23. kapitola

Sladká nevedomosť

„Kde je?“

„V poslednej cele, lord Potter,“  odvetil poslušne strážnik v čiernej uniforme, na ktorej sa blýskali iba pozlátené gombičky a hviezdičky na výložkách.

Harry si povzdychol a vykročil dlhou sporo osvetlenou chodbou. Sám nevedel, prečo tu je. Bol naňho nahnevaný. Mal dôvod hnevať sa naňho! Čo keby bol ublížil Hermione?

„Ron, prečo to všetko muselo byť?“ pýtal sa sám seba v duchu už po tisíci krát.

Keď sa neskoro v noci vrátil domov, našiel si od vojvodu na okne sovu so súrnou depešou. Podľa toho ako naňho zlostne húkla a šuchorila popolavé perie usúdil, že čakala dlho. Len tak- tak si uchránil prsty pred jej ostrým, zahnutým zobákom. Vojvoda mu oznamoval, že Severusa a Hermionu napadol jeho podarený priateľ a jeho krstný otec to schytal. Presne takým preňho osobitým štýlom sa v stručnom liste vyjadril. I z jeho slov vycítil zlosť, ktorá ho ovládla. Avšak bol ohľaduplný, lebo nezabudol doložiť  informáciu, že markíz je z najhoršieho vonku a Hermione sa nič nestalo.

Lenže teraz zúril aj Harry. Jeho niekdajší priateľ ho už neraz sklamal. Najprv zradil Hermionu a zachoval sa k nej ako posledný chrapúň, našiel si novú záľubu v alkohole a akoby to nestačilo, toto bol už druhý pokus, kedy na nich nestrážene zaútočil.

Keď sa ocitol pred ťažkými dubovými dverami okovanými železnými pántmi, mal chuť otočiť sa na päte a zmiznúť kade ľahšie. Mal chuť zabudnúť, že človeka menom Ronald Weasley vôbec kedy existoval, ale ... nespravil to. Nemohol sa mu len tak otočiť chrbtom. Jeho priateľ mal problémy a priatelia by si v zlých časoch mali predsa pomáhať, nie? Zovrel ruky v päsť a po hlbokom nádychu a výdychu, ktorý si doprial pre upokojenie, päste uvoľnil, zaklopal na dvere a hneď potom si ich otvoril kúzlom.

Ron sedel konča postele. Ryšavú hlavu si držal v rukách, lakťami sa opierajúc o kolená. Jeho výzor bol viac ako úbohý, počnúc tou strapatou šticou, končiac špinavými nohavicami a zablatenými čiernymi čižmami. Keď k nemu otočil tvár, aby sa pozrel na prišelca, oči podliate krvou sa mu od údivu rozšírili, keď ho zbadal.

„Harry?“ hlesol zastretým hlasom, v ktorom sa miešala hanba a vina. Znova sklonil hlavu a sklopil zrak.

„Ron,“ pozdravil ho Harry jednoducho, nepohnúc sa zo svojho miesta pri dverách. Nechcel, aby v ňom prevládol hnev, ale keď ho tak videl... Mal chuť vymlátiť z neho dušu, ak mu okamžite neodpovie, prečo to všetko robil! Prečo sa správal ako bláznivý sadista a zbabelec, ktorý útočí len odzadu! „Povedz mi... prečo?!“ vyslovil cez zuby. „Povedz mi jeden... jediný... rozumný dôvod!“

„Pché!“ odfrkol si Ron urazene. „Takže aj ty si ma prišiel obviniť? A to si hovoríš priateľ?“ vyhŕkol nepremyslene a dotknuto. V duchu uvažoval nad tým, že ho Harry prišiel poľutovať, ale bol len ďalším, kto naňho ukazoval prstom. Akoby toho nemal dosť zo strany vlastnej rodiny. Okrem toho mal poriadne v gatiach, keď si pomyslel na Snapovu odplatu. V tejto chvíli by bol radšej, keby ho zavreli do Azkabanu, lebo tak by aspoň žil. Bol by to mizerný život, ale... život. Po konfrontácii so Snapom by ho čakala akurát tak rakva.

V tom okamihu bol Harry pri ňom. Schmatol ho za lem pokrčeného hnedého saka a vytiahol ho na nohy do výšky, že sa podlahy dotýkal iba špičkami čižiem. Harry s ním mocne zatriasol a sám sa čudoval, akú silu v ňom vyvolal bezmocný hnev.

