3. kapitola

Najčernejšia spomienka

„Si teda pripravený?“ opýta sa Harry na druhý deň Draca. Bolo čosi po jedenástej doobeda, keď sa prinútil v to štvrtkové ráno konečne rozlepiť oči. Tá uplynulá noc bola preňho krušná. Jeho telo, napriek tomu, že sa v noci o seba celkom trikrát postaral a musel si uznať, že odviedol asi najlepšiu ručnú prácu v celom svojom doterajšom živote, tak jeho telo sa napriek tomu necítilo uspokojené. V jednej chvíli sa dokonca pohrával s myšlienkou, že obnoví svoje stretávky s lady Blocklehurstovou, ale napokon to predsa len zavrhol. Jej panovačnosť mu za tú chvíľku potešenia nestála.  Napokon sa šiel umyť, oholil sa a obliekol. S viazankou a sakom sa neunúval.

Draco na sucho prehltol a prikývol. Oči mal tuho prižmúrené, žalúdok, napriek výdatným raňajkám stiahnutý a navyše, ako na vode. Mal šťastie, že mu už z väčšej časti vytrávilo. Ale nie preto tak tuho žmúril oči, žeby  mu bolo nebodaj zle. Nie. To jeho chvenie žalúdka spôsobil gróf Potter svojím príchodom do pracovne a tým svojím prekliato atraktívnym, hoci tak nedbalo pôsobiacim výzorom. Tá jeho večne strapatá hriva bola ako dokonalá bezplatná reklama na vrabčie hniezdo. Bolo zjavné, že sa holil, ale nechal si dôvtipne upravené tmavé strnisko, ktoré mu pokrývalo líca, bradu i pokožku pod nosom, vďaka čomu nevyzeral na svoj vek, ale o trošku staršie a ešte viac... sexy. V bielej bavlnenej košeli s voľnými rukávmi, bez viazanky a s tromi rozopnutými gombičkami pod krkom, ktoré mu odkrývali hruď porastenú chĺpkami, v čiernych nohaviciach, ktoré mu tak provokatívne obopínali zadok a štíhle stehná, vyzeral atraktívnejšie ako... Merlin, nikto mu odrazu nemohol zísť na um... Ten tmavovlasý muž teraz sediaci tak pokojne a so sebaistým výrazom v tvári naproti nemu v kresle bol stelesnením jeho mužskej verzie Šeherezády. Draco by si s ním však vedel predstaviť strávených viac, ako len tisíc a jednu noc.

„Draco?“

Merlin, na tom chlapovi je vzrušujúce absolútne všetko. Ešte aj ten hlas, pomyslel si frustrovane oslovený mladík.

„Áno?“ ozval sa rozochvene a následne si odkašľal, aby nepôsobil ako padavka.

Nevidel síce grófov úsmev, ale mohol ho počuť v jeho hlase. Ten zvonivý tón, ktorý ho zasiahol a rozihral v ňom všetky citlivé strunky, ho zanechal napätého a plného nenaplnenej túžby a spôsobil, že sa mu spotili dlane rúk.

„Na to, aby som ťa mohol zbaviť tej spomienky, musíš otvoriť oči. Alebo tak tuho žmúriš preto, lebo vyzerám tak zle, že sa nemôžeš premôcť pozrieť na mňa?“ opýtal sa Harry.

Draco v tej chvíli zvraštil tvár a otvoril oči dokorán. Uvidel v Harryho očiach tie šibalské ohníčky a potuteľný úsmev na tvári. Došlo mu, že si ho iba doberal. Kútiky úst sa mu vykrútili dohora.

„Nemusíš sa báť Draco, budem...“ Harry sa pristihol pri tom, že chcel povedať, že bude nežný. Našťastie sa včas opanoval a miesto toho s krátkou odmlkou dodal. „Budem si dávať pozor.“

A Draco o tom nepochyboval. „Viem. Verím ti.“ Napriek tomu nemohol potlačiť svoje obavy. Obavy z toho, či sa mu podarí zbaviť ho tej spomienky a obavy z toho, či neuvidí niečo, čo by... Prežrel a jeho ohryzok sa pohol pod jemnou pokožkou hrdla.

Harryho výraz tváre zjemnel, keď si uvedomil, že muž pred ním je nervózny. „Ak mi veríš, skús sa uvoľniť. Aspoň trochu. Pomohlo by to,“ pobádal ho a dúfal, že to zaberie.

Draco pootvoril ústa a vydýchol si. Bol napätý ako struna z harfy. Možno by sa mu i podarilo uvoľniť a zveriť sa do jeho rúk, keby mu nebol Harry tak blízko. Alebo keby ho neopájala tá jeho jedinečná vôňa.

