Očarované srdce - 17. kapitola
17. kapitola
Výstrel do tmy
Severus sa započúval do tlmeného hovoru vo vedľajšej spálni, ktorú obývala jeho manželka už tretí týždeň. Stál pri umývadle a práve si obzeral dokonale oholenú tvár, keď začul jej zvonivý smiech, sprevádzaný Asteriiným chichotom. Vzali ju k sebe ešte v teň deň, čo boli ohlásiť vyšetrovacím úradom strateného strýka. Vzdychol si a len čo si osušil mokrú tvár uterákom a zjemnil ju vodou po holení, vrátil sa do svojej izby, kde ho čakal komorník, aby mu pomohol obliecť sa. No Severus ho radšej poslal preč a obliekal sa sám, kvôli čomu sa komorník durdil a frflal, že je to jeho práca a prečo si ho tu potom vlastne drží. Severus jeho ponosy počúval len na pol ucha. Mohol ho zahriaknuť, ale nechcel. Obaja vedeli, že by stačil jediný pohľad a on by bol zmĺkol. Napokon, Humfry bol v ich rodine od nepamäti a v podstate bol preňho viac otcom ako jeho vlastný.
Keď si uväzoval smaragdovozelenú viazanku pod krkom už na tretí pokus, ľutoval, že svojho komorníka tak neuvážene vykázal. No odrazu sa na dvere spoločnej kúpeľne ozvalo zaklopanie a on vedel, že to nemôže byť nik iný ako jeho manželka. Vstúpila dnu a on si ju premeral obdivným pohľadom. V šatách z taftu farby polnočnej modrej a o niečo svetlejším odtieňom mušelínu, ktorý spolu s taftom dotváral viac ako elegantný trblietavý efekt šiat, s pásom zvýrazneným širokou a lesklou tmavomodrou stuhou, ktorá sa uväzovala vzadu a odhalenými ramenami vyzerala ako prekrásne zjavenie. Alebo jeho súkromná a zosobnená nočná mora. Cítil ako ho opanovalo vlastné vzrušenie. Mal chuť vyhlásiť núdzový stav a zaviesť okamžite náhradný program, vyzliecť ju zo šiat a konečne sa s ňou pomilovať tak, ako o tom sníval... Zahnal však tie dotieravé myšlienky a opäť sa raz riadil výlučne svojím rozumom. Hermiona nepotrebovala žiadne šperky, pretože ona sama bola skvostným drahokamom v jeho zbierke.
„Vyzeráte... úchvatne,“ vydýchol obdivne a bez rozmyslu odhodil viazanku bokom. Podišiel k stolu a načiahol sa po čiernej zamatovej kazete. O chvíľu jej pripínal na krk diamantový náhrdelník a na ruku jej nasadil náramok z rovnakého setu. Potom ukázal na náušnice v tvare malých hviezd. „Toto nezvládnem, budete si ich musieť pripnúť sama,“ riekol, obzerajúc si ju a v duchu uvažujúc nad tým, že mal ozaj nevýslovné šťastie, keď mu práve ona povedala svoje áno.
„Severus, ja... toľká nádhera,“ šepla hlasom zastretým emóciami, keď si v zrkadle prezerala svoj obraz. Akoby to ani nebolo ona. Otočila sa k nemu, keď si pripla i náušnice a pozrela mu do tváre. „Priveľmi ma rozmaznávate,“ hlesla a zatvárila sa nesúhlasne. „Nikdy som na takéto správanie nebola zvyknutá.“
Usmial sa na ňu a pohladil ju po líci hánkami prstov. „Teda je najvyšší čas napraviť to,“ odvetil spokojne a dovolil jej, aby si ho prehliadla i ona.
