45. kapitola

Keď túžiť je nemožné...

Seamus sa uškŕňal od ucha k uchu. Hľadel do tváre nenávideného slizolinčana, plavovlasého hada, ktorý mu ukradol všetko, čo kedy chcel. Harryho. Videl v jeho tvári presne tie emócie, ktoré tam túžil vidieť. To mu ako zadosťučinenie stačilo. Nebol krutým sadistom, aby ho týral len tak, pre vlastné potešenie. Nie, len ho chcel na chvíľu odstaviť na druhú koľaj a vyvolať v týchto sviatočných dňoch, kedy sa emócie stupňovali to, aby si Harry myslel, že ho ten všivavý červ prosto opustil. Bol to dokonalý plán, aspoň podľa neho určite.

„Čo to má znamenať, Finnigan?“ zavrčal naňho Draco, no nespravil celkom nič, aby získal späť svoj prútik, tak ako Seamus predpokladal. Dúfal, že sa naňho vrhne a bude ho chcieť získať nasilu, ale on nie. Stál opodiaľ a iba naňho zazeral.

„No čo? Nepáči sa ti tu?“ odvetil v protiotázke a ukázal rukou okolo seba. „Uváž, že som mohol vybrať oveľa horšie miesto. Nejakú stuchnutú a špinavú pivnicu, možno nejakú opustenú jaskyňu alebo... čo ja viem? Niečo desivejšie... Tu máš relatívny komfort. Vzhľadom k tomu, že ťa nemienim týrať, ani mučiť...“ prehodil akoby nič.

Draco sa poobzeral okolo seba. Iste. Mal pravdu. Mohol zvoliť i horšie miesto. Seamus bol zjavne idiot. Ak by mal niekoho väzniť on, nevybral by si ani túto striedmo zariadenú kuticu.

„Prečo som tu? O čo ti ide? Čo týmto sleduješ?“ vybafol naňho Draco cez zuby a zazeral naňho ako hrom do duba.

„My dvaja máme nevyrovnané účty,“ odvetil prosto. „Prebral si mi frajera. Ale ja ho získam späť. Harry si uvedomí, že si ho len využil a vráti sa ku mne. Ľahké.“

Draco si uvedomil, čo povedal a hľadel naňho prižmúrenými očami. Keď si predstavil, že sa ten kretén znova ocitne v Harryho prítomnosti, zaškrípal zubami. „Dotkni sa ho a vykrútim ti krk!“ varoval ho, na čo sa Seamus iba zasmial.

„Asi ťažko, ale dobrý pokus, Malfoy,“ riekol so širokým úsmevom.

„Neuverí ti!“ dodal Draco, no Seamus ho zrejme nepočul. Odmiestnil sa aj s jeho prútikom a on tu ostal trčať. Cítil sa ako idiot! Ten hajzel ho proste dostal! A on nemohol spraviť celkom nič, aby zabránil možno tomu najhoršiemu... Zaklial a bezmocne sa spustil na akúsi rozheganú pohovku. Schoval si tvár do dlaní a snažil sa upokojiť. Nešlo to. Len čo privrel oči, predstavil si Harryho v Seamusovom utešujúcom objatí a vzkypela v ňom žlč.

Napokon prešiel k oknu, zhodil so seba kabát, lebo v miestnosti bolo príjemne teplo (Seamus nemal očividne skúsenosti s úlohou správneho väzniteľa) a podišiel k oknu. Jeho pravačka spočinula na mierne vypuklom bruchu a on sa v mysli vrátil o pár hodín dozadu.

²²²

Broderick mu písal pred troma dňami, že ho objednal u jedného z najlepších liečiteľov, akí len boli v nemocnici u Sv. Munga. Bol to jeho známy a dobrý priateľ. Najlepšie na tom bolo, že sa ho nič nepýtal. Draco na prehliadku nemusel čakať. Vzal ho okamžite. Spravil mu rovnakú kontrolu ako už absolvoval s Broderickom a mal si počkať na výsledky odberu krvi a testov, ktoré mu robili. Liečiteľ, ak aj bol jeho stavom zaskočený, nedal to na sebe vedieť a informoval ho o priebehu zákroku interrupcie, ktorý mal podstúpiť ešte v ten deň. Lenže potom odvolali toho liečiteľa (volal sa Arwin) k naliehavému prípadu a tak ho poprosil o chvíľu strpenia.

