10. kapitola

Vzájomná dohoda

Harry sa vrátil domov v podivne mlčanlivej nálade. Bolo to zvláštne, ale ten mladík, u ktorého prenocoval mu prosto neschádzal z mysle. Niekoho mu zaručene pripomínal, ale... koho? Tie tmavé oči... Tenké, zmyselné ústa... Farba vlasov čiernych ako eben...

Na nálade mu nepridalo mu ani to, keď mu Severus oznámil, že Hermiona znova odmieta jesť. Raňajok sa ani nedotkla a včerajšia večera skončila v odpadkovom koši. A on napriek tomu uvažoval nad tým, či naňho Severus čakal alebo či to bol len jeho mylný dojem. No objavil sa v chodbe okamžite ako Harry vstúpil do úzkej predsiene, vymaľovanej tmavšou zelenou farbou, v ktorej sa nachádzal akurát tak botník na topánky, závesný vešiak na kabáty a neodmysliteľná trolia noha ako stojan na dáždniky. Akosi sa jej nevedel vzdať. Náhlivo sa zobul, na staršieho muža ani nepozrel. Nechcel, aby videl tú bolesť v jeho očiach, lebo ju už nevládať ani skrývať.

„Kde si bol?“ opýtal sa ho Severus stíšeným hlasom potom, čo mu poreferoval o Hermione.

Harry mlčal. Potom naňho predsa len úkosom pozrel, akoby uvažoval, či sa to pýta skôr zo zdvorilosti, alebo preto, lebo si oňho robil starosti. Tá druhá možnosť by sa mu popravde pozdávala oveľa väčšmi. Lenže keď uvidel ten ľahostajný výraz v mužovej tvári, bodlo ho pri srdci.

„Bol som v posteli iného chlapa,“ odvetil a sám by sa za tú nepremyslenú vetu najradšej vyfackal. Ozaj nevedel, či to bolo tým Severusovým vlažným pohľadom, ktorým sa naňho díval alebo jeho zlosťou z toho, že sa cíti zranený jeho odmietaním. Najhoršie bolo, že to s ním zrejme ani nepohlo! Išlo ho rozhodiť od smútku, ktorý trhal jeho vnútro na kusy.

„Ach,“ bolo všetko, čo Severus povedal. Fakt sa nezdalo, že by to ho tá správa nejako prekvapila, či zasiahla a on v duchu preklínal to jeho ľadové sebaovládanie, za ktoré skrýval všetky svoje emócie.

„To je všetko, čo na to povieš?“ opýtal sa, keď zastal oproti nemu. Napadlo mu, že sa správa detinsky a musí mu pripadať ako hlupák, ale nevedel si pomôcť.

Severus mykol plecami. „Myslím... že je to tak lepšie,“ riekol napokon so sklopeným pohľadom tých bezodných čiernych očí. „Nemal by si sa na mňa viazať. Som ten posledný...“

Harry toho mal naozaj už akurát dosť. „Nehovor mi, čo mám robiť, došľaka!“ okríkol ho bezmocne. Bol taký frustrovaný ako ešte nikdy v živote. Čo už len z toho života mal? Rodičia mu zomreli, keď mal sotva rok. Zavraždil ich idiot, ktorý chcel prevziať vládu nad čarodejníckym svetom. Bol to presne ten typ psychopata ako boli u muklov Hitler alebo Stalin. Zomrelo mu veľa priateľov, dokonca Remus Lupin, jeho krstný otec Sirius, Hermiona oslepla, s Ronom sa trochu rozkmotrili a akoby to nestačilo, takmer prišiel o život i Severus! Och a jeho nevlastný brat, ktorého získal tak z čista-jasna bol skutočnou čerešničkou na trote jeho posratého života!

Náhle vybehol hore schodmi a Severus už len započul ako buchol dverami na svojej izbe. Vrátil sa teda do svojej pracovne. Ale dlho tam nevydržal. Nakoniec schmatol svoj habit a vybehol z domu. Potreboval sa prejsť a prečistiť si myseľ.

