44. kapitola

... no ľahko to stratiť!

Harry sa zamyslene prehrabával v prútenom koši s rôznorodými prskavkami. Na rozlúčku s Ronovou slobodou ich síce nepotrebovali, ale keďže boli hneď vedľa konfiet, neodolal. Jeho myseľ bola taká rozháraná a nesústredená, že nedokázal robiť nič iné. I tak však nezabránil tomu, aby mu oči nezablúdili cez presklený výklad obchodu bratov Weasleyovcov na druhú stranu ulice, kde bol iný obchodík. Jeho obyčajný názov „Všetko pre vaše bábätko“ dosť jasne vystihoval druhy sortimentu, ktoré sa tam dali nájsť. Neodolal, aby tam aspoň nenakukol. Rozlúčil sa s Leem a vyšiel na ulicu, aby sa znova nebadane stratil v obchode naproti.

Harryho príchod do obchodu oznámilo jemné zacinkanie cínového zvončeka vysiaceho nad dverami. Predavačka zdvihla hlavu a usmiala sa naňho, keď jej hanblivo pozdravil. Nebolo tam veľa ľudí. Nejaké dve mladé ženy sa zvŕtali v zadnej časti obchodu a čosi si obzerali. Harrymu stislo srdce, keď videl všetky tie drobné veci a vecičky. Cumlíky, čiapočky, dupačky, hrkálky od výmyslu sveta, perinky, pyžamká a mnoho iných vecí. Rozkošných, farebných s veselými výšivkami a modernými nápismi alebo tie celkom jednoduché. Jeho oči preskakovali z jednej police na druhú a kochali sa pohľadom na ne. Obchod mal svoje zvláštne čaro. Dokonca to tam voňalo ako po bábätku. Harry si smutne povzdychol. Veľmi dobre vedel, že Draco nie je zmierený so svojím nechceným tehotenstvom. Nevyčítal mu to, nijako nepripomínal ani ho neprehováral, aby si to dieťa nechal. Hoci by bol najradšej spravil všetko z toho, len aby ho odhovoril od interrupcie. Nechcel však nijako zasahovať do jeho rozhodovania. Iste, mohol by síce namietať, že dieťa je i jeho a teda má právo vyjadriť svoj názor na celú vec, lenže... on to už spravil. Povedal mu predsa, že vždy sníval o rodine a bolo len na Dracovi, ako sa s tým vysporiada. Musel mu však veriť. A Harry mu veril tak, ako veril tomu, že sa rozhodne správne.

Pohľad mu padol na rozkošné detské topánočky. Boli pletené, bielo-zelené a ozdobené so striebornou výšivkou. Nemohol z nich spustiť oči a vedel, že z obchodu neodíde, kým ich nekúpi.

„Pomôžem vám?“ opýtala sa ho predavačka láskavo a on prikývol so zapálenými lícami. V duchu si musel pripomínať, že tá milá dievčina nevie, pre koho ich kupuje. A aj keby, nič jej do toho.

„Rád by som ich kúpil,“ povedal Harry pevným hlasom a ukázal na topánočky, ktoré si pred chvíľou obzeral.

„Isteže,“ riekla a vybrala ich spod preskleného pultu a vyložila naň, aby si ich mohol obzrieť zblízka. „Môže byť?“ opýtala sa znova a Harry prikývol. „Ukážem vám ešte niečo?“

„Nie. Ďakujem, bude to všetko.“ Harry sledoval, ako dala jeho nákup do malej papierovej taštičky rovnakej zelenej farby ako boli papučky a naťukala do poklade nejaké údaje, vypýtajúc si od neho peniaze.

Už bol na odchode, keď za sebou začul známe hlasy. „Dočerta,“ pomyslel si a v bleskovej reakcii svoj nákup zmenšil a strčil si ho do vrecka. Predavačka zvedavo nadvihla obočie, ale nepovedala nič.

Harry sa otočil k Hermione a Ginny, v duchu si nadávajúc do slepých krtov, lebo si nevšimol, že tie dve mladé ženy v zadnej časti predajne sú práve oni. Nechcel im vysvetľovať, čo tu robil a už vôbec nie, čo tu kupoval a pre koho. Preto svoj nákup pred nimi skryl. Nemalo význam sa im s niečím zverovať, keď sám nevedel ako to všetko dopadne.

