4. kapitola

Pomoc priateľovi

(znova krásnych desať strán, pribudli 3 postavičky, neskôr ešte niekto pribudne... na záver, trochu bububu... :D Užite si kapitolku!)

Severus si stal za svoju manželku, len čo vyprevadil ospalú komornú so slovami, že jej služby nebudú potrebovať. Vždy Hermione veľmi rád pomáhal, hlavne čo sa týkalo vyzliekania. Inokedy ho nechala iba rozopnúť viazanie šiat na chrbte, či uvoľniť háčiky na korzete, na ktoré si sama nedočiahla. A veľmi rád zbavoval jej vlasy kovových vláseniek, ktoré jej držali zložité účesy. Rád sa v nich prepletal prstami. Dnes bola jeho žena akási nezvyklo tichá. Zamyslená. Prehodil jej šaty cez operadlo stoličky a pobozkal poodhalené plece, ktoré vykúkalo spod hodvábnej spodnej košieľky. Nezdalo sa, že by to zaregistrovala. Rozopol jej teda korzet a i ten prehodil na stoličku k šatám. Potom to jej ticho už nevydržal.

„Mia, miláčik, čo sa deje? Je ti zle?“ opýtal sa nežne, keď ju prinútil jemným dotykom sadnúť si na kraj ich postele. Sadol si k nej a vzal ju za ruku.

Hermiona naňho pozrela takmer neprítomným pohľadom, kým naňho po chvíli zaostrila. „Tvoj krstný syn...“

„Áno?“

„Páčia sa mu muži,“ šepla a sklonila pohľad na ich prepletené ruky. Nevidela, ako sa Severusovo obočie spýtavo povytiahlo nad uhľovočiernymi očami.

„Kam tým mieriš?“ vyzvedal, pretože nepochopil celkom jej poznámku. Z jej strany to nebola otázka. Vedela predsa, že Draco je orientovaný... inak. Rozprával jej jeho príbeh, len aby medzi nimi viac neboli tajomstvá. Sama ho o to žiadala. Teraz sa o to tajomstvo delili spolu. Vedela to, prečo teda tá jej čudná nálada? Mala o jeho orientácii pochybnosti? Ak to tak naozaj bolo, tak možno preto, lebo i ona musela počuť o tom, ako naňho kedysi priam poľovali Parkinsonovci, lebo zaňho chceli vydať svoju jedinú dcéru. Draco bol jednou z tých najlepších partií v meste a mal vysoké postavenie a značné bohatstvo. Parkinsonovcom sa teda nemohol čudovať. Možno si mysleli, že keď nemali šťastie gróf a grófka Bulstrodeovci a nepodarilo sa im ho chytiť do pasce pre svoju prvorodenú dcéru Millicent – mimochodom, Severus si vydýchol a nepochybne i Draco – a nepochodila anirodina vikomta Edgecombe, ktorý mu chcel nanútiť svoju rozmarnú dcéru Mariettu, zrejme si mysleli, že sú prefíkanejší ako tie dva predošlé rodiny.

Neboli. No napriek tomu, že Draca nikdy nevidel v spoločnosti žiadneho muža a nevedel taktiež o žiadnom vzťahu, ktorý by bol jeho krstný syn diskrétne udržiaval s nejakým iným mužom. Nie, že by sa mu bol Draco so svojím súkromím zveroval. Vedel však, že by si to všimol. Ak, tak už len v jeho správaní. Ale on si bol istý, že Draco je celý ten čas sám. Vlastne on sám sa tomu nečudoval. Draco si prežil svoje. Bolo len pochopiteľné, že si držal odstup. A možno len čakal... ako sa vraví... na toho pravého. Ale tá jeho samota ešte neznamenala, že ho otec dokázal za jedinú krutú noc zlomiť, či preorientovať. Sexualita nie je žiadna choroba. Je proste človeku daná. Tak ako sa on zamiloval do lady Evansovej – neskôr Potterovej a ako sa jej z tej veľkej lásky dokázal vzdať – potom sa zamiloval na prvý pohľad do Hermiony. Toto bola skutočná láska. Teraz bol skutočne šťastný. So svojou ženou, obklopený priateľmi... rodinou. Svojou rodinou.

Draco však nemal nikoho, okrem neho. Vedel sa doňho vcítiť. Do jeho osamelosti a strádania blízkej duše. Človek by mal mať niekoho o koho sa môže oprieť. Niekoho, kto mu podá pomocnú ruku, keď to bude potrebovať, niekoho, kto ho bude milovať takého, aký je. Draco nie je zlým človekom. A Severus veril, že ak... stretne raz tú pravú lásku... zabudne na minulosť a bude šťastný i on.

Hermiona si povzdychla a oprela si hlavu o manželovo plece. Objal ju a vtisol bozk do vlasov. Voňali ako rozkvitnutá lúka, keď do seba vdýchol ich omamnú vôňu.

