1. kapitola

Tvrdý faul

Scorpius bežal ako o život. Nepočul celkom nič. Ani Albusov hlas a jeho naliehavé volanie. Nevnímal ho. Jediné, čo mal na mysli bola vina, ktorá ho zaplavila v jedinom okamihu ako ničivé tsunami. Ten neznesiteľný pocit, ktorý ho opantal, keď mu Al prezradil, čo sa stalo... Ako? Ako to mohlo celé takto dopadnúť? Ako bolo možné, že jeho otec bol... Čo do pekla sa prihodilo, že jeho život visel na vlásku? Ten pocit viny mu udrel do pŕs svojimi oceľovými päsťami. Ten pocit viny mu vyrazil dych a zrazil ho na kolená. Ten pocit viny ho prinútil bežať ako o život, zakryl mu uši, aby nepočul a v mysli mu ukázal obraz umierajúceho otca, zmietajúceho sa na smrteľnej posteli v bolestných kŕčoch. Do šľaka! Takú smrť by nedoprial nikomu! Tak prečo jeho otec? Nepredpokladal, že sa mu niečo môže stať, hoci mu to v poslednej dobe v duchu prial, to musel pripustiť. Preto cítil ten ťaživý pocit viny. Koľkokrát za ten čas, čo mu povedal pravdu ho poslal do horúcich pekiel? Ako bolo možné, že to zabralo?! Poriadna facka osudu! Horšia o to, že nič z toho nemyslel naozaj vážne.

Pohotovo si otvoril Rokfortskú bránu prútikom a v momente, keď sa dostal za hranice školských pozemkov sa premiestnil. Bolo mu fuk, že za ním kričí teraz už aj riaditeľka so zástupkyňou a profesorom Hoochom. Nemyslel na nič iné, len na to, že je na celom tom posratom svete odrazu sám ako prst, lebo jeho otec je na pokraji smrti. Merlin, aj tá myšlienka samotná neuveriteľne bolela, nie to ešte slová, ktoré sa mali vysloviť nahlas... Znelo to tak definitívne! Azda i preto, lebo jeho otec bol – príliš mladý, aby zomrel! Príliš silný! Bol preňho Nepremožiteľný a teraz ho mal skoliť nejaký jed?

Odmiestnil sa priamo do Godrickovej úžľabiny. Len čo si otvoril dvere, stretol sa v chodbe s Jamesom Potterom, najstarším synom Harryho. Ten naňho v úžase vyvalil oči, ale bol to Scorpius, kto prehovoril ako prvý.

„Kde je otec?“ vybafol naňho bez dychu.

James ukázal rukou na poschodie. „Ale nemal by si ich teraz vyrušovať. Je tam liečiteľ.“

„Seriem na to!“ odvrkol neslušne, na čo James len prevrátil oči, zamrmlal čosi o typicky šarmantných Malfoyovcoch a mávol nad ním rukou. Sám potom vošiel do otcovej pracovne a zavrel sa tam, aby mal aspoň na malú chvíľu pokoj.

Scorpius stretol pána Pottera s liečiteľom na chodbe. Zastal na vrchu schodiska a premeral si ho spýtavým pohľadom, v ktorom sa odrazil zmätok i bôľ. Potter vyzeral rovnako bledý ako stena za jeho chrbtom. Pod zelenými očami, ktoré bývali zväčša veselé boli tmavé kruhy. Muži sa zhovárali potichu a prestali vo chvíli, keď ho zbadali.

„Scorpius,“ vydýchol prekvapene Harry, keď ho zbadal stáť na chodbe a priam kŕčovito sa pridržiavať zábradlia. „Škoda, že si neprišiel skôr...“ povedal potichu.

