S. Snape a tajomstvo Stonehenge - 2. kapitola
2. kapitola
Sľuby
Harry sa poponáhľal. Obliekol si jedny zo starých, vyšúchaných džínsov, vyťahané tmavomodré tričko a obul si tenisky. Do nemocničného krídla vyletel zo žalárov ako ozajstná ohnivá strela. Zadychčaný zastal medzi dverami a trochu s obavami a neveriaco civel na posteľ, kde ležal jeho snúbenec Severus Snape. Okolo neho ako jeho strážny anjeli stáli Kingsley, McGonagallová a madam Pomfreyová. Premýšľal, či má vojsť a pridať sa k nim, alebo či má radšej počkať a nechať ich pozhovárať sa. Váhal, keď si ho všimol Severus. Skoro nepoznateľným úklonom hlavy mu naznačil, aby podišiel bližšie a čosi zamrmlal svojim kolegom. Všetci traja sa ako na povel vzdialili. Nik z nich, snáď okrem madam Pomfreyovej netušil, aký je medzi nimi dvoma vzťah. A aj Poppy sa to dozvedela len vtedy, keď to už Harry nevydržal a prezradil jej to vtedy, keď ho sem zraneného dovliekol. Mal obavy a strach, že oňho príde, preto sa musel niekomu vyžalovať.
Severus ho sledoval zvedavými očami. Bol ticho, no Harry by bol rád vedel o čom premýšľa.
„Ahoj,“ pozdravil ho a pery sa mu roztiahli do úprimného úsmevu. Vytiahol z vrecka džínsov prútik a vyčaroval si stoličku, aby tu nestál ako kôl v plote. Dosť bolo už to, že sa cítil čudne a neisto. „Prišiel som hneď ako som sa dozvedel, že si sa prebral,“ pokračoval, keď mu i teraz Severus odpovedal na pozdrav iba kývnutím hlavy. „Chcel som tu byť, keď sa preberieš,“ dodal akoby na ospravedlnenie. „Čo povedala madam Pomfreyová? Budeš v poriadku?“ Harry nevedel ako inak ho prinútiť prehovoriť.
„Zdá sa,“ hlesol. Jeho hlas znel slabo a trochu priškrtene. Harry to pripísal následkom zranenia. Severus mal ešte stále obväzy na krku. Inak sa zdalo, že mu nechýba zrejme nič.
„Nie si smädný?“ staral sa, keď pohľadom zvedavo skúmal Severusovu bledú, strhanú tvár. Slabo prikývol a tak sa Harry natiahol k džbánu s vodou a nalial z nej do pohára, podajúc mu ho. Severus pil plnými dúškami. Mal dojem, že jeho hrdlo je načisto vyprahnuté ako Saharská púšť. Očami však poškuľoval po chlapcovi a keď pohľadom spočinul na jeho ľavici, zabehlo mu tak, až sa okvickal. Trochu nemotorne si potom sušil nočnú košeľu a Harry, ktorý si nemohol nevšimnúť čo to spôsobilo sa poponáhľal s vysvetlením.
„Dúfam, že ti to nevadí. Už nie je dôvod skrývať to,“ povedal mysliac to ako ospravedlnenie tohto svojho činu. Ale necítil žiadnu vinu. Nemal prečo.
Severusovou tvárou prešla zmes pocitov, ktorým mladík vôbec nerozumel. Severus si unavene pretrel oči a oprel sa o podušky. Už dlho na to myslel. Vlastne ešte skôr ako sa prebudil. Mal z toho hotové nočné mory. A hoci si nevedel predstaviť, ako to bude fungovať všetko ďalej, nemohol konať inak. Musel urobiť konečne to, čo považoval za správne. Už vtedy si to mal lepšie premyslieť. Ale vraví sa, že nikdy nie je neskoro. Mrkol na Harryho a videl to napätie v jeho tvári. Odkašľal si, aby znel jeho hlas aspoň trochu autoritatívne.
