5. kapitola

Nečakaná výhra

Draco neveriaco civel na titulok novín Denného proroka. Nemohol uveriť vlastným očiam. „Lady Pansy Parkinsonová – Malfoyová spáchala samovraždu!“ Draco si pretieral oči, titulok ostal nezmenený.

„Stalo sa niečo?“ opýta sa znepokojene Harry, keď vošiel do pracovne a Draco mu neodpovedal na pozdrav. Nakukol mu teda ponad pravé plece do novín a i on sa zatváril rovnako prekvapene. „Ako je to možné? Veď keď si odtiaľ odchádzal, žila, či nie?“ Vrhol naňho krátky pohľad, ale vedel, že v tomto o ňom nemusel pochybovať. „Čo to má byť?“ opýtal sa pološeptom, keď mu vytrhol noviny z rúk a pustil sa nahlas do čítania článku, kým sa Draco posadil do najbližšieho voľného kresla s neprítomným výrazom v tvári. Harry myslel na najhoršie. V prvej chvíli mu napadlo, že ich tá bosorka prekukla a vyrukovala na nich s vlastnou hrou. Lenže ako čítal ten článok, už si nebol istý ničím...

„Dnes, v skorých ranných hodinách bolo nájdené bezduché telo lady Parkinsonovej – Malfoyovej v spálni rodinného sídla Malfoy Manor. Súdny liečiteľ vylúčil cudzie zavinenie a čin mladej ženy označil ako samovraždu. Podľa predbežných práv a šetrení ide o predávkovanie sa zatiaľ bližšie neurčeným elixírom.

Je všeobecne známe, že rodina Malfoyovcov čelila v minulosti nejednému škandálu. Čo dohnalo zdravú, mladú ženu k tomu, že si siahla na život? Nevedomosť? Náhoda? Ale je na príčine ťažký zdravotný stav jej manžela a kríza v ich manželskom zväzku?

Viac informácií prinesieme o tomto prípade po vypočutí lorda Malfoya, ktorý sa tohto času nachádza v nemocnici Sv. Munga, na oddelení pre ťažké prípady, ako uviedol náš zdroj.

Gerald Buttler, redaktor.“

Harry odložil noviny bokom a pozrel na DRaca skúmavým pohľadom. „Len dúfam, že sa z toho neobviňuješ,“ riekol po chvíli mlčania. „Vieš, že za to nemôžeš, však? Okrem toho, nevieme, či to všetko nie je trik z jej strany.“

Draco pokrútil hlavou. „Nie je,“ riekol mdlo a podal mu pokrkvaný list pergamenu, aby si ho prečítal. Bol od jeho svokry Helgy Parkinsonovej. Prosila ho, aby sa u nich ešte dnes zastavil. Harry odložil list bokom a zvraštil čelo, keď Draco na margo jeho predchádzajúcej poznámky odvetil iba: „Tým by som si nebol taký istý. Ak sa predávkovala elixírom, mohol to byť pokojne ten Bezsenný. Ako auror vieš dobre i sám, že má v nadmernom množstve podávania zničujúce účinky.“

„Dobre, pripúšťam, mohlo to byť tak, ale ty si jej ho piť nekázal a ani si ju nenútil, takže...“

Draco naňho skľúčene pozrel. „Chodil som ju strašiť Harry. Je to akoby som jej ten elixír sám prikladal k ústam a nútil ju piť ho!“ Povzdychol si a zamrmlal: „Vieš, čo je na tom zvláštne?“

Harry potriasol hlavou a Draco pokračoval. „Ten pocit viny, ktorý napriek tomu cítim, lebo ja som vinný, Harry! Nech sa na to dívaš ako chceš. Chodil som ju mátať, lebo som od nej chcel mať pokoj. Teraz je celkom jedno, že som ani len nepomyslel na to, že to môže skončiť jej smrťou. Teraz ten pokoj síce mám, ale padá na mňa tieň viny z jej smrti. Čo myslíš, ako dlho potrvá aurorom, kým prídu na to, že som v skutočnosti u Munga strávil sotva päť dní predošlého týždňa?“

„Chcela zabiť teba i tvojho syna, to sa neráta?“ skočil mu do reči rozhorčene Harry.

