7. kapitola

Neodbytný nápadník

Cesta do Gretna Green im ubehla pomerne rýchlo. Obrad bol krátky a ešte rýchlejší, hoci tamojší oddávajúci si potrpel na tradičných zvyklostiach. Odporučil im aj najlepší hostinec v mestečku. Lady Pansy bola celý čas mĺkva. Myslel si, že je to preto, lebo sa bojí, aby si to na poslednú chvíľu nerozmyslel. Napokon, veď sa z toho takmer vyvliekol. Ale jej prosby ho donútili uviazať si na krk slučku manželstva dobrovoľne. Teraz by necúvol. Už nemohol.

Do izby objednal ľahkú večeru a krčah červeného vína. Keď sa najedli, doprial jej trochu súkromia, pretože poprosila o kúpeľ. Považoval to za výborný nápad, pretože si tiež doprial ten luxus a zmyl zo seba prach z ciest a popol kozubov.

Keď vyliezol z vody a osušil sa, nenamáhal sa obliekať. Za oknami sa dávno zvečerilo a Pansy... tá lady, o ktorej nevedel, čo si odrazu myslieť, sedela poslušne na kraji postele s pohľadom upretým na dlážku. Jej dych bol prerývaný a líca sa jej rumeneli ako vlčie maky. Vlasy mala ešte vlhké od kúpeľa a voňali po ružovom mydle. Jeho prsty sa nežne dotkli jej brady a prinútili ju zdvihnúť hlavu. Pozrela sa mu priamo do očí a on v tých jej vybadal stopy strachu. Chytil ju za ruky a prinútil vstať. Sklonil hlavu k jej ústam a obtrel sa o jej pery.

„Vieš, že to musíme urobiť,“ zašepkal a jeho dych ju pohladil po líci. Sotva prikývla.

A tak si ju Ron vzal. Vyzliekol jej nočnú košeľu dlhú až po zem, v ktorej pôsobila ako puritánka, pretože košeľa mala dlhé rukávy, bola hrubá, so zapínaním ku krku a neforemná. Telo pod ňou však bolo celkom iné a on naňho primerane reagoval. Mäkké, chvejúce sa, poddajné i keď trochu napäté. Jeho ruky ju objavovali a skúmali s takou vášňou a nehou, o akej sa jej nikdy nesnívalo.

Takého to malo byť po prvý raz, pomyslela si skrúšene a z oka sa jej vykotúľala osamelá slza. Zastonala a prehla sa do oblúka, keď jeho ústa našli jej zahrotenú bradavku a mučivo sa s ňou maznali. Vošla mu rukami do vlasov a zovrela ich medzi prstami. Pritiahla si jeho hlavu k namáhavo dvíhajúcej sa hrudi, dožadujúc sa tej sladkej pozornosti, ktorú jej venoval jeho nástojčivý jazyk. Muž, ktorý sa nad ňou skláňal bol stelesnením všetkého, po čom kedy túžila. Bol opatrný, nežný a skúsený. A keď si ju vzal, neprežívala pekelné muky, ale číru rozkoš, ktorá ju vyniesla do nebeských výšin.

Ron sa v nej opatrne pohol. Bola úzka a zdalo sa, že on je pre ňu priveľký. Sklonil sa k nej a privlastnil si jej pery v lačnom bozku. „Otvor sa mi,“ šepkal jej do úst a láskal jej štíhle telo do vtedy, kým sa neuvoľnila, poodtiahla od seba stehná ešte viac a potom ho prijala do seba celého.

Najkrajšie na tom však bolo to, že potom sa od nej neodtiahol. Miesto toho ju k sebe privinul, hladkal po krivke chrbta a ústami zotieral slzy, ktoré sa jej kotúľali z očí. Pansy mu zaspala v náručí. Prvý raz sa cítila bezpečne. Prvý raz sa cítila ako skutočná žena.