Draco sedel na lavičke sám ako prst, po chodbe pobehovali praktikantky a praktikanti, občas tadiaľ prešiel nejaký pacient. Odrazu a na chodbe vynoril hlúčik liečiteľov bežiaci okolo levitujúcich nosidiel, ktoré sa vznášali vo vzduchu medzi nimi a na nich sa zvíjala v bolestných kŕčoch akási tehotná žena. Draco sa díval na jej zakrvavenú tvár, ruky, ktorými si objímala veľké brucho a opakovala dookola jednu vetu: „Moje dieťa! Zachráňte moje dieťa!“

Po tele mu prebehli zimomriavky. „Čo sa stalo?“ opýtal sa okoloidúcej praktikantky, ktorá sa pozastavila a chvíľu za nimi hľadela smutným pohľadom.“

„Nehoda Rytierskeho autobusu. Zrazil sa s muklovským kamiónom. Na vine je žiaľ náš šofér. Bol podnapitý a nevyhol sa kamiónu včas.“

Dracovi vyschlo v ústach. Praktikantka odišla a on ostal sám so svojimi myšlienkami. Celý uplynulý týždeň premýšľal, čo by mal urobiť. Sám si nebol istý. To, že bol tehotný bol ohromujúci fakt, ktorý dokázal len ťažko stráviť. Ale ako povedal Broderick, nebol jediný. Ako to vlastne fungovalo a celé prebiehalo u mužov – čarodejníkov, sa ho ani len nenapadlo opýtať. Prvé, čo mu zišlo na um totiž bolo, že sa toho chce zbaviť. Lenže naozaj to chcel? Videl Harryho pohľad. Presne vedel, čo by si zvolil on. Predsa mu to i povedal. Chcel rodinu a prekvapivo sa mu s Dracom taká šanca naskytla. Akoby ho vypočuli samotné nebesia. I on túžil po rodine. Po takej, ktorá by nikoho neodsudzovala, takej, ktorá by nikoho nezavrhla len preto, že je niekto iný a vymyká sa spod štandardných kritérií a nárokov. Mal vôbec právo zničiť život, ktorý v ňom rástol? Mal právo zbaviť sa ho len preto, že to nečakal? Že sa to stalo akýmsi podivným zázrakom, ktorému sám celkom nerozumel?

Čo to vtedy Broderick povedal? Že to celé zavinila ich vzájomná sila mágie a jeho vrodená vada sa tak stala akýmsi druhom nechceného daru? Nosil v sebe život. Sedem dlhých týždňov v sebe nosil nového človiečika, ktorému dali s Harrym život... Prečo sa na to nepozrel doteraz i z tohto uhla pohľadu? Veď to nebolo nič ťažké... Možno za to mohla tá žena, ktorá sa tak obávala o život svojho ešte nenarodeného dieťaťa viac ako o ten svoj...

Dvere na chodbe sa rozrazili a on vstal z lavičky ako blesk. Vyľakal sa, ale uvedomil si, kde je a uprel zvedavý pohľad na inú praktikantku, ktorá niesla vozíček s práve narodeným bábätkom. Mladá žena mu venovala úsmev. Keď ju pristavil a pozrel sa na bábätko zabalené v perinke, stískajúce drobné pršteky do pästičky, niečo sa v ňom zlomilo.

„Tá pani je v poriadku?“ opýtal sa a ona prikývla.

„Samozrejme. Hoci chvíľku potrvá, kým sa zotaví úplne,“ informovala ho a odkráčala s dieťatkom preč.

Keď sa o chvíľu neskôr objavil liečiteľ, už i s výsledkami jeho testov, Draco mu povedal, že si svoje rozhodnutie rozmyslel. Liečiteľ mu venoval obdivný pohľad, očividne spokojný s jeho rozhodnutím. Zaviedol ho do svojej pracovne a informoval ho o výsledkoch testov (všetko bolo v najlepšom poriadku), ako aj o samotnom priebehu tehotenstva, o možných komplikáciách a odporučil mu literatúru, ktorú si mohol naštudovať.

²²²

Lenže čo teraz, keď ho ten hlupák uniesol? Nemal sa odtiaľ ako dostať. Krb tam síce bol, ale ani stopa po štipke letaxu. Dvere boli zabezpečené a ani okno nebolo použiteľné, keďže sa nachádzal minimálne na treťom poschodí (podľa odhadu). Ak teda nechcel spáchať samovraždu... spolu s vraždou, keďže v sebe nosil nový život.

„Och, Merlin, prečo práve ja?“ zastonal, oprel sa čelom o tabuľu okna a privrel oči. Myslel na Harryho. Zajtra je Štedrý deň a pozajtra sú Vianoce. Myslel, že ich strávia spolu. Merlin! A on si preňho pripravil taký darček! Harry by z neho padol na zadok.

