Buď po mojom boku - 9. kapitola
9. kapitola
Skrat, či pomsta?
Harry sa prebudil s nepríjemnými bolesťami hlavy a odpornou pachuťou v ústach. Skusmo sa načiahol po okuliaroch. Mal šťastie. Naďabil na nich takmer okamžite. Ležali pekne zložené konča nočného stolíka, o ktorý si tresol hlavu, keď sa preberal z krkolomnej polohy, v ktorej sa našiel spať. Sadol si na posteli, šúchajúc si rukou ubolený krk. Rozhliadol sa po izbe. Nepripadala mu povedomá a netušil, ako sa do nej dostal. Podľa všetkého patrila mužskému nájomníkovi. Modlil sa len, aby to nebol Teplý Gin, ale vzápätí si uvedomil, že má zadok zrejme v poriadku, lebo necíti žiadnu bolesť... Tmavomodré závesy a hustá biela záclona priam dokonale ladili s huňatým kobercom rovnakej farby. Dokonca posteľné obliečky boli triezvo tmavomodré, bez akéhokoľvek i toho najjemnejšieho a nenápadného vzoru. Ale všimol si malé ozdobné vankúšiky. Žlté. Musel uznať, že tie interiér izby trochu oživili a izba nepôsobila tmavo akoby sa mohlo zdať, pretože nábytok bol zo svetlého dreva.
Harry si povzdychol a odkopol zo seba perinu. Keď sa jeho nohy dotkli mäkkého koberca, uvedomil si, že na sebe nemá nohavice. Spal v tričku a spodkoch. Lenže viac ho trápilo to, čo sa v tejto posteli – alebo kdekoľvek inde v tomto dome – v noci udialo. A hlavne... s kým? Teda, pochopiteľne, medzi ním a človekom, ktorý ho sem doviedol. Matne si spomínal... Nie, na nič si nespomínal. Najradšej by si bol obúchal hlavu o skrinku, stôl, či dvere ako domáci škriatok, ktorý spravil nejakú hlúposť. Na prežehlenie si vlastných prstov by odvahu nenabral, i keď patril medzi najodvážnejších Chrabromilčanov. Na dvere izby sa ozvalo jemné zaklopanie.
„Áno?“ ozval sa a zakryl sa perinou prv, ako sa dvere otvorili. S neskrývaným údivom sa hľadel do tváre mladého muža, sotva o pár rokov staršieho.
„Si v poriadku?“ opýtal sa a premeral si Harryho zvláštnym pohľadom.
Harry sa nezmohol na nič iné, len na prikývnutie. Keď sa naňho vzápätí ten chlap usmial, mal pocit, akoby mu žalúdok spravil poriadny kotrmelec.
„Fajn. Ak chceš, môžeš sa osprchovať. Kúpeľňa je hneď prvé dvere vľavo. Nachystal som ti čisté uteráky. Na umývadle je čistá kefka a ak by si potreboval holiaci strojček, je v skrinke nad umývadlom,“ informoval ho ochotne. „Ozaj si v poriadku?“
„To... ja len... bolí ma hlava,“ odvetil Harry zdráhavo a sám nevedel prečo sa dočerta začervenal!
„Pripravím ti niečo, čo ťa dá dokopy,“ uistil ho mladík, na meno ktorého si žiaľ tiež nespomínal. Keď znova osamel, schmatol svoje veci úhľadne zložené na stoličke - čo určite nebolo jeho dielo – a zmizol v kúpeľni. Otočil kľúčom v dverách a napadlo ho, aké je to tu všetko príliš... muklovské. Obyčajná smaltovaná vaňa stála v kúte kúpeľne, nad ňou hliníková tyč zabudovaná do steny, z ktorej visel gumový záves. Na rozdiel od strohosti so zariadením spálne bol potlačený morskými príšerkami. Steny boli omaľované modrozelenou farbou, svetlo mal tvar jednoduchej mušle a na dlaždiciach rovnakej farby ako nástenná maľovka boli koberčeky v tvare delfínov. Harry si bez slova zložil veci na zavretý poklop záchodovej misy a odpúšťal si vodu, aby sa mohol osprchovať.
Keď konečne vyliezol z kúpeľne, znova si pripadal ako človek. Niečo mu však pribudlo. Hromadiace sa výčitky svedomia. Počas sprchovania, čistenia zubov i holenia, sa skúšal rozpamätať na čokoľvek, čo by mu napovedalo ako prežil uplynulú noc, no pamätal si jedine to, ako sa naštval v ten deň na Severusa a ocitol sa v bare rozhodnutý spiť sa do nemoty. Teraz zjavne slávil úspech.