***

Severus nemohol uveriť vlastným očiam. To, o čom sa práve dočítal v Dennom prorokovi predčilo i jeho najtemnejšie očakávania. Akoby sa vrátil o pár rokov späť do minulosti. Znova mu pred očami vyvstala tá hrozná, daždivá a veterná noc, keď k nemu lady Narcissa Malfoyová doniesla svojho napoly mŕtveho syna. Otriasol sa pod ťaživou váhou tých spomienok a znova sa pozrel na meno zavraždeného. Nič mu to nehovorilo. Na rozdiel od spôsobu, akým bol veľmi výstižne zachytený opis jeho popravy. Až na dve nepatrné odchýlky. Kto alebo čo to spôsobilo? Severus by bol prisahal, že o tej noci, keď sa to mladému mužovi prihodilo vedia iba štyria ľudia. Sám Draco, gróf, ktorému sa jeho krstný syn bez váhania zveril, on a samozrejme jeho manželka, ktorá trvala na tom, že medzi sebou nesmú mať žiadne tajomstvá. Ale toto... bolo prinajmenšom zarážajúce! Presne ako nepochyboval o tom, že jeho žena dokáže uchrániť akékoľvek tajomstvo, tak isto veril i grófovi. Lenže... ak to teda nebol nikto z nich, mohlo ísť len o hlúpu náhodu?

„Toto sa za žiadnu cenu nesmie dostať Hermione do rúk,“ zašomral si popod nos a uvažoval nad tým, či by nemal varovať Pottera. Ak medzi tými dvomi niečo skutočne bolo a on o tom pochyboval čoraz menej, Draco teraz bude grófa potrebovať viac ako kedykoľvek predtým.

Len čo zložil noviny a začul na chodbe veselé švitorenie svojej manželky, ktorá sa zhovárala so Cecile, strčil si noviny pod sako a rýchlo vstal od stola. Vedel ako rada čítala noviny a musel vymyslieť nejakú primeranú náhradku za tie, ktoré jej odmietol prenechať.

S dámami a malým Garrickom sa zrazil vo dverách jedálne. Nahodil strojený úsmev, poprial im dobré ráno a Hermione venoval krátky, nevinný bozk na pery.

„Raňajkoval si?“ spytovala sa so záujmom, ale on pokrútil hlavou.

„Nie, miláčik. Čakal som na vás, ale... Spomenul som si, že musím niečo okamžite vybaviť. Hneď prídem,“ riekol a prešiel okolo nich, tváriac sa rovnako, ako mal vo zvyku kedysi. Nezúčastnene, bezvýrazne. Hermionu jeho výraz neoklamal. Vytušila, že niečo nie je v poriadku. Napriek tomu ho nechala na pokoji a posadila sa poslušne k stolu. Noviny, ktoré ju zvyčajne čakali tu neležali. Zamračila sa a kým sa načahovala po hrianku, zaumienila si, že sa na ne Severusa opýta.

Severus vrazil do svojej pracovne s obrovskou úľavou, pretože sa zdalo, že ho manželka neprekukla. Podišiel ku krbu, vytiahol si noviny spod saka a vhodil do kozuba za hrsť letaxu. Ani ho len nenapadlo zauvažovať nad tým, či Potter ešte vyspáva alebo nie. Proste mu musel dať vedieť.

V kozube zahučalo a na druhej strane sa objavil sám Potter. Mierne rozospatý, strapatý a zívajúci.

„Dobré ráno,“ pozdravil Severus mladého muža. „Dúfal som, že už budeš hore.“

Harry spozornel. Bol síce ešte ospalý, ale dosť bdelý na to, aby vybadal, že sa markíz z Cudworthu tvári privážne. A ozval sa mu v skorú rannú hodinu. Toto nikdy predtým nerobil, pokiaľ nešlo o vážnu vec.

„Čo sa deje?“ opýtal sa a kľakol si pred krb v pracovni na  koleno.

„Čítal si dnešného Denného proroka?“ Severus sa mračil ako búrkové oblaky sľubujúce výdatnú búrku.

