19. kapitola

Najťažšia úloha

Harry sa prebudil na húkanie sovy a zazíval. Zelené oči sa rozospato upreli na pukotajúci oheň. Keď doň Sirius prihodil nové poleno, do vzduchu sa vzniesla záplava jasno oranžových iskier. Pozrel sa na hodinku a s počudovaním zistil, že si zdriemol na dobré dve hodinky. Bolo čosi po pol dvanástej. Jeho manžel zdá sa stále driemal. V spánku vyzeral tak zraniteľne, čo v ňom vyvolávalo pocit chrániť ho vždy a všade, neustále. Čo by preňho nespravil? Nevedel o ničom ...

„Až sa to bojím opýtať, ale ty ho máš naozaj rád, čo?“ šepol Sirius skoro nečujne. Nočný vetrík odvial jeho tiché slova po tmavej stráni a Harry uprel na krstného otca skúmavý pohľad.

„Prečo sa ma na to stále pýtaš?“ ozval sa, ale Sirius len pokrčil plecami. Nemal na to odpoveď. Bolo to preňho skôr neuveriteľné a nepochopiteľné. Niečo, čo sa nikdy nemalo ani len prihodiť.

„Sirius? Prečo si sa nikdy neoženil?“ prehovoril Harry, spýtajúc sa na niečo, o čom už hodnú chvíľu uvažoval.

Sirius sa uškrnul. Ale bol to smutný, vykrivený úsmev, poznačený bolesťou, ktorá zovrela Harryho srdce do okov. Čo mohlo trápiť Siriusa?

„Harry, ja ...“ začal, no nevedel ako pokračovať. Zahľadel sa na Snapa a uvažoval, či ozaj spí, či to len predstiera. Napokon usúdil, že mu to môže byť jedno. „Vlastne som nečakal, že sa ma na to niekedy opýtaš. Ani tvoj otec nevedel pravdu, tak ...“ znova sa odmlčal.

„Pravdu? Akú pravdu, Sirius?“ zháčil sa Harry a rukami si oblapil nohy pokrčené do kolien.

„Vždy, od kedy sa pamätám som miloval len jedného jediného človeka,“ povedal hľadiac do plameňov. „Nikdy som mu to však nepovedal. Stálo medzi nami priveľa prekážok a teraz ... teraz ich medzi nami stojí azda ešte viac.“ Popravde, Sirius myslel len na jednu jedinú prekážku. Na svojho brata. Ale on uprednostnil jeho šťastie pred svojim. Bol chrabromilčan a zrejme ním navždy i ostane.

„Hovoríš v hádankách,“ povedal Harry trochu popudene. Nechcelo sa mu v túto noc riešiť žiadne iné rébusy okrem toho, ktorý ho čakal. Ak sa pravda ten druid ukáže. Chcel to vzdať a keď sa prehĺbilo ticho medzi ním a Siriusom, odrazu pochopil. Smútok v jeho očiach, jeho pohľad, ktorým sa díval na Remusa, hnev, keď ho vídal so svojim bratom ... hnev, keď vídal spolu ich dvoch so Severusom. Ich dôverné dotyky a gestá ... To všetko ho muselo zraňovať a pripomínať mu to, čo nemal a nikdy mať nebude.

„Prečo si mi to nikdy nepovedal?“ opýtal sa Harry znova a Sirius naňho pozrel tentoraz zmätene. Videl, že chlapec pochopil a jeho ústa sa znova roztiahli v smutnom úsmeve.

„A na čo by to bolo dobré? Žijem osamelý život od kedy som stratil svojho najlepšieho priateľa. Teraz sa ukázal môj brat, po tých rokoch, čo sme si všetci mysleli, že je mŕtvy. Zaslúži si, aby bol šťastný a ja nechcem byť tým, kto mu stojí v ceste.“

Harry len prikývol. Nevšimol si, že Severus pootvoril oči a zadíval sa svojimi čiernymi tôňami na muža sediaceho oproti, no Sirius si to všimol.

„Ocenil by som to isté i voči mne, Black,“ vraveli jeho oči a Sirius sa znova uškrnul, lebo to pochopil.

„Až peklo zamrzne Snape, potom možno,“ povedali jeho oči a Severusovu vážnu tvár skrivil posmešný úsmev, navlas rovnaký tomu Siriovmu. Znova privrel oči a započúval sa do šepotu nočného vánku a tlkotu Harryho srdca, ktorého silné, pravidelné údery uspávali.

Znova sa všetci ponorili do ticha. Sirius dumal nad svojim osudom a nad tým, čo im táto noc prinesie. Harry zas uvažoval nad tým, čo by mohol pre krstného otca urobiť a ako zľahčiť jeho trápenie. Rovnako ho trápilo i to, čo sa stane a či vôbec bude niekto z nich schopný splniť úlohu, ktorú by im mal starý druid zadať. Ak sa ukáže.

