41. kapitola

Prekvapivé odhalenie

Draco sa ledva vyštveral hore schodmi. Bolo mu zle. Neuveriteľne zle. Znova sa mu krútila hlava, žalúdok sa búril a údy sa mu chveli ako krehké listy stromu v silných poryvoch vetra. Zamieril okamžite do kúpeľne, sťahujúc zo seba po ceste bundu i šál a len čo sa sklonil nad záchodovú misu, vyvrátil do nej celý obsah žalúdka. Celý sa spotil a očervenel z tej námahy a kŕčov. Nebol to príjemný pocit. Nedokázal myslieť na nič z toho, čo mu pred chvíľou Severus povedal. Jeho myšlienky sa upínali k jednému, jedinému človeku, ktorý mu nevýslovne chýbal, ktorý mu obrátil jeho Slizolinsko – Malfoyovský svet naruby a kvôli ktorému sa správal ako hlupák. Zaľúbený hlupák! Teraz si neželal nič iné, len aby bol Harry pri ňom. Myslel naňho tak intenzívne, že si v prvej chvíli pomyslel, že dostal z tej nevoľnosti halucinácie. Na svojom rozpálenom čele pocítil dotyk príjemne chladivej dlane, ktorá mu odhrnula plavé vlasy z tváre, zatiaľ čo on dávil, i keď už v podstate nemal čo vyvrátiť.

Harryho ruka ho upokojivo hladila po chrbte krúživými pohybmi. Po chvíli, ktorá sa jemu zdala byť nekonečnou sa mohol posadiť, lebo jeho žalúdok sa upokojil a kŕče povolili.

„Harry,“ zaševelil spomedzi roztrasených pier, ktoré mu tmavovlasý chlapec otieral obrúskom a opustil ho len na tých pár sekúnd, aby mu podal pohár plný vody.

„Tu som, len pokojne. Vypláchni si ústa,“ prikázal mu Harry a podával mu pohár.

Draco bez najmenšieho zaváhania spravil, čo mu prikázal. Vypláchol si ústa a prázdny pohár vrátil Harrymu, ktorý naňho hľadel s obavami. „Už ti je lepšie?“ spytoval sa ustarane. Natiahol ruku k jeho lícu a pohladil ten kúsok bledej, hebkej kože. Na to, že sa ešte ráno zastrájal v duchu Dracovi odvetou, ani len nepomyslel. Videl ako sa mladý muž sediaci pred ním zachvel a jeho oči dostali podivný lesk. Tvár sa skrútila v úprimnej ľútosti, keď sa stále sediac na zemi posunul k nemu, zakvačil sa mu priam kŕčovito prstami do chlopní čierneho kabátu a pritiahol si ho k sebe. Harry ho zovrel vo svojej náruči a pevne objal, kým počúval Dracove nesúvislé ospravedlnenie.

„Mrzí ma to, Harry. Tak ma to mrzí...“ ševelil pomedzi pery, ponárajúc sa hlbšie do jeho náručia. „Správal som sa ako pako, lenže ty... ty si bol taký tvrdohlavý! Nemal som kričať, ale ne-nechcel som, aby sa ti niečo stalo, chápeš? Skoro som sa zbláznil už len z tej pred-predstavy... Mrzí ma to,“ zopakoval už po tretí raz. „Tak veľmi si mi chýbal...“

Harry sa zamračil. Zdalo sa mu to, alebo ho naozaj počul zavzlykať. Trochu sa poodtiahol a vzal mu tvár do dlaní. Uveličene hľadel na stopu slzy, ktorá sa naozaj vykotúľala z oka jeho priateľa a skĺzla dole lícom, zastaviac sa na hrane brady, kým ju nezotrel palcom. Zvláštne. I predtým mal Draco svoje „chvíľky,“ ale nie takéto stavy úzkosti a v ňom to vyvolávalo zvláštny pocit... Pocit, že ho jeho plavovlasý priateľ potrebuje, že ho musí chrániť...

„Bol som preč len chvíľu,“ odvetil Harry prekvapene, zatiaľ čo sa vpíjal pohľadom do tých najkrajších sivých očí, aké kedy videl. Uvedomil si, že si nie je celkom istý, či myslel Draco práve na to.

