4. kapitola

Žltá karta

Harry postával pred Malfoy Manor dobre ukrytý v tieni za masívnym plotom. Kamenný múr zdobený kovaným čiernym železom s hlavnou bránou ozdobenou zliatinou iniciálok MM. Na pilieroch stáli dva majestátne sochy drakov s rozďavenými papuľami. Vyzerali tak živo, akoby mali naozaj každú chvíľu vychrliť oheň a všetko navôkol spáliť na popol. V dome sa len pred chvíľkou zažalo na hornom poschodí jednej z izieb svetlo, inak vládla všade ponurá tma. Mali jasnú dohodu. Vystrašiť Pansy na smrť a pobrať sa pekne späť domov. Žiadne kúzla, ani kliatby – to predsa duchovia, ktorí chodia strašiť nerobia. A takto to malo pokračovať pár dní, kým by Dracovu hroznú manželku takýmto spôsobom neprimäli, aby sa priznala k svojim hrozným prečinom, keďže vyšetrovanie aurorov nedospelo k ničomu, lebo priame dôkazy, ktoré by ju usvedčili nenašli.

Harry si strčil ruky do vrecka kabáta a plecom sa oprel o kmeň stromu, v tieni ktorého bol schovaný, keď ho čosi pošteklilo po líci. Vzápätí sa oba konce jeho šálu vzniesli do vzduchu, čomu sa začudovane prizeral, a keď ho niečo s jemným trhnutím pritiahlo dopredu a on ucítil na svojich perách dotyk známych úst, spokojne sa usmial a bozk nadšene opätoval. Objal svojho milenca okolo krku a pomaly mu stiahol kapucňu neviditeľného plášťa z plavej hlavy.

Keď sa od seba odtiahli, Draco sa stále pobavene uškŕňal. „Zľakol si sa, čo?“ doberal si ho.

„Samozrejme, že som sa zľakol. Objavil si sa tak odrazu...“ začal Harry.

„Tak potom sme vyrovnaní,“ podotkol a Harry nechápavo nadvihol obočie.

„Vyrovnaní?“

„Isteže? Ach, ty si už na to asi nepamätáš,“ zamumlal Draco mierne sklamane.

„Na čo si to mám pamätať?“ zháčil sa nechápavo a potom sa mu v mysli rozjasnilo. „Ach, aha,“ zvolal. „Ty myslíš tú príhodu, keď nás v treťom ročníku pustili prvý raz do Rokvillu a ja som ťa vystrašil, lebo si si tak nepekne uťahoval z Rona a Hermiony?“

Draco prikývol. „Presne. Predsa ti tá pamäť ešte slúži.“

Harry sa rozosmial. „Uznávam, sme si kvit, ale ty musíš uznať, že si si to právom zaslúžil. Choval si sa ako kretén...“

„To iste. Uznávam,“ priznal s rukou na srdci a hravým úsmevom na perách. „Ale polepšil som sa celkom dostatočne, nie?“

„Ty budeš vždy môj nenapraviteľný darebák, Malfoy. A teraz poďme! Som zrelý do postele,“ zamrmlal spokojne a zobral ho za ruku, aby sa spolu mohli premiestniť.

„Také pozvanie sa jednoducho nedá odmietnuť,“ zašepkal mu Draco roztopašne do ucha a s tichým puknutím a veselým smiechom sa obaja naraz odmiestnili.

***

Čas, ktorý trávili chlapci v Rokforte sa vliekol priam slimačím tempom. Nie, že by sa akurát na to ponosovali. Iba Scorpius občas šomral pre množstvo domácich úloh, ktorými ich profesori zavalili kvôli ich predošlej absencii a okrem toho, ostávali každý deň po škole – pravdaže, s výnimkou víkendov.