Po týchto slovách Scorpius zbledol ešte väčšmi. Neodvážil sa spraviť ani krok. Namiesto toho sa zvrtol na päte a priam zletel dole schodmi. Hruď mu zovreli chladné okovy. Cítil sa ako v pasci, z ktorej nebolo úniku. V mysli mu rezonovali Harryho slová: „Škoda, že si neprišiel skôr...“

Dopekla! Jeho otec zomrel! Zomrel a on sa s ním ani len nestihol rozlúčiť! Nestihol mu povedať, že ho mrzia tie hádky, že všetko, čo povedal nemyslel vážne. Bol len nahnevaný a zmätený pubertiak, ktorý nevedel ako vykľučkovať z problémov! Nestihol mu povedať, že ho mal rád... Že bol jediným človekom na zemi, ktorý preňho znamenal veľa – bol jeho jediná rodina! Do riti s posratým životom! Do šľaka s celým svetom!

Vybehol z domu Harryho Pottera a celý roztrasený sa odmiestnil priamo pred majestátny Malfoy Manor. Miesto, ktoré opustil ešte v rannom detstve, keď ho odtiaľ odviedol otec, len aby nemuseli žiť s tou príšernou ženskou, ktorá sa nechávala titulovať manželkou a matkou. Iste, Draco ju odtiaľ mohol vypoklonkovať, ale Scorpius vedel, že to jeho otec spravil hlavne kvôli nemu, že ju tam nechal bývať. Nevedel síce prečo, keďže to bol jeho rodičovský dom. Neskôr - keď bol väčší - z ich dvojzmyselných poznámok vyrozumel len toľko, že matka jeho otca čímsi drží v hrsti. Niečím ho vydierala a on celý čas tancoval, ako mu pískala. Lenže teraz už nič neplatilo. Jeho otec bol mŕtvy a on bol rozhodnutý zistiť čo sa stalo. Bom rozhodnutý pomstiť ho! Teraz už bolo jedno, že sa rozlúčili v nepeknej hádke, bolo jedno, že ho poslal do čerta... Ale jeho smrť nemohla ostať nepotrestaná! Preto sa ocitol tu - doma. Ako mu to slovo znelo cudzo. Jeho domov bol vždy pri otcovi a toho už niet.

Ako to Albus povedal? napadlo mu a zaklipkal očami, aby rozohnal dotieravé slzy. „Nevieme, či to bola ona, ale myslíme si to...“ To mu celkom stačilo. Kto iný by mal prospech zo smrti Draca Malfoya, ak nie jeho manželka?

Rázne vykročil k domu. V bledej, strhanej tvári sa zračil spravodlivý hnev. Vchodové dvere si kúzlom doslova rozrazil. Vošiel dnu a poobzeral sa po prázdnej hale. Bola taká ako si ju pamätal. Samý mramor, biele steny, krištáľové lustre a drahé čínske vázy na podstavcoch. A všade hrobové ticho. Jeho oči sa upreli na vrch schodiska, kde stála jeho matka v celej svojej impozantnej kráse. Oblečená do pôsobivej čiernej, s čiernymi rovnými vlasmi siahajúcimi po plecia, štíhlym driekom... Vyzerala ako osa, ktorá sa chystá bodnúť ho jedovatým žihadlom.

„Matka,“ precedil pomedzi zuby a sledoval ako kráča po schodoch dolu. Načiahol sa za prútikom, hoci si nebol odrazu istý, čo s ním vlastne hodlá robiť...

„Nečakala som ťa,“ zamrmlala netrpezlivo Pansy miesto pozdravu na privítanie a len čo zišla na prízemie, vyzvala ho, aby ju nasledoval. Premerala si ho chladným pohľadom a vôbec si nevšímala jeho zjavné rozpoloženie.

Len čo sa za nimi zavreli dvere na „jej“ pracovni, otočila sa k nemu založiac ruky v bok. „Takže to už vieš,“ riekla a on stroho prikývol. Sledoval ako sa naklonila k zvončeku a cinkla jediný raz. Objavil sa domáci škriatok a ona mu prikázala doniesť nápoje.

„Čo sa stalo? Povedali mi, že mu vraj zlyhalo srdce, keď tu bol...“ Scorpius nedokázal potlačiť údiv nad tým, že sa dokázal natoľko opanovať, aby to na ňu nevybliakol ako nevychovanec. Dokonca ani hlas sa mu nezachvel. Ani ruku, v ktorej zvieral prútik zatiaľ proti nej nezdvihol.

