6. kapitola

Záchranca

Ron sedel vo svojej pracovni. Akurát dočítal list od svojho brata, keď sa na dvere jeho bytu ozvalo zaklopanie. Začul rýchle kroky jediného sluhu, ktorého mal a znova kroky, ktoré sa neomylne blížili k dverám jeho pracovne. Pozrel na hodiny. Pol dvanástej. Kto to môže byť? Pomyslel si.

„Pane, máte návštevu,“ oznámil mu sluha, ale neprezradil o koho sa jedná. Ron ho preto požiadal, aby hosťa uviedol.

O malú chvíľu do sporo osvetlenej miestnosti vstúpila žena zahalená od hlavy po päty v cestovnom plášti. Zdalo sa mu to, alebo sa naozaj chvela?

Ron vstal zo svojho kresla, ako etiketa kázala a hľadel na svoju záhadnú návštevu. Nespoznal ju. Tvár jej zakrývala tmavá kapucňa plášťa.

„Kto ste a čo vás sem privádza?“ opýtal sa, no skôr ako mu nečakaný hosť stihol odpovedať, podlomili sa jej nohy a ona sa zviezla na podlahu...

***

Nestihol k nej podísť včas. Hneď to však napravil a opatrne pod jej útle telo vsunul obe ruky. Pravú pod chrbát, ľavú pod kolená a preniesol ju na pohovku. Podložil jej hlavu ozdobným zamatovým vankúšikom a stiahol z nej kapucňu, ktorá ukrývala tvár neznámej návštevníčky vo svojom ochrannom tieni. Prstami opatrne zachytil okraje kapucne a... Modré oči mu div nevystúpili za jamôk. Výraz tváre mu stvrdol. Ale len dovtedy, kým si nevšimol rozhryzené pery a modrinu, ktorá jej vystúpila na líci. Odtlačok ruky... hrubej ruky a tučných prstov. Nehodlal sa tým však zaoberať a spytovať si svedomie, či za to môže on alebo nie. Zamieril k skrini a vytiahol zo svojej zásoby elixírov a mastí jeden malý flakónik s vonnou soľou. Pridržal jej ho pod nosom a díval sa, ako sa mladá žena postupne preberá z mrákot.

Keď sa jej zatrepotali viečka ako motýlie krídla a ona nad sebou zbadala jeho prísnu tvár, pohla sa a v tej istej chvíli zastonala. Barón sa postavil z kraja pohovky, kde sedel a díval sa, ako sa opatrne zviecha a sadá si.

„Môžem vedieť, čo vás sem privádza, lady  Parkinsonová?“ opýtal sa s nie jemu podobným chladným tónom.

Pansy sa pri zvuku toho mrazivého hlasu striasla. Do očí jej vystúpili slzy, ale bola odhodlaná. Nielen kvôli sebe. Celé telo mala doráňané, ale nedbala na to. Vedela, že sama si môže za to, že sa na ňu hnevá a možno... možno i nenávidí. Ale nemala iné východisko. Nemala za kým iným ísť.

„Prosím, vypočujte ma,“ riekla tichučko. Barón nad ňou stál so zaťatými rukami. Odvážila sa pozrieť mu do tváre. Tak veľmi v nej chcela nájsť pochopenie, súcit... „Prosím...“ vyjachtala.

„Myslím, že vám váš ctený otec stihol oznámiť, že naše zasnúbenie som zrušil. Alebo sa tak nestalo?“

Pansy potlačila vzlyk. Vraj nestalo? Práveže sa to stalo! A dal jej celkom jasne najavo svoju nevôľu. Bol pekelne rozčúlený. Opakoval jej to medzi jednotlivými výchovnými metódami, ktoré na nej uplatňoval. Kliatby a fyzické násilie, to bolo jeho skutočné ja. Lord Parkinson bol pokrivenou karikatúrou človeka. Pre ňu... bol netvorom, nie otcom, nie rodičom.

„Prosím,“ šepla znova, zatínajúc prsty do kraja jeho pohovky.

„Žiadam vás, aby ste opustila môj byt skôr, ako stihne vzniknúť nový škandál. Nemienim sa stať znova obeťou a padnúť vám do pasce,“ riekol dôrazne.

Pansy privrela oči a zviezla sa pred ním na kolená. Kľačala pri jeho nohách, z očí sa jej kotúľali slzy. „Prosím,“ šepla s rozochvenými perami.