„Kde máte viazanky?“ opýtala sa ho a on ukázal na šuplík v otvorenej skrini. O tú, ktorú chcel použiť len zavadila pohľadom. Podišla k nemu a chvíľu sa v ňom prehrabávala, kým nenašla, čo hľadala. S úsmevom k nemu pristúpila. „Môžem?“ opýtala sa a z neho div nevyhŕklo, že ona môže čokoľvek. Potom pred ňou len poslušne stál a podriaďoval sa jej jednoduchým príkazom, keď mu zručne uväzovala viazanku rovnakej farby, akú mali jej šaty. Počkal, kým mu napravila golier na košeli a podišla k jeho stolíku, kde si predtým všimla diamantovú sponu. Použila ju na ozdobenie kravaty a spokojne sa usmiala. Vyzeral viac ako len neodolateľne. V tesných tmavomodrých nohaviciach, ktoré obopínali jeho stehná, v bielej košeli, striebornej veste s jemným vzorom a tmavomodrom kabátci so striebornými gombičkami vyzeral priam božsky.
„Myslím, že teraz už môžeme ísť,“ hlesla spokojne a chytila sa jeho podávanej ruky.
***
Cesta na ples MacMillanovcov netrvala dlho. Ich rezidencia stála o štyri bloky ďalej a Severus sa rozhodol použiť koč miesto krbu. Zdalo sa jej to príhodné a bol to rozhodne elegantnejší príchod, ako vykopŕcnutie sa z krbu. Okrem toho, nebudú zo seba musieť oprašovať popol, takže proti jeho výberu nemala žiadne námietky, ba naopak, vítala to. A tešila sa. V spoločnosti nebola viac ako mesiac. Po tom, čo ju lord Nott obťažoval a následne s ňou barón Weasley zrušil zasnúbenie na to ani nemala náladu. Ale tešila sa. Dúfala, že konečne uvidí nielen Harryho, ktorý sa u nich od svadby ukázal len raz, aj to v spoločnosti vojvodu a väčšinu času strávili so Severusom v pracovni, ale aj Ginnevru, svoju najlepšiu priateľku. Och a nepochybovala, že tam bude prítomná i jej sesternica Daphne v spoločnosti svojho manžela.
Sídlo MacMillanovcov bolo vysvietené ako palác. Už z ulice k nim doliehala príjemná melódia hudby a smiech pozvaných hostí, ktorí sa k nim stále schádzali. Ulica bola preplnená parkujúcimi kočmi a chcelo to všetku zručnosť pohoniča, aby vôbec našiel voľný kúsok miesta a zaparkoval. Severus jej pomohol vystúpiť a viedol ju do sídla kamenným chodníčkom. Cestou neprehovoril ani slovo a jej to vlastne vyhovovalo. Bola trochu nervózna a obávala sa nových klebiet, ktoré dnes večer určite rozvíri v spoločenskej smotánke ich príchod. Svoje plášte odovzdali vo vstupnej hale jednému z lokajov odetých v jasnožltých livrejach a Severus ju viedol priamo do tanečnej sály, kde bola väčšina hostí. Stisla mu ruku zrejme o niečo silnejšie, lebo vzápätí sa jej dotkol druhou, voľnou rukou v upokojujúcom geste. Ten dotyk mal na ňu priam zázračný účinok, pretože sa takmer ihneď uvoľnila. Vďačne sa naňho usmiala a vstúpila po jeho boku do preplnenej tanečnej sály, osvietenej pol tuctom krištáľových lustrov visiacich so stropu a ozdobených kyticami kvetov vo vázach na vysokých podstavcoch, kde na mierne vyvýšenom pódiu vyhrávalo sláčikové kvarteto sprevádzané jemnými tónmi očarovaného piana i flautou.
Priam bytostne na sebe cítila všetky tie zvedavé pohľady starších klebetných matrón i mladých debutantiek a šuškanie, keď vošli. Úkosom pozrela na svojho manžela, no ten bral všetko so svojím zvyčajným stoickým pokojom. V duchu si povzdychla. Kiež by sa i ona mohla tak odosobniť. Odrazu sa k nim niekto nahrnul ako veľká voda. Boli to samotní hostitelia, aby ich privítali.
„Markíza,“ uklonil sa Hermione vysoký, štíhly a plecnatý pán s plešinou na hlave. „Markíz,“ sklonil sa i pred Severusom. „Sme nesmierne poctení, že ste prijali naše pozvanie.“
Hermiona sa na nich prívetivo usmiala, jej manžel len stroho kývol hlavou a za pozvanie poďakoval.