***

Pravdou bolo, že jeho život bol príliš komplikovaným, aby sa doňho odvážil zatiahnuť ešte niekoho iného. Kedysi to skúsil. Zamiloval sa však do nesprávneho človeka. A tým sa vlastne všetko pokazilo. Sirius Black naňho zvysoka kašľal. Dokonca by sa dalo povedať, že sa jeho neželanej pozornosti pokúsil zbaviť už na škole svojským spôsobom, keď mu poslal lístoček s odkazom, že sa s ním chce stretnúť v Škriekajúcej búde. Povedal mu, ako znehybní strom a kvetnato písal o tom, ako sa na ich stretnutie teší a aký bol hlupák, keď si neuvedomil skôr to, čo bolo jasné. Chcel u Severusa šancu. Pre šestnásť ročného chlapca, vtedy ešte naivného a navyše príliš zraniteľného introverta to bol ako malý zázrak. Vtedy ešte veril v niečo také ako je láska... Vtedy ešte áno...

Lenže Black ho z toho omylu rýchlo vyviedol a Severus sa uzatvoril do seba ešte viac. Horšie však bolo to, že na to prišiel o rok starší Lucius Malfoy a začal ho vydierať. Pre Severusa to bolo krušné obdobie, ale nebol by to on, keby si nebol vzal nejaké ponaučenie. Hlavne, čo sa týkalo sexu. Malfoy si z neho totiž spravil súkromného, na slovo poslušného milenca. A hoci tá ich nezmyselná šaráda trvala len čosi vyše pol roka, napokon mohol povedať, že nadobudol aké-také skúsenosti a už nebol panicom. Och a iste, naivita sa vytratila a nahradila ju podozrievavosť, ostražitosť a všadeprítomná samota. Vlastne, jeho život bol od narodenia peklom a keď si myslel, že konečne zomrie v Škriekajúcej búde – čo bolo podľa neho priam originálna hra nepríčetného osudu - po tom všetkom, čo dokázal, aby ochránil Pottera, ten bláznivý chlapec ho zachránil! Len tak!

Severus prešiel cez cestu, po ktorej prefrčalo nádherné bently s azúrovou metalízou. Zamieril do parku a pohľadom zavadil o pár deciek, ktoré posedávali na lavičkách. Chlapci vo veku okolo šestnásť rokov sa veselo zhovárali a na niečom smiali. Napadlo mu, že Harry bol len o niečo starší od nich. Bol medzi nimi taký vekový rozdiel... Zabodol pohľad do zeme, vykračujúc po štrkovitej cestičke. Vedel, že mal na rováši veľa hriechov, ktoré ho ešte i dnes mátali v snoch ako nikdy nekončiace nočné mory. A mal si pripísať ešte jeden navyše? Uniesol by na svojich pleciach takú záťaž? Keby tak len Harry vedel pravdu. Keby to vedel, možno by ním napokon opovrhol a našiel si niekoho seberovného, kto by mu mohol opätovať tú bezhraničnú lásku. Niekoho, kto nebol poznamenaný krušnou minulosťou, niekoho, kto by mu bol vekovo blízky. Niekoho... Z úst mu vyšiel trpký povzdych. Rukou si prehrabol vlasy. Privrel oči, pred ktorými sa mu takmer okamžite vynorila milovaná tvár. Bol vôbec pripravený na to, aby ho nechal ísť? Bol pripravený na to, vzdať sa jedinej osoby vo svojom živote, ktorá ho kedy milovala? Zvládol by tú bolesť, ktorú by mu nepochybne uštedrilo jeho zlomené srdce?

„Do šľaka!“ zamrmlal si popod nos trochu prihlasno, za čo ho postaršia dáma, ktorá práve prechádzala okolo obdarila káravým pohľadom a pokrútila hlavou.

Nevšimol si to. Keby tu bol Dumbledore... keby tu bol, poradil by mu. Bol jediným človekom, ktorý poznal všetky jeho tajomstvá. Bol mu ako otec. Ten jeho totiž stál akurát za starú belu.

Po štrkovej cestičke okolo neho prefrčali dvaja chlapci na bicykloch a zvonenie ich zvončekov ho prebralo zo zamyslenia. Rozhliadol sa okolo seba a vykročil po chodníku naspäť. Nezamieril však domov, miesto toho si povedal, že by mu dobre padlo nejaké to dobre vychladené pivo. Ešte sa nemohol vrátiť, kým si v hlave všetko neurovná a nerozhodne sa, čo ďalej. Lebo toto ani jeden z nich nemohol vydržať viac, ako bolo únosné...

***

Harry si práve natieral džem na hrianku, keď do kuchyne vošiel Draco. Bolo čosi pred siedmou večer. Harry naňho ani nepozrel. Položil si hrianku k druhej na tanier a šiel si sadnúť k stolu. Jedol mlčky.