Ron na ňu prekvapene civel. Videl jej slzy, videl jej rozpoloženie. Keby nebol mal tú tlčúcu vec vo svojej hrudi, ktorej sa všeobecne hovorilo srdce, asi by ju vyhodil pred prah svojho bytu. Lenže takto? Takto si len bezmocne vošiel prstami do vlasov a hneď na to zavrčal. Neznášal ženské slzy! Práve preto, čo s ním robili...

„Vstaňte, do kotla!“ zahučal a napriek tomu, že jeho hlas znel zlostne, dotyk bol naproti tomu jemný, keď ju chytil za ruky a vytiahol mladú ženu na nohy.

Jej blankytne modré oči naňho hľadeli s nádejou. V duchu zaklial a pokynul jej, aby sa posadila.

„Vypočujete ma teda?“ opýtala sa s nádejou v strhanej tvári.

Ron neochotne prikývol a ona si rýchlo zotierala slzy, ktoré jej neprestávali tiecť. Aspoň vzlyky ustali.

„Prečo ste sem teda prišla v takú neskorú nočnú hodinu?“ zaujímal sa znova.

„Chcem vám navrhnúť obchod,“ riekla ostýchavo, ale o to odhodlanejšie.

Ronovo obočie vyletelo nahor. „Obchod?“ Nedalo sa povedať, že by bol prekvapený, pretože ho prekvapila už jej návšteva a... to všetko, ale obchod?

Lady Parkinsonová prikývla. „Vezmite si ma a ja vám prisahám, že tým len získate, mylord,“ navrhla mu svoju ponuku.

Ron na ňu pozrel akoby jej narástla druhá hlava. „Vy ste mi nerozumeli? Vravel som, že som...“

„Viem, viem,“ prerušila ho chvatne a znova si otrela slzy. „Prosím vás, aby ste to prehodnotil, mylord. Ak si ma vezmete, získate so mnou nemalé veno. Všetko bude len vaše. A ja prisahám, že vám budem poslušnou manželkou. Ak budete chcieť, pokojne ma môžete poslať niekam na vidiek, ale... prosím, ožente sa so mnou.“

Ron  tam stál ako kôl v plote. Iba na ňu zamračene civel. Civel a skúšal si v hlave urovnať, čo mu povedala, ponúkla. Napokon prešiel k najbližšiemu kreslu a sadol si. „Takže... vy chcete, aby som si vás napriek všetkému vzal za manželku. A ponúkate mi svoje veno ako protihodnotu?“

Prikývla so sklonenou hlavou. Ron nebol hlúpy, aby nepochopil, že tu niečo nesedí. „A čakáte, že vám na to sadnem ako mucha na med?“

Pansy zvierala ruky prepletené v lone tak kŕčovito, až ju boleli prsty. Tušila, že mu to stačiť nebude. Mala mu teda povedať viac? Mala mu povedať všetko, riskovať svoje poníženie a stratu i toho zvyšku sebaúcty, ktorý v nej ešte ostal?

„Viete ako ste sa dostal do tej pasce? Pretože priznávam, bola to z mojej strany pasca,“ vyslovila, čím si znova získala jeho plnú pozornosť. A vyslúžila si i temný pohľad. Nevnímala ho, ale cítila ako ju ním doslova prepaľuje. „Vybrala som si práve vás. Z celého množstva tých nafúkaných pánov, ktorých mi rodičia predhadzovali ako dobrú partiu, pretože som verila, že máte srdce.“

Ron si iba odfrkol. „No, zrejme ho mám. Ale nevyšlo vám to,“ upozornil ju rezervovane.

Pansy prikývla. Netvárila sa práve nadšene, ale čo mala robiť? Ocitla sa v pekle a hľadala únikovú cestu von. Vstala z kresla a podišla k oknu s výhľadom do záhrady.

„Nie. Žiaľ, nevyšlo. Naozaj som vám taká... odporná? Prečo si ma nechcete vziať?“ opýtala sa stíšeným hlasom.

Ron hľadel na jej chrbát a premýšľal. Pravdaže nebola odporná. Ako žena bola... krásna. Vlasy čierne ako noc, oči žiariace ako dva zafíry, pery červené ako lupene ruže. Bola štíhla, mala spôsoby a vyžarovala... Teraz si uvedomil, že na jej perách nikdy, nikdy za celý čas nevidel ani len náznak úsmevu. To, čo z nej vyžarovalo bol smútok. Bolesť, ktorá uviazla hlboko v jej duši. To bolo to, čo ho na nej zakaždým upútalo.

