13. kapitola

Paradajková polievka

*stalo sa v ten istý večer, ako bol Harry v bare*

Draco vošiel do nejakej krčmy. Nikdy neholdoval krčmám. Asi tak, ako nikdy neholdoval ani alkoholu. Ale dnes cítil, že ho potrebuje. Bolo tam poloprázdno a on si vybral opustený stôl v zadnom kúte miestnosti. Nebol to veľký stôl. Bol okrúhly, na hrubo otesaný, lak na dreve miestami popraskaný a kockovaný zeleno-biely obrus bol miestami prepálený od cigaretových ohorkov a pokvapkaný voskom zo sviece, ktorá stála v jeho strede v zašlom, zrejme cínovom stojane. Síce bol zvyknutý na príjemnejšie miesta, ale momentálne nemal nič ani proti tomuto prostrediu.

Keď k nemu prišla o niečo staršia servírka ako bol on sám, usmiala sa naňho a opýtala sa, čo by si objednal. Draco prešiel zamysleným pohľadom po jej plnšej, no celkom peknej postave. Dievča malo tmavé vlasy. Boli síce hnedé, ale tmavšie ako tie Grangerovej. Oči mala priezračne zelené, na tvári úsmev. Plecia mala obnažené a na bielej blúzke silno utiahnutý korzet. Sukňu mala dlhú a tak si len mohol predstavovať, či pod ňou skrýva štíhle nohy a oblé stehná.

„Ďatelinové pivo, prosím,“ objednal si napokon a len čo si to pripísala na lístoček, otočila sa a ladným krokom, pri ktorom priam zvodne krútila bokmi odplávala späť k barovému pultu, aby vybavila jeho objednávku.

Napriek tomu, že Draco nemal žiaden sex vyše... no, určite to už bolo vyše roka a napriek tomu, že táto by si iste dala povedať – aspoň tak usúdil podľa toho, ako ho prepaľovala tým iskrivým pohľadom – vedel, že by si nemohol len tak uľaviť. Bola by to preňho len bezvýznamná avantúrka, ale akosi si nevedel predstaviť, že by... Povzdychol si a zložil si hlavu do dlaní, keď ho niekto poklepkal po ramene.

„Do kotla, Malfoy, kedy ťa pustili z basy?“ ozval sa nad ním zvedavý hlas Blaisa Zabiniho. Draco zdvihol hlavu, len aby sa mohol pozrieť do jeho vyškerenej tváre.

„Aj ja ťa zdravím, kamoš. Zrejme ťa všetci nepočuli,“ podotkol urazene. „Mohol by so to zopakovať hlasnejšie?“

„Nedurdi sa, starec! Nevideli sme sa celé veky! Radšej rozprávaj ako bolo...“ Blaise bol vždy tak trochu ako veľká voda. Prisadol si k nemu bez opýtania a čašníčku, ktorá priniesla Dracovi pivo poprosil o to isté, pričom ju nezabudol tľapnúť po zadku, keď odchádzala.

„Tak hovor, inak na mieste zhorím zvedavosťou!“ vyzýval ho netrpezlivo, zatiaľ čo si Draco doprial poriadne dva dúšky. Otrel si hornú peru, na ktorej mu ostala pena a pokrčil plecami.

„Nie je čím sa chváliť,“ odvetil vyhýbavo.

„Nekecaj! Počul som, že o tom Helltone kolujú pekne hrozné povedačky. Vraj je to otrasné miesto, kde by nevydržal nikto so zdravým rozumom. Vraj ti tam kompletne dokážu vymyť mozog! Je to pravda?“

Draco si v duchu povzdychol. Vedel, že Blaisa len tak niečo neodradí. „Vyzerám na to, že mám vymytý mozog?“

„Nie, ale možno iba o tom nevieš,“ podotkol opatrne jeho kamoš, zatiaľ čo si ho podrobnejšie premeriaval spýtavým pohľadom.

„Nechcem hovoriť o Helltone. Nebolo to tam najhoršie a určite to bolo lepšie ako Azkaban,“ prezradil napokon.

„Hm, počul som, že tvoj tatko tam skončil a vraj nadobro.“ Servírka konečne doniesla nápoj aj pre Blaisa a on na ňu spokojne žmurkol. Hneď si aj odpil a rovnako si utrel ústa do rukáva košele. Draco nad tým prevrátil očami. Blaise nikdy nemal práve vybrané spôsoby. Ale nebol to zlý kamoš.

