2. kaptila

Srdce na ruby

Harry si nepamätal, že by sa niekedy cítil väčšmi stratený, zaskočený, či zmätený. Ani sám nevedel ako, no odrazu sa ocitol v náručí plavovlasého mladíka a ich pery sa stretli v krátkom bozku. Vlastne to ani nebol poriadny bozk, nie? Veď Draco iba na pár stotín sekundy pritisol svoje ústa k jeho a potom sa odtiahol, i keď nie priďaleko. Harryho mozog však i tak vypovedal a stačilo na to tak pramálo. Sám nad tým iba mohol žasnúť.

Otvoril oči a zadíval sa do tváre, ktorá bola od neho vzdialená sotva centimeter. Draco stále prerývane dýchal, čelom sa opieral o jeho, ich nosy sa dotýkali. Oči mal prižmúrené a plavé obočie zvraštené, keď to naňho skúsil znova. A Harry neuhol, ani ho neodstrčil. Hľadel naňho ako zhypnotizovaný napriek tomu, že Dracove oči ostávali stále privreté. Miesto toho, aby spravil čokoľvek, čo by bolo v tej chvíli považované za aspoň trochu racionálne, ostal sedieť na jeho posteli a dovolil mu pobozkať ho znova. Dracove ústa sa znova pritlačili na jeho, presne kopírujúc ich tvar. Harryho v kútiku úst pošteklila špička jeho horúceho jazyka, ktorá skĺzla po plnej línii jeho spodnej pery. V tom momente sa zachvel. Dracove ústa sa k nemu neprestávali tisnúť, jeho jazyk ho neprestával láskať dovtedy, kým Harry nepootvoril ústa. V tej chvíli plavovlasý mladík bozk prehĺbil. Hoci to spravil dôkladne, jeho prvý výpad bol akýsi ťarbavý a Harrymu napadlo, že by ho pokojne mohol nazvať neskúseným. Ale o tom, že by Draco nemal žiadne, či minimálne skúsenosti s bozkávaním, silne pochyboval. Prečo mu však tak ochotne pribehol jeho jazyk na pomoc by v tom momente vysvetliť nevedel. V ďalšej chvíli naklonil hlavu na stranu, aby získal lepší prístup k Dracovým ústam a aj preto, aby ich nosy do seba prestali konečne narážať. Jazykom vyšiel v ústrety tomu Dracovmu, ktorý mu blúdil a sondoval v ústach, akoby ho chcel za ten kratučký okamih spoznať čo najlepšie. Niekto z nich zastonal, ale sám nevedel určiť, či to bol on alebo Draco. V ich ústach vypukla hotová búrka. Z ich jazykov sa stali akoby dva klzké hady, ktoré sa okolo seba ovíjali, hladkali a tancovali, akoby predvádzali rituálny tanec v období párenia. A Harry nebol schopný vnímať nič iné, iba ten bozk a pocity, ktoré sa cez neho prevalili ako prílivová vlna.

Sedel na posteli v objatí toho príťažlivého mladíka a na sebe mal iba jeho ruky, ktoré sa mu ocitli vo vlasoch, ústa, ktoré ho bozkávali ako o život a župan, pod ktorým bol celkom nahý. Horšie však bolo to, že jeho ničím neobmedzované a slobodné mužstvo sa začalo nepríjemne hlásiť ku slovu. V rovnakom momente, keď si Harry uvedomil, že všetky Dracove predchádzajúce pohľady, náznaky, gestá a niekedy i dvojzmyselné slová, ktorými sa ho snažil zaujať, dávali teraz celkom jasný zmysel, sa Dracove pery od neho priam šokovane odtrhli.

Harry otvoril oči, aby sa stretol s vystrašeným a zmäteným pohľadom tých sivých očí, ktoré zasadené v bledej tvári pôsobili priam priezračne.

Draco sa chvíľu ani nepohol. Iba zízal na Harryho ako na zázrak a zrejme mu konečne dochádzalo, čo spravil. I Harrymu konečne naskočil mozog a začal pracovať. Odrazu si naplno uvedomil, že pre Draca bol zrejme viac ako priateľom. Tá pravda ho ovalila rovno do tváre, presne ako hrobárova lopata. No než mohol svoje myšlienky rozviesť, Draco sa vymotal z prikrývok a sadol si na kraj svojej postele. Zhrbil plecia a schoval si tvár do dlaní. Keď sa znova vystrel, nemohol sa odhodlať na Harryho pozrieť, aby v jeho tvári nezbadal niečo, čo by ho ranilo viac ako hocijaká odporná kliatba.

„Ja... je mi... Je mi to ľúto, že som...“ z úst mu vyšiel prerývaný povzdych. „Pochopím, ak...“

Harry sám nevedel prečo, ale pocítil obyčajnú ľútosť. Iný by možno už i tak zroneného mladíka preklial alebo možno iba poriadne zmlátil za tú opovážlivosť, no on... nedokázal by mu ublížiť. Z nejakého popudu, ktorý sám presne nechápal ho chcel miesto toho upokojiť, chrániť. Nikdy predtým v ňom také pocity nikto iný nevzbudil. Trochu ho to zmiatlo, ale nechcel sa tým teraz zaoberať. Napokon usúdil, že bude lepšie, ak zmení tému a bude sa tváriť, že sa nič nestalo. Aspoň nateraz.

„Si... v poriadku?“ opýtal sa, nespúšťajúc ho z očí.

Draco sa po tej otázke vystrel a pozrel naňho, akoby bol Harry práve spadol z jahody. V tvári mal jasne vpísaný zmätok, v očiach nevyslovenú otázku. Zjavne nemohol uveriť tomu, že Harry ním neopovrhol, nepreklial ho, nevzal hneď nohy na plecia, ani inak mu neublížil a Harryho zasiahlo už len to samotné uvedomenie, že on to skutočne od neho očakával.