„Myslím, že som,“ šepol nervózne, ale Harry si bol vedomý faktu, že je to lož. Povzdychol si a skúsil mu teda pomôcť inou cestou.

„Koľko máš rokov?“

Dracovo plavé obočie sa na moment zvraštilo. „Nechcel si mi pomôcť zbaviť ma tej spomienky?“ spýtal sa vrcholne zmätený jeho otázkou.

„Robím to. Snažím sa ti pomôcť uvoľniť. Vravel si, že mi dôveruješ, nie? Tak to dokáž,“ vyzval ho s pokojným výrazom v tvári.

„Devätnásť,“ odvetil Draco porazenecky a prijal jeho hru na odvrátenie pozornosti, ktorá ho mala zbaviť napätia.

„Čo tvorí srdce tvojho prútika?“

„Blana z dračieho srdca,“ zaznela okamžitá odpoveď.

„Akého je dnes?“

„Pätnásteho januára.“

A Draco sa skutočne po chvíli kladenia tých najrozličnejších otázok uvoľnil. Samozrejme, Harry sa popri tom rýchlo a bezbolestne dozvedel niekoľko zaujímavých faktov. Musel uznať, že to nebolo práve na škodu.

Odrazu bol tam, vnútri Dracovej plavovlasej hlavy, vo víre jeho spomienok. Bolo to... pôsobivé. A tak trochu i desivé. Lenže i on mal obavy. nIkdy predtým to nerobil a ani neskúšal. Pravda, teraz by si bol prial opak. Kým vykonával rannú hygienu, v duchu zhromažďoval všetky informácie, ktoré mal o Legillimencii. Samozrejme, mal dobrého učiteľa. Markíz z Cudworthu bol skutočne majstrom vo svojom obore, ale na druhej strane, nepoznal zručnejšieho čarodejníka. A teraz bolo na ňom, aby zúžitkoval to, čo sa naučil.

K Dracovým spomienkam sa dostal pomerne ľahko. Prekvapilo ho, aký bol muž sediaci oproti nemu absolútne nechránený, otvorený a takpovediac i bezbranný. Harry vnímal jeho donaha odhalenú dušu, ktorá sa pred ním rozprestrela tak odovzdane a dôverčivo. Až teraz mu naplno došlo, koľko vnútornej sily si to vyžadovalo. Napadlo ho, či by sa sám odhodlal na niečo také podujať, keby bol na jeho mieste a nevedel si dať odpoveď. Draco to spravil. Musel byť na tom naozaj zle, keď ho požiadal o pomoc. Nemal sa však čomu čudovať. Keby kolovala v jeho hlave rovnaká spomienka akú si v mysli uchovával Draco...

„Harry?“ ozval sa odkiaľsi slabý šelest bez toho, aby Draco čo i len otvoril ústa. Dotkol sa Harryho mysle svojou vlastnou.

„Všetko je v poriadku,“ odvetil mu okamžite Harry v snahe, udržať ho i naďalej v pokoji. „Ukážeš mi tú spomienku?“ opýtal sa. Vedel, že to bude menej bolestnejšie ako keby sa mu v spomienkach prehrabával on. Takto mu poskytol akési súkromnie, hoci netušil, či sa dalo hovoriť práve o súkromí, keď bol vnútri jeho hlavy.

„Ako?“ ozval sa a Harry sa v duchu zaradoval, že sa rozhodol spolupracovať.

„Len si na ňu pomysli,“ poúčal ho. „Stačí, ak si predstavíš niečo, čo... čokoľvek z toho večera, Draco,“ poradil mu. „Skúsiš to?“

Harry mohol priam hmatateľne cítiť jeho vzrastajúci nepokoj. Z nejakého popudu, ktorý nechcel práve teraz analyzovať, mu prikryl ruku, ktorá spočívala na opierke kresla svojou dlaňou. Draco pod tým dotykom na sekundu stuhol, dych sa mu zadrhol a vzápätí sa opäť uvoľnil a začal normálne dýchať, keď mu Harry palcom krúživo masíroval chrbát ruky.

„Dobre,“ šepol a v mysli pátral po nejakom záchytnom bode z tej desivej noci. V duchu si vybavil chvíľu, keď s matkou a... otcom vítal v mramorovej hale Manoru hostí.

Prv, ako mohol Harrymu povedať, že ju má pripravenú, ten ho predbehol.

