25. kapitola

Chcem sa na vás pozrieť...

(neľakajte sa obrázka, len sa mi páčil :D)

Dalo by sa povedať, že na pohrebe bola len najbližšia rodina a hŕstka známych, ktorých barón Othelo Greengrass získal počas svojho krátkeho života a pôsobenia tu v Londýne. Nikto však neplakal. Ani Hermiona so seba nedostala viac ako pár sĺz, no bez vzlykov. Spomenula si na pohreb vlastných rodičov, kde si išla oči vyplakať a úkosom pozrela na Othelove dcéry. Daphne, ktorá sa držala manžela ako kliešť mala neprítomný pohľad, oči len mierne začervenané. Asteria, ktorá stála po jej boku bola bledá a naozaj vyzerala byť otcovou náhlou smrťou zronená. Občas si utrela líca mokré od sĺz, no ani ona nevzlykala. Hermionin pohľad sa opäť obrátil k hrobu, ktorý práve prikrývali hlinou po tom, čo doň ľudia hodili nejaké mince, kúsky hliny alebo kvety, aby naposledy vzdali úctu nebožtíkovi a rozlúčili sa s ním na ceste večného odpočinku. Snežilo. Biele vločky sa znášali z neba tancujúc v jemných poryvoch chladného vetra, vytvárajúc dokonalú idylickú, smútočnú atmosféru.

Severus kútikom oka zazrel tmavú postavu s čiernou maskou cez polovicu tváre. Sedela mu na tej polovici, ktorú mu pred časom zohyzdil presne mierenou kliatbou. Ani teraz však nedokázal mladého muža poľutovať. Dostal len to, čo si zaslúžil. Bol to rozmaznaný, márnivý fagan, ktorý si vždy myslel, že mu patrí celý svet. On ho z toho omylu vyviedol. Objal svoju manželku pevnejšie a dúfal, že si ho nevšimla. Necítila sa od rána dobre a nechcel, aby ju prítomnosť toho chlapa rozrušila ešte viac. Popravde, vikomt Nott postál obďaleč v spoločnosti lorda Mcnaira, ale i tak.

„Vrátime sa?“

Hermiona začula opýtať sa svojho manžela, ktorý dianie okolo seba sledoval s odstupom a ona vďačne prikývla. Od rána sa necítila dobre a on si o ňu robil starosti. Popravde, v čiernej róbe, ktorú si obliekla a s bledou tvárou vyzerala ako prízrak a nie ako živá bytosť.

Rýchlo sa rozlúčili s Daphne a Oliverom a spolu s Asteriou sa premiestnili späť do domu. O chvíľku neskôr sa ukázal i vojvoda s grófom, ktorí boli tiež prítomní na pohrebe a stáli hneď za nimi. Obaja v čiernych oblekoch a habitoch, akurát jeden z nich plavovlasý.

Asteria sa ospravedlnila a išla si ľahnúť do svojej izby. Keď to isté navrhol Severus Hermione, len pokrútila hlavou. Nechcela byť sama. Pomohol jej z plášťa, zručne ju zbavil čierneho klobúčika a pobozkal na čelo.

„Naozaj je ti už lepšie?“ opýtal sa starostlivo a ona prikývla, keď si zvliekala z rúk čierne rukavičky.

„Je. Dala by som si čaj,“ riekla a on ju odviedol do zeleného salóna. Kým sa Hermiona usadila na pohodlné sofa a zazvonila na škriatka, aby ho poprosila o čaj a kávu pre Severusa, ukázali sa tí dvaja.

„Nerušíme?“ opýtal sa s obavami Draco, keď ich zazrel sedieť vedno na pohovke, Hermiona opretá chrbtom o Severusovu hruď. Fakt si nebol istý, lebo Severus po ňom len mrskol pohľadom, plne sústredený na svoju manželku, ktorej palcom svojej ruky hladkal dlaň.

Markíza sa pokúsila o úsmev a pokrútila hlavou. „Ste obaja vítaní,“ povedala zdvorilo a snažila sa sadnúť si ako sa patrí, no Severus jej pošepol do ucha, že tým dvom to vadiť určite nebude. Napokon súhlasila. Veď nerobili nič nevhodné...

„Viete už niečo nové?“ opýtal sa Harry, keď sa uvelebil v kresle.