„Vieš, vždy som si myslela, že sa Harrymu páčia ženy. Je to pochopiteľné, že? Neviem presne, koľko mal románikov napriek tomu, že ešte nemá ani dvadsať, ale... vždy to boli samé ženy. Nechápem to. Prečo to spravil? Pretože to bol on, kto s tým začal. Videla som to,“ šepla nešťastne.

„Hermiona, čo spravil? Čo si videla?“ spýtal sa s obavami.

Trochu sa ošívala. Postrehol, ako jej zrumeneli líca. Z toho vysvetlenia, o ktorom predpokladal, že malo byť vysvetlením, nebol o nič múdrejší. Prstom jej jemne nadvihol bradu a pozrel jej do očí.

„Dnes na plese... Hľadala som Harryho. Zbadala som ho na terase a... on... Pobozkal Draca. Na ústa, Severus. Nebol to nevinný bozk.“

V jeho pohľade sa objavil zmätok, údiv a potom to všetko vystriedalo tiché pochopenie. Jeho pamäť sa predierala cez nedávnu minulosť. Na prvý pohľad nevinné poznámky jeho krstného syna, pohľady, ktoré vysielal k mladému grófovi, vyhľadávanie jeho spoločnosti... Mohlo to znamenať, že Draco... Privrel oči a povzdychol si. Potom si prstami pošúchal koreň nosa.

„Naozaj si videla ako... Merlin. Takže bozk?“ opýtal sa, stále nemohol uveriť tomu, čo sa práve dozvedel.

„Bozk, Severus. Skutočný bozk. Francúzsky bozk. Harryho – Dracovi.“

Nie, že by jej prekážalo, čo videla. Nie. Hoci ju to nesmierne prekvapilo. To poprieť nemohla. Harry bol totiž naozaj zameraný výlučne na ženy. Doteraz. Vedela to. Ešte nedávno jej básnil o lady Čchangovej, lebo si ju chcel vziať, potom oplakával jej stratu, keď sa rozhodla pre lorda Diggoriho a teraz bozkáva vojvodu na terase počas plesu, kde ich mohol ktokoľvek vidieť? Nie div, že to dosiaľ nepredýchala. Harry a vojvoda?

„Máš obavy o svojho priateľa?“ opýtal sa opatrne Severus a znova ho raz prekvapila, keď pokrútila hlavou.

„Nie. Oňho nie. Harry je silný, mladý muž. Skôr sa bojím o tvojho krstného syna. Myslíš, že bude schopný...“ zahryzla si do spodnej pery. „Myslíš, že sa preniesol cez to, čo sa mu stalo v minulosti?“

Severusovi zovrelo srdce. Jednostaj sa utvrdzoval v tom, že jeho manželka je výnimočná žena. Neobávala sa o Harryho, či o jeho povesť, ale mala strach o jeho krstného syna.

„Neviem,“ šepol v odpovedi, keď sa k nemu znova pritúlila a objala ho okolo pásu, pričom si ruky ukryla pod jeho sakom. Stále bol kompletne oblečený. „Ak mu to však dovolil, môžeme sa domnievať, že sa tak stalo.“

„Zrejme máš pravdu. Bola by to reálna možnosť. Ale i tak mám obavy... Nechcem, aby mu Harry nechtiac ublížil... Nechcem tým povedať, že neverím Harrymu a jeho konaniu, len sa bojím, že je unáhlené. Bojím sa, čo to spraví s vojvodom, ak si Harry nakoniec zvolí predsa len inú... cestu.“

„Draco už nie je chlapec, ktorý by sa nevedel brániť. Má vlastný rozum. Určite vie, čo robí.“

„Len či to vie i Harry,“ poznamenala.

„Nemyslím si, že by bol taký chrapúň, aby sa s ním len bezcitne zahrával. To by skôr svedčilo Dracovej povahe. Okrem toho, Draco sa mu sám zveril so svojim tajomstvom, čo znamená, že Harry má jeho plnú dôveru. Možno si tvoj priateľ uvedomil, čo vlastne chce a dal mu to najavo.“

„Takže Draco mu to povedal? Povedal mu o tej strašnej noci?“ vyvalila oči.

„Áno. Bolo to v ten deň, keď sa tak neočakávane dostavili a ja som odišiel s Harrym do pracovne niečo prejednať. Vtedy sa ma opýtal na zvyšok príbehu.“

„Nepovedal si mi to,“ riekla, no neznelo to vyčítavo. Skôr prosté konštatovanie.

„Pretože som ti to nechcel pripomínať. Ešte si spomínam ako si kričala vtedy zo sna. Vydesila si ma...“ šepol a pobozkal ju na čelo. Potom vstal a začal sa vyzliekať i on. Hermiona ho ticho pozorovala, zatiaľ čo si zhŕňala podväzkové pančušky zo stehien k členkom a vyzliekala si ich.

„Nemala by som sa s Harrym pozhovárať?“ opýtala sa po chvíli mlčania.

