5. kapitola

Z najhoršieho von?

Harry sedel na pohovke v salóne, v sídle Cudworth a ukazoval Garrickovi ako sa dá jednoducho vyčariť vtáčik. Bez prútika. Garrick mal v tváričke nevýslovný úžas. Híkal a nadchýnal sa, tlieskal rukami a snažil sa vyčarovaného vtáčika chytiť. Síce bez úspechu, ale to ho neodradilo.

Draco na nich hľadel zo svojho miesta v kresle priam fascinovane. Hermiona sledovala jeho pohľad a Severus preskakoval očami medzi grófom a svojím krstným synom. To zas na svoju manželku a potom svoj pohľad stočil späť k rozčítaným novinám. Pomyslel si, že jeho manželka mala zrejme pravdu, ale on túto situáciu riešiť rozhodne nebude. A nebude sa ani do ničoho miešať. Bola to len ich vec. Ak im to takto vyhovuje, nebude nič namietať. Mal Draca rád ako vlastného syna. Chcel, aby bol konečne šťastný.

„Tak a dosť, mladý muž. Musím ísť,“ riekol rozhodne Harry a zložil chlapca zo svojich nôh na zem. „Povinnosti ma volajú,“ dodal jemnejšie, keď Garrick nesúhlasne zamrmlal a prekrížil si ruky na hrudi s odutým výrazom v tvári, čo uňho vyzeralo dosť komicky. Harryho to pobavilo. Naklonil sa k nemu a pošepol mu čosi o ucha. Garrick na to radostne poskočil a vrhol sa priamo k vyjavenému vojvodovi.

Vzápätí pozrel na tmavovlasého, zelenookého grófa s podozrievavo prižmúrenými očami. „Čo si mu povedal?“ opýtal sa zlostne, no Harry vedel, že v tom pohľade nebolo zlosť cítiť ani len na míľu.

„Že vieš vyčarovať niečo úžasnejšie, ako ja svojho obyčajného vtáčika,“ prezradil mu vrelo Harry.

Vojvoda si odfrkol, ale potom sa pozrel na Garricka, ktorý ho s vervou zaťahal za rukáv saka a hneď na to si zopol ruky v nemej prosbe, aby mu predviedol i on, čo vie. Draco si povzdychol. „Tak dobre, ale najprv odprevadím grófa a vrátim sa, dobre?“

Garrick prikývol a sadol si na taburetku, aby mu naznačil, že naňho počká. Harry sa rozlúčil so Severusom a Hermionou.

„Môžem použiť krb v tvojej pracovni?“ opýtal sa Harry markíza a ten prikývol.

„Isteže. Žiaden problém. Poslúž si,“ zamrmlal spoza novín.

Keď sa obaja mladí mužovia vytratili, Hermiona fľochla po svojom manželovi, ktorý práve skladal noviny veľavravným pohľadom, ktorý hovoril: „No nevravela som?“

Severus sa pousmial. „Iste, mala si zrejme pravdu, ale... Nechcela si sa o tom pozhovárať s Harrym?“

„Nebolo kedy,“ povzdychla si nešťastne. „Myslím, že budem musieť nájsť iný spôsob, ako ho zastihnúť osamote. Možno mu poobede pošlem sovu a pozvem ho na prechádzku do parku.“

„Na to máš mňa, či nie?“ opýtal sa, kým nad tým iba mávla rukou.

„Napíšem mu niečo v tom zmysle, že máš povinnosti, ktoré ti nedovolia, aby...“

Severus ju včas stopol. „To ti neuverí. Vie, že by som pred tebou neuprednostnil nič iné.“

Hermiona sa zamračila. „To mi nenapadlo. Hm, máš pravdu, ľahko by ma prekukol. Tak čo teda?“ premýšľala nahlas, pozerajúc zamyslene na Garricka, ktorý si ich vonkoncom nevšímal a hypnotizoval dvere salóna, čakajúc, kedy sa vráti vojvoda.

„Pozajtra musím ísť do mesta. Idem skontrolovať novú várku elixírov a mastičiek. Pôvodne som ťa chcel vziať so sebou, ale myslím, že by si to mohla použiť ako vhodnú výhovorku,“ navrhol jej a ona sa rozžiarila ako slniečko.

„Si úžasný,“ šepla nadchnutá tým nápadom.

Severus sa spokojne uškrnul. Napokon, ako vždy, keď tak spontánne pochválila jeho ego. „Ďakujem,“ zamrmlal o niečo pokornejšie a nemohol povedať, že si to neváži. Veru, bol úžasný. Ale to bola aj ona.

Draco sa skutočne zanedlho vrátil, na tvári zamyslený výraz, ktorý Hermiona označila za zaľúbený, ale bol spokojný a uvoľnený a predviedol malému Garrickovi také kúzlo, ktoré ešte nevidela ani Hermiona, ani Severus. Avšak už sa jej to nezdalo také úžasné, keď im ten malý drak lietal ponad hlavy, prskal a šľahal oheň kade lietal. Severusovi dokonca oškvŕkol vlasy, nehovoriac o interiére salóna. Nevinné kúzlo sa napokon zvrhlo na naháňačku za účasti draka a Hermiony, pokorne sa tváriaceho Draca, chichotajúceho sa Garricka, ktorý jej bežal v pätách a smial sa až tak, že mu tiekli slzy, kým to „besnenie“ nezarazil rozhnevaný Severus, keď mu ten vyčarovaný dráčik, nepristál na pleci a pritúlil sa k jeho uchu. Potom sa vzniesol na jeho hlavu a krútil sa dokola, akoby si tam chystal spraviť z jeho vlasov hniezdo. Lenže to už sa smiala i Hermiona s Dracom. Napokon sa uškrnul i Severus. Milého dráčika jednoducho znehybnil a aby neskazil Garrickovi radosť, umiestnili ho do Hermionou vyčarovanej zlatej klietky.