Dnes bola streda a teda Scorpiusov najmenej obľúbený deň, pretože pozostával z vyučovacích predmetov ako Herbológia, Veštenie, Aritmancia a dve úmorné hodiny Starostlivosti o čarovné tvory. Ale ešte viac ho štvalo, že chrabromilčania mali hodinu dejín mágie v ten deň navyše a vedel si predstaviť, aký z nej príde Albus vyšťavený.

Mal zjavne pravdu. Na chodbe pred školskou knižnicou čakal už celú večnosť – aspoň podľa neho – hoci to nebolo ani desať minút. Opieral sa chrbtom o stenu za sebou a nohou si netrpezlivo podupkával po podlahe.

„Kde trčíš, Al?“ pomyslel si už asi päťdesiaty raz a vzápätí na to sa na opačnom konci chodby objavila štíhla, tmavovlasá postava s hniezdom strapatých vlasov na hlave, rozviatym habitom a uvoľnenou červenozlatou viazankou, teraz ledabolo prehodenou cez pravé plece. Zrejme z toho, ako sa sem ponáhľal. Alebo bežal. Scorpius sa prosto musel usmiať. Albus vyzeral chutnejšie ako tie palacinky, ktoré mal dnes na obed a on sa nevedel dočkať, kedy sa doňho schuti zahryzne. Odrazu mu bolo celkom jedno, či mešká desať minút alebo hodinu.

„Prepáč, že som sa oneskoril,“ ospravedlňoval sa Albus okamžite, len čo sa k nemu dostal bližšie. „Zaspal som na hodine. To sa mi ešte nestalo,“ dodal a Scorpius si všimol červeň v jeho tvári. Rozmýšľal, či to má z toho behu ako sa sem náhlil, alebo či ho ten spánok počas najnudnejšej hodiny na svete, ktorú vyučoval prastarý rokfortský duch – a Scorpius si nevedel spomenúť, v ktorom storočí patril profesor medzi tých z mäsa a kostí – zato vedel, že mal odporne monotónny hlas, ktorý postupne zdolal každého. Aj Ala, ktorý sa snažil odolávať zo všetkých síl. Avšak – nebol by Malfoyom, keby si odpustil nejakú poznámku.

„Ešte chvíľku a zapustím tu korene,“ zamumlal nadurdene a vošiel do knižnice, pokorne nasledovaný Albusom.

Knihovníčka, pani Cooková ich privítala strohým pozdravom a pár pokynmi im zariadila dokonale nudnú hodinku v školskej knižnici. Najhoršie na tom bolo to, že im tá ježibaba zhabala i prútiky a tak boli odkázaný na manuálnu prácu.

„Nechápem, prečo sa sťažuješ,“ riekol pokojným hlasom Al, ktorý bol evidentne vo svojom živle a chcel nejako zastaviť Scorpiusovo hundranie. „Vôbec to nie je namáhavé. Stačí len ukladať knihy podľa abecedného poradia do vyprázdnených políc. Nemusíme ich nijako triediť a rozdeľovať do jednotlivých sekcií a oddelení. Mal by si byť rád, že nám nedali za trest nič horšie.“

„Och, ty knihomoľ,“ zatiahol Scorpius posmešne a podal mu ďalšiu knihu z kopy, ktorá sa mu vŕšila až po plecia. „Viem, že sme mohli skončiť oveľa horšie, ale je to proste na porazenie, keď viem, ž by sme mohli robiť niečo iné dokonca i tu a spríjemniť si chvíľku, len keby nám nevzala prútiky! Bolo by to určite lepšie ako toto!“