„Dočerta, odpovedz mi!“ zrúkol naňho a v nasledujúcej chvíli ho pustil, akoby bol len vrecom odpadkov.

„Na nič sa nepamätám, došľaka!“ vykríkol jeho priateľ zúfalo a Harry od neho o krok ustúpil. Znechutený tou troskou, na ktorú sa jeho priateľ zmenil.

„Aspoň mi neklam! Alebo v sebe nemáš ani štipku guráže?!“ oboril sa naňho tmavovlasý mladík.

„Lenže ja si vážne nič nepamätám! Čo to nechápeš?“

„Takže...“ Harry si trel spánky. V hlave mu búšilo, akoby mu mala prasknúť. „Zase si bol spitý pod obraz?“

„Neviem!“ odvetil Ron nešťastne, presne tak, ako sa cítil. Vytiahol sa na nohy a znova si sadol na drevenú pričňu, z ktorej ho Harry vyšmaril.

„Čo sa s tebou deje?“ ozval sa už miernejšie Harry. „Prečo si začal tak veľmi piť, že si nespomínaš na vlastné činy? Máš až tak otupenú myseľ?“

Ron zastonal. „Posral som to, Harry. Celé som to posral. Mala byť len moja... moja...“ zaplakal a jeho široké plecia sa zachveli.

„Preto si napadol jej manžela? Myslel si si, že keď sa ho zbavíš, Hermiona sa vráti k tebe? Myslel si si, že sa o ňu budeš môcť uchádzať?“ uvažoval nahlas, ponúkajúc mu tak možné vysvetlenia.

Jeho priateľ pokrútil hlavou. „No... nie. Pravda je, že som na to myslel... sprvu. Ale nie som taký hlúpy, aby som si neuvedomil, že viac nemám šancu. A na tom plese... Videl som ako sa naňho pozerá... Chápeš?“

Harry nechápal. Vôbec mu to jeho táranie nedávalo zmysel.

„Kedysi tak hľadela na mňa...“ dodal. „Videl som ako jej žiaria oči... ako sa naňho usmieva... Viem, čo to znamená. Nie som predsa blázon... Hoci... je pravda, že som mal chuť pomstiť sa mu a v duchu som hútal nad všeličím. No, za všetko si môžem sám,“ riekol mdlo.

„Ron, uvedomuješ si, že z tohto sa už nevysekáš? Markíz mohol tvojou vinou zomrieť a veľa tomu nechýbalo. Hrozí ti Azkaban!“ zvolal neústupčivo.

Jeho priateľ zvesil plecia a prikývol. „Viem, isteže viem. Lenže ja si skutočne na nič nespomínam, Harry. Na nič... Jediné, čo viem je, že som svoj žiaľ utápal v alkohole... Ale nechcel som im ublížiť, prisahám!“

„Chcel si ich zabiť, Ron! A to, že si Severusa očiernil a spojil s vraždami ti neprilepšilo.“

„Jedine k tomu sa môžem priznať. Obvinil som ho, ale nemôžeš sa mi diviť. Žiarlil som naňho a chcel som Hermione zotrieť ten zamilovaný výraz z tváre. Nič viac! Chcel som ich iba rozdeliť, nie ublížiť im, či zabiť ich...“ Na chvíľu medzi nimi zavládlo ticho, no prerušil ho znova Ron. „Dostane sa z toho, však?“

Harry prikývol. „Odkiaľ si vedel o tej kliatbe?“ Opýtal sa ho, keď si spomenul na kliatbu, ktorú v stručnom liste nezabudol vojvoda spomenúť.

Ron pokrčil plecami. „Nemám tušenie...“

„Vieš, že patrí medzi tie z čiernej mágie?“

Ron pokrútil hlavou a Harry sa zamračil. „Musím ísť.“

„Aj tak ďakujem, že si sa ukázal aspoň ty. Si skutočný priateľ, Harry,“ šepol Ron, no napadlo ho, či ho tentoraz nestratí naozaj.

„Popravde, prišiel som ti vymlátiť dušu z tela, ale teraz...“ prehrabol si rukou husté tmavé vlasy a privrel oči. Nevedel, čo si o tom všetkom myslieť.