„Vidím ju.“ Harry si nebol istý, či je rád, že ju objavil, alebo sa má obávať preto, čo vlastne objavil. Nikdy nič podobné nevidel. Podľa toho, čo vedel, spomienky boli ako hmlistá, striebristá hmota, či skôr plyn, ktorý sa hmýri a dá sa pomocou kúzla vybrať z mysle. Hoci vám v nej po tom zásahu ostane spomienka, bude to len hmlistý a veľmi vzdialený odraz toho, čo sa uloží v mysľomise. Toto... toto vyzeralo desivo. Díval na tú hmlistú... vec... ako obarený. Tá čierna víriaca sa vec akoby pulzovala vlastným životom a navyše, bola zakliesnená medzi ostatnými spomienkami ako mucha, ktorá sa ocitla v zajatí pavučiny a jej osud bol vopred spečatený. Tá spomienka bola v Dracovej mysli ukotvená pevne a zložito, až ho pochytili obavy, čo to nie je nad jeho sily.

Draco vycítil jeho krátke zaváhanie a zneistel. „Harry, čo sa deje?“

Harry nevedel, čo mu povedať. Stále zízal na tie chvejúce sa úponky a zratúval si ich. Deväť. Bolo ich deväť... Viac ako má chrobáčik nožičiek.

„Skúšal si sa tej spomienky niekedy zbaviť sám?“ opýtal sa odrazu, keď mu niečo zišlo na um.

„Áno a nie raz. Ale neúspešne,“ priznal. „Nechcel som žiadať o pomoc Severusa, už i tak pre mňa spravil viac než dosť.“

Harry naprázdno prežrel. Jemne stisol Dracovi ruku. Uvedomil si, že mu bude musieť najprv povedať, čo ich čaká. Bez toho to nejde. Vykĺzol z jeho mysle a prerývane sa nadýchol. I Draco bol bledý. Vpád do cudzej mysle, hoc takpovediac s pozvánkou, bol namáhavou činnosťou.

„Musím... musím sa napiť,“ šepol a Draco prikývol. Okamžite zazvonil na zvonček a požiadal domáceho škriatka, aby im doniesol občerstvenie.

„Neraňajkoval si. Nechceš niečo zjesť?“ opýtal sa starostlivo, no Harry pokrútil hlavou. Keď sa škriatok znova objavil, vzal si pohár vody a vypil ho do dna. Draco si dal na rozdiel od neho len dva dúšky. V bledej tvári sa mu zračila neistota. Akoby tušil, že to nepôjde tak ľahko ako si predstavoval.

 „Tak čo sa deje? Povieš mi to?“ V tóne, akým ho plavovlasý mladík oslovil sa objavila nervozita.

Harry prikývol. „Áno. Nebudem ti klamať. Nikdy predtým som nič také nevidel. Naozaj nechceš, aby to spravil radšej Severus?“

Draco potriasol hlavou. „Nie! Keby som to chcel, už dávno by som ho požiadal.“

„Iste,“ zamrmlal Harry.

„Verím ti. Ty to dokážeš. Si predsa mocný čarodejník...“

Hoci to povedal a zjavne si to i myslel a veril tomu, Harry sa v tejto chvíli vôbec necítil byť mocným čarodejníkom. Keby to totiž bola pravda, mohol by ho tej spomienky zbaviť tak ako si prial. Bezbolestne a jedinou myšlienkou. Lenže nešlo to. Vedel, že nebude schopný zabrániť, aby mu neublížil. Okrem toho sa bál, čo sa stane s tou inkriminujúcou čiernou škvrnou v jeho mysli, keď ju začne odstraňovať. Ak bol Lucius taký sviniar, že naňho predsa len použil čiernu mágiu a nechal spomienku na tú noc hlboko zakorenenú v synovej hlave, Harry musel uznať, že sa naozaj sakramentsky poistil. Obával sa, že tie úponky, prepletené s ostatnými spomienkami boli výsledkom Dracových snáh zbaviť sa toho odporného votrelca vo svojej hlave. Teda, ak ho bude zbavovať tej spomienky, bude musieť siahnuť na dno svojich síl. Už teraz vedel, že stojí pred neľahkou úlohou.

„Harry, prosím, dokonči to,“ požiadal ho Draco odhodlane. „Je mi jedno, že to bude bolestivé, vydržím to... Prisahám...“

„Draco...“ Harryho výdych, či šepot znel skôr ako pohladenie. Hľadel do tých sivých očí, teraz potemnených a musel uznať, že v tejto chvíli mal zrejme viac odvahy Draco, ako on.

„Tak dobre. Ale ak by to bolo veľmi bolestivé...“

„Vydržím...“ zopakoval.

Harry teda iba kývol hlavou, že rozumie. Napokon, ak prežil ten otcov sadistický trest... snáď nebude mať problém vydržať, kým ho Harry tej spomienky zbaví.

„Dobre. Najprv... ju musím trocha preskúmať. Tá spomienka je zakliesnená medzi ostatnými a chvíľu by bude trvať, kým ju dostanem von. Musím ju izolovať a zaistiť, aby sa nemohla nikde uchytiť spätne. Dobre?“

„Rob ako myslíš.“ Harry to bral ako áno.