Toho mladého muža našiel v kuchyni. Stál za kuchynskou linkou, kde ticho bzučal mixér. Usmial sa naňho a ukázal na barovú stoličku, aby si sadol. Harry poslúchol. Najradšej by bol vypadol, ale okrem toho, že sa mu musel aspoň poďakovať a dozvedieť sa, čo sa tu dialo v noci, k tomu chlapovi ho niečo zvláštne priťahovalo.
„Mal by som ísť,“ hlesol, ale napriek tomu zostal sedieť a sledoval ho pri práci. Dlhé vlasy mal teraz uväznené v chvoste jednoduchou čiernou gumičkou. Mladík naňho iba pozrel, no načiahol sa za pohárom, ktorý mal pripravený na linke a nalial doň nejaký nápoj, ktorý práve domixoval a kvapol tam pár kvapiek elixíru. Zvláštne, napadlo ho. Takto to videl robiť aj Severusa.
„Čo to je?“ opýtal sa ho zvedavo, keď mu podal pohár.
„Niečo na opicu. Samo o sebe chutí ten elixír odporne, tak ma napadlo, že by ti padlo niečím to zapiť. Okrem toho, v tomto sa jeho chuť stráca.“
Harry prikývol a s úľavou nápoj vypil. Chutil sviežo, po citrusoch, škorici a vanilke. Oblízol si ústa a pohár mu vrátil. „Ďakujem,“ zamrmlal. „Naozaj by som mal ísť, len...“
Mladík naňho spýtavo pozrel. „Chcel som ti poďakovať...“ zasekol sa Harry a rukou si prehrabol strapaté vlasy, ešte stále trocha vlhké. Privrel oči a zahryzol si do pery. „Budem síce vyzerať ako idiot, ale nepamätám si celkom nič z uplynulej noci... ani tvoje meno. A nechcem, aby to vyznelo nevďačne, no dúfam, že... že...“ Merlinove trenky! Ani to len nevedel zo seba dostať.
„Nestalo sa nič, ak si zvedavý na to,“ povedal pokojným hlasom mladík. „A volám sa Serano.“
Harry prikývol, znova sa červenal ako idiot. Nevedel, či to spôsobujú tie jeho prekliato čierno čierne oči, alebo celkový výzor, ktorý ho nenechával chladným. Potreboval sa odtiaľ dostať čím skôr...
„Fajn, ja... Ešte raz prepáč. Nechcel som byť otravný, len som mal... ťažký deň,“ vysvetlil a márne sa pokúšal necítiť ako pako.
„Prečo?“ zaznela jednoduchá otázka.
„Je to... je to ťažké. Ale kedy láska bola jednoduchá, nie?“ ozval sa akoby sám pre seba a nevšimol si začudovaný pohľad, ktorý sa zračil v tvári mladého muža. „Pôjdem. Ešte raz ti ďakujem...“
Keď Harry odišiel, Serano si sadol na barovú stoličku a hlavu zložil do dlaní. V duchu preklínal celý posratý svet i svoj nepodarený život. Nesmel sa však dlho utápať v sebaľútosti. Mal iné povinnosti...
***
Draco zaškrípal zubami. Takto si veru prebudenie v tomto baraku nepredstavoval. Zvlášť po ďalšej nepríjemnej noci. Stála pri jeho posteli, v tvári mala odpor, hnev i zhnusenie a konček svojho prútika pritisnutý k jeho hrdlu. Och, takúto scénu už mal česť raz zažiť. Lenže vtedy tam neboli sami a vtedy nemala dôvod zabiť ho, hoci bol hrubý.
Teraz takmer ani nedýchal. Bol si istý, že keby sa o čokoľvek pokúsil, zabila by ho. Alebo niečo podobné... Lenže to sa mal nechal popraviť v posteli? Dobre, nie že by nebol srabom, čo teda po väčšinu času býval, ale... Nemohol to dopustiť!
„Gran...“ skúsil, no jej prútik sa mu zaboril do krku ešte viac.
„Ako sa opovažuješ!“ sykla zlostne. „Mala som to spraviť už skôr! Mala som ťa zabiť, keď som mala príležitosť!“
Draco preglgol. Na čele sa mu perlil pot. Uvedomil si, že ona to zrejme myslí fakt vážne. Koho mal prosiť o pomoc? Krstného otca, či Pottera? Nebol si istý, či by sa k nemu dostal ktorýkoľvek z nich dvoch včas. Ak by sa vôbec unúvali... Celý život bol zbabelcom a skrýval sa za ostatných. Nechcel tak však zomrieť. Nie teraz, keď mohol začať nový život! Prekliaty osud! A prekliata ženská... Prečo sa mu len priplietla do života?