„Harry ... ja ...“ začal hľadajúc vhodné slová i odvahu na to, aby ich vyriekol. „Chcem zrušiť ten sľub.“
Tentoraz to bol Harry, kto vytreštil oči. „Prečo? Urobil som niečo zle?“
„Nie, nespravil si nič. To ja ... Bolo odo mňa sebecké žiadať to od teba. A ľutujem, že som si to uvedomil až teraz.“
Harry mal dojem, že zle počuje. Mal by sa vari z toho radovať, ale on sa tak vôbec necítil. Práve naopak. Bolo mu tak, akoby mu niekto vrazil dýku do chrbta. Severus chcel zrušiť ich zasnúbenie, znova chcel rozhodovať o ich živote celkom sám a jeho sa ani neobťažoval spýtať sa na názor.
„Počul si ma?“ ozval sa Severus, ale ani naň nepozrel. „Zbavujem ťa toho sľubu. A teraz ma prosím nechaj, potrebujem si oddýchnuť.“ Povedal to tak, akoby sa nič nebolo stalo. Akoby len mávol rukou nad nevydareným elixírom.
Harry sa nazlostil. Už mal po krk tých jeho manierov, nálad a samostatných rozhodnutí, ktorým vôbec nerozumel. A hoci by možno bol preňho jednoduchý súhlas lepšou voľbou, vo svojom srdci vedel, že inak by konať nemohol. Veľa sa toho v jeho živote zmenilo a on nehodlal prísť o to dôležité len tak, pre nič – za nič. Znova siahol po svojom prútiku a namieril ho na Severusovu ľavicu spočívajúcu na prikrývke. Severusovo obočie vyletelo nahor a chcel protestovať, ale chlapec mu to nedovolil.
„Odhaľ!“ vyriekol a na Severusovom prste sa zaligotal zlatý kovový prúžok. Zásnubný prsteň. Navlas rovnaký ako bol ten jeho. Harry ho chvíľu zamyslene držal za ruku tou svojou, na ktorej sa skvel jeho zásnubný prsteň. A napadlo mu jedine to, že takto to má byť. Keď k nemu zdvihol zrak, Severus mohol v jeho očiach vidieť odhodlanie. „Nemôžeš ma zbaviť sľubu, ktorý som ti dal, ak to sám nechcem. Zložili sme sľub vernosti a ja ťa žiadam, aby si ho dodržal, pretože ja to urobím, či sa ti to páči, alebo nie! Ja ho dodržím!“ Harryho slová boli pevné a rozhodné. Keď vstával, bol taký nazlostený, že mu nevenoval ani len jediný pohľad. Zožieral ho hnev i bolesť, ktorú mu Severus spôsobil a on nechcel, aby to vedel. Pri dverách zastal, ale tiež sa neotočil. „Teraz ťa nechám odpočívať. Prajem ti dobrú noc.“
Severus sa nezmohol na slovo. Iba hľadel na jeho vzďaľujúci sa chrbát. Sedel tam celkom ticho a uvažoval, prečo to len Harry urobil. Myslel si, že keď ho zbaví bremena toho sľubu, ktorý si od neho pred rokmi vynútil, že bude spokojný a šťastný, ale očividne sa mýlil. Nerozumel tomu. Vari sa niečo zmenilo? Vzdychol si a hlavou sa oprel o vankúš. Vedel, že preňho inej cesty prosto niet. Musí chlapca nejako presvedčiť, aby súhlasil. Zrejme mu prvý pokus celkom nevyšiel, ale nemôže sa vzdať len tak ľahko. Mal svoje dôvody. Okrem toho, nikdy nemal ani len v úmysle mu skutočne ublížiť. Dobre, slovne si ho doberal a zastrašoval viac ako rád, ale fyzicky? Nikdy by naňho nevztiahol ruku, nikdy by proti nemu nepoužil žiadnu kliatbu. To by radšej sám zhynul! Otočil sa k dverám, ktorými zmizol Harry a jeho pery sa pohybujúc opakovali len jedno.
