15. kapitola

Hermionino priznanie

(toto je taká menšia oddychovka, dúfam, že sa pobavíte :D)

Keď sa Harry vrátil v to ráno domov, bol tak citovo vyžmýkaný ako ešte nikdy vo svojom živote. No, pár podobných strastných chvíľ by sa určite našlo. Za tých osemnásť rokov toho prežil viac ako dosť. Keďže bolo niečo pred šiestou a dom na Grimmauldovom námestí bol tichý, dovolil si zaliezť konečne do postele. Nastavil si budík na ôsmu a len čo sa jeho hlava dotkla vankúša, zaspal ako zarezaný.

O pár hodín neskôr ho prebudilo z nepokojného spánku hlasné drnčanie budíka. Vydriapal sa z postele a zamieril rovno do sprchy. Studená voda, ktorú na seba pustil ho okamžite prebrala k životu a silná káva, ktorú si doprial, len čo zišiel do kuchyne ho nabudila ďalšou potrebnou energiou. Kreatcher práve okúzlil riad, aby sa umyl a spýtal sa ho, čo si želá na raňajky. Bol by si ich urobil sám, ale dnes ráno na to nemal akosi náladu.

„Omeletu so slaninkou, prosím,“ požiadal ho a sledoval ako sa Kreatcher obratne zvŕta v starej kuchyni Blackovcov. O chvíľu mal raňajky na stole.

„Pán Malfoy vám nechať odkaz na stole,“ upozornil ho domáci škriatok a ukázal dlhým, tenkým prstom pripomínajúcim živú halúzku na bielu zapečatenú obálku ležiacu uprostred stola.

„Do frasa,“ zašomral si popod nos, ale nie preto, že by ho to hnevalo. Vôbec si ju nevšimol. Nejako mu splynula s tým bielym obrusom, ktorým bol prikrytý stôl.

„Potter,“ prečítal si oslovenie v liste. Hm, nie zle, pomyslel si. Skôr by od neho čakal niečo ako „pako,“ alebo tak podobne. Ale toto ich prímerie sa mu celkom pozdávalo. Povzdychol si a čítal ďalej.

„Keďže som si našiel prácu, dnes sa uvidíme až poobede.“ Ako keby si mi nejako extra chýbal, napadlo Harrymu.

„Ocenil by som trochu pomoci v tej starej Regulovej izbe. Ak by ťa to neobťažovalo. Včera som tam objavil nejaký hmyz. Ja neznášam hmyz!“ Mohol rovno napísať, že sa ho bojí, uškrnul sa a predstavil si pištiaceho Draca pobehujúceho po izbe a unikajúceho nejakej nadrozmernej moli.

„Grangerová včera večerala.“ Keď si Harry tú vetu prečítal, najprv zbledol, potom spopolavel a napokon očervenel ako repa. Div mu z uší nefičala para ako naturbovanej lokomotíve. „Ja ho zabijem!“ vykríkol tak, až Kreatcher nadskočil. Ale čítal ďalej.

„Dozri, aby sa aj normálne naraňajkovala. Liečiteľ povedal Severusovi, že ak nezačne normálne jesť, môže vážne ochorieť.“

Harry zažmurkal a vrátil sa k predošlej vete. „Večerala?“ spýtal sa a Kreatcher, ktorý predpokladal, že sa to opýtal jeho horlivo prikývol.

„Slečna mať polievku,“ usmieval sa od ucha k uchu. „Paradajkovú. Dokonca ona zjesť dva taniere,“ informoval ho. „Asi jej Kreatcherova polievka chutiť.“ Naparoval sa pyšne škriatok.

Harry znova len zažmurkal. Zhrňme si fakty, pomyslel si v duchu. Kázal som Malfoyovi, aby sa Hermione vyhýbal. Nevyhol sa jej. A Hermiona znova je. Čudné. Veľmi, veľmi čudné. Zúžil oči a uvažoval, čo sa za tú dobu, čo nebol doma – a bolo to len pár hodín – mohlo stať. Hermiona neznášala Malfoya, on sa štítil jej. Teraz Hermiona začala znova normálne jesť a Malfoy ho žiada, aby na ňu dozrel? Kto z nich troch padol na hlavu? Uštipol sa do ruky a ticho sykol.

„Do frasa,“ zamrmlal si popod nos. Nespal.

Zasa sklonil oči k listu.

„P. S.: Nevieš, kde je Severus? Potreboval by som s ním hovoriť.“

Harry hodil list na stôl a kým dojedal, prepaľoval ho zadumaným výrazom v tvári.

Keď sa za jeho chrbtom čosi pohlo a ozvalo sa: „Dobré ráno,“ zabehlo mu. Kým sa mu podarilo vypľuť z hrdla ten kus zablúdenej slaninky, Hermiona prešla opatrne k stolu, mávajúc pred sebou akousi palicou.