„Hermiona, Ginny,“ zvolal so strojeným úsmevom, „tak predsa ste to boli vy. Už som si myslel, že som sa pomýlil, keď som vás zazrel ako sem idete,“ zaklamal a zrejme to robil dobre, lebo ho zdá sa neupodozrievali.

„Boli sme si pozrieť nejaké veci, ale nakupovať sa mi zdá ešte skoro,“ prezradila Hermiona, no Ginny jej veselo protirečila.

„Omyl. Nie je vôbec skoro. To chceš nakupovať, keď budeš mať brucho ako bubon a opuchnuté členky?“ zapárala do nej, na čo sa Hermiona zamračila a položila si ruku na mierne vypuklé bruško, ktoré sa jej už začínalo črtať i pod hrubším kabátom. Nečudo, keď už bola v štvrtom mesiaci.

„Tak dlho rozhodne čakať nemienim, Gin! Iba kým nedokončíme zariadenie detskej izby,“ odsekla jej a schmatla Harryho za rameno. „Dúfam, že máš čas. Dlho sme sa nevideli a okrem toho, mám strašnú chuť na jablkový koláč. Odmietnutie neprijímam,“ povedala a ťahala ho konečne von z obchodu.

Harry nenamietal. Naopak, bol rád, že sa pozhovárajú, aspoň príde na iné myšlienky a dozvie sa, čo má nové Ginny. Ron mu práve dnes spomenul, že sa mu Dean zveril s tým, že hodlá Ginny požiadať o ruku. I Harry o tom premýšľal. Vlastne nad tým dumal od chvíle, keď sa od Severusa dozvedel, že sa oženil a nie so ženou. Naozaj dovtedy netušil, že sa také niečo dá a je možné i medzi mužskými pármi. Pravdou bolo, že mal pre svojho priateľa k Vianociam kúpený darček už od toho dňa, čo bol s Ronom vyberať obrúčky.

Všteci traja zašli do reštaurácie Zlatá harfa, ktorá sa nachádzala na námestí v Šikmej uličke. Bola útulná a podľa Hermiony tam piekli priam famózne koláče. Hlavne tie jablkové. Len čo si objednali, dievčatá sa rozhovorili tak, že sa ledva dostal k slovu. Neprekážalo mu to, lebo ho zapájali do rozhovorov, pýtali sa ho na názor a tiež vyzvedali, čo má nové a ako im to s Dracom klape. A hoci im odpovedal trochu vyhýbavo z obavy, aby nezistili, že sa niečo deje, neprišli na to. Z Harryho pri rozprávaní o Dracovi vyžaroval taký pokoj, láska a neha, že oni sami boli dosť očarené z jeho slov.

***

Draco pozrel do preplnenej ulice, kde sa hemžilo plno ľudí. Nečudo, keď bolo dvadsiateho tretieho decembra. Ľutoval, že mu lehota trestu vypršala akurát v tento deň a on sa musel predierať tým davom. Kým sa konečne dostal na Ministerstvo, mohol si gratulovať, že to bez prútika zvládol a rozvášnený dav náhliaci sa za poslednými nákupmi vianočných darčekov ho neušliapal.

Ohlásil sa na recepcii a zamieril rovno na druhé podlažie, kde mal svoju kanceláriu vedúci aurorov. Zaklopal na dvere a po vyzvaní vošiel dnu. Predložil mu predvolanku, ktorú mu poslali sovou poštou včera, podpísal prepúšťacie papiere, kde už sa skvel podpis vedúceho i ministra a vyfasoval späť svoj prútik. Drievko v jeho rukách jemne zavibrovalo, akoby sa tešilo z toho, že cíti mágiu, ktorá sršala z jeho pána. Draco sa dlho zdržiavať nemienil. Vyrazil znova do ulíc a v ušiach mu ešte znelo strohé napomenutie vedúceho, aby si dával pozor, keď nechce nabudúce skončiť horšie.

