Pre Tvoje strieborné oči 1/2

Harry bol na smrť ukonaný. Nikdy predtým sa necítil horšie... Skoro ho zabil! Pre Merlina, čo si len myslel? Vedel, že na ten obraz, na tú chvíľu nikdy nezabudne. Vryla sa navždy do jeho mysle, do pamäte.

V ušiach mu hučalo. Myrta vykúkajúca zo svojho obľúbeného záchoda si čosi mrmlala popod nos, kým on stál tvárou v tvár svojmu dlhoročnému nepriateľovi s prútikom v ruke a mrštil po ňom kliatbou, ktorú získal zo starej, počarbanej knihy Elixírov. A potom... počul jeho výkrik... všade bolo odrazu plno krvi... A on tam nad ním len roztrasene stál, neschopný pohybu a díval sa, ako z neho uniká život...

Harry sa strhol z nočnej mory a zažmurkal. Nejasne si uvedomoval, že sa brieždi. Slnko vstávalo spoza tmavých hôr, z ktorých stúpala para, keď sa odparovalo vlhko. V noci pršalo, no teraz svital nový, jasný deň a slnečné lúče sa odrážali od sklenených tabuliek okien. Pohľadom zavadil o plavovlasého chlapca ležiaceho nehybne na posteli. Vedel, že bude musieť odísť a vrátiť sa do svojej klubovne a na túto sčasti prebdenú noc, ktorú strávil pri jeho lôžku zabudne tak, ako zabudne na všetko ostatné, čo k nemu kedy len cítil... Do konca školy mu veľa neostávalo... Hľadel do jeho bledej tváre a v hrudi pocítil ostré bodnutie. Pichlo ho pri srdci a jeho bolesť mala svoje meno. Jeho trápenie ležalo v nemocničnom krídle v jednej z postelí pod dohľadom madam Pomfreyovej. Draco bol ticho a zdalo sa, že spí celkom pokojným spánkom. Rezné rany, ktoré mu spôsobil Harry kliatbou Sectusempra sa zahojili i s rýchlym zásahom Severusa Snapa. Aspoň na niečo bol dobrý...

Harry sedel pri Dracovom lôžku. Bolo toho toľko, čo mu chcel povedať. Ale... kde začať? Nespúšťal oči z jeho bledej tváre a spomenul si, ako desivo vyzeral roztiahnutý na zemi, zaliaty krvou... Hoci ho vtedy pohltil nevýslovný strach, pripadal mu ako z iného sveta. Akoby si až vtedy uvedomil, že ani Draco Malfoy nie je nezničiteľný... Trhane sa nadýchol a dotkol sa jeho ruky. Bola studená. Možno i preto ju prikryl svojou teplou dlaňou.

Draco si nejasne uvedomoval, že v izbe nie je sám. Niekto bol pri jeho posteli a niekto ho chytil za ruku. Veľká, mäkká dlaň vysielala do jeho tela príjemné teplo.

„Viem, že spíš a nemôžeš ma počuť. To je aj jediný dôvod, prečo som teraz tu,“ prehovoril ten človek sediaci pri jeho posteli a jemu to stačilo na to, aby ho spoznal.

„Do kotla, Potter!“ došlo mu. Jeho pocity sa v ňom rozbúrili ako hladina mora počas búrky. Chcel sa prebrať, vytrhnúť si ruku z tej Potterovej, ale nemohol. Akoby bol paralyzovaný a zamknutý vo svojom vlastnom tele.

„Je to smiešne, ale ani pred Voldemortom som necítil taký strach, ako som cítil vtedy, keď som ťa zasiahol kliatbou a aký pociťujem i teraz,“ priznal Harry pokojne spiacemu mladíkovi, pohľadom láskajúc črty jeho dokonalej, alabastrovej tváre.

„Ale nevrav! Tak ty sa bojíš?“ zaprskal a keby mohol, bol by samu nahlas vysmial.Možno...