„Cíťte sa tu ako doma,“ švitorila nadšene pani domu, obdarená kyprými tvarmi, odetá do róby ladenej v tmavohnedých odtieňoch. V ušiach, na krku i na ruke sa jej ligotali šperky osadené jantárom. „Vo vedľajšej miestnosti je malé občerstvenie,“ oznamovala im jedným dychom, „a vzadu je vstup do kartárskej miestnosti, ak by ste mali záujem, drahý markíz.“
Severus len nonšalantne prikývol a venoval jej nepreniknuteľný pohľad. „Ďakujem, madam,“ riekol a obrátil sa k svojej manželke. „Myslím, že som v dave zbadal vašu sesternicu, drahá. Patrilo by sa ich pozdraviť, čo poviete?“
Hermiona nadšene prikývla a obaja opustili spoločnosť svojich hostiteľov. Jej sesternica ju tiež zbadala a zakývala jej. Keď sa k nim konečne dostali, Daphne ju objala. V zelených hodvábnych šatách pôsobila ako víla medzi tým húfom ostatných dám.
„Hermiona, si taká nádherná,“ štebotala jej pri uchu, stále ju objímajúc. Keď ju konečne pustila o krôčik poodstúpila, aby si ju dôkladne obzrela. Oči jej žiarili ako hviezdy.
„A to mi hovorí kráľovná tohto večera,“ vrátila jej kompliment Hermiona a pozdravila sa s lordom Woodom. „Rada vás vidím, Oliver.“
„Potešenie na mojej strane, mylady,“ usmial sa na ňu a pobozkal jej ruku v hodvábnej rukavičke siahajúcej po až po lakeť. „Markíz,“ pozdravil i jej manžela a o chvíľu sa tí dvaja zabrali do rozhovoru o obchodoch. Lord Wood totiž počul, že niečo chystajú spolu s lordom Potterom a mladým vojvodom Malfoyom a chcel vedieť podrobnosti. Severus mu zdvorilo odpovedal na otázky, i keď práve teraz nemal chuť baviť sa o obchodoch.
„Ako sa má Asteria?“ opýtala sa Daphne ustarostene.
„Má sa dobre, vzhľadom na okolnosti,“ odvetila Hermiona.
„Mala som trvať na tom, aby šla bývať k nám. Dúfam, že vám jej prítomnosť neprekáža,“ starala sa Daphne, ktorú to škrelo a bola by radšej, keby mala sestru pod dohľadom ona. Nechcela Hermione priťažovať, veď už i tak jej ich rodina spôsobila priveľa problémov a ešte viac starostí, ktoré sa zdá sa nemali konca kraja.
„Nie, som rada, že mi robí spoločnosť. Okrem toho, veľmi si rozumie s malým Garrickom. Tak veľmi by som si priala, aby sa stal zázrak a on začal hovoriť,“ priznala sa skormútene. „Možno by to vrátilo chuť do života i jeho otcovi, ktorý na tom tiež nie je lepšie, hoci sa na svet okolo seba usmieva. Viem, že vnútri sa trápi.“
Daphne ju chytila za ruku a jemne jej ju zovrela vo svojich dlaniach. „Neviem si ani len predstaviť, čo by sme si bez teba počali,“ priznala a v očiach jej zaihrali slzy.
Hermiona si povzdychla. Čo mala na to povedať? Na rozdiel od Daphne verila tomu, že by sa len tak nevzdali a niečo by vymysleli. Bola si istá, že by jej sesternica v sebe našla toľko odvahy, aby sa skôr, či neskôr vzoprela despotickému otcovi.
„Zatancujeme si?“ ozval sa Severus a ona naňho vďačne pozrela. „Ospravedlníte nás?“ otočil sa k dvojici a len čo obaja prikývli, nasledovali ich i oni na tanečný parket.