„Nemôžem inak Harry, nemôžem.“
***
Harry soptil. Bol rozčúlený a sklamaný zároveň. „Ako mi to mohol urobiť?“ pýtal sa sám seba a ruky zatínal v päsť. „Po tom všetkom čím sme prešli sa len tak rozhodne zrušiť svoj sľub? Vari sa zbláznil?!“ bezradne sa žuchol na lavičku stojacu pod oknom a pohľad zaboril do zeme. „Dali sme si predsa sľub,“ šepkal bezradne. „Nemožno ho len tak zrušiť. To preňho nič neznamená? Ani ja preňho nič neznamenám?“
V duchu sa preniesol o dva roky späť, keď spolu uzavreli dohodu. Toho večera, keď sa vybral za Severusom, aby pomohol Siriusovi súhlasil s podmienkou, ktorú mu profesor dal. Urobil to len preto, aby sa vrátil jeho krstný otec. Posledná osoba, ktorá mu z rodiny ostala, nerátajúc Dursleyovcov.
Tú noc skoro vôbec nespal. Ako mohol, keď musel myslieť na to, že možno o chvíľu znova objíme svojho krstného? Avšak jeho dušu kvárili i pochybnosti. Čo ak mu chcel Snape iba ublížiť, tak ako vždy? Čo ak to nemyslel vážne? Čo ak chcel iba využiť jeho naivitu? Ako teda mohol pokojne spať, keď sa mu v hlave striedali na počkanie podobné myšlienky? Len tak v pyžame vkĺzol do topánok, prehodil na seba mikinu a s prútikom v ruke svietiac si pod nohy mieril do žalárov. Zastal až pred Severusovou pracovňou a pochodoval tam hore – dolu, kým sa neunavil. Napokon si vyčaroval kreslo a uvelebil sa v ňom. Ani netušil, kedy sa mu podarilo zaspať. Zobudil sa na to, ako ním niekto trasie. Rozospato zaklipkal očami a pozrel sa priamo do Snapovej zamračenej tváre.
„Nemohol som spať,“ hlesol ako na povel.
„Takže teraz ste zrejme nad niečím sústredene uvažoval, však?“ ozval sa ironicky profesor elixírov.
Teraz sa zamračil i Harry. „Nie!“ odsekol a až potom si všimol, že Snape má tvár skrivenú bolesťou, nie hnevom ako si myslel. „Čo sa vám stalo profesor?“ opýtal sa hľadiac na jeho zranenú ruku, ktorú si pritláčal k telu.
„Nič,“ odvrkol mu a zašomral: „Alohomora.“ Dvere jeho kabinetu sa otvorili a on tackavo vstúpil dnu. Bol by sa isto sklátil na podlahu, keby ho chlapec šikovne nepodoprel. Usadil ho do kresla a chcel zavolať ich ošetrovateľku, no Severus rázne odmietol, trvajúc na tom, že nikoho nepotrebuje, a že si poradí celkom dobre i sám, no jemu sa nezdalo. Bol príliš bledý a vyzeral tak, že onedlho iste zamdlie od prílišnej straty krvi. Preto ho odmietol počúvať, hoci si bol istý, že mu za to vymeria nejaký trest a on bude musieť ostať po škole. A tak napriek jeho vehementným protestom mu pomohol zo zakrvaveného habitu i košele a ranu mu podľa jeho zúrivých pokynov ošetril. Podľa jeho stavu usúdil, že to, čo mu Snape sľúbil zrejme nevyšlo. Preto sa ani neobťažoval spytovať, či je Sirius späť.
„Pomôžem vám do izby profesor?“ opýtal sa zdvorilo, keď bola rana i dokonale obviazaná, ale Snape mal dojem, že sa mu vari vysmieva.
„Máte dojem, že som azda nejaký krypeľ, Potter? Som zranený, nič viac!“ vyštekol vstávajúc z kresla, keď na dúšok vypil stanovenú dávku z elixíru na doplnenie krvi i elixír proti bolesti.
Harry sa teda otočil a chcel odísť, keď ho medzi dverami zastavil jeho drsný hlas.
„Zajtra vás o pol ôsmej večer čakám v riaditeľovej pracovni. Predpokladám, že svoj sľub dodržíte, Potter. A oblečte sa slušne!“ vyprskol ako divý kocúr.