Draco chvíľu prehľadával skrinky, potom sa zahľadel na tanier, na ktorom sa vŕšilo ešte niekoľko hrianok. Stačilo ich len namazať džemom alebo... arašidovým maslom a džemom.

„Môžem si z nich dať?“ opýtal sa skusmo Harryho. Ten naňho vrhol krátky pohľad a bez slov prikývol. Draco uvažoval, čo povedať. A ako načať tému, o ktorej by sa rád bavil. No, nie že by sa o nej rád bavil, ale zaujímala ho. Teda vlastne, nie že by ho práve zaujímala, ale štvala ho. Áno, to bol ten správny výraz. Štvala ho. Hlavne po tom dramatickom zobudení, ktoré absolvoval.

„Čo je to?“ opýtal sa, keď si mazal hrianky a dúfal, že jeho hlas neznie nijako silene ani vtieravo. Nechcel byť ešte za vtierku, keď už bol aj tak pasovaný za fretku. A on o tom dobre vedel.

„Rádio,“ odvetil Harry mdlo. „Nepoznáš?“

Znelo to zádrapčivo, ale Draco len zvraštil obočie. Snažil sa sústrediť na hudbu, ktorá z toho prístroja zaznievala a uvažoval ako ďalej. Napokon, pokračovať v rozhovore jednoduchou cestou bude asi najlepšie.

„Nie, nepoznám. My sme mali akurát tak očarované hudobné nástroje,“ odvetil a snažil sa nereagovať popudlivo na Harryho poznámku: „Ach, iste, ako v stredoveku.“ Prehltol jedovatú poznámku, ktorú by mu najradšej šplechol do tváre a konečne si sadol i on. Oproti nemu.

„Dobrú chuť,“ povedal, čo Harryho očividne prekvapilo. Vyvolalo to uňho i odozvu. Prestal prežúvať a spražil ho pohľadom.

„O čo ti ide?“

Jeho hlas bol viac ako podozrievavý. „O čo by mi malo ísť?“ odvetil mu protiotázkou, na čo sa Potter zamračil ešte viac.

„Ty mi povedz!“ vyštekol podráždene.

Draco prehltol a odpil si z mlieka, ktoré si ohrial rýchlym kúzlom. Oprel sa o operadlo stoličky a zadíval sa na svojho dlhoročného soka. Potom pohľad sklopil a povzdychol si.

„Pozri, nie je to ľahké ani pre jedného z nás. Nenávideli sme sa celé tie roky...“

„To máš teda kurva pravdu,“ pritakal mu neochotne Harry.

„Musíš byť taký vulgárny? Nemôžeš si to odpustiť ani pri stolovaní?“ osopil sa naňho mentorsky Draco a Harry vyvalil oči. Keď sa spamätal, sám sa čudoval, ako z neho vyšlo sotva počuteľné prepáč.

Draco iba prikývol, že to berie na vedomie. „Ako som povedal. Nikto z nás túto situáciu neočakával. Ako sme aj mohli? Ani v tom najhoršom sne by mi nenapadlo, že si...“ prežrel a pokračoval, „že si môj brat. I keď nevlastný. V ničom sa nepodobáme.“

„Zásah!“ prerušil ho Harry a prekrížil si ruky na hrudi. „Ale stále neviem, o čo ti ide.“

Draco sa zaškľabil. „O nič. Nehovorím, že musíme spolu vychádzať, ale nestačí, ak by sme sa aspoň tolerovali?“

„A nerobím to? Nechal som ťa tu bývať a neskočil som ti po krku pri prvej príležitosti.“

„Och, aké dobrosrdečné od teba,“ vybafol a odfrkol si. „Myslel som, že...“

„Ak si chcel naznačiť, že si si myslel, že z nás odrazu budú vzorní bratia – niečo ako Vinnetou a Old Shatterhand – tak si sa prerátal.“

„Ako kto?“ začudoval sa plavovlasý chlapec, ale napokon nad tým len mávol rukou. „Nie, to som rozhodne nemyslel. A popravde, nemyslím si, že niekedy prekročíme za hranice vzájomnej tolerancie tak ďaleko, aby sme sa niekedy nazvali bratmi. Ale... Pozri, vlastne som sa ti ešte nemal príležitosť poďakovať za to, že si ma vtedy vytiahol z Núdzovej miestnosti. Ďakujem ti... Potter.“ Jeho bledé líca nabrali nachový nádych a Harry naňho chvíľu civel ako obarený.