„Nepovedal by som – na dobro. Povedzme, že tam nejakú chvíľu pobudne. Nemôžeme sa baviť o niečom inom?“ ozval sa nevrlo a Blaise napokon prikývol.

„Tak dobre. Vieš, že si Nott s Goylom otvorili neďaleko čajovňu?“

Draco vytreštil oči. „Čajovňu? Si si istý? Theo a Gregory?“

„Jasné, že som si istý!“ odsekol tmavovlasý chlapec a na tvári sa mu objavil širokánsky úškrn. „Volá sa Vincenza! Na Crrabovu pamiatku. Vieš, Goyle sa cez jeho stratu dlho nemohol preniesť.“

„Veď to bol jeho najlepší kamarát,“ zamrmlal Draco, keď si spomenul na ten osudný večer v núdzovej miestnosti, keď Vincent vrhol po Potterovi a jeho bande Satanský oheň. Draco sa z toho ešte teraz otriasal. Vince nebol zlý, ale bol to tupec. Stačilo, keby ho bol vtedy poslúchol a nechal Pottera na pokoji...

„Hej, aj to, ale hlavne to bol jeho priateľ...“

Draco sa zamračil. Nechápal kam tým mieri.

Blaise prevrátil očami. „Veď vieš, rozdávali si to spolu.“

Keď Draco iba vytreštil oči, Blaise sa tresol rukou po čele. „Delili ste sa o jednu izbu a ty si o ničom nevedel? Veď si o tom šuškali všetci. Som si istý, že aj ten starý netopier Snape to tušil.“ Potom len mávol rukou, kým sa Draco z tej informácie snažil spamätať. „No, to je jedno. Proste, Goyle sa z toho dlho nemohol dostať. Vieš, okrem toho ostal s matkou sám. A tá sa pomiatla. Zmenil sa. Schudol. Keby nie Thea, asi by skončil rovnako ako pani Goylová. U Sv. Munga pre beznádejné prípady.“

„Takže... Theo je teraz s Gregom?“

„Bingo! Konečne ti to došlo,“ usmial sa spokojne jeho starý priateľ a odpil si z piva. „Najhoršie skončila asi Pansy.“

„Prečo? Čo je s ňou?“ Pansy bola kedysi Dracovou priateľkou. Bola tou, na ktorej skúšal všetky svoje puberťácke finty. S ňou sa učil bozkávať, bola prvou, ktorej siahol na prsia a prvou, ktorej sa dostal do nohavičiek. Áno, školské roky si náležite užíval.

„Nezvládla to. Vraj začala brať niečo, čomu muklovia hovoria „drogy“ a predávkovala sa. Zomrela zhruba pred dvoma mesiacmi.“

„To som ešte sedel,“ zamrmlal si Draco popod nos. Pohľad upieral do pohára, na zlatavú hladinu svojho piva. Tých noviniek bolo naňho akosi na jeden večer viac ako dosť. Vnútornosti sa mu stiahli. Odrazu mal dojem, že sa mu i ťažšie dýcha.

„Si v pohode, Draco?“ opýtal sa ho Blaise, keď si všimol, že pobledol.

„Iste... ja len... nevedel som to.“

Blaise chápavo prikývol. „Nebola tou, ktorú sme poznali na škole. Veľmi sa zmenila. K horšiemu. Teraz má pokoj a snáď ho nájde i jej duša.“

Draco ho skoro nevnímal. Myslel na to veselé dievča, ktoré kedysi poznal. S tmavými vlasmi, našpúlenými ústami, prefíkané a vždy veselé. Ak práve nemala náladu ako dračica. To sa jej všetci vyhýbali. Svojím spôsobom ju mal rád. Nemiloval ju, ale... mal ju rád.