„Nie. Nečítal som,“ odvetil okamžite.

„Draco... nevieš, či to má vo zvyku?“ ozval sa opatrne a Harry prikývol. „Má na ne predplatné. Prečo?“

„Hrom do kotla!“ zahrešil Severus tlmene a v nasledujúcej chvíli vhodil noviny do ohňa. Pristáli Harrymu s plesknutím o hrudník a ten ich reflexívne zachytil skôr ako stihli padnúť na zem.

„Potter, niečo sa deje. Pozri si stranu päť. A mimochodom. Mal by si si pohnúť. Myslím, že keď si to prečíta Draco, nebude na tom... Povedzme, že by to s ním mohlo zamávať.“

Harry nechápavo zvraštil čelo, až sa mu tmavé obočie celkom spojilo do jednej čiernej linky. Nalistoval si spomínanú stranu a vyjavene čítal reportáž.

„Do frasa!“ zahromžil i on a pozrel na trpezlivo čakajúceho Severusa. „Ďakujem za upozornenie. Teraz ma ospravedlň, musím...“

Severus pochopil. Iba prikývol a rozlúčil sa.

Vo chvíli, keď sa vrátil do jedálne, jeho manželka naňho zaostrila pohľadom, ktorým mu dovidela azda až na dno duše. Ak si myslel, že ju oklamal, mýlil sa. Napriek tomu nedal na sebe nič poznať. Sadol si za stôl a tváril sa, akoby sa nič nestalo. Nalial si šálku kávy a naložil si na tanier údenú šunku, vajíčka, trochu zemiakového šalátu a doplnil to čerstvo upečeným, voňavým krajcom chleba.

„Dnes neprišli noviny?“ opýtala sa ho Hermiona a on sa na ňu ani len neodvážil pozrieť, keď zamrmlal niečo o nekompetentnosti redakčných sov. Potom sa na ňu pousmial a navrhol jej, či by si nechcela pre zmenu prečítať nejaké z muklovských novín, lebo ich na dnes ráno objednal. A dokonca troje.

Hermiona pochybovačne nadvihla obočie, ale rozhodla sa to nekomentovať. Skôr ju zaujímalo, čo bolo v tých novinách, že ich pred ňou zatajil. Vraj nekompetentnosť redakčných sov. Pche! Doteraz sa ešte ani raz nestalo, aby sa vôbec čo i len omeškali. A nemohla si nevšimnúť, ako šikovne stočil rozhovor na inú tému a zapojil do debaty i Cecile a Asteriu, ktorá sa k nim pridala o pár minút na to. Dobre, teraz bola Hermiona na sto percent rozhodnutá získať dnešný výtlačok novín Denného Proroka.

***

Harry dorazil do Manoru bez ohlásenia. Neraňajkoval, nemal ani len kávu a vyzeral... Vlastne ani nevedel ako. Obliekol sa naponáhle. A podľa nespokojného, ba až zhrozeného pohľadu Dracovho majordóma by povedal, že vyzerá ako strašiak do maku. Rozhodol sa nevšímať si to.

„Kde je vojvoda?“ opýtal sa stroho.

„V jedálni, mylord,“ odvetil muž. „Mám vás ohlásiť?“

„Netreba,“ odvetil briskne a podal mu svoj plášť. Majordóm nad jeho spôsobmi iba prevrátil očami a zdržal sa akéhokoľvek komentára.

Keď Harry vpadol do jedálne, Draco sedel za veľkým jedálenským stolom celkom sám, ako obvykle a jeho pohľad sa upieral na dvojstránku novín. Tých istých, ktoré do Harryho šmaril len pred pár minútami krbom Severus.

Harry nasucho preglgol. Vojvoda bol bledý, výraz jeho tváre nemal ďaleko od úprimného zdesenia.

„Takže si to... čítal?“ opýtal sa bez toho, aby naňho pozrel. Zložil noviny a zadíval sa pred seba prázdnym pohľadom.