„Nemyslím,“ riekol, keď si odväzoval viazanku a rozopínal gombíky na belostnej košeli. Sako už viselo na vešiaku v skrini. „Nemali by sme do toho zasahovať. Sú predsa dospelí. Ale ak budú potrebovať našu pomoc...“

„Budeme tu pre nich,“ riekla s pochopením a otočila sa mu chrbtom, aby si pretiahla cez hlavu spodnú košieľku. Nevidela, ako Severus, teraz oblečený len v nohaviciach znehybnel a díval sa na ňu hladnými očami. Keď sa jej telo prehlo v miernom oblúku, uvoľnené vlasy padli na chrbát, plecia a prsia sa vyklenuli dopredu pri tom pohybe. Stála pred ním celkom nahá a on skĺzol pohľadom cez jej chrbát a zadoček až k útlym členkom. Prv ako sa stačila natiahnuť pre nočnú košeľu úhľadne zloženú konča postele, jedným krokom sa k nej priblížil a zozadu ju objal.

Zavzdychala a prekvapením sa jej rozšírili oči, ktoré okamžite slastne privrela, keď sa obtrel o jej zadoček svojím vzrušeným lonom. „Severus,“ zastonala, keď ju k sebe vzápätí otočil.

„Nechaj tú nočnú košeľu... zahrejem ťa lepšie ako ten kus látky,“ riekol chrapľavo, kým jej nežne okusoval ušný lalôčik.

„To nepochybne,“ odvetila pobavene a pritúlila sa k nemu ešte viac. Severus sa jej prisal na pery a privlastnil si jej ústa vo vášnivom, majetníckom bozku, ktorý jej v okamihu rozohrial celé telo. Keď ju o chvíľku neskôr ukladal do postele a líhal si k nej neprestávajúc ju hladiť a bozkávať, už ani jeden z nich nedokázal myslieť na nič iné...

***

Harry ležal vo svojej posteli, ale nespal. Vedel, že je minimálne päť hodín ráno, no on nedokázal zažmúriť oka. Stále myslel na to, čo povedal a spravil na terase sídla Moonovcov. Lenže nemohol si pomôcť. Znova sa pretočil v posteli a privrel oči. Za rozochvenými viečkami sa mu vybavila celá tá scéna. Draco a lord Baddock...

Nevedel presne identifikovať, či vysvetliť prečo, ale ten chlap mu bol od prvého momentu nesympatický. V Dracových spomienkach ho nemal možnosť vidieť. Bál sa vojsť do tej čiernej škvrny a obával sa, že Draco by ho aj tak nepustil ďalej. Či už z hanby za to poníženie a utrpenie, ktorého sa mu vtedy dostalo, alebo preto, že to bola proste jeho súkromná záležitosť. Ani on predsa nevyťahoval spomienky pred inými a nenúkal ich, aby sa na ne pozreli. Lord Baddock. Lord Baddock. Lord Malcolm Baddock! Nevysoký, zhruba Harryho výška. O pár odtieňov svetlejšie vlasy ako mal on. Na rozdiel od jeho hranatej tváre bola tá jeho v črtách jemnejšia, hoci Baddock mal výraznejšie lícne kosti. Vtedy na terase si ho Harry prvý raz obzrel poriadnejšie. V parku na to nezvýšil čas. Ten muž bol štíhly, v pleciach trochu širší, ale v podstate mal útlu postavu. Čo však bolo evidentné, bol jeho záujem o Draca napriek faktu, že bol zasnúbený. O čo mu vlastne išlo?

Nevedel, či to bolo práve to poznanie, vďaka ktorému vtedy povedal, čo povedal. Vlastne... mohlo za to viac vecí. S vojvodom sa nevidel celé dva týždne potom, čo ho oslobodil od tej spomienky. Potreboval popremýšľať. O všetkom. Rozhodol sa teda stráviť nejaký čas vo svojom vidieckom sídle Potter´s Hall v Godrickovej úžľabine. Aj tak tam už dlhšie nezavítal. Potreboval skontrolovať chod usadlosti. So svojim správcom teda v prvých dňoch prešiel celé panstvo. Na koni i pešky. Pán Ferrel mu poreferoval o všetkom. Dozvedel sa, že mu za ten čas pribudlo v chove sto oviec, že zrejme zatúlaný medveď zabil jednu kravu minulú jeseň, že mali hojnosť obilia a sýpky sú plné, že rovnako dobre sa vodilo i ostatnej úžitkovej zelenine a že si slúžka Mary si konečne vzala čeľadníka Merwina. Jemu samému sa narodil už tretí syn a Harry mu poblahoprial. Navštívil jeho príbytok, aby pozdravil jeho milú rodinku. Chlapcom, Petrovi a Zacovi daroval ručne vyrobené drevené hračky, ktoré so sebou doniesol z Londýna od vychýreného hračkára. Dreveného Pegasa, ktorý bol očarovaný tak aby lietal a dráčika, ktorá napriek tomu, že bol z dreva chŕlil oheň. Teda, prskal a z nozdier sa mu dymilo. Okrem toho dal svojmu správcovi štedrú odmenu za dobre vykonávanú prácu a jeho manželke Estelle doniesol z Londýna hodvábnu šatku. Pýrila sa ako ruža v rozpuku a dokonca ho pobozkala na obe líca. Pripravila im skvelý obed a príkladne dbala o to, aby oňho bolo postarané, kým tu zotrvá. Nemal sa na čo sťažovať.