„Tak,“ prikývla a naďalej si ho premeriavala pohľadom. „Len čo mi vydajú jeho telo, bude sa konať pohreb. Zatiaľ ho stále držia u sv. Munga. Chcela som ti to oznámiť, až po určený presného dátumu pohrebu,“ povedala a sadla si za svoj stôl, do mäkkého čalúneného kresla.

Scorpius ani brvou nemihol. „Otec nikdy nemal problémy so srdcom,“ vyriekol akoby mimochodom, ale jeho matka pokrútila hlavou.

„Každý starne, Scorpius. Nejaké zdravotné problémy musel mať, hoci mne sa s nimi nezveroval. Keď tu bol pár dní pred poslednou návštevou spolu s Potterom, omdlel. Jasný náznak toho, že nebol v poriadku.“

Scorpius zaťal zuby, nozdry sa mu chveli, čo bol taký rozzúrený. Prečo sa tvárila akoby sa nič nestalo? Čo tým sledovala? „Na také rozprávky ti nenaletím. Viem, že je to tvoja vina. Ty si ho zabila!“

Pansy sa pousmiala a jej úsmev prešiel v hlasný smiech, z ktorého priam mrazilo. Potom sa smiať prestala a zahriakla ho. „Netáraj hlúposti!“

Keď sa na dvere pracovne ozvalo zaklopanie a ona vyzvala domáceho škriatka s občerstvením, aby vstúpil, zložil podnos na stôl a podal im ich šálky s nápojmi.

„Napi sa,“ riekla znova, keď si do kávy zamiešala druhú lyžičku cukru. Nebola to žiadosť, bol to skôr príkaz. Sám nevedel, čo ho podnietilo natiahnuť k šálke ruku a skutočne si odpiť.

„Ovocný,“ zamrmlala. „Ako dieťa si ho mal rád, ak si dobre spomínam.“

Scorpius zareagoval až po chvíli. „Už nie som dieťaťom a odvtedy sa veľa zmenilo.“ Vrátil poloprázdnu šálku na tanierik. Nechcel tu sedieť a zhovárať sa s ňou akoby sa nič nestalo, keď sa túžil dozvedieť, čo sa stalo! Lenže ona stále menila tému rozhovoru.

Prečo mu bolo odrazu tak horúco? Poposadol si v kresle a povolil si kravatu. Dokonca si rozopol prvý gombík na košeli. Zdalo sa mu to, alebo ho ozaj oblial studený pot? „Chcem vedieť, čo sa stalo!“ prízvukoval naďalej, nevšímajúc si zmenu vlastného telesného stavu.

Pansy sa spokojne usmiala. „Vie vôbec niekto, že si tu?“ opýtala sa líškavým hlasom.

Scorpius pokrútil hlavou a prižmúril na moment oči, keď zacítil prenikavú bolesť, ktorá mu vystrelila zo žalúdka a šírila sa celým telom. Kŕč ho na pár krátkych sekúnd ochromil. Keď si mohol opäť vydýchnuť, na čele sa mu perlil pot a ruky sa mu sotva badateľne chveli. Úkosom pozrel na šálku čaju.

„Och, zdá sa, že to zaberá,“ pousmiala sa, vstala z kresla a presunula sa k nemu. „Myslím, že teraz ti môžem odpovedať na tie tvoje zvedavé otázky.“ Na chvíľu sa odmlčala a zohla sa k nemu, vysmievajúc sa mu rovno do tváre. „Tvojho otca som otrávila. Jedom, ktorý sa pri pitve v jeho tele nebude dať určiť, takže aj keby ma niekto chcel obviniť z jeho vraždy, nebude to bez dôkazu možné. Poviem ti, že som na tom dlho pracovala, kým som to vôbec zohnala. Týmto mám s tvojím otcom účty vyrovnané. Proti tebe v podstate nemám celkom nič, ale stojíš mi v ceste k získaniu celého toho prekliateho malfoyovského dedičstva a preto bolo nutné zbaviť sa i teba.“

„Ako si... mohla?“ opýtal sa s vynaloženou námahou, márne sa snažiac zovrieť v meravých prstom prútik. Ten mu po chabých pokusom vykĺzol z prstov ruky. „Vlastná matka...!“ zachripel. Merlin, prečo som to len pil? Prečo som si neuvedomil, že... Som riadny chumaj, preletelo mu mysľou.