***

„Ako to vyzerá?“ opýtal sa Dean, ktorý sa práve premiestnil na miesto činu. Rozčuľovalo ho, že sa o tom dozvedel medzi poslednými. Ale na vine bola jediná tá potvora! Susan ju všade vláčila so sebou, pretože ju zaúčala do aurorského umenia. A obľúbil si ju i Mallown. Zdalo sa, že jediný, komu prekáža, bol on.

„Zle. Veľmi zle,“ riekla mladá žena sklonená nad mŕtvolou mladého muža.  

Dean sa zamračil ako boh pomsty. Hoci nevedel presne určiť, čo ho na nej tak dráždilo. Možno to bolo spoločenské postavenie, možno iba jej vrodené povrchné správanie. „Ocenil by som, keby ste boli trochu konkrétnejšia lady Weasleyová,“ odsekol mladík tmavšej pleti, na čo ho ohnivo-vlasé dievča prebodlo azúrovým pohľadom.

„Ja by som zasa ocenila, keby ste mi prestal hovoriť lady,“ zasipela, stojac s rukami v bok a hľadiac naňho s iskriacim pohľadom.

Mladý muž, sotva o pol druha roka starší ako ona sa iba spokojne uškrnul. Rád ju vyvádzal z toho jej bohorovného pokoja. „Ako si prajete, lady Weasleyová.“

Ginny zomkla pery do tenkej linky a premáhala sa, aby na toho nafúkaného chrapúňa nevytasila prútik. Nechápala, prečo sa k nej správa tak odporne. Od začiatku. Choval sa k nej takto od samotného začiatku.

„Moja drahá,“ obrátil sa k nej vedúci aurorov, pán Filius. „Mohli by ste ma oboznámiť s faktami?“ opýtal sa jej milo a ona sa k nemu s radosťou otočila. No ešte stihla svojho trafeného kolegu spražiť nenávistným pohľadom. Iste, od detstva ju učili, že pravá dáma má svoje pravé pocity skrývať. Ale rozhodla sa to opomenúť. Aspoň v jeho prípade určite! Najprv to chcela pokorne znášať, ale mala len jedny nervy a istú mieru trpezlivosti. A tú ten chrapúň prekročil už dávno.

„Samozrejme, pane,“ odvetila a venovala sa výlučne svojej práci, mizerného kolegu si nevšímajúc.

„Jedná sa o muža, belocha, vo veku dvadsaťsedem rokov. Našla ho tu jeho sestra, ktorá sa vracala z práce domov.“

„Z práce?“ zatiahol Thomas provokačne a Mallown sa na ňu spýtavo pozrel.

„Je to prostitútka, pane, auror Thomas chcel zjavne poukázať na to. Ja len dúfam, že nie je úzkoprsý hlupák, ktorý by na to chcel naschvál poukázať, aby tú úbohú ženu ponížil,“ dodala bez obalu a snažila sa ignorovať Thomasov namosúrený pohľad a škrípanie zubov. Vedúci ich schladil jediným prísnym pohľadom a ani v najmenšom nedal najavo, ako ho ich roztržka pobavila. Nepresahovali mieru slušnosti – teda, v krajných medziach normy, ale... Niečo sa medzi nimi dialo. To by videl aj slepý. Iba oni mali asi klapky na očiach.

„To iste nie. Natoľko môžem charakter svojho zástupcu posúdiť, Ginnevra. Pokračujte prosím,“ vyzval ju zmierlivo.

„Ten mladík je podľa súdneho liečiteľa mŕtvy iba pár hodín. Bol brutálne zavraždený niekedy medzi druhou a piatou hodinou ráno. Na chrbte má početné rany, zrejme po bičovaní a všetko nasvedčuje tomu, že bol...“ tu sa zasekla a zahryzla si do pery.

„Že bol znásilnený. Obzvlášť brutálne,“ dokončila namiesto nej Susan, ktorá nechala sestru zavraždeného v spoločnosti jedného z kolegov aurorov, kým sa k nej nevráti. Liečiteľ jej dal elixír na upokojenie, pretože to rozhodne potrebovala. Susan sa rozhodla odísť s ňou a robiť jej spoločnosť, aby ju neskôr mohla vypočuť. „Jeho análny otvor je rozsiahlo poškodený a Oliver, tak sa volal ten mladík, zomrel na masívne vykrvácanie.“

„Ale to nie je všetko...“ riekla Ginny, červenajúca sa ako pivonka.

Susan chápavo prikývla. „Pohlavný orgán mu niekto odrezal a vopchal do úst. Ešte zaživa,“ dodala.

