12. kapitola

Serano

Harry si konečne vydýchol. Usmieval sa od ucha k uchu, pretože v rukách držal list, ktorý si osobne musel vyzdvihnúť na oddelení Presadzovania čarodejníckeho práva. Bol prijatý. Stal sa aurorom. Teraz ho čakalo trojročné štúdium spojené s praxou a tvrdým výcvikom. Veru, nudiť sa v najbližšom období určite nebude. Hneď však musel opustiť neveľkú aulu a ako im povedala sekretárka vedúceho aurorov, želal si s každým z nich hovoriť osamote.

„Môžete vojsť dnu,“ vyzvala ho pekná tmavovláska v stredných rokoch, podľa vizitky na jej pracovnom stole Grace Wolfová a ukázala na presklené dvere kancelárie vedúceho. Čiernym písmom na nich stálo: „Pán C. Grey. Vedúci aurorov.“

Harry zaklopal a vošiel dnu. Muž sediaci za stolom vstal, aby ho privítal. Potriasol mu rukou a oficiálne sa predstavil.

„Blahoželám vám,“ povedal, keď si obaja sadli. Vedúci za svoj pracovný stôl, Harry oproti nemu. Cyrus Grey bol zaujímavý muž. Bol pomerne vysoký, kostnatý a prísny. Aspoň tak na prvý dojem pôsobil. Každý však tvrdil, že je spravodlivý a čestný. A na tom si zakladal. Bude preňho česť, mať takého vedúceho.

„Ďakujem, pane,“ odvetil Harry zdvorilo.

„Získali ste síce prijatie, ale musím vás upozorniť, že vás k vytýčenému cieľu čaká ešte dlhá cesta. Napriek tomu, kto ste a čo ste pre náš svet spravil.“

Harryho napadlo, či ho ten muž chce skôr odradiť, alebo ho len upozorňoval na známe a neodmysliteľné fakty. Preto len prikývol. Nebol jediný, kto tohto roku získal prijatie. Spolu s ním vybrali ďalších štyroch. Pán Weasley mu prezradil, že znížili prísne kritériá, ale stále si na nich zakladali. Nečudoval sa. Po prvé preto, lebo k aurorom sa nejako zvlášť ľudí nehlásilo a po druhé preto, lebo nie každý rok niekoho vybrali. Pokiaľ si bol toho vedomý, posledné tri roky neprešiel testami ani jeden z uchádzačov.

„Tiež som vám prišiel oznámiť, že začínate prvého septembra. Tu je váš denný rozvrh, zoznam potrebných učebníc a pomôcok,“ podal mu zrolovaný pergamen a počkal, kým ho Harry roztvoril. „Ako vidíte, nájdete v ňom nielen predmety, z ktorých ste robili skúšky, ale pribudlo mnoho ďalších. Nehovoriac o čarodejníckom práve a čiernej mágii. Z vášho výrazu tváre usudzujem, že ste nečakal, že sa tu s ňou stretnete.“

„To nie, pane,“ priznal Harry a dodal, „ale je to celkom logické.“

„Samozrejme. Ak chceme nad nepriateľom zvíťaziť, musíme ho poznať. To sa týka i čiernej mágie.“

„Áno, pane.“

„Na dnes je to všetko. Viac vás zdržiavať nebudem. Ešte raz vám blahoželám. Pokyny ohľadom začiatku výuky vám budú zaslané koncom augusta. Dovidenia, pán Potter.“

Cyrus znova vstal a natiahol k nemu ruku, aby sa mohli rozlúčiť. Harry odtiaľ odchádzal nesmierne spokojný. Práve sa splnil jeho sen. Bol na najlepšej ceste stať sa aurorom.

***

„Dočerta!“ sykol Draco a siahol si rukou na krk.

„Nedotýkať!“ vyštekla naňho obstarožná ženská, ktorá bola pôvodcom tej krátkej bolesti. „Vy mladý fakt nič nevydržíte! Cintľavky!“ zašomrala si popod nos.

Poslúchol. Nič iné mu neostávalo. Aspoň na ňu zagánil. Hoci len na jej chrbát, keď sa na chvíľu odvrátila.

„Toho tetovania sa nesmiete dotknúť iba hodinu. To snáď vydržíte, nie, mladý muž?“

„Isteže,“ odvetil a snažil sa zo všetkých síl, aby jeho hlas neznel príkro. No nebol si istý, či sa mu to i podarilo. Zazlieval jej, že ho najprv neupozornila, že to i zabolí. Dočerta. Keby vedel, že ho tým tetovaním hodlá zmrzačiť, požiadal by o to niekoho iného. Zjavne tu však nik iný na to nebol a to bol ďalší problém. Nemohol sa tomu čudovať. Bývalý a posledný vedúci Bode bol dva roky mŕtvy. Croaker, jeho pomocník a pravá ruka sa po vojne záhadne stratil nevedno kam a Augustus Rookwood zahynul vo vojne, keď bojoval stojac zásadne na Voldemortovej strane.

