17. kapitola

Informácie

Harry sa cítil omnoho lepšie. A to len vďaka svojmu manželovi. Keby nebol majstrom v elixíroch, už dávno by voňal fialky odspodu. Len čo sa osprchoval, naraňajkoval a obliekol, pozdravil sa s Hermionou a Kyrianom. Obaja si oňho robili starosti a boli radi, že je v poriadku. Dokonca i Ron sa ukázal a prišiel s návrhom, že vezme svoju priateľku i s chlapcom do mesta na zmrzlinu. Ani Severus ani Harry nenamietali už len kvôli tomu, že sa Kyrian tešil. Byť zatvorený doma celé dni bolo predsa len trošku jednotvárne, hoci chlapec sa nikdy nesťažoval. Harryho to potešilo, lebo mohol mať chvíľku času len na seba a Severusa.

„Kam ideme?“ opýtal sa zvedavo, keď mu Severus pomáhal do cestovného plášťa. Počasie vonku bolo typické pre september a nad zemou nízko viseli sivé, ťažké mraky. Obom bolo jasné, že sa skôr, či neskôr poriadne rozprší.

„K tvojmu otravnému príbuznému,“ prezradil mu Severus.

„K Siriusovi?“ čudoval sa Harry uhádnuc na prvý krát správnu odpoveď a vrhol na manžela spýtavý pohľad.

„Veru k nemu. Rozmyslel som si ten jeho nápad,“ povedal akoby sa nechumelilo, snažiac sa nevšímať si Harryho najprv prekvapený, potom nadšený výraz tváre.

„Myslíš to naozaj vážne?“ opýtal sa ho Harry so zatajeným dychom a pristúpil k nemu o krok bližšie.

„Vari o tom nepochybuješ,“ odvetil a pousmial sa naň, spokojný, že mu tým zjavne spravil nesmiernu radosť.

„Severus ... ja ... ani nedokážem povedať, aký som rád,“ vyjachtal.

„To vidím. Presvedčila ma tvoja chabá slovná zásoba,“ uškrnul sa naňho, aby vedel, že sa z neho nevysmieva, len si ho doberá. Zdalo sa, že to pochopil.

„Mali by sme teda vyraziť čím skôr, aby si si to nerozmyslel,“ kontroval mu jeho mladý manžel, chytil ho za ruku a viedol ho neomylne ku kozubu.

„Len pomaly, až tak sa na stretnutie s Blackom neponáhľam,“ hundral si popod nos, ale to, že ho Harry ťahal za ruku, ktorá bola mäkká a teplá mu vôbec nevadilo. Harry sa len spokojne zasmial, nevšímajúc si jeho reptanie. Išiel prvý a Severus ho nasledoval.

Sirius ich už očakával v salóne. Ale strhol sa, keď sa objavil jeho krstný syn, akoby ho vytrhli zo zamyslenia. Harry si to všimol, ale keď sa naňho krstný otec usmial, rád, že ho vidí, vypustil to z hlavy.

„Snape,“ pozdravil ho Black kývnutím hlavy a Severus mu opätoval rovnaký pozdrav. Harry len pregúlil očami a pokrútil hlavou, ale nechal to tak. Teraz neprišiel riešiť ich dlhotrvajúce spory.

„Sme tu, aby si nám povedal o tajomstve Stonehenge všetko, čo vieš,“ začal Harry, keď im domáci škriatok Blackovcov doniesol nápoje, ktoré si želali.

„Dobre, lenže ja som vám povedal všetko, čo som vedel,“ bránil sa Sirius.

„Určite?“ ozval sa neveriaco Severus a tmavé obočie mu vyletelo dohora.

Sirius naňho zagánil a premýšľal, či niečo nevynechal.

„Harry, zrejme to nebol dobrý nápad,“ povedal po chvíli netrpezlivého čakania Severus, keď zo Siriusa nič rozumné nevyliezlo a zopakoval im len to, čo im už povedal.

„Nevzdáme to!“ trval na svojom Harry a uprel na krstného otca prosebný pohľad. „Vravel si, že treba získať mapu, nie?“

„Presne,“ prikývol, „alebo tak nejako,“ zatváril sa tak nevyspytateľne, že ani jeden z nich nevedel, čo si o tom myslieť.

„Takže?“ nástojil Harry na nejakej zmysluplnej odpovedi.

„No, ide o to, že tú mapu ti môže dať len starý druid, ktorý sa na Stonehenge objavuje len raz za mesiac, keď je spln.“

„Veď to je skvelé, lebo ak správne rátam, spln má byť presne o sedem dní!“ vyhŕkol Harry nadšene, ale niečo z výrazu tváre krstného otca jeho nadšenie schladilo.

„Harry, aby si tú mapu dostal, budeš musieť splniť nejakú úlohu. A tá bude ľahká,“ varoval ho Sirius.

„Mýlim sa, keď si myslím, že ste tam už voľakedy boli?“ opýtal sa prezieravo Severus, hľadiac naňho pomedzi štrbiny prižmúrených očí.

Sirius Black len prikývol a nie práve nadšene. „Neviem, ako to robíš, ale máš prekliatu pravdu, Snape!“ zavrčal nespokojne a pohniezdil sa v kresle.

„Čo sa stalo? Neuspeli ste?“ zabŕdal ďalej, ale neznelo to ako výsmech. Skôr číra zvedavosť.