„Nehneváš sa na mňa?“ opýtal sa ho skrúšene blondiak, hľadajúc v milovanej tvári akýkoľvek znak odmietnutia, či odpustenia jeho predošlého správania sa.
„Draco, prosím, upokoj sa láska moja,“ šepol znepokojene Harry a pritiahol si ho späť do náručia. „Samozrejme, že sa nehnevám, hlupáčik. Je to v poriadku, počuješ?“

Draco so seba vydal neurčitý zvuk, čo mu pripomenulo zastonanie, možno povzdych. „Harry, milujem ťa... Harry,“ ševelil s tvárou zaborenou v jeho pleci. „Bolo mi tak zle... Nechápem to. Tak veľmi som si prial, aby si bol pri mne a ty...ty si prišiel... prišiel si...“ mrmlal unavene.

„Prišiel som. Vedel som, že sa s tebou niečo deje... Mal som taký zvláštny, intenzívny pocit, že ma potrebuješ,“ prezradil mu, no nezdalo sa, že by ho Draco naozaj vnímal.

Lenže počul ho niekto iný... Nikto, komu tie slová nepatrili a nemal ich počuť. I tak stál poblíž dverí vedúcich do kúpeľne a pozorne počúval rozhovoru dvoch zaľúbencov.

Harry si všimol, že je stále poblednutý a tiež sa opäť zachvel. „Pôjdeš do postele. Neviem síce, čo s tebou je, ale rozhodne nie si v poriadku.“

Draco zastonal a Harryho to naozaj vystrašilo. „Tak poď,“ pobádal ho a pomohol mu postaviť sa.
A Draco sa ním nechal viesť. Keď však zistil, že s ním mieri do jeho starej izby, zastal a pozrel naňho takým ublíženým pohľadom, až si Harry pomyslel, že mu nejako nechtiac ublížil.

„Čo sa deje?“ opýtal sa, čakajúc na vysvetlenie.

„Prečo ma vedieš do mojej izby? Nechcem tam ísť! Chcem ísť do našej izby!“ nástojil a Harry ho lepšie zachytil, lebo sa mu podlomili nohy.

„Zabudol si, že je tu Snape?!“ opýtal sa Harry šeptom, na čo sa Draco zamračil.

„Kašlem naňho!“ zavrčal a otočil sa s Harryho pomocou k "ich" spálni.

„Som zvedavý, ako mu to budem vysvetľovať, keď sa ma opýta, prečo si v mojej spálni a posteli. Určite to bude nezabudnuteľný výkon a už sa naňho naozaj teším,“ zahundral, no Draca jeho starosti vôbec netrápili. Ľahol si do postele a chcel stiahnuť Harryho k sebe, no ten namietal.

„Mám namierené k Sv. Mungovi. Je mi jedno ako to zariadim, ale dosiahnem, aby sa sem niekto na teba prišiel pozrieť.“

„Neopováž sa, veď mi nič nie je!“ oponoval mu Draco tvrdohlavo, ale pravdou bolo, že sa naozaj necítil práve najlepšie.

„Nepresvedčíš ma!“ nástojil Harry na svojom. "Ak sa s tebou znova budem musieť hádať, urobím to, ale zariadim, aby ťa prehliadli."

Draco sa zamračil. „Surovec,“ otituloval ho nepekne naňho zazrúc, no Harry sa len uškrnul.

„Nechceš nejaký elixír?“ opýtal sa starostlivo, keď si sadol na kraj postele a odhrnul mu vlasy z čela. „Možno upokojujúci?“ navrhol, ale Draco odmietol.

„Nie. Celkom mi stačí, že si pri mne. To ma upokojí väčšmi ako nejaký elixír. Okrem toho, iste to rýchlo prejde. Určite. Len... len si musím oddýchnuť,“ zamrmlal. Harry sledoval ako sa mu zatvárajú viečka. Chcel vstať, odísť a nechať ho oddýchnuť, lenže ako sa chcel postaviť, chňapla po ňom Dracova ruka. „Ostaň pri mne, aspoň kým nezaspím,“ požiadal ho a Harry nemal ani len pomyslenie na to, aby ho odmietol.

„Isteže,“ zamrmlal a postavil sa, aby zo seba zvliekol kabát. Vyzul sa a oblečený ako bol sa ľahol k Dracovi. Ten cez neho prehodil perinu a uvelebil sa mu v náručí – ako mal vo zvyku.