„Prečo si to teda neurobil?“

Harry si povzdychol a pozrel do jeho začervenaných modrých očí. Neodpovedal mu. „Urob pre mňa niečo, Ron. Pozbieraj sa, prestaň myslieť na Hermionu a nechaj ju žiť. Je šťastná. Ak im ešte raz skrížiš cestu, potom si to s tebou vybavím a raz a navždy zabudnem, že som ťa kedysi nazýval svojim priateľom.“

„Ak ma toto nepošle do Azkabanu, myslím, že ti to môžem sľúbiť... Iste, ak ma najprv neznesie zo sveta markíz.“

Harry sa pri tej poznámke chcel uškrnúť, ale odolal tomu pokušeniu. Tento rozhovor s Ronom mu vložil do hlavy chrobáka a začali v ňom hlodať pochybnosti. Keď vyšiel z ministerstva na čerstvý nočný vzduch, zhlboka sa nadýchol a uvažoval, čo spraviť. Ako by sa dalo overiť, že je pravda niekde celkom inde? Kam mal ísť? S kým to prebrať? Napokon sa rozhodol ísť domov. Potreboval sa vyspať. Ráno chcel navštívi Hermionu a potom sa uvidí...

***

Liečiteľ sa spokojne pousmial. „Vyzerá to viac ako dobre,“ pochvaľoval si, keď včas ráno previazali Severusovi ranu. Ten bol pri vedomí a od bolesti zatínal zuby.

„Čo s ním spravili?“ spytoval sa nevrlo a sykol, keď mu boľavú ranu stiahli kusom čistého plátna.

„Zatiaľ je v cele predbežného zadržania,“ odvetil vojvoda a úkosom pozrel na Harryho. „Ale...“

„Ale?“ ozval sa nebezpečne Severus a vrhol po ňom pohľadom.

„Harry má jednu teóriu,“ dokončila Hermiona miesto vojvodu.

„Teóriu?“ zamrmlal a zameral svoj pohľad na ňu.

„Barón si na nič z toho nepamätá,“ vysvetlil Draco. „Nevie ani o tom útoku v zimnej záhrade a nemá šajnu ani o tom poslednom.“

„Kto to teda bol, ak nie on? Veď k tomu útoku v záhrade sa priznal, či nie?“ opýtal sa Severus podráždene. Nechcel riešiť otázku barónovho osudu tak včasne.

„Ide o to, že to bol... i nebol on,“ odvetila Hermiona a povzdychla si. Keď liečiteľ dokončil preväzovanie, sama mu pozapínala košeľu a opatrne prikryla. Nebol by to priznal, aby vyžíval sa v pozornosti, ktorou ho zahŕňala. Vyhrieval sa v jej láskavosti a opatere ako užovka na hrejivom slniečku. Bol to veľmi príjemný pocit...

„Ak som správne pochopil, hovoríte o ovládaní Imperiusom?“ dedukoval a všetci svorne prikývli.

„Nechápte ma zle, nezastávam sa ho a jeho čin odsudzujem,“ riekol rozhodne Harry, „no príde mi obzvlášť podivné, že si na nič nespomína. I keď prihliadam na to, že bol v oboch prípadoch na mol.“

Severus sa zamračil. Ak by to bola pravda, naskytala sa tak otázka, kto za tými útokmi stál v skutočnosti, ak bol barón len neškodnou bábkou. A ak by to tak bolo, človek, ktorý to mal na svedomí bol horší a zradnejší ako štrkáč. Dával o sebe vedieť, no útočil zradne a zo zálohy, aby naňho nepadol ani tieň podozrenia.

„Je len jediný spôsob, ako zistiť, či bol barón pod Imperiusom alebo nie,“ povedal napokon unavene.

„Ach, lenže dokázať to bude... obtiažne,“ vložil sa do rozhovoru jeho krstný syn, ktorý hneď pochopil na čo jeho krstný otec myslí. „Tiež vyvstáva otázka, či to umenie niektorí z aurorov ovláda.“

„Bavíte sa o oklumencii?“ opýtala sa Hermiona a Severus zamyslene prikývol. Povzdychla si. „Neviem, čo na to povedať. Som zdesená jeho chovaním. Opovrhovala som ním, keď na nás zaútočil prvý raz a keď to spravil druhý krát, znenávidela som ho. A teraz ho mám ľutovať, lebo sa stal bábkou v niečích rukách? Chcela som, aby bol za svoje činy spravodlivo potrestaný, ale ak to neurobil vedome... Nezaslúži si potom naše odsúdenie a obvinenia, no tie útoky boli namierené proti nám. Sme teda stále v ohrození?“

Severusovi stislo srdce. Takto na to zatiaľ myslieť nechcel. Ale bol to holý fakt, ktorý musel vziať na vedomie. Lenže teraz? Keď bol nevládny, ako ju mal ochrániť? Dvakrát v svojej úlohe zlyhal! A to si tak starostlivo budoval povesť nepremožiteľného pomstiteľa v dueloch. Tá bola teraz v totálnych troskách! Dofrasa!