Harry trávil väčšinu času lietaním na metle ponad svoje šíre pozemky. Premýšľal o „svojich“ ženách, premýšľal o svojich novoobjavených citoch k vojvodovi, premýšľal o ich vzájomnom vzťahu. Keď pri vychádzke do dediny náhodou natrafil na jedného zo synov lorda Weasleyho, nemohol uveriť vlastným očiam. Práve sa náruživo lúčil so svojím milencom, obaja krytý hustým krovím zo štíhlych, nevysokých tují. Muži od seba zahanbene odskočili a červenali sa ako ranné zore.

„Lord Weasley, lord Longbottom,“ pozdravil ich, sám sa pýriac, že ich pristihol v tak kompromitujúcej situácii. Chcel prejsť ďalej bez toho, aby im venoval väčšiu pozornosť. Nemohol nepočuť tiché zvuky ich rozhovoru, do ktorého sa pustili v momente, keď im ukázal chrbát, len čo mu obaja odzdravili.

„Gróf, máte chvíľku?“ zavolal za ním lord Weasley a dobehol ho.

„Áno?“ otočil sa k nemu so spýtavým pohľadom. Červeň z jeho líc zmizla, ale z tváre mladíka nie. jeho bystré modré oči si ho pozorne premeriavali a s jeho ryšavými vlasmi sa pohrával mrazivý vetrík, ktorý nedávno vstal.

„Necháte si pre seba, čo si videli?“ opýtal sa náhle a neisto. „Nechcem, aby mal kvôli mne... lord Neville problémy.“

Harry prikývol. „Nebojte sa. Nikdy som nebol klebetný,“ odvetil uspokojivo a Charlie, druhorodený syn baróna Weasleyho prikývol. Bolo vidieť, že mu odľahlo.

„Ďakujem. Škoda, že vám to s mojou sestrou nevyšlo. Naozaj ste dobrý chlap. Otec sa v tomto nikdy nemýli,“ dodal uznanlivo.

Harry sa iba pousmial a mlčky prikývol. Chcel pokračovať, keď sa v tom zastavil a obrátil sa k lordovi Charliemu späť. „Máte... čas?“ opýtal sa.

„No... vlastne áno. Trochu,“ odvetil s neistým úsmevom, ale prijal Harryho pozvanie do miestnej taverny, kam mal mladý gróf namierené. Obsadili jeden zo súkromných salónikov a objednali si. Harry ľahkú večeru a lord Weasley iba niečo na pitie.

„Nebudem jesť. Neville... viete,“ snažil sa vysvetliť a nezaobišlo sa to bez jeho typického rumenca.

„Môžem sa vás opýtať niečo osobné?“ spýtal sa Harry, neistý si tým, na čo vlastne sa pýtať.

Charlie po chvíli premýšľania, rovnako zmätený prikývol.

„Ako ste zistil, že sa vám páčia muži?“ vyhŕkol naňho a lord Weasley vytreštil oči. Zneistel ešte viac a pomrvil sa na stoličke. Harry sa ošil tiež, ale poponáhľal sa s vysvetlením. „Nemyslite si prosím, že som dotieravý. Ja len... Chcem vedieť, aké to je. Potrebujem sa opýtať na pár vecí... a nemám koho. Nemá mi kto poradiť.“

„Harry? Chcete mi tým snáď naznačiť, že ste...“ oslovil ho familiárnejšie, ale nevládal pokračovať. Uvažoval nad tými klebetami, ktoré sa mu o ňom doniesli za ten čas, čo sa poznali a tiež, či sa mu to všetko len nesníva.

Harry pokrčil ramenami. „Neviem. Ja... pred pár dňami sa so mnou niečo stalo v prítomnosti... istého... muža a...“ Gróf si prehrabol rozochvenou rukou nepoddajné vlasy a pohľad uprel do pohára s bielym vínom, ktoré si objednal k večeri. „Prepáčte, asi to bol hlúpy nápad. V podstate som do dnešného dňa nevedel, že ste... takto zameraný. Ale nebojte sa, budem mlčať.“

„No, vlastne... tento víkend plánujeme s Nevillom rodinnú večeru. Jeho babička je trochu svojrázna, ale je to veľmi milá dáma. Obávam sa trochu reakcie svojich rodičov. Môj starší brat Bill, ako viete je už ženatý a rodičia sa tešia na prvé vnúča, ktoré je na ceste. Od jeho svadby nepočúvam nič iné len to, kedy sa konečne usadím i ja. Popravde, neviem ako to príjmu.“

„Bojíte sa ich negatívnej reakcie? Pokiaľ viem, manželstvá čarodejníkov rovnakého pohlavia nie sú v našom svete zakázané.“