„Čo ste mali na raňajky?“ opýtal sa ho Harry ešte skôr ako stihol zaspať.

„Opekanú slaninku s omeletou. Severusovo prianie,“ precedil cez zuby. „Prečo?“

„Nemohlo ti prísť zle z toho?“ opýtal sa ho Harry, ale Draco si len povzdychol.

„Nemám potuchy. Nezdalo sa mi to skazené,“ odvetil pokojne, premýšľajúc nad Harryho otázkou.

„Tak dobre a teraz si už odpočiň,“ nakázal mu Harry láskavo a vtisol mu bozk na vrch hlavy. Plavovlasý muž schúlený na jeho hrudi si znova len spokojne povzdychol a privrel unavené oči.

***

Harry sa vybral do pracovne, len čo Draco zaspal. Netušil, že vo svojom kresle nájde uvelebeného Snapa. Sedel tam akoby mu to tam všetko patrilo. Lakťami rúk sa opieral o jeho pracovný stôl a prižmúrenými očami na ňom spočíval svojím pohľadom. Harry si všimol na chodbe jeho kufor. Znamenalo to, že sa znova chystá preč? A to len tak? Bez rozlúčky so svojím krstným synom? Čudné, keď si pomyslel, že sem prišiel práve kvôli nemu. Ale... aký bol ozajstný dôvod jeho návštevy?

„Čo je medzi vami dvoma, Potter?“ spustil Severus svojím ľadovo pokojným hlasom. Vedel, že ak odpovede na svoje otázky nevypáčil od Draca, od Pottera ich dostane na striebornom podnose.

„Čo by malo byť?“ vrátil mu otázku Harry, prešiel k barovej skrinke a vybral si odtiaľ plechovku ďatelinového piva. „Dáte si?“ opýtal sa ho, ale Severus odmietol.

„Nezatĺkajte, Potter. Veľmi dobre viem, kde sa teraz Draco nachádza,“ pokračoval a videl, že úspešne.

Harryho to vyviedlo z nedobre hraného pokoja a pri otváraní plechovky sa ošpliechal pivom, pričom sa prudko začervenal. „Ak to teda viete, na čo sa pýtate?“ odvrkol a očistil si nohavice kúzlom.

„Je to môj krstný syn. Potrebujem vedieť, čo je medzi vami. Miluješ ho?“ opýtal sa priamo a Harry očervenel ako paprika.

„Nezdá sa vám, že je to len naša súkromná vec?“ pokúsil sa o posledný náznak odporu, ale Severus ho porazil.

„Nie. Na rozdiel od teba má Draco ešte stále svoju rodinu, ktorej sa to týka, a ktorej mu na ňom záleží.“

„Keci! Ak niekedy niekomu na Dracovi záležalo a záleží i teraz, som to jedine ja! Nepovedal vám, že ho Lucius poslal do horúcich pekiel?!“ okríkol Snapa, ktorý sa vôbec netváril prekvapene.

„Lucius bol odjakživa idiot. Ale Narcissa sa svojho syna určite nevzdá,“ odvetil a vstal z jeho kresla. Podišiel k oknu a chvíľu len mlčky hľadel na zasneženú krajinu za ním.

„Myslím, že sme začali zle,“ prehovoril znova Snape, kým Harry mu vypaľoval pohľadom dieru do chrbta.

„Ako?“ spýtal sa, lebo nerozumel, načo starší muž konkrétne naráža.

„Už od prvého dňa, keď som vás uvidel na Rokforte ako študenta... Správal som sa... dosť nevhodne, povedal by som,“ pripustil sebakriticky a bolo to asi prvý raz, čo také niečo v živote spravil. Harry len vyvalil oči a nemo naňho civel. „A nepoďakoval som vám. Len vďaka vám ma zbavili konečne všetkých obvinení a moje meno bolo očistené. Som...“ nadýchol sa a znova vydýchol, akoby bolo preňho strašne namáhavé vysloviť nasledujúce. „Som vám naozaj nesmierne vďačný. Za seba... Ale teraz nejde o mňa, pán Potter,“ povedal miernym hlasom, o niečo hlbším a pokojnejším ako ho Harry kedy len počul prehovoriť. „Naozaj mi leží na srdci Dracovo dobro.“

„Prečo? Nezdalo sa mi, že ste mali ktovie aký vrelý vzťah ani na škole,“ prehovoril Harry z čírej zvedavosti.