Pansy si len odfrkla. „S tou sa onedlho stretneš! Nepotrvá dlho a jed celkom ochromí tvoje telo. Potom ti zlyhajú životne dôležité orgány a napokon - zomrieš. Ja si idem zabezpečiť alibi. Zbohom, synak,“ riekla mrazivo a vtisla mu bozk priamo na pery. Necítil ho však... nemohol sa ani pohnúť. Keď sa od neho odtiahla, spokojne sa usmiala a odkráčala z miestnosti. Jeho telo sa mimovoľne zosunulo z kresla, stratiac oporu. Keby si mohol zotrieť ten jej odporný bozk z pier, bol by to spravil. Lenže on sa len zosunul bezvládne na zem, ťažko dýchajúc, v mysli odratúvajúc posledné minúty svojho života... Keď upadal do bezvedomia s pocitom, že vníma spomalený tep vlastného srdca, myslel len na to, že sa stretne s otcom... A myslel na Albusa, ktorého už nikdy viac neuvidí... Všetko bolo stratené.

***

„Ešte sa neprebral.“

Hlas, ktorý sa k nemu doniesol bol tichý, ale známy, no napriek tomu ho nevedel priradiť k tvári. Bol príliš unavený. Znova upadol do sladkého bezvedomia. Bolo mu však prekvapivo dobre.

„Nemal tam chodiť!“ zamrmlal skoro nečujne iný hlas.

„Prišli sme včas, dostane sa z toho. Sám si to počul. Mal by si sa vrátiť do postele. Sám nie si ešte v poriadku,“ dohováral mu niekto nežne, i keď rozhodne.

„Nemôžem od neho len tak odísť!“ odvrkol tomu milému hlasu, keď sa rozhovoru primiešal niekto iný.

„Ja pri ňom ostanem,“ ponúkol sa rýchlo a Scorpius sa za zvukom toho hlasu blažene pootočil. Nie celkom, len obrátil hlavu na bok. „Naozaj by ste si mal ísť ľahnúť. Ak sa niečo stane, dám vám v čas vedieť, ale i ja verím liečiteľovi.“

„Môj syn má pravdu, Draco. Poď, pomôžem ti do postele,“ zamrmlal milý hlas a Scorpius si uvedomil, že je to pán Potter, kto dohovára jeho otcovi. Jeho otcovi?

Aký zvláštny sen, napadlo mu v duchu a pousmial sa sám pre seba. Takto bude vyzerať jeho peklo? Bude počuť hlasy blízkych a nebude sa s nimi môcť zhovárať? Znova upadol do spánku, tentoraz hlbšieho a nepokojného.

***

Scorpius sa prebudil uprostred noci zo strašného sna a zmätene šmátral rukami okolo seba, prudko sa posadiac. Do čerta, kde to bol?! V posteli? Prečo? A kde? V Rokforte? Alebo... Tá tma okolo bola ako hustá kaša!

Odrazu zalialo izbu mäkké svetlo nočnej lampy a vedľa jeho postele sa objavil sediac v kresle Albus. Scorpius naňho zmätene vyvalil oči.

„Al! Ja som... Čo sa stalo?“ jachtal nesúvislo, keď si spomenul na matkine slová a zbledol. Zdvihol si ruky pred tvár. Mohol nimi hýbať... mohol hovoriť... Čo z toho bola skutočnosť a čo len sen? Mal z toho galimatiáš. „Ona mi dala vypiť... jed...“ natiahol ruku k svojmu hrdlu a chytil sa zaň. „Zomrel som?“

Albus nevedel, či sa má smiať, či ho má začať hrešiť. Napokon pokrútil hlavou. „Nie. Nezomrel. Našiel som ťa s otcom skôr ako...“ povzdychol si a zovrel pery do tenkej linky. „Nenechal si ma to ani dopovedať, do kotla! Keď si pomyslím, že si mohol byť mŕtvy! Kriste!“

Scorpius sa naňho chvíľu díval a nechal si uležať v hlave pár faktov. Nebol mŕtvy. Al ho našiel. A ak sa mu to nezdalo, ani jeho otec nie je mŕtvy.

