Očarované srdce - 11. kapitola
11. kapitola
Svadobné zvony a Krvavá dáma
Zdalo sa, že sú všetci, až na lady Asteriu Greengrassovú spokojní. Len ona chodila v posledných dňoch s hlavou v smútku. Na jednej strane ju tešilo, že Hermiona unikne spod zhubného vplyvu jej otca, na druhej sa obávala o vlastný osud. Bolo to veľmi nepríjemné a ponižujúce, keď ju otec na Hermioninej zásnubnej večeri predstavil lordovi Malfoyovi. Asteria síce musela uznať, že jeho vzhľad je viac ako očarujúci a nejedna dáma po ňom isto vo svojich snoch vzdychala, ale ona rozhodne nie. Bála sa však urobiť čokoľvek otcovi napriek. Z posledného trestu jej ostala ozaj veľmi živá a nepekná spomienka. A teraz s ním mala ostať celkom sama. Jej staršia sestra sa vydala a čoskoro ju opustí i Hermiona.
Prechádzala sa v záhrade popri záhonoch dávno odkvitnutých ruží, pod nohami jej šuchotalo opadané pestrofarebné lístie, keď na ňu zozadu niekto zavolal. Otočila sa za známym hlasom. Na verande stála nielen Hermiona, ale i Daphne. Zvýskla od radosti a rozbehla sa k nim, len aby mohla sestre vpadnúť do náručia. Nevideli sa dobré dva týžne, lebo Daphne s lordom Woodom odišli na svadobnú cestu do Francúzska.
„Daph,“ šepla, keď pocítila jej jemné zovretie. Len čo sa od nej odtiahla, pobadala na jej akúsi zmenu, ale nevedela ju presne definovať. Jej sestra bola iná, žiarila šťastím a spokojnosťou. A tiež láskou.
„Ideme dnu a dáme si šálku čaju? Vonku je predsa len chladno,“ pripomenula im Hermiona a tuhšie sa zabalila do pletenej pelerínky, ktorú mala prehodenú okolo pliec.
„A otec?“ opýtala sa vystrašene Asteria, lebo si spomenula na jeho varovanie. Nechcel Daphne viac v tomto dome vidieť. A ani vo svojom živote. Sklamala ho, podviedla a on ju zavrhol.
„Nie je tu,“ oznámila jej pokojne Hermiona. „Okrem toho, zabúdaš, že už nie sme sami,“ šepla, mysliac na svojho snúbenca, ktorý sa stále zdržiaval v dome.
„Och, iste,“ hlesla Asteria spokojne a schmatla sestru pod pazuchu, len aby ju konečne vtiahla dnu.
Všetky tri sedeli v salóne a veselo trkotali o Daphninej svadobnej ceste, kým im nepriniesla slúžka plne naložený podnos nielen čajom, ale aj mliekom, cukrom a čajovými, škoricovými a zázvorovými koláčikmi. Nalievania čaju sa ujala Daphne, keď im popri tom rozprávala ako sa mali vo Francúzsku, čo všetko videli a kde všade boli. Stále si pamätala, že Hermiona pije čaj bez cukru, s trochou mlieka a jej sestra si ho osladzuje dvoma lyžičkami cukru. Len čo im podala šálky, siahla do skrytého vrecka svojej širokej zamatovej sukne a vytiahla odtiaľ dve krabičky. Jednu podala Hermione a druhú svojej sestre, keď ich zväčšila na pôvodnú veľkosť.
„Dúfam, že sa vám budú páčiť,“ šepla radostne a v tvár jej horela očakávaním, čo povedia na darčeky, ktoré pre ne vybrala. Asteria bola v rozbaľovaní daru rýchlejšia ako Hermiona, ktorá mala dokonca i o niečo menšiu krabicu.
„Nádhera!“ vykríkla Asteria a opatrne zdvihla z krabice krásne svetlomodré šaty, doplnené nielen brošňou na šatách farby polnočného zafíru, ale i tými najjemnejšími čipkami a kvalitným vypracovaním. Nádherné taftové šaty dopĺňal i hodváb, ľahký a hebký na dotyk ako pavučinka.