„Ako som povedal, je to môj krstný syn. Možno na to nevyzerám, ale... mám rád deti, hoci vlastné som nikdy nemal a ani mať nebudem. Draco... ja... proste mi na ňom záleží a potrebujem vedieť, čo plánujete. Hlavne teraz, v jeho stave.“

Ak Snape dokázal Harryho niekedy vôbec poriadne zmiasť, bolo to očividne teraz. Otočil sa k nemu tvárou, hoci neopustil svoje miesto pri okne a premeral si tmavovlasého mladíka skúmavým pohľadom. Bolo zrejmé, že Harry nemal poňatia, o čom hovorí.

„Tak čo mi odpoviete, pán Potter? Chystám sa odísť, ale potrebujem počuť, že zvládnete všetko, čo vás čaká, a že sa mu neobrátite chrbtom. Potrebuje vás. Kvôli vám sa bol schopný vzdať svojej rodiny. Čo spravíte vy preňho?“

Harry sa začínal cítiť viac ako len – veľmi nepríjemne. Vlastne mal dojem, že od neho Snape ťahá informácie, či premýšľal nad ich budúcnosťou a či bude schopný postarať sa o svojho priateľa. Popravde, Harry nad tým často uvažoval. Napokon, časť z toho už mali premyslenú. Chceli obaja učiť. On mal miesto takmer isté, ale Draco nie. No on myslel i na záložný plán a ten sa nevzďaľoval od prípravy elixírov. Zmienil sa o tom, že u Sv. Munga o elixíry nikdy nie je núdza, ale neskôr mu spomenul i nápad viesť vlastnú Apatieku. Pokojne by si mohol jednu zariadiť v Rokville, aby bol Harrymu čo najbližšie. I tak tam doteraz žiadna nebola a ľudia si museli zháňať prísady do elixírov i samotné elixíry z väčších miest. Chcel s ním žiť a stráviť i zvyšok svojho života. Miloval ho viac ako čokoľvek. Draco bol slnkom jeho dní, bol zmyslom jeho života a teraz mali k sebe bližšie ako kedykoľvek predtým. Mal dojem, že sú jedným telom a dušou nielen vďaka úžasnému sexu, ale podobnému zmýšľaniu, nazeraniu na život, názorom. Občas sa stalo, že Draco vetu začal a Harry ju dokončil, lebo vedel, čo má presne na mysli. A čo dnes, keď sa prihnal domov ako tajfún, lebo mal odrazu ten podivný pocit, že Draco nie je v poriadku, že ho potrebuje? Bože, lenže o tomto sa mali baviť spolu a s Dracovými rodičmi, nie so Severusom.

„Zjavne teda viete,“ začal Harry roztraseným hlasom, ale nie preto, že by sa Snapa obával, „že... že k sebe máme s Dracom blízko,“ povedal, zvierajúc v rukách plnú plechovku piva, z ktorej si ešte poriadne neodpil.

„Iste.,Vviem, že ste milencami, hoci som netušil, že ste homosexuál. O Dracovi som to vedel dávno a ani sa mi nemusel zdôveriť.“

„Ako?“

„Ako som na to prišiel? Jednoducho. Veľmi dobre viem rozpoznať tie náznaky, keďže...“ uškrnul sa a Harryho z toho až zamrazilo. Bolo to prvý raz, čo videl Snapa, aby sa pousmial. A on sa pousmial. Pred ním. Alebo sa pozabudol? V skutku zvláštny úkaz. Črty tváre mu zmäkli a Harry si až teraz všimol obrúčku na jeho prste, ktorú si znova zamyslene pohládzal. „V tomto sme rovnakí, pán Potter.“

„Lenže... vy ste... ste ženatý?“ spýtal sa Harry prekvapene.

„Hej. Aj Draco to zistil len dnes. Okrem iného teda... Môj manžel je nevlastným bratom jeho otca.“

„Och, aha... nevedel som, že je to možné,“ povedal Harry a jeho oči nadobudli podivný lesk. Zrak upieral stále na zlatý krúžok na Snapovom prste a Severus uvažoval, na čo asi pri tom myslí.