Pre Draca hralo do plusu, že o toto oddelenie nik nejavil záujem, hoci bolo platené viac ako dobre. Bola to preňho skvelá príležitosť. Avšak považoval za podivné, že ako jediný uchádzač o miesto praktikanta vedúcej tohto oddelenia musel robiť skúšky. To, že získal plný počet bodov nebolo prekvapením. Vždy sa považoval za viac ako bystrého. Ale až teraz bol oficiálne prijatý na tento post. Čo zahŕňalo podpísanie pracovnej zmluvy – na neurčito – preštudovanie si bezpečnostných podmienok pri práci, získanie podivného znaku, či tetovania otlačeného na kožu nezmazateľnou čiernou farbou, či čo to bolo... zloženie sľubu mlčanlivosti a obdržanie pracovného habitu. Tá stará, sivovlasá sadistická čarodejnica odišla a vyprevadila ho na chodbu. Povedala mu, že ho čaká jeho nová vedúca, pani Zabiniová.

Draco zaklopal a po vyzvaní vošiel do jej kancelárie. Uvedomoval si, že podstúpil z tých tortúr takmer všetko, okrem skladania sľubu. „Neviete mi povedať, keby zložím sľub mlčanlivosti?“

„O malú chvíľku. Minister odovzdáva diplomy nováčikom v sídle aurorov. Tohto roku ich prijali päť, čo je rekordný počet. Nikdy ich nebolo toľko. Ale niet sa čomu čudovať. Cez vojnu z nich riadne ubudlo a potrebujú nové sily.“

Draco to nijako nekomentoval, hoci mu napadlo, či je medzi tými nováčikmi aj Potter. Miesto toho si s hrdosťou prezeral svoj nový habit. Bol čierny so striebornou lemovkou a nášivkou na náprsnom vrecku. Vyzeral fantasticky a čo bolo ešte lepšie, jemu strieborná pristala. Škoda, že ma v tom nikdy neuvidí, pomyslel si a následne sa pri tej myšlienke zhrozil. Ako mu to len mohlo napadnúť? Nie, striasol sa. Nemôže sa do toho zapliesť viac ako už bol.

Dvere kancelárie vedúcej sa otvorili po ráznom zaklopaní. Draco vstal, len čo vošiel minister so svojím asistentom.

„Aurora, pán Malfoy,“ pozdravil ich. „Všetko je pripravené? Môžeme začať?“

Jeho nová vedúca spokojne prikývla. Draco jej odhadoval niečo cez štyridsať. Bola od neho o hlavu nižšia a pomerne štíhla. Oblečená samozrejme formálne, v hnedom kostýmčeku s bielou blúzkou a odpovedajúcim habitom. Samozrejme čiernym so striebornou lemovkou.

„Percy, knihu,“ požiadal minister zdvorilo svojho asistenta a ten pristúpil k Dracovi s vážnou tvárou. Roztvoril veľkú a isto i dosť ťažkú knihu, či skôr bichľu a hodlal nalistovať príslušnú stranu.

„Viem to spamäti, pane. Môžem?“ zasiahol Draco skôr, ako mu ministrov asistent strčil popod nos tú kopu zažltnutých stránok, v ktorej sa prehraboval.

Minister Kingsley Shacklebolt nedal na sebe poznať nijaké prekvapenie. Jeho vedúca iba nadvihla obočie a Percy s treskom a nevrlým výrazom knihu zabuchol a pridržal ju pred ním.

Keď sa Draco nedočkal odmietnutia, postavil sa vzpriamene a priložil dva prsty pravej ruky na knihu, ktorú pred ním Weasley držal. „Ja, Draco Malfoy, na svoju česť prisahám, že budem chrániť všetky tajomstvá, ktoré vyplynú z môjho postavenia a úradu. Prisahám, že budem mlčať a nevydám o nich žiadne svedectvo. Prisahám, že si svoju prácu budem plniť statočne a svedomite. Tak mi Merlin pomáhaj.“

Minister i vedúca sa usmiali. Pristúpili k nemu a potriasli mu rukou. I Percy tak urobil, ale len čisto formálne, aby sa nepovedalo. Draco mu videl v očiach nedôveru a nemohol sa tomu čudovať.

Keď obaja následne odišli, osamel so svojou vedúcou oddelenia. „Milo ste ma prekvapil, mladý muž.“

„Draco, prosím, pani Zabiniová.“

„Dobre, tak teda, Draco. Začínate zajtra, presne o ôsmej.“

„Budem tu načas,“ sľúbil a rozlúčil sa. Hoci sa jeho vedúca oddelenia Záhad volala rovnako ako jeho priateľ, nebol si istý, či boli nejako príbuzensky spriaznení. Teraz sa však chcel dostať domov. A určite to nebolo preto, aby sa Severusa spýtal na Grangerovú.

***

„Ako jej je?“ vyhŕkol okamžite, len čo vošiel do jeho pracovne.

Severus si ho spýtavo premeral. „Bol u nej liečiteľ,“ odvetil s vážnou tvárou.