Mallown zbledol a Dean sa zamračil. Viditeľne sa zachvel a vrhol na mladého muža súcitný pohľad. Ginny naňho pozrela úkosom a hoci si to všimol, prižmúril oči a zaťal zuby, aby jej niečo neodsekol. Teraz nebol čas na ich roztržky. Ten mladík bol v tvári veľmi pekný. Bol v rozpuku života. Ako mu mohol niekto spraviť niečo také ohavné?

Tá brutálna vražda vyviedla z miery ešte aj súdneho liečiteľa a coronera v jednej osobe. Nikdy nič podobné nezažil. A teraz toto! Mesiac pred zaslúženou penziou.

„Filius!“ kývol naňho šedivý, mierne korpulentný kolega, ktorý si práve zatváral liečiteľský kufrík, kľačiac vedľa studeného mladého a zakrvaveného tela, ktoré práve prikrýval plachtou. Dvaja mladší aurori, Sam a Zac preložili telo na nosítka a odmiestnili sa s ním z miesta činu na patológiu.

„Vieš niečo viac?“ spýtal sa ho Filius s vážnym výrazom v tvári.

„Myslíš, viac ako si už počul?“ opýtal sa a pokrútil hlavou, na ktorej už chýbalo zopár vlasov a tvorila sa mu na nej plešinka. Napriek tomu muž nestratil svoje čaro. Vždy pôsobil mierumilovne a jemne, čo bolo možno trochu v rozpore s prácou, ktorú vykonával.

„Nie, priateľu. Jediné, čo môžem dodať je, že nič brutálnejšie som nevidel. Tie vraždy žien, ktoré sme nedávno zažili boli nič v porovnaní s týmto. Prisahám, že Londýn sa v poslednom čase hemží podivnými šialencami. Asi sa z tohto miesta hriechu napokon vážne odsťahujem. Aj tak som vždy túžil po pokojnom živote na vidieku.“

„Ale choď, čo by si tam robil?“ doberal si ho dobromyseľne starý priateľ.

„Čudoval by si sa, ale pestoval kvetiny a užíval si dlhé prechádzky derbyshirskou krajinou.“

„Ty o tom vážne uvažuješ, Issac? Dokonca Derbyshire?“

Liečiteľ Issac Cooper sa iba uškrnul. „A nezaslúžim si to?“

Mallownovi sa pery zvlnili do slabého úsmevu, keď zamyslene prikývol. „Ale hej, ja len, že...“ Nedokončil.

„Pane?“ oslovila ho Susan Bonesová. „Rada by som odprevadila Cornéliu, ak smiem. Dohliadnem na ňu a len čo toho bude schopná, vypočujem ju.“

„V poriadku, Susan. Vezmite so sebou aj Ginnevru. Dean zvládne spísanie zápisnice aj sám.“

„Ale pane,“ ohradil sa spomínaný, „to mali predsa na starosti vždy nováčikovia.“

„Už som povedal,“ riekol nekompromisne. „Možno si nabudúce rozmyslíte, ako sa správať k svojej novej kolegyni.“

Ach, tak toto už bolo celkom jasné. Dostal od vedúceho trest. Naposledy, keď sa niečím prehrešil ho poslal na nútenú dovolenku. Vtedy sa mu podarilo obviniť markíza z Cudworthu z vraždy a povravel kadečo. A teraz mal trpieť kvôli tej malej, všetečnej... Hrom do prútika! Pomyslel si a fľochol po nej takým odporným pohľadom, za ktorý by sa nehanbil ani horský troll. Na tú malú jaštericu to zjavne nezabralo. Dokonca ho absolútne odignorovala.

„Och a Dean,“ zavolal naňho vedúci, „postarajte sa, aby sa o tom nedozvedel nikto z novín. Nechceme predsa vyvolať paniku. Znova,“ dodal trpko Mallown.

Lenže nevšimol si, že sa v neďalekom kroví niečo šuchlo. Všetci boli zabratí do svojej práce, dosť na to, aby si všimli nízkeho mladíka so zvedavými očami a orieškovými vlasmi.

***

Harry sa premiestil k neveľkému domcu. Dalo mu zabrať, kým získal túto adresu. Napadlo mu, že sa pokojne mohol živiť ako auror alebo... špión. Mal šťastie, že slúžka lady Parkinsonovej bola taká... povoľná a hlavne chamtivá. Stačilo pred ňou potriasť mešcom plným galeónov a už mu vysypala všetko, čo potreboval počuť. Naozaj narazil na tú pravú.

Zastal na prahu neveľkého domca a zabúchal na dvere. Chvíľu trvalo, kým mu prišli otvoriť. Len čo sa dvere odchýlili, ukázala sa v nich obstarožná slúžka, ktorej spopod nakrivo posadeného čepca vykúkali sivé vlasy a Harry by sa stavil, že z nej cíti whisky. Jej sukne sa držalo drobnou pästičkou nejaké decko. Harry si dievčatko veľmi dobre obzrel. Musel uznať, že napriek svojmu úbohému zjavu bola rozkošná. Mala čierne hodvábne vlásky, točiace sa okolo jej tváričky a žiarivé modré očká. Akoby bola svojej matke z oka vypadla. Nemohla mať viac ako tri roky.

