emma bola od nej o rok staršia, mala havranie vlasy a úprimné modré oči v plnšej tvári, ktoré sa vždy usmievali. Willow bola trochu nižšia, s kostnatou postavou a plavými vlasmi. Sršala vtipom, ale vedela byť i poriadne prísna a okrem Emmy, ktorá bola šmukel vedela nielen dobre čarovať, ale i variť a piecť. Bola pokladom, ktorý Hermionina mama prichýlila z „ulice.“ Willow mala niečo cez tridsať a keď ju našli, chradla v treskúcej zime schúlená na chodníku. Ako sa sama dušovala, za svoj život vďačila všetkým trom Grangerovcom, lebo lady Hermiona nástojila na tom, aby jej pomohli, jej matka súhlasila a jej otec ju vyliečil. Odvtedy by ste nenašli oddanejšiu dušu tejto rodine. Preto ostala s lady Hermionou, keď sa z nej stala pred troma mesiacmi sirota. Nebyť toho nešťastia na koči...
Harry vošiel do knižnice s výrazom na tvári, ktorý nemala možnosť vídať často. Bol zamračený a jeho oči prezrádzali nepokoj, keď sa s ňou vítal a pobozkal ju na obe líca.
„Dobré ráno, Harry,“ odzdravila mu a vložila svoje ruky do jeho veľkých, teplých dlaní. „Deje sa niečo?“
Harry, šiesty gróg z Halffordu sa na ňu zadíval skúmavým pohľadom. „Vedela si o tom, že markíz z Culdworthu vyzval lorda Notta na súboj?“ opýtal sa napokon, hľadajúc v jej tvári odpovede na svoje nevyslovené otázky.
Hermiona však pokrútila zmätene hlavou. „Nie, nemala som o tom tušenia. Kedy sa to stalo?“
Harry chvíľu mlčal a hrýzol si zamyslene spodnú peru. „V tú noc na plese u Parkinsonovcov.“
Hermiona pobledla, ale stále to nemuselo znamenať to, čoho sa obávala. Markíz predsa nemohol tušiť, čo sa v tú noc v záhrade stalo medzi ňou a lordom Nottom. Alebo áno? A ak áno, aký by mal dôvod na to, aby ho vyzval na súboj práve on?
„Vieš aj prečo vyzval markíz lorda Notta na súboj?“ pýtala sa ďalej a obavy v nej narastali.
„Kolujú o tom klebety,“ pripustil. „Niekto povedal, že to bolo kvôli incidentu v záhrade. A tiež sa povráva, že ťa prichytili s lordom Nottom v nelichotivej situácii.“
Hermiona teraz skutočne zbledla. Vytrhla si ruky z jeho dlaní a sklopila pohľad. Harry sa posunul na sofa, aby k nej bol bližšie a dotkol sa jej rúk, ktoré si zopäla v lone. Boli studené ako ľad, no len pred chvíľou ich mala teplé...
„Hermiona,“ oslovil ju nežne. „Povedz mi prosím, čo sa stalo? Zakladajú sa tie klebety na pravde?“ Snažil sa ju primäť, aby hovorila, ale ona len mlčky zízala pod svoje nohy.
Keď Willow doniesla tácku naloženú s čajom, šálkami, cukrom, mliekom a s koláčikmi, Harry jej poďakoval a vypoklonkoval ju z miestnosti. Potreboval vedieť, čo sa tam stalo. O tej klebete sa dopočul až včera večer v pánskom klube Zodiac, ale už vtedy na plese niečo naznačil samotný barón, keď vyšiel zo záhrady Parkinsonovcov. Tvár mu blčala červeňou a oči sršali sklamaním i hnevom. Ak bola pravda, čo povedal, obával sa, že nesplnil svoju úlohu a vystavil tak Hermionu nebezpečenstvu v podobe lorda Notta, pred ktorým ju sám varoval.