„Iste a máme to aj zdokladované liečiteľským záznamom. A práve to ma stavia ešte viac do svetla viny. Tvoj úrad ma môže obviniť z pomsty, označia to celé ako úkladnú, premyslenú vraždu a celý prípad dostane nálepku zločinu z vášne. Viem si živo predstaviť tie palcové titulky všetkých dostupných a senzácie chtivých novín,“ vyprskol.

„Zatiaľ ťa nikto neobvinil, nezabúdaš na to?“

„Nezabúdaš na to, že ťa môžu obviniť ako spolupáchateľa a skončíme obaja v Azkabane?“ zakontroval Draco.

Harry k nemu podišiel a vzal mu tvár do dlaní. „Prestaň!“ okríkol ho. „Ani jeden z nás nemôže za to, čo sa stalo. V novinách predsa stojí čierne na bielom, že to bola samovražda! Možno si ju chodil strašiť a možno som ťa v tom podporoval, ale to, čo spravila nie je vina ani jedného z nás, Draco! O tom, že sme tam po nociach chodievali nik nevie a tak to ostane!“ dodal Harry rozhodne a z tónu, akým to povedal bolo jasné, že neznesie žiadne námietky. Lenže to by nebol Draco, keby si neomieľal stále to svoje.

„Povedal šéf aurorov, zástanca spravodlivosti,“ dodal štipľavo.

„Do čerta s takou spravodlivosťou! Bolo spravodlivé, že ti tá harpya robila zo života peklo? Bolo spravodlivé, že siahla na život tebe a Scorpiusovi? Kde bola tá príslovečná spravodlivosť, keď sa nám diali všetky tie zlé veci? Ak to mám povedať nahlas, rád vykričím z celého hrdla, ako sa mi uľavilo, že tá mrcha konečne otrčila kopytá! Nič iné si nezaslúžila a to, že sa otrávila elixírom? Tak jej treba, keď bola sprostá!“

Draco sa naňho neveriaco díval a len silou vôle ovládol úškrn, ktorý sa mu tlačil na pery.

„Vieš, že o mŕtvych sa má hovoriť len v dobrom, však?“ opýtal sa miesto toho a objal rukou Harryho okolo krku, len aby mu prstami vkĺzol do vlasov na temene jeho hlavy. Jeho prsty jemne a obratne masírovali napätú pokožku v snahe upokojiť svojho milenca. Keď však Harry ohnivo odvetil: „Do čerta s ňou, má, čo si zaslúžila,“ svoj úškrn už zadržiavať nedokázal.

„Daj sa mi svete, totálne som ťa skazil, Potter,“ zamrmlal Draco zastretým hlasom a jeho búrkové oči sa vpili do tých rozvášnených očí farby malachitu.

I Harry sa uškrnul a keď sa oprel čelom o to jeho, obtrel sa nosom o ten Dracov v nežnom geste. „Nechcem ti brať ilúzie, Malfoy, ale ja som skazený už bol. Nevšimol si si?“ zašepkal proti jeho perám a Draco sa rozosmial. Potom znova zvážnel.

„Musíme to oznámiť chlapcom,“ vyhŕkol ustarostene a Harry iba prikývol.

„To nepochybne. Nechcem, aby nás niekto znova predbehol,“ zahundral, ale Draco sa znova zamračil.

„Nemá Al predplatné na Denného proroka?“ ozval sa. Harry ticho zaklial a privrel oči s ťažkým povzdychom.

„Veruže má.“

„Počkáme teda do večera alebo im pošleme list expresom?“

Harry chvíľu váhal, ale nakoniec sa rozhodol. „Počkáme. Mali by sme im to vysvetliť osobne, aby si nemysleli, že... no, veď vieš. Aby si nemysleli to, z čoho si ta ty obviňoval.“

„Tak dobre. Ja rozhodne súhlasím,“ pritakal Draco.

„Fajn. Ja idem do práce zistiť podrobnosti. Vrátim sa, len čo budem môcť.“ Harry sa k nemu naklonil a vtisol mu na pery letmý bozk. „Ak chceš, zájdi za svokrou a zisti, čo chce.“

Draco prikývol. Nesnažil sa bozk prehĺbiť, hoci by to spravil veľmi rád. Lenže teraz boli prednejšie iné veci ako jeho telesná túžba a žiadostivosť. Harry už stál medzi dvermi, keď naňho Draco zavolal a on sa otočil. 

„Som šťastný, že ťa mám, vieš to?“ hlesol a Harry sa pousmial. Jeho oči, ktoré sa vpili do Dracových znežneli pravou, nefalšovanou láskou a dojatím nad tým vyznaním.