„Dobrý deň,“ pozdravil sa úctivo, keď od tej malej odtrhol pohľad. „Som brat lorda Mcnaira a prišiel som pozrieť svoju... neter. Oznámte to prosím svojej panej. Prosím ju o prijatie.“ Bol rád, že ho napadlo toto malé klamstvo. Ešte predtým si očaroval i navštívenku a teraz ju podával tej nepríjemnej slúžke.

„Isteže, pánko veľkomožný,“ zamrmlala. Vzala si od neho nie veľmi ochotne vizitku, povedala mu, nech počká a zabuchla mu dvere pred nosom.

Keď sa otvorili dvere v nasledujúcej chvíli, objavila sa v nich pomerne mladá žena. Nemohla mať viac ako dvadsať päť. Dievčatko, ktoré sa predtým držalo slúžky za sukne, mala na rukách a namiesto tej bielej košieľky, ktorú na sebe malo predtým, malo oblečené zelené šatočky. Harry nepovedal ani slova.

Mladá žena sa naňho vrelo usmiala a pozvala ho ďalej. Uviedla ho do salónu a vôbec sa nesprávala ostražito, ako by bol očakával. Naopak, pôsobila veľmi vyzývavo. Počnúc výstrihom jej bledoružových šiat až po koketné správanie, ktoré jej mohla závidieť hocijaká prvotriedna pobehlica.

„Takže vy ste lord Mcnair?“ opýtala sa zaliečavo, pričom o dieťa okamžite stratila záujem a upriamila svoju pozornosť výlučne na Harryho.

„Áno,“ riekol s miernym úsmevom. „Lord Baltazar, k vaším službám, madam. Už skôr som sa dopočul o tom, že môj starší brat splodil s lady Parkinsonovou dieťa. Lenže keďže je nemanželské, tajil to dokonca i predo mnou.“

„Och, aké strašné, však?“ spýtala sa, nedbalo pohladila dievčatko po hlávke.

„Chápete preto, že som ju túžil spoznať a vidieť,“ dodal. Ak správne pochopil slová Rozalie – prostorekej slúžky lady Pansy – táto „dáma“ sa mala starať o dieťatko. Harrymu nešlo do hlavy, prečo sa toho rozkošného stvorenia tak rýchlo zbavili.  

„Samozrejme, mylord,“ zaštebotala nepríťažlivá tmavovláska. „To chúďatko je odkázané iba na ich občasné príspevky. Niekedy akoby zabúdali, že tá malá vôbec existuje.“

„Ako sa volá?“

„Daisy. Nie je to nádherné meno? Malá sedmokráska,“ nadchýnala sa.

„Krajšie ani vybrať nemohli,“ pritakal s úsmevom, hľadiac na dievčatko. Harry tam zotrval ešte chvíľu. Popestoval si dievčatko, ktoré si ho skúmavo obzeralo, pričom sa vôbec nebálo. Bolo mu trochu ľúto, že ho necháva v takej nehostinnej spoločnosti. Nevrlá slúžka a nevšímavá pestúnka veru nebolo žiadne terno. I táto návšteva ho stála mešec galeónov a zaprisahanie, že pestúnka jeho návštevu nikomu neprezradí. Zbytočne by rozhnevala jeho brata i svoju paniu.

***

Lord Weasley ho už netrpezlivo očakával. Svadbu sa mu podarilo odložiť. Napokon si vymyslel akúsi nákazlivú chorobu a či už rodina nevesty chcela, či nie, museli čakať. Harry sa premiestnil priamo zo Swindonu, malej zapadnutej dedinky do jeho skromného bytu na Madison Squere.

„Tak ako si pochodil?“ privítal ho jeho priateľ s obavami zračiacimi sa v tvári.

Gróf sa usmial. „Dalo by sa povedať, že viem, čo som potreboval a ty si... zachránený.“

Lord Ronald mu priam skočil do náručia a veselo zvýskol. Keď sa odtiahol, zaviedol ho do svojej pracovne. „Tak hovor, horím od zvedavosti!“

Harry si sadol a zdvorilo odmietol pohárik whisky, ktorý mu barón ponúkol a miesto toho požiadal o šálku kávy, ktorú pochlipkával i Ron. Teraz však nervózne prešľapoval na mieste, kým sa gróf nerozhovoril.

„Tak mi už konečne prezraď, čo sa ti podarilo zistiť!“ naliehal.

„Dobre. Spomínaš si, ako si sa dostal do tej ich pasce? Prichytili ťa s ňou samotného a tvrdili, že si ju hanebne skompromitoval a pripravil o nevinnosť.“

„Iste, bola to najhoršia noc v mojom živote. Keby som aspoň vedel, ako som sa dostal do jej postele...“ zašomral a prehrabol si rukou ryšavé vlasy.

„A o to ide. Je verejným tajomstvom, že lady Parkinsonová už dávno nie je nevinná. Kedysi som začul klebetu, že má dokonca nemanželské dieťa. Len som si to potreboval overiť.“

„Ona má dieťa?“ vyhŕkol Ron a až teraz si sadol.

Harry prikývol. „Má to najkrajšie dievčatko na svete. Malá je absolútne rozkošná a ona ju zahrabala kamsi na vidiek s dvoma odpornými ženskými.“ Harrymu stislo srdce, keď si na ňu spomenul.