Harry sa zvrtol na päte a civel naň s otvorenými ústami, celkom ohúrene. „To teda znamená, že ... že je Sirius ... žije?“
Severus sa znechutene zaškľabil a ukázal na svoju ruku. „A čo myslíte, kto mi asi tak spravil toto?“ opýtal sa ukazujúc svoje zranenie. „Bežte! Čaká vás v riaditeľni,“ zahundral a otočil sa mu chrbtom. O chvíľu začul dupot Harryho nôh na chladnej dlažbe a ticho si vzdychol, pohliadnuc sa svoju ruku. Zrejme Blacka podcenil. Nemal ho dráždiť.
***
Harryho zvítanie s krstným otcom bolo veselé i trpké zároveň. Práve kvôli Siriusovi. Vôbec nepredpokladal, že mu Snape povie o tom, prečo ho vyslobodil z toho oblúka. Mal to predpokladať a mal trvať i na tom, že ho bude sprevádzať. Teraz mu neostalo nič iné, len vysvetľovať.
„Harry, prečo si len súhlasil, do škrota?!“ zlostil sa sám na seba i na chlapca a jeho oddanosť k nemu. Radšej by bol tam, kde bol akoby sa mal ocitnúť v realite, kde sa mal stať Harry Snapovou hračkou!
„Nemaj obavy Sirius,“ snažil sa ho upokojiť chlapec. „Všetko bude v poriadku. Neobviňuj sa, lebo nemáš prečo. Som rád, že si späť.“
„Harry, ty si zrejme neuvedomuješ vážnosť celej situácie,“ zvolal vystrašene jeho krstný otec.
Vtedy zasiahol Dumbledore. Ako sa zdalo, tí dvaja celkom zabudli, že je tam s nimi. „Sirius, viem, že ste Severusa nemali nikdy radi, ale dovoľ mi pripomenúť, že sa v ňom všetci mýlite.“
„Pán riaditeľ, viete že si vás vážim, ale teraz žiaľ musím konštatovať, že vám zrejme preskočilo!“ zrúkol a riaditelia v obrazoch nesúhlasne zacmukali.
Riaditeľ sa len chápavo pousmial. „Ubezpečujem ťa Sirius, že to tak nie je. A urobím všetko preto, aby bol Harry v bezpečí. Nie preto, že Severusovi neverím, ale preto, aby si bol pokojný ty. Nič zlé sa nemôže stať, ver mi.“
Zdalo sa, že riaditeľove slová Siriusa trochu upokojili, ale nebolo to celkom tak. V duchu preklínal toho čierneho umastenca za to, čo vykonal a ľutoval, že mu nevyrval srdce z tela, ale mu iba zranil ruku.
***
Harry nemeškal. Dokonca prišiel skôr. Teraz sedel na jednej zo stoličiek v riaditeľovej kancelárii a snažil sa tváriť čo najstatočnejšie pod skúmavým pohľadom starého muža, ktorého mal tak rád a vážil si ho.
„Harry?“ oslovil ho láskavo a strčil mu pod nos misku s karamelkami. Harry odmietol. Mal taký zovretý žalúdok, že by teraz do seba nedostal ani kvapku vody. Dokonca nemal ani najmenšiu chuť zhovárať sa s ním. V kútiku duše ho totiž škrela otázka vyvolaná pochybnosťami, či toto všetko bolo naozaj nutné a či ho práve jeho pomoc nemohla zachrániť pred Snapovou podmienkou.
„Si v poriadku, Harry?“ ozval sa znova a chlapec prikývol, hoci bol celý zelený pri pomyslení na to, čo ho čakalo.
Dvere riaditeľne sa odrazu rozleteli a Harry od ľaku až poskočil. Sirius sa zatváril previnilo, keď k nemu kráčal.
„Harry, nemusíš to robiť!“ zavrčal, keď si k nemu bez pozdravu prisadol. „Niečo predsa vymyslíme! A ešte stále ho môžem za...“
„Nie!“ ozvalo sa rázne nielen z úst riaditeľa, ale i Harryho.