Harry sa konečne odlepil od prahu dverí a vošiel ďalej. Sadol si po jeho pravici a opatrne sa dotkol jeho ruky. Mal ju studenú ako ľad.

„Draco?“ oslovil ho Harry mäkko. „Neviem, čo sa to deje, ale... budem pokojnejší, keď...“ zahryzol si do pery. „Nechcel by si pár dní stráviť u mňa doma? Alebo môžeme ísť na vidiek. Vyber si, mne je to jedno. Pokojne sa prispôsobím.“ Navrhol spontánne. Jeho náhla ponuka vyvolala vojvodov záujem. Pozrel naňho, prstami mu stisol ruku a poddal sa tomu teplému dotyku.

„Nechcem zbabelo zdupkať,“ riekol ticho. „Hoci... musím priznať, že toto...“ kývol hlavou k novinám, „neviem, čo si o tom myslieť.“

„Nemyslíš si, že som o tom ja, či Severus...“ začal, ale Draco pokrútil hlavou.

Harry pocítil ako sa zachvel. Nemohol sa mu čudovať. „Verím vám. Viem, že... to s vami nič spoločné nemá.“

Harrymu viditeľne odľahlo. Pokúsil sa o úsmev. „Dobre, tak vidiek zatiaľ nie, ale...“ Nemienil sa vzdať svojej ponuky. V Dracovej prítomnosti vždy nadobúdal pocit, že ho... musí chrániť. Bol to veľmi povznášajúci pocit. Odlišný od všetkého, čo doteraz poznal. Napĺňal ho a jemu sa to takto páčilo.

Draco sa trpko uškrnul. „Myslím, že to nie je zlý nápad. Vlastne som u teba okrem pár... krátkych návštev... ešte nebol.“

Harry sa spokojne usmial. Odľahlo mu. Bol odhodlaný na čokoľvek. Hoci sa sem aj nasťahovať, len aby naňho dohliadol. Zdvihol voľnú ruku a pohladil ho po bledom líci. Draco sa do toho dotyku oprel s hlbokým povzdychom, potom natočil hlavu a vtisol mu do dlane bozk.

„Vyzeráš hrozne,“ povedal napokon Harrymu, ktorý sa pobavene uškrnul.

„To bude tým, že som ešte nemal kávu. A vlastne... som hladný ako vlk a preto, ak dovolíš...“ Harry sa obslúžil celkom dobre i sám. Draco ho sledoval, ako si nakladá na tanier azda zo všetkého, láduje do seba porcie jedla a zapíja to pariacou sa kávou. Bol rád, že on sa najedol prv, ako si prečítal noviny, pretože jeho žalúdok bol teraz stiahnutý na minimum. Napriek tomu, že si Harry dnes na výzore dal iba pramálo záležať, pripadal mu príťažlivejší ako kedykoľvek. Rukávy na bielej košeli mal vyhrnuté, vrchné gombíky rozopnuté, bol bez viazanky, ale aspoň mal vestu. Peknú a drahú zo strieborného saténu.

Sledoval ako za tými mäkkými a obdivuhodne nežnými, zmyselnými perami končia porcie jedla. Pamätal si, aké sú jeho ústa. Horúce, príjemné. Poznal každý ich kút, každé zákutie. Teraz už áno. Nevedel by na prstoch oboch rúk spočítať, koľkokrát na to myslel predtým. Stále to bolo preňho ako sen. Oni dvaja a spolu. Kedy sa vlastne stal ten zázrak? Neuvedomil si, že sa pri pohľade naňho usmieva, až kým Harry nezdvihol hlavu a v očiach mu zaiskrilo.

Chvíľu na seba iba tak hľadeli, kým Draco nezaznamenal, že Harryho dych sa odrazu zrýchlil. „Prosím, nepozeraj tak na mňa,“ požiadal ho zachrípnutým hlasom, na čo sa Draco zháčil.