„Ty si tam bol?“

Prikývol. „Musel som si to overiť. Niečo som vymámil od slúžky lady Parkinsonovej a... netrebalo veľa a vysypala mi všetko, čo som chcel počuť.“

„Svadba sa teda ruší,“ usmial sa Ron spokojne a znova mu ďakoval.

Harry sa však zamračil. „Hej, kamarát, si z toho vonku, ale... Nemyslím si, že by sme z toho mali spraviť ďalší škandál. Nechcem, aby to nejako ublížilo tomu dieťaťu. Ono za nič nemôže.“

„Neboj sa,“ upokojil ho Ron okamžite. „To som na mysli vôbec nemal. Nie. Pôjdem tam a pozhováram sa lordom Parkinsonom. Budú musieť ustúpiť. Neviem, ako sa s tým vyrovnajú, ale to ma ani nezaujíma. Nevezmem si tú promiskuitnú ženskú ani za svet!“

„Mám ísť s tebou?“ spýtal sa Harry, v snahe podporiť svojho priateľa.

Ron pokrútil hlavou. „Nie, vďaka. Toto zvládnem sám. Vážim si, čo si pre mňa urobil. Si najlepší priateľ akého mám. Si môj jediný priateľ, Harry. Nikdy ti to nezabudnem.“

Ron ho objal, vyprevadil a napokon sa vybral na návštevu grófa Parkinsona.

***

V sídle vládol čulý ruch. Zrejme vrcholili prípravy na svadbu. Sebavedome vykročil za majordómom, ktorý ohlásil pánovi domu jeho návštevu.

Keď osameli v grófovej pracovni, Ron odmietol ponúkané pitie i miesto na sedenie.

„Zdá sa, že po vašej choroby niet ani stopy, vďaka Merlinovi,“ poznamenal plešatý muž rozvalený vo svojom koženom kresle za drahým ebenovým stolom. V honosnej miestnosti bolo prekúrené. V kozube praskal oheň, v svietnikoch horeli štíhle biele voskové sviece.

„Zdá sa,“ zatiahol barón, skladajúc si z rúk kožené rukavice. „Myslím, že prejdem rovno k veci, mylord.“

Gróf povytiahol husté, sivé obočie. „Neviete sa dočkať svadby?“ uchechtol sa, až sa mu zatriasli všetky tri brady. Vyzeral ako dobre vykŕmené prasa. Až na to, že mal pod nosom mrožie fúzy a skôr pripomínal vorvaňa, ktorého vyvrhlo more. Ronovi napadlo, že lady Pansy má šťastie, že sa podobá na svoju matku. Zjavne po nej zdedila všetku krásu.

„Nie, naopak, prišiel som ju zrušiť,“ povedal pokojne a sledoval, ako úsmev z tváre jeho pomyselného svokra mizne. Brunátna tvár zvážnela a modré, ľadové oči ho prepichli skrz-naskrz. Chápal to prirovnanie, keby sa dalo pohľadom vraždiť...

„Nemôžete sa z toho vyvliecť!“ predniesol ešte pokojným hlasom a zložil fajku, ktorú doteraz spokojne bafkal.

„Ale áno, môžem. Alebo ste rozhodnutý riskovať škandál?“ Ron bol pripravený na všetko. On mal tromf v rukáve a gróf musel zložiť karty na stôl a priznať prehru.

„Aký škandál?“ opýtal sa obozretne postarší muž.

Ron sa naňho povýšenecky usmial. „Je na mieste, aby som sa vás opýtal, ako sa má vaša vnučka? Daisy, však?“ zatiahol a muž naproti nemu obelel. Potom znova očervenel a pomaly vstal zo svojho miesta. Tresol tučnými dlaňami po svojom drahom stole a doslova ho preklal nevraživým pohľadom.

„Čo chcete Weasley?!“ vyštekol, siahajúc po svojom prútiku, lenže mladší muž bol rýchlejší. V mihu bol prútik jeho soka v Ronovej pravačke.

„Na svadbu zabudneme, raz a navždy. Nedám sa navliecť do zväzku s niekým, ako je vaša dcéra! Zrušenie svadby ohlásite vy! Je mi jedno, ako to spravíte, ale mňa z toho vynecháte. Vy ste ma do toho napokon navliekli, tak bude len na mieste, ak to napravíte. Ak tak v najbližších dňoch nespravíte, roznesiem vás i vaše slávne čistokrvné meno po celom Londýne tak, že sa z toho nespamätáte, gróf Parkinson,“ prisľúbil a s tým sa otočil na päte a zmizol za dverami. Jeho prútik vhodil do najbližšej vázy a zamieril preč.

Nevšimol si mladú ženu, ktorá sa v prítmí chodby celá triasla. V očiach jej hrali slzy a ruku si pridŕžala pri ústach, aby zadržala vzlyky, ktoré sa jej drali z úst. Jej život práve skončil... Nechcela si ani len predstaviť to peklo, ktoré ju čaká... Merlin... Len čo na to pomyslela, dvere otcovej pracovne sa otvorili. Jeho pohľad padol neomylne na ňu. Akoby mu sám diabol našepkal, kde sa schováva... Zamrazilo ju. Vedela, čo príde.

Lord Ronald Weasley vyšiel na večerný vzduch presýtený chladom. Mal dojem, že vo vzduchu zacítil vôňu snehu. Dalo sa to vôbec cítiť? Teraz mu to bolo jedno. Usmial sa a vykročil odtiaľ. Znova bol slobodný...