Hodnú chvíľu tam potom sedeli v nie práve príjemnom tichu, ktoré sa znova rozhodol prerušiť Blaise. „Ešte si mi nepovedal, kedy ťa pustili.“

„Ja... sú to tri týždne.“

„Pracuješ niekde?“

Draco prikývol. „Na Ministerstve.“

Blaise zagánil. „Nečakal som, že by si tam mohol dostať flek. Ale dobre, blahoželám. Ja pracujem v Apatieke. Elixíry mi bohvieako nešli, ale za to sa vyznám vo všetkých tých vecičkách, ktoré tam majú a viem dobre odporučiť, čo kto potrebuje. Myslím, že majiteľ je so mnou spokojný.“

„To ma teší. Som naozaj rád, že sa ti darí...“

Blaise sa naňho divne zahľadel. „Divné, kedysi by si si zo mňa uťahoval a posmieval sa mi, že si tušil, že takto dopadnem.“

„Ľudia sa menia, Blaise.“

„Asi,“ pripustil jeho starý kamoš. „Alebo je to fakt dôsledok vymytia mozgu.“

Draco sa konečne uchechtol. „Prestaň s tou teóriou, lebo ja vymyjem mozog tebe!“ varoval ho. Dopil pivo a pozrel sa na nástenné kukučkové hodiny, ktoré boli pri bare. Bolo čosi po pol ôsmej. Mal by sa vrátiť. Zajtra ho čaká prvý pracovný deň.

„Pôjdem,“ povedal a vstával, pričom hodil na stôl pár siklov.

„Tak skoro?“ protestoval Blaise nesúhlasne, ale Draco sa nenechal uprosiť. „Stretneme sa znova?“ navrhol veselo a bol rád, keď Draco prikývol.

„Pošlem ti sovu,“ povedal a už mizol z dverí von, na svieži večerný vzduch, presýtený vôňou dažďa. Zrejme len nedávno ustal. Vyhrnul si golier bundy a vykročil... domov.

***

Zdalo sa, že dom na Grimmauldovom námestí bol ponorený do ticha. „Homerum revelio,“ zašepkal s prútikom v ruke. To jednoduché kúzlo mu prezradilo, že okrem neho a Grangerovej sa v dome nikto nenachádza. Zamieril do kuchyne, kde našiel nespokojne mrmlajúceho domáceho škriatka, chodil dokola okolo stola a neprestajne sa sťažoval.

„Kreatcher, deje sa niečo?“

„Pán Malfoy, byť doma,“ hlesol, keď si ho konečne všimol.

„Áno, som doma. Čo sa deje?“

„Slečna odmietla Kreatcherovu polievku. Pán Harry prikázal, aby sa o ňu Kreatcher postaral, ale ona nejesť. Ona si Kreatchera ani nevšímať. Tá malá, škaredá humu...“

„Neopováž sa jej nadávať! Harrymu by sa to iste nepáčilo,“ upozornil ho a pozrel na naložený podnos a nedotknuté jedlo.

„Ale pán byť čistokrvný... Prečo mu to vadiť?“

„Proste si to neprajem,“ povedal Draco zadumane a napadlo mu, že Blaise mal s tým vymývaním mozgov asi pravdu. Pokrútil nad tým hlavou a jednoduchým kúzlom ohrial polievku. Stále myslel na to, čo mu povedal Severus. „Ak nezačne normálne jesť, môže to vážne ohroziť jej zdravie...“ Ak sa to už samozrejme nestalo.

Draco vzal podnos a zamieril do podkrovia. Otvoril si a znova si prv šikovne privolal jej prútik. Bol prekvapený, keď ju našiel v tom istom pyžame, ktoré na sebe mala i minulý týždeň, čo ju videl naposledy. Len čo postrehla, že je niekto v miestnosti, pretočila sa a chorobne bledou tvárou sa obrátila k nemu.

„Doniesol som ti večeru,“ povedal a zložil podnos na písací stôl, ktorá stál pod oknami.

„Hm... Harry ťa pasoval na svojho škriatka?“ opýtala sa výsmešne, no jej hlas zaškrípal, akoby nemala silu ani hovoriť.

Snažil sa to ignorovať. „Grangerová, vstaň a najedz sa. Alebo to Potterovi robíš naschvál?“

„Strč sa, Malfoy!“

Draco sa na ňu díval a nevychádzal z údivu. Napokon, bol vôbec zázrak, že s ním komunikuje, ale nezdalo sa, že by ho mienila poslúchnuť. Videl ako natiahla ruku za prútikom a vzápätí zavrčala.

„To som si mohla myslieť, ty zbabelec!“

„Nemôžem s tebou súperiť, keď si slabá ako mucha. Ale ak si vážne tak veľmi želáš zomrieť, poznám účinnejšie spôsoby!“ zasipel jej späť.

