27. kapitola

Volavka s plánom

(taká dlhá kapitolka v tomto príbehu ešte nebola :D)

Filius Malown sedel vo svojej útulnej, pracovni a prstami si zamyslene šúchal bradu. Napadlo mu, že by sa mal konečne oholiť, ale momentálne mu boli prednejšie iné veci. Všetky jeho myšlienky sa točili okolo  vrážd mladých dám, ktoré sa stali minulý mesiac. Tridsať dní. Celý mesiac ubehol od tej poslednej vraždy. Vstal a podišiel k neveľkému oknu. Zahľadel sa na oblohu, tmavú a bez hviezd, dokonca i mesiac sa kdesi ukrýval. A zasa snežilo. Drobné snehové vločky sa znášali z tmavej oblohy, tancovali v osvetlení pouličných lámp a dosadali na mrazom stvrdnutú zem, cesty a chodníky, konáre stromov, strechy domov.

Na dvere jeho kancelárie sa ozvalo zaklopanie. „Ďalej,“ hlesol bez toho, aby sa otočil. Vedel, koho v túto hodinu môže očakávať.

Do jeho kancelárie vstúpila útla mladá žena. Nemohla mať viac ako stošesťdesiat sedem centimetrov, no topánky na nízkych opätkoch ju predsa len robili trochu vyššou ako v skutočnosti bola. Vďaka bielej blúzke s čiernobielou brošňou pod krkom a čiernej sukni dlhej až po členky nôh vyzerala štíhlejšou ako azda v skutočnosti bola. V mierne oválnej tvári jej sedeli nevšedné svetlomodré oči, vďaka ktorým bol pohľad mladej ženy takmer uhrančivý. Rovný, malý noštek a trochu ostrá brada svedčili o jej rozhodnosti a ohnivé vlasy o temperamente, ktorý nepochybne zdedila po svojich írskych predkoch.

„Dobrý večer,“ pozdravila úctivo a podišla k jeho zapratanému pracovnému stolu, aby naň zložila ďalšiu kopu papierov, ktoré so sebou priniesla v náručí. „Môžeme začať?“ opýtala sa dychtivo a pozrela na široký chrbát svojho predstaveného.

„Isteže,“ prikývol a konečne sa otočil. „Dáte si najprv čaj, Susan?“

„Rada,“ odvetila a sama sa ujala obsluhy porcelánového džbánu, aby do dvoch pripravených šálok stojacich na striebornom podnose na sekretári naliala lahodný, po jahodách rozvoniavajúci nápoj. Vedela, že šéf ho má rád osladený kockou cukru a dochutený citrónom. Ona si svoj ochutila troškou medu a oba šálky odniesla na stôl hneď potom, ako ho rýchlym kúzlom starší muž upratal, kým ona hútala ako začať.

„Myslím, že sme sa na to celé dívali zo zlého uhla pohľadu,“ odhodlala sa napokon prejsť priamo na vec, keď sa pobrala rozťahovať po upratanom stole papiere, ktoré doniesla. Ako Filius zistil, jeden z tých papierov bola podrobná a najnovšia mapa Londýna. Pri spise boli aj fotky obetí, miesta činu a očividne i jej poznámky. Musel uznať, že Denis Creevey odviedol skutočne dobrú prácu. Neľutoval, že toho horlivého mladíka v septembri najal. Hoci mal len sedemnásť, svojmu umeniu sa rozumel, čo bolo jasné na prvý pohľad.

„Ako to myslíte?“ opýtal sa so záujmom a jednoduchým kúzlom očaroval svoju lyžičku tak, aby mu miešala horúci nápoj.

„Jednoducho. Myslím, že tie tri vraždy spolu súvisia,“ odvetila, na čo sa pobavene zasmial.

„Susan, isteže súvisia, keď je vrahom očividne ten istý človek. Na tom sme sa zhodli už na začiatku, či nie? Ale aké tri? Ide predsa o dve ženy, nie?“

„Och, iste, ale nemyslela som to tak, že vrahom je tá istá osoba, čo je nad slnko jasné, pán inšpektor. Ide o to, aký typ žien si vrah vyberá. Doteraz sme sa tým veľmi nezapodievali a považovali sme to za náhodný výber. Lenže všimli ste si, ako veľmi sa na seba tie ženy ponášajú?“ opýtala sa a strčila pred neho znova tie dva fotografie.

Filius pomaly prikývol. Tušil, kam tým smeruje. „A čo z toho teda vyplýva?“ Nechal ju, nech svoju teóriu pred ním naplno rozvinie. Už dávno zistil, že ženská intuícia a takzvaný šiesty zmysel niekedy nie sú na zahodenie, ba práva naopak.