***

Draco už hodnú chvíľu zízal na výra sediaceho na parapete svojho okna v pracovni. Nebol Harryho. Vedel, že nebol. Čí teda mohol byť? Lenže ak naňho bude iba nečinne zízať, nezistí to. Otvoril okno a výr vletel dnu s nasrdeným húkaním, že ho nechal tak dlho čakať. Natrčil mu nohu a on si prevzal list. Výr okamžite odletel. Draco zízal na obálku vo svojich rukách a chvíľu ju pretáčal v prstoch. Žiaden odosielateľ. Žiadna pečať. Iba jeho meno. Zelené na bielom.

Otvoril ho.

„Draco.“ Príliš familiárne oslovenie, pomyslel si, keď skĺzol pohľadom k podpisu. Zachvel sa.

„Nemôžeš ma takto vylúčiť zo svojho života. Uznávam, že tri roky je dlhá doba, ale nemohol si na mňa predsa zabudnúť! Túžim po Tebe od chvíle, čo sme sa stretli v parku. Čo keby sme nadviazali na naše priateľstvo tam, kde sme skončili?

S vrúcnym pozdravom,

lord M. Baddock.“

Skrkval list a hodil ho do kozuba. Netrafil, ale už ho nechal tak. Vošiel si rukami do vlasov. Bolela ho hlava. Znova. Neznášal to, ale nechcel si brať elixír. Mal dojem, že mu v poslednej dobe nerobí dobre. Netušil prečo, ale ani po tom nehodlal pátrať. Aspoň teraz určite nie. Zdalo sa, že Harryho varovanie na Baddocka nemalo želaný účinok. Chvíľu si iba trel spánky. Keď sa ozvalo zaklopanie na dvere, vzhliadol a vyzval klopajúceho: „Ďalej!“

Harry vošiel dnu s úsmevom na perách, ale pri pohľade naňho sa trochu zarazil. „Deje sa niečo?“

Draco pokrútil hlavou, ale potom priznal, že sa necíti vo svojej koži. „Nie ja... Len sa necítim práve najlepšie. Asi som prepracovaný.“

Harry sa pousmial. Rozopol si sako a zhodil si ho z pliec, akoby bol doma. Draco mu úsmev opätoval, neschopný pohybu. Iba stál na svojom mieste ako prikovaný a pozoroval ho s tichým obdivom. „Vyšlo to?“ opýtal sa mäkko, keď k nemu gróf pristúpil a ovinul okolo neho svoje silné paže. So spokojným povzdychom sa nechal unášať tým príjemným pocitom a oprel si plavú hlavu o jeho plece.

„Zdá sa. Dúfam, že Ron neurobí nejakú hlúposť. Tej malej by mi bolo ľúto. Keby si videl tie jej pestúnky... Hotové čarodejnice,“ naježil sa. „Mal som chuť vziať ju odtiaľ preč.“

Draco sa napriamil a pozrel naňho. „Ale nevzal si ju, však?“

„Isteže nie,“ uškrnul sa Harry. „To som si predsa nemohol dovoliť.“ Zovrel Dracovu tvár do rúk a pozorne si ho prehliadol. „Si bledý.“

Bledoružové pery sa zvlnili v miernom úsmeve. „To som vždy.“

Harry ale nesúhlasil a zamračil sa. „Lenže dnes si bledší viac ako zvyčajne, Draco. Pod očami máš tmavé kruhy. Všimol som si to už skôr. Nevyspal si sa? Mávaš nočné mory?“

Draco pokrútil hlavou. „Nie. Nočné mory sú vďaka Hermioninmu elixíru preč. Ale je pravda, že som sa veľmi nevyspal.“

„Nevadí,“ šepol Harry, naklonil hlavu mierne na stranu a pobozkal ho bez toho, aby sa zrazili nosmi pomalým, vláčnym, priam hriešnym bozkom. „Dohliadnem na to, aby tvoja dnešná noc bola pokojná,“ šepol medzi bozkami a potom sa mierne odtiahol. „Pravdaže, ak... ak budeš chcieť.“

Draco si zahryzol do pery, ale napokon sa placho usmial a prikývol. Veď to, že pri ňom Harry ostane na noc ešte nemusí znamenať, že... Dobre, teraz na to nechcel myslieť.

Na dvere sa ozvalo ďalšie zaklopanie. „Vstúpte.“

Objavil sa komorník v zeleno-striebornej livreji. „Pane, večera je na stole,“ oznámil mu a pozrel na Harryho, teraz decentne postávajúceho opodiaľ, prezerajúceho si účtovú knihu, otvorenú na stole. „Mám povedať, aby prestreli pre dvoch?“

„Áno, Frank, presne o to som vás chcel požiadať. A poproste Beth, aby pripravila hosťovskú izbu.“

Harry naňho úkosom pozrel, ale zdržal sa komentára. Dnes rozhodne nemienil spať v hosťovskej izbe, ale nechcel svojho priateľa vyplašiť.

„Ideme?“ opýtal sa ho Draco, ktorý už mieril von z pracovne a Draco iba prikývol. Keď obchádzal stôl, všimol si pokrčený papier ležiaci na koberci pri krbe a zamieril tam, aby ho hodil ho ohňa. Možno by bol skončil list v plameňoch, keby si nevšimol to meno. Baddock. Prv ako sa Draco k nemu otočil, papier vyrovnal a prečítal si list. Zamračil sa. Bol ním taký zaujatý, že nepostrehol, kedy sa k nemu plavovlasý mladík priblížil.