Minúty plynuli a hviezdy na jasnej atramentovej oblohe žiarili stále jasnejšie. Mesiac, ktorý bol v splne ich osvetľoval svojou striebornou krásou a oni sa v jeho lesku jagali jasnejšie ako inokedy. Bola to zvláštna noc. Mesiac osvetľoval celú čistinu i tie obrovské balvany stojace v kruhoch opodiaľ. Harrymu to pripadalo naozaj ako čarovné miesto. Miesto, kde sa kedysi konávali staré čarodejnícke snemy a zasadania, kde sa rozhodovalo o dôležitých dobách v časoch stredoveku, keď čarodejníci vládli mocnými čarami a nemuseli sa skrývať, kde boli chytané bosorky a upaľované na horiacich hraniciach ...

Vzdychol si, keď pocítil akýsi podivný záchvev vzduchu. O jeho magickú energiu sa oprela iná, omnoho staršia, skúsenejšia a silnejšia, skúmajúc ju bez toho, aby mu chcela nebodaj ublížiť. Videl, že Sirius a jeho manžel sa vzpriamili a tvárili sa rovnako obozretne, s prútikmi pripravenými vo svojich rukách očakávajúc neočakávané.

I Harry uchopil svoj prútik do ruky a čakal, čo sa stane. Čakal, či sa ukáže bytosť, či človek, ktorého chceli stretnúť.

Dlhú dobu sa nič nedialo, ale oni nepoľavili na svojej ostražitosti.

„Tam,“ zašepkal Harry, keď uzrel tmavú postavu blížiacu sa k nim od východu. Starec sa pridržiaval hrboľatej palice, ktorú zvieral v pravej ruke, zatiaľ čo si tou ľavou pridržiaval tuniku a plášť na svojich prsiach. Dlhá brada, ktorá mu siahala snáď po samotnú zem pripomenula Harrymu muža, ktorého kedysi tak veľmi obdivoval, a ktorého si tak veľmi obľúbil.

Všetci traja už stáli na nohách, ale ani sa nepohli. Hľadeli ako sa muž a jeho tmavý tieň približujúc čoraz väčšmi. Stáli tam v úplnej tichosti ako tie balvany tvoriace Stonehenge.

„Dvaja spolu zviazaný a jeden smútkom zlomený?“ začuli, keď starec prehovoril ledva počuteľne. Jeho hlas im snáď zavial samotný vánok, ktorý sa znova zdvihol. „Čo očakávate od úbohého starca? Zázraky?“ opýtal sa a jeho hlas znel. Keď im pokynul rukou, aby ho nasledovali, urobili tak.

Sirius zastal od nich najďalej, postaviac sa za Harryho chrbát, zatiaľ čo Harry a Severus zastali na kraji priestranstva uprostred kruhov. Starec stál neďaleko nich. Keď si zložil z hlavy kapucňu, Harry od údivu otvoril ústa. Tak veľmi sa ten muž podobal na Dumbledora, že skoro zabudol dýchať. Skoro uveril, že by to mohol byť i on. Lenže nebol. Mal len podobné črty tváre, nič viac a nič menej.

Starec sa naňho zahľadel múdrymi očami. „Mladý muž, ktorý stratil viac ako kedy chcel,“ povedal skôr sám pre seba, akoby mu videl až do duše, zoznamoval sa s ňou, spoznával ju ako vlastného brata. „Si pripravený stratiť ešte viac? Alebo to už tvoje srdce neunesie?“

Harry cítil upokojujúci dotyk Severusovj ruky na svojom pleci a bol mu za to vďačný. Nechápal, o čom to starec hovorí, ale on len naďalej mlel svoje, akoby ani nechcel prestať.

„A čo ty?“ opýtal sa, nečakajúc odpoveď, zahľadiac sa na Severusa. „Zmierený s osudom a predsa s ním bojuješ. Kvôli komu? Dúfaš v niečo, ale nie kvôli sebe,“ zahundral a jeho oči preskočili na muža za nimi.

„Skrývaš sa celý život a predsa si v prvej línii. Oddaný, dychtivý, verný s mŕtvou dušou. Začneš skutočne žiť, keď budeš bojovať,“ prehovoril a Sirius akosi podvedome tušil, že nemá na mysli skutočný boj. Jeho duša sa pri starcových slovách zachvela a pookriala, ale nič viac. Vedel, že starcove slová nemali preňho žiadny význam, pretože on svoju dušu umlčí rovnako, ako dokázal umlčať svoje srdce. Sľúbil to predsa svojmu bratovi.

„Čo ťa sem privádza, mladý muž?“ opýtal sa napokon druid Harryho a znelo to veľmi unavene.

„Pane, prišli sme vás požiadať o mapu k prameňu Šangri-Lá. Len tak môžem zachrániť život svojho manžela,“ prehovoril isto a pevne.

„A ty veríš tej rozprávke o prameni?“ opýtal sa ho druid, v hlase mu zaznel smiech.

Harryho to zarazilo, ale rozhodol sa necúvnuť. Tá mapa bola dôležitejšia ako všetko ostatné. Bola jedinou nádejou na Severusovu záchranu.

„Verím pane,“ odvetil bez zaváhania a druid prikývol.