„Hermiona?“ skúsil to znova a ona si schovala tvár do dlaní. Tichúčko vzlykla, premáhajúc vlastný žiaľ. Podal jej vreckovku a čakal, či sa niečo dozvie alebo nie.
„Nemala som súhlasiť a nemala som s ním ísť ani len tancovať,“ šepla rozochvene, utierajúc si nos. „Barón sa stále neukazoval a mne bolo horúco. Teba som nikde nevidela a potrebovala som sa trochu prejsť na čerstvom vzduchu. Netušila som, že ma sleduje.“
Harry prižmúril oči a sánka mu stuhla. Chvíľu zavládlo ticho, prerušované iba jej tichými vzlykmi. „Ublížil ti nejako?“ tá otázka ho stála mnoho síl a chvíľu ostala visieť vo vzduchu ako Damoklov meč. Predstava však bola ešte mučivejšia. Jeho najlepšia priateľka v rukách toho odporného bastarda... Teraz ľutoval, že Nott obišiel tak ľahko.
„Nezašla som ďaleko. Stále som sa držala v dosahu svetiel. Vôbec neviem, ako sa tam odrazu zjavil. Ja... nechcela som, ale...“ znova vzlykla. „Nechcel ma pustiť... potom ma pobozkal,“ dodala a vynechala to, ako ju jeho odporné ruky obchytkávali a driapali jej živôtik šiat v snahe obnažiť jej telo. Nechcela, aby vedel, ako jej zvieralo žalúdok, keď sa jej ten chrapúň vyhrážal, že ju pokojne môže omráčiť a vziať si ju rovno tam, na vlhkej tráve. Nemohla mu povedať, že sa strachom skoro pominula a triasla sa v náručí toho surovca ako osika. „Takto nás objavil barón Weasley,“ dokončila. „Nenechal si to vysvetliť. Pýtal si späť prsteň. To je všetko.“
„Takže vaše zasnúbenie je...“
„Je koniec, Harry,“ riekla skľúčene a zotrela si posledné slzy, ktoré jej vykĺzli z očí. Uvedomila si, že to konečne vyslovila nahlas a mala dojem, že to bolí o čosi menej ako na začiatku.
„Lenže keby vedel barón pravdu, isto by to napravil!“ zvolal, akoby nebol všetkému koniec, no Hermiona sa smutne zasmiala a pokrútila hlavou.
„Nie. Barón mal svoju šancu. Ukázal mi, že jeho láska nestála za nič. Nemohol ma milovať, keď uveril tomu, čo videl a nie mne. Poznal ma, vedel aká som a napriek tomu...“ vzdychla si. „Nechajme to. Čo sa stalo, už sa napraviť nedá. Napokon, počula som, že barón sa teraz zaujíma o lady Brownovú. Zrejme je to dobre. Nemohla by som sa k nemu vrátiť bez toho, aby mi nepripomínal tú zradu.“
„Je to všetko moja vina, Hermiona,“ prehovoril Harry a odsadol si od nej. Rukou si prehrabol svoje večne strapaté vlasy a zavrel oči. Keby sa vtedy nevenoval lady Čcho, nebolo by sa nič z toho stalo. Budúcu sobotu mohli byť v kostole Svätého Martina ich prvé ohlášky. A teraz? Viac ho to bolelo a cítil sa vinný o to, že lady Čangová dala presnosť lordovi Diggorymu. Nedosiahol teda nič, iba ak to, že umožnil ľahký prístup Nottovi k svojej jedinej najlepšej priateľke. „Mrzí ma to, ani si nevieš predstaviť ako veľmi.“
Hermiona sa k nemu otočila s úsmevom na perách. Bol to síce smutný úsmev, ale bol aspoň nejaký. „Netráp sa. Nezazlievam ti to. Povedz mi však, mal si šťastie v láske aspoň ty?“
Harry pokrútil hlavou. Stačilo to na to, aby pochopila. Ale on si musel rozdrásať srdce ďalšou novinkou. „Budúci týždeň budú mať s lordom Diggorym prvé ohlášky. Povedala mi to hneď po tom tanci.“
Hermiona sa zamračila. Iste, videla ho s ňou tancovať, ale to bolo ešte predtým ako zmizla do záhrady. Kde bol však potom? V kartárskej miestnosti?