„A otec?“

„Je v poriadku, alebo aspoň bude, kým jeho telo odbúra zvyšky jedu. Máš nový zvyk, nenechať ľudí dokončiť vety,“ odvetil mu Albus s hlavou sklonenou v dlaniach. „Nestihol ti povedať, že tvoj otec práve zaspal. Keď ťa tak videl utekať, došlo mu, že si ho pochopil nesprávne.“ Keď sa Al znova narovnal, Scorpius videl, ako si nemotorne utiera vlhké oči. Nepovedal ani slovo, len naňho chvíľu zamyslene civel. Potom sa vymotal z prikrývok a kolenačky sa presunul na kraj postele, aby z nej zložil nohy. Vzápätí natiahol ruku k Alovej tvári a prstom mu zotrel z líca lesklú cestičku od slzy, ktorá mu skĺzla na bradu. Hneď na to oboma rukami zovrel na hrudi jeho tričko a nie práve jemne si ho pritiahol k sebe.

Albus sa naňho díval ako omráčený, celkom sa mu poddávajúc. Dovolil mu, aby ho pritiahol k sebe na posteľ. Ale neodpustil si nechápavú otázku: „Čo to robíš?“

Scorpius mu neodpovedal. Rozhodol sa pre názornú ukážku. Al sa nebránil, keď si pritisol pery na jeho. Nebránil sa, keď mu nariadil zamknúť dvere. Albus poslušne uchopil prútik a v ďalšej sekunde spravil, čo chcel. Lebo presne toto chcel i on. Scorpius ho prinútil ľahnúť si a pritisol ho na matrac postele váhou vlastného tela, keď ho priľahol.

„Mal som to spraviť už dávno,“ šepol Scorpius a znova vzal nežným útokom Alove pery. Prechádzal po nich špičkou jazyka, láskal ich celými ústami, prechádzajúc po nich. Dráždil ho, kým ich nepootvoril a on pohotovo vnoril svoj jazyk do jeho horúcich úst, aby sa mohol konečne stretnúť s jeho vlhkým jazykom. Spokojne zapriadol, keď zacítil vo vlasoch Alove prsty, ktoré sa vzápätí presunuli na krk a chrbát. Scorpius spokojne zavrnel, keď zacítil na podbrušku jeho vzrušenie, ktorému kontrovalo jeho vlastné. Bol to úžasný pocit vedieť, že ho dokáže vzrušiť jediným zmyselným bozkom. Jeho pery sa presunuli na Alovu tvár, nežne ju posievajúc bozkami, nevynechajúc ani kúštik, kým Albusove ruky pátravo zašli pod nočnú košeľu jeho pyžama a horlivo skúmali pružnosť jeho horúcej pokožky. Keď však o malý moment pootvoril oči, Scorpius videl, že sa v nich zračí neistota.

„Milujem ťa,“ zašepkal a zistil, že to vôbec nebolo také ťažké vysloviť. „Milujem ťa a bol som hlupák, že som sa tomu tak dlho bránil,“ priznal a zamračil sa. „Ak mi teraz povieš, že ku mne necítiš to isté, Potter, neuverím ti!“

Albusa to donútilo k úsmevu. Typický Scorpius. „Nič také nespravím! Nie som predsa blázon! Som v posteli s najkrajším chlapom, ktorý konečne dostal rozum a mal by som sa toho len tak vzdať?!“ odfrkol si pobavene, dotýkajúc sa bruškami prstov jemných kontúr bledej tváre sklonenej nad sebou.

„S najkrajším?“ opýtal sa Scorpius s lišiackym úsmevom.

„Rozhodne. A s najzadubenejším,“ dodal Albus. „A tiež s chlapom s najhorúcejšou hlavou na svete. S chlapom, ktorý nepočká na vysvetlenie a bezhlavo sa vrhá do nebezpečenstva!“

Scorpiusov úsmev pohasol, keď sa znova zamračil. „Och, no... prepáč.“

„To je všetko, čo mi povieš po tom, čo si skoro zomrel?“ hrešil ho Albus.