„Nie,“ odvetil stroho Severus. „Nemal na sebe žiadne známky mučenia. Jediné, čo nám vedeli povedať bolo, že bol zrejme spútaný o čom svedčili rany na zápästiach. Bol jednoznačne zabitý neodpustiteľnou kliatbou.“

„A po vrahovi ani stopy,“ dodal Draco skôr sám pre seba.

„Myslíte, že sa im to vôbec podarí vypátrať?“ spýtala sa Hermiona. „Bolo by hrozné, keby človek, ktorý spáchal taký ohavný čin, zaň nebol potrestaný.“

„To je otázne,“ odvetil jej manžel a dovolil, aby sa od neho na chvíľku vzdialila, kým ponalievala do šálok prinesený čaj a hodila kocku cukru do Severusovej kávy.

„Och, skoro by som zabudol,“ hlesol Harry. „Barón Weasley bol naozaj pod Imperiusom. Aspoň ten posledný krát určite. To, čo sa stalo predtým sa dokázať žiaľ už nedá, ale je tu pravdepodobnosť, že i vtedy bol ovládaný niekým iným.“

„Takže ho predsa len podrobili vyšetreniu?“ spýtal sa Severus a lord Potter prikývol.

„Presne tak. Pokiaľ viem, bol to sám inšpektor Malown. Je vo svojom odbore veľmi schopný. No napriek tomu rozhodol, že barón ostane vo vyšetrovacej väzbe. Chce zabrániť najmä tomu, aby sa znova nepriplietol tomu človeku, ktorý naňho použil Imperius do cesty a nemohol ho znova využiť. Ale má i iný dôvod.“

„Aký iný dôvod môže mať?“ vmiešal sa do rozhovoru vojvoda, keď si uchlipol z čaju.

„Chce takpovediac vylákať skutočného vraha z úkrytu. Myslí si, že ak sa bude vrah domnievať, že vina padla na lorda Ronalda, skôr či neskôr spraví nejakú chybu a on odhalí jeho identitu,“ vysvetlil trpezlivo.

„Nie je to zlý nápad,“ prisvedčil Severus. „Ale inými slovami povedané, stále nemajú tušenia, kto by to mohol byť.“ Potom pozrel na lorda Pottera a prižmúril oči. „Mali by ste však svojmu priateľovi odkázať, že si neželám, aby sa obšmietal okolo mojej rodiny. Inak za seba neručím. Teraz som bol zhovievavý, no ak sa ešte niečo stane...“ Jeho hlas bol dosť varovný, no na to stačil i jeho pohľad. Harry sa pobavene uškrnul a prikývol.

„Odkážem mu to. Mimochodom, naozaj ho to veľmi mrzí. Priznáva, že sa zachoval zle a rád by to napravil.“

„Nemusí naprávať nič. Stačí, ak sa bude držať ďalej od mojej manželky.“

Hermiona sa začervenala a prekvapene naňho pozrela. Nepovedala však nič. Len mu jemne stisla ruku, na čo si s ňou preplietol prsty. Jej pery sa sformovali do akýchsi dvoch slov, ktoré však nevyslovila nahlas a jej manželovi zaiskrili oči. Usmial sa na ňu a keď sa k nemu znova pritúlila, pobozkal ju na spánok a čosi tiež pošepol do ucha.

Vojvoda si s ním vymenil spýtavý pohľad a Harry sa uškrnul. Bol si viac ako stopercentne istý, že si práve vyznali lásku a iste to nebolo po prvý raz. No takto pred nimi? A dokonca ani Severus neskrýval svoje city, hoci to samozrejme nevykríkol na plné hrdlo... Urobil to však veľmi nežne, čo Harryho dojalo. V jeho vnútri sa rozhostil pocit šťastia a radosti, že jeho najlepšia priateľka získala to, po čom túžila najviac. Lásku oddaného a čestného muža.

***

Hermiona sa stále necítila najlepšie. Žalúdok ju neposlúchal celý deň. Máločo zjedla, nevyvrátila však nič. Chcela ísť do svojej pracovne, aby mohla pripravovať novú dávku elixíru Životabudiča, ale v tomto stave by sa nevedela na nič sústrediť. Preto sa rozhodla, že sa radšej prejde v zimnej záhrade a potom zájde pozrieť, ako sa darí Garrickovi. V zimnej záhrade natrafila na Regulusa. Sedel tam osamelo a zjavne nad niečím premýšľal. Dokonca ju nepočul vojsť.