„Ak veríš, vieš, že musíš splniť svoju úlohu. A spravíš to ty. Nie tvoj manžel, ani tvoj krstný otec,“ povedal druid.

Harry prikývol. „Urobím, o čo ma požiadate.“

„Nech je to čokoľvek?“ opýtal sa starec a Harry pritakal.

„Nech je to čokoľvek.“

Druid sa spokojne usmial a uhladil si belostnú bradu. Jeho modré oči zažiarili vo svetle ohňa, ktorý ich rozdeľoval.

Vystrel pred seba ruku, čosi zamrmlal a v jeho ruke sa ocitol meč so zdobenou rukoväťou, s okrúhlym rubínom uprostred. Jeho čepeľ bola široká tri palce a dlhá štyri stopy, so znakmi rún vyrytými uprostred.

„Tak mi zotni hlavu. Len tak môžeš získať mapu,“ povedal a Harrymu prebehol mráz po chrbte.

Díval sa na starca rovnako vyjavene ako jeho dvaja spoločníci. Nikdy nikoho nezabil a tu mal odrazu zoťať hlavu starému druidovi?

„No tak! Sľúbil si! Vykonaj!“ nabádal ho starec ako veliteľ svojho vojaka a Harry voľky, nevoľky pristúpil bližšie. Keď jeho ruka zovrela rukoväť meča a zdvihla ho do vzduchu, pocítil jeho ťarchu. Ale horšia bola ťarcha jeho zaťaženého svedomia, ktoré zápasilo s jeho rozumom a srdcom.

Starec pokľakol na jedno koleno a jeho oči sa neúprosne zabodli do Harryho zelených studničiek.

„Konaj! Inak nikdy nezískaš to, po čom ti srdce piští! Tvoj manžel skoná a ty budeš stáť na jeho hrobe bezmocný! Budeš sa viniť, že si mohol pomôcť a ty si zlyhal!“

Harryho ruka, v ktorej držal meč sa zachvela. Pocítil v sebe zlosť a bezmocnosť, lebo starcove slová boli pravdivé a ťali do živého. Mal dojem, že mu to trhá srdce na kúsky.

„Konaj! Zotni mi hlavu! Postavil si sa Voldmemortovi a mne sa nedokážeš?!“ okríkol ho znovu.

Harry sa pozrel na starca, ktorý sklonil hlavu v očakávaní svojho blízkeho konca a potom uprel zrak na Severusa. Stál tam celkom nehybne so Siriusom po jeho boku, očividne napätý, no nepreriekol slova. Nechal to na naňho. Znova na ňom ležalo rozhodnutie a nik mu nemohol poradiť.

Pohľad gagátových očí, ktoré sa vpíjali do tých jeho bol jednoznačný. „Nech sa rozhodneš akokoľvek, budem to rešpektovať.“ Presne to isté vraveli i Siriusove oči.

Harry sa znovu obrátil k starcovi, ktorý priam hrozivým hlasom vyžadoval splnenie jeho prísľubu a ruku, v ktorej zvieral meč zdvihol nad hlavu.

Myslel na to, čo povedal starec. Myslel na to, že stojí pri smrteľnej posteli svojho manžela, ktorého zradil a nepomohol mu. Myslel na to, ako tmavou hlinou zahadzujú jeho hrob. Myslel na to, že ostane naveky sám. Rozohnal sa ...

A meč zabodol do zeme vedľa starca. „Nemôžem Severus, odpusť mi, ale nemôžem,“ zašepkal a oči sa mu zaleskli od sĺz, vediac, že toto je naozaj koniec. Rozbehol sa k svojmu manželovi a vrhol sa do jeho náručia. A on ho objal najmocnejšie ako len vedel. Objal ho tak, akoby sa mali navždy rozlúčiť. Objal ho, lebo by ho nemohol milovať viac ako ho už miloval. Svojho odvážneho mladého manžela s levím srdcom.

Nikto z nich si ani len nevšimol, že sa starec vyparil. No keď vzduchom zarezonovala ozvena jeho hlasu, strhli sa.

„Život za život,“ ozvalo sa z miesta, kde stál starec. „Mladý a statočný. Dosiahol veľa a možno dosiahne ešte viac. Myslím, že ty si ju zaslúžiš. Chráň ju ako oko v hlave.“

Vo vzduchu sa čosi mihlo a zatrepotalo. Kúsok stočeného pergamenu. Harry sa poň neveriaco načiahol. Objal ho prstami a zovrel v ruke.

„My sme to dokázali,“ zamrmlal, vzhliadnuc do manželovej tváre, ktorá sa naňho dívala s toľkým rešpektom a možno niečím viac ... „Severus,“ vyjachtal, zakvačiac sa prstami do jeho habitu.

„Nie my, ty si to dokázal,“ pošepol a bol by dal čokoľvek za to, keby tu v tejto chvíli nebol Sirius Black, aby mohol Harryho objať a pobozkať tak, ako po tom túžil. Merlin, aké mal len šťastie. Mal Harryho, mal toho najlepšieho manžela, akého si len zaslúžil.