„Do kotla!“ zanadával a rukami si vošiel do vlasov. Harry pozrel na riaditeľa a pokrčil plecami. Potom sa otočil k Siriusovi a položil mu ruku na plece.
„Sirius, prosím, nerob si o mňa žiadne starosti. Všetko bude v poriadku.“
Lenže jeho krstný otec to odmietal akceptovať. „Harry, chlapče, nerob to kvôli mne,“ žiadal, ale neuspel.
Na dvere niekto zaklopal a tentoraz vošli dnu Ron a Hermiona. I oni si prisadli k Harrymu, ale vôbec sa netvárili tak zhrozene ako Sirius. Keď sa mu nepodarilo presvedčiť ich, aby ho prehovorili oni, konečne to vzdal. Ručičky hodín zastali na ciferníku ukazujúc pol ôsmej a do riaditeľne vošiel Severus Snape. Harry naprázdno prehltol a oblízol si suché pery. Napadlo mu, že Snape je presný ako švajčiarske hodinky.
Nevedel, či sa mu to zdá, alebo naozaj dnes vyzeral Snape inak. Lepšie. Čierne vlasy sa mu leskli ako havranie perie v lúčoch slnka. Mal oblečenú bielu košeľu so stojačikom, zelenú hodvábnu viazanku a Harry to nevedel s istotou, ale mal dojem, že má na sebe i čierny slávnostný habit. Nohavice rovnakej farby mal zažehlené na puky a spod neširokej manžety mu vykúkali vyleštené čierne topánky. Harry sa začervenal, keď si uvedomil, ako zvedavo naňho zíza a spomenul si, že Snape to neznáša. Ale rovnako sa i zahanbil. Vedľa takto vystrojeného profesora elixírov si teraz bude pripadať nesmierne ošumelo. Hoci i on si dal záležať na svojom výzore, pravda s pomocou Hermiony.
„Netušil som, že tu budú svedkovia,“ prehovoril nevrlo a opätoval Siriusovi nevraživý pohľad. Rona s Hermionou si akoby nevšimol. Alebo ich skôr ignoroval. Zastal pred Dumbledorovým pracovným stolom a potom sa otočil priamo k Harrymu, ktorý stále sedel na stoličke a len ho pozoroval.
„Môžeme teda začať?“ opýtal sa riaditeľ veselo a usmial sa na prítomných.
Harry prikývol a pocítil ľahký stisk kamarátkinej ruky i Ronovo povzbudivé potľapkanie na pleci. A prv, než ho Siriusova dlaň mohla priklincovať k stoličke, rýchlo vstal. Jeho krstný otec si len trpko vzdychol, keď sa Harry postavil vedľa Severusa Snapa a pozrel do modrých očí riaditeľa ukrytých za okuliarmi v tvare mesiačikov.
„Zišli sme sa tu v tejto slávnostnej chvíli,“ Dumbledore sa odmlčal a všetci mohli zreteľne počuť, ako si Sirius nahlas odfrkol, no riaditeľa to vôbec nevyviedlo z konceptu. „Aby sme spojili sľubmi vernosti počas ich doby zasnúbenia týchto dvoch mužov.“ Dumbledore sa zameral na Severusa a čosi mu naznačil. Ten siahol do náprsného vrecka habitu a vytiahol odtiaľ dva prstene. Harry mu bledý v tvári a bez slova podal ruku, hypnotizujúc tenký, zlatý krúžok s drobným smaragdom uprostred.
„Severus,“ vyzval ho riaditeľ, „opakuj po mne. Ja, Severus Snape, sa zasnubujem tebe Harry James Potter. Sľubujem ti vernosť, oddanosť, ochranu a lásku. Sľubujem, že budem pri tebe stáť v dobrom i zlom, v šťastných chvíľach i zlých momentoch. A ak svoj sľub poruším, sám od neho odstúpim a sľub, ktorý teraz dávam tebe, zruším.“ Riaditeľ predrecitovával a Severus po ňom opakoval. Keď došlo na poslednú vetu, Harry myslel, že sa rozčúli, ale on ostal celkom pokojný. Tak ako vždy . Iba tam stál, držiac jeho spotenú dlaň vo svojej ruke, hľadel mu do tváre a opakoval to, čo riaditeľ chcel, aby sľúbil. Harry nepochyboval, že to starší muž nerobí ani tak kvôli nemu, ako kvôli Siriusovi.
