11. kapitola

Vtedy sa nič nestalo

Draco sedel vo svojej izbe a načúval tichým hlasom, ktoré sa k nemu niesli cez stenu. Teda, väčšinou rozprával len Potter. Jediné, čo sa Grangerová opýtala bolo: „Ešte stále je tu?“ Harry jej odvetil a ona viac nepovedala ani slova. Keď prešlo ďalších pár minút a začul Potterove kroky, naschvál otvoril dvere, aby sa akože náhodou stretli na chodbe. Hoci sa tváril, že sa nič nedeje a že si ho všimol až potom.

„Zasa nejedla?“ ozval sa Draco, keď videl, že Harry vycúval z Hermioninej izby s plným tanierom hrachovej polievky, ktorej sa dotkla akurát tak lyžica. Zišiel dole schodmi z podkrovia a zamieril k schodom vedúcim na prízemie. Nepochybne smeroval do kuchyne i s Dracom v pätách, keď mu zamrmlal tiché - nie.

Harry položil podnos s jedlom späť na kuchynskú linku a Draco napúšťal vodu do rýchlovarnej kanvice. Vymoženosť, ktorú sa hneď po rádiu naučil používať najrýchlejšie. „Idem si spraviť kávu. Dáš si?“ opýtal sa Harryho akoby nič.

Tmavovlasý mladík naňho pozrel tak, akoby Draco práve spadol na hlavu z višne, či akoby mu narástla ďalšia hlava, ale pokrútil hlavou. Draco mykol nedbalo plecom. Vytiahol si zo skrinky hrnček, dal si do neho lyžičku kávy a čakal, kým zovrie voda.

Harry tam stál chvíľu ako soľný stĺp a díval sa naňho. Zjavne stále nemohol uveriť tomu, že sa dokážu baviť bez toho, aby tasili prútiky a hádzali po sebe najrôznejšie kliatby. A napokon, skutočne bolo nezvyčajné, že Draco je niečo ochotný spraviť si i sám. Popravde, väčšinou im varil Kreatcher. Ale Draco sa zjavne rád motal po kuchyni. Včera mu Harry ukázal ako sa obsluhuje rádio a hneď potom sa ten plavovlasý mladík pýtal na tú čudnú vec, ktorou bola rýchlovarná konvica. I to mu vysvetlil a nestačil sa čudovať jeho prapodivnému záujmu. Napadlo mu, že ak sa ešte opýta ako sa obsluhuje telka, pošle ho na nejaké vyšetrenie mozgu. Naozaj si to nevedel vysvetliť. Mal chuť sa opýtať: Kto si a kde je skutočný Malfoy?! Popravde, toho chlapca pred sebou nespoznával. Buď mu v Helltone vymyli mozog alebo si o ňom vytvoril za tie roky nesprávny obraz.

Keď sa v dverách ukázal Severus a oznámil im, že ide po svojom, Harry sa trucovito odvrátil a napokon vyšiel z kuchyne. Severusov výraz tváre však prezrádzal skryté odhodlanie, no Dracovi neušlo, že je jeho krstný otec... nepokojný. Nevedel ako inak opísať to, čo zazrel v jeho očiach, ktoré sa upierali na tmavovlasého mladíka, ktorý ho odignoroval. Severus sa vytratil, len čo sa s ním rozlúčil a o malú chvíľu sa vytratil i Harry. Oznámil mu, že sa najneskôr o hodinu vráti a nezabudol mu pripomenúť ich vzájomnú dohodu, že sa má vyhýbať Hermione.

***

Osamel a dom sa ponoril do ticha. Ešte i Kreatcher sa kdesi vyparil. Teraz prišla jeho chvíľa. Ani nevedel ako a ocitol sa pred dverami vedúcimi do jej izby. Vošiel bez zaklopania, po krátkej chvíli váhania. V podstate uvažoval, či nezošalel a kedy sa dal na dobré skutky. Ale... nechcel cúvnuť, čo bolo ešte podivnejšie.