„Myslím, že to viete, mylady. Vaša povesť... Okrem toho, už viem, že máte nemanželskú dcéru,“ odvetil a čudoval sa, ako to z jeho úst vyznelo. Vôbec nie ako obvinenie. Tón jeho hlasu prezrádzal skôr súcit.

„Vždy veríte klebetám?“ otočila sa k nemu a prebodla ho tým najnešťastnejším pohľadom, aký kedy u koho videl. Nemala ďaleko od nového prívalu sĺz. Videl to v jej tvári.

Neodpovedal. Najprv sa len premeriavali pohľadmi. Akoby skúšali, kto z nich prvý uhne pohľadom. Napokon to bol predsa len on. „Väčšinou sa zakladajú na pravde.“

Prikývla. Zvesila plecia. Vyzerala ako anjel, ktorý omylom padol z neba a potreboval zachrániť. Prečo si však vybrala jeho? Prečo trvala na tom, aby si ju vzal akurát on? Mal zachrániť niečo, čo sa už zachrániť nedalo? A prečo tak nutne trvala na sobáši?

„Obmäkčím vás, ak vás požiadam o záchranu seba a svojej dcéry?“ skúsila naposledy a pozrela mu priamo do očí.

Opäť pritiahla na seba jeho pohľad. „Pred kým?“

Lady Pansy si jemne oblízla doráňané pery. V ústach mala sucho. „Otec je rozhodnutý dať moju dcéru do sirotinca a mňa...“ striasla sa pri tej predstave. „Je ochotný predať ma... lordovi... Mcnairovi. Zložil... zložil s ním pred rokmi neporušiteľnú prísahu. Ak sa do devätnásteho roku života nevydám... budem... budem mu musieť byť... po vôli... Kým sa mu nezunujem a on...“ nevládala dokončiť. V ústach cítila z tých slov horkú pachuť. Znova pred sebou videla otcovu brunátnu tvár a tvrdé slová, ktorými jej oznamoval, ako bude zanedlho vyzerať jej život. Bola mladá a ničím sa neprevinila. No i tak pykala a trpela viac za svoj mladý život ako hociktorá duša v očistci.

Ron sa zamyslel. Nebolo by to takto lepšie? Je to predsa otec jej dcéry a jej bývalý milenec, či nie? Lenže potom zbadal, ako sa chveje a drobné ruky zatína v päsť.

Vstal z kresla a prechádzal sa bezradne hore a dolu popred horiaci kozub. Čo mal robiť? Harry podnikol opatrenia k tomu, aby ho z tohto zväzku vyvliekol. On prestal piť, aby sa do podobnej brindy už nikdy nedostal a teraz tá „brinda“ prišla za ním. Bolo to nemysliteľné. Naozaj mohlo byť všetko lož, čo sa o tej žene popretriasalo? Znova ju začul šepnúť prosím a uvažoval, koľko vypätia síl ju stálo len za ním prísť. Kľakla si pred neho na kolená a doslova žobronila. Ponúkla mu svoje veno výmenou za jeho slobodu. Sľúbila mu vernosť a možnosť vysťahovať ju niekde na vidiek, do zabudnutia. Ponúkala mu takzvanú slobodu a nechcela za to celkom nič.

Potom to v jej tvári videl. Ten moment, kedy to vzdala. Pozrela naňho zlomená a na moment privrela oči, v ktorých pohaslo to mihotavé svetielko nádeje. Znova si nasadila na hlavu kapucňu, obzvlášť pomalými pohybmi, akoby mala bolesti a vykročila k dverám jeho pracovne. Keď okolo neho prechádzala, chytil ju za ruku.

„Tak dobre,“ riekol s konečnou platnosťou. „Ale mám podmienky.“

Pozrela naňho akoby nemohla uveriť vlastným očiam. Len tam stála a civela naňho. Keď prikývla, prosto ho iba spontánne objala a vyronila zopár slzičiek šťastia. V tej chvíli by mu prikývla na čokoľvek.

Ešte v tú noc obaja vyrazili preč.