Tancovali spolu jediný tanec v pomalých tónoch waltza, kým sa odrazu neobjavil Harry a prevzal si od Severusa jeho nádhernú partnerku priamo na parkete po skončení prvej piesne. Severus naňho síce nepekne zagánil, ale odovzdal mu Hermioninu ruku s tým, že verí, že mu ju v poriadku vráti. Hermiona sa tomu síce začudovala, ale Harry nie, lebo si všimol jeho pohľad, ktorý smeroval k miestu, kde postával barón Weasley. Prikývol a len čo hudba začala hrať, viedol Hermionu po tanečnom parkete v krokoch pomalého slowfoxu.
„Kde si sa naučil tancovať?“ opýtala sa ho prekvapene, vedomá si toho, že mu to nikdy príliš nešlo.
Venoval jej široký úsmev. „Mal som dobrého... učiteľa,“ pošepol jej s nezbednými ohníčkami v zelených očiach.
„Učiteľa?“ šepla trocha rozpačito a on prikývol.
„Ale bude to naším tajomstvom, dobre?“ riekol a následne ju donútil odprisahať, že nikomu nič neprezradí.
„Vyzeráš šťastne, Hermiona,“ povedal po chvíli, keď ju pozoroval. Usmievala sa a oči jej priam žiarili. Vlastne, spokojnosť vyžarovala z celej jej útlej osoby. Ako farebná aura, čo pôsobí ako gloriola.
„Ja som šťastná, Harry,“ priznala sa bez okolkov.
„Takže si v manželstve s markízom spokojná,“ skonštatoval a bol tomu len rád.
Prikývla. „Nemohla by som byť spokojnejšia. Je to muž, ktorého si nesmierne vážim a ctím. Možno by si to o ňom nepovedal, no je nesmierne citlivý a duchaplný. Vnímavý a pozorný. Vedel si, že sa stará o svojho priateľa Regula už niekoľko rokov potom, čo ho zachránil? Vedel si, že prichýlil i jeho syna? Je to úžasný človek, Harry.“
„Som rád, že to tak vidíš. Severus nemá práve jednoduchú povahu, no stačí ho len bližšie spoznať. O Regulovi a Garrickovi som vedel, hoci som netušil, či sú nejako rodinne spriaznení.“
Harry sa ani slovkom nezmienil o jej bývalom snúbencovi, ktorý tu bol tiež a celý čas ich sledoval. Keď tanec končil, videl, že sa Ron chystá priblížiť, no nemohol to dopustiť a žiaľ, Severus nebol nikde nablízku. Rýchlo však zasiahol vojvoda, ktorý pochopil Harryho nemú prosbu o pomoc a bol pri nich skôr, ako sa barón stihol rozkývať. Keď ryšavý mladík videl, že mu korisť prebral plavovlasý vojvoda, iba zlostne zaťal zuby a požiadal o tanec svoju mladšiu sestru, lady Ginnevru.
S lordom Malfoyom tancovala dva tance po sebe, na barónovu zlosť. Najprv rýchlejšia polka a potom polonéza. Síce sa trochu zadýchali, ale vôbec jej to neprekážalo a zdvihla sa jej nálada.
„Myslím, že svojmu krstnému otcovi závidím,“ vyhlásil jej partner šeptom, keď sa obaja trochu vydýchali pri druhom, o niečo pomalšom tanci.
„Prečo?“ zasmiala sa.
„Pretože našiel svoje šťastie,“ odvetil jednoducho Draco. „Možno to na prvý pohľad nevidno, no pod tou chladnou maskou cerí zúbky v širokom úsmeve.“
Hermiona sa pobavene rozosmiala nad jeho prirovnaním, len čo si skúsila predstaviť svojho manžela tak, ako ho opísal jeho krstný syn.
„Viete, že na vás lady Parkinsovnová celý čas upiera zbožný pohľad?“ podpichla ho, na čo sa zatváril nie práve nadšene a podpichnutie jej vrátil.