„Ako na teba nemám pozerať?“ opýtal sa s úprimne nevinným výrazom v tvári.

„Presne tak, akoby som bol delikatesa, ktorú máš chuť ochutnať,“ odvetil Harry a pobavene mu myklo kútikmi úst.

Dracove líca nabrali nachový nádych. „Ja...“ zarazil sa a opätoval mu smelý pohľad. „Lenže práve na to som myslel,“ odvetil jednoducho a čakal, ako jeho priateľ zareaguje.

Povedzme, že skôr čakal menšiu slovnú prestrelku a nie to, že sa Harry vymrští zo stoličky ako panter a vrhne sa na jeho ústa. Lačne, požadovačne, nenásytne. Jedinej veci, ktorej bol potom Draco schopný bol hlboký ston a poddanie sa tomu bozku.

Harry mal chuť vytiahnuť Draca zo stoličky na nohy len preto, aby ho mohol následne oprieť o stôl a... Túžil po ňom. Chcel cítiť horúčosť jeho pevnej pokožky, silu jeho objatia, hrdelné stony, ktoré by mu spôsobovali iba jeho odvážne dotyky a láskanie...

Keď sa od neho odtiahol, obaja namáhavo dýchali a pery mali mierne opuchnuté. Harry sa oprel čelom o Dracove. „Toto...“ zachripel, „toto so mnou robí iba ten tvoj pohľad.“

Dracove pery sa zachveli a roztiahli sa do slabého úsmevu. Zvláštne. Mal nad ním takú moc? Zachvel sa a jeho ruka objala Harryho okolo krku. Prstami mu vošiel do mäkkých vlasov, kým obaja stále oddychovali. Veril mu. Vedel, že ten šarmantný gróf, ktorý sedel vedľa neho na stoličke a mal k nemu tak hriešne blízko, by mu neublížil. Práve to sa mu na tom páčilo. Nemusel sa obávať. Ničoho. Vedel, že Harry naňho nebude nezmyselne naliehať. Vedel, že mu dopraje čas, ktorý potreboval ako soľ.

„Dojedz,“ nabádal ho s úsmevom. „Poviem zatiaľ komorníkovi, aby mi zbalil veci...“

Harry sa ešte raz obtrel perami o jeho ústa a vrátil sa k raňajkám. Malinový džem, ktorým si natrel hrianku mu však nepripadal po tom bozku vôbec sladký. Bol akoby bez chuti, pretože v jeho ústach stále rezonovala chuť Dracových pier, škoricová hebkosť jeho jazyka. Ochráni ho. Nech sa deje čo chce a nech tie vraždy majú súvis s hocičím. Nedovolí, aby mu znova niekto ublížil! Nedovolí, aby mu skrivili čo i len vlások na hlave.

***

Ak si Harry myslel, že ten deň strávi iba s Dracom, prerátal sa. Len čo sa obaja dostavili do jeho bytu na Mayfair, dostal od Hermiony správu. Či už chcel alebo nie, musel za ňou. Draco si z toho však veľkú hlavu nerobil. Iba sa takmer škodoradostne uškrnul, zaprial mu príjemnú prechádzku a povedal, že ide skontrolovať obchod a vráti sa určite skôr ako on. Nemohol si odpustiť malé podpichnutie.

Harry podal ruku Hermione a tá vystúpila z koča. Na nohách mala vysoké čižmičky na šnurovanie. Bola oblečená v teplých šatách z tmavoružového zamatu ozdobené tmavohnedou lemovkou, ktoré skrývali niekoľko vrstiev spodníc. A celú ju halil teplý plášť s kapucňou a kožušinkou. Bola do chladného februárového dňa vyzbrojená lepšie ako sibírska líška. Harry sa však komentára zdržal. Nemienil ju podpichovať a potom počúvať prednášku o tom, že si vo svojom stave musí na seba dávať väčší pozor, pretože i slabá nádcha je v tomto období pre tehotnú ženu nepriateľom. Jedno jej však musel uznať, vyzerala rozkošne.