„Stále ste mi neodpovedali, pán Potter,“ napomenul ho a Harryho to vytrhlo z myšlienok.

„Ach... no ja... Neviem, čo presne chcete vedieť? Milujem Draca a on miluje mňa. Čo viac chcete počuť? Či sa oňho postarám? Samozrejme. To je to najmenej, čo preňho môžem urobiť.“

„A pomýšľali ste i na to, že svoj vzťah spečatíte?“

„Ako... akože sa vezmeme?“ habkal Harry ako školáčik a pokrútil hlavou. Isteže na to ani len nepomyslel, keď ani netušil, že sa to dá.

„Prirodzene. Alebo chcete žiť spolu na divoko? Lebo ja si nemyslím, že s tým Draco bude súhlasiť, hlavne teraz...“ odvetil a pokrčil plecami.

Harry sa zamračil. Všimol si, že sa Severus zmieňuje o Dracovom stave. Spravil to dvakrát po sebe. Ale čo tým myslel, veď mu bolo len zle, nič viac.

Severus si jeho spýtavý pohľad vyložil po svojom a samozrejme trefne. „Mám taký dojem, že neviete, na čo narážam, však?“ opýtal sa a Harry prikývol.

„Musím priznať, že naozaj neviem. Tá jeho nevoľnosť prejde, ale mám v úmysle priviesť ho k Mungovi alebo dotiahnuť nejakého liečiteľa sem, ak vám ide o jeho zdravotný stav. Možno zjedol niečo pokazené na raňajky a...“

„Iste, dalo by sa to tak vysvetliť, bolo by to celkom logické,“ prerušil ho Severus s potuteľným úsmevom na tvári, čo Harryho zmiatlo ešte viac ako už bol doteraz. „Ale jeho stav, obávam sa, má celkom inú príčinu.“

„Akú to môže mať inú príčinu?“ spýtal sa Harry a položil pivo na stôl. „Nemyslíte niečo vážnejšie však?“ spýtal sa s obavami.

„Pán Potter, ak ste na to teda neprišli sám, dovoľte mi poblahoželať vám ako prvému. Budete otcom,“ riekol obradne Severus, hľadiac do očí mladého muža pred sebou, ktorému sa z tváre vytratila všetka farba.

„Č-č-čo p-pro-prosím?“ koktal Harry nesúvislo. V hlave mu krúžili Snapove slová a jemu napadlo, že si ten čertovský strigôň z neho nepekne uťahuje. A to mu nedávno i ďakoval. Pche!

„Je to tak, ale istý si budete až po dôkladnom vyšetrení. Priviedli ste môjho krstného syna do iného stavu.“

Harry pobledol ešte viac. Ba možno i spopolavel. Nežartoval?! „A-a-ale t-to nie je m-mo-možné!“ vykríkol, vyskočiac z kresla na rovné nohy a začal sa prechádzať hore-dolu po miestnosti. „Veď je to chlap! Ja som chlap! On je chlap! Nie je ženská! Tak ako???“

„Upokojte sa, Potter. Mali by ste vedieť, že Draco nie je len tak hoci kým. Je to výnimočný mladík a... aj čo sa týka tohto... úkazu a jeho stavu.“

„To nie je vysvetlenie!“ vykríkol znova roztrasene.

„To bude na dlhšie,“ povzdychol si Severus a donútil ho upokojiť sa. Potreboval mu vysvetliť isté veci, ale potreboval hlavne Narcissu. Predtým však podišiel k jeho barovej skrinke a vytiahol odtiaľ fľašu Ohnivej whisky a nalial trochu na dno pohára. Nechcel ho predsa opiť, len posilniť pred tým, čo ho čaká. Podal mu pohár a Harry ho bez premýšľania do seba kopol. Severus mu oznámil, že potrebuje kontaktovať Narcissu a odišiel sa s ňou spojiť cez kozub.

 ********************************************************

No, neviem, či toto niekto čakal, ale na začiatku som to neplánovala. Napadlo mi to niekde v polovici príbehu. Ďalšie vysvetlenia ešte len prídu. A chcela by som počuť váš názor, čo sa týka Luciusa. Nechať ho ako prašivca, alebo mám zariadiť, aby sa spamätal? Sama neviem, na ktorú stranu sa prikloniť. Poraďte...