„Chcel som ho spáliť,“ priznal tichým hlasom. „Nehneváš sa?“

Harry pokrútil hlavou. „Nie.“

„Ale... vyzeráš tak,“ povedal Draco.

„Naozaj sa nehnevám.“ Harryho hlas znel jemne a nežne ako pohladenie. Dokonca zdvihol ruku a pohladil ho po líci. „Zlostí ma opovážlivosť a domýšľavosť toho muža. A bojím sa, aby nezačal byť dotieravý ešte väčšmi,“ priznal svoje obavy.

„Zabudni naňho. Presne tak ako som zabudol i ja.“

Harry sa usmial. Ukradol si malý bozk a zamieril s ním do jedálne. Na lorda Baddocka však myslieť neprestal.

***

Neskoro večer sa síce rozlúčili na chodbe a každý zamieril do svojej spálne, ale potom to Harry nevydržal a pred dvanástou sa vkradol do Dracovej spálne. Plavovlasý mladík sa k nemu prekvapene otočil vo chvíli, keď sfukoval sviece v striebornom stojane. Harry videl v jeho očiach... Tušil, že sú to obavy, ak už nechcel rovno povedať, že v jeho tvári sa zrkadlil strach. Strach z jeho prítomnosti. Strach z toho, čo by sa mohlo stať.

„Harry? Ja...“ zamrmlal a bledé líca mu poznačil zradný rumenec.

Harry videl ako preglgol a cúvol. On ostal stáť. Ale dvere za sebou zavrel a zabezpečil, aby ich nikto nemohol prekvapiť.

„Nik sa o tom nedozvie, ak si to neželáš,“ riekol. Lenže kvôli tej nedomyslenej vete Draco vytreštil oči a zahabkal. „Zle si ma pochopil,“ začal pokojne vysvetľovať Harry, keď mu trochu oneskorene došlo, čo vlastne povedal a ako si to Draco vyložil. „Chcem s tebou stráviť noc, ale nebudeme sa milovať.“

Dracove líca dostali sýtejší nachový nádych. Sklopil pohľad a zahryzol si pery. Potom si odkašľal a skúšal nájsť svoj hlas. Nepodarilo sa. Miesto toho zmätene prestupoval na mieste. Spod nočnej košele mu vykúkali bosé nohy.

Harry k nemu podišiel a zdvihol ruku. Hánky jeho ohnutých prstov skĺzli po jeho líci. Draco sa zachvel a privrel viečka. Zvuk, ktorý mu vykĺzol z hrdla bolo niečo medzi zastonaním a vzlykom. „Som taký nemožný,“ zašepkal zastretým hlasom a oprel sa do toho nežného pohladenia.

Harry pristúpil ešte bližšie. „Nie, nie si,“ oponoval mu zastretým hlasom. „Si dokonalý. Vždy si bol,“ zašepkal a potom sa ich pery znova spojili. Jeho jazyk prekĺzol do horúcej, vlhkej temnoty Dracových úst a vyzval ho na sladký súboj. Draco sa máličko osmelil. Harry to cítil. Cítil to v jeho dotykoch, sile a vášni bozku, ktorý mu opätoval. A bol to Harry, kto bozk ukončil. „Poď do postele. Si taký unavený, že sa ledva držíš na nohách.“

Draco sa rozochvene usmial. Aj tak mal dojem, že sa mu každú chvíľu podlomia kolená a on skončí ako kôpka nešťastia pri jeho nohách. V duchu sa za svoju slabosť preklínal.

„Elixír si mal?“ staral sa Harry, keď strkal nohy pod prikrývku a robil miesto svojmu priateľovi. Ten mu prikývol a trochu hanblivo sa k nemu pridal. A bol to Harry, kto ich prikryl a okrem jednej sfúkol ostatných šesť sviec.

Chvíľu vedľa seba nepohnute ležali. „Nikdy som nebol v posteli s mužom,“ prezradil Harry a pretočil sa na bok, aby sa naňho mohol nerušene dívať. Draco vedľa neho ležal rovno ako lata. Celkom nehybne, zadržiavajúc dych. „A nikdy som na sebe nemal nočnú košeľu.“

To Draca pobavilo a konečne sa aspoň pousmial. Otvoril oči a obrátil k nemu hlavu. „Stále sa mi to celé zdá ako jeden sen. Si tu a... so mnou.“

„Tak potom snívame obaja,“ usmial sa Harry. „Môžem ísť k tebe bližšie?“ opýtal sa opatrne a nepohol sa skôr, kým Draco neprikývol. Ostýchavo. Občas ho zarážalo, keď videl, ako sa z rozhodného mladého muža dokázal stať v ďalšom momente plachý chlapec. Harry sa posunul bližšie, kým do seba nenarazili kolenami. „Môžem?“ opýtal sa znova a strčil svoju pravú nohu medzi Dracove stehná. Draco sa naozaj dokázal rozkošne červenať. Harry ho objal a pošepol mu, aby sa oňho oprel, že to bude pohodlnejšie. Dracova tvár sa ocitla v tesnej blízkosti jeho tváre. Na líci a krku ho šteklil jeho teplý, zrýchlený dych.