„Myslím, že je časť ísť domov,“ navrhol Sirius, cítiac sa vedľa nich nie veľmi príjemne, uvedomujúc si, že zrejme zavadzia, ale nič sa nedalo robiť. Keď sa im už raz rozhodol pomáhať, svoj sľub mienil i dodržať.

***

Bolo neskoro v noci, ale Severus potreboval sprchu. Kým sa teda on sprchoval, Harry pochodoval po izbe, unavený a ospalý, ale musel vydržať. Nechcel narúšať jeho súkromie, hoci by mu to vôbec neprekážalo, keby ...

Zarazil sa. Už dlho uvažoval nad tým, prečo sa spolu vlastne ešte nemilovali. Severus bol rozhodnutý dopriať mu čas, ale nebolo to naopak? Nedopriaval ho sám sebe? Zatiaľ čo Harry bol dychtivý po jeho bozkoch a prítomnosti, po jeho objatiach a dotykoch, Severus bol ten zdržanlivejší a akoby aj ostýchavejší. Prečo?

Harry sa zviezol do kresla, prehrabnúc si svoje nepoddajné vlasy, keď so seba zhodil cestovný plášť i sveter a ledabolo ich prehodil cez operadlo stoličky. Bol taký rozrušený, že im proste nedokázal venovať pozornosť. Sadol si hlbšie do kresla a skúšal si predstaviť nahé manželovo telo. Široké plecia, pevný hrudník a ploché brucho. Štíhle boky, pevné stehná a medzi nimi jeho ... Zavzdychal a musel si zahryznúť do spodnej pery. Už len tie lákavé predstavy ho oberali o zdravý rozum. Počul tiché šumenie sprchy za zavretými dverami a spod nich sa k nemu šírila príjemná svieža vôňa. Vedel, že presne tak bude voňať Severusovo telo. Jeho pokožka bude cítiť morom, čierne vlasy bylinkami. Merlin, potreboval si uľaviť.

Keď Severus vyšiel z kúpeľne, Harry sa v nej zavrel bez jediného slova. Dvere zamkol a rýchlosťou blesku sa vyzliekol. Keď sa postavil pod prúd teplej tečúcej vody, predstavujúc si, že len pred pár sekundami tu stále celkom nahý jeho impozantný manžel, zachvel sa divokou túžbou. Keď sa mydlil, predstavoval si, ako sa ho dotýkajú ruky jeho manžela. Veľké a teplé, skúmajúce a hladiace jeho telo, miesta, ktoré boli skryté jeho očiam, miesta, ktoré najviac túžili po jeho dotykoch. Jeho mladé telo sa zachvievalo slastnými odozvami jeho vlastných dotykov, kým mu z prstov nevypadlo mydlo a jeho ruka neskĺza po plochom bruchu k lonu. Keď jeho prsty objali svoj vztyčený úd, spomedzi pier sa vydral ďalší ston. Harry sa chrbtom oprel o stenu, privrúc oči, snažil sa dopriať si to, čo mu odopieral vlastný manžel. Trochu vášne, nehy, naplnenia fyzickej túžby. Šalel z predstavy Severusových pier na jeho ústach, vedel aké zmyselné sú jeho bozky, a že každý jeho dotyk má svoj význam. Priam cítil ako sa jeho telo lepí na to jeho v rytmických pohyboch splynutia, túžil cítiť jeho horúce, vlažné ústa, ruky, jazyk na svojej nahej koži, chcel sa s ním spojiť ... chcel, aby splynuli v jedno ... túžil po ňom viac ako kedykoľvek predtým. Zastonal, keď sa jeho telo náhle uvoľnilo a jeho penis v ruke znova ochabol. Cítil sa malátny a konečne uvoľnený. Teraz už vedel, že i túto noc zvládne pokorne, poslušne, nič nevyžadujúc. Tak ako inokedy ...

20. kapitola

Najkrajšie svitanie

Severus mal veľmi príjemný sen. Na to, že večer si líhal do postele čakajúc na Harryho, ktorý dlho nechodil a jeho premohol spánok, upadnúc do nie veľmi príjemných snov, teraz sa zmenili. Priam hmatateľne cítil ako sa k nemu pritláča mladé, štíhle telo, ako ho objímajú Harryho ruky, dotýkajúc sa ho bez zábran. Nohu mal prehodenú cez jeho a slabinami sa mu opieral o bedrá. Na krku mohol cítiť jeho horúci, vlahý dych a priam zreteľne počul tiché šušťanie košele, keď mu ju jeho manžel gombík po gombíku rozopínal. Precitol vo chvíli, keď sa ústa jeho manžela jemne obtreli o tie jeho, aby ich prikryli, aby si vychutnali bozk, ktorý sa v nasledujúcej chvíli prehĺbil.