***

Draco sa zobudil ako prvý, keď ho slabé lúče februárového slnka pošteklili na tvári. Skusmo otvoril najprv jedno, potom druhé oko. Uvedomil si, že je ešte skoré ráno. Za oknom svojej spálne počul hašterivé vrabčie švitorenie. Nič z toho ho však nezaujalo natoľko, aby tým podnetom venoval viac ako jedinú myšlienku.

Teplo. To bolo presne to, čo ho obklopovalo, zahŕňalo a pohlcovalo. Teplo, ktoré upokojovalo. Teplo, ktoré chránilo a hrialo. Teplo iného ľudského tela. Závan horúceho dychu, ktorý ho šteklil vzadu na krku, tlkot srdca, ktorý cítil a mocné ruky omotané okolo jeho hrudníka.

Nebol to teda iba sen, pomyslel si. Dnešnú noc skutočne strávil s iným mužom. S mužom, po ktorom túžil snáď odjakživa. No dobre, tak nie odjakživa, ale jemu sa to tak zdalo.

Stále nemohol uveriť tomu, že sa to všetko deje. Že je pri ňom. Že je s ním a je s ním dokonca rád. Kto iný by to mohol povedať? Koho iného by si bol schopný tak veľmi pripustiť k telu? A to doslova, pretože tmavovlasý gróf bol k nemu pevne pritúlený a obopínal ho všetkými svojimi končatinami ako popínavý brečtan. A jemu sa to páčilo. Mal dojem, akoby v jeho hrudi vyklíčilo semienko, ktoré sa pomerne za krátku dobu rozrástlo do mohutného, košatého stromu. Zo stromu vyrašili listy a začínali sa na ňom rodiť plody. Zatiaľ malé zárodky, no i tie sľubovali nádej. To bolo to, čo potreboval. Iba nádej ho držala za celé tie roky a dlhé dni pri živote. Nádej, že raz... že možno raz budú jeho city opätované.

Pravdaže, i on mal svoje city, hoci bol Malfoy a o tých kolovali legendy ako o hrdých a bezohľadných, pyšných a krutých pánoch. Koľko krát si v duchu spytoval svedomie a hádal sa sám so sebou, či je skutočným Malfoyom? A koľko krát si ním prial nebyť? Na pár sekúnd privrel viečka, zaprisahávajúc sa, že nebude myslieť na nič ohavné zo svojej minulosti. Hlavne nie na otca a už vôbec nie na lorda Baddocka a ten prekliaty bozk.

Pretočil sa v Harryho náručí. Celkom pomaly a opatrne, aby ho nezobudil. Ich tváre sa ocitli vedľa seba na bielom vankúši. Plavá hlava, proti tmavej. Sivé oči pohládzajúce pokojnú, uvoľnenú tvár. Harryho ruka, ktorá predtým obopínala Dracov hrudník uvoľnene skĺzla k jeho pásu. Draco sa usmial. Prvý raz v celom svojom živote mal pocit, že je skutočne šťastný. Akoby mu v hrudi vybuchla hviezda a prežiarila celé jeho skrehnuté telo. Bola to láska? Bol to práve tento cit, ktorý mu vyvieral z hrude a rozlieval sa žilami do celého tela? Nevedel to posúdiť. Nikdy nikoho nemiloval. Teda – okrem svojej matky. Tú miloval. Bola jediným človekom, ktorý mu prejavoval nehu a materinskú oddanosť a lásku. Fúkala mu boliestky, keď to nevidel otec, tíšila jeho plač, keď ho otec vyhrešil, či potrestal. Bola jeho jediným spriazneným človekom. No iste, mal i krstného otca. I toho mal rád. Bol to človek, ktorý mu pomohol vtedy, keď to najviac potreboval. Na nič sa nepýtal a prichýlil ho pod svojou strechou. Hoci bol citovo neprístupný. Lenže to si iba Draco o ňom myslel. Mýlil sa. Teraz to už vedel. Videl tie jeho pohľady, ktorými sprevádzal svoju manželku, videl nehu s akou sa k nej správal, láska vyžarovala z celého jeho bytia. Čo vyžarovalo z neho? Čo vyžarovalo z vojvodu Draca Malfoya? A čo na ňom vlastne Harry videl, keď spravil takú radikálnu zmenu vo svojom živote?

Povzdychol si a nadvihol ruku, aby odhrnul Harrymu z čela prameň tmavých vlasov. Neboli také jemné ako tie jeho a zrejme preto mu tak neposlušne odstávali. Stále nemohol uveriť tomu, že sa toto všetko deje.