V Hyde Parku bolo napriek tejto dopoludňajšej hodine málo ľudí. Tí rozumnejší zrejme uprednostnili teplo domova.

„Prejdeme sa okolo voliér?“ opýtala sa a zvedavo si obzerala prázdne ohrady, či sa predsa len nejaké zvieratko neukáže. Okrem snežných sov a orla kráľovského boli zalezení vo svojich hniezdach i vtáci.

„O čom si so mnou chcela hovoriť, Hermiona?“ opýtal sa odrazu takmer až nedočkavo, ledva urobili pár krokov, čím ju prekvapil. Videl, ako sa začervenala a sklopila pohľad pod svoje nohy. „Deje sa niečo azda medzi tebou a Severusom?“

„Nie!“ odvetila okamžite a zahryzla si do spodnej pery. „Nie, ale je to... Týka sa to teba, Harry. Len neviem, ako mám začať.“

„Musím priznať, že teraz som naozaj veľmi zvedavý. Tak? Čo je to? Pýtaj sa, nech je to čokoľvek. Vieš, že sme si predsa vždy všetko hovorili.“

„A o to práve ide!“ vyhŕkla, chytiac sa jeho slov. „Vždy sme si všetko hovorili a ty si nepovažoval za potrebné zdôveriť sa mi s tým, že si sa zahľadel do vojvodu!“ obvinila ho a vrhla po ňom ublíženým pohľadom.

Harry pochopil a zrejme sa i trochu zahanbil, pretože mu sčerveneli líca. „Hermiona, ty vieš, že ja som nikdy nebol chválenkár.“

„Nie, ale predtým ti nevadilo, keď si mi hovoril o svojich citoch k lady Čcho.“

„Toto je niečo celkom iné,“ povedal mäkko.

„Iné? A v čom, Harry? Pretože ja v tom žiadny rozdiel nevidím.“

Harry uvažoval nad tým, kam mieri. A tiež nad tým, či sa jej dostalo do rúk raňajšie vydanie novín. Napriek tomu musel uznať, že so svojej zaťatosti, ba tvrdohlavosti nestratila na sile. „Zrejme ti uniká podstata, srdiečko. Vojvoda je muž a...“

„No a?“

„Hermiona, prosím, nie tak nahlas,“ požiadal ju stíšeným hlasom, keď sa za nimi otočila nejaká ženská dvojica, ktorá prechádzala okolo a premerala si ich spýtavým pohľadom.

„Hanbíš sa za svoje city k vojvodovi?“ hádala a bola si neistejšia ako predtým.

Harry však pokrútil hlavou. „Nie. Len beriem ohľad na vojvodu. Nemal to ľahké a nechcem ho zbytočne vystrašiť nejakým chybným krokom. Napokon, ani ja nemám žiadne skúsenosti s láskou... k mužom. Je to pre nás oboch nové. A keďže som netušil ako sa k tomu postavíš, nechcel som ti hovoriť nič prv ako by náš vzťah dostatočne nezosilnel.“

Hermiona si vydýchla. Evidentne sa jej uľavilo. Takže Harry bral na vojvodu ohľad. Mohlo jej to napadnúť. Vždy bol taký. Nikdy nehľadel na vlastné dobro, ale staral sa predovšetkým o iných.

„Ako si vlastne vedela, že sme... spolu?“

Hermiona sa potmehútsky usmiala. „Mám predsa oči, Harry. A okrem toho, viem čítať medzi riadkami.“

Uškrnul sa. „Och. To mi teda odľahlo. Už som si myslel, že sme takí nápadní.“

„Pokiaľ ide o vás, skrývate to dobre. Veľmi dobre, pretože ani Severus si nič nevšimol. Pravda, kým som ho na to neupozornila.“

„Takže... Severus, hej?“ Harry sťažka preglgol. „A... čo povedal?“ Veľmi dúfal, že mu nepríde vlastnoručne urvať hlavu, pretože sa zaplietol s Dracom. Myslel si, že ten ranný incident... Až teraz mu došlo, prečo Severus kontaktoval jeho miesto toho, aby šiel za svojím krstným synom sám. Už vedel, že spolu majú vzťah. Preto zrejme považoval za múdrejšie, ak pôjde za Dracom on. Napokon, Draco ani pred krstným otcom netajil, že grófovi plne dôveruje.