„Presne ako na vás barón Weasley. Obaja máme čo robiť, aby sme sa im zdarne vyhli,“ dodal a potom sa na ňu pozrel. „Vy so mnou nesúhlasíte? Podľa vás Severus nie je šťastný?“ opáčil, lenže na toto mu odpoveď dať nemohla. Netušila, či je jej manžel šťastný. Ona bola, to áno, ale on? Až teraz si naplno uvedomila, ako málo sa oňho zaujímala. Iste, trávili spolu čas a ona ho spoznávala a čím viac ho poznala, tým viac sa jej páčil, lenže... nezaujímala sa oňho tak, akoby manželka mala. Tri týždne trávili od sobáša v oddelených spálňach, tri týždne od neho prijímala občasné dotyky a vášnivé bozky, ktoré ju dokázali rozpáliť viac ako tie, ktoré doteraz poznala. V duchu si uvedomila, že po ňom túži, ale nebola by to priznala. Sľúbil jej čas a ona sa mu nechcela opäť nehanebne ponúkať. No viac sa bála toho, že ju znova odmietne.
„Neviem,“ šepla napokon. „Ale dúfam v to. Chcem, aby bol šťastný. Zaslúži si to,“ povedala s posvätnou úctou a Draco spokojne prikývol.
„Naozaj si vybral výborne. Som rád, že ste to práve vy, mylady,“ hlboko sa jej uklonil v momente, keď hudba dohrala. Len čo ju odviedol, aby sa občerstvili, do tanca ju v ďalšom kole vyzval lord Wood, kým sa Draco ostal venovať jeho manželke Daphne a Harry tancoval s lady Ginnevrou.
***
Severus zložil karty na stôl. Znova vyhral, čo preňho nebolo žiadnym prekvapením, no jeho spoločníci sa netešili. „Pre dnešok som skončil. Je čas venovať sa dáme,“ povedal a vopchal si cinkajúce galeóniky do vrecka kabátca. Naschvál sedel tak, aby mal dobrý výhľad do tanečnej sály. Videl, ako s jeho manželkou tancoval chvíľu lord Potter, potom jeho krstný syn a na dôvažok i lord Oliver Wood. Ale videl i to, ako sa k nej snaží dostať ten pojašený, ryšavý barón a jemu sa to vôbec nepáčilo. V duchu len škrípal zubami, nad opovážlivosťou najmladšieho Weasleyho.
„Veru, o takú mladú žienku sa treba dobre postarať, aby si nenašla náhradu,“ poznamenal podnapitý a alkoholom príliš posmelený lord Baltazar Moon.
Severus ho iba spražil prísnym pohľadom, na čo sa muž v stredných rokoch mierne začervenal, no Severus si nebol istý, či to nebolo spôsobené účinkom vypitého množstva alkoholu.
„Veď som nepovedal nič zlé, ženy to tak robia, či nie?“ ohradil sa, hundrúc teraz za Severusovým chrbtom. „Je pre ňu starý.“ Mávol nedbalo rukou a nestaral sa, kto to všetko môže počuť.
„Ty si starší a máš rovnako mladú ženu!“ osopil sa naňho ktosi, ale Severus si ich nevšímal. Miesto toho sa zahľadel na svoju pôvabnú manželku, ktorá sa zhovárala s lady GInnevrou. Vykročil priamo k nej, keď hudba znova začala hrať. Túžil sa jej dotýkať, túžil ju zvierať vo svojom náručí a už nikdy nepustiť, keď mu cestu zastal nič netušiaci barón.
Uklonil sa pred jeho manželkou a požiadal ju o tanec. Hermiona na malú chvíľu skamenela, no len kým nepocítila na páse objatie svojho manžela.
„Je mi ľúto, lord Weasley, ale ako jej manžel si na ňu vyhradzujem každý ďalší tanec,“ uzemnil ho a vzápätí odviedol Hermionu na parket, kde sa zamiešali medzi ostatné páry v tanečných krokoch valčíka. Severus ju držal s ľahkosťou a predsa v pevnom objatí. V jeho náručí sa dokonale uvoľnila a upokojila, z mysle celkom vypustila baróna. Stačilo, aby pozrela do jeho čiernych očí. Keď tanec skončil, Hermiona ho požiadala, aby si zašli po nejaké občerstvenie. Vyhovel jej a voviedol ju do vedľajšej miestnosti, kde od sluhov dostali poháre lahodného brusnicového vína.