„Harry, nemal by si jesť tak hltavo. Začínaš sa ponášať na Ro...“ zmĺkla a stisla pery do tenkej linky prv, ako vyslovila celé jeho meno.

„Hermiona?“ ozval sa neveriaco.

„Nie, kráľovná zo Sáby,“ odvrkla a paličkou zavadila o stoličku. Natiahla k nej ruku a odtiahla si ju, aby si mohla sadnúť. Ale skôr ako tak stihla spraviť, Harry vyskočil na rovné nohy a mocne ju objal. Zhíkla a hoci sa potom rozosmiala, musela ho pokarhať a pripomenúť mu svoj handicap.

„Ja, prepáč mi, ale mám ohromnú radosť. Ani si to nevieš predstaviť,“ omieľal stále dookola, nadšený tým, že Hermiona znova vyzerá... k svetu. Ešte stále bola pribledá a prištíhla, ale veril, že tentoraz bude všetko v poriadku.

„Harry, rada by som sa prešla na čerstvom vzduchu. Budeš mi robiť spoločnosť?“ opýtala sa ho a on horlivo prikyvoval, pričom sa znova štipol do ruky, aby sa uistil, že to nie je len nevydarený sen. To by bolo trochu prikruté.

S nemým úžasom potom civel na svoju priateľku dovtedy, kým sa nenajedla a raňajky nezapila bielou kávou. Hneď potom ju galantne vyprevadil do chodby, pomohol jej do saka a vyšli von.

„Vyzerám dobre?“ opýtala sa ho pre istotu.

„Hm, áno. Skvele,“ odvetil a nechápal celkom jej otázku.

„Harry, potrebujem vedieť, či mi niekde netrčia vlasy, alebo či mi na blúzku nekvapla zubná pasta. Som pozapínaná dobre? Asi by som to neprežila, keby som...“

„Hermiona, vyzeráš úžasne,“ prerušil ju a zamieril s ňou po chodníku do parku.

Usmiala sa. „Konečne sa... cítim lepšie. Oveľa lepšie.“

Harry si ju premeral spýtavým pohľadom. Díval sa, ako vystavila tvár slabým slnečným lúčom a mierne zaklonila hlavu.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“

Hermiona prikývla.

„Prikázal som Malfoyovi, aby sa ti vyhýbal. Nesplnil to, však? Lebo viem, že nie. Čo sa medzi vami stalo?!“ nechcel to vysloviť tak rozhorčene, ale nedokázal tomu zabrániť. Mal ju ochrániť a znova to pohnojil. Cítil sa preto vinný. Hoci... asi by mal Malfoyovi poďakovať.

Hermiona zrumenela. Mal dojem, že je za tým všetkým oveľa viac. „Bola to zrejme moja vina,“ priznala bodro. Pokrčila plecami a viac sa do Harryho zakliesnila pravačkou.

„Ako... tvoja vina?“

„Vieš... keď si mi povedal, že... je v dome a že... tu ostáva bývať, bolo toho na mňa priveľa. Chcela som ho... zabiť,“ dodala takmer šeptom a od hanby nad svojím činom sklonila hlavu k zemi.

„Ty... ty si ho chcela... To nemyslíš vážne? Však?“ vyjachtal.

Prikývla. „Je to pravda.“

„Ale... prečo? Teda, dobre... Viem, že je to a bol to idiot, ale...“

„Harry, nikdy som nikomu nepovedala, čím som si prešla v tú noc na Malfoy Manor, keď nás chytili v lese tie indivíduá, pretože ťa hľadali. Myslela som si, že mám pádny dôvod.“

Harry zastal a s ním i ona. „Čo si nám nepovedala? Hermiona, prosím, nedes ma. Čo sa stalo?“

Vymanila sa mu a sama pokračovala v ceste, mávajúc pred sebou bielou slepeckou paličkou. „Nemohla som vám to povedať. Strašne som sa hanbila a cítila som sa... taká pošpinená... Želala som si zomrieť. Naozaj som si to želala.“ Povzdychla si. „Boli ste zavretý v pivnici, keď ma Bellatrix mučila. Vyhrážala sa mi, že ma hodí Greybackovi a urobila to. Akoby nestačilo to mučenie, ktoré som musela podstúpiť... Chcela ma zničiť celkom...“ V kútiku oka sa jej zaleskla slza, ale zotrela si ju šmahom ruky. „Nechala ma s ním v ich... salóne, či čo to bolo. Mal ma...“ spodná pera sa jej zachvela.