Tok jeho myšlienok prerušila Hermiona odpoveď: „Že sa do toho nemám starať a je to výlučne vaša vec.“

Harry sa uvoľnene rozosmial. „Dobre, vždy som vedel, že je to múdry muž, ale prekvapil ma.“

Hermiona sa naňho pozrela a stisla mu ruku. „To je. A je ešte omnoho viac. I on sa však bojí o Draca. A hoci to nepovedal, viem, že ti v tomto dôveruje. Obaja sme sa báli o Draca. To čo prežil, by nezvládol hocikto. Jeho život visel na vlásku.“

Harry zamyslene prikývol. Spomenul si na rozprávanie Draca i Severusa, na to, ako zbavoval Draca tej otrasnej spomienky. A zalial ho príjemný, povznášajúci pocit. Pocit tepla a spokojnosti. Vedomie, že len teraz je všetko tak, ako má byť. Vedomie, že Draco je jeho budúcnosťou. Jeho svetom a svetlom. Ale na druhej strane tu bol ten zabitý a zohavený chlapec. Ten brutálny čin ním otriasol do morku kostí a mohol si len predstavovať, ako to zapôsobilo na Draca, ktorý to všetko... prežil. Iste, v tom prípade bolo pár odlišností, ale i tak v tom bola priveľká zhoda. Harrymu podvedomie našepkávalo, že tu niečo nie je v poriadku. Uvažoval nad tým, či by nebolo rozumné získať pár odpovedí, ale aurorom by zrejme prišlo podozrivé, keby sa z ničoho nič začal vypytovať na najnovší prípad. Napokon sa s tým rozhodol počkať. Stále tu bola možnosť, že sa jednalo o náhodu.

***

Draco neznášal všetky tie plesové udalosti. Ale na nejakých sa z času na čas ukázať musel. Mal šťastie, že mu spoločnosť tak ochotne robil gróf. Upodozrieval ho však, že to robí len preto, aby v jednotlivých sídlach vyhľadával tmavé, opustené zákutia a mohol ho do nich zatiahnuť. I teraz vyšli s opustenej, tmavej miestnosti, pričom sa tvárili tak, akoby sa nič nebolo stalo. Obaja mierne zadýchaný a mierne červenolíci.

„Ako vyzerám?“ opýtal sa šeptom Draco, keď si upravoval kravatu.

Harry naňho vrhol viac ako vrelý pohľad a zazubil sa. „Dokonale ako vždy.“

Dracom prešla nová vlna vzrušenia, ktorá mu po tele rozoslala priam elektrický výboj a knockautovala jeho nervový systém. V momente mal chuť zatiahnuť ho späť a robiť s ním všetko to, čo sa doteraz neodvážil.

Na chvíľu sa vrátili do tanečnej siene. Kým si Draco vzal z podnosu obsluhujúceho lokaja šampanské, Harry šiel požiadať o tanec Hermionu. Draco sa síce venoval rozhovoru s lordom Zabinim, ale väčšinu času z neho nespúšťal oči. Tanečný krok grófa Pottera bol fascinujúci. Zdalo sa, že lady Snapovú drží celkom ľahko a pritom pevne. Zhováral sa s ňou, smial a viedol ju do kruhu po tanečnej sále v rytme valčíka. Draco jej takmer závidel. Rozlúčil sa s lordom Zabinim a jeho manželkou, kývol na pozdrav ich synovi, ktorý sa bavil opodiaľ s priateľmi a presunul sa k terase. Potreboval sa nadýchať trocha čerstvého vzduchu. Nevyšiel však von. Dnes nebolo práve príhodné počasie. Vonku zúrila snehová metelica. Počasiu zrejme neprekážalo, že je takmer začiatok marca a ani to, že hostiteľka si dala na výzdobe svojej záhrady záležať. Teraz jej to bolo všetko na nič.