„Videli ste ich zimnú záhradu?“ opýtal sa jej po chvíli, no ona pokrútila hlavou. „Mali by sme to napraviť, je azda najkrajšia v celom Londýne.“
Severus s ňou vykĺzol von zo salóna a viedol ju do presklenej zimne záhrady na konci chodby pravého krídla rozľahlého domu. Jednoduchým kúzlom zistil, či sú jediní obdivovatelia, kým sa rozhliadala okolo a zavrel za nimi dvere. V záhrade boli cestičky dláždené svetlým mramorovým kameňom, všetky možné skleníkové rastliny, vzácne druhy kvetov ako napríklad čierna orchidea, tropické ovocné stromy a zopár lavičiek. Miestnosť bola sporo osvetlená žiarou sviec vznášajúcich sa vysoko vo vzduchu vo farebných lampiónoch, čo záhrade dodávalo na čarovnosti a väčšej intimite. Za ňou sa rozprestierala široká terasa s výhľadom na mesto osvetlené pouličnými lampami. Bola to síce krásna záhrada, ale Hermione sa nezdala o nič krajšia ako tá v ich sídle. Okrem toho, chýbala jej tu kamenná fontána, malý mostík nad umelo vytvorenou riečkou a spev exotických vtákov. Lenže na tom teraz pramálo záležalo. Mala totiž dôvodné podozrenie, že ju sem manžel priviedol z jediného dôvodu. Aby boli chvíľu osamote. V duchu sa tomu len potešila a rozhodla sa vychutnať si jeho bezprostrednú blízkosť. Usadila sa na najbližšiu lavičku a on si sadol bokom k nej, aby jej videl do tváre. Pohár s nedopitým vínom jej vzal z ruky a spolu so svojím položil na chodník. Bledá tvár mu v mesačnom svite mierne žiarila a čierne oči sa leskli. Mohla sa len domnievať, že túžbou.
„Hermiona,“ šepol a nechal jej meno nežne skĺznuť po svojom jazyku.
Zmohla sa iba na tiché: „Áno?“ Očami sledovala ako vzal do dlaní jej ruku a zvliekal jej z nej hodvábnu rukavičku pomalými pohybmi štíhlych prstov.
„Bavíte sa dobre?“ opýtal sa zastretým hlasom a ona ledva prikývla, keď zdvihol jej ruku k svojim ústam, pobozkal jej každý jeden prst a potom vnútornú stranu zápästia. Jeho nežnosť ju odzbrojila. Keď sa k nej sklonil, aby ju pobozkal, bez zaváhania pootvorila pery a poddala sa mu. V jeho náručí sa rozsypávala a všetky racionálne myšlienky strácali význam. Pocítila slabosť a uvedomila si, že môže byť len rada, že teraz sedí. Rozochvené ruky mu položila na krk a vošla mu prstami do vlasov na zátylku, jemných ako hodváb.
V snahe dostať sa k nej čo najbližšie ju pritlačil na operadlo drevenej lavičky. Keď od nej na chvíľu odtrhol pery a poodtiahol sa, roztrasenými prstami jej nežne prešiel po líci. Nedokázal sa ovládnuť. Chutila tak sladko a on si ju chcel vychutnať. Znova ju pobozkal. Hladný, náruživý tlak jeho perí poľavil a preniesol sa na viečka, čelo i nos. I cez vrstvy oblečenia cítila z jeho tela sálať príjemnú horúčosť, ktorá ju rozpaľovala. Jeho mäkké, horúce pery jej skĺzli po hrdle na hruď až do výstrihu. Bolo to prvý raz, čo sa jej pokúsil dotknúť odvážnejšie a ona v duchu zajasala. Zasunul prsty do živôtika jej šiat a nežne hladkal mäkké vankúšiky prsníkov, no neuspokojil sa s tým. Netrpezlivo jej odtiahol obrubu živôtika a horný lem korzetu. Hermiona sa nehýbala, iba zhlboka dýchala a užívala si všetky tie neopísateľne príjemné pocity. Neuvedomila si, kedy jej zo šiat stihol vyslobodiť prsník. Stalo sa to až vo chvíli, keď ju na hrudi pošteklil jeho dych a ústa priložil k svetloružovej bradavke. Zahryzla si do pery, aby potlačila výkrik rozkoše, ktorý sa jej nezadržateľne dral z hrdla. Každé zakrúženie jazyka jej vystreľovalo slastnú páľavu od korienkov vlasov až po prsty na nohách. Zaborila mu ruky do vlasov, telo sa jej prehýbalo pod dráždivými, nežnými ústami. Tak veľmi si želala, aby neprestal...