V izbe vládlo šero napriek tomu, že bolo sotva pol druhej poobede. Grangerová ležala na posteli stočená do klbka. Zamrzol na mieste a na sekundu ho napadlo, či je vôbec živá. Vyzerala... Striaslo ho. Rozhodne už nebola tou, ktorú kedysi poznal. Energické dievča, ktoré sa nikdy a za žiadnych okolností nevzdávalo...

Spravil krok jej smerom, keď ho napadlo, že bude múdrejšie privolať si jej prútik, aby sa vyhli... no, zápasu. Nehodlal absolvovať rovnakú tortúru ako naposledy, keď sa ocitla v jeho izbe. Až potom ju oslovil, keď držal jej prútik v ruke. Zjavne si nič nevšimla. Možno, že spala, uvažoval a podišiel ešte bližšie.

„Grangerová?“ oslovil ju a ona sa strhla ako po zásahu pŕhlivým kúzlom.

„Čo tu robíš! Vypadni!“ okríkla ho a rukou šmátrala po mieste, kde mala zvyčajne svoj prútik.

„Chcem sa pozhovárať,“ odvetil pokojne a díval sa na jej smrteľne bledú tvár a tmavé kruhy pod očami. Vyzerala desivo. Vlasy, kedysi plné života jej teraz viseli okolo tváre ako neupravená slama. Prežrel a prinútil sa pokračovať.

„Nemám sa s tebou o čom baviť! Vypadni skôr, než zavolám...“

„Nik tu nie je,“ prerušil ju. „Sme tu len my dvaja, tak sa zbytočne nenamáhaj. Zbytočne by ťa to len vysililo.“

„Máš môj prútik!“ zvolala, keď sa konečne dovtípila, prečo ho nemôže nájsť.

„Vravel som, že sa chcem pozhovárať. Nebudem pri tom riskovať, že ma zabiješ. Toľko rozumu ešte mám.“

„Vráť mi ho! Už aj!“ nástojila a natiahla k nemu roztrasenú ruku.

Draco prižmúril oči a znova o krôčik podišiel bližšie. „Nejedla si,“ začal celkom neutrálne.

„Do toho ťa nič!“ vyšplechla mu do tváre a stiahla ruku, keď videla, že sa od neho ničoho nedočká.

„Prečo mu to robíš? Teda... Stará sa o teba a ty...“

„Ty si ten posledný, kto by mi mal niečo vyčítať,“ zasipela. Jej nevidomé oči sa doňho zabodli ako dýky. Ohníčky, ktoré v nich kedysi horeli, už dávno vyhasli. Draco pokrútil hlavou.

„Nie. To by som si nedovolil,“ priznal a sám sa čudoval, prečo mu to vyšlo z úst.

„Ty by si si to nedovolil? Pche!“ zavrčala a posunula sa na kraj postele. Jej bosé nohy sa dotkli drevenej dlážky a tá zavŕzgala. „Vráť mi môj prútik a ja prisahám, že dokončím to, čo som mala spraviť už dávno!“ Pohla sa k nemu. Neisto, ale vykročila.

„Nie. Vrátim ti ho, ale najprv ma vypočuješ,“ povedal a tentoraz znel jeho hlas ráznejšie.

„Stoj. Nikdy som ženu neudrel a nikdy som žiadnej ani neublížil, ale keď bude treba...“

Odrazu sa z ničoho nič priam hystericky rozosmiala. Dracovi z toho naskakovala husia koža a na temene sa mu ježili vlasy. Bolo to desivejšie ako Greybackov úsmev. Všimol si v jej očiach slzy, všimol si, že ten smiech, ktorý jej vychádza z hrdla je presýtený bolesťou, nie veselosťou.

„Do čerta s tebou, Malfoy! Do čerta s vami všetkými!“ vykríkla odrazu a znova sa naňho vrhla. Bola by mu skočila do vlasov a možno by mu i vyškriabala oči, keby ju včas neznehybnil. Mladá žena pred ním zamrzla v pohybe a on si prerývane vydýchol.