Harry sa pod jej spýtavým pohľadom iba začervenal. Ako jej mal vysvetliť, že dal prednosť vlastnému ukojeniu telesných potrieb s lady Pattilovou v jednej z hosťovských izieb, keď sa z toho sklamania potreboval odreagovať? Bol taký frustrovaný, že podľahol čaru lady Pattilovej a obaja sa vytratili na poschodie domu, preč, z dohľadu jej postaršieho manžela. Bol taký frustrovaný, že si ju vzal skoro na tej tmavej chodbe.
Harry si odkašľal a znova prehovoril. „Nejde mi do hlavy, odkiaľ sa markíz dozvedel o tom, čo sa stalo v záhrade. Nikto to nevie s určitosťou, ale pošuškáva sa, že to spravil práve kvôli tomu, ale to som už spomenul.“
„Ako sa to dozvedeli ostatní?“ zhrozila sa.
„Barón Weasley si v ten večer doprial trochu viac whisky, ako by zniesol,“ priznal Harry. „Z jeho úst sa dozvedela práve lady Parkinsonová, že lord Nott má novú...“ nedokončil. Vedel, že si to Hermiona domyslí i sama.
„Chápem,“ riekla a láska, ktorú stále cítila k tomu mužovi sa začínala pozvoľna meniť na hnev.
„Hermiona, naozaj si to vyčítam,“ ozval sa znova, ale ona ho zastavila.
„Nie, Harry. Nie je to tvoja vina. Mohli by sme z toho viniť kde koho. I mňa, že som sa tak neuvážene vybrala do záhrady sama.“
„To nehovor.“
„Je to pravda. Nenesieš na tom, čo sa stalo nijakú vinu, tak sa prosím prestaň trápiť, dobre?“ Znova mu venovala jeden zo svojim úsmevov a on konečne pochopil, že mu to nezazlieva. Sledoval ako naliala čaj najprv jemu a potom sebe. Nedal sa núkať ani vtedy, keď ho ponúkla voňavými, teplučkými čokoládovými muffinkami.
„Je markíz v poriadku?“ opýtala sa, hoci nemusela. Jednak cítila potrebu uistiť sa, že sa teší dobrému zdraviu. V duši sa jej rozhostil príjemný pocit, že sa jej napriek všetkému zastal. A práve on...
„Iste. Bezpochyby. Ale to sa nedá povedať o lordovi Nottovi,“ riekol Harry, napijúc sa čaju.
„Čo sa mu stalo?“
„Môžem s čistým svedomím povedať, že je ohavnejší ako bol a neukrivdím mu,“ povedal spokojne.
Hermiona prikývla. Bolo naozaj príjemné cítiť aspoň nejakú satisfakciu za svoje zmarené šťastie a pokus o znásilnenie. Lord Nott mal, čo si zaslúžil.
„Lord Draco bol markízovým sekundantom. Prezradil mi, že Nott nehral podľa pravidiel. Otočil sa už pri sedemnástom kroku a vypálil kliatbu na markízov chrbát.“
„Ale vravel si, že je markíz je v poriadku!“ zvolala znepokojene.
„Vravel. Otočil sa presne v praví čas, aby kliatbu odklonil a zoslal naňho vlastnú. Lord Nott má mimochodom novú prezývku,“ Harry sa uškrnul a dal si záležať, aby si znova náležite vychutnal. „Zjazvená tvár.“
Hermiona sa zachvela. V mysli jej kolovalo len jedno. Markíz kvôli nej vyzval lorda Notta na súboj, ohrozil kvôli nej svoj život, pomstil ju a dokonca zachránil! A všetko to zavŕšil tým vášnivým bozkom, ktorý jej dal v koči, keď sa s ním chcela rozlúčiť.