„To sme teda dvaja,“ odvetil rozcítene. Žmurkol naňho a stratil sa za dverami pracovne s myšlienkou na to, že urobí všetko preto, aby to Pansynou smrťou skončilo a aby nikoho ani len nenapadlo obviniť ich z niečoho.

***

Scorpius sedel s Albusom pred kozubom v riaditeľni profesorky McGonagallovej a napäto počúval otcovo vysvetľovanie predchádzajúcich informácií, o ktorých sa celá škola dozvedela z raňajších novín.

„Takže sa naozaj otrávila?“ spýtal sa Scorpius nevýrazným hlasom a jeho otec prikývol.

„Už to potvrdil aj súdny liečiteľ. Vyzerá to ako hlúpa nehoda, lebo namiesto Životabudiča proti nádche užila nadmernú dávku Bezsenného spánku.“ Dracovi nesmierne odľahlo, že nemusel synovi klamať. Harryho, ktorý mu tieto informácie priniesol z úradu o tri hodiny neskôr, ako ráno odišiel od radosti zasypal bozkami. A Harry sa samozrejme nebránil. Vlastne to bol on, ktorý zahasproval dvere knižnice a bol to on, kto si vzal Draca rýchlo a tvrdo, opretého o regál s knihami, ktorý na protest ticho škrípal počas celého ich divokého milovania. Sám Draco potom uznanlivo povedal, že taký vzrušený a uspokojený nebol ani za mlada, keď si to rozdali v tú poslednú noc na Rokforte v starom kabinete nebohého profesora Snapa.

„Musím ísť na pohreb?“ ozval sa po krátkej odmlke Scorpius a vytrhol tým svojho otca z rozháraných myšlienok. Bol vďačný, keď videl otca pokrútiť hlavou.

„Nie, ak nechceš. Dobre vieš, že ťa nebudem nútiť,“ odvetil Draco mäkko a jeho syn prikývol. Chápal ho až pridobre. Pansy nebola jeho synovi takou matkou, akou si prial, aby bola. A ak k nej Scorpius necítil nič, mohla si za to sama. Napokon, keby nie Harryho, nešiel by ta ani on. Bolo mu jedno, že ho i svokra prosila, aby jej vzdal úctu svojou účasťou na pohrebe. Harry ho však vždy dokázal účinne presvedčiť o svojej pravde vždy. Draco sa na malý okamih znova zamyslel a uvažoval, čím to vlastne bolo, že Potter vedel tak hravo dosiahnuť svoje. Bozkami? Hladkaním na tých správnych miestach alebo proste pádnymi argumentmi? Muselo to byť trochu z každého. A mal pravdu, keď povedal, že by sa na pohrebe ukázať mal. Harry tvrdil, že práve jej pohreb bude takou symbolickou bodkou za touto etapou ich života.

„A čo vy dvaja?“ zamiešal sa do rozhovoru Albus, ktorý bol po celý ten čas ticho a iba zvedavo načúval rozhovoru.

„Plánujeme sa vziať,“ odvetil mu Draco s miernym, skoro až hanblivým úsmevom a hľadal v tvári mladšieho muža – vernej kópii jeho otca – akúkoľvek námietku.

„Na to si sa pýtal?“ uistil sa jeho otec a Al prikývol. „Obrad bude prvého januára. Môžeme s vami dúfam rádať?“ vyzvedal.

Scorpius sa obzrel na Ala, ktorý mu pohľad opätoval prv, ako ho znova uprel do plameňov a otcovej tváre. Miesto odpovede iba prikývol.

„Ste si istý, že to bude v poriadku? Nebude vám to prekážať?“ staral sa Harry a Draco sa k nemu pridal.

„Pretože ak by vám to prekážalo, pokojne by sme...“

Scorpius nedovolil otcovi dopovedať, nech už chcel vysloviť čokoľvek. „Ocko, je to v poriadku. Som rád, že si sa tak rozhodol. Prajem si, aby si bol konečne šťastný. Zaslúžiš si to.“

Chlapci to nevideli, ale v tom momente Draco stisol od dojatia Harrymu ruku a prsty ich rúk sa automaticky preplietli. Inak Draco na sebe nedal poznať, ako veľmi ho synove slová zasiahli. „Ďakujem. Nemohol som si priať lepšieho syna,“ pošepol a uškrnul sa, keď mu jeho syn odvetil: „To je v pohode, tati.“

***

Vzduch voňal rozkvitnutými kvetmi, bolo počuť bzukot včiel a vôkol zaznieval nádherný spev vtákom, keď riaditeľka McGonagallová rečnila pred zhromaždeným davom, s troma radmi študentov nastúpených za sebou na vyvýšenom pódiu. Stáli tam odetí v slávnostných habitoch a nových klobúkoch.