„Myslím si, že sa zameriava na určitý typ žien. Pozrite, obe sú červenovlasé a hnedooké, hoci majú ich vlasy iné odtiene. Okrem toho, trochu som sa vypytovala. Prvá vražda sa stala na Madison Squere Garden. Obeťou bola Sally-Ann Perksová, ako viete. Ale čo vám možno ušlo, deň vraždy sa podozrivo zhoduje s dátumom sobáša teraz už lady Snapovej. Viete, sama som sa na ňu bola pozrieť. Nemohla som uveriť vlastným očiam, že sa taký vychýrený a obávaný starý mládenec ako je markíz skutočne zriekol svojho staromládenectva,“ švitorila s typickým svojským zapálením pre vec.

„Mhm, iste, ale stále akosi nechápem, čo má tá prvá vražda spoločné s tou svadbou. Nedáva to zmysel, Susan.“

„No, prepáčte, ale ja si to nemyslím, pán inšpektor. Len ma vypočujte a potom posúďte, k čomu som dospela,“ požiadala ho a len čo kývol, aby pokračovala, spustila ďalej.

„Takže, to bola prvá vražda. Čo som ešte nespomenula je, že v ten deň boli v kostole Sv. Jakuba i Sally-Ann so svojou matkou a snúbencom. Okrem toho viem, že sa tí dvaja potom vytratili a škaredo sa pohádali. Potom mladá lady záhadne zmizla.“ Susan následne vytiahla z vrecka sukne malú plechovú škatuľku a keď ju otvorila, vytiahla z nej dva špendlíky s červenými vlajočkami a zabodla ich do miest na mape, kde bol nakreslený kostol Sv. Jakuba a blízka záhrada Madison Squere. „Druhá vražda lady Laury Madleyovej sa stala z 30. na 31. októbra. Zdá sa, akoby si tento dátum vybral vrah zámerne a podčiarkol tým svoj ohavný čin. Telo sa našlo v Hyde Parku. A...“ zabodla špendlík do miesta neďaleko parku, „ neviem, či viete, ale v tú noc sa konali len dva plesy. U Westwoodovcov a MacMillanovcov. Lenže lady Madleyová bola u MacMillenovcov, hoci mala ísť na ples u Westwoodovcov.“

„Ako ste to zistila?“ opýtal sa prekvapene inšpektor a sústredene sa mračil, hľadiac na ďalšie dva špendlíčky s modrými vlajočkami. Toto mu totiž uniklo. Tí, ktorých sa na ňu s Deanom pýtal tvrdili, že bola na druhom plese. „Nám tvrdili, že bola u Westwoodovcov, lenže bola to len zástierka,“ pokračovala Susan. „Na tom druhom plese sa vraj mala s niekým stretnúť,“ riekla s pohľadom pevne upretým na modrú vlajočku zapichnutú do miesta, ktoré vyznačovalo sídlo MacMillanovcov.

Filius si znova pošúchal bradu. „Dean mi nič nespomenul. Myslíte si, že sa tam mala stretnúť s ním? Viete, podľa toho, či mi povedal, mal tú dámu veľmi rád.“

„Viem, počula som o tom, ale... Nebol to on, s kým sa mala stretnúť,“ dodala a úkosom pozrela na svojho nadriadeného.

„Chcete tým povedať, že...“ naznačil a ona prikývla.

„Nebol jediný, koho vodila za nos,“ poklepkala si ukazováčikom po končeku nosa. „Mám zo spoľahlivého zdroja, že išlo o celkom iného mladíka. Hovorilo sa o nej, že je povrchná. Myslím však, že bola iba rozmarná a mohla si to dovoliť. Je mi ľúto, že jej na lep sadol práve Dean,“ vyslovila na margo nebohej mladej ženy.

Inšpektor prikývol. „Napokon, je dobré, že som ho odvolal z prípadu,“ poznamenal. „Ale ako ste naznačila, ako tie vraždy súvisia s lady Snapovou? Ja tu stále žiaden súvis nevidím.“

„Je to jednoduché. Ide totiž o incident, ktorý sa stal trochu skôr pred tými vraždami v jeseni a tiež o tretiu vraždu,“ dodala na vysvetlenie.