„Chcem, aby si vedel, že tá nenávisť, ktorá medzi nami panuje... Dusí ma... Nikdy som ťa nechcel nenávidieť, ale ty mi nedávaš na výber,“ šepol a Draco pocítil ako ho jeho palec jemne pohladil po chrbte ruky. Sám si pritom uvedomil, akú vlnu vzrušenia to vyslalo do jeho tela. A keby sa mohol otriasť a obrniť proti tomu pocitu, bol by to urobil.

„Somarina! Vždy si ma nenávidel! Už od prvého okamihu!“ prskal v duchu ako divá mačka.

„Hral som to dobre, však? Stačilo len trošku tej vašej slizolinskej ľsti a podvádzania. Myslím, že by som celkom zapadol i medzi vás, Slizolinčanov,“ uškrnul sa Harry pobavene, keď si spomenul, ako v prvom ročníku úpenlivo prosil Rokfortský klobúk, aby ho nezaradil do Slizolinu.

„Hral? Potter, si mizerný herec,“ pomyslel si Draco, ale zarazil sa. „A o čom to tu táraš?“ Nevedel o čo mu išlo, ale nech to skúšal ako chcel, nevedel si Pottera predstaviť ako Slizolinčana.

„Odteraz to bude inak. Budem ťa proste ignorovať a tváriť sa, že neexistuješ. Vyčkám do konca školy a odídem. Ty sa tu potom vrátiš, ale ja už nie. Chcem, aby si vedel, že ma to mrzí. Ani si nevieš predstaviť ako...“

„Tak to si ozaj neviem predstaviť,“ zahundral si v duchu Draco, cítiac sa čoraz viac neistejšie. Tým jeho predslovom bol načisto vyvedený z miery. Ak sa mu chcel ospravedlniť, prečo to nespravil normálne, ako každý iný, ale hovoril mu to teraz? A potom mu to došlo. „Och, jasne, zabil by som. Má v gatiach.“

Keby Draco mohol, bol by v nasledujúcej chvíli stŕpol. Tá ruka, ktorá ešte pred chvíľou hladkala jeho ruku sa presunula na líce.

„Musím sa vyrovnať s tým, kým naozaj som,“ pokračoval Harry zamyslene. „Kým sme obaja...“

Dracovi sa zdalo, že jeho hlas znie nejako ináč, ale čo tam po ňom! „Ja som normálny, ale ty... Samozrejme, chlapec, ktorý prežil – toľkokrát musí byť iný, nie?“ uvažoval ironicky.

„Merlin, prečo proste nemôže byť aspoň niečo v mojom živote celkom normálne? Prečo som sa musel zamilovať práve do teba?“

„Ha???“ zaznela v jeho mozgu hlučná ozvena. „Kam tým do kotla mieriš?“

 „Bolo by krásne, keby si ma miloval aspoň troškou z tej lásky, ktorú k tebe cítim ja. Je také nespravodlivé, že to musím skrývať. Ty ma nenávidíš, ja ťa milujem. To je irónia čo? A najhoršie je asi to, že sa to nikdy nedozvieš... Nechcem, aby si to vedel. Nič by sa tým nezmenilo. Preto som rád, že spíš, Draco.“

Draco len počúval, celkom ochromený, popudený, zahanbený. A predsa nemohol potlačiť to príjemné vzrušenie, ktorým sa sťahoval jeho žalúdok, zachvievalo sa jeho telo a rozohrievalo sa jeho srdce.

„Vieš, čo na tebe milujem najviac?“

„Čo?“ zaznel jeho vnútorný hlas, hoci vedel, že ho Potter nemôže počuť.

„Tvoje oči. Majú farbu tekutého striebra. Oči hodné Malfoya...“ zaševelil.

A potom Draco ucítil na svojich perách ľahučký dotyk Harryho horúcich, mäkkých úst. „Zbohom, Draco,“ šepol Harry s ústami tesne pri jeho uchu.