Znova sa vnoril do jeho mysle, Draco mu spomienku predostrel ako na striebornej tácni tým, že na ňu pomyslel. Harry sa k tej čiernej vírivej veci načiahol pomyselnou rukou a skúmal ju veľmi svedomito z každej strany svojou mágiou. Cítil, ako sa pred ním vzpierala a nepokojne sa chvela. Akoby ho varovala, aby sa k nej nepribližoval. Harryho vnímal jej čierne jadro... Skrz naskrz presiaknuté čiernou mágiou. Preklínal Luciusa a preklínal jeho tyranskú prefíkanosť a drastickosť.

Jeho teplá dlaň, stále prikrývajúca chvejúcu sa ruku pocítila zvierajúcu kŕčovito opierku kresla zaznamenala, keď sa strhol. Draco však napriek tomu trpezlivo čakal, kým sa Harry ozve znova. Mal dojem, že tá chvíľa trvala celú večnosť. Harry si povzdychol a trochu sa od tej spomienky odtiahol.

„Môžem začať?“ opýtal sa Draca myšlienkou, ktorú k nemu vyslal a mladík mu dal svoj súhlas.

Harry sa mysľou sústredil na jeden z úponkov. Vedel, že tie sú príčinou toho, že tá myšlienka sa tam drží ako kliešť. Musel odstrániť najprv tie. A musel zabrániť, aby sa nerozvetvili a neprichytili znova na iné miesto. Musel ten úponok znehybniť, umŕtviť alebo skúsiť nejako obaliť.

Prvý, na ktorý sa sústredil sa vzpieral a len ťažko sa poddával jeho vôli a mágii. Nevedel povedať, koľko mu trvalo, kým konečne zaznamenal úspech. Čierny korienok úponku sa metal a kŕčovito mykal, ale Harrymu sa ho podarilo odrezať od ostatných spomienok. Lenže potom pridlho váhal nad tým, aké kúzlo použiť a nožička sa ukotvila na iné miesto a azda ešte pevnejšie. Okrem toho sa pri jeho násilnom zásahu skutočne rozvetvila a teraz bolo tých úponkov desať.

„Dofrasa,“ pomyslel si, ale zabudol, že ho teraz môže Draco zreteľne počuť.

„Stalo sa niečo?“

„Nie,“ zaklamal. Nechcel ho zbytočne vyľakať. „Ako sa cítiš?“

„Ujde to...“ Harry si bol istý, že i Draco zaklamal, aby mu nepridával starosti a najradšej by sa bol nafackal.

Znova sa pustil do práce. Znova sa sústredil na úponok, no s tým rozdielom, že teraz už vedel, ktorým kúzlom mu pôjde jeho odrezanie od ostatných spomienok lepšie. Tentoraz nezaváhal. Konček čiernej spomienky umŕtvil a ešte i obalil, aby ho úplne izoloval. Potom chvíľu počkal, či sa predsa len nerozštiepi a nevyraší z neho nový úponok, ale nič sa nestalo. V duchu zajasal, ale hneď sa sústredil na ďalší korienok. S niektorými sa mu darilo lepšie, s inými horšie. Podstatné bolo, že to napokon predsa len išlo. Jednako však cítil únavu i napätie, ktoré sa znásobovalo tým, že cítil Dracovu bolesť. Jeho telo bolo rovnako strnulé. Harry vedel, že ho musí šialene bolieť hlava a isto mal pocit, že mu musí každú chvíľu prasknúť. Musel sa poponáhľať. Keď odrezal i posledný pahýlik tej vzdorujúcej škvrny, obalil ju napokon celú svojou mágiou a prinútil ju opustiť Dracovu myseľ. Harry si vydýchol. Čakal ďalšie problémy, ale nestalo sa tak. Spomienka opustila tentoraz Dracovu hlavu „bez protestov.“ I tak tam ešte chvíľu zotrval, aby skontroloval jeho myseľ. Keď sa však uistil, že je „vzduch čistý,“ konečne vykĺzol z Dracovej hlavy.

Zviezol sa do kresla, biely ako krieda. Mal oproti Dracovi výhodu v tom, že mal tmavšiu pokožku. Draco totiž vyzeral ešte horšie. Jeho bledosť bola omnoho zjavnejšia. Držal sa za hlavu, z očí mu tiekli slzy a namáhavo dýchal. Harry oproti nemu sedel rozvalený v kresle a nevládal sa chvíľu ani pohnúť. Sledoval, ako Dracovi u uší vychádza čierny plyn a hmýri sa okolo jeho hlavy vo vzduchu. Harry z posledných síl vyčaroval nádobku, plyn v nej uzavrel a čiernu spomienku nechal raz a navždy zmiznúť.