„Myslíte vraždu nevlastného strýka markízy, Othela Greengrassa, nepochybne. Ale nie je mi jasné, aký incident máte na mysli.“

„O duel medzi dvoma mužmi, ktorý sa odohral v lese za mestom túto jeseň. Jedným z nich bol markíz z Cudworthu, tým druhým bol...“

„Vikomt z Nothinghill. Spomínam si,“ riekol zamračene. „Šepkalo sa o tom ešte dlho.“

„Presne tak, pane. V tom deuli išlo práve o lady Snapovú. Kolovali chýry, že lord Nott ju chcel zneuctiť. Barón Weasley sa tú noc so svojou snúbenicou rozišiel, lebo si myslel, že ho podvádza s vikomtom a keby nebol zasiahol markíz, jej povesť by bola nenávratne zničená, hoci v tom bola naozaj nevinne. Lord Nott vyviazol tú noc so zjazvenou tvárou. Myslím si teda, že sa tu jedná o zločiny z vášne. Bolo verejným tajomstvom, aký druh žien vyhľadával mladý vikomt. Pri lady Grangerovej – terajšej markíze - sa sklamal. Navyše, ostal poznačený. Možno je to len moja predstavivosť, ale tie ženy sú podľa mňa akousi pripomienkou, podobizňou markízy. Lord Nott takto brutálne dokončil to, čo nemohol vtedy. Možno nebolo jeho prvotným motívom vraždiť, lenže niečo ho poznačilo.“

„Uvedomujete si, že obviňujete člena vyššej spoločnosti? Navyše veľmi váženého?“

Prikývla. „Viem. Je to odo mňa trúfalé, ale cítim, že sa nemýlim. Svedčí o tom i vražda markízinho nevlastného strýka. Viete, že chcel svoju neter podhodiť lordovi Mcnairovi? Hádam, že sa to vikomt musel nejako dozvedieť. Možno ho chcel potrestať. Kto vie... A pamätáte si na ten útok baróna Weasleyho na markíza? Vyšlo najavo, že bol pod Imperiusom. Kto iný by sa mohol chcieť pomstiť markízovi, ak nie muž, ktorého zohavil? Preto si myslím, že sa jedná práve o nenápadného vikomta.“

Filius sa mračil ako sto čertov. Hlavne preto, že mu všetko dávalo až priveľký zmysel, hoci by si to nebol pripustil. Iste, už i jemu samotnému napadla taká teória, hoci nevedel detaily, s ktorými ho oboznámila usilovná Susan a preto si nemohol pospájať všetko takto pekne dohromady. „Všetko do seba zapadá. Stačí, ak ho prichytíme pri čine, pane.“

„Je to veľmi riskantné,“ zahundral nespokojne.

„Pán inšpektor, nechcem vám protirečiť, ale... mám dojem, že budeme potrebovať i Thomasa,“ vyslovila a modlila sa, aby na ňu za tú opovážlivosť nenakričal, alebo ju z prípadu nedajbože nesiahol. Muž sediaci oproti nej len spýtavo povytiahol huňaté obočie a tak pokračovala. „Viete, ide o to, že si to vyžaduje citlivý prístup.“

Filius sa odrazu pobavene rozosmial. „No, Dean je síce šikovný, ale jednoznačne sa o ňom nedá povedať, že má citlivý prístup k veci. Najmä k tejto, v ktorej je už osobne zainteresovaný.“

Prikývla. „Dobre, lenže ak sa pre niečo zapáli, vždy to dotiahne do konca. Mohol by nám byť prínosom. Je nad slnko jasnejšie, že ide o niekoho z vyššej spoločenskej triedy. Ak ste boli schopný uvažovať o obvinení markíza z Cudworthu, niečo vás k tomu muselo viesť a pochybujem, že by to bola len tá jediná ihlica z viazanky, ktorú stratil. Vraždy sa stali na tak povediac verejných miestach. Vraha mohol ktokoľvek prekvapiť. Najprv kostol a potom ples a rieka. Musí to byť niekto, kto sa pohybuje vo vznešenej spoločnosti, pane! Iné vysvetlenie nemôže byť prijateľné. Je to niekto spomedzi nich a ja som si istá, že je to vikomt.“

Filius znova vstal, s pohľadom upretým na mapu. Pozrel na svoju zaujatú, dychtivú podriadenú a prikývol. „Nemyslite si, že mi to nenapadlo. Niekto spomedzi nich... ale vikomt? Máte proti nemu dôkazy?“ spýtal sa napokon, prechádzajúc sa hore-dole poza svoj stôl. „Lenže je veľmi ťažké obviniť niekoho z ich triedy, aby sa to neodrazilo v nejakých neželaných následkoch na nás a našej práci. Hlavne, ak pochybíme. Minister ma suspenduje a vás...“ mávol nad tým rukou.