„Regulus?“ ozvala sa mierne, aby ho nevyľakala a jej ruka sa dotkla jeho pleca. „Si v poriadku?“

„Ale iste,“ usmial sa na ňu nepresvedčivo.

„Smiem si prisadnúť?“

Posunul sa a urobil jej miesto, hoci nemusel, lebo miesta tam bolo dosť. „Nemohla som si nevšimnúť, že nie si vo svojej koži,“ začala jemne. „Od chvíle, kedy sme prijali tú novú guvernantku si... mĺkvy a často duchom neprítomný.“

Regulus sa pousmial. „To sa ti len zdá,“ snažil sa odľahčiť, no Hermiona sa nedala.

„Viem, že nie. Nie si s ňou spokojný?“ opýtala sa jemne.

„Och, to ani pomyslieť! Je úžasná a o Garricka sa stará príkladne. Cítim, že je pri nej spokojný,“ odvetil chytro.

„Všimla som si,“ prisvedčila s úsmevom. „Rýchlo si ho získala a obľúbila. Myslím, že Garrick cíti, že ho má rada a preto sa tak rýchlo prispôsobil.“

Hermiona sa odmlčala a Regulus si povzdychol. „Ako... ako vyzerá?“ odvážil sa opýtať, pohľad sklopený do zeme.

„Kto? Cecile?“

Regulus ostýchavo prikývol. „Je veľmi pekná. Sme rovnako vysoké. Je štíhla, má...“ Hermiona si v tej chvíli všimla osôbku, o ktorej sa s Regulom bavila, a ktorú sa mu v tej chvíli snažila popísať. Cecile na ňu mávla, ako jej niečo chcela naznačiť a vzápätí to i urobila. Hermiona potlačila smiech a pokračovala v opise podľa toho, čo jej Cecile naznačovala. „Má dlhý nos a na brade veľkú bradavicu.“

„Je za nami, však?“ opýtal sa okamžite stíšeným hlasom a ona sa rozosmiala. Obe sa rozosmiali.

„Prepáč mi,“ šepla Hermiona a naklonila sa k nemu, aby ho ospravedlňujúco pobozkala na líce. „Snáď nabudúce.“ Vstala a nechala ich osamote.

Cecile sa začervenala, keď na ňu Hermiona pobavene žmurkla a s malu dušičkou ako zareaguje pristúpila k mužovi sediacemu na lavičke.

„Dúfam, že sa nehneváte, ale nemohla som odolať,“ riekla a Regulus počul v jej hlase zvoniť smiech. Nie výsmech, akoby to spravila naschvál, len... pobavenie.

Pokrútil hlavou. Nemohol jej to mať za zlé.

Cecile poklepkala rukou jemne po koženom obale knihy. „Sľúbila som, že vám budem predčítať. Môžem?“ opýtala sa.

Prikývol a napäto načúval každému jej kroku. Obišla ho a prisadla si z druhej strany. Vzduch sa naplnil jej vôňou, ktorá sa okolo nej vznášala. Ruža a jazmín dômyselne skombinované s vetiverom a vzácnym elemim. Prečo mal dojem, že mu akýmsi zázrakom opantáva všetky zmysly a podmaňuje si ich?

„Čo robí Garrick?“ opýtal sa, aby zaplašil myšlienky, ktoré ho prenasledovali neodbytne ako osí roj a nedali mu pokoja. Potreboval sa dostať na bezpečnú pôdu.

„Spí. Hlávka mu klesla, len čo doobedoval. Myslím, že som ho príliš unavila. Stavanie snehuliaka bolo zjavne vyčerpávajúce,“ smiala sa a on z jej hlasu vycítil prímes srdečnosti a lásky. Nevedno prečo ho to zahrialo pri srdci viac akoby si bol pripustil. „Môžeme sa pustiť do čítania?“ opýtala sa a keď privolil, nechal sa unášať jej melodickým hlasom a jeho myšlienky sa znova samovoľne roztúlali. V mysli sa mu nechtiac vybavili spomienky z tých dvoch týždňov, ktoré strávil na Severusov podnet v Bath. Napriek tomu, ako sa jeho príbeh skončil, ten čas strávený s Melindou neľutoval. Nemohol ho ľutovať, keď mal Garricka. Hoci chlapec z nejakého zvláštneho dôvodu nehovoril, bol tým najcennejším, čo mal. Vtedy s Melindou sa cítil konečne po dlhom čase živý. A milovaný... Pocit šťastia, ktorý ho naplnil po ich prvom stretnutí sa v ňom rozrástol z drobného semienka do košatého stromu.

