31. kapitola

Len ma neopusť...

Všetko, čo sa stalo potom sa udialo ako v spomalenom zábere, ktorý sa mladej žene prehrával pred očami. Aspoň pre ňu to tak bolo. Tá sa na celú scénu dívala spod neviditeľného plášťa spolu so Susan Bonesovou, ktorá ju zachránila. Zbavila jej ruky neviditeľných pút, kúzlom vyliečila odreninky a držala ju v bezpečí opodiaľ, kým ostatní obkľúčili zmäteného, zjazveného mladíka. Očividne mu došlo, že toto je jeho koniec. Potom ich na moment oslepil krátky, jedovato zelený záblesk svetla, ktorý vyšľahol z konca jeho prútika a bolo po všetkom. Lord Nott sa zviezol k zemi a s otvorenými, no prázdnymi očami hľadel na priezračne modrú oblohu. Hermiona sa zachvela a vytrhla sa nespokojnej aurorke zo zovretia. Bežala k Severusovi, čo jej nohy stačili.

Len v momente, keď sa ocitla v jeho náručí, mohla si byť konečne istá, že je všetkému koniec. Teda, aspoň tomu zlému.

„Si v poriadku?“ pýtal sa jej dokola a tmavými očami si ju horúčkovito prehliadal od hlavy po päty.

„Iste, obaja sme,“ šepla mysliac na ten malý zázrak, čo nosila pod srdcom, chytila ho za ruku a priložila mu ju na svoje ploché bruško. Zdalo sa, že až vtedy sa upokojil.

Sklonil sa k nej a ich pery sa spojili v dlhom, lačnom bozku, nevšímajúc si ostatných, ktorí sa zatvárili trochu rozpačito.

„Potrebujú chvíľku,“ zašomral gróf Potter s úškrnom a mykol plecom smerom k aurorovi Mallownovi, na ktorom bolo poznať, že by bol prípad Kvetinového vraha konečne rád uzavrel.

„Mal sa dostať do Azkabanu,“ povzdychol si nespokojne auror Thomas. „Vyviazol príliš ľahko.“

Jeho nadriadený mu zľahla položil ruku na plece. „Neviem, nevedel by som povedať, aký si zaslúžil koniec, ani keby som mal hádať. Ale jedno viem isto, Dean, smaží sa v pekle.“

Dean zdvihol pohľad, aby sa stretol s tými múdrymi očami, skrytými za sklami okuliarov. Uškrnul sa. Predsa len mal ten starec pravdu. A on to vedel. Hoci Nott skončil vlastnou rukou a hoci si myslel, že i doživotný trest v Azkabane by preňho nepovažoval za primeraný, napokon mu predsa len odľahlo. Vinník bol odhalený a prípad uzavretý. Hoci nie tak, ako si predstavoval, ale bol. Mali za sebou ďalší úspešný prípad.

„Ak dovolíte, zavediem svoju manželku domov. Potrebuje si oddýchnuť,“ oslovil Severus znenazdania Mallowna.  Ten však namietol, lebo chcel s mylady spísať zápisnicu. Neuspel.

„Vzhľadom na stav svojej manželky na tom musím trvať,“ riekol nekompromisne Severus a nevšímal si ani Hermionin pohľad, ktorým ho spražila. Jej námietku: „Som v absolútnom poriadku a ty to preháňaš!“ s radosťou prepočul.

„Ak je to tak, dobre, markíz,“ odvetil napokon Mallown. „Ale budem rád, ak ma zajtra navštívite i so svojou paňou v úrade. Pôjde len o chvíľku. Spíšeme zápisnicu a tým to celé uzavrieme.“

„Isteže,“ pritakal Severus a kývol na Pottera a Malfoya, akoby im chcel povedať, aby ich nasledovali. Potom svoju manželku jednoducho objal a bez ďalších rečí sa s ňou premiestnil.

***

„Sú doma! Sú doma!“ vykríkla nadšene komorná, keď vtrhla do izby lorda Regula bez zaklopania. Cecile v nej spoznala Emmu. Vedela o nej asi toľko, že je oddaná markíze, je milá a veľmi šikovná pri oprave obnosených šiat.

Lenže potom jej pozornosť zaujal Regulus, ktorý jej trochu prisilno stisol ruku. „Je to pravda?“ vyhŕkol s nádejou v hlase a obrátil k nej svoju strhanú tvár.