„Uvedomujem si to, pane. Preto potrebujeme aurora Thomasa. Musíme vraha vylákať.“

Inšpektor sa  k nej otočil s prekvapeným výrazom v tvári. „Hádam mi nechcete povedať, že budete robiť volavku, slečna Bonesová?“

„A prečo nie? Pozrite sa na mňa. Mám všetko, čomu dáva prednosť.“

„Je to príliš riskantné!“ zamietol to šmahom ruky, no ona sa nevzdala.

„Som aurorka rovnako ako vy a Dean. Vedela som o tom, že tá práca bude riskantná a predsa som sa na ňu dala. Ak to nespravíme, budeme zbierať ďalšie nevinné mŕtve obete po celom meste. Musíme ho zastaviť!“ nástojila a v duchu si želala, aby inšpektor dostal rozum. Inak toho vraha nechytia. Nemajú šancu. Bol pridobrý na to, aby za sebou zanechal nejakú stopu. Musia ho zaskočiť, aby konečne spravil chybný krok.

Inšpektor sa k nej otočil a premeriaval si ju skúmavým pohľadom. Bola jeho podriadenou, no obľúbil si ju. Práve kvôli jej triezvemu uvažovaniu a zapáleniu v prípadoch, hoci doteraz bola skôr kancelárskou myškou. Nebolo však pochýb, že jej to pálilo a vedela vydolovať informácie k prípadu, ktoré im neraz pomohli. Bola nielen čarovná, ale i šikovná. Hoci nenápadná. Aspoň tak pôsobila. V tomto mala pravdu. Museli niečo spraviť, aby vraha tých žien dolapili, kým sa spoločnosť začne ešte väčšmi búriť obavami a strachom o svoje ženy a dcéry. Doteraz nemali v rukách celkom nič, čo by ich doviedlo k vrahovi. A ona celkom jednoducho vyriešila problém, ako sa mu dostať na kobylku. Za pokus to teda stálo.

„Tak dobre. Vyskúšame to, ale... ak sa vám niečo stane...“

„Nebojte sa o mňa, nie som malé dieťa,“ zarazila ho s úsmevom na perách. „Teraz by sme mohli kontaktovať Deana a všetko mu vysvetliť. Myslím, že ho pre to divadlo budeme súrne potrebovať.“

Úsmev, ktorým ho obdarila hovoril za všetko. Tá ženská mala zjavne premyslené celé divadlo od začiatku do konca. Naozaj bola skvelá. Merlin, keby tak ešte vedel, čo zosnovala, zavrel by ju do kancelárie a nebola by z nej vystrčila nos zrejme do konca života. Tak len urobil, čo chcela. Zavolal svojho pomocníka prostredníctvom letaxovej siete, aby ho stiahol z nútenej dovolenky.

***

Sieň u Branstonovcov bola vyzdobená v duchu Vianoc, hoci do tých bolo ešte ďaleko. Hermione sa však veľmi páčili poletujúce drobné víly vo vzduchu nad ich hlavami, škriatkovia oblečený celý v zelenom, rozvešané vianočné osvetlenie a malé levitujúce ligotavé smrečky, smejúce sa sošky bucľatých anjelikov sediacich na vysokých mramorových podstavcoch a mnoho iných detailov, na ktorých si hostiteľka, grófka Miranda Branstonová dala mimoriadne záležať.

„Si jednoznačne najkrajšou ženou na tomto plese,“ zašepkal jej manžel do ucha, keď sa skrúcali na parkete v tónoch walza a ona sa naňho zamilovane pozrela.

„A ty si tým najúžasnejším mužom,“ vrátila mu kompliment. Hoci sa mu kútiky úst jemne zachveli, usmievali sa na ňu iba jeho tmavé oči. Naozaj sa cítila ako kráľovná. Hlavne vďaka nemu. Bola oblečená v tmavomodrých šatách z jemného hodvábu. Sukňu mala ozdobenú trblietavým tylom rovnakej farby, čo jej dodávalo iskrivý nádych a od jej sukne sa odrážalo mihotavé svetlo tisícky sviec, ktorými bola osvetlená sála. Vlasy mala pôsobivo vypnuté na temene hlavy do drdola, z ktorého jej voľne visela záplava kučier. Ozdobené ich mala vlásenkami s malými diamantmi, ktoré sa skvele hodili k jej trojradovému náhrdelníku a jemnej retiazke na ruke. Severus spravil ďalší krok a otočil ju vo svojom náručí, čomu sa zasmiala a znova mu vložila ruku do veľkej, teplej dlane. Keď hudba dohrala, uklonila sa mu a on si ju odviedol k občerstveniu.