Albus zasunul knihu, ktorú držal do regálu na svoje miesto a uškrnul sa tak, aby to jeho náruživý milenec nespozoroval. Presne totiž vedel, čo myslel tým – robiť niečo lepšie. Popravde, keby vo vedľajšej miestnosti nebola tá stará sova – madam Cooková - mile rád by si to so Scorpiusom rozdal priamo tu, uprostred tej hromady starých kníh. Miesto toho odvetil iba: „O pol hodinu tu končíme a ja nemám záujem o to, aby nám niekto z profesorov strhol body, tentoraz za neprimerané správanie. Čo ak by nás boli schopní kvôli tomu dokonca vylúčiť? Pochybujem, že by to naši otcovia zvládli nejako – vyžehliť. Okrem toho, neviem ako ty, ale ja chcem rozhodne spraviť skúšky a tiež vyhrať školský pohár. Je to náš posledný rok, Hype,“ oslovil ho nežne. „Okrem toho,“ dodal stíšeným hlasom, „sám dobre vieš, že nad sebou pritom strácaš kontrolu. Zbehla by sa sem celá škola a viem si živo predstaviť tie tváre, keby...“

„No dobre, dobre!“ zastavil ho Scorpius netrpezlivo a podal mu ďalšie tri knihy z pomaly sa zmenšujúcej kôpky, pričom vystrúhal na tvári poriadne znechutenú grimasu.

Keď sa k nemu Albus otočil s úsmevom spoľahlivo usadeným na tých zmyselne plných perách, Scorpiusovi potemneli od túžby oči a žalúdok urobil salto. Bolo až neuveriteľné ako zničujúco ohromne naňho ten Potterovský chalan pôsobil.

„Ale ak nemáš lepší program na večer, možno by sa ti pozdávala schôdzka v Astronomickej veži,“ pošepkal koketne a v očiach mu šibalsky zaiskrilo. Lenže keď mu zišlo na um, že sú bez neviditeľného plášťa, iskri v očiach okamžite pohasli.

„Nemáš neviditeľný plášť!“ zvolal Scorpius frustrovane. „Ako sa tam asi mieniš v noci dostať?“

„Zabudol si, že mám Záškodnícku mapu?“ opýtal sa Al a Scorpiusova tvár sa znova rozjasnila.

„Tak o dvanástej pred vchodom do mojej klubovne,“ preniesol plavovlasý chalan zastretým hlasom a prial si, aby už bolo dvanásť a za oknami zavládla hlboká noc.

***

V tej miestnosti bolo už hodnú chvíľu horúco ako v pekelnej vyhni. Ich nahé telá prilepené k sebe sa leskli potom v zamatovom svetle mihotajúcich sa plamienkov sviec. Albus prudko prirážal, držiac Scorpiusa pravou rukou za bok, kým mu ľavou vošiel do vlasov a zovrel ju v päsť. Jemne ho tak prinútil zakloniť hlavu a natočiť ju tak, aby mal voľný prístup k jeho perám. Ich jazyky sa o seba obtierali v horúčkovitom tanci, kým sa po chvíli ich pery znova neoddelili a Al sa prisal ústami na jeho čeľusť, kopírujúc ju perami a posievajúc ľahkými bozkami. Robil tak vlhkú cestičku na jeho jemnej pokožke. Ústami zamieril k uchu, ktoré obkreslil špičkou jazyka a zubami ho jemne zaťahal za ušný lalôčik. Scorpiusovi sa vydral z úst hrdelný ston a keď Albusove ústa skončili v ohybe jeho krku, kde mal jedno zo svojich citlivých miest, zavrnel blahom. Načiahol ruku k jeho hlave v snahe pridržať si ho tam čo najdlhšie.

Alove ruky znova vyrazili na púť od Scorpiusových bokov smerom k hrudi, kde ho jemne zaťahal za svetloružové bradavky a kým jedna ruka skĺzla na jeho ploché brucho, druhá vystriedala Scorpiusovu ruku a zovrela navretý penis. Albus mu do krku rozkošnícky vzdychol, keď si ho poťažkal v ruke a okamžite ho začal hladiť po celej jeho dĺžke.

Scorpius vzrušene zastonal a jeho hlas sa zmiešal s Alovým, keď i jemu začali z hrdla unikať slastné stony.

„Už budem,“ vydýchol v slastnom kŕči Scorpius a oprel sa o stenu u druhou rukou.