Ale teraz? Boh vie, dokedy tu bude trčať. Možno ho tu ten kretén nechá tak dlho, kým nezgegne. Potriasol hlavou. Nie, to predsa nemohol dovoliť. Skúsil sa sústrediť, lebo si spomenul na Harryho slová, ktoré mu povedal v kúpeľni. Vtedy, keď pri ňom kľačal, čo mu bolo tak zle. Cítil, že sa niečo deje. Cítil ho. Prečo by to nemohol vyskúšať zas? Možno medzi nimi fungovalo niečo ako prepojenie myslí... Možno na seba boli tak naviazaní, že sa dokázali kontaktovať takto na diaľku... Sústredil sa ešte viac a so zatvorenými očami myslel len na Harryho. Na nič iné, len naňho a na to, ako ho potrebuje. Ako ho potrebujú... obaja. On i ich dieťa...

***

Harry sa pozrel na hodinku. Bolo už po štvrtej a Draco nikde. Kváril ho ten istý nepríjemný pocit, ako mal v deň, keď našiel Draca skloneného nad záchodovou misou. Len dúfal, že to nie je nič vážne, že mu neprišlo nevoľno alebo niekde nebodaj neodpadol. Keď sa ozvali plamene z kozuba, náhlil sa do salónu, ale nenašiel tam toho, koho by hľadal.

„Harry? Si doma?“ ozval sa Seamusov hlas, a keď Harry zrušil ochrany, Seamus vstúpil dnu.

„Ahoj,“ pozdravil ho a pretrpel jeho objatie, ktorému sa nedalo vyhnúť.

Seamusovi jeho chladný pozdrav neušiel, ale nechcel to tak skoro vzdať. Veď len teraz prišiel. Draco sedel pod zámkou bez svojho prútika a nemohol spraviť celkom nič.

„Dlho sme sa nevideli, ako sa máš?“ opýtal sa a bez toho, aby ho Harry ponúkol, uvelebil sa v kresle.

„Mám sa skvele,“ odvetil stručne tmavovlasý muž a Seamus si všimol, že nie je práve vo svojej koži. „A čo ty?“ opätoval mu otázku Harry a Seamus sa na malú chvíľu zamyslel a premeral si ho roztúženým pohľadom. Zdalo sa mu, že za ten čas, čo sa nevideli, Harry ešte viac zmužnel. Úprimne tomu slizolinskému bastardovi závidel.

„Chýbaš mi,“ odvetil priamo, pohliadnuc mu do očí, no Harry pohľadom uhol. Preto vstal a podišiel k nemu. Keď sa ho však chcel dotknúť, Harry cúvol. Seamus sa však nevzdal. Spravil krok dopredu a Harry zas dozadu, až kým nenarazil chrbtom do skrine. „Tak veľmi mi chýbaš, Harry,“ zašepkal a pocítil, ako mu v hrdle vyschlo. Oblízol si jazykom pery a pohľad upieral na Harryho pootvorené ústa. Boli také plné, také mäkké a veľmi dobre si pamätal, aké sú sladké a ako dobre sa muž pred ním bozkáva. Z jeho bozkov strácal zdravý rozum...

Nahol sa k nemu a pobozkal ho s takou prudkou naliehavosťou, že Harry nestačil zareagovať. Seamusov bozk bol tvrdý, bezohľadný a hravo sa prebil do Harryho úst. Ich bozk však netrval ani minútu, lebo ho Harry zadychčane odsotil. Seamus zaspätkoval a zo zadného vrecka nohavíc mu vypadli dva prútiky, nie jeden. Harry sa zamračil. Jeden z nich totiž poznal veľmi dôverne, hoci ho nemal možnosť vidieť dlhšiu dobu. Bol to Dracov prútik. Nemohol patriť nikomu inému. Harry zareagoval prv, ako sa muž dychčiaci oproti nemu stačil spamätať. Privlastnil si nielen Dracov prútik, ale i jeho a v okamihu ho spútal. Nemohol ho znehybniť, lebo chcel, aby hovoril. A preto, aby hovoril, bol schopný spraviť hocičo. Hoci aj naliať mu do krku odvar Veritaséra.

„Kde je Draco?“ ozval sa mrazivým hlasom, ktorý uňho Seamus ešte nezažil. „Prisahám, že ak mi to okamžite nevyklopíš, zistím si to spôsobom, ktorý sa ti páčiť nebude!“ varoval ho, pre jeho dobro a namieril naňho svojím prútikom.