Od škriatka si vypýtal dva poháre punču a jeden jej podal. „Ty budeš piť toto?“ opýtala sa prekvapene, keď si skutočne usrkol.

„Isteže, prečo?“ opýtal sa akoby nič.

„Pretože viem, že to nie je nápoj, ktorý máš v obľube, Severus,“ riekla prosto.

Uškrnul sa. „Nie, to iste. Lenže už teraz mám čo robiť, aby som si zachoval zdravý rozum,“ odvetil zmyselne stíšeným hlasom a veľavýznamne jej pozrel do výstrihu šiat, ktorý jemne kopíroval mäkké obliny pŕs, no neodhaľoval viac, ako niektoré provokačné výstrihy šiat iných dám. A práve to vábilo Severusova ešte viac a nútilo jeho predstavivosť k divotvorným výkonom.

Hermiona sa zasmiala a pristúpila k nemu bližšie. „Si taký nenásytný,“ zašepkala a vtisla mu na pery krátky bozk. „Ale mne sa to páči.“

Tak zvodne sa naňho usmiala, až sa mu div nepodlomili kolená. „Podľa tvojej hlasnej odozvy pri našom milovaní mi to je viac ako jasné,“ doberal si ju a uškrnul sa, keď v tom momente očervenela a rýchlo sa poobzerala okolo seba, či jeho poznámku nezachytil niekto nepovolaný. Potom ho jemne plesla cez rameno.

„Severus, sme predsa v spoločnosti,“ durdila sa.

„Z ktorej ťa chcem uniesť od kedy sme sem prišli rovno do našej postele,“ doplnil a zasmial sa, keď ho znova prebodla hnevlivým, no iskrivým pohľadom. Odložil svoj i jej pohár a pritiahol si ju do náručia. „Zbožňujem, keď sa zlostíš. Si vtedy neuveriteľne čarovná,“ riekol zastretým hlasom a sklonil sa k nej, aby ju pobozkal.

Len čo sa ich pery spojili, za ich chrbtami sa ozvalo zakašľanie. Keď sa Severus otočil, stretol sa s previnilým i pobaveným pohľadom lorda Wooda a jeho manželky.

„Prepáčte, že rušíme,“ ospravedlnil sa.

Hermiona sa usmiala na svoju sesternicu, s ktorou si vzápätí padli do náručia. „Ako dlho ste tu?“

„Nie dlho. Prišli sme nedávno,“ odvetila Daphne a pozdravila sa i s markízom. Potom odtiahla Hermionu nabok, aby si mohla sadnúť.

„Je ti dobre?“ starala sa Hermiona.

„Ale hej. Toto je môj posledný ples,“ prezradila jej Daphne, ale nevyzerala z toho sklamaná. „Za chvíľu budem taká široká a nemotorná, že si budem môcť vyjsť akurát tak na prechádzku a možno do kostola na nedeľnú omšu.“

„A ako znášaš tehotenstvo?“

„Vcelku dobre. Hoci mi ráno stále býva nevoľno. Lenže potom to prejde a je to zas fajn. A čo ty? V ktorom si vlastne mesiaci?“

„V druhom,“ riekla šťastne Hermiona. „Našťastie mňa ranné nevoľnosti trápiť prestali.“

„A čo Severus?“

„Teší sa rovnako ako ja. Najhoršie je, že ma nespúšťa z očí a zakazuje mi v tomto stave variť elixíry. Sám sa podujal na ich prípravu, aby som neprišla o kontrakt so svojím apatiekárom. Je úžasný,“ povzdychla si.

„Vedela som to,“ riekla spokojne Daphne a pozrela po očku na spomínaného muža, ktorý sa teraz zhováral s jej manželom, no nespúšťal oči so svojej ženy. „Pamätáš, ako som ti to vravela?“

Hermiona prikývla. „Áno. Myslím, že vtedy som sa tomu bála uveriť. Okrem toho, nemohla som vedieť, že mi na ňom začne tak veľmi záležať.“

„Iste. Som rada, že sa moja predpoveď splnila,“ dodala sesternica a obrátila svoju pozornosť v rozhovore na sestru a na to, že by bola rada, keby strávila vianočné sviatky s nimi vo Woodhall.