Scorpius štuchol lakťom do Albusa a v očiach mu zlomyseľne zaiskrilo. „Tvoj otec smoklí ako dáka baba,“ podpichol ho šeptom, na čo sa Alove oči zastavili na otcovej, očividne dojatej tvári. Ale i on sa uškrnul a opätoval Scorpiusovi jeho podpichnutie.

„Veru, kto by to bol na Draca povedal, že?“ Žmurkol na svojho plavovlasého priateľa a snažil sa pobavene nerozosmiať. Iste, už mohol pokojne nazývať Draca Malfoya svojím otcom, veď to bolo šesť mesiacov, čo boli svoji. Ich zväzok bol teraz právoplatný. Hoci sa rodina obávala ako ich prijme čarodejnícky svet, nestalo sa nič nezvyčajné. Nedalo sa povedať, že šlo o nový škandál v spojení s menom Malfoy. Ich príbeh sa trochu popretriasal v novinách do chvíle, kedy sa novinári zamerali na ďalšie a väčšie senzácie ako na ich manželstvo. Ale aj tak. Potter a Malfoy, dve mocné rodiny, dve silné mená. Všade, kde prišli stále vyvolali to náhle šuškanie a rozvírili kalné vody dohadov a klebiet. Našťastie – bolo im to jedno. Hlavé, že boli konečne spolu, tak ako po tom túžili dlhé roky.

Scorpius sa otočil späť k zhromaždeným rodičom sediacich na sklápacích stoličkách pred pódiom vo chvíli, keď Hermiona Weasleyová podávala Harrymu vreckovku, ktorú si Draco uchmatol pre seba a nenápadne si zotrel slzu, ktorá sa mu vykotúľala z oka.

„Ach,“ hlesol Scorpius porazenecky a mrkol na Ala. „Za to môže vplyv tvojho otca,“ neodpustil si poznámku.

„Nášho otca,“ opravil ho pobavene Albus a zamračil sa, keď doňho drgla Rose a s ukazovákom priloženým k perám zasyčala na oboch: „Psst!“

Obaja prevrátili očami a trpiteľsky si povzdychli. Hneď na to riaditeľka vyzvala Rose k prejavu, ktorý mala právo predniesť, keďže skončila školu s vyznamenaním a dokonca s najlepším priemerom hodnotenia za posledných devätnásť rokov. Jej matka mala byť prečo na ňu hrdá, lebo to bola práve ona, kto pred tými rokmi takto rovnako exceloval.

Keď Rose dohovorila a s doznievajúcim potleskom sa zaradila na svoje miesto medzi spolužiakov, k ambónu pristúpila znova riaditeľka, tentoraz aj so svojou zástupkyňou. Tá podávala riaditeľke diplomy a ona si po jednom predvolávala študentov, aby im ich odovzdala a zablahoželala k úspešnému ukončeniu štúdia a zvládnutiu MLOKov.

Hneď ako sa slávnostná ceremónia odovzdávania diplomov skončila, chlapci sa pridali k svojej rodine a prijímali s trpezlivosťou ich gratulácie. Teta Hermiona ich vyobjímala so širokým úsmevom v srdcovitej tvári rovnako dojato, ako Jamesova manželka Harmonny, ktorá bola v deviatom mesiaci tehotenstva. A hoci mala termín pôrodu už o týždeň, trvala na tom, že sa ceremónie zúčastní, aj keby sa James so zvyškom rodiny postavili na hlavu.

James ich oboch potľapkal po pleci a zablahoželal im. A bol by možno spravil viac – ako napríklad povyzvedal sa na ich plány do budúcnosti – keby ho manželka v tej chvíli nezdrapla za rameno so zvraštenou tvárou a neoznámila mu, že jej práve odtiekla plodová voda.