Ale stalo sa ešte čosi. Zatiaľ čo Severus vyslovoval sľub, Dumbledore držal nad ich spojenými rukami svoj prútik. Harry si preto nebol istý, či to bolo riaditeľovo kúzlo, alebo ich vlastná mágia, ale stalo sa to, že okolo ich spojených rúk sa ovinuli ako dva hady zvláštne žiari. Severusova zlatá a jeho modrá, postupujúc od ramien k ich spojeným dlaniam, kde sa i ony opatrne, akoby bojazlivo spojili.
Harry také čosi jakživ nevidel. Bol taký nervózny, keď si bral druhý prsteň zo Severusovej ruky, aby mu ho vzápätí navliekol, že mu skoro vypadol. Nehovoriac o tom, že sa pri skladaní sľubu zajakával.
„Tak mi Merlin pomáhaj,“ vyslovil na záver a sledoval, ako sa kúzlo okolo ich spojených rúk rozplýva.
„Blahoželám vám,“ riekol Dumbledore veselo, „teraz ste zasnúbení.“
„Ako keby som to nevedel,“ pomyslel si Harry a ostýchavo pozrel na muža stále stojaceho po jeho boku. Modlil sa, aby Snapovi nenapadlo spečatiť ich sľub bozkom, tak ako mu to vtedy dôrazne pripomínal, pretože si nebol istý, či by to zvládol on a aj jeho krstný otec. Našťastie nič také nenasledovalo. Riaditeľ ich prekvapil, keď pre nich pripravil malé pohostenie.
Harry sa však ničoho ani len nedotkol. Sadol si na stoličku, kde sedel aj predtým a civel na svoju ľavicu, kde sa skvel jeho snubný prsteň. Popravde, nepočítal s tým, že nejaký vôbec dostane. Musel uznať, že toto prekvapenie sa Snapovi podarilo.
„Neviem, či ti mám blahoželať, alebo ťa ľutovať. Ak niekto uvidí na tvojej ruke ten prsteň, bude po tajnostiach, Harry,“ povedal Ron a sústrastne sa zaškľabil.
„Už vidím ako sa na mne zabáva celá škola,“ vzdychol si. „A hlavne Malfoy.“
„Tak ho nenos. Veď čo sa tým zmení?“ navrhla Hermiona. „Celkom nič. Zasnúbení ste tak, či tak. Mňa len zaujíma tá podivná žiara, ktorá sa vám vytvorila okolo rúk. Nič také som jakživ nevidela. Ani v knihách som sa o niečom takom nedočítala,“ štebotala, zatiaľ čo Ron súhlasne prikyvoval.
„Keby sa ti náhodou stratil, tiež by sa nič nestalo,“ dumal Ron.
„Ďakujem vám obom za nápady, ale nie. Nespravím nič z toho. Dal som predsa sľub a to k tomu patrí, nie?“ ozval sa skleslo ako kôpka nešťastia, mysliac na všetky posmešky, ktoré od zajtra utŕži.
Dlho sa nezdržali. Ako prvý sa ospravedlnil Sirius. Od ich „obradu“ sa správal akosi čudne. Harry mal podozrenie, že to nebola len zmena nálady. Mal pocit, že jeho krstný otec pozná význam oboch tých žiar, presne tak ako riaditeľ a jeho snúbenec. Ale pýtať sa ich na to teraz nechcel. Potom sa pobrali i oni. Ale Snape ho strohým oslovením zastavil a Rona s Hermionou poslal napred.