„Takže sa ti páčia?“ opýtala sa jej sestra a Asteria vstala z pohovky, aby ju mohla znova objať a azda donekonečna opakovať, že si taký nádherný dar azda ani nezaslúžila, kým Hermione sa na lícach pri prezeraní svojho daru objavil jasný rumenec.
„Tieto šaty som ti kúpila na výnimočnú príležitosť akou nepochybne bude Hermionina svadba,“ odvetila a jej sestra horlivo prikývla.
„Aj tak by som vo svojom šatníku nenašla lepšie a krajšie. Ešte raz ti veľmi pekne ďakujem,“ riekla zvonivým hlasom a zaklapla veko krabice. „Idem si ich hneď odniesť do izby a nájdem im miesto v skrini.“
„Nechaj to pokojne spraviť Emmu,“ podotkla so smiechom Daphne, ale jej sestra roztopašne pokrútila hlavou a už jej nebolo.
Daphne sa otočila k Hermione, ktorá tiež práve zatvárala svoju krabicu. Líca jej stále blčali ako divé maky a ona presne vedela prečo. Vstala zo svojho kresla a prisadla si k nej.
„Páči sa ti?“ opýtala sa s úsmevom hrajúcim na perách a odtisla krabicu, aby si k nej mohla prisadnúť.
„Daphne, ja...“ začala, ale zahryzla si do jazyka. „Je to naozaj krásne. Nič krajšie som predtým nielen nemala, ale ani nevidela. Ale prečo?“
„Pretože to bude tvoja svadobná noc, Hermy,“ odvetila pokojne a vzala jej ruku do svojich dlaní. „Viem, že toho muža nemiluješ, ale napriek tomu si súhlasila so zásnubami a termín sobáša je predo dvermi. Isto k nemu cítiš aspoň nejakú náklonnosť, hoci je to len sobáš z rozumu, či nie? Okrem toho, veľmi sa na tvoju svadbu teším, bude iná ako bola tá moja. My sme sa s Oliverom museli brať na rýchlo a bez rodiny, ale bol to muž, ktorého si vybralo moje srdce a ja nemám čo ľutovať. Nebolo to síce to, o čom som ako dievča snívala, ale i tak to bolo nesmierne romantické. Hermiona neboj sa, všetko dobre dopadne.“ Daphne odrazu posmutnela a dívala sa na ňu takým previnilým výrazom, no Hermiona netušila prečo, kým sa jej sesternica znovu nerozhovorila. „Viem, že keby nebolo môjho otca, nič z toho by sa teraz nedialo. Cítim sa preto tak trochu vinná.“
„Ale to nemusíš. Ty nie si zodpovedná za činy a konanie svojho otca,“ uistila ju Hermiona a opätovala jej úsmev.
„Ale som. Terry mi povedala, čo ti urobil, keď sme odišli a ver mi, že si to vyčítam, ale teraz... teraz som konečne spokojná.“
Hermiona sa zamračila, lebo nechápala kam tými slovami jej sesternica miery. Daphne sa veselo zasmiala a stisla jej ruku. „Nechápeš ma, pravda?“ opýtala sa a Hermiona pokrútila hlavou. „Hoci si mi predstavila makríza až dnes ráno, prekukla som ho azda skôr ako ty, ktorá ho poznáš dlhšie.“
„Prosím?“ Teraz bola Hermiona úplne zmätená.
„Naozaj si si nič nevšimla?“ opýtala sa Daphne prekvapene a blažene si povzdychla. Jej oči dostali snivý výraz a ružové pery sa roztiahli do mierneho úsmevu. „Hermiona, hneď na prvý pohľad bolo zjavné, že tomu mužovi na tebe záleží, nehovoriac o tom, ako sa mu páčiš. Všimla som si, aký je k tebe pozorný a vnímavý ku každému slovu, ktoré vypustíš z úst. Keď sa na teba pozerá... Neviem ako to presne opísať slovami, ale presne taký pohľad vídam u svojho Olivera denne. Ver mi, že si si nemohla vybrať lepšieho manžela a som si istá, že markíz je pre teba ten pravý.“
Hermiona očervenela ešte viac. Skutočne si nič z toho nevšimla alebo sa to len pokúšala nevidieť? Lenže teraz ju trápilo niečo iné a ona nevedela ako začať.