„Nie.“

„A načo ste tam vôbec šli? Kto z vás mohol potrebovať tú mapu, aby sa dostal k prameňu?“ zháčil sa Harry, lebo si bol istý, že Sirius tam nešiel sám, ale v spoločnosti svojich najlepších kamarátov.

„Predsa kvôli Removi,“ odvetil Sirius so stiahnutým hrdlom, akoby to malo byť jasné hneď. Myšlienka naňho ho nesmierne zabolela. „My ... povrávalo sa, že ten prameň by ho mohol ... veď viete, navždy zbaviť premeny. To preto,“ zašepkal, spomenúc si na udalosti tej noci. „Lenže nedopadlo to ako sme chceli a plán stroskotal hneď na začiatku. Viete, bol spln a tak sa na druida vyrútil sám vlkolak,“ vysvetlil.

Severus nepovedal ani slovo, len úporne premýšľal nad tým, čo vyriekol Black. „Naozaj mohol mať ten prameň takú liečivú silu? Ak áno a naozaj by mu pomohol, ostal by s Harrym nie pár zvyšných mesiacov, ktoré mu ostávali, ale ...“ zháčil sa. Nechcel predčasne vpustiť do svojho srdca nádej a začať dúfať v niečo, čo znie ako naozajstné bláznovstvo. Ale i tak mal silné nutkanie uveriť tomu.

Nezdržovali Siriusa pridlho. Potrebovali sa pozhovárať a vymyslieť, čo spravia. Ale Harry bol rád, lebo Sirius im prisľúbil svoju pomoc. Bol ochotný s nimi ísť kamkoľvek. Harry si pomyslel, že až priveľmi ochotný a uvažoval nad tým, že si s krstným otcom pohovorí, lebo ho očividne niečo trápilo. S Regulom sa nestretli. Sirius im prezradil, že si hľadá nejaké zamestnanie, lebo doma mu bolo dlho.

„Máme sedem dní na to, aby sme si premysleli čo a ako,“ povedal Harry, keď sa spolu s manželom premiestnili späť do svojho domu. Bol celkom prázdny, ak nerátali prítomnosť troch domácich škriatkov, ktorý tu ako keby ani neboli.

„Nepôjdeme do záhrady?“ opýtal sa namiesto odpovede Severus, a keď si stiahol z pliec plášť a prevesil ho na vešiak v hale, Harry len prikývol a nasledoval ho.

Ešte stále nepršalo, no počasie sa vôbec nezmenilo. Harry mal pocit, akoby sa Severus chcel vyhnúť tejto téme rozhovoru. Zamyslene ho sledoval ako vyšiel cez francúzske dvere do záhrady a namiesto na lavičku si sadol priamo na trávnik obklopený možno meter vysokým živým plotom. Harry sa pousmial. Severus vyzeral tak spokojne, tak bezstarostne. Nič nenasvedčovalo tomu, že mu nad hlavou visí ortieľ osudu s neznámym, no predčasným dátumom smrti. Bol zúfalý z toho, že ten hadí protijed nezabral a najradšej by do niečoho kopol! Vkladal doň priveľké nádeje.

„Nesadneš si ku mne?“ opýtal sa Severus a vyvrátil hlavu na bok, aby zachytil jeho smaragdový pohľad.

Harry bez meškania poslúchol. Sadol si k nemu, nohy natiahol pred seba a zadíval sa na tmavú oblohu. „Však si si to nerozmyslel?“ opýtal sa a pozrel sa naňho.

Severus sa pousmial. „Nie, nerozmyslel. Hoci ma tá Blackova iniciatíva dostatočne odrádza,“ priznal, oprel sa o lakte a vyvrátil hlavu dohora, zhlboka sa nadýchnuc.

Harry ho zamyslene pozoroval, nespúšťajúc oči z jeho tváre. Už ráno si všimol, že má pod očami tmavé kruhy. Zrejme sa v noci ktovie ako dobre nevyspal. Ani sa nečudoval, keď sa oňho musel strachovať. Jeho tvár nebola bledá ako kedysi, keď učil a pohyboval sa viac v žalároch v Rokforte. Teraz mal dostatok slnka a čerstvého vzduchu. Bol na hladko oholený a jemu sa zdalo, že vyzerá preto o kus mladšie. A tak príťažlivo, neodolateľne ... Oči mal stále zatvorené a jeho prsty boli zaborené v chumáčoch zelenej trávy. Vyzeral, akoby tam patril. Harry pocítil v žalúdku zvláštne šteklenie. Akoby sa mu tam odrazu vyrojil celý mráčik motýľov. Nemohol inak, len sa nahnúť bližšie, pohladiac mu líce hánkami. Severus pootvoril oči, ale ani sa nepohol. Zdalo sa mu to, alebo naozaj napäto čakal, kedy ho jeho mladý manžel pobozká?

Strapatá, čiernovlasá hlava sa sklonila ešte nižšie a jeho ústa vtisli bozk do kútika jeho úst, pomaly jazykom kĺžuc po jeho spodnej pere. Severus slastne zavzdychal, pootvoril ústa a objal rukami manžela, zvaliac sa do trávy celkom. Vnímal len horúčosť Harryho pier, jeho teplý dych a mäkké ústa, ktoré boli len jeho a zmyselne ho dráždili. Vnímal váhu jeho štíhleho tela, ktoré ho tlačilo k zemi. Tušil, že Harry nemá s milovaním žiadne skúsenosti a i napriek tomu sa neprestával diviť, ako dobre si počínal. Nohu si vsunul medzi tie jeho, keď mu drobnými bozkami zasypával tvár. Jeho ústa dokonca našli Severusovo ucho a on pocítil špičku jazyka, ktorá ho nezbedne dráždila. Keď mu jemne zahryzol do ušného lalôčika, Severus znova zastonal a jeho ruky skĺzli z Harryho chrbta na pevný a okrúhly zadok, pritlačiac si ho čo najbližšie k vlastnému vzrušenému telu.