„To nie, skôr ide o to, že sú veľmi zriedkavé. Priam ojedinelé. Partneri rovnakého pohlavia, ktorí k sebe prechovávajú nežné city skôr žijú „na divoko“ ako v normálnom zväzku. Asi zo zvyku. Ani na verejnosti by ste ich nezazrel. Alebo mi viete o niekom takom povedať?“

Harry sa zamyslel. Nie, nevedel. V tomto mal Charlie pravdu. „Možno by bolo na čase zmeniť to. Každý má predsa právo na lásku, nie? Tak prečo sa skrývať?“

„Povedali ste to pekne,“ povzdychol si Charlie. „Lenže sú to len slová. Bojím sa, ako by lord Neville znášal celý ten rozruch, ktorý by sme zverejnením nášho vzťahu vyvolali. Nemám rád škandály. V jeho rodine ich bolo niekoľko a ani on ich nemieni vyvolávať. Máme radi súkromie. Nie ruch veľkomesta. Nepotrebujeme k šťastiu ostatných, tých nadutých, klebetných, neúprimných ľudí, ktorí sa vám do tváre usmievajú, ale len čo sa im otočíte chrbtom, už vás ohovárajú. Páči sa mi tu... Mne k šťastiu úplne stačí iba môj... Neville.“

Harry zamyslene prikývol a na chvíľu sa obaja odmlčali, keď na dvere zaklopal čašník, ktorý niesol Harryho večeru. Králika na smotane so zeleninkou a varenými zemiačikmi.

„Takže... vám sa naozaj páči nejaký muž, Harry?“ vyzvedal Charlie, keď sa v duchu vrátil k dôvodu, pre ktorý ho sem mladý gróf pozval. Uprel naňho svoj malachitový pohľad a opäť ho sklopil do taniera. „Viete, počul som o vašich avantúrach, preto ma to zaujalo.“

Harry ticho prežúval. Keď prehltol, skúsil vysvetliť, čo sa s ním deje. „Viete, Charlie, sám tomu nerozumiem a mám vo svojich citoch... zmätok. Viem, že mi na ňom záleží,lenže to mi záležalo aj predtým. Je to môj priateľ. Ženy som bral ako samozrejmosť. Vždy som si myslel, že sa raz ožením a... Keď tak nad tým uvažujem... nikdy som nebol...“ začervenal sa a uhol pohľadom. Vskutku načal veľmi háklivú tému.

Charlie pochopil i bez toho. „Nikdy ste pri styku necítil dokonalú spokojnosť?“

Prikývol. „Nie,“ priznal potichu. „Nikdy to nebolo ono. Nevedel som prísť na to, kde je problém. Boli všetky predsa krásne a... žiadúce...“

„Isto, to ony vedia byť,“ priznal. „Viete o tom, že som sa pred tromi rokmi takmer oženil?“ opýtal sa ho a pobavene prikývol. „So ženou,“ dodal, keď naňho Harry vypleštil oči.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa prekvapene gróf.

„Stretol som Nevilla,“ odvetil prosto a priamo. „V divadle. Sprevádzal svoju starú matku. Udrelo ma to ako blesk. Toľko k tvojej otázke, ako som zistil, že sa mi páčia muži,“ usmial sa zhovievavo. „Môj brat... vie o tom?“ opýtal sa odrazu a zvraštil obočie.

Harry prestal prežúvať a preglgol. Zamračil sa a vrhol na lorda Charlieho zmätený pohľad. „Myslíte lorda Ronalda?“

Charlie prikývol. „Povedal ste mu o svojich citoch?“

Harry sa naňho iba začudovane díval, ale pokrútil hlavu. Myslel si, že vie, že sa viac nepriatelia tak ako kedysi. „Nie. Nevidel som ho od... ani neviem. Je to už dlhší čas.“

„A nemyslíte, že by mal o vašich citoch vedieť? Alebo sa mu s tým nechcete zveriť preto, lebo sa má o týždeň ženiť?“

Bolo zjavné, že Charlie nemal problém rozobrať ani takúto tému. Jeho bystré modré oči si premeriavali Harryho zvedavým pohľadom a hľadali odpovede na vlastné otázky z každého jeho gesta, či mimiky. Aspoň tak sa mu zdalo.

„Možno keby ste mu to povedal skôr, nikdy by sa do toho nebol namočil... Možno by prestal toľko piť a... Bol ste jeho jediný priateľ. Neviem však, ako by zareagoval na vašu ponuku,“ riekol úprimne a odpil si z vlastného pohára dúšok bieleho vína.

„Ach... Vy si myslíte, že som... Nie!“ vyhŕkol a rozosmial sa. „Nie!“ pokrútil hlavou a tentoraz to bol lord Charlie, ktorý bol načisto zmätený.