„A čo... svadobná noc?“ opýtala sa jej ostýchavo.
„Nemáš sa čoho obávať,“ šepla jej Daphne sprisahanecky a hlas jej znova zazvonil roztopašným smiechom, keď ju objala. „Je to niečo neopísateľne nádherné.“
***
Dva dni pred svadbou ju navštívil lord Potter. Pobozkal ju na obe líca a zovrel ju v náručí dlhšie, akoby sa patrilo. Lenže on bol jej priateľom...
„Nerozmyslíš si to?“ šepol jej do vlasov.
Len čo to však vyslovil, jeho priateľka sa od neho odtiahla. „Nie,“ odvetila rozhodne a pokrútila hlavou. „Dala som mu svoje slovo a mienim ho dodržať.“
„Prečo to robíš? Z vďaky? Prečo si nemohla súhlasiť s tým, aby sme sa vzali my dvaja?“
Hermiona na moment privrela oči a prerývane sa nadýchla. „Pretože by to nebolo správne, Harry.“
„Si si istá? Ešte stále ťa môžem uniesť do Gretna green a prinútiť ťa, aby si si vzala mňa,“ nadhodil i túto možnosť, ktorá sa mu v poslednom čase pozdávala viac ako Hermionin sobáš s markízom z Cudworthu.
„Ak by si to spravil, musela by som ťa prekliať,“ odvetila prosto, ale on vedel, že to myslí smrteľne vážne. „Pozri, nebude to síce sobáš uzavretý z lásky, ale nikto nevraví, že to nebude dobré manželstvo. Markíz je ku mne ohľaduplný a veľkorysý. Mal by si vidieť, koľko mi visí v skriniach nových šiat a koľko mám nových topánok. Nástojil na tom, že musím mať novú garderóbu a nechcel za to... nič,“ odvetila, hoci sa pri posledných slovách začervenala. Nebola tak celkom pravda, že za to markíz nič nechcel. Chcel a aj si to s jej dovolením vzal. Lenže ak by nebola naliehala, že mu nechce ostať nič dlžná, zrejme by sa to nebolo stalo. A on ju teda požiadal o jeden bozk. Najprv síce myslela na to, že ho odmietne, lenže... prečo by vlastne mala? Boli zasnúbení a snúbenci sa predsa bozkávajú, nehovoriac o tom, že bozkávanie tohto muža bude patriť medzi jej... manželské povinnosti. A potom, keď si spomenula na ich prvý bozk, ktorý mala ešte stále v živej pamäti a už len pri zmienke o ďalšom bozku sa jej telo rozochvelo očakávaním na ten ďalší... Nevidela dôvod, prečo ho odmietnuť. Bolo to od nej ľahkomyseľné, že si sama stala na špičky, aby sa mohla dotknúť perami jeho teplých úst? Cítila ako vtedy na moment zadržal dych a keď sa ich pery spojili, vtiahol ju do takého bozku, že sa s ňou v okamihu roztočil celý svet. Keby ju nebol držal v náručí, padla by mu k nohám ako handrová bábika. Ešte dlhú chvíľu potom sa z toho bozku spamätávala.
„Hermiona?“ ozval sa Harry znepokojene. „Si v poriadku?“ Vytrhol ju tak z myšlienok a ona nadobudla znova ten svoj zaťatý výraz, ktorý vystriedal zasnenie v jej tvári. „Pýtal som sa, či by si odmietla i baróna Weasleyho, keby ti znova spravil ponuku na sobáš?“
Hermionine hnedé oči nabrali odtieň horkej čokolády, ako stmavli pri zmienke o jej niekdajšom snúbencovi. Ale Harry si to očividne nevšimol, lebo pokračoval.