Ich bozk sa zmenil z jemného na vášnivý a vyvolal v nich búrku pocitov, v ktorej sa obaja strácali. Harry znova našiel Severusove ústa a pobozkal ho, zatiaľ čo jeho prsty šikovne rozopínali gombíky na bielej bavlnenej košeli, zatiaľ čo tú jeho Severus vyťahoval z nohavíc, túžiac po dotyku jeho horúcej pokožky.

Harry konečne rozhalil biely kus látky z manželovej hrude a vkĺzol pod ňu rukou. Bolo azda nemožné, aby jeho manžel bol menej ako dokonalý. Bol priam úchvatný. Mal široké plecia, mocnú hruď, len trocha porastenú jemnými chĺpkami a ploché, pevné brucho.

„Severus,“ zavzdychal Harry a venoval mu roztúžený pohľad prv, ako sa dotkol jazykom jeho bradavky, ktorá okamžite stuhla. Zovrel ju perami a dráždivo ju cmúľal, vychutnávajúc si sladkosť jeho tela, i jeho vzdychov, ktoré ho vzrušovali ešte väčšmi, pretože vedel, že to, čo robí a to, ako sa ho dotýka, sa mu páči. Rovnako horlivo sa venoval i jeho druhej bradavke, zatiaľ čo jeho ruky skúmavo hladili jeho hruď.

„Harry, pre Merlina, čo to so mnou robíš?“ opýtal sa Severus chrapľavým hlasom, keď chytil jeho tvár do rúk a pritiahol si jeho ústa znova k svojim, nedajúc mu ani šancu odpovedať. Aj tak na odpoveď nečakal. Severus sa pretočil, zvaliac tentoraz do trávy Harryho, túžiac mu doprajúc rovnakých nežností, keď ich vyrušilo čiesi zakašľanie a Severus odtrhnúc pery od Harryho úst prebodol neželanú návštevu nepekným, priam pekelným pohľadom.

Neďaleko živého plota na chodníčku vysypanom kamením stál Remus Lupin, červený v tvári, zjavne zahanbený tým, že ich prichytil v nestráženej chvíli.

„Do čerta!“ zaklial Severus, vstávajúc zo zeme a chvatne sa upravujúc, presne ako Harry. Obaja boli zadychčaný.

„Mrzí ma, že som ...“ habkal Harry, keď ho boli obaja schopní konečne ho pozdraviť.

„Mňa to mrzí viac, nechcel som rušiť, ale potrebujem ten protivlkolačí elixír. Spln je za pár dní,“ ospravedlňoval sa.

„Samozrejme, hneď ti ho donesiem,“ zamrmlal nespokojne Severus. „Zatiaľ môžeš počkať s Harrym v salóne. Bude to príjemnejšie ako tu v daždi,“ nadhodil, lebo sa mu zdalo, akoby Lupin vrástol do zeme. Stále čerený v tvári sa tváril ako stelesnenie kajúcnosti, zatiaľ čo sa z neba začali čoraz hustejšie znášať na zem studené dažďové kvapky.

I Harry sa cítil trochu zahanbene, že ho Remus pristihol v takej háklivej situácii, ale nedalo sa nič robiť. V hlave si však urobil pomyselnú poznámku, aby sa nabudúce zabezpečili proti nečakaným návštevám. Nevedel si totiž predstaviť, čo by sa stalo, keby to bol namiesto Remusa práve jeho krstný otec. A to sa snažil napraviť svoju poslednú chybu, keď Severusa vyprovokoval a potom po sebe strieľali kúzlami. Apropó, keď už bol pri tom Siriusovi ...

„Remus? Nevieš prosím ťa, čo je so Siriusom?“ opýtal sa zvedavo, keď poprosil domáceho škriatka, aby im uvaril dobrý Earl grey.

Remus sa zatváril ešte tajomnejšie, ako Sirius, keď boli uňho. Zaboril pohľad do zeme a zvesil plecia, akoby chcel naznačiť svoju bezmocnosť. Napokon pokrútil hlavou. Stále nevedel, čo si myslieť. Napokon, malo by byť predsa všetko jasné, nie? Sirius ho jednoznačne odmietol.

„Na čo presne sa pýtaš?“ vyzvedal, hoci by najradšej zmenil tému rozhovoru.

„Sám presne neviem. Pohádali ste sa?“

„Nie, nepohádali,“ odvetil a Harrymu sa to zdalo napriek všetkému dosť presvedčivé. Remus by mu nikdy neklamal. „Myslím, že by si mal niečo vedieť,“ dodal po chvíli premýšľania.

„Áno?“ Harry sa oprel v kresle a uprel na unaveného mladého muža svoje oči. Nebol starší ako Severus. A predsa tak teraz pôsobil.

„Siriusov brat ... Regulus, my ... my spolu ... máme vzťah,“ precedil skrz zuby, stále upierajúc zrak do zeme.

„Prosím?“ Harry sa pri tej novinke nahol dopredu a vytreštil oči. Nikdy by nebol povedal, že Remus je orientovaný tiež na mužov. Bolo to ... zvláštne. Iste, možno by si to bol myslel o Siriusovi, ktorému nikdy nevidel po boku žiadnu ženu a o žiadnej nepočul ani v minulosti, ale Remus? A Regulus?

