V službách jeho lordstva - 33. kapitola
33. kapitola
Priatelia
Harry postával v záhrade a prútikom si zľahka poklepkával po stehne pravej nohy. Dnešné ráno si trochu privstal. Nebolo ešte ani osem. Snažil sa nezobudiť Draca, ale dostať sa z postele, keď bol plavovlasý muž okolo neho omotaný ako popínavý brečtan nebolo práve jednoduché.
Stojac v pekne upravenej záhrade – čo bola Dracova zásluha - poškrabal sa zamyslene vo vlasoch a zívol si, natiahnuc svoje rozospaté telo. Uvažoval, čo spraviť s plotom, ktorým si nedávno ohradil pozemky s Charlieho pomocou, keď ho okupovali vlkolaci. Mal ho vôbec zrušiť? Nebol viditeľný, a preto mu vlastne nejako extra neprekážal. Ale bol nebezpečný pre toho, kto o ňom nevedel. Namieril pred seba ruku s prútikom a zašepkal jednoduché kúzlo, ktorým plot zviditeľnil.
„Ako v base,“ zašomral znechutene, zvraštiac nos, keď mu pohľad padol na pravidelne od seba rozmiestnené vysoké drevené koly a ostnatý drôt, pevne upevnený medzi nimi v súmerných radoch. Okrem toho, že drôt pôsobil sám o sebe odstrašujúco, naviac sem-tam zaiskril. To kvôli tej elektrine, ktorou bol očarovaný. Nemusel si nad tým dlho lámať hlavu, lebo pri dlhšom pohľade naň vedel, že ho tu prosto nechce. Nepotreboval ho už a okrem toho, vyzeral naozaj ohavne. Iste, svoj účel dokonale splnil a Harry bol za to ozaj povďačný. Ale nevidel dôvod, prečo ho tu ešte nechávať. Znova na plot namieril prútikom a začal odriekavať kúzlo, ktoré malo plot odstrániť. Včera večer k nemu priletela sova od Charlieho s popisom toho zložitého kúzla. Žiaľ, on sám sa dostaviť nemohol. Potrebovali ho v rezervácii. Aspoň to mu tvrdil, ale Harry mal dojem, že je to skôr len nejaká výhovorka.
O pár minút neskôr sa spokojne usmieval od ucha k uchu a prezeral si svoje pozemky zbavené plota, ktorý ich chránil pár dní a pocítil nával slobody a voľnosti, ktorý ho opanoval. Práve vtedy sa neďaleko ozval zvuk premiestnenia a on zvedavo otočil hlavu, pozrúc sa na tým smerom. Prichádzajúceho spoznal ho už z diaľky. Nebol to nik iný, ako jeho priateľ, Ron Weasley. Mladík mal v tvári zvláštny, rozpačitý výraz, ryšavé vlasy mierne rozčechrané – no nie také strapaté, ako boli jeho – a ruky strčené vo vreckách čiernych, plátených nohavíc.
„Ahoj, Harry,“ pozdravil ho, keď podišiel bližšie. „Máš sa?“
Harry sa najprv miesto pozdravu iba zamračil. Nevideli sa celý týždeň, od kedy ich zachránili. Jasné, že ho to mrzelo, lebo na ich nájdenie vynaložil veľa úsilia a zdalo sa mu, že oni nemajú žiadnu snahu povedať mu prosté – ďakujem. Koho by to nevyviedlo z miery a nedotklo sa ho to? Nebol len tak nejaký auror, ktorý na počkanie zachraňuje zadky každému, kto to potrebuje. Bol ich priateľom, ktorý sa o nich strachoval a denno-denne si pri pátraní po nich vyčítal svoju neschopnosť objaviť ich.