Draco sa mu skoro vysmial, keď sa zarazil. To, že sa dostal k Harrymu preňho bolo požehnaním, hoci to spočiatku medzi nimi škrípalo. Ale ten trest mu priniesol oveľa viac ako by mohol len dúfať. Dal mu to, čo sa mu nedostávalo v podstate po celý život. Zmenil sa a vedel to. A vedel i to, že to bolo všetko vďaka Harrymu a jeho nevtieravej, úprimnej láske, ktorou ho denno-denne zahŕňal. Stal sa niekým iným, pretože keby bol tým starým Dracom, bral by si od neho všetko, čo by mu Harry ponúkal plným priehrštím a opätoval by mu máločo. Možno by si s ním užíval a nechal sa rozmaznávať, no napokon by to bol predsa len on, kto by mu zlomil srdce a pošliapal ho v prachu bez ohľadu na to, čo by tým spôsobil. Ale teraz? Ani len na niečo také nebol schopný pomyslieť a pritom si stále zachovával svoj pôsobivý status Slizolinského princa.

Dostal sa na ulicu a odrazu mu došlo, že je voľný. Naozaj voľný a nijako neobmedzovaný. Mohol ísť, kam sa mu zachcelo. Bolo zvláštne, že ho to ťahalo za Harrym... domov. Povzdychol si a vykročil po ulici, vyhýbajúc sa davom ľudí ako najlepšie vedel, len aby neprišiel k úrazu. Niekto však doňho i napriek tomu nepekne štuchol. Draco sa otočil a pozrel na dvojicu bývalých spolužiakov, držiacich sa za ruky.

„Goyle?“ pozdravil ho svojím zvyčajným tónom hlasu a obrátil pohľad k Pansy, pekne zaokrúhlenej. Tej len kývol hlavou.

„Ahoj Draco,“ pozdravil ho Gregory a podal mu ruku. Usmieval sa od ucha k uchu a vyzeral nanajvýš spokojne. Zato Pansy sa z ich stretnutia netešila ani trocha. Ale nenamietala, keď Gregory pozval Draca na pohár piva a Draco pozvanie – na svoje vlastné prekvapenie – prijal.

Sedeli v Deravom kotli, pri jednom zo zadných stolov, keď sa Pansy od nich vzdialila na toaletu. Draco si usrkol zo svojho pohára a pozrel na svojho bývalého spolužiaka a priateľa.

„Ste spolu?“ opýtal sa a Greg prikývol.

„Už pár mesiacov. Trvalo mi, kým som ju presvedčil, aby sme sa konečne zosobášili,“ pochválil sa a ukázal mu svoju ľavú ruku, kde mu na prstenníku žiarila manželská obrúčka.

„Kedy ste sa vzali?“ zháčil sa Draco a oprel sa na stoličke.

„Pred tromi mesiacmi,“ povedal a mykol plecami. „Prepáč, že sa to dozvedáš až teraz a takto, ale... Vieš, bol to súkromný a malý obrad. Mali sme pozvaných ani nie desať ľudí. Najbližšia rodina. Fakt nič veľké, hoci ma to prekvapilo, lebo som čakal, že bude chcieť Pans veľkú svadbu.“

„Prečo ste sa brali tak narýchlo?“ spytoval sa Draco a uvažoval, prečo by si vlastne Greg bral Pansy, ktorá bola očividne už vtedy v inom stave. Musel by byť naozaj padnutý na hlavu, keby sa ňou nechal oklamať.

„Veď je to očividné, nie?“ opýtal sa spokojne. „Jej termín bude čo nevidieť.“

„Takže ty si otcom jej... Vážne?“ šepol neveriaco, keď Gregory jednostaj prikyvoval.

„Hej. Vieš, vždy sa mi páčila. Bol som do nej zaľúbený už po uši na škole, ale... Myslím, že si o tom nevedel. Mal si iné... záujmy. Nikdy by som nebol veril tomu, že ma bude chcieť. Odmietala ma tak tvrdohlavo, že som to pred rokom i vzdal. Lenže potom zas priliezla ona. Nechce to pripustiť, ale chýbal som jej. A keby ti tvrdila, že ma nemiluje, never tomu! Každému síce vraví, že si ma vzala len pre peniaze a kvôli sexu, ale je to len jej malá lož, aby si chránila svoju slizolinskú česť. Máš ju však vidieť, keď sme sami. Je ako med... Až je to na neuverenie,“ pochválil sa a Dracovi nesmierne odľahlo, hoci aj tak nemohol s istotou vedieť, či to dieťa nie je jeho. Musel zariskovať. Inak sa s tým nevysporiada.

