14. kapitola

Krv jednorožca

Serano odišiel z baru ako zvyčajne, v neskorých ranných hodinách. Svitalo, ale vôkol vládla taká hustá hmla, že cez ňu januárové slabé lúče lenivo vychádzajúceho slnka prenikali len veľmi ťažko. Vyzeralo to skôr, akoby niekto vôkol rozlial obrovitánsky džbán s mliekom. Hustá, nepreniknuteľná a priam deprimujúca hmla.

Navlas rovnaký chlad cítil vo svojej duši. Ten chlad ho pojal do svojej náruče v tom okamihu, keď ho Harry prekvapil v sklade s alkoholom. Mal dojem, akoby nad ním Smrtka zakrúžila znova raz svojou povestnou kosou. Hrozila mu... Znovu raz postavila do jeho tŕnistej cesty životom nejakú prekážku a on si nebol istý, či to tentoraz zvládne bez ujmy. Otriasol sa a zahľadel do mliečno-bielej ulice. Kdesi zamňaukala mačka a ozval sa plechový buchot pokrievky na hliníkovej popolnici. Znova hlasný mačací mňaukot a ticho.

Jeho kroky zneli v prázdnej uličke ako odchádzajúca ozvena noci. Ticho, čľapotavo, strácajúc sa v diali. Povzdychol si. Nemal tušenie, čo bude robiť. Uvedomoval si, že teraz bolo všetkému koniec. Úplný a neodvratný. Spravil chybu a nevedel ako z tej kaše vybŕdnuť. Vždy robil chyby. Väčšie, či menšie, mal to jednoducho v tej svojej neskrotnej a hašterivej povahe. Okrem toho, človek je predsa omylný tvor nie? No nikdy predtým naňho ťarcha viny nedoľahla tak zničujúco. Sklamal ho? Pravdepodobne. No súdiac podľa výrazu jeho tváre by skôr povedal, že ho ranil. Hlboko, veľmi hlboko. A azda i nenapraviteľne. Jeho klamstvu a... pretvárke bol koniec.

Vyšiel po schodoch vedúcich k svojmu bytu a spozornel. S prútikom v ruke si znova overil neomylný fakt. Dvere vedúce do jeho bytu neboli zamknuté. Pamätal si, že ich zamykal. Teda... Niekto sa vlámal dnu? Okamžite zovrel v ruke prútik pevnejšie a jednoduchým kúzlom si overil, či je v jeho byte niekto prítomný. Bol.

Serano vošiel dnu nehlučne ako mačka, lenže vo chvíli, keď vstúpil do svojho bytu sa svetlo zažalo a vchodové dvere sa za jeho chrbtom s treskotom zabuchli. Vyvalil oči, ale prútikom neomylne namieril na mladého muža sediaceho v kresle, na druhej strane miestnosti. Takmer ho preklial. Neverbálna kliatba už skĺzavala z jeho myšlienok, keď sa spamätal a uvedomil si, na koho to vlastne mieri.

Harry sa ani nepohol. Iba naňho nemo civel a čakal. Strnulo, bez pohybu. Jeho zelené oči zasadené teraz v priveľmi bledej, strhanej tvári ho prepaľovali ako dva žeravé uhlíky. Sklonil prútik a odvrátil od neho pohľad. Musel, pretože v tej tvári bolo priveľa smútku, priveľa výčitiek, priveľa bôľu. Vyzul sa, stiahol zo seba pletený zelený šál a dal si dole i čiernu bundu. Zavesil ju na vešiak a zhlboka sa nadýchol a vydýchol.

„Vždy si vravel... že nie si zbabelec,“ začul za sebou tichý šepot. Toto boli presne tie vhodné slová, ktoré ho donútili otočiť sa k Harrymu tvárou.

„Si tu dlho?“ opýtal sa neutrálne a donútil svoje nohy, aby sa pohli. Prešiel okolo voľného kresla, gauča i taburetu, ale nesadol si. Zastal si až pred dohárajúcim krbom, priložil do ohňa pár polien a potom sa oprel o jeho mramorovú rímsu.

„Ako dlho ma vodíš za nos... Severus?“ vyletelo z Harryho miesto odpovede.

Mladík sa pri zvuku svojho skutočného mena nepatrne zachvel. Oči sa dívali do praskajúcich plameňov, ktoré lačne oblizovali nové polená. Neodpovedal. Premýšľal, či Harry vôbec chce tú pravdu počuť. Lenže prečo inak by naňho celý ten čas čakal, nie? Predtým ho trápilo, čo sa stane, keď sa dozvie pravdu. Nemohol ho milovať, kým to o ňom nevedel. Tiež to nemohol dovoliť jemu... Napriek tomu sa už dvakrát milovali... Popravde, prvý raz to bolo výlučne z jeho iniciatívy, ten druhý raz prosto podľahol Harrymu a svojej túžbe... Dobre, možno teraz ten čas nastal. Čas pravdy a odhalenia. Už nikdy nič nebude také ako predtým, lenže má to aj svoje výhody. Skončí aj s posledným klamstvom. S klamstvom o sebe samom.