„Hovoril som s ním. Povedal mi, ako veľmi ľutuje, že sa k tebe tak hanebne zachoval a tiež vravel, že by ťa rád získal späť, ak by to bolo možné.“
„Ani nepokračuj,“ prerušila ho vo chvíli, keď sa nadýchol. „Ako si na to vôbec prišiel, Harry?“
„Len ti vravím, čo mi povedal,“ bránil sa jej priateľ.
„Samozrejme,“ prikývla a zrazu vyzerala veľmi unavene. „Chápem, že ste dobrí priatelia, ale ako som ti už vtedy povedala, náš vzťah s barónom Weasleym sa skončil.“
„Viem, že ti ublížil, ale poučil sa,“ naliehal jemne Harry.
„Harry, ak chceš ostať mojím priateľom, nenaliehaj. Barón si vybral a ja som sa s tým zmierila. Mám snúbenca, ktorému vďačím za veľa a nezruším svoj sľub len preto, že si muž, ktorého som kedysi milovala myslí, že by sa o mňa mohol znovu uchádzať. Na to je trochu neskoro.“ Hermiona vedela, že keby bol Harry čo i len tušil o tom, že ju markíz zachránil pred istou smrťou, neopovážil by sa ju viac prehovárať. „Ešte stále ma budeš prehovárať?“ opýtala sa trochu podráždene, lebo už nevládala a nechcela ho ďalej presviedčať o tom, že vie, čo robí, keď dala markízovi svoj súhlas.
„Nie, nebudem. Chcel som sa ti len ospravedlniť, ale musíš pochopiť, že si o teba robím starosti. Si mi ako sestra,“ odvetil a začudovane sa na ňu pozrel, keď sa rozosmiala a tak sa poponáhľala s vysvetlením.
„Tak vidíš, považuješ ma skôr za sestru a chcel si si ma vziať? Harry, ver mi, že ak by sme to spravili, bola by to najväčšia chyba nášho života.“
Harry si len povzdychol a prikývol. On si to nemyslel, ale nechcel sa s ňou znova prieť. Miesto toho zmenil tému a spomenul jej sestrenicu, barónku Daphne Woodovú a Hermiona sa rozhovorila o nej a o ich svadobnej ceste, rovnako vďačná za zmenu témy rozhovoru.
***
Severus sa v predvečer sobáša vybral preč. Hermiona ho našla v hale vo chvíli, keď kládol na srdce tomu vycivenému majordómovi, aby jej to odkázal. Len čo ju zbadal, pokynul sluhovi, aby ich nechal osamote.
„Odchádzate?“ opýtala sa a v hlase jej zazneli obavy.
Pristúpil k nej bez slova, načiahol sa a zodvihol si jej ruku k perám, len aby jej dal letmý bozk. „Neodišiel by som bez rozlúčky,“ odvetil a zadíval sa do jej karamelových očí. Stále ju držal za ruku, keď jej tou druhou odhrnul kučierku, ktorá jej padla do tváre z uvoľneného účesu. „Zasa ste varili elixíry?“ opýtal sa a ona prikývla. „Mali by ste si konečne oddýchnuť. Potrebujete sa vyspať. Zajtra nás oboch čaká dlhý deň.“
Hermiona prikývla. „Ja viem. Aj tak som už hotová.“
„To je dobre,“ súhlasil, nespúšťajúc oči z jej tváre. „Teda sa uvidíme ráno. Budem vás čakať pred oltárom.“
Prikývla, až jej kučery na pleciach podskočili. Na chvíľku medzi nimi zavládlo ticho, kým sa neopýtal: „Nerozmysleli ste si to? Pochopil by som, keby...“
Natiahla ruku k jeho tvári a jemne mu priložila na pery prst. „Prosím, nehovorte to, “ požiadala ho. V jej očiach sa zaleskli slzy, ale možno to bolo tým, že bola unavená. „Dala som vám svoje slovo a dodržím ho.“
Severus zovrel jej rúčku vo svojej horúcej dlani. Zachvela sa, keď jej dal do tej drobnej dlane bozk a hoci túžil spraviť viac, oveľa viac, neurobil to. Miesto toho sa jej uklonil a rozlúčil sa s ňou prv, ako sa stratil v zelených plameňoch kozuba vo vstupnej hale ich sídla.