Draco ustrnul v pohybe, keď mieril k jeho pracovnému stolu, za ktorým sedel jeho krstný otec. „Prečo? Stalo sa jej niečo?“

„Nemyslím. Sama ma požiadala, aby som k nej niekoho priviedol. Nevie o tom ani Harry.“

„A?“

Severus pokrčil plecami. „Liečiteľ pred chvíľou odišiel. Upozornil ma na to, že ak nezačne normálne jesť, môže to vážne podlomiť jej zdravie.“

„Viac nič?“

„Nie. Ak si odmyslím to, že plače od vtedy, čo ten chlap opustil jej izbu,“ odvetil pochmúrne.

„Nepýtal si sa ho prečo?“

„Pýtal. Povedal mi len toľko, že podstúpila akúsi prehliadku, lenže vyrukoval s tým, že nemôže nič prezradiť pre lekárske tajomstvo.“

Draco sa zamračil a pomyslel si: „Šľak aby trafil tú Hippokratovu prísahu.“

 Chvíľu bolo ticho a potom ho Severus prevŕtal zvedavým pohľadom. „Čo si jej vtedy povedal? Súvisí to s tým?“

Draco sa zamračil ešte viac, ale miesto toho, aby mu odvetil, pokrčil ramenami. „Neviem... ja... Nezaujíma ma to. Prišiel som vlastne preto, aby som ti povedal, že som si našiel prácu. Teraz ma ospravedlň.“ Otočil sa na päte a odišiel. Zmätenému Severusovi dokonca ani neodpovedal na otázku, čo je to za prácu, keď sa ho na to opýtal.

***

Poobedie s Harrym nedopadlo práve najlepšie. Stručne mu oznámil, že ho vzali a že sa stane aurorom. Severusovu gratuláciu prijal so zadumaným, skúmavým pohľadom, vďaka čomu sa muž cítil ako pod drobnohľadom.

„Máš nejakých príbuzných?“ vyhŕklo z neho odrazu a Severus prekvapene pokrútil hlavou.

„Si bezdetný?“

„Isteže, čo je to za otázku? Vieš, predsa, že som...“

„Dobre, dobre. A čo tvoj otec?“ naliehal Harry.

„Čo je s ním?“ Severus bol zmätený viac ako keď mal dnes tú česť s Dracom.

„Si jedináčik?“

„Iste.“

„Vieš to určite alebo len hádaš?“

„Harry o čo ti ide?“ Severus podozrievavo prižmúril oči, ale mladík ostal pred jeho káravým pohľadom celkom pokojný.

Harry neodpovedal, iba naňho podozrievavo hľadel. „Vravel si predsa, že s tvojou matkou veľmi nevychádzal. Bol to mukel. Mohol mať nejakú bokovku, o ktorej ste netušili.“

„Harry?“

„Tak mal?“

„Určite nie. Nik o tom nevie, ale môj otec pracoval v zlievárňach s anorganickým olovom. Zrejme ti to nič nehovorí, ale môže to byť jedným z faktorov straty plodnosti. Ak k tomu prirátaš ešte konzumáciu alkoholu a fajčenie, nemôžeš sa ničomu čudovať. Takže nie, určite som jedináčik.“

Harry prikývol, ale nevzdal sa. „A čo on? On bol jedináčik? Chcem povedať, nemal brata alebo sestru?“

„Áno, obaja moji rodičia boli jedináčikovia. A nie, nemám nijakých príbuzných. Už si skončil? Kvôli čomu tie otázky?“

Harry naňho však iba stále civel ako vyoraná myš a zadumane pokyvoval hlavou. Potom vstal a bez slova odišiel.

***

V bare bolo cez týždeň takmer prázdno. Okrem toho, bolo len sedem, keď tam Harry dorazil. Ale Serano tam bol. Podišiel až k baru, aby ho pozdravil a sadol si na stoličku.

„Ahoj, dáš si niečo?“

„Godfather, ale dvojitého,“ oznámil, keď si vyžiadal drink. Neušiel mu Seranov začudovaný pohľad, no mladík nepovedal ani slova.

Zobral z poličky odpovedajúci pohárik a do šejkera nalial odpovedajúce množstvo vodky a...

„Nemám tu Amaretto. Idem do skladu, hneď som späť,“ povedal a nevšimol si, že ho jeho zákazník nehlučne nasledoval.

Len čo sa Harry pretlačil cez dvere, oprel zaskočeného Serana o stenu. Aby odviedol jeho pozornosť od toho, čo sa chystal spraviť, urobil to najjednoduchšie čo mohol. Pobozkal ho. Kým jazykom drancoval barmanove ústa a vlastným telom ho tlačil proti stene, jeho ruky sa preniesli k opasku jeho nohavíc a šikovne ho rozopínali. Mladík precitol až vtedy, keď začul zvuk rozopínajúceho sa zipsu a jeho nohavice skončili v polovici stehien. Vtedy od neho Harry konečne ustúpil a zadíval sa na jazvu, ktorú hľadal ako poznávacie znamienko. Zmeravel.

Vzápätí sa vyrútil preč ako víchor a nechal tam barmana roztraseného a rozgajdaného postávať, kým mu naplno došlo, čo sa práve stalo...