***

Vojvoda Malfoy tieto akcie neznášal. Ale nechcel chýbať. Vedel, že on tu chce ísť. Ako inak, obháňať ženy. Trhalo mu to srdce a možno i preto svoje neželané pocity utápal už v druhom pohári whisky. Nemal chuť na spoločnosť. Ani len na úsečný rozhovor so svojím krstným otcom, ktorý sa celý večer venoval svojej manželke. Aspoň on je konečne šťastný, pomyslel si. Unudeným pohľadom blúdil po tanečnej sieni, kým nezazrel, ako sa gróf Potter vytratil zo sály v sprievode lady Weasleyovej. Bolo len otázkou času, kedy si všimne jej prednosti. Pravda, za posledné mesiace sa zmenila. Skôr, či neskôr si to musel všimnúť i on. V duchu preklial všetky vydajachtivé ženy a kopol do seba zvyšný obsah pohárika. Hneď potom sa vytratil. Nepotreboval byť svedkom toho, ako sa o chvíľu obaja vrátia do siene a budú sa tváriť, že sa nič nestalo. Pritom Draco dobre vedel, že ju obchytkáva v nejakej tmavej miestnosti, vyhŕňa jej sukne a... Znova v duchu zaklial a rýchlym krokom zamieril do haly. Od majordóma si vypýtal svoj plášť i klobúk a zmizol. Hoci sem prišiel spolu s grófom, neznamenalo to, že spolu musia i odísť. Gróf mal o zábavu postarané, ako mohol na vlastné oči vidieť.

***

Harry za nimi zavrel dvere. Stiahol ju do najbližšej miestnosti a rýchlo sa uistil, že tam okrem nich nik iný nie je. V ďalšom okamihu sa k nemu primkla s náruživosťou a odhodlaním, ktoré snáď ani neprislúchalo žiadnej debutantke, či panne. Vedel, že lady Ginnevra Weasleyová ňou je. No tak dlho ho uháňala a on jej nemohol viac odolávať. Zmenila sa. Skrásnela a on by musel byť slepý, keby to nevidel. Jej malý horúci jazyk sa tlačil do jeho úst a len čo ich pootvoril, aby ju privítal a ochutnal, nasal ho dovnútra a prsty vnoril do jej hodvábne jemných vlasov. Zastonala mu priamo do úst. Bozkávala sa prekvapivo dobre. Jej ruky miesto toho, aby sa omotali okolo jeho krku zablúdili pod jeho drahé sako a popod pazuchy prekĺzli na chrbát. Rozpálilo ho to a zaklonil jej hlavu tak, aby mal lepší prístup k jej krku, keď opustil jej ústa. Z opuchnutých pier jej vykĺzol slastný povzdych a ona sa k nemu primkla ešte bližšie. Cítil na svojej hrudi jej malé pevné prsia, horúčosť, ktorá sálala z jej tela. Jeho ruky sa priam mechanicky presunuli z chrbta na jej hruď a prikryli drobné oblinky. Cítil, ako sa jej pod tým dotykom prsia napli a látka jej šiat kopírovala tvrdé hroty vztýčených bradaviek. Znova ju pobozkal a kým jednou rukou stláčal jej navretý prsník, druhá ruka pohládzala jej zadoček cez vrstvy látok a snažila sa vyhrnúť sukňu šiat.

Náhle sa však od nej odtrhol. Prútikom zažal svetlo a snažil sa urovnať si v hlave myšlienky. To všetko spôsobila jediná predstava, ktorá naňho pôsobila ako sprcha ľadovou vodou. Až teraz si uvedomil, že hoci prudko dýcha a jeho srdce bije trochu rýchlejšie ako obyčajne, vôbec nie je vzrušený. Jeho penis si i naďalej ochabnuto visel medzi nohami a nejavil ani minimálny záujem o ženu pred sebou.

„Harry, čo sa stalo?“ opýtala sa prerývane, vyjavene naňho hľadiac.

Otočil sa jej chrbtom, rukami si roztrasene prehrabol vlasy a napochytro zhľadúval vhodnú výhovorku. „Ja... nemôžem, Ginny,“ odvetil priškrteným hlasom.

Podišla k nemu a položila mu ruku na plece. „Prečo? Veď... milujem ťa,“ šepla a pritisla sa k jeho zhrbenému chrbtu. Keď sa jej striasol a poodstúpil, mala dojem, že jej pukne srdce.

„Nie, nejde to. Nebolo by to správne. Nemôžem ťa zneužiť, pretože... Nemienim sa ženiť. A keby som ťa pripravil o panenstvo, musel by som to spraviť. Som čestný muž Ginny, vážim si tvojho otca a tvoj brat je môj priateľ. Nemôžem to spraviť.“

„Takže... Chceš tým povedať, že ma nemiluješ, je tak?“ opýtala sa a so všetkých síl premáhala slzy, ktoré sa jej drali do očí.