Hermiona sama netušila, ako dlho tam stála. Uvedomovala si len dve svoje rozhárané pocity. To, že ju znova rozochvel jediným nevinným bozkom a pocit náhlej osamelosti, keď sa stratil v zelených plameňoch. Nikdy predtým nič také pri nikom inom necítila. Dokonca ani pri barónovi Weasleym. Bolo to až zarážajúce, ako rýchlo si naňho dokázala zvyknúť. Presne ako si privykla na myšlienku, že tento muž sa už zajtra stane jej manželom pred Bohom i pred ľuďmi. A ona stále o ňom nevedela všetko.
Vrátila sa do svojej izby a dovolila Emme, aby jej pomohla vyzliecť šaty a povyťahovať vlásenky z účesu. Keď ju Hermiona prepustila, bolo už čosi po desiatej a obe poriadne zívali. Ľahla si do postele a otočila sa nabok. Zajtra v noci bude ležať v posteli so svojím manželom, napadlo jej a uvažovala, aké to bude. Daphne jej nepovedala všetko, len jej načrtla, čo ju čaká. Hermiona sa toho trochu desila. Uvedomovala si, že možno by sa toho tak neobávala, keby ho lepšie poznala a keby ho milovala. Ale v spojitosti s tým mužom sa obávala viacerých vecí. Mala strach, či nebude svoje rozhodnutie spojiť s ňou svoj život po čase ľutovať. Bála sa, lebo netušila, či z nej bude taká manželka, akú by si prial a bála sa, aby splnil všetko, čo jej prisľúbil. Keď jej ponúkal manželstvo Harry, zmienil sa o tom, že by ich vzťah mohol byť čisto formálny, no lord Snape nič také nenavrhol.
Keď zaspávala, myslela na svoje prekrásne svadobné šaty, na topánky z jemnej kozľacinky, na to, že sa bude sťahovať do nového domova a na milión iných vecí... Nemala pokojný spánok a nielen, že sa počas neho prehadzovala v posteli, pár krát sa i prebudila s neurčitým strachom, ktorý jej odrazu zvieral hruď...
***
Bežala... Mladá žena bežala parkom, potkýnajúc sa na vlastných, roztrasených nohách. Zadúšala sa vzlykmi a triasla sa po celom tele. Za chrbtom počula spokojný smiech a ťažké kroky svojho prenasledovateľa. Celé doráňané telo ju bolelo. Myslela si, že jej dá konečne pokoj, tak ako sľúbil, ale nemal mu veriť... Poľoval na ňu ako na zver a ona už ďalej nevládala... Moja krvavá dáma, tak ju volal vo chvíľkach vlastného, chorobného vytrženia... A ona vedela, že nemá kam ujsť...
***
Hermiona vystúpila z kočiara ťahaného štyrmi hnedákmi. Od hlavy po päty celá v bielom, v jednej ruke držiac kyticu kamélií, druhou rukou sa pridržiavajúc strýka... Nevnímala jeho rečnenie, na to bola príliš rozrušená. V ušiach sa jej ozývalo len vyzváňanie svadobných zvonov.
Komentáre
Prehľad komentárov
Bežala... a kdo jako? To byl Hermionin sen o ní samé, o někom jiném, nebo se něco odehrává souběžně?
Víš, že jsi mě docela nadzvedla?
Rychle pokráčko. :-D
Ách...
(nadin, 12. 10. 2010 20:02)
Dávka romantiky.. Mhmmm...
Krásne!
Ale čo tá ľadová sprcha na konci!!! Grrr!!
: D
(miriabar, 12. 10. 2010 15:50)Och! To čo ten predposledný odsek??? Ma chceš mučiť? No, ale zatiaľ to ide dobre :D Dúfam, že im aspoň dovolíš povedať "áno" a až potom zamiešaš karty...:D Juuj, teším sa...
hmmm
(Nade, 13. 10. 2010 18:55)