„Idem sa presvedčiť,“ ponúkla sa rýchlo Cecile a vymanila si ruku z jeho zovretia.

Chlapec, ktorý si kreslil ležiac na hrubom koberci na zemi pri nich v izbe ju predbehol. Vyskočil na nohy a trielil z izby ako malé tornádo.

„Hneď sa vrátim,“ zakričala ponad plece guvernantka, ktorá sa teraz hnala za chlapcom a po chodbe sa ozýval zvuk klopkania jej nízkych opätkov čiernych topánok.

Kým stihla zbehnúť dole schodmi, mohla sa postaviť akurát tak do radu. Mladú markízu objímala uplakaná komorná, chlapec sa pevne držal jej nôh zvierajúc v pästiach jej sukne, ale už ju odstrkovala kuchárka, aby ju tiež mohla pojať do náručia.

Markíz to všetko pretrpel bez poznámok, avšak jeho pohľad naznačoval nesúhlas. Gróf a vojvoda si s ním vymenili pár slov a vytratili sa z haly, keď sa i mladý tmavovlasý muž s tými najnevšednejšími smaragdovými očami rozlúčil s ich paňou.

Našťastie sa nezdalo, že by lady Hermione niečo bolo. Vyzerala zdravo a dobre. Usmievala sa ako slniečko, ktoré prežiarilo hodiny múk, keď sa osadníci domu umárali starosťami a smútkom, vrátane neblahých scenárov, ktoré sa im vynárali v mysliach. Hlavne, keď všetci dobre vedeli, ako skončili predošlé dve zavraždené, o ktorých sa toľko popísalo v novinách.

Cecile sa konečne osmelila privítať ich.

„Sme naozaj veľmi radi, že ste sa vrátila živá a zdravá. Idem to oznámiť lordovi Blackovi. Naozaj si robil výčitky,“ riekla a potom prekvapene vyvalila oči, keď k nej mladá žena pristúpila a bez varovania ju objala.

„Netreba, Cecile,“ šepla. „Idem za ním sama.“

„Ale mala by si odpočívať! Regulus ešte chvíľu vydrží.“

Hermiona rázne pokrútila nad manželovými slovami hlavou. „Ani nápad. Idem za ním hneď. Odpočívať môžem aj potom.“

S týmto podala Garrickovi ruku a vykročila po schodoch. Severus si porazenecky povzdychol a zvesil plecia. Nič sa nedalo robiť. Vedel, že ju nepresvedčí a tak ju iba pokorne nasledoval a v duchu sa zastrájal, že ju unesie do izby hneď potom, čo sa Regulovi pozdraví a ubezpečí ho, že je celkom v poriadku.

Tak aj bolo. Len čo Hermiona svojho priateľa uistila, že je v úplnom poriadku a ani vlas na hlave sa jej neskrivil, Severus ju schmatol do náručia a nasilu ju odvliekol do ich spálne. Regulus bol z toho zmätený, hlavne preto, lebo túžil vedieť všetky podrobnosti. Severus však zavrčal niečo v zmysle: „O tom potom,“ a rozhodným krokom uniesol svoju manželku z jeho izby.

Cecile sa len uškrnula. Videla prekvapenie i rumenec v tvári mladej markízy, ale žiadny protest sa nekonal.

„Myslím, že chcú byť chvíľku osamote. Markíz sa zrejme potrebuje presvedčiť, že si jeho manželka po tej vyčerpávajúcej skúsenosti naozaj poriadne odpočinie.“

Regulus si odfrkol. „Ak ostane pri nej, pochybujem, že sa tak stane.“

Cecile sa uškrnula, ale nepovedala celkom nič. Miesto toho sledovala ako si Garrick spokojne sadol k svojim výkresom a pokračoval vo farebnej picassovskej tvorbe.

***

„Severus, zlož ma na zem. Mám nohy a dokonca viem aj chodiť,“ protestovala Hermiona, keď ju niesol po chodbe a neomylne smeroval do ich spálne.

„To nepochybne,“ odvetil úsečne, ale neposlúchol ju. Hermiona iba prevrátila očami a povzdychla si. Neušlo jej však, ako si otvoril dvere na ich spálni. Kúzlom a bez prútika. Vošiel s ňou dnu, zavrel za nimi kopnutím nohy do dverí a zložil ju na zem tesne pri posteli, kde ju začal zbavovať oblečenia vrstvu po vrstve akoby lúpal cibuľu. Jemne a opatrne, avšak nedočkavo.