„Harry,“ zašepkal medzi bozkami, ktorými ho zasypával. Chcel ho spomaliť, chcel ho zastaviť, ale zdalo sa, že jeho mladý manžel je príliš dychtivý a chytený vo víre vášne. Chcel počkať, chcel si byť istý, že bude pripravený. Chcel mu dať čas, ale teraz sa musel pýtať sám seba, či ten čas nepotreboval náhodou on. Zastonal, keď posledný gombík na jeho košeli po silnejšom trhnutí odletel kamsi pod posteľ a on na svojom tele pocítil váhu Harryho tela.

Harry bol ako opitý prekypujúcou vášňou a nehou, túžbou po svojom manželovi a mal dojem, že ak ho teraz odmietne, jeho malý svet sa rozbije na drobné kúsky. Za oknami ešte vládla tma, ale slnečné lúče sa pomaly predierali skrz temnotu, aby mohli privítať nový deň. Aj Harry chcel svoje svitanie, i on túžil po novom dni, novom začiatku. Ale chcel ho v Severusovej náruči, chcel ho v jeho bozkoch, chcel s ním konečne splynúť v jedno, tak ako už mali dávno!

„Harry, ja ...“ Severus sa pokúsil prehovoriť, ale Harry ho umlčal ďalším lačným bozkom. Bol odhodlaný presvedčiť ho. Ak nie dnes, ak nie teraz, v tejto chvíli, tak už nikdy, pomyslel si žalostne Harry, keď zovrel nežne Severusovu tvár do svojich rúk a vpil sa svojim smaragdovým pohľadom do jeho tmavých očí.

„Ja už ďalej nemôžem, Severus. Túžim po tebe viac ako si dokážeš predstaviť,“ šepkal nežne, zatiaľ čo jeho zamatové, horúce pery zosielali drobné bozky na jeho čelo, privreté viečka, konček krivého nosa, či líniu lícnych kostí, zastaviac sa napokon pri kútikoch úst. „Chcem sa s tebou milovať, túžim po tebe celou svojou dušou,“ šepkal hlasom zastretým od vzrušenia. „Neodmietaj ma prosím,“ prosil úpenlivo. „Si môj manžel. Alebo máš pocit, že si mi stále neposkytol dostatok času? Pretože je to omyl! Tak si ma zober, zober si ma ... Som tvoj manžel a túžim po tebe,“ opakoval donekonečna, bozkávajúc ho krátkymi, no vrúcnymi bozkami, ktoré mu mali pomôcť presvedčiť ho a vliať mu do žíl aspoň trochu z tej búrky hormónov, ktorá odznievala v ňom. „Severus, miluj sa so mnou, miluj sa so mnou,“ šepkal donekonečna, nepúšťajúc jeho tvár zo svojich rúk.

Severus znova zastonal a z úst mu rozochvene uniklo jeho meno ako tichý šepot. Jeho hlas znel rovnako chrapľavo. Ako mal odmietnuť? Nemohol. Mal by sa uštipnúť, aby sa uistil, že už bdie, ale bál sa, že ten krásny sen by sa mohol rozplynúť. Keď sa Harryho pery znova na krátku chvíľu oddelili od tých jeho, díval sa, ako sa jeho manžel na malú chvíľu vystrel, aby sa jednoduchým, rýchlym pohybom zbavil svojho pyžama. Severusove ruky vystrelili do vzduchu, raziac si obdivne cestu od jeho pása k hrudi.

„Harry,“ zašepkal znova, keď ho priľahlo štíhle, mladé telo a on zacítil na svojej pokožke tú jeho, rovnako horúcu, rovnako túžiacu po dotykoch. Cítil na stehne Harryho vzrušenie a sám si uvedomil, že jeho slabiny pulzujú rovnakou žiadostivosťou. Keď jeho prsty vkĺzli do tých krátkych, strapatých vlasov, keď sa jeho ústa vpili do tých poddajných pier, ktoré v ňom dokázali zburcovať takú vášeň, vedel, že mu už viac nedokáže odolávať. Harry chcel, aby sa s ním miloval. A on túžil po tom, čo od neho tak úpenlivo žiadal. Jeho telo to chcelo, jeho duša po tom túžila, jeho srdce naliehalo. Neostávalo iné, len súhlasiť.

***

Ku podivu sa v to ráno zobudil Harry ako prvý. Spokojne si zívol a uvedomil si dve veci. Nikdy predtým sa snáď necítil lepšie a šťastnejšie, to bolo prvé, čo mu zišlo na um. Ako druhé bolo to, že Severusove slová, ktorými sa mu kedysi pokúsil nahnať strach o tom, že od neho bude vyžadovať sex, čo si vtedy Harry dokázal spojiť jedine so slovom znásilnenie, bolo na míle vzdialené od skutočnosti. Usmial sa. Len čo sa prebral a pocítil, ako sa k jeho telu túli nahé telo jeho manžela, znova ním prebehol známy, príjemný záchvev vzrušenia. S nesmiernym pôžitkom si spomenul na dnešné svitanie a v jeho vnútri sa ozvalo spokojné vrnenie. Pretočil sa v Severusovom náručí tak opatrne ako len vedel, aby ho nezobudil a oddane s hlbokou vrelosťou si prezeral jeho spiacu, pokojnú tvár.