„Gran...“ skúsil znova a zachrapčal, keď ho špička jej prútika zasiahla ešte bolestnejšie a hlbšie ako naposledy. Privrel oči a zaťal zuby, uvažujúc, čo spraviť. Vedel, že veľa možností na výber práve nemá...
„Zničil si mi život, Malfoy, teraz na oplátku zničím ja ten tvoj,“ riekla zastretým hlasom. Skôr ako však stihla kúzlo vysloviť, Draco sa na ňu vrhol. Bol to prvý odvážny čin, ktorý azda v živote spravil. Ak nerátal to, že zradil Temného pána. Na krku mu po jej prútiku ostane síce poriadna modrina, ale kašľať na to. Obratne jej vykrútil ruku s prútikom a držal jej ju v silnom zovretí, až kým nevykríkla od bolesti a prútik jej nevypadol z ruky. Len čo sa tak stalo, sotil ju a ona stále zmätená z vývinu situácie zaspätkovala, potkla sa na jeho topánkach a roztiahla sa na podlahe. Ten pád jej vyrazil dych, no on to nepostrehol.
„Vypadni! Vypadni z mojej izby humusáčka skôr ako mi tu zamoríš vzduch!“ okríkol ju, no ona sa ani nepohla. Ležala na chrbte, oči mala tuho prižmúrené a len boh vie, čo sa jej preháňalo tou bláznivou hlavou. Sklonil sa k nej, nešetrne ju zdrapil za plece a postavil späť na nohy. Znova sa zapotácala a mal dojem, že jej z úst vykĺzol vzlyk, no nebol si istý, pretože v rovnakej chvíli sa doňho pustila holými rukami. Jej nechty útočili na jeho tvár, zlostné údery malých pästí všade, kam len zasiahli. Pravdaže mu to nemohlo ublížiť, no mal toho dosť. Zovrel jej päste do svojich rúk a bolestivo jej ich vykrútil za chrbát.
„Nedotýkaj sa ma tými špinavými rukami!“ vykríkla hystericky, keď ju chrbtom prirazil k stene. Ani nevedel, ako sa pri nej v zápale boja ocitli, no teraz bola Grangerová nehybne prišpendlená o stenu. Ruky, ktoré jej stále zvieral mala pricapené nad hlavou a aby ju udržal nehybnú, nohu mal medzi jej nohami a vlastnou hruďou bol prilepený na tú jej. Obaja namáhavo dychčali.
„Tak prestaň útočiť!“ zasyčal jej do tváre. Bezmocne sa mykala, no nemohla si pomôcť. Bol silnejší ako ona. „Tak už s tým prestaň!“ vyštekol, tentoraz nervózne. V hlave sa mu rojili protichodné myšlienky. Krv sa menila na žeravú lávu. Cítil ako ho napriek jeho vôli opantáva vzrušenie. Musela to pocítiť i ona, pretože sa mykla ešte silnejšie. Všetko, čo robila ju len dostávalo tesnejšie k nemu. Zaklial a v nasledujúcej chvíli sa prisal na jej pery napriek tomu, že to nemal v úmysle. Od prekvapenia znehybnela, ale potom sa mu roztriasla pod rukami ako osika, kým ona ochutnával jej ústa v drsnom, drvivom bozku a prestával sa ovládať... Jeho ústa opustili jej pery a presunuli sa na hrdlo, kým ruky voľne blúdili jej štíhlym telom.
„Pusť ma!“ cez pootvorené, opuchnuté pery sa jej vydral vzlyk. „Pusť!“ skríkla, keď sa jeho ruka presunula na jej prsník, žalostne zakvílila a odsotila ho od seba konečne voľnými rukami.
Draco omráčene sledoval ako sa zviezla popri stene. Z očí jej potokmi tiekli slzy, hruď si obopínala rukami a sediac teraz na zemi sa kývala zo strany na stranu ako pomätená... Privrel oči. Vedel, že toto bude ďalší pekelný obraz, ktorý nikdy nevymaže so svojej pamäte, ani keby popil hektolitre elixíru Bezsenného spánku, alebo sa tej spomienky jednoducho zbavil a vytiahol si ju z mysle.
Odvrátil sa od nej. „Vypadni,“ hlesol znova, nie tak znechutený jej správaním, ako svojím konaním. Mohol vari klesnúť ešte hlbšie? Skoro spravil to, čo chcel... Zahryzol si do pery.
Znova na ňu pozrel. „Vezmi si svoj prútik a vypadni, humusáčka. A prisahám, ak to na mňa skúsiš ešte raz... Oľutuješ to! A dívaj sa na mňa, keď s tebou hovorím!“ varoval ju, schmatol ju za vlasy a otočil tvárou k sebe. Šok z toho, keď pochopil, že jej hnedé oči sú nevidomé ho doslova omráčil. Pustil ju, akoby ho ten dotyk popálil a cúvol, vyvaľujúc na ňu oči, neschopný spraviť celkom nič, ani len premýšľať.