„Vy... vy ste nehovoril o ňom?“

Harry znova pokrútil hlavou. „Nie. Nemyslel som na Ronalda.“

Charlie si iba povzdychol. „Viete, myslím... no myslím, že je to škoda. Všetko by bolo lepšie ako lady Parkinsonová. Rona to manželstvo zničí.“

Harry na to nepovedal nič. Charlie skontroloval čas a keď zistil, koľko je hodín, vstal od stola s ospravedlnením, že sa musí rozlúčiť. „Neville si potrpí na dochvíľnosť. Budete tu aj zajtra?“ Harry prikývol. „Zastavte sa. Neville spomínal, že ste boli spolužiakmi. Iste sa budete mať o čom pozhovárať a... keby ste chcel niečo vedieť a ja by som vám vedel poradiť...“ pokrčil plecami a veselo sa naňho usmial. „Prosto príďte. Budeme sa obaja tešiť.“

„Dobre. Zastavím sa. Pošlem vám sovu,“ pritakal a díval sa za odchádzajúcim mladíkom, kým nezmizol za dverami salónika.

Harry strávil v ich spoločnosti nejedno popoludnie, či večer. Obaja muži boli nesmierne spoločenský a zábavný. Lord Longbottom sa síce spočiatku správal hanblivo, ale napokon sa i on uvoľnil a správal sa rovnako bezprostredne. Harry si nemohol nevšimnúť ich spokojnosť a lásku, ktorá z nich priam vyžarovala a odrazu zatúžil po niečom rovnako dokonalom. Uvedomil si, že odlúčenie od vojvodu znášal pomerne ťažko a v pochmúrnej nálade, ktorá sa mu vylepšila až v prítomnosti týchto dvoch mužov.

Neskôr mu pripadalo zábavné, že si lord Charlie nesprávne vyložil jeho otázky týkajúce sa záujmu o rovnaké pohlavie a mylne vydedukoval, že má záujem o jeho najmladšieho brata. Nie, nebola to pravda, ale... Cítil sa kvôli nemu previnilo. Napriek tomu, čo spravil Hermione, už dávno mu odpustil. Nemohol sa však preniesť cez ten fakt, čo sa z Rona stalo. Stal sa obeťou lorda Notta a takmer zabil markíza Snapa. A to všetko len pre svoju pijatiku. Len preto, lebo sa z neho stal... slaboch. Nikdy predtým taký nebol. Vlastnou hlúposťou sa ocitol v kaši. Aké preto bolo jeho prekvapenie, keď sa po dvoch týždňoch vrátil z Potter´s Hall a našiel ho postávať v hale svojho bytu na Madison Squere.

Ani jeden z nich neprehovoril. Napokon to bol Harry, kto mu naznačil, aby ho nasledoval a tým ho vlastne prijal vo svojom dome. Zdalo sa, že Ron je triezvy. Konečne, po dlhom čase.

„Dáš si niečo?“ opýtal sa ho, keď sa za nimi zavreli dvere jeho pracovne a on pristúpil k sekretáru.

„Nie, s tým som nadobro prestal. Priviedlo ma to len do nešťastia,“ odvetil okamžite a roztrasenou rukou si prehrabol vlasy.

Harry iba prikývol. „Dobre, tak ani ja nebudem,“ povedal lojálne a ponúkol mu jedno z kresiel čalúnených bledomodrým brokátom.

„Isto chceš vedieť, prečo som prišiel,“ povedal Ron, ale nesadol si. Miesto toho prešiel ku krbu a zadíval sa do jeho praskajúcich plameňov. „Ja... ďakujem ti, že si ma vôbec prijal. Chápem, že som ten posledný človek, ktorý...“ povzdychol si. „Správal som sa nevhodne a neexistuje na to žiadne ospravedlnenie. Aspoň, čo sa týka markíza Snapa a... markízy,“ riekol šeptom. „Videl som ju. Priam žiari šťastím.“

„Prišiel si mi povedať, čo dávno viem?“

Ron pokrútil hlavou. „Nie. Len chcem, aby si vedel, že ma to moje správanie naozaj mrzí a... Harry, bol si a verím, že si môj jediný... priateľ. Napriek všetkému. Hoci by som si prial, aby si mi odpustil, nebudem ti zazlievať, ak tak nespravíš, ale... žiadam ťa o jedno. V mene nášho niekdajšieho priateľstva... Bol by som rád, keby... si mi šiel za svedka.“ Ron prežrel a až potom sa naňho pozrel.

Harry si ho premeriaval skúmavým pohľadom. Jeho priateľ vyzeral hrozne. Bolo na ňom badateľne vidieť, že sa trápi. Pravda, mohol si za to sám. Keby sa nebol spíjal do nemoty, nemuselo sa toho veľa prihodiť. Ale ako sa vraví, čo sa stalo, už sa neodstane. Zrejme mlčal pridlho, pretože Ron napokon pokorne zvesil hlavu a priškrtene riekol: „Chápem. Nechcel som ťa unúvať.“

Vtedy Harry konečne vstal zo svojho kresla a podišiel k nemu. „Keby si nebol taký somár, nič z toho by sa nemuselo stať!“ okríkol ho, ale vzápätí ho mocne objal. Ryšavá hlava pristála na jeho pleci a muž sa v jeho náručí rozplakal. Harry mu to nezazlieval. Keby bol na jeho mieste a bol by nútený vziať si najväčšiu pobehlicu v meste... No, nevedel, čo by bol spravil. V tom dostal nápad. Potľapkal svojho priateľa po pleci a zazvonil na zvonec. Sluhovi prikázal pripraviť im silný čaj.