„Netopier,“ pomyslel si a musel sa tomu v duchu zasmiať. No kto by si bol kedysi len pomyslel, že tento muž dokáže byť taký nežný a vzrušujúci? Že dokáže byť ohľaduplný a vášnivý? Merlin, ešte teraz nemohol uveriť tomu, že sa skutočne milovali. Nič krajšie doteraz Harry nezažil. Jeho predstavy oproti skutočnosti bledli hanbou. Milovali sa. Teraz boli skutočnými manželmi.

„Ak ešte raz niekto predo mnou spomenie anuláciu, prisahám, že ho zahluším,“ pomyslel si spokojne, keď natiahol ruku k Severusovej tvári a pohladil ho jemne hánkami prstov.

„Ak na mňa budeš ešte chvíľu civieť ako zaľúbený pubertiak, prisahám, že sa neovládnem,“ prehovoril Severus ospalo, ale nenamáhal sa otvoriť oči.

Harry sa roztopašne zachichotal. Vedel, že to nemyslel ako urážku. Namiesto toho sa naklonil, aby mu vtisol na pery krátky bozk a zaželal mu dobré ráno. Lenže netušil, že ho Severus zatlačí do prikrývok, predĺžiac bozk. Nebránil sa, vítal ho nadšene a s primeranou odozvou.

„Teraz je dobré,“ zašepkal spokojne Severus, keď sa ich pery oddelili a on sa jemne obtrel nosom o jeho nos, v akomsi znaku intímnosti ich konečného sa zblíženia. Znova sa prevalil na svoju stranu postele, ale nechcelo sa mu z nej von. Namiesto toho pohľadom skĺzol po Harryho krku, cez hruď a zastavil sa na mieste, kde sa pod prikrývkou črtala vypuklina. Páčilo sa mu, že ho dokázal tak poľahky vzrušiť. Vlastne, jeho Harry vzrušoval v jednom kuse, tak nech si mladý užije podobné utrpenie a nech sa učí ovládať, hlavne vo chvíľach, keď nemohli byť sami.

„Na čo myslíš?“ opýtal sa ho bez obalu Harry, stále ležiac na chrbte a pozorujúc ho tými oddanými, zelenými očami.

„Na to, že by som sa s tebou rád miloval,“ prezradil Severus, ale nemusel. Harry mu to poľahky vyčítal z očí, ktoré azda ešte viac potemneli túžbou. Hlas sa mu zadrhol v hrdle, keď jeho manžel vyslovil tú myšlienku nahlas, lebo sa mu zdalo, že bola jeho vlastná.

„Tak to urob,“ nabádal ho a s lišiackym úsmevom vsunul ruku pod prikrývku, aby pohladil jeho mocné stehno a urobil ešte niečo odvážnejšie. Dotkol sa ho prstami, pohladiac po celej dĺžke ten jeho skvostný nástroj, ktorý mu len pred pár hodinami doprial také potešenie.

Severus zalapal po dychu, keď pocítil Harryho ruku na svojom penise a v okamihu sa jeho krv premenila na variacu sa lávu, pretekajúcu mu žilami. Zahryzol si do spodnej pery, keď mu Harryho ruka dopriavala rovnakú slasť, ako on dožičil jemu len nedávno. Nevedel, či to nie je skoro, nevedel, či môžu, ale vedel, že po ňom túži azda ešte viac ako predtým. Milovali sa znova. Bolo to azda ešte krajšie ako na svitaní. Ich prepletené telá sa perlili potom, ich ústa spojené v sladkom bozku, izba zaplnená tichým šepotom a vzdychmi.

***

Hermiona si ako prvá všimla, že je niečo inak. Sedela pri stole v jedálni s Kyrianom a obaja raňajkovali. Rozhodla sa, že nebude čakať, kým vstanú, pretože netušila, o koľkej sa vrátili.

„Dobré ráno,“ pozdravili obaja naraz, na čo sa Harry otočil k Severusovi a venoval mu akýsi „iný“ úsmev. Absolútne zaľúbený, absolútne oddaný. Jej oči sa rozšírili, keď videla, že Severus naňho žmurkol a úsmev mu opätoval.

Harry sa usadil po jeho pravici, no prv vtisol Kyrianovi bozk na čelo s otázkou, ako sa mal.

„Mal som sa dobre, teta Hermy je veľmi milá,“ odvetil, keď znova zahryzol do svojej hrianky. Hermionu to nachvíľu odpútalo od toho, čo sa dialo medzi Harrym a Severusom a usmiala sa na chlapca.

„Veru, je. Verím, že z nej raz bude tá najlepšia matka,“ povedal Harry spokojne, naberajúc si na tanier omeletu.

Čo ju však prekvapilo bolo Severusovo prikývnutie. Obom im neschádzal z tváre ten čudný úsmev a musela by byť slepá, keby si nevšimla ich kradmé dotyky, keď si podávali taniere, či soľničku, či džbán s džúsom a krčiažtek so smotanou do kávy. Usmiala sa i ona.