„Severus?“ skúsila, keď sa dívala ako ju zbavuje poslednej pančušky po tom, čo jej stiahol podväzok, ktorý ju držal na mieste. Stála pred ním iba v košieľke, keď na ňu pozrel.

„Áno?“ jeho hlas bol mäkký ako pohladenie. Nevedela, či to spôsobilo uvoľnené napätie, ktoré opustilo jej telo alebo teplo, ktoré sa rozlievalo z horiaceho kozuba a zahrievalo jej zimomrivú pokožku.

„Ostaneš so mnou kým nezaspím?“ opýtala sa a na pery jej sadol jemný úsmev.

„Áno,“ odvetil, vzpriamil sa z kľaku a znova ju jemne pobozkal, keď jeho prsty zachytili okraj nočnej košieľky a pretiahli jej ho cez hlavu. Ostala pred ním nahá, rozkošná, rusovlasá a krásne zvodná, ale miesto toho, aby si ju v tej chvíli vzal a pomiloval sa s ňou tak, ako po tom túžil, myslel na jej dobro. Myslel na to, čím si prešla, myslel na jej únavu a strach, ktorý musela pociťovať v tých strašných chvíľach, keď sama nevedela, čo sa s nimi stane.

Hermiona ho sledovala ako podišiel k skrini a vytiahol odtiaľ jej nočnú košeľu. Rovnako pozorne ako ju vyzliekal ju i obliekol. Potom ju znova vzal do náručia a uložil do postele akoby bola malé dievčatko. Prikryl ju a pobozkal na konček nosa. Keď niekto zaklopal na dvere, prevzal podnos s čajom a rozvoniavajúcim vývarom. Pred tým ako sa dvere znova zavreli, počula, ako prikázal, aby ich nik nerušil a otočil sa k nej.

Podnos pristál na posteli pred ňou a ona sa s chuťou pustila do jedla, kým sa jej manžel vyzliekal. Po očku ho pozorovala a hlavou jej vírili otázky, ktoré by mu rada položila. Ale táto chvíľa... to ticho, ktoré zavládlo a príjemné teplo, ktoré sa šírilo z kozuba otupili jej unavenú a vystrašenú myseľ tak, že nebola schopná celkom rozumne uvažovať. Preto si v duchu prisahala, že to počká do rána. Napokon, musela myslieť i na svoje dieťa.

Keď dojedla a vypila čaj, spokojne si ľahla do postele a posunula sa, aby spravila miesto svojmu manželovi. Ten sa šuchol k nej oblečený v nohaviciach a bielej košeli. Jeho dlhé, štíhle telo sa k nej privinulo a jej údy sa okolo neho omotali ako popínavý brečtan. Zaspala, ani nevedela ako.

***

Druhý deň ráno ich navštívili manželia Woodovci i s Asteriou, ktorá bola v tom čase vo Woodhall hosťom a robila spoločnosť svojej sestre Daphne, ktorá bola už v treťom mesiaci tehotenstva, hoci to na nej ešte nebolo veľmi vidno. Začali sa však prejavovať jej rôznorodé chute a preto nikto nemohol byť na pochybách.

Strávili v ich spoločnosti sotva tridsať minút, keď sa ukázal gróf s vojvodom. Mali ich sprevádzať na ministerstvo, čo sa ani jednému z nich nepozdávalo. Nič sa proti tomu však nedalo robiť. Museli si splniť svoju povinnosť.

Keď tam konečne dorazili, bolo už čosi pred jedenástou doobeda. Auror Mallown, Thomas a aurorka Bonesová práve končili krátku poradu. Kým Mallown oslovil Severusa, Thomas odviedol grófa i vojvodu a slečna Bonesová zaviedla markízu do svojej skromnej kancelárie.

„Ešte som vám nepoďakovala,“ riekla Hermiona a natiahla k mladej žene ruku. Tá ju s nadšením prijala.

„Nie je za čo, markíza,“ odvetila zdvorilo. „Rada som pomohla. Je to moja práca. Prosím, posaďte sa. Dáte si čaj?“ ponúkla ju a Hermiona prikývla, pričom sa zelené pierko na jej čiernom klobúčiku trocha zachvelo.

Susan obslúžila ju i seba. „Žiaľ, mlieko mi došlo. Dáte si aspoň cukor?“

„Kocku, ďakujem,“ riekla Hermiona a hneď si čaj zamiešala.