„Je... je prečo, Draco,“ šepol a v tej chvíli stratil vedomie.

***

Draco sedel v kresle. Dnes si vymenili úlohy. Celý včerajší deň, ba dokonca i noc nad ním gróf bdel. Teraz to bolo naopak. Pohládzal mu tvár očami a kochal sa na nej svojím pohľadom. Kto by si bol pomyslel, že si raz budú takí blízki? Iste, keby nie toho otcovho... činu... Zachvel sa, no tá spomienka, ktorú dnes Harry zničil a nechal ju zmiznúť boh vie kam, ho nebolela tak ako predtým. Nespôsobovala mu muky, necítil sa vďaka nej taký spútaný, ako doteraz. Naopak. Prvý raz po tých troch rokoch mal pocit, že je úplne slobodný. Konečne sa mohol odpútať od toho, čo sa mu pred rokmi prihodilo.

Toto ho opäť priviedlo k myšlienkam na stretnutie s grófom. Kým žil v Manore, nikto, kto nebol dobrý jeho otcovi, nebol dobrý i jemu. Aspoň takú zásadu sa snažil dodržiavať. Jeho otec obľuboval plesy, bankety a všetky tie spoločenské udalosti, ktoré usporadúvala smotánka. Draco nevedel povedať, či vôbec na nejakom niekedy chýbal. Napriek tomu aký bol jeho otec a čo všetko mu vtĺkal do hlavy od narodenia, on bol iný. Vždy to vedel. V ten večer, keď na Manore usporiadali Zimný ples sa mu to len potvrdilo. Lord Baddock mu to potvrdil. Ako prvý vybadal, že Draco je presne ten človek, s ktorým by sa mohol zabaviť. Celý večer sa zdržiaval v jeho blízkosti a kŕmil ho sladkými rečičkami. Zvádzal ho a podarilo sa mu to. Lucius ho za tú chvíľku slabosti potrestal. Keď na to prišla jeho matka, zošalela. Stihla ho však doniesť k Severusovi. Potom zabila svojho manžela a sama spáchala samovraždu. Trvalo mu celý mesiac, kým sa znovu postavil na nohy. Až vtedy zistil, že Potter je jedným z obyvateľov sídla jeho krstného otca.

Sprvu ho nevedel strpieť. Sám nevedel prečo, ale vždy, keď sa mu ocitol nablízku, pochytil ho priam amok. Šalel! Hádali sa ako dvaja kohúti na smetisku. Skončilo to Severusovým zásahom, keď mu pri jednej z tých hádok zničili knižnicu. A Potter ešte v ten večer odišiel. Draco netušil kam. Dozvedel sa to neskôr od Severusa. I ten dôvod, prečo bol vlastne Potter v Cudworthe.

„Viem, že si trpel, Draco, ale ani on to nemá ľahké,“ čistil mu vtedy žalúdok. „Osirel si, lenže on bol sám od útleho detstva. Navyše, jeho rodina s ním nikdy nezaobchádzala šetrne. Kým som sa ho neujal, bol na tom horšie ako akýkoľvek chuligán, ktorých stretáš na ulici. Prišiel sem ako kosť a koža.“

Draco zanovito mlčal. Upieral zrak do zeme a zatínal zuby. „Nie je to moja vina,“ odvážil sa povedať, no jeho krstný otec s tým zjavne nesúhlasil.

„Nie? A čia potom? Dal som sľub, že toho chlapca ochránim. Ty si ma donútil vyhnať ho z tohto domu, pretože v prvom rade budem vždy dbať o tvoje dobro. Si moja jediná rodina.“

Draco sa zamračil. „Nemôžem za to krstný otec, že trúsiš sľuby, kade chodíš!“

Severus sa zlovestne zamračil. „Počujem v tvojom hlase trpkosť. Ver mi, že tá ti nebude dobrou spoločníčkou. Zbav sa jej, kým môžeš. Nestaň sa kópiou vlastného otca, ani mňa... Nájdi zmysel svojho života a začni znova žiť, Draco. O rok dosiahneš čarodejnícku plnoletosť. Mal by si si nejako zamestnať myseľ.“