„Len som chcel, aby si to vedel,“ šepol Remus.

Práve vtedy sa objavil vo dverách Severus a Remus vystrelil z kresla, akoby sedel na tých najostrejších klincoch, podíduc k nemu so slovami prekypujúcimi vrelou vďakou.

„Na teraz by ti to malo stačiť,“ povedal Severus, podávajúc mu elixíry uložené v koženej brašni, ktorú si Remus prevesil cez plece. „Hneď zajtra začnem pracovať na novej dávke. Aby si mal do zásoby. S Harrym sa chystáme totiž preč a nevieme na ako dlho.“

„Kam preč?“ vyzvedal zmätene, hľadiac na Siriusa veľkými, sivými očami.

„Na Stonehenge. A ak budeme mať šťastie, potom ešte ďalej. Do Himalájí a Šangri-Lá,“ prezradil.

Remusovi po tvári prebehol neurčitý tieň, ale prikývol. „Rozumiem. Dúfam, že budeš mať viac šťastia ako ja.“

„To dúfame i my,“ podotkol Harry. „Ak získame tú mapu, nechcel by si ísť s nami?“ opýtal sa ho a videl ako Removi zasvietili oči. Také pozvanie rozhodne nečakal.

„Ak aj získate tú mapu, k prameňu sa nemôže dostať hocikto. Je prísne strážený. Aspoň podľa legendy. A nemyslím, že práve mňa by k nemu pustili.“

„Možno k nemu nepustia ani nás,“ povedal Severus a nedbalo mykol plecami, akoby to nebolo preňho životne dôležité, na čo sa Remus konečne aspoň uškrnul.

„Tak dobre, ak ju získate, dajte mi vedieť. Prajem vám veľa šťastia, obom,“ povedal a znova poďakujúc Severusovi sa porúčal.

„Nie si hladný?“ opýtal sa ho zamyslene Harry a Severus prikývol. Bola jedna hodina popoludní a oni od rána nejedli. Preto prikývol a nasledoval Harryho mlčky do jedálne.

Keď sa približne o dve hodiny vrátili Ron s Hermionou a Kyrianom, chlapec im nadšene ukazoval karty a žiadal Harryho, aby si s ním zahral Rachotiacu sedmu, ktorú ho naučil hrať Ron. A tak sa Harry pobral s ním do jedného zo salónov, zatiaľ čo Severus sa utiahol do svojho laboratória, aby sa mohol venovať príprave protivlkolačieho elixíru, ako to sľúbil Remusovi Lupinovi, hoci i o deň skôr ako mal pôvodne v pláne.

***

Remus sa premiestnil k svojmu domu, v ktorom žil od svojich piatich rokov. Presťahovali sa hneď potom, čo ho pohrýzol vlkolak. Utiahli sa viac do samoty a k lesu, lebo jeho rodičia to považovali takto za najlepšie. Vedeli, čo bude potrebovať. Jednoduchý dom v tvare obdĺžnika, natretý bielou vakovkou s hnedastou škridlou a neveľkým komínom. Celkom jednoduchý dom, trochu rokmi ošarpaný. Nemal na jeho opravu zvyšné peniaze. Čo však mohol, to opravil. Ako napríklad sám omaľoval nanovo okná, keď na nich popraskala stará farba a teraz vyzerali ako nové. Opravil škrípajúce dvere a i tie natrel farbou. Upevnil škridly pri komíne, keď zopár z nich spadlo a spravilo mu dieru v streche. Tieto ručné a výlučne mužské práce okolo domu ho bavili nielen preto, lebo pri nich mohol premýšľať, ale i preto, že pri nich občas nemusel myslieť vôbec. Bol to paradox, ktorý si vychutnával podľa vlastnej potreby.

Prešiel drevenou bránkou a len čo za sebou zatvoril dvere, doľahla naňho podivná skľúčenosť. Pred očami sa mu objavila Siriusova tvár a on si v duchu prehrával slová, ktoré mu povedal tak stroho, neosobne. Nemohol mu poskytnúť nič viac ako to, čo mu dával doteraz. Priateľstvo. Ale jemu to už nestačilo. Mal viac ako tridsaťpäť rokov, za sebou len jednu jedinú skúsenosť s milovaním a osamelý život. Život vlka, na ktorý ho odsúdil ten prašivec Greyback. Ešte sa ani nestihol prezliecť, keď sa na dvere ozvalo rázne zaklopanie a on zvolal: „Vstúpte, je otvorené!“

O chvíľu sa v dverách objavil Regulus Black s vrelým úsmevom na perách a pozdravil Remusa letmým bozkom na pery.

18. kapitola

Na Stonehenge

Harry sa prebudil na to, ako z protiľahlej izby zaznievajú tiché vzlyky. Len čo zažal svetlo a nahmatal okuliare, nasadiac si ich na nos, zistil, že Severusova strana postele je prázdna a dvere sú poodchýlené. Odkopol prikrývky a potichu vyšiel na chodbu. Keď začul upokojujúci Severusov hlas ako sa pokúšal upokojiť svojho synovca, po chrbte mu od vzrušenia prebehli zimomriavky. Bolo zvláštne, aký mal naňho vplyv už len jeho hlas. A čo ešte bezprostredná blízkosť v manželskej posteli. Keď sa občas v noci zobudil, pristihol sa, že priam lipne sa Severusovom tele, objímajúc ho a vyhľadávajúc jeho blízkosť. Hoci ho to spočiatku miatlo, teraz ho to napĺňalo zvláštnym uspokojením. Prerušil však tok svojich myšlienok a započúval sa do manželovho hlasu, keď tíšil Kyriana.