„Od kedy sa poznáme,“ odvetil teda popravde a pozrel naňho úkosom. „Predpokladám, že ťa zaujíma, čo sa stalo. Alebo ma odsúdiš bez vypočutia?“ Jeho hlas znel s ironickým podtónom, ale Harry reagoval celkom pokojne.

„Nikdy som nikoho nezavrhol bez toho, aby som si ho nevypočul. Neprišiel som ťa... súdiť. Chcem... chcem iba vedieť... prečo? Prečo, Severus, či Serano, či kto to vlastne si?“

Severus prikývol. Nemohol poprieť, že sa potešil, lebo mladík prejavil ochotu vypočuť si ho. Bolo to viac ako si mohol v tej chvíli priať.

„Počúvam,“ vyzval ho Harry netrpezlivo, pričom z neho nespúšťal pohľad. Pohľad, ktorý mu vypaľoval do chrbta diery.

Severus si vzdychol, až potom začal rozprávať. „Nevodím ťa za nos úmyselne. Za svoju terajšiu podobu nemôžem. Napriek tej mladistvej tvári, ktorú vidíš, mám naozaj tridsaťosem rokov.“

„Nechápem.“

Severus prikývol. „Ani sa nečudujem. Nechcem ťa obťažovať svojím príbehom, ale je nutné, aby si ho poznal.“

Harry sa ani nepohol. Mal síce na jazyku, že on ho jednoznačne neobťažuje a že priam horí zvedavosťou a túžbou po vysvetlení, ale napriek tomu mlčal. Bol príliš zmätený a zronený, aby v tejto chvíli spravil čokoľvek. Momentálne bol schopný iba vypočuť si ho. Nič viac. Potom sa uvidí.

„Tvoj krstný otec bol mojou... prvou láskou. Platonickou. To, že ma nikdy nebude milovať som pochopil, keď mi poslal lístoček, aby sme sa stretli v Škriekajúcej búde. Zatrpkol som. Z túžby po moci a pomste som sa pridal k Temnému pánovi. Poznačil ma horšie ako iných. Neostalo mi po ňom len temné znamenie vypálené do kože.“ Severus prežrel. Pred očami sa mu znova odohrávala tá osudná noc. Ešte aj teraz mu prišlo nevoľno. Ale musel pokračovať. Keď už raz začal... nemohol cúvnuť. „Hoci sa za jeho dôverníka a pravú ruku považoval vždy Lucius, Temný pán sa z nejakého popudu vždy radšej zdôveroval mne. Nie, nebol som ukrátený o jeho hnev, či zvyčajné vyvádzanie, keď besnel, lebo mu plány nevychádzali... Sám som ostával radšej v úzadí, mimo toho všetkého diania, ktoré mi už v prvých dňoch dokázalo nahnať smrteľnú hrôzu. Jednej takej noci... po krátkom... mučení... zobral ma so sebou do lesov. Netušil som, čo zamýšľa.“ Znova sa odmlčal. Harry si ho nedovolil prerušiť. „Dlho sme čakali. Keď som sa pýtal, povedal len toľko, že má pre mňa dar... S lúčmi vychádzajúceho slnka sa na čistine, kde sme boli objavili jednorožce. Cválali priamo doprostred lúky, krásne, magicky nádherné, čisté... nepoškvrnené... Netušil som, čo zamýšľa, kým jeden z nich nepadol do jeho pasce. Uviazol a nemohol sa vymaniť s pút čiernej mágie. Temný pán ho chvíľu iba hladil po hodvábnej šiji, akoby sa láskal s jej jemnosťou, akoby si vychutnával pohľad naň, to, že má to nevinné zviera vo svojej moci. Potom ho odrazu proste iba porezal na mieste, kde pumpovala pod kožou tepna a ustúpil. Prikázal mi piť. Nechcel som... nechcel...“ hlas sa mu zadrhol. „Donútil ma.“

„Ty si pil krv jednorožca?“ opýtal sa Harry po chvíli ticha a videl, ako sa Severus odvrátil. Ruky zovreté v päsť. Strnulý v pohybe. Síce to zo svojho miesta v kresle nevidel, ale i oči mal tuho privreté.

Harry vedel, čo to znamenalo. Prekliaty osud... polovičatý. Ako mu to vtedy dávno vysvetľoval Firenze? Krv jednorožca ťa udrží pri živote, aj keby si mal smrť na jazyku. Aby si sa zachránil, musíš zabiť niečo čisté a bezbranné a od chvíle, čo sa tvoje pery dotknú krvi, budeš žiť polovičatý, prekliaty život...

Harry sa zachvel a znova uprel zrak na meravý chrbát mladého muža. Muža, ktorého si myslel, že pozná... Muža, ktorého... Vedel, že by mal niečo povedať, ale na um mu prichádzali len ďalšie doterné otázky.

„Vedel o tom Dumbledore?“

„Existovalo niečo, čo nevedel?“ šepol Severus.