„Podajte mi ruku, Potter,“ prikázal mu a Harry poslúchol. Čakal, čo od neho bude chcieť. Severus vytiahol z vrecka habitu svoj prútik, poklopkal jeho koncom po Harryho prsteni a zamrmlal „Servo!“ a prsteň sa stal neviditeľným. Harry ho mal stále na ruke, cítil jeho chladný kov, ale už ho nebolo vidieť. Problém bol vyriešený, lebo i Severus urobil to isté so svojim prsteňom. Harrymu sa ako tak uľavilo. Teraz už aspoň nebude nikomu na posmech. Predsa len, byť zasnúbený s mužom je jedna vec, ale byť zasnúbený so Severusom Snapom – to už bolo čosi iné. Akoby mal na nohe olovenú guľu, ktorá ho v jednom momente stiahla pod vodu.
***
Harry celý deň myslel len na to, čo by mal urobiť, aby Severusa presvedčil. Tak sa vlastne stalo, že kým nadišiel večer, už nevedel, či má dosť síl na to, aby presvedčil sám seba, že to má nejaký zmysel, alebo že to raz bude fungovať.
Posledné dva roky boli viac ako krušné a Severus to robil len horším. Nič sa mu nesnažil uľahčiť a naňho toho bolo jednoducho veľa. Jediný čas, keď sa mohli stretávať a tráviť chvíle spolu a osamote boli paradoxne jeho hodiny trestov, ktoré mu vymeral. A ani vtedy sa nezhovárali, pretože Severus mal akúsi prácu, kde sedel za druhým stolom a robil tie svoje papierovačky, zatiaľ čo on prepisoval záznamy hriechov svojho otca, Siriusa, Remusa a dokonca i toho potkanieho muža, Petra Pettigrewa. Tak ho to pohltilo, že i on prestal vnímať okolie a hltavo čítal o každej otcovej lumpárni. Keď sa hodiny trestu končili, Harry mal dojem, že je Severus zamyslenejší a ešte podráždenejší ako predtým a on netušil prečo.
Potom všetko skomplikoval znova len Severus, keď pred Harryho očami zabil Dumbledora namiesto Draca Malfoya. Urobil to tak rázne, chladnokrvne a bez mihnutia oka, že Harry nemal nikdy lepší dôvod želať si z celého srdca jeho smrť. Ba i sám by sa o naplnenie jeho osudu postaral, keby to bolo možné. Ako mal vtedy čo i len tušiť, že to všetko bolo dopodrobna naplánované divadlo pre hlúpych smrťožrútov i samého lorda Voldemorta? Lenže čo sa už stalo, stalo sa a i toto poznačilo ich existujúci, no temer žiadny vzťah, ktorý mali. V čase, keď by sa mali spoznávať sa iba viac odlúčili a priepasť, ktorá medzi nimi bola odjakživa, sa iba prehĺbila.
Harry sedel na drevenej podobločnici a sledoval nočnú oblohu posiatu myriadami hviezd. Jeho myšlienky sa neustále točili okolo Severusa a jeho návrhu zrušiť sľub, ktorý si dali. Kdesi hlboko v jeho vnútri však čosi túto možnosť nielen potlačovalo, ale i zavrhovalo a on potreboval zistiť prečo. Jedno vedel celkom isto. Jeho city sa časom menili, ale stále nevedel identifikovať to, čo vo svojom srdci cíti k svojmu snúbencovi. Hútal, ako ho primäť dodržať sľub. Jeho oči sa upreli na kamienok prsteňa tej istej smaragdovej farby. A zrazu na to prišiel. Iste, veď prečo aj nie, keď ich osudy už od samého začiatku boli navzájom poprepletané. Severus bol jedným z tých, ktorí mali Harryho chrániť, učil ho a viesť, aby bol schopný splniť to, na čo bol predurčený. Teraz sa priam usmieval šťastím. Iste, ako na to mohol zabudnúť?
„Nemôžem cítiť to, čo cítim Albus! Nezaslúžim si ho!“ to bolo posledné, čo videl v spomienke, ktorú mu dal jeho snúbenec spolu s ostatnými pred smrťou. Jediná veta, ktorá mala zachrániť všetko. Tá, ktorá musí zachrániť ich. A Harry sa jej chopil ako topiaci sa slamky.