„Bol to len zlý sen, Kyrian. Vidíš? Nik okrem nás tu nie je,“ hovoril pošepky a nevšimol si, že ho spomedzi škáry pootvorených dverí Harry pozoruje.

„Povedz mi,“ požiadal skrúteného chlapca vo svojej posteli Severus, „tvoj otec ... bil ťa?“ opýtal sa tak jemne ako to len dokázal, ale čo bolo jemného na bitke? Zhola nič.

Kyrian sa naňho zadíval pomedzi prsty mokré od slzičiek a pomaly prikývol, zatiaľ čo Severus ticho zaklial a tvár sa mu zamračila.

„Už sa nemáš čoho báť, Kyrian. Tvoj otec sa už nevráti a my s Harry by sme na teba nikdy nezdvihli ruku, počuješ?“

Chlapec znova prikývol, tíško vzlykajúc, no jeho plač pomaly ustával. Možno preto, lebo sám bol unavený a možno preto, lebo ho strýkov hlas znel skutočne upokojujúco.

„Aj mňa môj otec bil,“ priznal Severus potichu. Potichšie ako by bolo Harrymu milé a preto musel napínať uši, aby zachytil každé jeho slovo. „Aj ja som sa ho veľmi bál.“

„Naozaj?“ opýtalo sa chlapča ospalo a konečne si zložilo rúčky z uslzenej tváričky a Severus k nemu natiahol ruku, jemne mu osúšajúc slzy svojou veľkou, teplou dlaňou.

„Naozaj. Ale ty sa báť nemusíš. Sľúbiš mi niečo?“

„Čo?“ šepol chlapec.

„Ak sa prestaneš strachovať ty, prestanem sa báť i ja. Platí?“

„Ty sa ešte stále bojíš svojho otca?“ opýtal sa nechápavo Kyrian a Severus sa musel pousmiať.

„Nie, ja sa bojím iných nočných prízrakov. Tak čo, platí?“ natiahol k nemu ruku a počkal, kým mu ju chlapec nestisol.

Ešte chvíľu tam sedel a bdel nad ním, kým znova nezaspal. Keď sa vrátil do spálne, Harry ešte nespal. Čakal ho a on sa pod váhou smaragdových očí zachvel, premýšľajúc, koľko toho Harry z ich rozhovoru počul.

„Znova plakal?“ opýtal sa, keď si Severus ľahol na svoju stranu postele, šuchol sa pod prikrývku a zhasol svetlo.

„Hej. Myslel som, že spíš, ale ... Zobudil som ťa?“

„Nie, počul som Kyriana,“ vysvetlil Harry. „Môžem sa ťa niečo opýtať?“

Severus prikývol, ale potom si uvedomil, že v spálni je tma a tak odvetil. „Iste.“

„Aké si mal detstvo? Nikdy sme sa o tom nezhovárali.“

Severus stuhol. Nechcel o tom hovoriť, to bola pravda a myšlienky na útrpné chvíle, keď bol dieťaťom by navždy rád vymazal zo svojej pamäte, ale bola to časť jeho minulosti a tá sa nedala len tak prehliadať, nech sa akokoľvek snažil.

„Ak nechceš, nemusíš o tom hovoriť,“ povedal Harry a vzdychol si. Mal dojem, že by mu mal čosi povedať i on o svojej minulosti, pretože tak doteraz neurobil a on túžil mu poodhaliť kúsok z toho, čo musel zažívať. Chcel, aby vedel, že nebol sám, kto v detstve trepel, hoci nie tak ako možno on, či Kyrian. A preto sa rozhovoril o strýkovi a tete a svojom bratrancovi. Severus ticho počúval a Harry netušil, že sa mračí čoraz viac. Ako len bolo možné, že mali také podobné osudy?

„Som rád, že s nimi neudržiavam nijaké kontakty a oni sú iste celý bez seba od radosti tiež,“ zakončil svoje rozprávanie, ale nepovedal mu, že si na nich z času na čas spomenie. Zvlášť pri veľkých sviatkoch.

Severus mlčal a Harry si myslel, že predsa len nič nepovie a už sa chcel otočiť na druhú stranu a znova sa ponoriť do nepokojného spánku, keď sa konečne jeho manžel ozval.

„Vravel som ti, že to bol môj otec, čo mi zlomil nos, však?“ opýtal sa a Harry pritakal, nesnažiac sa mu do rozprávania miešať priveľmi. „Ale nepovedal som ti, že som vtedy skoro zomrel,“ dodal sotva počuteľne a Harry mohol počuť jeho hlboký výdych, rovnako i svoje splašene bijúce srdce. Oči sa mu od prekvapenia i strachu rozšírili, ale napriek tomu mlčal. Nekonečná úzkosť, ktorá mu zvierala hrdlo, mu nedovolila prehovoriť. Cítil, že ho zaštípali oči a vedel, že je to od sĺz, ktoré sa snažil zadržiavať.

„Severus? Môj Severus?“ habkal v duchu, mysliac na všetky možné príkoria, ktoré sa mu ako malému chlapčaťu dostávali. Teraz sa už vôbec nečudoval, že z neho vyrástol uzavretý a poznačený človek i muž. Ani si to neuvedomil, ale podvedome k nemu natiahol ruku a dotkol sa tej jeho, nehybne spočívajúcej po jeho boku.