„Neodpísal si mi,“ ozvalo sa odrazu vedľa neho a Draco zmeravel. Otočil sa, aby sa stretol s upreným pohľadom lorda Baddocka.

„Myslím, že som sa naposledy vyjadril dosť jasne, Baddock,“ odvetil prísnym, ostrým hlasom, v ktorom sa miešalo opovrhnutie so zlosťou.

Baddock sa pousmial. Možno to mal byť úsmev zvodcu, ale Dracovi prišiel ako úsmev obyčajného predátora. Lovcu, ktorý číha na svoju korisť.

„Takže ty... a lord Potter?“ odfrkol si posmešne, stále si dávajúc pozor, aby ich rozhovor nezačul nik iný.

Draco odvrátil pohľad, ale Baddocka to neodradilo. Pristúpil bližšie a nahol sa k nemu. „Nikdy ti nedá to, čo by som ti mohol dať ja!“ zachripel mu do ucha a Draco ustrnul, keď sa ten drzý chrapúň osmelil na verejnosti natoľko, že sa svojím lonom obtrel o jeho bok, keď okolo neho prechádzal. Keď ucítil jeho erekciu schovanú za vrstvami látky, priam skamenel. Mal chuť vytiahnuť naňho prútik a prekliať ho aspoň na desať spôsobov, len aby mu ten idiot dal konečne pokoj. „Popremýšľaj nad tým,“ stihol mu ešte pošepkať, keď sa vrátil späť k svojej snúbenici.

Keď v nasledujúcom momente vyhľadal Harryho na parkete, ich pohľady sa spojili. Draco sa pousmial, aby ho uistil, že sa nič vážne nestalo, hoci mal žalúdok stále stiahnutý a nervy napäté na prasknutie. Keď potom Harry odviedol Hermionu k Severusovi a vrátil sa k nemu, Draco si v podstate vydýchol. Mal chuť oprieť si hlavu o jeho hruď a požiadať ho, aby ho aspoň na chvíľu zovrel v náručí. V tanečnej sále však na také gesto bolo priveľa ľudí.

„Ten chlap je nehorázne neodbytný,“ poznamenal Harry a vyslal smerom k Baddockovi vražedný pohľad.

„Je to v prvom rade nadutý pajác, ktorý si o sebe myslí priveľa,“ doplnil ho Draco s riadnou dávkou opovrhnutia.

„Pôjdeme? Severus s Hermionou už odchádzajú. Alebo chceš ešte ostať?“

Draco sa pousmial. „Nie. Rád sa odtiaľto konečne vyparím.“

Harry sa usmial a spolu s Dracom sa pridali k markízovi a markíze, ktorí sa práve lúčili s hostiteľkou a jej manželom, pričom Hermiona ospevovala slovami chváli nielen jej cit pre výzdobu, ale aj fantáziu kvetinárov a umenie kuchárov.

***

Harry rozlepil oči na to, že cítil na tvári jemné dotyky prstov.

„Prepáč,“ ospravedlňoval sa Draco šeptom, „nechcel som ťa zobudiť.“

Harry sa usmial. „Nezobudil si ma.“ Jeho zelené oči sa upreli do tej krásnej bledej tváre a vpili do priezračných sivých jazierok.

„Rád sa ťa dotýkam,“ zašepkal Draco ako svoje ospravedlnenie. „Zakaždým sa ubezpečujem, že sa mi to nesníva.“

Harry si spokojne povzdychol a pritúlil sa k nemu. Veľmi pekný začiatok spoločného dňa, pomyslel si a vychutnával si pocit, keď sa mu Draco prehŕňal vo vlasoch a ískal mu.