Naklonil hlavu a započúval sa do jej hlasu. Nežného, spevavého, meniaceho intonáciu podľa potreby a postáv, či zmeny deja v knihe. Ani Severus, ani Hermiona nevedeli čítať tak pútavo. Pocítil zvláštnu potrebu dotknúť sa jej. Stále nevedel ako vyzerá. Ako inak by to zistil ak nie jediným, čím mohol? Jeho ruka a vycibrený zmysel hmatu boli dostatočným dôvodom na to, aby to aspoň skúsil. Natiahol k nej teda skusmo svoju ľavicu a dotkol sa drsnej látky jej šiat.

Cecile prestala čítať a dívala sa na jeho ruku. Medzi prstami pomädlil nepoddajnú tkaninu a jeho prsty sa dotkli rukáva šiat. Skĺzol nimi k ruke, v ktorej zvierala knihu. Pozrela mu do tváre, ktorú mal trochu odvrátenú. Tmavomodré oči hľadeli nevidomo kamsi do neznáma, v tvári mal však sústredený výraz a jeho prsty ruky putovali skusmo ďalej. Dostali sa k zápästiu, ktoré na chvíľu objali a vydali sa cestou nahor. Strpela, keď jej pohladil rameno, i keď sa dostal na jej plece. No jeho prsty putovali ďalej. Cez oblúk medzi plecom a krkom až hore k lícu.

„Čo to robíte?“ opýtala sa, no ani sa len nepohla.

„Dívam sa na vás,“ riekol zastretým hlasom.

Cecile naprázdno prehltla a odsadla si. „Ja... prečo pane?“

Regulus stiahol ruku a na chvíľu sa odmlčal, akoby zhľadúval vhodnú odpoveď. „Chcem sa presvedčiť, či máte naozaj nechutne dlhý nos a bradavicu na brade,“ odvetil a ona sa musela zasmiať. „Dovolíte mi to?“

Cecile k nemu zdvihla tvár a pozrela sa naňho. Srdce sa jej splašene rozbúchalo. „Čo vám mám dovoliť, pane?“

„Pozrieť sa na vás,“ odvetil a ona po hodnej chvíli váhania prikývla. Keď si uvedomila, že to vidieť nemôže, natiahla ruku k tej jeho a priložila si jeho horúcu dlaň na líce. Zavrela oči a podvolila sa dotykom jeho skúmavých prstov.

Regula na zápästí ovanul jej horúci dych, na čo jeho telo zareagovalo s odozvou. Snažil sa to však ignorovať a využiť príležitosť, ktorú mu ponúkla. Líce mala okrúhle a hebké. Bruškami prstov prešiel cez jej ľavý spánok a čelo. Nebolo vysoké a z časti ho zakrývala ofinka. Oblúk obočia mala jemne klenutý, nos rovný a... Zasmial sa.

„Myslím, že som sklamaný,“ povedal, keď sa prstom dostal na špičku jej nosa. „Nie ste taká ohavná čarodejnica, akú som si pri Hermioninom opise predstavil. A zdá sa, že vám i bradavica zázračne zmizla.“

Zasmiala sa a takmer mu nechtiac zahryzla do prsta, ktorý sa nevedno prečo presunul odrazu na vankúšiky jej pier. Hebké, poddajné, pekne krojené. Regulus znova naprázdno prehltol. Cítil ako pod tým dôverným dotykom zamrzla, smiech sa jej zatrhol v hrdle. Pocítil zvláštne nutkanie vziať jej tvár do dlaní a pobozkať ju. Stačilo sa len nakloniť...

No skôr ako to mohol vôbec spraviť sa opäť odtiahla a postavila. „Myslím, ja... musím ísť. Idem skontrolovať mladého pána a... a dočítame to inokedy pane, dobre?“ Nepočkala na jeho reakciu. Otočila sa na päte a rýchlymi krokmi uháňala preč.

Regulus sa zamračil. Nechcel ju vystrašiť, ani jej ublížiť. Nechcel byť vtieravý. Lenže na druhej strane, nespravil nič, čo by mu nedovolila. Iba sa dotkol jej tváre. Možno i to ale bolo priveľa. Povzdychol si a zaumienil, že sa jej neskôr ospravedlní. Ak budem mať príležitosť.