„Takže je všetko tak, ako má byť,“ pomyslela si spokojne a bola rovnako šťastná ako Harry, pretože si nič iné ako jeho šťastie ani nepriala.

„Ako dopadla vaša misia?“ opýtala sa, keď sa dvere na jedálni otvorili a dnu vstúpil ich škriatok, ohlasujúc im návštevu Remusa Lupina. Hermiona otázka musela teda počkať, hoci horela netrpezlivou zvedavosťou.

„Zaveď ho sem, Roling,“ požiadal ho Severus a škriatok poslúchol. O chvíľu vošiel do jedálne ich priateľ, s tvárou poznačenou nočným splnom.

„Zdravím vospolok,“ pozdravil a zvalil sa na najbližšiu stoličku. Severus naňho skúmavo pozrel a zamračil sa.

„Vieš, že by si tu nemal byť. Mal by si oddychovať,“ prehovoril akosi starostlivo a Remus sa naňho s údivom pozrel, no odvetil mu celkom pokojne, aby si nerobil starosti, že sa dlho zdržať nemieni. Bol ešte prekvapenejší, keď Severus trval na tom, aby niečo zjedol a Remus sa popravde nedal dvakrát núkať. Táto noc bola horšia ako ostatné. Aspoň sa mu to tak javilo.

„Tak čo sa stalo?“ opýtal sa Harry. „Čo ťa vytiahlo z postele tak zavčasu?“

Remus sa pozrel na hodinky. Bolo pár minút pred desiatou. Ani na to však neodvetil nič. Vedel, kde včera boli a chcel sa opýtať ako to dopadlo. Rovnako ich chcel ubezpečiť o tom, že je pripravený im pomôcť ako sľúbil.

„Podarilo sa vám to?“ opýtal sa priamo a jeho pohľad preskočil zo Severusa na Harryho, keď si odhryzol poriadne sústo z hrianky a zajedol to omeletou.

Harrymu sa na ústach usadil spokojný úsmev. „Čo myslíš?“ opýtal sa a otočil sa k Hermione, ktorá vydýchla úľavou.

„Vďaka Merlinovi, tak veľmi som ľutovala, že tam nemôžem ísť s vami,“ priznala sa.

„Zvládli sme to celkom dobre my traja,“ povedal Severus, spokojne a spomenul si na udalosti dnešnej noci, ktorá mala také čarovné zakončenie. Alebo žeby začiatok?

„Traja?“ zháčil sa Remus. „Bol s vami i Sirius?“

Harry prikývol. Trochu sa zahanbil, keď si spomenul na priznanie krstného otca. Oproti nemu sedel muž, ktorého Sirius miloval celým svojim srdcom už zopár rokov, a ktorý mal vzťah s jeho vlastným bratom. Nevedel si predstaviť nič, čo by bolo viac zdrvujúce. Presne si vybavil slová krstného otca, keď vravel o tom, že nechce stáť bratovi v ceste k šťastiu. Ale čo Remus? Nezdal sa byť šťastný presne tak ako Sirius. No on sa aspoň odhodlal skúsiť žiť s Regulom.

„Nevedel som, že vám pomáha, hoci nič iné by som od neho ani nečakal,“ zamrmlal si skôr sám pre seba, keď si Harry vymenil chápavý pohľad s Hermionou.

„No veru a to sa ho nikto o to neprosil,“ zašomral Severus, prevrátiac očami. „Ale čo sa môžem čudovať. Od takého tvrdohlavého chrabromilčana akým je Black sa iné ani čakať nedá.“

Harry sa uškrnul. „Jedného takého chrabromilčana si si vzal, ak si spomínaš.“

„Lenže ty nie si taký tvrdohlavý baran ako tvoj krstný otec,“ vrátil mu s úsmevom Severus. „Našťastie.“

Harry sa usmial a musel sa ovládať, aby nevyskočil zo stoličky a pred všetkými ho nepobozkal. Merlin, čo sa to s ním dialo? Bol priam chorý od šťastia a ... od lásky. Áno, miloval toho muža s pokriveným nosom, ktorý sa mu zdal taký sexy, s jemne opálenou tvárou, iskrivými čiernymi očami a ... Stislo ho pri srdci, keď si spomenul, na čo vlastne potrebujú tú mapu. No jeho zaľúbený výraz sa nezmenil, len zjemnel, znežnel.

Severus prekvapil azda všetkých prítomných vrátane Harryho, keď sa načiahol ponad stôl a zovrel jeho ruku vo svojej dlani. Jedine Kyriana to nijako netrápilo, keďže sa starostlivo ládoval nedojedenou hriankou.

„Vráťme sa k téme rozhovoru,“ požiadal zmätene Remus. Tmavé kruhy pod jeho očami sa zdali byť ešte tmavšími a tvár strhanejšia. „Čiže ste stretli toho starca, druida a získali ste od neho mapu. A čo bolo tou úlohou?“

„No, žiadal ma, aby som mu oddelil hlavu od tela,“ povedal Harry tak, aby to Kyrian nezachytil.