Keď jej bradavka stuhla, vrátil sa ústami na jemnú pokožku na hrdle. „Mia.“ Hlas mal chrapľavý. Opäť ju náruživo pobozkal, držiac medzi prstami stvrdnutú bradavku. Nežne ju stískal a žmolil, kým sa od príjemného vzrušenia nevrtela a nevzdychala pod ním od rozkoše. „Chcem...“ Prežrel slová a odrazu zmeravel, z celkom nevysvetliteľného dôvodu.
„Čo...“ nevládala pokračovať. Keď sklenenou miestnosťou preletel zelený záblesk vrhnutej kliatby a ožiaril ju svojím jedovatým svetlom, Severus ju strhol za seba a tlmene zahrešil. Lenže to už mal prútik v ruke. Počuli dupot nôh, keď niekto bežal preč potom, čo tú kliatbu vypálil.
„Si v poriadku?“ opýtal sa jej a ona rýchlo prikývla.
„A ty?“ opätovala mu otázku.
„Nič mi nie je,“ odvetil a vzápätí zamrmlal kúzlo, ktoré mu malo prezradiť prítomnosť cudzej osoby v skleníku. Nik tam však nebol, no dvere boli pootvorené, čo jasne napovedalo, že mali nevítanú spoločnosť.
„Vrátime sa domov?“ opýtala sa Hermiona, teraz znova náležite upravená, no v tvári sa jej zračili obavy. Prikývol. Nemali tu viac čo pohľadávať. V duchu posielal do horúcich pekiel toho idiota, čo mu skazil príjemnú chvíľu s manželkou, no i ďakoval. Bol taký vzrušený, že by si ju bol vzal hádam priamo tam na lavičke. A to predsa nemohol... Ešte nie...
************************************************************
Čestne priznávam, že námet na scénu v záhrade na napadol bezprostredne, no využila som nejaký opis z knihy od L. Kleypas - Zveď ma za úsvitu. Je to len preto, že neveľmi rada píšem tieto šteklivé scény, keď nemám náladu, lebo potom ma obchádzajú i nápady :D Tak som si trošku pomohla, dúfam, že sa vám to bude teda páčiť. Aspoň nejaká lastovička...
K tomu moru komentárov ohľadom tanca - inak vďaka za pomoc Nadin :)
Polka - je tanec v 2/4 takte, ktorý vznikol okolo roku 1830 v Čechách. Pôvodne sa volal „maděra“, ale podľa svojho polovičného rytmu bol premenovaný na „půlku.“ Tento názov sa neskôr zmenil na *polku*, zrejme ako výraz sympatií k národne utlačovaným Poliakom (povstanie v roku 1830.) Podľa iného prameňa však na počesť poľskej speváčky Esmeraldy. Aurotom polky Esmeralda a vôbec prvej tlačenej polky je František Matej Hilmar, ktorý skomponoval i niektoré ďalšie...
Polonéza - je svojím pôvodom vznešený poľský procesný tanec, tancovaný pármi dokola v tanečnej sále, hudba je v trojdobom metre a miernom tempe. Podoba samotného tanca je odvodená z taniec polski, 18. stor. – táto forma bola postupne odvodená od tanca chodzony (chodeného), populárneho v 17. stor., kde bol známy predovšetkým ako pieszy (pešiak) alebo i tanec chmielowy (poskočný). Neskoršia forma mala tiež svoje korene vo folklórnych svadobných tancoch, z ktorých sa následne vyčlenila a vstúpila do tanečného repertoáru šľachty. Dvorský polonéza tak bola následne hraná hudobníkmi na galeriách rozľahlých uvítacích salónov, zatiaľ čo slávnostne oblečené zhromaždenie pod nimi tancovalo v procesných figúrach. V tejto forme bol tanec prenesený do nanajvýš urodzeného prejavu poľského národného ducha a stal sa postupom času najprezentovanejším poľským tancom v Európe.