Harry prikývol. „Je mi to ľúto. Si krásna žena, Ginnevra. Verím, že si nájdeš niekoho, kto si tvoju lásku zaslúži, ale... ja to nie som.“

Ginny prikývla. „Myslela som si, že sa tvoje city ku mne zmenili. Zrejme som si len zle vyložila tvoje správanie. Ospravedlňujem sa,“ riekla a vybehla z miestnosti. Zanechala ho tam samého s výčitkami svedomia, ktoré ho zožierali od toho dňa, kedy to na ňu skúsil prvý raz. I to len kvôli tomu, aby sa vyhol tomu, čo bolo neodvratné... Zistil to prineskoro. Nechcel jej ublížiť a predsa to spravil. Ale aspoň ju nepoškvrnil a v istom slova zmysle sa k nej zachoval čestne. Už nebude mať dôvod čakať naňho a dúfať. Pochoval jej nádeje poriadne hlboko pod čiernu zem. Nenávidel sa za to, ale nemal iné východisko.

***

Ginny vybehla na terasu. Bolo jej jedno, že je chladno a mráz sa jej zabára do špiku kostí. Ešte stále bola rozpálená z grófových dotykov.

V tej chvíli sa od seba odlepili dvaja milenci, ktorí sa tam bozkávali v prítmí. Neznáma dáma s mužom v maske. Och, iste, lord Nott. Napriek svojej maske mal úspech u žien. Na počudovanie...

„Prepáčte,“ hlesla ospravedlňujúco a ustúpila do tieňa, neschopná vrátiť sa medzi ostatných hostí. Lord Nott len prikývol, vzal svoju dámu za ruku a voviedol ju späť do siene.

Osamela. Oprela sa chrbtom o kamenný múr a privrela oči z ktorých jej rinuli slzy. Milovala ho. Milovala a myslela si, že keď sa o ňu začal zaujímať viac ako doteraz, že sa jej konečne podarilo zaujať ho. Mýlila sa. Len sa s ňou zahrával z nejakého primitívneho dôvodu, o ktorom nemala najmenšie tušenie. Ako len mohol? Dal jej nádej, aby ju vzápätí pošliapal? Kruté od neho... veľmi kruté. Milovala ho a pritom mohla mať kohokoľvek. Veď aj s mladým lordom MacMillanom sa rozišla len nedávno.

„Dobre mi tak, keď som naivná hlupaňa,“ pomyslela si skľúčene a chcela sa vrátiť dnu, keď ju striaslo od zimy.

„Pohárik?“ ozval sa vedľa nej zamatový hlas lorda Notta, ktorý sa ležérne opieral plecom o kamennú stenu vedľa nej. Pozrela naňho a potom na pohár, ktorý držal v ruke.

Prikývla. Prečo aj nie? Ako sa dá najlepšie utopiť žiaľ? Vypila ho na dva dúšky, čím ho pobavila.

„Len pomaly, moja krásna, aby sa vám nezatočila hlávka,“ šepol s ústami vedľa jej ucha a ju ovanul jeho horúci dych.

Pozrela naňho a smutne sa usmiala. „Tak nech. Môže sa dnešná noc skončiť ešte horšie?“ spýtala sa rozjarene. Nevšimla si podivný lesk jeho očí, nevšimla si zlovestne skrútené ústa. Tvár lovca, ktorý si vybral novú korisť ostala zahalená tieňom.

***

„Stratil sa mi!“ zvolala rozrušene Susan, ktorá sa o chvíľu vynorila znova na terase, kde ich len prednedávnom vyrušila s Nottom rozrušená lady Weasleyvová.

„Kto?“ ozval sa Dean stojaci teraz vedľa nej.

„Lord Nott,“ odvetila s neblahou predtuchou. „Musíme konať. Ihneď. Ja sa odmiestnim do Hyde Parku, kde sa stala posledná vražda, ty prever Madison Squere Garden.“

„Susan, nemyslím si, že práve on je...“

Nedovolila mu pokračovať. „Viem, ale to môžeme prebrať neskôr. Teraz mi prosím iba ver!“  Po týchto slovách sa okamžite premiestnila na miesto určenia a jednoduchým kúzlom si očarovala ťažké tmavoružové šaty na klasické oblečenie. Vzápätí uchopila prútik v ruke pevnejšie a rozbehla sa naprieč tmavým parkom.