„Prosím?“ zhíkla Hermiona. „Harry! A ďalej?“ opýtala sa naliehavo zvierajúc v ruke pokrčený obrúsok.

„Nič sa nestalo,“ odvetil prosto. „Nespravil som to.“

„Ale už som bol na pochybách,“ odvetil Severus. „Keď si zdvihol ten meč, mal si v očiach také odhodlanie ...“

„Len preto, že mi na tebe záleží,“ povedal skoro šeptom a Hermiona sa uškrnula, keď si všimla, ako sa jej bývalý profesor začervenal.

„Takže si mu daroval život, myslím, že to bola správna voľba,“ povedal Remus, odsunúc od seba prázdny tanier. „Život za život.“

„Tak to povedal i ten druid,“ usmial sa Harry. „Myslím si, že sme na dobrej ceste. Už si ju stačí len naplánovať.“

„Dobre, počítajte so mnou, každopádne,“ prizvukoval im a oni obaja prikývli.

***

Remus odtiaľ odchádzal so zmiešanými pocitmi. Videl, že mali odrazu k sebe blízko a uvažoval, či to zmenila tá mapa, ktorú sa im podarilo získať, alebo ... Vzdychol si.

„Sirius bol s nimi,“ pomyslel si trpko. Ako dlho ho už nevidel? Nepamätal sa. Bol z toho nešťastný a mal dojem, že sa celé jeho vnútro proti tomu búri, že sa topí v mori vlastných sĺz, vo svojom vlastnom nešťastí.

Premiestnil sa domov a unavený ako pes zaliezol do postele. Oči sa mu samé zatvárali, keď zo seba zhadzoval jednotlivé kusy šiat. Ľahol si pod vyblednutú prikrývku len v spodkoch a prútikom mávol k oknám, aby sa zatiahli závesy. Nevšimol si mladíka, ktorý sa nečakane objavil v dverách jeho izby. Popravde, ani ho tak skoro nečakal. Včera sa nepekne pohádali.

Regulus stál na prahu dverí a díval sa do zničenej tváre svojho priateľa, muža, ktorého miloval. Čakal, kým si neuvedomil jeho prítomnosť, kým ho nezacítil. Videl, že bol unavený a on mu chcel dopriať odpočinok, ale musel si s ním pár vecí vyjasniť.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa Remus a jeho hlas znel rovnako unavene a mdlo, ako sa cítil.

„Chcem sa s tebou pozhovárať,“ povedal ticho a vstúpil do jeho spálne. V tejto izbe ešte nebol. Sem ho Remus zatiaľ nepozval, hoci by bol šťastím bez seba, keby sa tak bolo stalo. Netúžil po ničom inom, len po jeho láske, po ňom.

„Nepočká to?“

„Myslím, že nie,“ hlesol a zatlačil ho s úsmevom späť do postele. „Vieš, že si presne tam, kde ťa túžim mať?“ opýtal sa, keď mu odhrnul z čela prameň vlasov, padajúci mu do očí.

Regulus nereagoval, len naňho civel prázdnymi, sivými očami. A jeho to zabolelo. Čo by bol dal za jeho vrúcnejší pohľad.

„Reg, som strašne unavený,“ zachripel, hľadiac naňho spod privretých viečok.

„Viem, neboj sa, nezdržím sa dlho,“ uistil ho a sklonil sa k nemu, aby mu vtisol na pery krátky bozk. „Len som ti chcel povedať, že sa nehnevám. Iste, zranilo ma to, že si mi nedôveroval, ale nehnevám sa na teba. Bál si sa ako zareagujem, pravda? Myslel si si, že ma to vystraší? Že sa mi zhnusíš?“ pýtal sa jemne. „Ak to tak bolo, nemaj obavy. To, že si vlkolak moje city k tebe nijako neovplyvní. Stále mi na tebe záleží Remus.“

Remus zaklipkal viečkami, ktoré mu pripadali nesmierne ťažké a Regulov hlas sa mu postupne vzďaľoval.

„Túžim len po tom, aby si bol šťastný. Chcem ťa spraviť šťastným Remus, po ničom inom netúžim. Ľúbim ťa,“ ševelil, keď sa jeho ústa znovu dotkli tých Remových. Tentoraz jeho priateľ nereagoval. Zaspal tvrdým spánkom, ale Regulus sa len pousmial. Nepotreboval viac, len to medzi nimi opäť urovnať. Chcel, aby Remus vedel, že sa ho dotklo to, že mu tak málo veril a nie to, že randí s vlkolakom. Veď ho miloval. Vstal a prikrývku mu vytiahol až pod bradu, zabaliac ho do nej. Musel do práce, odskočil si len cez prestávku a musel sa vrátiť. No bol spokojný. Teraz sa bude môcť znova sústrediť na prácu, lebo hádka s Remom poriadne narušila jeho koncentráciu.

„Hej, teraz už bude všetko dobré,“ pomyslel si spokojne, keď sa odmiestnil.