„Upokoj sa, si v bezpečí,“ pošepol mu do ucha a jeho ruka prekĺzla popod jeho ľavú ruku a spočinula na jeho chrbte, aby ho upokojujúco pohladila.

„Viem,“ zašepkal Draco zastretým hlasom. „Ja viem, Harry,“ zopakoval. O chvíľu sa skutočne upokojil. Jeho ruky objali tmavovlasého muža, s ktorým sa delil o lôžko a on sa mu dokonca stúlil v náručí ako bezbranné mača. „Zhasni, prosím,“ požiadal ho a Harry mu vyhovel bez toho, aby použil svoj prútik.

Chvíľu bolo ticho. Počuli akurát vlastné oddychovanie a tlkot srdca. „Vieš, že...“ začal Draco zahanbene a bol rád, že Harry nemôže vidieť ako sa zahanbujúco červená. „Nikdy sme sa o tom nerozprávali, ale... S lordom Baddockom som nikdy nič nemal. Myslím...“

„Nemusíš mi nič vravieť,“ pošepol Harry a jeho pery sa jemne otreli o jeho spánok. Pobozkal ho. „Viem, že si sa s ním nikdy nemiloval.“ Harrymu bolo od prvej chvíle, ako ho pobozkal vtedy na terase jasné, že Draco je panic. V istom slova zmysle. Napriek tomu, čo mu vyviedol ten jeho prekliaty otec.

„Harry, ja...“ nebol schopný dokončiť vetu. Prečo sa vlastne pri ňom z neho stával nemožný hlupák? Najmä v takých intímnych situáciách? Bolo to na nevydržanie.

„Pssst. Na tom nezáleží. Vlastne je veľmi vzácne, že si svojím spôsobom stále... nedotknutý. Tvoja hodnota v mojich očiach iba stúpa. Nech ťa to vôbec netrápi, láska.“

Draco zastonal a privinul sa k nemu tesnejšie. „Nezaslúžim si ťa,“ riekol tlmene s hlavou zaborenou do jeho pleca.

Harrymu zaklokotal v hrdle smiech. „Nie. Práveže to ja si nezaslúžim teba.“

Harry ucítil ako sa Draco mierne odtiahol. Na tvári mu pristáli jeho prsty. Teplý dotyk ho načisto rozochvel. Keď Draco skĺzol končekmi prstov na líniu jeho mäkkých úst a vzápätí sa ho dotkol svojimi perami, Harry nahlas zastonal a vtiahol ho do bozku. Keď sa ich pery po hodnej chvíli od seba odtrhli po vzájomnom ochutnávaní, láskaní a dráždení, obaja boli zadýchaný.

„Si všetko, čo mám,“ šepol k nemu Draco. „Nikdy som nemal nič vzácnejšie.“

„Si mi rovnako vzácny,“ opätoval mu Harry to rozkošné vyznanie a snažil sa nemyslieť na to, že sa jeho stehno dotýka Dracových intímnych partií. Toto bolo nové i preňho. Stále ho prekvapovalo, ako ľahko a ako odrazu sa dokázal preorientovať zo žien – práve naňho. Ale videl v tom určitú logiku. So ženami sa nikdy necítil tak... úžasne ako teraz s ním. A to sa ani nemilovali. Len si ležali v náručí a zhovárali sa. Napriek tomu mu zvieralo žalúdok. Akoby sa mu tam vyrojil celý húf motýľov. A to bol len jeden z príznakov toho, že mu Draco nie je ľahostajný po fyzickej stránke. Nehovoriac o tej citovej, keď vedel, že by preňho spravil čokoľvek na svete.

Draco si spokojne povzdychol, pretočil sa v jeho náručí a zovrel pravačkou Harryho ruku, ktorá ho objala okolo úzkeho pása. „Dobrú noc, Draco,“ začul tichý šepot za svojím chrbtom. I on mu zaprial a nechal sa unášať do ríše snov príjemným teplom sálajúcim z tela, ktoré sa naňho tislo a bezpečnosťou objatia muža, ktorému patrilo jeho srdce.

***

Ron sedel vo svojej pracovni. Akurát dočítal list od svojho brata, keď sa na dvere jeho bytu ozvalo zaklopanie. Začul rýchle kroky jediného sluhu, ktorého mal a znova kroky, ktoré sa neomylne blížili k dverám jeho pracovne. Pozrel na hodiny. Pol dvanástej. Kto to môže byť? Pomyslel si.

„Pane, máte návštevu,“ oznámil mu sluha, ale neprezradil o koho sa jedná. Ron ho preto požiadal, aby hosťa uviedol.

O malú chvíľu do sporo osvetlenej miestnosti vstúpila žena zahalená od hlavy po päty v cestovnom plášti. Zdalo sa mu to, alebo sa naozaj chvela?

Ron vstal zo svojho kresla, ako etiketa kázala a hľadel na svoju záhadnú návštevu. Nespoznal ju. Tvár jej zakrývala tmavá kapucňa plášťa.

„Kto ste a čo vás sem privádza?“ opýtal sa, no skôr ako mu nečakaný hosť stihol odpovedať, podlomili sa jej nohy a ona sa zviezla na podlahu...