„No... teraz rozhodne. Momentálne mám v pláne niečo celkom iné,“ povedal chrapľavým hlasom, kľakol si a stiahol zo seba tričko. Keď sa jeho ruky presunuli k okraju nohavíc, Al ho zastavil.

„Nie, počkaj,“ hlesol rýchlo a vyskočil z postele. Scorpius si pomyslel, že sa zľakol jeho rýchleho jednania a jasného úmyslu pomilovať sa, ale odľahlo mu, keď videl, že sa len postavil vedľa postele. Pretiahol si vlastné tričko cez hlavu a priam bleskovo si stiahol i nohavice spolu so spodkami. Scorpius zastonal od divej túžby, ktorá sa ho zmocnila, keď sa díval na jeho dokonalé nahé telo a navretý penis, vytŕčajúci z húštiny tmavých chĺpkov, ktorý ho zdravil jasným gestom. Scorpius zastonal cítiac, že i jeho vlastný úd sa znova pohol a priam horel nedočkavosťou po se... nie, toto nebude len tak nejaký sex. Toto bude milovanie. Jeho prvé, skutočné milovanie sa s tým, koho naozaj ľúbi.

Al sa vrátil do postele jedným skokom, zvalil ho do perín a potmehútsky sa uškrnul, keď sa k nemu sklonil a natiahol ruky k jeho pyžamovým nohaviciam. „Ja sám,“ šepol zastretým hlasom a stiahol ten posledný kúsok látky zo Scorpiusovho tela. Len čo nohavice odhodil niekam na zem a premeral si ho spokojným pohľadom, v ktorom sa zrkadlila zmyselný túžba, opatrne si naň ľahol a ich pery sa znova spojili v dlhom bozku, až do chvíle, kým im nedošiel dych. Potom sa rozhodli preskúmať okrem svojich pier i zvyšné časti svojich tiel, ktoré doteraz len láskali a objavovali rukami.

Albus nemohol uveriť vlastnému šťastiu. Konečne sa karta obrátila v ich prospech. Scorpiusovi bolo zdá sa oveľa, oveľa lepšie, ležali obaja na „Adama“ v jednej posteli a nielen, že sa bozkávali, oni sa milovali. Teda... ešte nie celkom. Zastonal blahom, keď sa o seba nenútene obtreli ich penisy. Bol to pôžitok, ktorý by v tej chvíli nevedel popísať vhodnými slovami. Scorpiusove bozky a láskanie, ktorým ho zahŕňal bolo rovnako elektrizujúce ako jeho dotyky. Jeho ruky cítil všade. Na tvári, keď mu po nej prechádzal končekmi prstov, na krku, hrudi i rukách, na stehnách, lýtkach i chrbte a zadku, keď ho Albus objal a vymenili si polohy v posteli tak, že teraz Scorpius ležal na lopatkách a Al bol na ňom. Bolo to taký úžasné... Lepšie ako čokoľvek doteraz Al poznal a v duchu si predstavoval.

Zadržal dych, keď sa Scorpiusova hlava ocitla medzi jeho nohami a vzrušenie, ktoré cítil, keď láskal jeho navretý úd rukou vystriedali jeho ústa. Zachvel sa rozkošou, keď zacítil na špičke penisu jeho jazyk a vzápätí zmizol v jeho ústach. Zahmlenými očami pozrel do svojho lona. Scorpiusove oči ho pozorne sledovali a zdalo sa, že mu neušla jediná odozva na jeho láskanie. Albus chrapľavo zastonal a vyvrátil hlavu, zaboriac si prsty do Scorpiusových vlasov. V duchu mu napadlo, či to zvládne rovnako dobre, ale v ďalšej chvíli vypustil z hlavy všetky myšlienky a oddal sa len tomu číremu pôžitku neskutočného blaha...