„Potrebujem s vami spísať zápisnicu madam. Poviete mi všetko, čo sa stalo od momentu vášho únosu?“

„Isteže. Poviem všetko, čo viem,“ súhlasila Hermiona a len čo si aurorka pripravila čistý pergamen a začarovala brko, aby mohlo písať a zaznamenávať markízinu výpoveď, Hermiona sa pustila do rozprávania.

Skončili pomerne skoro. Hermiona mala dojem, že to netrvalo ani hodinu, keď jej Susan poďakovala.

„Je to teda všetko?“ spytovala sa pre istotu a tmavovláska prikývla.

„Všetko, madam. Prípad je uzavretý.“

„Môžem sa niečo spýtať?“

Susan prikývla. Hermiona sledovala mladú ženu odetú v dlhej čiernej sukni a tmavomodrej blúzke s brošňou pod krkom. Dlhé vlasy jej splývali na chrbát, hoci ich mala vypnuté do účesu na temene hlavy.

„Čo by sa stalo s lordom Nottom, keby si nevzal život?“

„Putoval by do Azkabanu. Svojimi skutkami si vyslúžil doživotie, ak nie i bozk dementora.“

Hermiona sa pri tom zachvela. „Netušila som, že...“ nedokončila. Rukou v bledomodrej rukavičke si na moment zakryla oči.

„Nemohli ste za to, čo sa stalo. Lord Nott mal násilnú povahu, ktorú zdedil po svojom otcovi. To ste zrejme nevedeli, však? Len nedávno, keď som pojala podozrenie, že by to toho mohol byť zapletený, prehľadala som archív. Vedela som, že som to meno už niekde videla a mala som pravdu. Lord Nott starší bol kedysi dávno obvinený z týrania svojej milenky. Napokon sa to všetko ututlalo, lebo mladá žena stiahla proti nemu obvinenie. Predpokladám, že jej zaplatil za mlčanie.“

„Aj tak je to strašné. Mám pocit, že som ho k tomu dotlačila. Že to ja som bola tým pomyselným spúšťačom tej jeho agresie,“ vyslovila svoje obavy.

Susan pokrútila hlavou. „Ako som povedala, mylady. Nie je to vôbec vaša chyba. Mohol to spôsobiť ktokoľvek iný. A ako viete, že tým spúšťačom – ako ste to povedali – nebol váš manžel? Pokiaľ viem, on mu poznačil tvár.“

Hermiona pokrútila hlavou. „Iba bránil moju česť.“

Susan sa usmiala. „Nebojte sa. Proti vášmu manželovi nevznesieme žiadne obvinenia. Hoci predviedol pozoruhodnú ukážku bezprútikovej mágie a som si istá, že i niečo nie z tej dovolenej,“ riekla potuteľne, narážajúc na jeho skúsenosti s čiernou mágiou. „Je to statočný muž a naozaj som čestnejšieho človeka nepoznala, hlavne čo sa týka mužov z vyššej spoločnosti, ktorí bývajú zvyčajne skorumpovaní, nadutí a bezcitní. Všetka česť, mylady.“

„Môj manžel skutočne nie je taký, ako ste teraz spomenula,“ konečne sa znova usmiala a dopila čaj.

„Čo sa týka vraždy vášho nevlastného strýka, skutočne ho zabil lord Nott. Podrobili sme testom jeho prútik hoci nám stále nie je jasný motív vraždy. To sa zrejme už nikdy nedozvieme. A ešte jedna vec. Vo vnútornom vrecku saka mal tento šek.“

Susan sa nahla k šuplíku a otvorila ho, aby z neho vybrala spomínaný šek a podala ho Hermione. Tá ho preletela pohľadom. Zastavila sa na platcovi i dátume výpisu.

„Nebol do dnešného dňa vybratý. Váš manžel bude mať iste radosť. Vrátila by som mu ho osobne, ale keď už vás tu mám...“

Hermiona prikývla a šek si strčila do kabelky. „Je to všetko? Môžem ísť?“

Susan prikývla. Vstala a vyprevadila ju na chodbu, kde už čakali Harry s vojvodom. Jej priateľ ju objal a vtisol bozk na čelo. Hermione neušiel priam žiarlivý pohľad plavovlasého muža. Keď konečne vyšiel z dverí Mallownovej pracovne i Severus, všetci štyria sa odmiestnili krbom do Cudworthského sídla. Severus ich zaviedol do zeleného salóna a zavrel za slúžkou, ktorá im doniesla malé občerstvenie zavrel dvere.