„Matka sa vydala proti vôli rodičov, ktorý sa jej neváhali zrieknuť. A s ňou sa zriekli i mňa. To ju poznačilo. Hlavne preto, že bola jedináčik a oni boli ... no bohatí. Zato my ... my sme žili ... vlastne sme skôr živorili. Otcovi sa prestalo dariť, z každej práce ho vyhodili pre pijatiku. A prečo pil? Zistil, že matka je bosorka. Bosorka ... tak jej nadával. Bola to jeho obľúbená nadávka hneď po tých ... iných. A ona sa nemohla ani brániť, lebo jej ten sviniar zlomil prútik. Na iný nemala ...“ Na chvíľu sa odmlčal, akoby zbieral silu na ďalšie rozprávanie. „Mňa bil preto, aby sa zo mňa nestal rovnaký šialenec, akým bola ona.“ Jeho tvár poznačil trpký úsmev, no Harry ho vidieť nemohol. „Keď ma vtedy skoro ubil na smrť, matka sa mu konečne vzoprela. Keď som sa vrátil od sv. Munga, otca som už nikdy nevidel. Matka vravela, že zomrel a ja som sa nikdy na nič nepýtal. Zdá sa však, že moja minulosť ma dostihla. Kyrianov otec bol zrejme jeho vernou kópiou. Nech mi Merlin odpustí, ale som rád, že zomrel.“

Harryho srdce sa trepotalo a chvelo, akoby chcelo vyskočiť z hrude. Ten zvláštny pocit, ktorý ho zachvátil a mučivé predstavy malého chlapca s telom posiatym modrinami, škrabancami a krvavými podliatinami ... Oblial ho studený pot a prišlo mu nevoľno. Merlin, ako mohol byť svet taký nespravodlivý? A predsa bol ...

„Aj ja som rád, že zomrel,“ súhlasil, hoci nedopovedal, že keby bol ten starý, despotický mukel stále na žive, asi by z neho vytriasol tú jeho prekliatu, pekelnú dušu. Zovretie jeho ruky mierne zosilnelo. Nevedel, ako inak by mu mohol prejaviť svoje city. Súcit a ľútosť bez toho, aby ho rozhneval, či inak popudil. Bol si istý, že Severus o takéto prejavy náklonnosti nestojí. A tak zvolil jediný možný spôsob. Posunul sa v posteli k nemu bližšie a ruku, ktorou zvieral jeho dlaň presunul na jeho hrudník, majetnícky ho objímuc. Ale neostal len pri tom, nadvihol sa na lakťoch a ústami vyhľadal jeho pery, len aby ich jemne poláskal.

„Harry?“ ozval sa Severus chrapľavo, ale jeho bozky neodmietol. Namiesto toho pocítil Harry jeho ruky na svojom chrbte a potom vo vlasoch, ako si Severus jeho hlavu pridŕžal v bozku, ktorý bol jemný a nežný ako motýlie pohladenie. A predsa omnoho vzrušujúci.

„Harry,“ zašepkal prerývaným hlasom znova jeho manžel, keď sa jeho ústa od neho odtiahli, bozkávajúc ho na privreté očné viečka, na čelo, líca a dokonca i bradu a nos. „Čo to so mnou robíš?“ opýtal sa chrapľavo, skúšajúc ovládnuť svoje narastajúce vzrušenie z posledných síl.

„Chcel by som raz a navždy vymazať tie prízraky z minulosti, ktoré ti nedajú pokoj. A neviem, ako lepšie to spraviť,“ šepkal mu medzi bozkami, keď zrazu spozornel. „Čo sa deje?“ dožadoval sa odpovede, keď pocítil, že sa manželove pery roztiahli do smutného úsmevu.

„Harry, mne stačí, že si so mnou,“ priznal potichu, akoby sa bál, že ho jeho manžel za chvíľkovú citovú indispozíciu nebodaj vysmeje.

Harryho vzrušenie opadlo, akoby ho obliali studenou vodou. Možno konal prináhle. Možno ešte nebol ten vhodný čas na ich spoločné milovanie a on to nerozpoznal. Ale ako sa dá také niečo ustrážiť, keď jediné, čo v tej chvíli cítil bola ... Harrymu sa zasekol dych, keď si to uvedomil. Bola to láska? Láska, kvôli ktorej mal chuť zahlušiť Tobiasa Snapa seniora, keby už neblúdil v ríši mŕtvych? Láska, ktorou ho túžil zahrnúť a upokojiť, aby sa už nikdy nemusel ničoho báť? Ani nočných môr, ktoré ho po nociach stále mátali?

Harry klesol späť do perín, fascinovaný zmenou a prudkosťou vlastných citov.

„Nehneváš sa na mňa preto, však?“ ozval sa do ticha izby, ktoré odrazu zavládlo Severus.

„Nie, ako by som mohol?“ opýtal sa rovnako ticho a otočený k nemu chrbtom natiahol ľavú ruku za seba, vyhľadajúc tú jeho, preložiac si ju na svoju hruď. Severus chtiac – či nechtiac sa musel pritúliť k nemu. Jeho strnutie sa vytratilo a okamžite, ako sa ich telá dotkli, pocítil nesmiernu úľavu a objal Harryho pevnejšie.