Harry sa odrazu pohol, zívol, natiahol sa a zaklipkal očami. Keď sa im stretli pohľady a jeho zelené oči sa vpili do ostýchavých šedých, usmial sa.

„Dobré ráno,“ šepol Draco s rumencom v tvári. „Nechcel som ťa zobudiť.“

Harry sa naňho iba zamyslene a s úsmevom chvíľu díval. Potom pokrútil hlavou. „Nezobudil si ma,“ odvetil. Stále nespúšťal pohľad z jeho tváre a Draco si uvedomoval potupnú skutočnosť, že je čím ďalej tým viac červenší.

„Vyspal si sa?“ opýtal sa Harry.

Draco prikývol. „Myslím, že prvý raz... po dlhej dobe,“ priznal.

„Teda moja prítomnosť splnila svoj účel,“ poznamenal spokojne. „Chceš už vstať?“

„Vadilo by ti, keby sme ešte chvíľu ostali takto?“ opýtal sa Draco a Harry si ho pritiahol do náručia.

„Nie,“ pošepol mu do ucha. „Vlastne som v to dúfal.“

Draco si zložil hlavu na jeho hruď a Harryho ho znova objal a zahrnul upokojujúcimi dotykmi, keď ho láskal po ramenách, pleciach, chrbte. Nedovolil si žiadne opovážlivé dotyky, ktoré by ho mohli vyľakať alebo rozrušiť v tejto dôvernej chvíľke. Harry vedel, že ak majú vo vzťahu postúpiť, bude musieť byť veľmi trpezlivý. Horšie už bolo ovládať vlastné telo. Včera v noci sa mierne vzrušil, keď sa ich telá, zahalené len v nočných košeliach dotkli a modlil sa, aby na to Draco neprišiel. Bál sa, aby nespanikáril. Keď mu však vsunul nohu medzi stehná, hľadajúc si v jeho posteli a objatí vhodnejšiu polohu, sám mal dojem, že ho to nenechalo chladným.

„Vieš... stále nemôžem uveriť tomu, že... že sa toto deje,“ zamrmlal Draco nahlas to, na čo už predtým myslel, pritisnutý lícom k jeho hrudi, rukou sa pohrávajúc s prstami Harryho pravej ruky.

„A to je dobré alebo zlé?“ opýtal sa opatrne Harry, nevediac, čo presne mal na mysli. Ich vzťah alebo túto situáciu a to, že je v jeho posteli.

„Je to ako sen,“ vydýchol Draco a bol rád, že mu nevidí do tváre, pretože znova raz zrumenel. „Veď len ešte nedávno si bol očarený lady...“

Harry mu naslepo priložil prsty na pery, aby mu zabránil dopovedať. Draco preto zdvihol hlavu a spýtavo naňho pozrel. „Teraz som pochopil, že som celé tie roky žil v klamstve. Snažil som sa oklamať vlastné telo. Bol som hlúpy. Až pri tebe som si uvedomil, že som so ženami nenachádzal také potešenie ako som ho našiel pri tebe. A to sme sa ani nemilovali. Draco... ja... viem, že práve toto je správne. Tak to má byť. Ty a ja. Spolu.“

Vojvodove pery sa zachveli a roztiahli v slabom úsmeve prv, kým sa k nemu nahol a ich pery sa spojili v bozku.

„Nikdy mi... na nikom nezáležalo tak, ako mi záleží na tebe,“ snažil sa Harry povedať medzi bozkami. „Ani na jednej z nich... ani na jednej jedinej.“ Draco bozk zintenzívnil. Harry ho nechal viesť a on to využil. Za krátku dobu sa naučil tomuto slastnému umeniu a vycibril sa v ňom tak, že bol na seba doslova hrdý. Tešilo ho, keď počul Harryho stony a slastné vrčanie derúce sa z jeho hrdla. Pomaly ho ochutnával a stal sa v tom labužníkom. Nikto nechutil tak výborne ako Harry. Určite nikto. Jazykom láskal jeho ústa, dotkol sa i ich kútikov, brúsil po zuboch, láskal a provokoval jeho jazyk. Vťahoval ho do hlbín svojich úst a znova ho prepúšťal späť. Hryzkal jeho pery, sal ich a vťahoval do úst.

„Pane Bože!“ zastonal Harry s jasnými obavami črtajúcimi sa v hlase.