Potom si ho premeral zvedavým pohľadom, pohrávajúc sa s prútikom vo svojich rukách a predsa sa rozhodol neotočiť na päte a ukázať mu chrbát, ale pozhovárať sa s ním a zistiť, či prišiel v mieri, alebo preto, aby mu vynadal za to, ako jednal s Hermionou. „Ahoj. Mám sa skvele,“ odvetil, s dôrazom na posledné slovo. Ron si to samozrejme všimol. I tón hlasu, ktorým to Harry vyslovil, ale nestihol povedať nič viac, lebo mu položil otázku on. „Stalo sa niečo?“
Ron pokrútil hlavou a v duchu zvažoval svoje možnosti i to, ako začať. „Nie, len som ťa chcel vidieť,“ riekol, stále sa ošívajúc a Harryho to jeho správanie rozčúlilo. Preto naňho bez otáľania vybehol.
„Ak si prišiel zapárať aj ty a chceš mi rozhovoriť môj vzťah s Dracom, tak...“
„Brzdi, kamoško,“ zastavil jeho hnevlivý prejav ryšavý kamarát, zdvihnúc v obrane pred seba ruky. „Nie som tu preto,“ uzemnil ho zmierlivo.
„Tak?“ hlesol Harry, strčiac si prútik do zadného vrecka nohavíc.
„Nesadneme si?“ opýtal sa Ron, pohodiac hlavou smerom k terase, kde stáli dve kreslá vedľa okrúhleho stolíka, zhotoveného zo svetlého dreva. Vykročil k nemu a Harry ho bez ďalších rečí nasledoval. Ron sa posadil, oprel si lakte o kolená a zadíval sa na svojho nevrlého priateľa.
„Chcel som ti poďakovať,“ vyšlo z neho ako prvé a Harryho obočie sa nechápavo povytiahlo nad smaragdovými očami. „Ach, veď sa nerob!“ zahundral pobavene dlháň. „Viem, že za záchranu vďačíme predovšetkým tebe, hoci som nepredpokladal, že ti to potrvá viac ako mesiac.“
Harry sa konečne uvoľnil a opätoval mu akýsi krivý úškrn. „Mrzí ma to, ale hľadať vás s obmedzeným množstvom stôp... Nebolo to ľahké,“ pripustil.
„Hej. To verím, ale zvládol si to bravúrne,“ zhodnotil Ron jeho výkon a musel uznať, že to tak i bolo. Keby bol na Harryho mieste on a mal hľadať svojich priateľov... asi by ošedivel prv, ako by vôbec narazil na prvotnú stopu.
„Predsa by som vás v tom nenechal, veď sme pria...“ Harry vetu nedokončil, lebo si spomenul na hádku s Hermionou v jej kancelárii na Ministerstve mágie. Stále ho z toho bolelo srdce, ale čo už mohol robiť? Nebolo mu preto o nič príjemne ako Ronovi, ktorý tu bol v podstate ako vyslanec mieru.
„Harry, my sme priatelia. Musím uznať, že Hermiona to prehnala. Občas to robí, ale nie preto, aby sa ti chcela miešať do života viac ako treba. Myslím si, že to skôr robí zo zvyku,“ zamrmlal na priateľkinu obranu.
„Povedala ti to?“ spýtal sa Harry šeptom a úkosom pozrel na Rona, ktorý prikývol.
„Hej. A celý ten čas mi píli uši tým, že sa na ňu hneváš, že bola hlúpa, keď do toho vŕtala, že to tentoraz veľmi prestrelila a ako ju to mrzí. Bojí sa, že ťa naštvala,“ prezradil mu.
„Má pravdu. Naštvala ma,“ súhlasil Harry.
Ron znova prikývol a odhrnul si z očí pomarančovú ofinu. Zo všetkých Weasleyovcov mali jeho vlasy najryšavejší odtieň.
„A ešte sa na ňu hneváš? Vieš, chcela sem prísť so mnou a ospravedlniť sa, ale... myslím, že sa prvý raz bála aj niečoho iného ako toho, či nevyletí z nejakej skúšky,“ uškrnul sa.