***

Mladý gróf bol prvý, ktorý nevydržal a opýtal sa, čo ho najviac zaujímalo. „Ako to, že ovládate bezprútikovú mágiu?“

Severus ponoril temný pohľad do jantárovej tekutiny v pohári, ktorý zvieral. Úkosom pozrel na svoju manželku. Tá sedela strnulo bokom a vyzerala, že nad niečím hĺbavo premýšľa. Pri grófovej otázke naňho i ona spýtavo pozrela. V tom jej pohľade zachytil niečo ako výčitku.

„Zistil som to pred pár rokmi. Nepoužívam ju skoro vôbec. Väčšinou len v nevyhnutných prípadoch, čo je... takmer nikdy.“

„Ach, aha,“ vyjachtal Harry. „Myslel som si, že to dokážem len ja,“ poznamenal.

Severus pokrútil hlavou. „Rád som vás vyviedol z omylu,“ uškrnul sa a venoval mu taký pohľad, akoby mladíka práve zvrhol z jeho piedestálu.

Potter sa uškrnul. „Ale rád by som vedel, ako ste sa tam vy dvaja dostali. Ako ste vôbec vedeli, čo sa deje?“ ozval sa Severus, keď si odpil z pohára.

Odpovedal mu Draco. „Dostal som odkaz po Regulovi a oznámil to Potterovi. Myslel som, že by sa ti pomoc hodila.“

„Ďakujem za podporu, ale vedel som, čo robím,“ ohradil sa Severus podráždene.

„Prečo si nešiel aspoň na ministerstvo?“ nedal sa odbiť jeho krstný syn.

„V odkaze, ktorý som od Notta dostal jasne stálo, že tam musím prísť sám, inak mojej manželke ublíži,“ riekol to stíšeným hlasom a jeho oči sa znova stretli s tými jej. Stále mlčala a iba naňho čudne hľadela. V očiach jej priam svietili nevyslovené otázky, no ona stále mlčala a on začínal mať obavy, čo to preňho bude znamenať.

„Čo ak by sa ti to nebolo podarilo? Vlastne si myslím, že sme mali šťastie, že to došlo aj im. Keby nie tej ich Susan, tí dvaja by si sedeli v kancli doteraz...“

Severus i Harry uznanlivo prikývli. „Iste, veľmi pomohla, keď sa tam ukázala v pravý čas, aby odviedla Hermionu,“ riekol zamyslene Harry. „Okrem toho, zachránila i lady Weasleyovú. Už som ju navštívil. Je v úplnom poriadku. A mladého baróna prepustili z cely zadržiavania ešte včera večer. Bol zbavený všetkých obvinení. Znova ma požiadal, aby som vám odkázal, že ho to všetko veľmi mrzí.“

„V poriadku,“ hlesol Severus.

„Určite?“ uisťoval sa gróf nedôverčivo, na čo starší muž opäť prikývol.

„Ak sa mi viac nebude pliesť do života... som ochotný zabudnúť na to, čo sa stalo,“ dodal milosrdne.

„Fajn,“ povzdychol si Draco. „Tak to by sme teda mali. Prípad je uzavretý. Konečne sa môžeme venovať našim obchodom. Čo mi pripomína, Severus... V pondelok ťa očakávam v kancelárii. Potrebujem s tebou prebrať nejaké záležitosti. Chcem to konečne dotiahnuť dokonca.“

„Isteže, čokoľvek,“ povedal, nespúšťajúc pohľad z manželky.

Vojvoda si s grófom vymenili začudované pohľady, až sa napokon rozhodli, že bude múdrejšie opustiť ich spoločnosť. Zjavne sa potrebovali porozprávať a prebrať nejaké veci v súkromí. A oni ich nechceli rušiť. Napokon, vojvoda si ešte veľmi dobre pamätal pohľad krstného otca, keď ho pri jednom takom rozhovore vyrušil.

Hermiona sledovala ako Harry s vojvodom zmizli v kozube. Otočila sa k manželovi a len čo naňho znova vrhla ten sklený pohľad, už to nevydržal.

„Čo sa deje? Niečo sa stalo, vidím ti to na očiach. Hermiona, prosím, povedz mi to, nech je to čokoľvek,“ prosil ju.