„Tak, vravel som ti, že urobím všetko, aby si ma vypočula. Neznehybnil by som ťa, keby si ma vypočula. Bez toho divadla,“ dodal pološeptom, no skôr sám pre seba.

„Pamätám si na ten deň,“ začal napokon, po krátkej odmlke. „Nemôžem za to, čo sa vtedy stalo. Nemôžem za to, že vás tí idioti chytili a doviedli na Manor.“

Pristúpil k nej a po ďalšom zaváhaní sa dotkol jej ruky. Vyhrnul jej rukáv pyžama a končekom ukazováka prešiel po stále badateľnom nápise „humusáčka,“ ktorý jej do kože vyryla jeho šialená teta Bella.

„Viem, že si nemohla za to, čo sa stalo. Boli to zlé časy. Zrejme mi to neuveríš, ale mrzí ma to,“ odtiahol ruku a odstúpil od nej. „H-Hermiona, Greyback ťa v tú noc neznásilnil, počuješ?“

Z hrdla sa jej vydral neurčitý zvuk, ale z očí sa jej slzy rozliali prúdom. „Viem, že ho Bella k tebe doviedla a viem, že...“ jemu samému sa pri tých spomienkach triasol hlas. Vari si nemyslela, že jemu sa to celé pozdávalo, či nedajbože páčilo. Merlin, veď ešte teraz sa mu z toho obracal žalúdok. Pred očami mu znova vyvstal ten odporný obraz. Hermiona ležiaca na stole v jednom ich salóne a ten prašivý vlkolak medzi jej bielymi stehnami. Draco sa zhlboka nadýchol, aby premohol nevoľnosť, ktorá sa ho zmocňovala. „Ne... neznásilnil ťa. Ja... omráčil som ho a... otec... otec ho odtiahol preč. Nepamätáš si to... po tom, čo ťa udrel, keď si kričala... stratila si vedomie, spomínaš si?“ Jeho hlas znel mäkko, takmer nežne, no Hermiona neprestávala roniť slzy. „Malfoyovci nie sú takí špinavci, ako si si myslela. Ak... ak to je ten dôvod, prečo... prečo sa takto správaš... prestaň s tým. Potter... nezaslúži si to.“ Pri tých slovách si musel zahryznúť do jazyka, ale napokon... bola to pravda. Okrem toho, nevraživosť, ktorú k nemu cítil kedysi... No, povedzme, že jeho vnútro bolo vyprahnuté rovnako ako púšť Sahara. Mal dojem, že v sebe nemá žiadne city... ani miesto pre ne. Načo sa zaťažovať minulosťou? Najmä, ak bola zlá? Prečo sa radšej nesústrediť na budúcnosť, keď môže byť lepšia? Lebo to presne robil.

„Chcel som, aby... si to vedela,“ šepol mäkko. Obišiel ju, položil jej prútik na miesto, z ktorého k nemu vystrelil a vycúval k dverám. Na prahu sa otočil a odčaroval ju. Keď videl ako klesla a s prenikavým, žalostným výkrikom dopadla na dlážku, vzlykajúc tak, že sa až zadúšala, niečo sa v ňom pohlo. Ale nemohol sa vrátiť. Nezniesla by jeho prítomnosť ani o minútu dlhšie. Nechal ju, nech sa môže zmierať so skutočnosťou a uľaviť si. Snáď konečne dostane rozum a prestane trápiť nielen Pottera, ale hlavne seba.

V okamihu, keď sa ocitol na chodbe, zastal a ako obarený pozrel do rozhnevaných čiernych očí.

„Varoval som ťa!“ osopil sa naňho Severus a chcel ho odsotiť a vojsť, lenže jeho krstný syn ho zadržal. Zdrapil ho za lakeť s prekvapivou silou.

„Nie! Nič som jej nespravil. Iba som jej povedal, čo potrebovala počuť, Severus. Prisahám, že sa z toho dostane. Iba... iba potrebuje čas.“

Severus naňho pohliadol rovnakým spôsobom ako predtým Potter v kuchyni. Draco prevrátil očami a stratil sa vo svojej izbe.