„Hermiona?“ ozval sa Harry. „Si v poriadku?“
„Iste, samozrejme, len... napadlo mi, že musím odbehnúť dokončiť Rujovníkový elixír. Nebude ti prekážať, keď ťa tu chvíľu nechám osamote?“
Harry pokrútil hlavou. Vedel o jej zábavke, ako ju nazýval. Tak rád by jej bol finančne vypomohol, lenže nedala si povedať. Chcela stáť na vlastných nohách stoj, čo stoj. „Nie, idem s tebou. Možno ti budem nejako užitočný.“
Hermiona sa len uškrnula, ale nepovedala nič. Aj tak vedela, že si Harry len sadne na stoličku pri stole a bude ju pozorovať pri práci. Ale jeho spoločnosť mala vždy rada a neprekážala jej. Tak prečo nie?
*****************************************************************
Zopár info: Harry a Draco tu nebudú nepriateľmi, hoci ich vzťah nebude ani - priateľ na život a na smrť.
V príbehu sa objavia nové tváre a to, čo je známe od J. K. R. si poopravím a použijem podľa vlastných potrieb v priebehu deja príbehu.
Prajem príjemné čítanie!
Komentáre
Prehľad komentárov
Stejně jako Hermiona, ani Harry nemá zrovna štěstí v lásce. Snad se to spraví. :-)
Hmm...
(nadin, 25. 9. 2010 13:33)
Ja som o tituloch našla toto : http://sk.wikipedia.org/wiki/Vikomt
http://sk.wikipedia.org/wiki/Mark%C3%ADz
: D
(miriabar, 24. 9. 2010 22:53)
Presne keď som čítala úto časť, tak som sa zamyslela nad tými titulmi...a vlastne aj nad celou tou dobou, kam si dosadila dej..a naozaj sa mi to páči, je to také iné...
"Ako jej mal vysvetliť, že dal prednosť vlastnému ukojeniu telesných potrieb s lady Pattilovou v jednej z hosťovských izieb, keď sa z toho sklamania potreboval odreagovať?" - eeeech, no toto...tu je nejaká uvoľnená morálka :D:D:D
Ďakujem za kapitolu, vždy mám radosť, keď sem niečo pridáš :D
Chápem,
(nadin, 24. 9. 2010 20:25)Poradie dôležitosti titulov je mi jasné, ale ja by som Ronovi pridelila tak Vrchného koniara (akiste si si všimla, že je to moja "obľúbená" postava) :))
tituly
(Tess, 24. 9. 2010 19:11)
vikomt je najvyšší titul a markíz je vlastne to isté. Potom je o rebríček nižšie gróf a nakoniec barón. Všetci sa však oslovujú ako lordi, vyššia šľachta. Nemohla som mať zo Severusa len nejakého grófa, to mi proste nejde ani do huby :D ako sa hovorí a preto som priradila každému to, čo som považovala za vhodné. Viď taký Ron, hej? Je len barón a ani v "skutočnom" svete Rowlingovej nie je nejako majetný :D
Na druhej kapitolke sa poctivo pracuje, ale uverejním ju až zajtra, aby som si spravila nejaký náskok.
A malé info: Žiaľ, na Buď po mojom boku pracovať teraz nemôžem, lebo zošit s napísanou kapitolou ostal v práci a aj keby som sa rozhodla napísať ju ešte raz, mohla by som vynechať niečo, čo by som nerada, takže - čakačka...
:))))))
(nadin, 24. 9. 2010 18:25)
Nemôžem si zvyknúť, komu si aký titul dopriala, ale to je detail. Dobre sa to číta : Vikomt z Culdworthu! Kde na to chodíš? Do červenej knihovne? :)))
No rozhodne sa teším na pokračovanie!!!
..........
(Nade, 25. 9. 2010 23:19)