Prikývla. Obišla ho a zamierila do jeho pracovne. Severus si povzdychol. Vedel, že rozhovor, ktorý bude nasledovať bude úplne formálny.

Hrom a peklo! zaklial v duchu a nasledoval ju do svojej pracovne.

Nesadla si. Nebola toho schopná. Potrebovala od neho počuť odpovede na svoje otázky a telo mala vďaka vnútornému napätiu, ktoré pociťovala celkom stuhnuté.

Aj Severus ostal postávať. Potom prešiel okolo nej a oprel sa o kraj pracovného stola. Rozhodil ruky v geste, ktoré naznačovalo: „Pýtaj sa, počúvam.“

Hermiona siahla do vrecka svojej zamatovej sukne, čím nevdojak pritiahla Severusov zvedavý pohľad ku krivke zadočku, ktorý sukňa kopírovala. Mal tú výhodu, že mu práve teraz stála bokom. Natiahla k nemu ruku a podala mu odrazu akýsi papierik. Roztvoril ho a cítil, ako ho priam oblial studený pot. Akoby ho niekto oblial vedrom ľadovej vody. Díval sa na cifru, ktorú pred časom vlastnoručne vypisoval ako druhú časť zálohy pre jej nevlastného strýka. Otázku, ktorú mu však položila, nesúvisela s týmto šekom...

„Prečo si mi nepovedal, že v tej záveti tvojho starého otca je ešte jeden dodatok, Severus?“ opýtala sa a pozrela naňho pohľadom, z ktorého akosi nevedel nič vyčítať. Hnevala sa? Opovrhovala ním? Znenávidela ho?

„Ja...“ začal, ale napokon len zavrel ústa a pokrčený šek mu vypadol z prstov.

„Zakladá sa naše manželstvo na klamstve? Je postavené na lži?“

Severus na ňu hľadel ako omráčený. Mal pocit, akoby sa mu vzďaľovala. Akoby sa stala sypkým pieskom, ktorý preteká jeho rukami a on ho nemôže nijako zadržať.

Odvrátil sa. „Tak dobre,“ riekol a prešiel pomalým krokom k oknu. Civel na ruch ulice, ale nič z toho diania nevnímal. „Poviem ti všetko... len... len ma neopusť.“ Vyriekol to tak nešťastne, až ju zamrazilo a zároveň udivilo ako prišiel na to, že by ho chcela opustiť. Ale on pokračoval v svojej rozprave, ku ktorej ho donútila. „Naše manželstvo bolo postavené na dohode, ale to vieš i sama,“ riekol. „Sobáš z rozumu. Ty si unikla Mcnairovi, ja som získal svoj majetok. O tom dodatku s dieťaťom som sa nezmienil, pretože som ťa nechcel odradiť ani vystrašiť. Nie som typ muža, kvôli ktorému by sa ženy trhali a plne si to uvedomujem. Mojím ospravedlnením by mohol byť len jeden jediný dôvod, prečo som to urobil.“

„Aký dôvod?“ opýtala sa takmer nečujne, stojac za ním a dívajúc sa na jeho široký, meravý chrbát.

Miesto toho, aby odpovedal, položil jej otázku. „Je láska dobrým dôvodom, Hermiona?“

Zachvela. Ruky sa jej triasli, keď si preplietla prsty a snažila sa premôcť slzy, ktoré sa jej natískali do očí.

„Pretože toto je moje jediné ospravedlnenie. Regulus mal celý čas pravdu,“ pokračoval Severus po kratšej odmlke. „Zamiloval som sa do teba... a ani neviem kedy sa tak stalo. Keď som ťa prvýkrát uvidel na tom debutantskom plese... Neviem ako, ale vedel som, že si jediná, ktorá ma môže zachrániť. A zároveň som vedel, že mi nikdy nebudeš môcť patriť. Tvoj strýko, tým, že ťa chcel vnútiť lordovi Mcnairovi, mi spravil službu. Naskytla sa mi šanca získať ťa. Bolo to odo mňa podlé. Musím priznať, že som nebol o nič lepší od Mcnaira, keď sa na to dívam spätne... Pochopím ak... ak mi to budeš mať za zlé. A čo sa týka toho šeku pre tvojho nevlastného strýka... Len som chcel získať jeho súhlas. Nič viac. Nechcel som, aby si sa to dozvedela, lebo by to mohlo vyzerať, že som si ťa kúpil. Ale nie je to tak. Len som chcel, aby ti dal navždy pokoj. Navždy, Hermiona. Nejde o sumu, ktorú som mu chcel dať, išlo len o teba.“