Albusa to iba vyburcovali a prirazil ešte párkrát, kým hlasno zastonal s hlavou vyvrátenou dohora a zatvorenými očami. Kým sa jeho semeno lialo do útrob toho nádherného sexi-blondiaka, Scorpiusov orgazmus mu zaplavil ruku a polepil prsty. A hoci cítil, že jeho penis v milencovom zadočku ochabol, ešte nebol pripravený opustiť ten úzky priestor. Ešte stále si vychutnával doznievajúce sťahy a ten nádherný a jedinečný pocit z intímneho spojenia.

Keď o chvíľu neskôr ležali obaja na provizórnom lôžku zo svojich habitov držiac sa za ruky, Scorpiusovi sedel na perách úsmev „spokojného kocúra.“

„Mali by sme sa vrátiť,“ zamrmlal Al. „Ja síce začínam zajtra až druhou vyučovacou hodinou, ale ty vstávaš skoro,“ poznamenal Al a unavene si zívol.

Scorpius sa zavrtel a po chvíli sa pretočil na brucho. Bradou sa oprel o jeho hruď, zvraštil nos a povzdychol si.

„Tak skoro?“ zaprotestoval.

Albus sa rozosmial a jeho klokotavý smiech naplnil Astronomickú vežu, v ktorej sa vzduch o poznanie ochladil.

„Hype,“ šepol, naklonil sa k nemu a pobozkal ho na konček nosa. „Je takmer pol druhej. Ak nerátam tú pol hodinku, čo sme strávili v zapadnutej časti chodby žalárov a ty si mi... no vieš...“

Scorpiusovo obočie vyletelo dohora a ústa sa vykrivili v diabolskom úškrne. „Chceš povedať, že som ti predviedol ten najlepší orálny sex v živote?“

Albusova tvár v okamihu sčervenela ako cvikla, ale pritakal. „Presne. Takže ak nerátam toto, milovali sme sa dnes dvakrát a mali sme za celý ten čas viac ako tri orgazmy. Myslím si, že aj to je dosť na dvoch nadržaných siedmakov. Okrem toho, tvoje oči sa menia na dve pomlčky. Jasný dôkaz tvojej únavy a vyčerpanosti.“

Scorpius sa znova pomrvil, vzdychol si a zložil si hlavu na jeho nadvihujúcu sa a klesajúcu hruď. Na chvíľu medzi nimi zavládlo ticho. Nie ťaživé a nie nepríjemné. Skôr pokojné a uvoľnené, lenže Albus aj tak vedel, že Scorpius nie je tak celkom vo svojej koži. Keď sa ho opýtal na to, čo ho trápi, Scorpius to nielen nepoprel, naopak, rozhovoril sa o tom. Skutočne si robil obavy o otca a bol znepokojený kvôli tomu ich plánu, o ktorom im dvom nepovedali vcelku nič.

Keď sa konečne obliekli – v Scorpiusovom prípade ako tak, lebo ten si nenamáhal obliecť boxerky, ponožky zhužval a strčil do vreciek nohavíc, košeľu zapol na jediný gombík a habit prehodil cez plece – Albus odčaroval sviečky a pozorným pohľadom skontroloval miestnosť, aby sa uistil, že ju zanechajú v takom stave, v akom ju i našli. Pred slizolinskou klubovňou si Scorpius vyžobral posledný bozk a AL zamieril s rozsvieteným prútikom v jednej ruke a Záškodníckou mapou v druhej do chrabromilskej veže.

Ako zaspával, uvažoval nad tým, ako sa asi vodí jeho otcovi a pánovi Malfoyovi. Vtedy si uvedomil aj niečo iné. AK ten ich plán vyjde a pán Malfoy sa konečne bude môcť rozviesť, iste svoj vzťah spečatia. A teda, pán Malfoy sa stane jeho nevlastným otcom.

„Zvláštne,“ pomyslel si, keď usínal. „Budem mať dvoch otcov.“