„Ublížil som ti?“ opýtal sa Draco a splašene sa od neho odtiahol.

Harry však pokrútil hlavou a pritiahol si perinu na svoje prebudené lono. „Nie... ja len... To je... Nič sa nedeje, vážne,“ drmolil v snahe upokojiť ho.

Dracove oči zablúdili neomylne k jeho zakrytému lonu. Nedalo sa povedať, že by bol spanikáril, pretože inak by bol vyskočil z postele ako uštipnutý hadom, ale... Prekvapilo ho to. Netušil, že môže už bozkami vyvolať u svojho priateľa takúto odozvu.

Pozrel späť do jeho tváre. Harry zatínal sánku, oči tuho prižmúrené a líca s miernym nádychom rumenca.

„Prepáč.“ Čo iné mu mal povedať? Absolútne nevedel, čo si počať. Toto sa mu ešte nestalo. Och, moment, ak nepočítal včerajšiu noc. No áno, to sa znova raz vzrušil. Ale to bolo prirodzené, či nie?

„Nič sa nedeje, len... potrebujem... chvíľku,“ súkal zo seba namáhavo Harry a chvatne opúšťal jeho posteľ. Draco ho sledoval očami. Pod látkou nočnej košele sa mihala v ranných lúčoch slnka jeho silueta. Videl mocný chrbát, okrúhle obliny zadku a... zadržal dych a mierne vytreštil oči. Za Harrym sa zatvorili dvere kúpeľne a Draco ani sám nevedel prečo, ale prešiel k nim po špičkách a priložil ucho k dverám. Mal šťastie. Harry miestnosť neočaroval a k nemu doliehali slastné zvuky jeho prerývaného stonania. Na čelo mu vystúpili drobné kropaje potu. Nevedel, či je to preto, lebo sa správa absolútne nepatrične alebo preto, lebo zistil, že ho to vzrušilo. S čelom pritisnutý k dverám a rukami opretými o ne hľadel na predok svojej odstávajúcej nočnej košele. Nemohol povedať, že by to už nespravil, ale... takto? Nemohol si pomôcť. Opatrne nadvihol lem košele a strčiac si pod ňu ruku, prstami obopol vlastný navretý úd. A potom sa stačilo započúvať do zvukov prichádzajúcich v hojnej dávke spoza zatvorených dverí a... urobil sa presne v tej chvíli, keď začul tiché a hrdelné: „Draco.“

Harry sa o tom nedozvedel. Keď bol konečne schopný vyjsť z kúpeľne, znova mu na perách sedel bezstarostný úsmev a Draco zmizol od dverí prv, ako ho mohol prichytiť. Miesto toho teraz stál pred otvorenou skriňou a vyťahoval z nej jednotlivé kusy oblečenia, tváriac sa akoby sa nič nebolo stalo. Po krátkom dohadovaní sa rozhodli ísť do mesta, pozrieť ako sa darí ich podniku a potom si chceli vyraziť do klubu. Mali stráviť celkom nevšedný deň. Lenže od tej rannej príhody to pre Draca nevšedný deň rozhodne už nebol.

***

Auror Dean Thomas pochodoval v pracovni svojho šéfa s namosúreným výrazom v tvári. Ten sa naňho chvíľu iba pobavene díval.

„Nie je kompetentná!“ vyštekol znova a vôbec ho nezaujímalo, že sa zhovára so svojím šéfom skôr ako s rovnocenným kolegom.

„Dean, ešte sa len učí,“ upozornil ho starší muž. „Keď ste sem prišiel, bol ste rovnaký. Rovnako zapálený, rovnako horlivý. Podotýkam, že prchký ste doteraz. V tom má nad vami to dievča navrch. Najprv uvažuje, potom hovorí.“

Dean by bol očervenel, keby to tmavá farba jeho pleti dovolila. Ale napriek tomu sa zahanbil za svoje správanie. Zastal a zabodol pohľad do zeme. „Nebudem ju učiť. Nemôžem.“

„Dean, ja som vám nežiadal o povolenie. Prikázal som vám to. Ste môj zástupca, ste jediný, kto okrem mňa dokonale ovláda útočné kliatby. Lady Weasleyová je skvelá čarodejnica, ale vyniká v obranných. Potrebuje sa zdokonaliť i v tomto.“

„Prečo to nedáte na starosť Susan. Tie dve si rozumejú perfektne,“ navrhol. „Nehádali by sa.“

„Tým chcete naznačiť, že vy sa s ňou budete?“

Dean prevrátil očami. „Ja... Jednoducho...“ Zaťal sánku a prestúpil na mieste.