To celkom stačilo na to, aby sa na gratulácie bleskovo zabudlo a celá rodina sa premiestnila do Sv. Munga. Ale na ten malý zázrak, ktorý sa pýtal na svet si museli aj tak počkať. Malá Olívia Ginevra Potterová sa narodila necelú minútu po polnoci vyčerpanej matke a otcovi, ktorého kriesila z bezvedomia mladá pôrodná praktikantka.

„Olívia Ginevra?“ zamrmlal Draco unavene a trochu sklamane, lebo jeho návrh s menom Panthea bol zjavne zamietnutný.

„Hlavne, že je zdravá,“ poznamenal Harry spokojne a šiel sa dožadovať, aby svoju prvorodenú vnučku mohli vidieť. Len čo mu dieťa podali vyhlásil, že je to to najkrajšie dievčatko na svete a Draco len usúdil, že má pravdu. Lebo s plavými vláskami jemnými ako páperie, s blankytne modrými očami a líčkami ako ruža nemohla vyzerať inak ako malý anjelik.

Keď sa konečne dostali domov, bolo čosi po pol druhej v noci. Stoličky okolo slávnostne prestretého stola v jednom z väčších salónov zívali prázdnotou v prítmí miestnosti, chabo osvetlenej lúčom svetla z chodby.

„Je nám ľúto, že sme prepásli hostinu. Mali sme pre vás pripravenú slávnostnú večeru,“ oznámil im Harry, ale chlapci iba mykli plecami.

„Pokojne to môžeme osláviť zajtra,“ nadhodil Scorpius, ktorý ako správny Malfoy nechcel prísť o žiadnu slávnosť. Zvlášť, keď mala byť i na jeho počesť. Nedrel sa v škole predsa nadarmo, keď dostal červený diplom.

„Ale teraz si môžeme aspoň pripiť,“ dodal Draco, a keď ostatní prikývli, zaviedol ich do pracovne. Acciom k sebe privolal štyri poháre z brúseného skla a nalial do nich trocha ohnivej whisky. Keď si poháre rozdelili a so štrngnutím si pripili, Harry posunkom niečo naznačil Dracovi a on s úsmevom prikývol. Odložil prázdny pohár na stôl a obišiel ho, aby so šuplíka vytiahol zapečatenú obálku. Podal ju Scorpiusovi a sadol si vedľa Harryho na pohodlné, tmavozelené sofa.

Scorpius zamračene otočil obálku v prstoch, premýšľajúc, čo tam môže byť a vyhŕkol: „Čo to je?“

Draco sa len pousmial. „Otvor to a uvidíš,“ pobádal ho. Scorpius ho poslúchol a rozlomil hrubú, voskovú pečať na zadnej strane obálky. Vytiahol odtiaľ poskladaný pergamen, s kľúčom ukrytým v jeho vnútri.

„Čo to je?“ zopakoval svoju predošlú otázku a spolu s Albusom zízal na Darovaciu listinu.

„Rozmýšľali sme, aký dar by bol najvhodnejší k príležitosti ukončenia vášho štúdia a rozhodli sme sa pre tento,“ objasnil Draco zmäteným chlapcom.

„Darovali ste nám Malfoyovský manor? Otec, si si tým istý?“ ubezpečoval sa Scorpius neveriaco.

„Úplne,“ odvetili Harry a Draco unisono. A potom sa veselo rozosmiali. Keď sa znova upokojili, prehovoril znova Draco.

„Už by som tam nevedel žiť. Okrem toho, tu sa mi ozaj páči a cítim sa tu ako doma.“

„Lenže ty tu si doma,“ zašepkal Harry mäkko, na čo mu manžel opätoval vrelý úsmev.

„Malfoy manor je veľkolepé a starodávne sídlo. Som si istý, že teraz bude mať konečne takých majiteľov, ktorí ho budú hodní.“

„Ďakujeme, toto sme teda určite nečakali,“ odvetil Albus a Draco spokojne prikývol. „Čo vlastne plánujete teraz? Chcete sa... vziať?“

Obaja sa zatvárili prekvapene, ale svorne pokrútili hlavami.

„Na to je ešte času dosť. Cestovať. Chceme cestovať,“ riekol Al.

A Scorpius dodal: „Jednoznačne. Ale plánujeme i spoločnú budúcnosť, ak to už chcete vedieť.“ Unavene sa na Ala usmial.

Harry sa pozrel na Draca, ktorý len mykol plecom. Aj to bola dobrá odpoveď, prečo aj nie?

***...a tak žili šťastne, kým nepomreli...***

*Koniec*