Harry mykol plecami. „Neviem. Jej postoj sa ma dotkol. Ja som nikoho z vás nikdy nesúdil.“
„Hej. Ja viem, Harry. Hermione je to fakt ľúto. Rada by sa ti ospravedlnila sama, no...“
„A čo ty? Čo si o tom myslíš ty?“ strelil po ňom otázkou. Harryho škrelo, že sa so svojím vzťahom nemohol priateľom zveriť normálne a sám, čo by rád urobil, ale akosi sa to všetko vyvrbilo inak. Vnímavá Hermiona na to prišla z nepatrných náznakov a Ron sa to všetko dozvedel od nej.
„Na čo sa vlastne pýtaš? Či mi nevadí, že si gay, alebo na to, že chodíš s Malfoyom?“ vrátil mu otázku so všetko vážnosťou a preplietol si prsty oboch spojených rúk.
„Na oboje,“ zamumlal Harry celý nesvoj, že s ním rozoberá svoj súkromný život.
„Pokiaľ ide o tvoju sexuálnu orientáciu, čosi som postrehol už na škole,“ prezradil mu kamarát a pousmial sa nad Harryho prekvapeným výrazom, ktorý sa mu rozhostil v tvári. „Vieš, nepovedal som ti to, ale prichytil som vás bozkávať sa so Seamusom v Astronomickej veži. Čo sa teda týka toho, že si homoš, nemám s tým najmenší problém a musím dodať, že ani Hermiona. Máme ťa radi takého, aký si. Či už si na chlapcov, alebo na dievčatá. Mimochodom, asi to nevieš, ale môj brat Charlie je tiež rovnakého... razenia,“ podotkol, hľadajúc správny výraz, ktorý by ho neurazil.
„Charlie je gay?“ zvolal Harry neveriaco, pretože si na ňom žiadne symptómy, či prejavy nevšimol.
„Isteže. Priznal sa nám pred tým, ako odišiel pracovať do Dračej rezervácie. Och, asi to nevieš, ale toto leto sa zasnúbil.“
„Zasnúbil sa?“ Harry sa cítil trochu podvedený. Myslel si, že vie o tej početnej rodine všetko, ale ľaľa ho, zmýlil sa.
„No áno. So svojím dlhoročným priateľom Derekom Swiftom. Snáď si nemyslíš, že sa tak ponáhľal za svojimi drakmi?“ opýtal sa Ron veselo a mrkol do vyjaveného Harryho.
„Nevedel som o tom... Prisahám, že mi ani nenapadlo, že je Charlie... Tak on sa zasnúbil?“ koktal ako prváčik na prvej hodine elixírov a Ron prikývol.
„Veru tak. Neboj sa, budeš mať možnosť zoznámiť sa s Derekom už túto zimu. Je to celkom milý chlapík.“
„Akože – túto zimu?“ spytoval sa čoraz viac pripadajúc si ako neinformovaný hlupák. Podobne sa v poslednom čase cítil len raz. Na obede u Malfoyovcov.
„Ach, zasa niečo, na čo som zabudol. V podstate by ťa to nemalo ani prekvapiť. Vieš, budeme sa brať. Chceli sme ti to povedať osobne, ale vy ste sa stihli pohádať...“ na chvíľu sa odmlčal. „Ďalšia vec. Dostal som príkaz – teda, pokiaľ by sa mi podarilo ťa presvedčiť, aby si na Hermy nezanevrel - pozvať vás na večeru. Oboch. Na zajtra. A tiež mám trvať na tom, že odmietnutie neplatí.“
Harry sa rozosmial. Konečne mohol povedať, že z neho opadla všetka bolesť i úzkosť z pomyslenej straty priateľov – pravda, ich rozluka nebola definitívna. Nevedel si sprvu ani len predstaviť, že odrazu budú vystrihnutý z jeho života, ale bol by to pre Draca podstúpil. Keď Ron vstal a Harry mu dovolil objať ho a chlapsky sa potľapkali po chrbte, stále sa usmieval ako slniečko.
„Malfoy,“ riekol Ron pri jeho uchu ako formu pozdravu a odtiahol sa od Harryho.