Hermiona sa potuteľne usmiala, v očiach jej stále hrali slzy, keď mu položila ruku na plece. „Chvíšu som uvažovala, či to mal byť akýsi výmenný obchod a či si si ma nekúpil. Ale na to ťa už poznám pridobre, aby som vedela, že nie si takýto. Mala by som ti to mať teda za zlé?“

Cítil ako jej rúčka skĺzla po jeho chrbte a hneď na to sa k nemu privinula. Jej ruky ho objali v páse. Otočil sa v jej objatí. Prstom ju chytil za bradu a nadvihol jej hlavu, aby sa jej mohol pozrieť do tváre. „Myslel som si, že sa hneváš.“

„Aj sa hnevám,“ riekla a zamračila sa naňho. „Hnevám sa, lebo si mi nedôveroval.“

Severus na ňu ohúrene zízal. „Nie, myslím, že som nedôveroval sebe, láska. Odpustíš mi to?“

Zamyslela sa. „Existuje ešte niečo, o čom si sa mi zabudol zmieniť? Nejaký ďalší dodatok v zmluve starého otca alebo nejaká tvoja ďalšia schopnosť?“

Zamračil sa a zatváril nanajvýš neisto. „Je tu niečo, ale netýka sa to práve mňa...“ riekol záhadne.

„Čo je to?“ opýtala sa.

„Poviem ti to, ale musíš mi prisahať, že sa to nik iný nedozvie,“ napínal ju, ale právom. „A okrem toho, ešte si mi nepovedala, že mi...“

Stala si na špičky, objala ho okolo krku a vtisla mu na pery vrúcny bozk. „Nemám ti čo odpúšťať. Milujem ťa. Nikto nikdy pre mňa nespravil toľko čo ty, Severus. Si môj manžel... Čakám s tebou dieťa. Navyše, milujem ťa takého, aký si... Pre mňa si príťažlivejší väčšmi ako celá horda krásavcov!“

Nemohol si pomôcť, aby sa nad tým nepousmial. „Celá horda?“

„Áno,“ odvetila dychtivo. „Celá. Neexistuje nič, čo by som na tebe nemilovala. Vôbec nič.“

„Bože, Mia, teba si tuším ani nezaslúžim,“ vzdychol, keď si privlastnil jej ústa v majetníckom bozku.

„Zaslúžiš, ver mi,“ usmiala sa do toho bozku a primäla ho, aby sa od nej odtiahol. „Ale sľúb mi, že viac predo mnou nebudeš skrývať žiadne tajomstvá.“

„Sľubujem... prisahám... Žiadne!“ riekol posvätne a skôr ako sa jeho ruky mohli vydať na potulky po jej tele, zovrel jej ruky vo svojich dlaniach a pobozkal články prstov. „Dobre, to tajomstvo sa týka môjho krstného syna. A ak ti ho teraz poviem, si povinná strážiť ho so mnou. Strážiť a nikomu nevyzradiť, Hermiona.“

„Nikdy a nikomu,“ prisahala a napäto čakala, čo také sa o vojvodovi môže dozvedieť. Severus ju odviedol k pohovke, sadol si vedľa nej, ona sa mu stúlila na hrudi a on ju objal.

„Stalo sa to, keď mal šestnásť. Niečo, na čo by som nikdy nebol ani pomyslel, že toho môže byť Lucius, jeho otec schopný...“

* Koniec prvej časti *

*******************************************************************

A/N: Môžem len dúfať, že ste práve nedostali infarkt :D Nemohla som si to odpustiť, aby som vás nenavnadila na druhú časť príbehu.

Takže - k veci. Bude sa volať Duel dvoch sŕdc. Okrem toho, že to bude viac zamerané na vzťah grófa a vojvodu, dozviete sa, čo sa narodilo Severusovi a Hermione, do koho sa zamilovala Asteria, prečo Garrick nerozprával a kto je v skutočnosti Cecile a aby som nezabudla - čo to vlastne spravil ten prašivý Lucius Dracovi, keď mal šestnásť.

Okrem toho, tým, ktorí čakajú na pokračovanie poviedky, Buď po mojom boku, mám najbližšie 2dni dvanástky a plánujem napísať ďalšiu kapitolu, takže dúfam, že to aj vyjde a nebudem mať v práci priveľa ľudí :))) Tešte sa priatelia :)