„Znásilniť?“ opýtal sa Harry, ktorému to nejako došlo. Prikývla, hryzúc si spodnú peru. „Keď som sa bránila a vzpierala, dal mi facku. Omdlela som a... prebrala sa až vtedy, keď sa to celé zomlelo a ty si získal Malfoyov prútik.“

„Takže to preto? Hermiona,“ vydýchol do jej vlasov, keď ju strhol do svojho objatia. Vzlykla, ale nerozplakala sa. Teraz už nemala dôvod. Znova si zotrela zatúlanú slzu a odtiahla sa od neho.

„Raz ráno som sa vplížila do Malfoyovej izby. Ozaj som nemala ďaleko k tomu, aby som ho zabila. Pobili sme sa...“

„Zabijem ho!“ zasipel.

„Nič mi nespravil!“ vyletelo z nej, hoci sa jej líca začervenali a Harry si nebol už istý celkom ničím. „Severus to vie, opýtaj sa ho.“

Harry zaťato mlčal. Ozval sa až po chvíľke. „Čo bolo potom?“

„Chvíľu sa nič nedialo. Ja som sa pokúšala zabudnúť na to, že Malfoy existuje a je takmer na dosah. Lenže jemu nejako došlo...“ zasekla sa a mierne naklonila hlavu na stranu. „Pred pár dňami za mnou večer prišiel a povedal mi, čo sa vlastne v tú noc na Manore stalo. Povedal mi, že ma Greyback neznásilnil a... Bola to pravda.“ Usmiala sa šťastne. „Hneď na druhý deň som požiadala Severusa, aby mi zavolal liečiteľa. Prehliadol ma potvrdil Malfoyove slová, Harry. Greyback sa ma nedotkol!“

Harry sa na ňu díval ako obarený. „Takže... ty mi chceš... tvrdiť, že Malfoy vlastne spravil dobrý skutok?“ Len ťažko zo seba súkal slová. No kto by tomu už len mohol uveriť? Po siedmych rokoch známosti s Malfoyom?

„Neviem síce, prečo to spravil, ale... Nikdy som tomu neverila, ale je zjavne pravda, čo sa hovorí o tom, že sa ľudia menia, Harry.“

Harry jej nechcel brať ilúzie, ale on tomu zasa až tak neveril. Naopak. Od teraz si chcel dať na Malfoya sakramentský pozor. Netušil, čo mal ten chlap za lubom, ale posvieti si naňho. To nepochybne.

***

Keď prišiel Draco poobede z práce domov, napodiv sa k nemu správal celkom obyčajne. No na tému Hermiona mlčal dovtedy, kým ju nespomenul Malfoy.

„Ja... viem, že si mi prikázal, aby som sa jej vyhýbal, ale...“ vrhol na Harryho spýtavý pohľad plný obáv a Harry si bol istý, že v duchu zvažuje svoje možnosti. Ako i to, či naňho Harry vytiahne prútik a znesie ho z povrchu zemského raz a navždy, alebo nie...

„Viem to,“ prekvapil ho svojou odpoveďou. „Hermiona mi všetko povedala.“

Draco zbledol. V mysli mu prebehol celý jeho doterajší život. V jednej krátkej sekunde. Bol si istý, že teraz je s ním amen. Ak mu totiž povedala i o tom obchytkávaní a bozku, keď sa ho v to ráno pokúsila zabiť a spomenula mu i to intermezzo s paradajkovou polievkou, nič iné sa stať nemohlo.

„Malfoy, nikdy by sa mi to ani neprisnilo, ale... Ďakujem ti.“

Harry k nemu natiahol ruku a prekvapenému Dracovi chvíľu trvalo, kým mu došlo, čo sa od neho očakáva. Naprázdno preglgol.

„Myslím, že chápeš, že som to musel spraviť,“ poznamenal stále neisto.

Harry prikývol a dokonca sa pousmial. „Ak by si to nespravil a ja by som sa to napokon dozvedel, myslím, že by som ťa znenávidel ešte viac. Naozaj ti... veľmi pekne... ďakujem.“

Draco prikývol. Mierne sa pousmial. „Znamená to teda, že mi pomôžeš s tým hmyzom?“

Harry sa rozosmial. „Isteže, ty strachopud!“

Draco sa zháčil. „Nie som strachopud! Čiernožienky sú jedovaté obludy!“

„Ktoré sa dajú ľahko zneškodniť!“ odsekol mu vrelo. „Tak sa nepaprč a poď. Myslím, že by to chcelo vymeniť aj tapety. Kreatcher ti už poumýval dlážku, umyl okná a vyutieral prach. Ostatné myslím zvládneme i sami.“

S tým odišli do jeho spálne a strávili tam nejednu horúcu chvíľku, keď sa pustili do zamorených závesov.