„Budeš ho teda žalovať?“ opýtal sa Draco, keď si otázkou znova získal plnú Severusovu pozornosť. „Je mi jasné, že si proti nemu vzniesol obvinenia už včera, ale... vo svetle týchto skutočností...“

„Nie,“ odvetil a pomädlil si unavene koreň nosa. „Ale bude trvať na tom, aby sa prišlo na príčinu toho, prečo si na svoje skutky nespomína. Ak sa ukáže, že bol pod vplyvom Imperiusa, obvinenia stiahnem, ak nie... Potom mi je to ľúto...“

„Chápem,“ ozval sa Harry. „Aj to je viac ako si zrejme zaslúži. Ak vám to nevadí, všetko zariadim,“ vložil sa ochotne do prípadu a vstával zo svojho kresla. Znova ho odčaroval na knihu viazanú v čiernej koži a položil ju na stolík.

I Draco sa postavil a naprával si habit. „I ja už pôjdem. Musím oznámiť uchádzačom o post pomocníkov pri príprave elixírov, že sa termín výberového konania prekladá, kým znova nebudeš fit.“

Severus prikývol. Celkom na to pri posledných udalostiach zabudol. „I ja pôjdem,“ riekla Hermiona a otočila sa k manželovi. „Už i tak som nechala uchádzačku o post guvernantky hodinu čakať. Dúfam, že nezdupkala,“ hlesla s obavami. „Vrátim sa, len čo to vybavím,“ šepla, naklonila sa k nemu a pobozkala ho na pery. Severusa jej otvorený prejav nežností prekvapil, no dvaja mladí muži pripravení na odchod a stojaci teraz pri dverách si jeho šok nevšimli. Rozlúčili sa s ním a vedno s jeho manželkou opustili jeho izbu.

***

Ostal s ním len Stephen Walden, usmievajúci sa popod svoje fúzy. „Vieš, úprimne ti závidím,“ riekol, keď sa dvere na jeho spálni znova zavreli.

Severus ho prebodol pohľadom a zamračil sa. „Pokojne sa môžeme vymeniť a ty sa hraj na nevládneho.“

Stephen sa naňho zaceril a pobavene sa rozosmial. „Nemyslel som práve toto. Tá rana bola ohavná, takú by som teda veru mať nechcel. Hovoril som o tvojej rozkošnej mladej manželke.“

Severusova tvár nadobudla nepreniknuteľný výraz. Jeho oči sa zahľadeli kamsi neprítomným pohľadom.

„Severus? Uvedomuješ si, aké máš šťastie?“ opýtal sa ho priateľ mäkkým hlasom. No jeho starý priateľ naňho ani nepozrel. „Povedal som, že jedného dňa budeš šťastný i ty. Bolo to v to ráno, keď som sa vrátil od pôrodu grófky Potterovej a oznámil ti, že má krásneho a zdravého syna. Zdá sa, že sa moje slová vyplnili.“

„Prestaň si zo mňa uťahovať,“ zavrčal Severus, ale vôbec to neznelo tak nahnevane, akoby si bol prial.

„Zdá sa mi to alebo si jediný, kto to nevidí?“ opýtal sa Stephen. Vstal z kresla, v ktorom predtým sedel mladý vojvoda a podišiel k svojej koženej brašni ležiacej na nočnom stolíku pri jeho posteli.

„Čo by som mal podľa teba vidieť?“

Stephen sa k nemu otočil, ústa zovreté do tenkej linky, v sivozelených očiach skúmavý výraz. „A ja som si myslel, že je v tejto domácnosti slepý Regulus,“ povzdychol si, keď si ukladal späť do tašky čisté plátna, vatu s gázou, fľaštičky s dezinfekčnými roztokmi a hojivú masť.

Severus len pretočil očami nad jeho teatrálnosťou, ale jeho slová mu neschádzali z mysle ani dlho potom, čo sa rozlúčili.