Draco ho poslúchol. Síce mu trvalo ďalší mesiac, kým ho omrzela tá tvrdohlavosť, ale napokon, stalo sa to. Začal sa zaujímať o mágiu viac ako predtým. Severus mu dokonca najal súkromného učiteľa. Vedel viac ako ten, ktorého mu platil otec a navyše, nezasväcoval ho do čiernej mágie. Napriek tomu bol lepší. Ako sa neskôr dozvedel, Dumbledore sa venoval i Potterovi. Takto sa o ňom na diaľku mohol čo-to dozvedieť a napredovať pilnejšie, pretože sa medzi nimi vytvorila akási súťaživosť. I Dumbledore mu spomínal, že sa naňho mladý lord pýta a zaujíma sa, ako napreduje. No kým bol Draco dobrý v elixíroch a obranných kúzlach, Harry vynikal v útočných a v čarovaní vôbec. Dumbledore tvrdil, že má veľký potenciál a obdivuhodnú vnútornú silu. Napriek tomu, že tak veľa stratil, napriek tomu, že mu šiel po krku lord Riddle kvôli nejakému smiešnemu proroctvu, stretol sa s ním v dueli a... vyhral. Nie, Draco si nemyslel, že je Potter boh. Mal len neuveriteľné šťastie. A mal ich. Starého profesora, Severusa a jeho. Bol to práve Draco, koho obranný štít odklonil jednu zo smrteľných kliatob a zaručil Potterovo víťazstvo. V ten deň sa konečne začali rešpektovať.

***

Draco nevedel povedať, kedy presne sa doňho zamiloval. Začínal si to uvedomovať celkom pomaly. Všímal si ho vždy, to hej. Vždy mu pripadal Harry atraktívny, no keďže si od neho stále držal odstup, nevedel, kedy presne k tomu došlo. Len pred necelým rokom si začal uvedomovať, že vyhľadáva jeho spoločnosť a nedočkavo sa teší na každé ich stretnutie. Potom sa pristihol pritom, že žiarili na baróna Weasleyho, ale i na každú ženu, na ktorej len spočinuli jeho hriešne nádherné smaragdové oči. A nevedel, ako sa z toho dostať. Potom mu napadol ten návrh s investíciou do spoločného podniku. To zaručovalo grófovu nevyhnutnú spoluprácu a častejší kontakt. Och, aby nezabudol, Severus mal uňho tiež jedno veľké plus a to tým, že si vzal lady Grangerovú za svoju manželku. Bola najlepšou grófovou priateľkou. Tiež si prežila svoje a ako sa zdalo, v manželstve so Severusom bola šťastná. A Severus sa zmenil. K lepšiemu. To bolo vidieť.

Len jeho život ostával prázdnym, srdce pišťalo od smútku a... áno, nenaplnenej lásky. Draco si povzdychol a vstal z kresla, v ktorom doteraz sedel. Strčil si ruky do vreciek a podišiel k oknu. Jeho kroky tlmil hrubý perzský koberec. Keď sa zadíval na ulicu, teraz v podvečer bola rovnako prázdna ako jeho život. Oprel sa rukou o stenu pri okne. Sivé oči sa dívali na snehové vločky. Začínalo snežiť.

Draco si uvedomil, že sa opustený cítil celý svoj život. Už od malého chlapčaťa. Radšej by sa hral so svojimi rovesníkmi ako sa učil etikete. Čarodejnícky svet mal však svoje výhody, napriek všetkému. Vedel, že pokiaľ by si našiel... niekoho... nevyhostili by ho zo spoločnosti. Dobre, iste by to vyvolalo nemalý škandál, ale napokon, tie bývali na dennom poriadku. Jeho rodinu nevynímajúc. A Draco si túžil niekoho nájsť. Vždy o tom iba sníval. Lord Baddock ho zviedol. Medzi nimi však v skutočnosti k ničomu nedošlo. Ten bozk vtedy preňho nič neznamenal. Túžil iba vedieť, aké by to bolo. V tom momente sa mu pripomenul bozk, ktorý dal v tú noc Potterovi. Znova ním prešla vlna vzrušenia a spaľujúcej túžby. Bolo to to najlepšie, čo v celom svojom živote zažil.

„Ako dlho som spal?“ ozval sa za jeho chrbtom ospalým hlasom gróf.

„Nie dlho. Šesť hodín,“ odvetil.

Harry sa uškrnul. „To nie je dlho?“

Draco sa k nemu konečne obrátil tvárou. „Nie. Bol si vyčerpaný. Potreboval si oddych. Okrem toho, v noci si toho zrejme veľa nenaspal.“

Harry si pretrel stále unavené oči a pozrel sa naňho. Chvíľu bolo ticho a potom prehovoril: „Mal by som ísť domov.“

Draco iba prikývol. Neznášal, keď musel v tomto opustenom sídle ostávať sám. Lenže gróf nebol jeho pestúnkou. Mal svoj život a...

„Isteže. Poviem komorníkovi, aby ti zbalil veci. Navečeriaš sa?“

Harry prikývol a poďakoval. Draco mieril k dverám jeho izby, aby mohol vyjsť čím skôr von, no prv ako položil ruku na kľučku sa zastavil.