Hoci chcel a bol pripravený oplatiť Scorpiusovi všetky jeho pozornosti, ten bol zjavne rozhodnutý nedovoliť mu to, lebo zakaždým, keď Al vyvinul nejaké snaživé úsilie, Scorpius zakaždým niečo spravil, čo odvrátilo jeho pozornosť. Teraz ležal na ňom, jeho pery kĺzali po krivke jeho krku, kým prst jeho ľavice vsúval do Alovho zadku. Al si dokonca ani len nevšimol, kedy si ho stihol potrieť lubrikantom. Jediné, čo vnímal bol ten neopísateľný pocit, keď v ňom kĺzal. Scorpius mu zamrmlal čosi do ucha a on roztiahol na jeho príkaz nohy ešte viac. Albus zavzdychal, keď v sebe ucítil dva prsty naraz, no nevyrovnalo sa to pocitu, keď doňho strčil tretí prst. Vtedy ticho sykol a zahryzol si po spodnej pery. Počul ako mu Scorpius zamrmlal do ucha, ako veľmi po ňom túži a že ho miluje a v tom okamihu zacítil, ako sa doňho zasúva. Pomaly a opatrne, aby mu neublížil. Albusa napadlo len jedno. Že je preňho Scorpius ako stvorený. Jeho penis nebol ani príliš hrubý, ani tenký, ani pridlhý, ani priemerný. Vytŕčal z tej najmäkšej húštiny plavých chĺpkov a teraz... teraz bol celý v ňom. A on ho prijal.

Prsty ich rúk sa preplietli, keď sa za ne chytili skôr ako Scorpius začal prirážať, hľadajúc tú správnu polohu. Ešte mal v živej pamäti sex s Krumom a chcel dopriať Albusovi rovnaký pôžitok, ako zažil vtedy. Myšlienka na Kruma zmizla pri pohľade do Alovej červenajúcej sa tváre. Jeho rozkošný, hanblivý milenec... Scorpius neodolal, aby ho znova nepobozkal. Tento bozk bol tvrdý a drsný, vypovedal o vášni a túžbe, ktorá ho spaľovala, hovoril o sile lásky, ktorú k nemu cítil, šepkal o tom, ako veľmi ho potrebuje... A Albus mu bozk oplácal rovnako horlivo. Keď si konečne oslobodil ruky z jeho zovretia, vydal sa potulkami po jeho tele, pohládzal chrbát, zabáral mu doň nechty, až nakoniec pristál na oblom, pevnom zadku, pevne ho držiac, kým Scorpiusove temto milovania sa zvyšovalo priamoúmerne s hlasitosťou Albusových vzdychov. A stačilo tak málo... len nájsť vhodnú polohu. Dokonca mu to netrvalo tak dlho ako Krumovi. Keď Albus konečne vykríkol, Scorpius prirazil ešte trikrát, kým pocítil ten úžasný pocit orgazmu, ktorý ho opantal a vyniesol medzi hviezdy. Zachrapčal a zvalil sa do Alovej náruče, cítiac ako sa jeho semeno vylieva do milenca...

„Milujem ťa, Scorpius,“ zamrmlal Albus znavene a keď Scorpius vyvrátil hlavu, videl, že jeho viečka ťažko klipkajú a oťažievajú. Zdvihol sa na lakte a konečne sa z neho vytiahol. Rovnako malátny sa zvalil do perín vedľa neho a oboch ich starostlivo pozakrýval. Potom sa k nemu stúlil na bok a objal ho rukou okolo pása.

„Aj ja teba,“ zamrmlal a aj on zavrel oči, nedbajúc na to, že sa v izbe svieti. Za oknom vládla hlboká noc. Dom bol teraz ponorený v absolútnom tichu. Ich nahé telá pod prikrývkou sa navzájom preplietli.

Scorpius sa spokojne usmieval. Sen. Určite to je len sen. Taký krásny sen sa mu už dlho nesníval... Ale na druhej strane, mohla to byť i pravda, nie? To, že mu konečne povedal, že ho miluje, že sa milovali a že jeho otec v skutočnosti nezomrel... Ak by sa náhodou z tohto sna ráno prebudil a zistil, že nič z toho, čo sa tejto noci stalo nebola pravda... No nič, pomyslel si spokojne. Uvidíme ráno.