„Ja... prepáč mi, správam sa ako... Do kotla!“ mrmlal, keď si zotieral z tváre zvyšky sĺz.

„Na tvojom mieste by som zrejme plakal každý deň, takže sa neospravedlňuj. Naopak. Práve mi zišlo niečo na um,“ priznal a zamyslene zízal kdesi pred seba.

„Čo myslíš?“ vyzvedal Ron, nevediac, čo mu tým chcel naznačiť.

„Ide síce len o klebetu, ale... Potrebujem čas. Možno nie je všetko stratené. Odložíš svadbu.“

„Čo?“ vyhŕklo z Rona.

„Počul si, odložíš svadbu. Posunieš ju aspoň o dva týždne. Niečo si vymysli. Niečo vierohodné,“ radil mu.

„Vierohodné?“

„Pokojne nejakú nákazlivú chorobu, to je jedno. Aspoň nebude nikomu nič podozrivé.“

„Čo tým vlastne chceš dosiahnuť? Na čo potrebuješ získať čas?“

„Aby som ti nejako pomohol. Ale... ak dovolíš, detaily až potom... Teraz si dáme čaj a ty mi povieš, čo je nového. Ako sa vlastne darí tvojej sestre? Dlho som ju nevidel.“

***

(pozor na časový posun, ide vlastne o jeden a ten istý večer, len som tam vsunula Harry spomienky na tie 2 týždne, čo sa nevidel s Dracom a čo sa vlastne za ten čas odohralo)

Draco sa prebudil zo sna. Nie, už nemal nočnú moru, ale... bol to azda len zvláštny pocit, ktorý ho prinútil vstať uprostred noci z postele. To, čo sa stalo na tom plese, grófova reakcia... Merlin, ešte i teraz bol celý rozochvený. Alebo to bol všetko len obyčajný sen? Nie, nemohol byť. Pery mal ešte stále na dotyk citlivé a mierne opuchnuté. Takže sa to nepochybne stalo.

„Harry,“ zastonal s privretými očami a za chvejúcimi sa viečkami sa okamžite objavil obraz mladého muža, na ktorého nedokázal prestať myslieť. Končekmi prstov sa dotkol stále jemne brniacich pier. Prehrabol si rukou plavé vlasy a zvalil sa do kresla pri kozube. Vari konečne dostal jeho život nejaký zmysel?

Draco si spomenul na očarujúceho lorda Malcolma. Mal tú drzosť po tých rokoch ho obťažovať. Pri spomienke naňho ho znova striaslo. Nikdy by sa ho viac nemohol dotknúť. Bolo zjavné, že na svojej príťažlivosti nestratil za tie roky nič, ba naopak, vyzeral stále dobre. Stále mal v očiach tie iskri, stále mal tak zmyselne krojené pery... Lenže naňho ten jeho dokonalý vzhľad už nepôsobil tak omamujúco ako pred rokmi. Vtedy by bol dal hocičo len zato, aby mohol byť v jeho prítomnosti. Vtedy ho dokonca pobozkal... Dostal bozk od muža, do ktorého bol potajme zaľúbený ako chlapec, ale kruto za ten jediný bozk zaplatil. Nikdy viac nemal žiaden vzťah. Nikdy a s nikým. Nebol toho schopný. Zdalo sa, že i chuť na akýkoľvek druh vzťahu, či už len povrchné pletky, ho obchádza. Jediné potešenie nachádzal v hádkach s mladučkým, tmavovlasým grófom, ktorý bol vtedy v Severusovej opatere a bol jeho pravým opakom. Neraz proti sebe tasili prútik. Neraz si skočili do vlasov.

Prečo to vlastne všetko robil? Potter ho nepochybne dráždil a vytáčal do krajnosti, ale... Oheň, ktorý v ňom vzplanul nespôsobila nenávisť voči nemu, ako si myslel. Všetko mu došlo vo chvíli, keď ho videl stáť oproti lordovi Riddlovi. Takmer zahynul, keď ho jedna kliatba Temného pána, ako ho prezývali v spoločnosti, zrazila na kolená. Dracovi vtedy zamrelo srdce. Mal dojem, že sa mu v tej chvíli rúca svet. Lenže Potter napriek tomu, že krvácal opäť vstával. A v okamihu, keď bol nekrytý a lord Riddle naňho zoslal ďalšiu zo svojich kliatob, Draco sa mu vrhol do cesty, aby ju odklonil. Bol v tom napokon dobrý. Severus sa práve preberal vstávajúc zo zeme po zásahu niekoľkých Cruciatov. Nemohol mu pomôcť. Harrymu to stačilo natoľko, aby sa pozviechal a zasadil tomu monštru smrteľnú ranu. Potom sa bezvládne zviezol do Dracovej náruče a on... on ho k sebe privinul. Z očí sa mu kotúľali slzy ako hrachy, keď sa spytoval krstného otca, či bude žiť a prosil ho, aby ho zachránil.