„Ďakujem, že si mi pomohol. Veľa to pre mňa znamená. Ja... len som chcel, aby si to vedel.“

„Rado sa stalo,“ odvetil Harry a s tým Draco opustil jeho izbu.

***

O dva týždne neskôr sa zúčastnil plesu u Moonovcov. Draco sa pozdravil s krstným otcom a jeho krásnou manželkou, s ktorou mal tú česť zatancovať si. Bolo to preňho vítané rozptýlenie, pretože sa nehorázne nudil. Gróf sa ešte nedostavil a lord Zabini sa vytratil do herne. Keď lady Hermionu vrátil Severusovi, ktorý z nich nespúšťal pohľad, vzal si od lokaja pohár šampanského a predral sa davom na terasu. Odpil si zo zlatavého moku a pohár položil na široké kamenné zábradlie. Hudba k nemu doliehala spoza francúzskych okien orámovaných ťažkými červenými drapériami. Počul, ako sa dvere na terasu otvorili, ale neobťažoval sa, aby zistil, kto je tým jeho nevítaným spoločníkom.

„Dlho sme sa nevideli,“ povedal známy hlas za jeho chrbtom a on zmeravel.

Vystrel sa v celej svojej výške a otočil sa k nemu tvárou v tvár. Pozrel sa naňho a uvedomil si, že jeho prítomnosť preňho viac nie je taká... zničujúca. Muž pred ním bol stále krásny. Napokon, vždy oplýval šarmom a eleganciou. Hnedé vlasy mal o niečo dlhšie ako si Draco pamätal. Ale ten zvodný úsmev, iskri v očiach... Nie, tentoraz by mu nepodľahol. Bol silnejší ako vtedy. Už nebol naivným chlapcom... Okrem toho, tento muž, ktorý si pred ním zastal s bohorovným pokojom bol neodmysliteľnou príčinou toho, čo sa mu v tú prekliatu noc stalo. Jeho jediný bozk... ho zničil a poznačil na celý život.

Pohľad, ktorý mu preto venoval bol vlažný. Inak sa nazvať nedal. „Lord Baddock,“ pozdravil ho miernym úklonom hlavy, preňho takým typickým a neodmysliteľným.

„Čo tak oficiálne?“ nadhodil muž, nižší o pol hlavy od neho. „Myslel som, že naše opätovné stretnutie bude prebiehať v inom duchu,“ priznal a odhalil pred ním tak celý zámer svojho konania, ktoré mohlo byť Dracovi zjavné na prvý pohľad. Iste, prečo iné by ho vlastne vyhľadal?

Keď Draco nereagoval, pristúpil o krôčik bližšie. O viac sa zjavne neodvážil, lebo z tváre plavovlasého mladíka nevedel vyčítať žiadne pozitívne emócie. Celkom nič, čo by mu naznačilo, v akom rozpoložení sa nachádza. Očividne ho jeho prítomnosť nepotešila tak, ako si predstavoval.

„Zmenil si sa,“ opáčil muž neisto a založil si ruky za chrbát. Premeral si ho túžobným pohľadom od hlavy k pätám a nakoniec sa mu vpil do očí. „K lepšiemu. Si hriešne atraktívny, Draco.“

„Nestojím o tvoje komplimenty. Čo chceš?“ opýtal sa tvrdo a spražil lorda Baddocka pohľadom svojich búrkovo sivých očí.

„Myslel som, že by sme mohli... nadviazať tam, kde sme skončili. Páčil si sa mi. Vždy. Túžil som po tebe celé tie tri roky. Neschádzal si mi z mysle...“ rozohnil sa a i z jeho tváre bolo badať jeho neklamné vzrušenie.

Draco sa však striasol a o krok cúvol. „Čo ak poviem, že ma to ani najmenej nezaujíma?“ opýtal sa, čím o dva roky staršieho muža dokonale schladil. „Okrem toho, ako sa má tvoja snúbenica?“

Baddock na moment vyvedený z mieri sa teraz sebavedome uškrnul. „Žiarliš?“

„Nie, iba poukazujem na fakt, že máš záväzky. Nič viac,“ odvetil chladne.

„Draco... ja...“ Malcolm zhľadúval vhodné slová, ktoré by mohli padnúť na úrodnú pôdu. Nedarilo sa mu a bol z toho frustrovaný. Vôbec si takto ich opätované stretnutie nepredstavoval.