Harry sledoval Ronov pohľad a s láskou v očiach sa pozrel na mladíka, postávajúceho neďaleko dverí. Natiahol k nemu ruku a Draco k nemu bez rozpakov podišiel a dovolil Harrymu, aby ho objal okolo pása a majetnícky pritiahol k sebe. Kútik úst mal provokačne nadvihnutý. Tešil sa, že si Harry urovnal svoje priateľstvo a neprišiel oň. Hoci to bol ochotný spraviť kvôli nemu...
„Weasley,“ pozdravil ho rovnako a premeral si mladíka pred sebou zvedavým pohľadom.
„Zrejme si počul, čo som hovoril Harrymu. Pozvanie platí aj pre teba,“ povedal Ron priateľsky – čo bol prvý krok týmto smerom k Malfoyovi - hoci tentoraz vyslovil pozvanie zdráhavejšie. Predsa len, bol to Malfoy.
Draco prikývol. „Ďakujem. Vážim si to, už kvôli Harrymu, ale zrejme to nebude možné.“
Vtedy to došlo aj Harrymu. „Och, dočerta. Malý zádrheľ,“ zahundral a vysvetlil Ronovi podmienky Dracovho trestu.
Ten sa bezmocne poškrabal v ryšavej štici hustých vlasov. „To sme nevedeli, do kotla,“ zamrmlal Ron sklamane a už-už chcel Draco navrhnúť, aby tam šiel Harry bez neho – popravde, cítil by sa medzi nimi ako piate koleso na voze – ale Ron len mávol rukou a bezstarostne odvetil, že Hermiona zaručene vymyslí náhradný plán. Proti tomu sa protestovať nedalo. Draco bol rozhodnutý spraviť všetko preto, aby bol Harry spokojný.
***
Neskôr poobede, keď sa Draco rozhodol zavrieť do svojho laboratória a pracovať na elixíroch, sa Harry vybral na jednu povinnú návštevu. Popravde, odkladal ju už príliš dlho a nielen preto, lebo bral do úvahy chatrné zdravie vetchého muža. Mal na mysli, že ak chce opustiť svoj post – vedúceho aurorov – mal by dokončiť svoj posledný prípad a uzavrieť ho, aby po sebe nenechal rozrobenú prácu. To mu pripomenul aj fakt, že sa o tom ešte nezmienil ani Dracovi a mal by to napraviť v dohľadnom čase.
Keď sa ocitol pred prahom domu, v ktorom roky býval Damocles Belby, slávny tvorca Protivlkolačieho elixíru, vzal do ruky kovové klopadlo a párkrát ním zabúšil na dvere. Musel chvíľu počkať, kým mu starec konečne otvoril, ale to vôbec nevadilo. Mal času dosť.
„Ach, pán Potter, už vás čakám,“ privítal ho Damocles a len čo Harry vošiel do predsiene, pohľad mu padol na pár starých, ošúchaných kufrov poukladaných jeden vedľa druhého.
„Dobrý deň, pán Belby,“ pozdravil ho a ukázal rukou na kufre. „Cestujete niekam?“
Starec mu vráskavou rukou pokynul, aby ho nasledoval. „Ak nemáš nič proti tomu, mohol by som ti tykať, Harry?“
„Isteže, nenamietam. Zrejme viete, prečo som tu, však?“ opýtal sa ho a sadol si do ponúkaného kresla. Tiež malo svoj vek, súdiac podľa ošúchaného čalúnenia nielen na opierkach a oprskaného laku na kedysi tmavohnedom dreve.
„Kvôli mojej výpovedi, predpokladám a áno, chystám sa odcestovať,“ odvetil a ukázal na fľašu whisky, ktorý vytiahol z barovej skrinky. Harryho nevdojak napadlo, aká môže byť stará, ale slušne odmietol.
„Správne. Kvôli výpovedi,“ pritakal mladý auror a pokračoval. „Viete, chcem prípad uzavrieť. Máme výpovede vašich únoscov. Chýba nám tá vaša a výpoveď mojich priateľov. Tých plánujem navštíviť hneď po vás. Môžete mi teda povedať, čo sa stalo?“
„Samozrejme,“ pritakal, keď si nalial z whisky trochu na dno pohára a odpil si malý dúšok, šuchtavou chôdzou sa presunúc k pohovke. „Len sa pýtaj,“ povzbudil ho a Harry mu začal klásť jednotlivé otázky a jeho odpovede si pozorne zapisoval.