Harry nemal tušenia, že pri ňom prebdel nejednu noc, kým sa zotavoval. Draco to nechcel. Stačilo mu vedomie, že je mladý gróf v poriadku. Každý z nich mal napokon svoj život. On svoju samotu, Harry... svoje milenky a priateľov.

Čo sa teda vlastne stalo? Mohol sa za tie dva týždne až tak veľmi... zmeniť? Nie, že by proti tomu akokoľvek protestoval. Nie, nemal námietky, iba... mal obavy. Bál sa, pretože si nebol istý Harryho rozhodnutím. Netušil, čo ho k tomu viedlo. Netušil, prečo ho zrazu pobozkal. A mal obavy z toho, že si to všetko môže gróf rozmyslieť. Nechcel ho pustiť do svojho života len preto, aby ho potom stratil. To by neprežil. Neprežil by, keby stratil ešte i jeho. To by radšej uvítal vlastnú smrť, ako Harryho stratu. Puklo by mu srdce na tisíc kúskov.

Spomenul si ako sa ho Harry opýtal, či sa s ním nezahráva. Nie, nezahrával sa, ale ako si mohol byť istý, či to nerobil on jemu? Na jednej strane mu veril, ale na druhej... Zachvel sa. Nikdy nemal vážny vzťah. Vlastne... nikdy nemal žiaden vzťah. V celom svojom mládeneckom živote sa bozkával iba dva razy. Prvý raz s lordom Baddockom a druhý raz dnes večer na plese s Harrym. Nepochyboval o tom, že Harry postrehol jeho neobratnosť, hoci to nedal najavo. Miesto toho svoj vášnivý bozk zmieril a akoby ho... učil, čo má robiť. Hrýzol ho do spodnej pery, špičkou jazyka kĺzal po vrchnej, bozkával ho v kútikoch úst a vsúval jazyk do jeho temnej horúčosti úst. Ich jazyky sa o seba obtierali v zmyselnom erotickom tanci, kým sa ich telá k sebe tisli v tesnom objatí.

Draco si nepamätal ako sa skončil ples. Keď sa obaja potom vrátili dnu, len čo sa vydýchali, neodtrhli sa od seba na krok. Chvíľu sa zhovárali so známymi, potom sa vrátili k Severusovi a Hermione. Tá im venovala zamyslený pohľad, ale správala sa rovnako milo ako vždy. Z plesu odišli spoločne. Keď sa s ním Harry lúčil na schodoch jeho sídla, naklonil sa k nemu a celkom spontánne ho vtiahol do ďalšieho bozku. Tentoraz vášnivejšieho a Draco sa pristihol pritom ako mu rovnako energicky odpovedá a zviera ho okolo krku. Harry mal prsty zaborené v jeho vlasoch. Keď sa od seba konečne odtrhli, Harry sa usmieval od ucha k uchu, zatiaľ čo sa on červenal ako pivonka. Pripadal si nesmierne hlúpo, ale... i šťastne. Mal dojem, akoby sa jeho sen stal skutočnosťou. Bál sa, že len čo si ľahne spať a zobudí sa, nič z toho, čo sa stalo, nebude pravda.

Potreboval sa vyspať. Pošúchal si unavené, začervenané oči a natiahol sa za jednou z ampuliek, ktoré mu tu nechal Harry. Fľaštičku s Bezsenným spánkom vypil na dva dúšky a vrátil sa do postele...

***

Nikto z nich nemohol tušiť, že to sídlo ukrýva v sebe stelesnené zlo. Zlo, ktoré sa vydalo v nočných hodinách na potulky pustými chodbami. Všade vládlo ticho. Hrobové, dusivé ticho. Len v jeho očných jamkách sa mihali oči šialenca.

„Zaplatíš mi za to,“ mrmlal si popod nos. „Zaplatíš mi za to vlastným životom, vlastnou krvou, vlastnou dušou... Preklínam ťa!“ syčal jedovato ako had, plížiaci sa prázdnymi chodbami. Ruka s prútikom sa chvela... Kedysi rovný chrbát, teraz mierne ohnutý. Kedysi bystré, azúrové oči, teraz zakalené šialenstvom, hnevom, nenávisťou, túžbou po pomste...

Keď sa ocitol v jeho izbe a rozhliadol sa po nej... po chvíli dostal osvietený nápad. Zabije ho, zničí ho pomaly a bolestivo... Zhynie jeho vlastnou rukou... Z jeho hrdla sa vydral šialený smiech. Vrásky na bledej tvári sa vyhladili. Oči pomstychtivo zaiskrili.

Až potom zmizol. Ochrany domu ostali neporušené. Ešte stále tu bol pánom a vládol nad všetkým. Ešte stále to bolo všetko jeho... Moc, ktorú mal sa nestratila, ani nevyprchala. Stále tu bola a pokorne naňho čakala. A on sa jej dnes v noci znova ujal.

„Zničím vás všetkých, jedného po druhom, očistím náš svet od nemorálnych beštií, ktoré si nezaslúžia nič iné, len trest...“