„Greg, nechcem sa ťa nijako dotknúť a som rád, že sa ti tak darí, ale mám jednu otázku,“ začal okúňajúc sa.

„Len do toho, neboj sa,“ povzbudil ho priateľ.

„Vieš o tom, že Pansy mi pred časom tvrdila, že je to dieťa, ktorá čaká moje?“ spýtal sa opatrne a vydýchol si, keď Greg ostal pokojným a dokonca naňho ani nevytiahol prútik.

„Žiaľ, viem o tom. Nehnevaj sa na ňu. Vlastne sa naštvala na mňa. Vieš, otehotnela tak znenazdania a ešte sa nechcela viazať. Sľúbila, že sa mi kruto pomstí, ale... nič z toho sa nestalo. Vedel som, že jej nesadneš na lep. Pansy si to síce nemyslí, ale ja viem, že si bystrý.“ Uškrnul sa a potľapkal Draca kamarátsky po pleci.

Až teraz si blondiak vydýchol. Toto sa na Pansy podobalo. A keby aj, bol by si predsa pamätal niečo z tej noci, keď za ním prišla, nie? Možno ho teda vtedy vyzliekla, možno si aj niečo skúsila, ale tak ako vtedy povedal, pochyboval o tom, že sa mu pri nej vôbec postavil, keď bol nadopovaný nejakým uspávacím elixírom.

Draco sa odrazu usmieval od ucha k uchu. Vstal od stola a rozlúčil sa s priateľom. „Budem musieť ísť. Pozdrav ju odo mňa a povedz jej, že sa na ňu nehnevám.  Veľa šťatia, Greg!“

Gregory Goyle sa za ním len nechápavo pozeral. „Počkaj, Draco! Veď si ani nedopil svoje pivo!“ zakričal za ním, no ten už vychádzal von z dverí.

„Kam zmizol?“ opýtala sa Pansy, ktorá si sadala vedľa svojho manžela.

„Nemám potuchy,“ odvetil spokojne a sklonil sa k nej, aby si ukradol božtek. Pansy sa začervenala a bozk mu opätovala s rozžiarenými očami. Na Draca zabudla vo chvíli, keď sa jej pier dotkli manželove ústa a horúci jazyk, ktorý s ňou dokázal robiť hotové zázraky. Tie jeho prekliate bozky mohli za to, že sa pri ňom roztápala ako kus ľadu.

Draco sa ponáhľal domov. Chcel oznámiť tú správu Harrymu. Pansy čaká dieťa s Gregom, nie s ním! Bolo čo oslavovať. A hoci mu napadlo, že sa mohol odmiestniť priamo z Deravého kotla, jeho kroky viedli najprv inam. Cestou na Ministerstvo a vlastne hodnú chvíľu predtým, ako sa túlal po meste potom, čo opustil nemocnicu Sv. Munga, zbadal na námestí nový obchodík. Hľadal totiž vhodný darček pre Harryho a nevedel si momentálne predstaviť nič krajšie ako to, čo si v duchu preňho naplánoval.

Draco vošiel do obchodu, kde ho privítala milá mladá predavačka a on si rýchlo obzrel ponúkaný sortiment. Napokon si predsa len vybral a kúpil to, čo mu padlo do oka. Z vedľajšieho obchodu si kúpil malú kartičku a spokojný so svojím nákupom si vykračoval ulicou, aby sa mohol vrátiť do Deravého kotlíka a odtiaľ sa odmiestniť domov.

Skôr ako to však stihol spraviť, ktosi k nemu pristúpil a čímsi doňho štuchol. Draco zacítil len silné potiahnutie a vírivý prúd ho prenášal nevedno kam.

Keď konečne pristál rovnými nohami na pevnej zemi, ktosi mu pohotovo vyšklbol z ruky prútik. Draco prekvapene pozrel do vyškierajúc sa tváre Seamusa Finnigana. Podvedome sa chytil za brucho uvedomiac si, koľko toho v nasledujúcich minútach a bezbranný môže stratiť...