***

Ráno sa ukázalo zubaté slnko, ktoré však veľa tepla neposkytovalo. Harry sedel nad svojimi raňajkami a zhováral sa s Kyrianom, zatiaľ čo Severus čítal najnovšie vydanie Denného proroka, popíjajúc svoju rannú kávu. Občas odtrhol pohľad od novín, len aby vrhol na manžela krátky, skúmavý pohľad. Premýšľal, čo by sa stalo, keby dnes v noci Harryho neodmietol. Ten chlapec bol veľmi náruživý a nebolo to prvý raz, čo prejavil záujem milovať sa s ním. Severus netušil, ako dlho mu ešte bude môcť odolávať, aby sa z vlastného vzrušenia, ktoré ho ovládalo sám nezbláznil. Keď si spomenul na všetko, s čím sa mu priznal a čo všetko mu povedal Harry ... mal pocit, akoby z neho opadla akási ťarcha, ktorá ho gniavila od detstva. Nikdy nikomu nepovedal o svojom bezútešnom detstve. Dokonca ani Lily, svojej kamarátke. Musel to byť až Harry, pred ktorým si konečne otvoril trinástu komnatu svojho srdca? Zrejme ... Pohľadom skĺzol k jeho perám a telom mu preletel záchvev slastného vzrušenia. Akoby ho práve v tej chvíli zasiahol Amorov šíp. Merlin, ako mal toho chlapca len rád ... Vlastne ... Miloval ho. Znovu sa znepokojene skryl za plátkom novín, keď sa v jedálni rozleteli dvere a dnu rozjarene vstúpil Harryho krstný otec.

„Merlin ma ochraňuj,“ zamrmlal si popod nos Severus a vrhol na Blacka priam apatický pohľad.

„Zdravím vospolok,“ pozdravil ich žoviálne Sirius. „Tak ako pokračujú vaše plány ohľadom Stonehenge?“ opýtal sa, len čo si sadol za stôl a postrapatil Kyrianovi vlasy.

„Ahoj Sirius,“ pozdravil ho Harry veselo a ponúkol ho, aby si nabral zo strieborných mís, na čo len bude mať chuť a nech sa naraňajkuje s nimi. Severus si len útrpne povzdychol a prešiel to celé mlčaním.

„Premýšľali sme o tom, samozrejme,“ priznal Harry.

„Iba premýšľali?“ zatiahol Sirius, nakladajúc si na svoj tanier z každého čosi.

„Dúfam, že ti príde zle od žalúdka, ty pažravec,“ pomyslel si Severus nemilo, ale stále mlčal.

„Dnes je spln,“ povedal Harry zadumane. „Mysleli sme, že sa tam so Severusom premiestnime. Nemal by to byť problém. A potom ... skúsime počkať, čo sa stane a či sa ten starec ukáže.“

„To je celý plán?“ opýtal sa Sirius s plnými ústami.

„Merlin, jeho snáď vychovala svorka vlkov,“ uvažoval Severus, ktorý medzitým odložil noviny a kútikom oka ho pozoroval.

„Vynechal som niečo?“ zháčil sa Harry, hľadajúc oporu u svojho manžela.

„Nie, nevynechal. Alebo máš vari lepší plán, Black?“ zatiahol lenivo Severus.

„Hm, v podstate ani nie, len som sa pýtal,“ dodal nevinne a priklincoval modrými očami Severusa k stoličke. Alebo aspoň by to rád skúsil. Severus mu venoval ležérny úsmev.

„Prečo ťa to vlastne trápi?“ staral sa, lebo mu nebolo práve po vôli jeho vyzvedanie. Čímsi to zaváňalo.

„Nemyslite si dúfam, že by som vás tam pustil samých!“ zháčil sa, ale keď si obaja vymenili pohľady, zaškeril sa. „Naozaj ste si to mysleli?“ Pokrútil hlavou a napichol si na vidličku kúsok slaninky a šunky, zapijúc to ďatelinovým pivom.

„Skôr sme v to tajne dúfali,“ zašomral Severus, oprúc sa o svoju stoličku a všimol si, ako sa jeho manžel snaží zo všetkých síl ukryť svoj úsmev.

„Zabudnite na to, pôjdem s vami,“ zahundral Sirius, na čo Severus len nemohúcne pretočil očami. Vedel, že tu už veľa nezmôže.

***

Hermiona veľmi ochotne privolila, že postráži chlapca a Ron jej samozrejme robil spoločnosť. Severusovi sa to veľmi nepozdávalo, lebo sa obával, že tí dvaja sa v noci zrejme budú venovať viac jeden druhému ako jeho synovcovi, keby náhodou plakal. I preto ju upozornil na skutočnosť, že Kyrian máva v noci občas nočné mory, no pre istotu mu dal pred spaním elixír Bezsenného spánku, čo malo pomôcť. Obaja, on i Harry chlapcovi sľúbili, že len čo sa zobudí, budú už doma. Severus si pomyslel, že to bude možno aj skôr, keď im ten druid odmietne tú mapku dať. Čoho mala byť zaručeným úspechom Siriusova prítomnosť. Teda sa museli spoliehať na to, že tomu starému mužovi nebude slúžiť pamäť tak dobre, ako kedysi. Ale kto by si nepamätal toho šialenca Blacka, že? I keď v pokročilom veku života ... No, kto vie, čo im prinesie táto noc.