Dvere na terasu sa znova otvorili. „Ach, tu si... a...“ Gróf zastal v záplave svetla rinúceho sa cez otvorené dvere tanečnej haly a pozrel spýtavým pohľadom na svojho priateľa. Draco mu venoval krátky pohľad a on stihol vybadať, že nie je vo svojej koži. Harry preto za sebou zavrel a podišiel bližšie, tváriac sa nenútene. „Predstavíš nás?“ opýtal sa Draca.

„Lord Malcolm Baddock... starý známy. Gróf Harry James Potter, môj...“

„Priateľ,“ predbehol Harry Draca. „A musím dodať, že veľmi... žiarlivý.“

Obaja muži naňho vrhli neveriaci pohľad. Baddock cúvol, len čo mu potriasol rukou. Rozhabkal sa a potom sa koktavo ospravedlnil a stratil sa v ruchu tanečnej sály.

Draco by sa bol rád uškrnul, ale to, čo Harry povedal... Nemohol tvrdiť, že to naňho nemalo nijaký vplyv. Rozochvel sa na celom tele a nie preto, lebo tu bolo chladno.

„Prečo si to povedal?“ odvážil sa opýtať, no neodvážil sa mu pozrieť do tváre. Miesto toho sa odvrátil a načiahol sa za svojím odloženým pohárom šampanského, aby si rýchlo dúšok odpil.

„Prečo si ma vtedy pobozkal?“ zareagoval okamžite a ležérne sa oprel o zábradlie, pri ktorom Draco stál.

Len čo vyslovil tú otázku, Dracovi takmer zabehlo šampanské. Cítil, že zrumenel. Chvíľu sa ošíval a potom sa prinútil niečo, čokoľvek... povedať.

„Harry... ja...“ Pohľad mal zabodnutý do zeme. Slová mu uviazli na jazyku.

„Dobre, začnem ja...“ riekol a prehrabol si rukou vlasy. „No... neviem, či to všetko nie je len výplod mojej bujnej fantázie, ale...“ zasekol sa a skôr ako začal pokračovať, odkašľal si. „Viem, že uprednostňuješ... mužov, pravda. Vnímal som tie tvoje dvojzmysly, i pohľady, hoci som sa snažil predstierať, že ich prehliadam. Lenže... vieš, v týchto dňoch mám dojem, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Ja... za tie dva týždne, čo sme sa nevideli... veľa som premýšľal. A ten bozk bol...“ uchechtol sa a znova si prehrabol vlasy, no tentoraz oboma rukami. „Páčim sa ti, však?“ odvážil sa opýtať a snažil sa pritom zo všetkých síl nečervenať. „Alebo som si to len... namýšľal?“

Draco civel do zeme, pohľad sklopený na špičky svojich topánok, pohár stále držal v ruke, no celkom naňho zabudol. Nevedel, čo si počať. Ak sa mu prizná, stratí jeho priateľstvo? Nezniesol by predstavu, že sa viac nebudú vídať. Nechcel, aby ho Harry považoval za nejakého prihriateho šialenca. Mal teda len dve možnosti. Buď nebude riskovať vôbec a všetko poprie, alebo zariskuje a bude dúfať, že ho Harry nezavrhne.

Keď naňho pozrel a vpil sa očami do tých jeho, ktoré naňho hľadeli odovzdane a vyčkávajúco, konečne nabral aspoň za necht odvahy. „Nechcem stratiť tvoje priateľstvo,“ priznal ako prvé. „Ale nechcem... nebudem ti klamať. Nie, Harry, vyložil si si to... správne.“

A čakal. Čakal ako zvykol len to najhoršie. Kliatby, ktoré by sa mu zniesli na hlavu, urážky, možno údery. Nič z toho sa však nestalo. Miesto toho sa pred neho mladý gróf postavil. Zdvihol ruky, trochu ostýchavo a položil ich Dracovi na plecia. Potom jeho prsty pohladili jeho krk a dlane zovreli v teplom dotyku jeho prekvapenú tvár. Harry bol príliš blízko. Draco mohol jasne vidieť, ako sa poskočil jeho ohryzok, keď nasucho preglgol.

„To... to je dobre. Pretože... nemám rád, keď sa so mnou niekto zahráva. Ne-nezahrával si sa so mnou, však?“ opýtal sa mäkko a Draco ako uhranutý pokrútil hlavou. Jeho sivé oči stále uväznené v smaragdovom pohľade.

„Nie,“ vydýchol.

„To je dobre,“ zopakoval Harry a navlhčil si pery jazykom predtým, ako sa k nemu naklonil a ich ústa sa nesmelo spojili. Prekvapenému Dracovi vypadol z ruky pohár a rozbil sa na kamennej dlažbe terasy. Nevnímal to. Jediné, na čo sa sústredil bol Harry a jeho horúca vlhkosť úst. Jeho dobyvačný jazyk a úžasná chuť toho nečakaného bozku.