***
Sirius Black sa vrátil do svojho opusteného rodinného sídla. Toto miesto bolo plné spomienok, na ktoré by radšej nemyslel, ale nemal kam inam ísť. Dom na Grimmauldovom námestí vyhorel spolu s ostatnými a potreboval značné opravy. Len nedávno sa vrátil z tej smiešnej ceremónie, kde si Harry so Snapom vymenili sľuby vernosti. Bolo mu z toho na vracanie! Veľmi ľutoval, že vtedy toho netopiera proste nezabil hneď ako vypadol spoza závesu oblúka a on mu prezradil dôvod, pre ktorý to spravil. Ten bastard sa vedel až pridobre brániť a keby nebolo tej stupídnej oklumencie ... Sirius zaškrípal zubami. Potom si spomenul na tú žiaru, ktorá sálala z ich rúk. Čosi také už videl, preto ho to neprekvapilo. To skôr tie farby mu spôsobovali starosti. Harryho bola modrá, znamenala nádej. Pravdupovediac, čakal zelenú – nenávisť. Ale tá, ktorá stúpala od Severusa ho priklincovala k stoličke na dobrých pár minút. Bez mihnutia oka na ňu civel a už začínal nadobúdať pocit, že sa celkom pomiatol. „Zlatá? Zlatá od Snapa? Od Severusa Snapa?!“ spytoval sa sám seba v duchu a pohľad mu preskočil na spokojnú tvár riaditeľa. Bolo by teda možné, aby to bola pravda? Vedel ten starý blázon viac ako oni všetci vrátane Harryho? „To je ... nemožné!“ vyjachtal pošepky do tmavej noci.
Stále pohltený vlastnými myšlienkami prešiel tmavou chodbou osvetlenou len sliepňajúcimi sviecami do salóna, aby nalial si do pohára whisky. Potreboval to viac ako čokoľvek iné.
Premýšľal, načo ho odtiaľ vlastne Snape dostával? Aby ho nechal trpieť na tejto zemi? Mal sa dívať na to, ako ubližuje priamo jemu pod nosom Harrymu? Alebo na to, ako Remus ... ako zomiera? Pri tej myšlienke sa zachvel. Kopol do seba obsah pohára na dva dúšky. Zvalil sa do kresla a zaboril si tvár do dlaní. Vôbec nevedel, čo robiť. Remus, ten nie, ten by mu poradil. Netušil, čo bez neho bude robiť, keď náhodou ...
„Nie! Ani na to nepomysli!“ prikazoval si v duchu. „On bude žiť! Musí!“ šepkal horúčkovito. Napokon sa rozhodol, že len čo si dopraje osviežujúcu sprchu, znova sa vráti k Mungovi. A neodíde odtiaľ, i keby ho chceli vyhodiť! Predsa mu sľúbil, že ho neopustí! Tak ako mohol porušiť sľub? Nešlo to!
*************************************************************************
Ako ste iste pochopili, so Severusom čosi nie je v poriadku. Preto nechce od Harryho, aby dodržal sľub a ten svoj chce zrušiť a oslobodiť ho tak od prísahy, ktorú si dali, len preto, lebo bol sebec a prinútil ho k tomu. Lenže Harry je iného názoru a celé sa mu to nepáči. Samozrejme, že zatiaľ netuší, prečo to Snape robí, ale príde na to. Napriek tomu je rozhodnutý urobiť všetko preto, aby Severusa presvedčil o opaku.
Ani Sirius nie je nadšený ich zasnúbením, o to menej, že to Harry spravil kvôli nemu a tak sa vlastne dostal do vzťahu, po ktorom netúžil. Je zásadne proti tomu do poslednej chvíle, ale až zlatá žiara, ktorá sála od Severusa pri skladaní sľubu ho prinúti nad všetkým sa zamyslieť a uvažovať, či predsa len Dumby nemá pravdu a oni sa v Sevovi mýlili. Už len preto, že žiara, ktorá stúpala od Harryho bola modrá a nie zelená, čo by predstavovalo nenávisť. Teda, ako vidíte, jedine Harry, Ron a Hermy netušia, čo tá žiara znamená, ale prídu na to ... časom :D
Posledná vec: servare, servo - znamená schovať, ukryť
...
(Zuzana, 25. 1. 2012 14:47)