Všetci traja sa premiestnili z nádvoria len pár metrov od miesta, kde mali namierené. Slnko už dávno zapadlo a atramentovo modré nebo žiarilo posiate hviezdami, ako keby to boli diamanty. Severus kráčal po Harryho boku, držiac svojho manžela za ruku a patrične sa v tom vyžívajúc. Všimol si, ako sa Blackovi zaiskrilo v očiach, keď to zbadal, ale nepovedal ani slovo. Napokon, Severus si pomyslel, že môže byť rád, keď Harryho neschmatne do náručia a nezačne ho priamo pred ním náruživo bozkávať. Držanie sa za ruky bol voči nemu najmenší ústupok, aký hodlal dnes v noci spraviť.

„Ešte nikdy som tu nebol, nie je to smiešne?“ opýtal sa Harry, no nesmial sa. Udivene hľadel na obrovské kamene stojace v kruhu, ktoré osvetľoval len svit mesiaca.

„Keby som to bol vedel, zobral by som ťa sem skôr,“ podotkol Severus, venujúc mu jeden zo svojich úsmevov, ktoré si schovával len pre svojho manžela.

„Prečo práve ty?“ ozval sa Sirius. „Pokojne by som ho sem zaviedol i sám. Je celkom pôsobivé hľadieť na to z metly.“

„To verím, ale rovnako pôsobivé je to i zo zeme,“ vzpriečil sa Severus, no vedel, že Black má pravdu. A on by to samozrejme za žiadnu cenu nebol pripustil.

„Kde sa utáboríme?“ opýtal sa Harry práve včas, aby zabránil ich možnej hádke a Sirius prstom ukázal na miesto pod skalou. „Tam je to najlepšie. Je to záveterná strana a okrem toho je odtiaľ dobrý výhľad.“

„Akoby tu fúkal severák,“ poznamenal zbrklo Severus, no i on si všimol to miesto.

„Občas mám ten pocit,“ zahundral Sirius. „Najmä ak otvoríš ústa, Snape.“ Uškrnul sa nad vlastnou poznámkou, keď sa Severus iba zamračil a čosi si zafrflal popod nos.

„Nehádajte sa prosím,“ požiadal ich Harry unavene. „Viete, prečo tu sme, či nie?“

Obaja stíchli na hodnú chvíľu, hoci to práve Harry nemal v pláne. Keď si rozložili deku okolo ohňa, ktorý založil Sirius, Harry sa oprel hlavou o Severusovo plece, hľadiac strnulo do plameňov ohňa.

„Myslíte si, že sa nám podarí získať tú mapu?“ opýtal sa po chvíli ticha. Severus neodpovedal, iba vrhol na Blacka krátky, zádumčivý pohľad.

Sirius sa snažil tváriť pokojne a bezstratostne, ale dalo mu to veľa práce, keď videl jeho krstňa lepiť sa na toho netopiera. Najprv sa držali za ruky, teraz sa oň opieral ... Prečo sa neoprel o jeho plece, do šľaka?!

„Môžem byť rád, že sa nebozkávajú, to by ma zložilo!“ pomyslel si skľúčene. Stále si nemohol zvyknúť na to, že sú pár a veľmi sa snažil rešpektovať to, no zdalo sa, že je to nad jeho úsilie. Keď Harry prerušil ticho otázkou, zamyslel sa. Znova prešpikoval Snapa nakrátko svojim pohľadom a uvedomil si z Harryho postoja, že mu na tom chlapovi očividne záleží. Bolo to čudné. Ako veľmi ho on nenávidel, tak veľmi ho Harry zrejme ... Zarazil sa. Žeby ho miloval? Naprázdno prehltol a snažil sa odohnať vtieravé obrazy milencov ...

„Vravel, že sa ho nedotkol. Nedotkol sa ho a to je dobre,“ pomyslel si, hypnotizujúc svoju myseľ len k tomuto faktu, aby sa upokojil, rovnako ako i svoj žalúdok.

„Ja ... verím tomu. Už len kvôli tebe a svojmu svedomiu,“ povedal napokon a na chvíľu sa vzdialil s tým, že si musí odskočiť. Pravda bola taká, že chcel byť chvíľu celkom sám. Kráčal v tme, občas sa potknúc o trs trávy, o skalu, či o vlastné nohy. Napokon zastal a vyvrátil hlavu dohora. Mesiac bol jasný a okrúhly a osvetľoval okolie plné tmavých tieňov. Musel uznať, že bol tak trochu sebecký, ohľadne toho, že bol tu. Chcel na vlastné oči vidieť, čo sa stane. Naozaj chcel Severusovi pomôcť, ale hnala ho k tomu vina vlastného svedomia voči Harrymu ako i to, že ak mu Harry vtedy vravel pravdu, keď tvrdil, že je stále panic, bola tu stále možnosť anulácie. Domnieval sa, že Harry si vzal Severusa iba z ľútosti a preto mu tak vehementne pomáhal. Ale keď sa Severus uzdraví, Harry bude môcť prehodnotiť svoje city a môže zrušiť ten hlúpy obrad. Bude môcť žiť svoj vlastný život, bez Snapa. Pravdaže, ak ... ak ho len naozaj nemiluje. To by celé iba skomplikovalo.

Sirius si prehrabol rukou vlasy a zahrešil. „Prečo musí byť všetko také komplikované?“ zahundral a pretrel si unavené oči, keď sa mu pred nimi z čista – jasna objavil obraz Remusa Lupina. „Do frasa aj so sľubom!“ zanadával a z úst sa mu vydral zvuk podobný vzlyku. Keď sa vrátil späť k ohňu, Harry driemal na ramene svojho muža, ktorý cez neho práve prehadzoval deku. Sirius si bez slova prisadol, skrížiac pod sebou svoje dlhé nohy. Ostávalo len počkať.