Dean Thomas pokrútil hlavou. Nepozdával sa mu celý ten šialený plán, ale bol by urobil čokoľvek, aby pomstil smrť milovanej ženy a dolapil vraha. Dostať sa na ples v prestrojení bol tiež Susanin plán. Nudil sa celý večer, kým ona sa začala venovať Nottovi, len čo prišiel. Z nejakého zvláštneho dôvodu ho upodozrievala z vrážd. Nevedel, či to bol jej inštinkt alebo či mala nejaké rukolapné dôkazy. Prosto sa naňho zavesila a nespustila ho z dohľadu až teraz. Keď zistila, že sa jej vyparil, spanikárila. V duchu uvažoval, či jej napadlo, že mohol zmiznúť s lady Weasleyovou. Povzdychol si a premiestnil sa na Madison Squere Garden. Pouličné svetlá osvetľovali inak tmavú ulicu. Kdesi sa ozvalo priam strašidelné zamňaukanie a v tmavej uličke medzi domami čosi buchlo. Vytiahol si golier kabáta, uchopil prútik do ruky a vykročil naprieč hlavnou cestou k vstupnej bráne do záhrad. Ak má jeho kolegyňa pravdu, dnes sa to ukáže...

***

Ginny vzlykla. Merlin, aká to bola hlúpa otázka! Ležala na chladnom snehu, jej šaty boli zmáčané, údy skrehnuté. Bola priklincovaná k zemi kúzlom znehybnenia s rozpaženými rukami a roztiahnutými nohami a ten netvor jej kmásal šaty na franforce. Keď jej obnažené prsia ovanul studený decembrový vzduch, bola by sa striasla chladom. Takto jej len naskočila husia koža. Bradavky bolestne stvrdli. Telo sa naplo ešte viac ako bolo pod vplyvom kúzla.

A on sa len smial. Keď si kľakol medzi jej roztiahnuté nohy a sklonil sa k nej, aby ju surovo pobozkal, uhryzla ho do pery.

„Suka!“ zasyčal a udrel ju po tvári, až sa jej vyvrátila hlava. Vzlykla.

„Chcel som byť jemný, ale nezaslúžiš si to!“ zasipel jej do tváre a tentoraz jej pridržal hlavu, aby ju mohol surovo pobozkať. Mohla v ústach cítiť horkosť jeho úst a pachuť krvi. Bol jej odporný... Lenže ako sa zdalo, nebolo jej pomoci. Vo chvíli, keď sa jej zmocnil vedela, že dnešná noc bude jej osudnou. Odvliekol ju hlbšie do záhrady Branstonovcov a odtiaľ sa s ňou odmiesnil. Netušila, kde sú. Tu ju zhodil na zem pokrytú udupaným snehom, znehybnil a...

Zachvela sa odporom, keď ucítila na podbrušku jeho nepochybné vzrušenie, zatiaľ čo sa jeho ústa presunuli na jej vzdúvajúcu sa hruď. Keď ju bolestivo uhryzol do prsníka, vykríkla a znova sa otriasla hrôzou z toho, čo malo prísť. Jeho dlhé, studené prsty sa pomaly predierali k jej lonu. Tuho prižmúrila oči a zaťala pery, aby znova nevzlykla. Vedela, že by to nepomohlo.

Keď odrazu oblohu nad nimi osvetlil červený záblesk svetla, jej trýzniteľ stuhol a vyvrátil hlavu dohora. Zaklial a hneď na to sa odmiestnil. Ginny netušila kam. Pocítila, že toto je jej nádej a zvolala o pomoc.

Keď k nej pribehla udýchaná žena len o čosi staršia ako bola ona, nevedela, či sa má smiať, či plakať.

„Ste v poriadku?“ spytovala sa jej, keď ju odčarúvala. Ani slovkom neokomentovala jej výzor, ani obnaženie. Pohľadom zavadila o roztrúsené narcisy... „Kde je?“ vyzvedala, obzerajúc sa pozorne po okolí, kým podávala roztrasenej, uzimenej dievčine svoj teplý plášť.

„Ne-neviem,“ jachtala Ginny, drkotajúc zubami. „Chcel ma... Ach, Bože, poďme odtiaľto...“ zadrapila sa žene do teplého svetra, keď tá odrazu strnula a padla na zem. Ginny vydesene vyvalila oči a roztriasla sa ešte viac, keď uvidela lorda Notta. Blížil sa k nej so skrivenou tvárou, s prútikom namiereným priamo na ňu. Keď ju zdrapil za vlasy, opäť vykríkla...