„Dal som ju zavolať, aby som jej to mohol oznámiť. Vaše nie nebudem brať do úvahy. Ako som povedal, je to rozkaz.“

Mallown si bol istý, že jeho zástupca prehltol šťavnatú nadávku, ale nahlas ani necekol. Keď sa na dvere jeho pracovne ozvalo zaklopanie a po vyzvaní vstúpila spomínaná mladá dáma, všimol si, že prítomnosť jeho zástupcu proste ignorovala. Bola to škoda. Mal dojem, že práve z nich by bol perfektne zohratý aurorský pár. On ovládal útočné, ona obranné kúzla. Ona bola skvelá v stopovaní, on v hľadaní dôkazov. No, bolo by toho veľa, čo ešte mohol menovať, ale vyrušila ho v jeho myšlienkovom pochode.

„Absolvujete s aurorom Deanom hodiny útočných kúziel,“ informoval ju spokojne.

Lady Ginnevra spýtavo nadvihla obočie. Zrejme takýto vývin situácie nečakala ani ona a zrejme ani ona z neho nebola nadšená. Na rozdiel od Deana však neprotestovala, iba poznamenala, že si myslela, že na to dostane kompetentného a skúseného kolegu. Filius zakryl svoj úškrn, ktorý sa mu dral na pery, keď počul, ako jeho zástupca zaškrípal zubami.

Mladú ženu jeho gesto nerozhodilo. Naozaj ho ignorovala. No, pomyslel si, to bude ešte zaujímavé.

„Môžete obaja ísť. Dúfam, že začnete s hodinami už dnes,“ prepustil ich a i on sám vstal. Len čo opustili jeho kanceláriu, hodil do kozuba za hrsť prachu a premiestnil sa do pitevne.

„Isaac?“ zavolal na svojho priateľa, keďže ho nikde nevidel.

„Som v kancelárii,“ dostalo sa mu v odpovedi.

Filius prešiel cez pitevňu na chodbu a prešiel k dverám susediacim s dverami označenými „márnica.“

„Tomuto hovoríš kancelária?“ opýtal sa, doberajúc si starého známeho.

Isaac sa iba dobrácky pousmial. „Je väčšia ako tá tvoja kuča, tak nemachruj.“

Filius si sadol na stoličku, ktorú si vyčaroval. Všimol si, že jeho priateľ sa netvári práve nadšene a uvažoval, prečo. Zízal do papierov, ktoré mal pred sebou a výraz jeho tváre bol... Smutný.

„Máš niečo nové k prípadu?“ opýtal sa opatrne a Isaac naňho pozrel. Prikývol.

„Nebude sa ti to páčiť,“ povedal. Poškrabal sa na brade a oprel sa v kresle. Až potom začal hovoriť. „Ten mladík bol skutočne zbičovaný, vykastrovaný a takpovediac „znásilnený“ a to všetko väčšinou pri vedomí. Aspoň predpokladám.“

„To už vieme, že? Taká bola i tvoja prvá verzia a to bol iba odhad.“

„Iste. To znásilnenie... No, nebolo vykonané fyzicky. Ide predpokladám o nejaký druh kliatby. Ako som vravel, ešte som sa s niečím takým nestretol. To je aj príčina smrti. Masívne vykrvácanie z hrubého čreva a poškodenia vnútorností.“

„No, jedno je isté. Máme tu ďalšieho šialenca, ktorý sa tentoraz zameral na mužov. Nám už iba ostáva zistiť, prečo zomrel. Či si s ním chcel niekto vyrovnať účty, alebo je v tom niečo iné.“

„Dáš si kávu?“ ponúkol ho Isaac, ale Filius sa nezatváril práve nadšene.

„Dobre,“ povedal napokon, „ale u mňa v kancelárii. Vieš, že tu by som nevypil ani vodu.“

Isaac sa zasmial. „Si príliš úzkostlivý. Nechápem, ako sa môžeš takto štítiť vypitia kávy v mojej kancelárii a pritom sa bez rozpakov dívať na zohavené mŕtve telá.“

Filius sa naňho láskavo usmial. „Veru. Život skrýva mnohé záhady, priateľu.“