Komentáre
Prehľad komentárov
Parádní dílek. Už nám to značně jiskří. Prej, že je na ni starý! Pouhá závist!
Ovšem ta kletba! Kdo to byl? Žeby ten zrzavý šašek?
: D
(miriabar, 26. 10. 2010 14:41)
Tess, ty ma zabiješ! Táketo scény písať...a ja na rozdiel od Intruitus nemám chlapa! :D:D:D Bolo to dokonalé...ale toho...(hľadám správny výraz)... idiota, čo ich vyrušil by som na Severusovom mieste asi zahlušila...dúfam, že to bol len nejaký žiarlivý "mládenec" a nie niečo vážnejšie...
"no pod tou chladnou maskou cerí zúbky v širokom úsmeve" - toto bolo za sto bodov...proste dokonalé, ako vždy...ďakuje za pokračovanie!!!
óóó ta vášeň
(Intruitus, 26. 10. 2010 0:17)Byla to velmi krásná kapitola a dostala mě docela do varu, ještě že mám chlapa doma a můžu se k němu přitulit...chichichi...vážně pěkný, děkuju!
Tess,
(Nadin, 25. 10. 2010 21:45)
Pre tento raz som domáci škriatok, ktorý neposlúcha...
A ešte mi napadla polonéza.http://cs.wikipedia.org/wiki/Polon%C3%A9za
nadin
(Tess, 25. 10. 2010 21:24)a čo si, domáci škriatok? :D dobre, mrknem na to ešte raz
Tess,
(nadin, 25. 10. 2010 21:07)
V tom odkaze, čo som Ti posielala je to zhrnuté asi najlepšie, čo sa mi podarilo vyhrabať.
Ešte možno valčík : http://blog.oasered.sk/200710/tanec/spolocenske-tance/historia-tanecneho-umenia/
Chjo, idem si privrieť uši do dvierok od krbu...
nadin
(Tess, 25. 10. 2010 20:27)
merlinenku, to je fakt v poho :) práve ma napadlo, že ak vieš o nejakých dvoch podobných tancoch z tej doby, daj návrh a ja to zmením, mne sa hľadať teraz už fakt nechce... Napadla ma napríklad aj štvorylka, lenže to sa tancuje *hromadne* a ešte ten charleston, ale fakt neviem...
ak máš primeranú náhradu, rada to opravím :)
Tess,
(nadin, 25. 10. 2010 20:19)A vieš čo? Máš pravdu! Veď sú kúzelníci a môžu byť popredu pred "muklami"! A ja už bude fakt ticho, aj keď tam dáš, že si posielali správy mailom. Sľubujem! Čestné smrťožrútske!
nadin
(Tess, 25. 10. 2010 20:07):D vieš, potrebovala som niečo, čo by tancovali len v pároch, takže myslím, že až na ten quickstep a možno i slowfox som sa celkom trafila. Mohla som síce možno použiť charleston, ale... už to meniť nebudem :D ale fakt dík
nadin
(Tess, 25. 10. 2010 20:00)ja som si to pozerala, oceňujem snahu :D ale rozhodla som sa na to vykašľať :)
Tess,
(nadin, 25. 10. 2010 19:25)
Kapitolka bola zas neskutočná a ku koncu príjemne mrazivá. tie popisy oblečenia boli tak živé, že som mala Hermionu, Severusa i Daphne pred očami ako obrázky.
A nebola by som to ja, keby som nemala nejaké ale...
Neviem úplne presne obdobie, do ktorého si zasadila svoj príbeh, ale tipujem tak druhú polovicu 19. stor. Takže, pár tancov ktoré si spomínala, vtedy tancovať nemohli. Pozri tu: http://blog.oasered.sk/200710/tanec/spolocenske-tance/historia-tanecneho-umenia/
Očakávam Tvoje Avady...
naprosto spregy
(Nade, 28. 10. 2010 8:53)