Seamus zavrčal. „Dofrasa! Spochabel si?!“ okríkol ho, ale nepochodil ani s výhovorkou, ktorú mu pohotovo predostrel, ani s tvrdením, že ten druhý prútik je jeho náhradný.

„Seamus, naposledy. Bol si mojím priateľom, preto ťa chcem varovať. Kde je Draco?“

Muž ležiaci na zemi, spútaný neviditeľným povrazom zavzdychal a privrel oči. „Naozaj ho tak veľmi miluješ, že si preňho ochotný riskovať čokoľvek? Nemôžem tomu uveriť...“ zamrmlal. „To, že ťa milujem pre teba nič neznamená, Harry?“

„Nie, pokiaľ si chceš vynútiť niečo, čo nemôžeš mať násilím. Dobre vieš, že týmto nič nezískaš, Seamus.“

Seamus prikývol. „Tak dobre. Vieš, chcel som sa mu pomstiť... Vinil som ho za to, že mi ťa ukradol,“ prehovoril a nevšimol si, ako Harry zbledol.

„Ak si mu ublížil...“ začal, ale nebol schopný dokončiť.

„Nie,“ prerušil ho skôr, ako mohol Harry vo svojich hororových predstavách zájsť čo najďalej. „Nespravil som mu nič. Zamkol som ho v izbe svojho prenajatého bytu. Nič mu nechýba. Možno som sa chcel pomstiť, ale nie som žiadny tyran. Alebo to ma tak málo poznáš, Harry?“

Harry nebol schopný odpovedať mu, pretože i napriek tomu, že bol zhovievavým únoscom, mal mu chuť napraviť fasádu.

„Zaveď ma k nemu!“ prikázal mu a Seamus voľky-nevoľky prikývol. Aj tak nemal na výber.

„Rozviažeš ma?“ opýtal sa, ale Harry mu uvoľnil len nohy. Tak, aby bol schopný chôdze. Ruky mu nechal zviazané za chrbtom.

Seamus mu povedal adresu svojho domu. Harry ho strčil do plameňov a veľmi ochotne ho nasledoval.

Ocitli sa pred jednými zamknutými dverami, ktoré nebolo ťažké odomknúť kúzlom: „Alohomora.“ Len čo Harry nazrel dnu, Draco sa k nemu prekvapene otočil a natešene sa mu vrhol do náručia.

„Si v poriadku? Nič ti nie je?“ ubezpečoval sa Harry, nielen pohľadom, ale i dotykom, keď mu rukami pohládzal tvár a prechádzal po tele.

„Nie, nie, neboj sa. Som ok,“ zašepkal Draco so širokým úsmevom a ich pery splynuli v nežnom bozku. Vôbec im neprekážalo, že majú nechcenú spoločnosť.

Seamus ich pozoroval skormúteným pohľadom. Mal dojem, že sa mu srdce láme na kúsky, ktoré už nikdy nikto nedokáže zlepiť dohromady. A vtedy to pochopil. Harry mu nebol súdený a on sa z toho nespamätá, kým tu bude trčať v tomto meste... krajine... pretože naňho bude ustavične myslieť a všetko mu ho bude pripomínať. Nie, už presne vedel, čo urobí.

„Čo s ním chceš urobiť?“ spytoval sa Draco, keď si strčil prútik do vrecka nohavíc, držiac sa s Harrym za ruku.

„Seamus?“ Harry sa k nemu otočil. Aj bez toho, aby mu to Seamus bol povedal a odprisahal, že sa už nikdy o nič nepokúsi, videl mu to napísané na tvári.

Seamusov úsmev bol krivý a smutný. Teraz mu to už bolo jasné. Nemožne túžil po niekom, kto preňho bol nedosiahnuteľný... „Vyhrali ste. Pre porazeného tu miesta niet,“ prehovoril potichu a pokrčil plecami.

Harry prikývol, rozviazal ho a vrátil mu prútik, hoci sa to Dracovi zjavne nepozdávalo. „Neboj sa. Už si nič nedovolí,“ pošepol mu pri odchode.

„Ako vieš?“

„Česť,“ odvetil jednoducho Harry a pousmial sa nad tým, keď Draco teatrálne pretočil očami.

„Jasné, Chrabromilčania!“ odfrkol si draco.

Harrymu to nevadilo ani najmenej. Mal ho znova pri sebe a v poriadku, čo bolo dôležitejšie?