„Tým som si istá... a teraz vypadni!“

Draco sa však ani nepohol.

„Neodídem odtiaľto, kým všetko nezješ!“

„Varujem ťa...“ zachripela. „Kto si, aby si mi rozkazoval! Vypadni!“

„Nie!“

Hermiona zúrivo odkopla perinu a sadla si na posteľ. „Malfoy, zmizni!“

„Ani ma nenapadne!“

„Zmizni! Tú žbrndu by som nezjedla ani keby bola na striebornom podnose! A už vôbec nie od teba!“

Lenže to už Dracovi rupli nervy. „Tak dobre, ty si to chcela...“ riekol. Vzal tanier do ruky a obsah taniera jej vylial na hlavu. „Dobrú chuť, Grangerová!“

Hermiona iba zhíkla a potom len prskala a preklínala ho. Draco prešiel rýchlymi krokmi miestnosť a tresol dvermi, aby si myslela, že odišiel. Lenže on neodišiel. Bola to iba finta. Oprel sa pohodlne o stenu a zamračene sledoval, čo Grangerová spraví. Uvedomoval si, že keby teraz dorazil domov Potter alebo Severus, asi by ho na fleku rozštvrtili, ale... Kašľať na to.

Hermiona vstala z postele. Z vlasov jej kvapkala hustá, paradajková polievka. Vo vlasoch sa jej zachytila ryža.

„Idiot! Hnusná fretka! Za toto ho zabijem!“ vyhrážala sa mrmlúc si popod nos, kým si zotierala z tváre teplú, červenú kolomaž. Cítila, že má zmáčané i pyžamo, ktoré sa jej nepríjemne lepilo na telo. Nehovoriac o tom, že sa jej z polievky na chrbte spravil jarček, ktorý nezadržala ani guma pyžamových nohavíc. Zastonala a začala hmatkať okolo seba. Opatrne sa posúvala vpred. Pamätala si podľa zvukov, že niekde oproti, na druhej strane izby by mali byť dvere vedúce do kúpeľne. Hoci netušila, ako sama zvládne okúpať sa, nič iné jej neostávalo. Draco sa spokojne uškrnul, keď okolo neho prešla a na chvíľu dokonca zadržal dych, aby nezistila, že je stále tam. Veselo sa uškŕňal. Pripomínala mu Krvavého baróna.

Dvere vedúce do kúpeľne našla celom ľahko. Našťastie. Netrvalo dlho, kým objavila vaňu a nahmatkala kohútiky. Zvládla odpúšťať si i vodu, pričom skontrolovala, či má správnu teplotu. Nahmatkala štupeľ a zatesnila ním odtok. Draco uvažoval, či bolo dobré, že sa sebou nezavrela dvere do kúpeľne, alebo zlé. Keď sa začala vyzliekať, dych mu zamrzol niekde v pľúcach a oči vystúpili z jamôk. Jednako sa nemohol prinútiť odvrátiť od nej pohľad. Našťastie pre ňu, stála k nemu otočená chrbtom, takže jediné, čo mohol vidieť, bolo jej neuveriteľne štíhle telo a útly zadoček. Napriek tomu ucítil v svojich nohaviciach pohyb. Privrel oči a prerývane sa nadýchol, aby zahnal nečakané vzrušenie, ktoré ho opantalo. Hermiona vliezla do vane potom, čo sa načiahla po umelých fľaštičkách. Odzátkovala ich a privoňala si. Zrejme zisťovala, čo je sprchový gél, čo šampón a čo kondicionér. Rozmiestnila si ich na okraj vane presne v tomto poradí a začala sa kúpať. Draco by sa rád odvrátil, ale nemohol. Vari si neuvedomovala, aké to je pre ňu nebezpečné? Čo keby sa pošmykla alebo... Mohlo sa predsa stať hocičo. Ale potom ho napadlo, že sa zrejme nekúpe sama prvý raz. Mohol by teda pokojne odísť. Lenže nohy akoby mu vrástli do zeme. Tak tam len stál, pozoroval ju a srdce mu bilo čoraz hlasnejšie... Keď sa konečne osprchovala a zabalila do hrubého, forté županu, až potom opustil jej izbu tak nehlučne, ako len vedel.

Zišiel do kuchyne a poprostil Kreatchera, aby jej prezliekol periny a tiež, aby jej doniesol novú polievku. Dúfal, že sa umúdri.