Hermiona stále iba sedela na zemi pri stene, plakala a kývala sa zo strany na stranu...
Keď sa dvere na jeho izbe bez varovania otvorili a on pozrel do tváre krstného otca, pocítil zvláštny prílev úľavy, ktorý ho zaplavil. Severus nepovedal ani slovo, len sa sklonil k tej plačúcej kôpke nešťastia a napriek jej protestom ju vzal do náručia a odniesol z jeho izby. Draco sa vzápätí stratil v kúpeľni. Díval sa na svoj rozmazaný obraz, na trasúce sa ruky a v hlave sa mu znova raz premietli udalosti, ktorých bol svedkom... Opláchol si tvár studenou vodou a vyšiel na chodbu, aby počkal krstného otca.
„Čo do pekla robila v tvojej izbe, Draco!“ zasipel, keď očaroval jej izbu ochrannými kúzlami.
Draco pred ním necúvol, hoci to mal chuť spraviť, keď videl, aký je zúrivý. „Neviem! Proste sa tam objavila! Chcela ma zabiť!“ vykríkol, neschopný iného vysvetlenia.
„A to ti mám ako veriť?!“ Severus zaklial. „Keby sa to dozvedel Potter...“ zarazil sa a oprel sa o stenu. Ich krehké prímerie by bolo v troskách.
„Ver si, čomu chceš, ale je to pravda,“ odvetil a zaboril do zeme sklený pohľad. „Od.. od kedy je... slepá?“
„Neviem presne...“ šepol unavene Severus. „Keď som sa dostal k sebe, už taká bola.“ Draco mlčal. Pozrel naňho a neodpustil si, aby ho znova nevaroval. „Draco, ak tu chceš ostať,“ zasekol sa. „Ja viem, že to, čo sa stalo si nečakal... Nikto z nás to nečakal, lenže ak... ak tu chceš ostať, musíš sa prispôsobiť.“
„Severus... prosím...“
„Nie, počkaj. Viem, že od teba žiadam veľa, lenže Potter naozaj nie je taký... ako som si dlhé roky myslel.“
„Obhajuješ ho?“
Severus prikývol. „A vždy budem, zmier sa s tým.“
Draco si odfrkol.
„Vyhýbaj sa jej na sto honov! A skús Harryho tolerovať aspoň tak, ako sa on snaží vychádzať s tebou. O nič iné ťa nežiadam.“
S tým odplachtil a nechal Draca samého s jeho myšlienkami. Chvíľu uprene civel na dvere, potom sa stratil vo svojej izbe.
Komentáre
Prehľad komentárov
Výčitky svědomí zřejmě hýbou tímhle příběhem. Díky, těším se na další kapitolku.
poklona obdivovatelky
(evica, 27. 12. 2010 12:25)Ahoj Tess, tahle tvoje povídka má strašně zajímavé téma a zatím se tam rozvinulo několik poutavých vztahových linií.. doufám, že v ní budeš ještě pokračovat, byla by jí škoda...
paráda
(evica, 18. 11. 2010 9:39)Tahle povídka je skvělá...strašně se těším na pokračování. Děkuju
: D
(miriabar, 17. 11. 2010 19:32)
No páni! ten Serano na konci...čo to bolo? :D Zase niečo, čo neviem vysvetliť a ty nám to tu budeš naznačovať a my aj tak nepochopíme :D:D:D A potom to s Hermionou bolo fakt napínavé...neviem, či to Draco riešil práve najrozumnejšie...Som zvedavá, čo z toho bude...
„A vždy budem, zmier sa s tým.“ - jeeej, toto bolo od neho naozaj úžasné...už sa teším na čokoľvek nové, čo pridáš! A dúfam, že sa chrbtica čo najskôr umôdri! :D
nadin
(Tess, 17. 11. 2010 16:40)rada by som, ale ohlásila sa mi krčná chrbtica... musím sa šetriť :(
hmm...
(nadin, 17. 11. 2010 16:33)
No, Serano ma začína zaujímať. Ak nie syn, tak kto? Brat?
Dráčik má problém! Buď ho zabije Hermoiona, alebo Harry, no alebo je tu ešte možnosť, že sa radšej zabije sám, ak pozbiera odvahu.
(Severus by si snáď krstného nezabil...)
Chcela by som byť pri tom, keď Harry príde domov a zastane zoči voči Severusovi...
Ale veď Ty nám už podáš tie správne zavádzajúce informácie, že?
Skvelá kapitolka, hurá ďalšiu a pokojne môžeš aj Srdce...
:-)
(Nade, 30. 12. 2010 20:25)