„Ako... prečo si teda... nestarol? Tvoja tvár... vyzeráš tak na dvadsaťpäť, možno šesť.“

„Najprv som si myslel, že je to vďaka nejakej čiernej kliatbe, ktorú na mňa Temný pán uvalil potom, čo som bol prinútený napiť sa. Mýlil som sa. Krv jednorožca je veľmi vzácna. Musela byť na vine mojej vizáže jedine ona. Nevedeli sme si to vysvetliť.“

„Takže... keď si zistil, že tvoje telo... nestarne... čo si použil? Kúzla, elixíry?“

Severus prikývol. „Elixíry. Niečo podobné, čo si videl v sieni pri ukážke pánov Georga a Freda, keď vypili ten svoj nepodarok, aby ich spravil staršími a oni sa mohli zúčastniť losovania o účasť v Trojčarodejníckom pohári.“

Harry prikývol. Nevedel si predstaviť, aké to preňho muselo byť po celé tie roky. Musieť sa skrývať a vlastne... žiť prekliatym životom...

„Vieš prečo som vlastne nezomrel po uhryznutí Nagini?“ opýtal sa potichu Severus. V jeho hlase bola ľútosť. Akoby ľutoval, že prežil. To zistenie Harryho zabolelo.

„Čo?“ opýtal sa takmer bez dychu.

„Krv toho jednorožca. I po toľkých rokoch... čo ju mám v sebe. Keby nie toho, bol by som už dávno mŕtvy.“

Vtedy Harry vstal a nehlučne prešiel k nemu. Stál čelom k Severusovmu chrbtu. Natiahol ruku, aby sa dotkol jeho pleca, ale napokon podišiel ešte o krok bližšie, aby ho vzal do náručia. Lenže Severus sa mu po chvíli vytrhol. Otočil sa k nemu a hľadel naňho hrôzou rozšírenými očami.

„Nepochopil si?!“ zvolal neveriaco a tvár mal skrivenú bolesťou. „Som prekliaty!“

„Nebola to tvoja chyba, Severus.“

Len si pohrdlivo odfrkol. „Na tom nezáleží. Faktom ostáva, že SOM prekliaty!“

„Mne je to jedno. Mám ťa rád napr...“

„Prestaň! Nechcem to počuť! Nevieš čo hovoríš! Nepoznáš ma!“ rozkričal sa na plné hrdlo a ustúpil od neho.

Harryho to ranilo, ale nebral na seba ohľad. Nepoznal ho? Blbosť. Kto iný ho lepšie poznal ako on? Komu na ňom záležalo väčšmi ako jemu? Kto ho miloval viac ako on? Iste, toto zistenie dnes v noci a jeho priznanie bol obrovitánsky zvrat, ale Harry sa na to nedíval tak pesimisticky. Naopak.

„Severus, prosím...“

„Odíď! Vari to stále nechápeš? Nemôžeš ma chcieť! Nemôžeš!“

„Severus...“

Harryho naliehanie bolo márne. Severus sa vzpieral akýmkoľvek argumentom.

„Nie! Moje posledné slovo! A do tvojho domu sa viac nevrátim. Viem, že Draco... isto by sa ma štítil. Aspoň on by sa zachoval rozumne, ak to ty nedokážeš! A teraz vypadni, Potter!“

Harry sa díval na toho mladého muža a hľadal v ňom niečo z toho Severusa, ktorého poznal. Ak to tam aj bolo, teraz to bolo uzavreté a skryté jeho pohľadu v tom zraniteľnom vnútri, ktoré si mladík chránil svojím postojom a hnevom... Harry iba prikývol. Prv než odišiel z jeho bytu, zastal.

„Povedal si mi síce svoj príbeh a odmietol ma prv, akoby si nám dal šancu. Viem, že ti nie som ľahostajný. Nikdy som nebol... hoci si to dával svojsky najavo. Presne to isté robíš i teraz.“

„Vyp...“

„Neprerušuj ma!“ okríkol ho mentorsky. „Od tých čias, keď som v tebe videl obávaného a zákerného smrťožrúta som sa zmenil. Konečne som dospel. Viem, že sa v tebe nemýlim. Milujem ťa... opakujem ti to znovu. Milujem ťa a nikdy nikoho iného chcieť nebudem. Je mi jedno, či ostaneš Severusom alebo... Seranom. Je mi jedno ako sa vyrovnáš so svojím prekliatím... Ja ťa za to neodsudzujem. Nie som úzkoprsý hlupák. Dám ti však radu, Severus. Život je príliš krátky na to, aby sme čokoľvek premrhali... I šancu byť milovaným... Odchádzam, ale... vieš, kde ma nájdeš.“

Nepovedali si zbohom. Z Harryho strany by to bolo plytvanie slovami. Nehodlal sa s ním rozlúčiť. Keď vychádzal z jeho bytu, zamieril konečne domov. Možno naozaj dospel. Severus je rozhodnutý nevrátiť sa. Ak ho však skutočne miluje a Harry si tým bol istý ako si bol istý tým, že slnko vyjde i na ďalší deň, vráti sa. Otázkou ostáva... kedy? Teraz však spraví tri veci. Pomôže svojmu... bratovi prestavať izbu podľa jeho prianí, Hermionu prehne cez koleno, ak sa normálne nenaje a navštívi konečne Rona.