Napriek počiatočnej nevrlosti zistil, že sa jeho hnev pozvoľna vytráca a strieda ho zvedavosť. Malfoy mu dokonca poďakoval. Väčší ústupok od neho ani neočakával.

„Nie je za čo,“ odvetil šepky, civiac na svoju nedojedenú hrianku.

„Ozaj si to cením, zvlášť preto, že si to vôbec nemusel robiť,“ pokračoval povzbudený zmeneným výrazom v Potterovej tvári. Nepôsobil už tak upäto, čo bolo podľa neho dobré znamenie. „Takže môžeme zakopať vojnový prútik?“ odvážil sa opýtať a tmavovlasý mladík po chvíli váhania prikývol.

„Ale pod jednou podmienkou!“ dodal zbrklo prv, ako mu stihol podať ruku ponad stôl.

„Počúvam?“

„Iste vieš, že je v dome i Hermiona. Viem, že si ju nenávidel rovnako, ako všetko, čo sa spája so svetom muklov. Ak mi sľúbiš, že sa jej vyhneš, ja ti sľúbim, že...“

„Že sa pokúsime spolu vychádzať?“ doplnil ho Draco a Harry prikývol. Konečne k nemu natiahol ruku a Potter spravil to isté, aby si chlapským podaním ruky spečatili vzájomnú dohodu, ku ktorej dospeli.

„Platí, ale...“ pokračoval Draco odhodlane, pričom si uvedomoval, že vstupuje na tenký ľad a ich práve uzavretá dohoda mohla vyletieť hore komínom ako popol z kozuba.

„Ale?“ pýtal sa Harry, ktorý zas pokračoval vo svojej večeri.

„Nechápem, prečo je tu? Čo jej vlastne je? Je chorá?“

Harry prestal prežúvať a namáhavo prehltol. Jeho výraz tváre znova nadobudol tú predošlú ostražitosť.

Draco sa poponáhľal s vysvetlením. „Vždy som si myslel, že si vezme Weasleyho a budú mať viac detí ako prstov na rukách. Alebo, že pôjde študovať ďalej. Veď bola bystrá, či nie?“

Harry sa zamračil. Udivil ho Dracov záujem o jeho priateľku a uvažoval, prečo sa o ňu tak odrazu stará. Hlavne, keď by bol kedysi frflal od rána do večera a možno ešte aj zo sna by sa ponosoval na to, že žije pod jednou strechou z humusáčkou. Čo mu mal na to povedať?

„Rozišli sa a... Nič z toho, čo si si myslel sa nestane.“

Draco prikývol. Videl, že Potter nemá náladu na rozhovor s touto témou. „Všimol som si, že nezjedla večeru,“ ukázal na naložený tanier. „Je chorá?“

Harry si ho znova premeral podivným pohľadom tých prenikavých zelených očí. „Nie, len... Pozri, je to moja starosť a nehnevaj sa, ale tvoj záujem o ňu mi príde podozrivý. Varujem ťa, ak sa k nej čo i len priblížiš...“

„Nemám v úmysle ublížiť jej, tak sa upokoj,“ schladil ho Draco a spomenul si na dnešné ráno. Severus mu zjavne o tom malom incidente nepovedal, čo bolo len dobre. Potter by ho asi inak rozniesol v zuboch.

„To je dobre. Najlepšie urobíš, ak sa jej oblúkom vyhneš. Napokon, pre teba by to nemal byť problém. Humusákov si sa vždy stránil, či nie?“ podpichol ho Harry.

„Isteže,“ pritakal Draco neveselo a znova ho uistil v tom, že nemá najmenší záujem skrížiť Grangerovej cestu.

Napokon v kuchyni osamel. Sledoval Kreatchera ako umýva riad a počúval rádio, z ktorého zaznievala clivá pieseň od nejakej ženskej, ktorá sa volala A Fine Frenzy. Almost Lover alebo tak nejako sa volala. Páčila sa mu. Evokovala v ňom dosiaľ nevídaný pocit, pretože pri jej slovách sa mu vybavila srdcovitá tvár orámovaná záplavou mäkkých kučier a nevidomé hnedé oči... Zachvel sa. Sľúbil Potterovi, že sa jej vyhne na sto honov, ale dodrží to? Bude schopný ten sľub dodržať? Grangerová očividne nebola v poriadku. Kedysi plné tvary sa zmenili v živoriaceho kostlivca. Kosť a koža, to bola tá dnešná mladá žena. Prial si, aby... V tom dostal nápad. Všetko do seba zapadlo ako skladačka puzzle.