„Takže vás uniesli kvôli elixírom, ako ste vravel. Čo chceli, aby ste pre nich pripravil?“
„Och, to je zložité, Harry. Sami nemali jasnú predstavu. Najprv chceli, aby som zdokonalil svoje Protivlkolačie sérum. Potom ma nútili experimentovať, lebo chceli dosiahnuť, aby vlkolaci pri premene neprišli o svoje ľudské vnímanie. Dostali by sa len do akejsi formy animága. Síce by sa premenili, ale boli by to stále oni. Neviem, niečo som pri tom pobabral – priznám sa ti – a oni sa síce začali premieňať, lenže nie tak, aby vnímali ľudským rozumom. Boli z nich obyčajné zvery. A nebezpečné, lebo sa zvýšila hladina ich agresivity.“
„Prečo si myslíte, že to všetko podstupovali? Preto, aby sa mohli ako normálny jedinci začleniť do spoločnosti? Alebo to súviselo s ich pripravovaným plánom prepadnúť Azkaban a oslobodiť vtedajšieho väzňa, Borena Westona?“
„Na toto ti žiaľ odpovedať neviem, chlapče. Ale sám by som sa prikláňal k druhej možnosti.“
Harry si povzdychol a zaklapol svoj zápisník. Vedel všetko, čo potreboval. Starec sedel oproti nemu a díval sa naňho svojimi múdrymi a nevšednými fialkovými očami. „Kam vlastne cestujete?“
„Och, nemám v tom celkom jasno. Ale najskôr niekde tam, kde ma nikto poznať nebude. Som starý, Harry. Ten únos ma vyčerpal. Už nie som súci na to, aby som sa skláňal nad bublajúcim kotlíkom a experimentoval. Ja som svoje spravil. Pomohol som aspoň nejako a tým únosom... No, povedzme, že na seba preto nie som hrdý, lebo vidíš, čo spraví vek a starecká demencia. Spravil som na staré kolená viac škody ako úžitku za ten mesiac, čo ma tam nasilu väznili.“
„Nemôžete za to. Nemali vás uniesť a už vôbec nie vás nútiť pripravovať elixíry,“ riekol Harry pokojne, vstávajúc z kresla. „Ďakujem vám, pán Belby. Nech už vás teda vaša cesta zavedie kdekoľvek, rád som vás spoznal.“
Damocles vstal a rozlúčil sa s ním. „Moja vďaka patrí tebe, Harry. Dumbledore bol na teba právom pyšný.“
Harry sa len smutne pousmial a odmiestnil sa preč. Ostávalo mu posledné. Výsluch Rona a Hermiony, aby mohol dokončiť spísanie zápisnice a spis zapečatiť.
Komentáre
Prehľad komentárov
Túto kapitolu som na stránke slash-fanfiction nenašla, tak som si ju vygooglila :) som rada, že som ju našla, keby som ju vynechala, chýbala by mi. Som rada, že Hermiona si uvedomila aká bola a že Ron je v tomto príbehu rozumný. :)
kawaii
(keishatko, 2. 1. 2012 20:49)no som vďačná že Ron mal tentoraz viac rozumu ako Hermiona...pekný diel
juuu
(Tria, 18. 4. 2010 11:43)
tak ron sa konecne rozhybal :-)
CHcem dalsiu dalsiu a dalsiu :-D
:-D
bojuji proti nadpisúm................
(MIREK, 18. 4. 2010 11:20)
...souhlasím s nadin...
...konečně není Ron úplnej blbec...
...i když je jasné že ho poslala Hermiona...
:)))
(nadin, 17. 4. 2010 13:32)
Klasika!
Dočítam a škľabím sa od ucha k uchu!
Konečne bol Ron čosi k svetu a nie úplné pako!
Ďakujem za kapitolku!
....
(Zuzana, 19. 7. 2012 22:00)