Draco naňho stále neveriaco zízal, no prikývol. Zmohol sa aspoň natoľko.

„Nepotrebuješ niečo?“ opýtal sa ho Harry a rukou ukázal na tácňu naloženú nielen džbánom vody, ale i pohárom s tým karmínovým alkoholom, ktorý si dnes už obaja dopriali.

Draco prikývol. „Vodu,“ šepol a Harry ochotne vstal, aby mu podal pohár vody. Kým Draco pil, očami blúdil po jeho tvári. Bledej, strhanej, s tmavými kruhmi pod očami, ktoré na nej priam svietili v kontraste s tou bledosťou pokožky. Okolo unavených, začervenaných očí mal drobné vrásky, ktoré vytvorili drobné, jemné vejáriky v kútikoch jeho jemnej pokožky.

„Počkaj,“ zastavil ho pred tým, než stihol Draco dopiť celý obsah pohára a z vrecka svojho župana vybral fľaštičku s modrozeleným elixírom. „Toto vypi a môžeš to zapiť zvyškom vody. Hoci by to nemalo chutiť tak odporne. Aspoň podľa Severusa.“

„Čo je to?“ opýtal sa Draco. „Bezsenný elixír?“ skúsil hádať a Harry prikývol.

„Áno. Vypýtal som si pre prípad niekoľko fľaštičiek. Prezradil mi, že ho Hermiona ochutila bez toho, aby zmenila jeho účinok.“

Draco skusmo privoňal a keď zacítil jemnú vôňu pomaranča, rozhodol sa to okúsiť. Elixír chutil senzačne. Nie ako tá trpká brečka, ktorú poznal doteraz. Naozaj to chutilo dobre. Pomaranče. Koho by už len napadlo pridať do Bezsenného elixíru celkom netradičnú pomarančovú príchuť? Na chvíľu celkom zabudol na to, že ešte nedávno sa cítil pod psa z vlastného konania, keď pobozkal Harryho a dokonca sa uškrnul.

„Ozaj to chutí skvele. Tvoja priateľka má na elixíry azda väčšie nadanie ako Severus,“ vyslovil nahlas myšlienku, s ktorou sa v duchu pohrával, ale i tak dopil svoj pohár vody, pretože mal riadne suchoty.

Harry od neho vzal prázdny pohár i flakónik po elixíre a sadol si do kresla, v ktorom v ten deň strávil väčšinu času. Pozrel sa na Draca, ktorému teraz horeli líca. Sledoval jeho pohľad a uvedomil si, že Dracovi práve došlo, že má na sebe jeden z jeho županov, ktorý mu požičal. Ale bolo celkom možné, že si uvedomil, že je pod ním celkom nahý, na rozdiel od Draca, ktorý mal na sebe tradičnú, dlhú, pánsku nočnú košeľu.

Harry si odkašľal a modlil sa, aby sa nedostali zasa do nejakej situácie, z ktorej by musel vykľučkovať.

„Ostanem tu, kým znova nezaspíš, dobre?“

Draco sa prebral z omámenia a pokrútil hlavou. „Nemusíš. Nie som predsa malé decko.“

Riekol to síce šeptom, ale znelo to trochu trucovito. A možno i urazene, no na druhej strane, páčilo sa mu byť v centre pozornosti. Najmä tej Harryho. Merlin, veď kedy nad ním kto tak naposledy bdel?

„Napriek tomu, rád by som ostal. Môžem?“ opýtal sa Harry mäkko a Draco napokon prikývol. Znova sa šuchol pod perinu a ľahol si tak, že bol k nemu otočený chrbtom. Dlho to však nevydržal. Najprv sa nenápadne pomrvil, akoby si hľadal v posteli vhodnú polohu a potom sa k nemu otočil tvárou. Zbadal, že Harry sedí v tom kresle prikrytý dekou, no nepočul žiaden ani ten najmenší zvuk, ktorý by napovedal, ako sa tam tá vec dostala a spomenul si, že ovláda bezprútikovú mágiu. Keby ju ovládal vtedy i on, jeho otec by nikdy... nespravil to, čo spravil.

„Ešte stále platí, že ti mám pomôcť zbaviť sa tej spomienky?“ vyrušil jeho úvahy Harryho zamatový hlas.

Draco naňho pozrel. Jeho oči, v ktorých sa odrážala jasná žiara pukotajúceho ohňa vyzerali ako tekuté striebro. Prikývol. Plavé vlasy mu padli do očí.

„Dobre, spravíme to zajtra. Nechcem ťa teraz vysiľovať väčšmi ako je potrebné.“

Dracova dušička sa zachvela. Nepamätal si, kedy a pri akej príležitosti bol šťastnejší ako v túto noc. Dobre, zážitok zo stretnutia s lordom Baddockom ním otriasol, to poprieť nemohol, ale Harry ho neopustil. Bol mu skutočným priateľom. Vypočul ho, zachránil mu život, keď ho takmer udupal vlastný kôň a sľúbil mu pomôcť s tou nešťastnou spomienkou. Dokonca ním neopovrhol, keď ho tak neuvážene pobozkal. Nevykrútil mu krk a ani inak mu neublížil. Miesto toho mu ponúkol alternatívu k pokojnému spánku – elixír. Dokonca taký, ktorý chutil viac ako skvele a tiež, čo bolo preňho veľkým plus... seba. A Draco nepochyboval, že nad ním bude naozaj bdieť. Nikdy, skutočne nikdy a pri nikom sa necítil viac v bezpečí.

Viečka mu oťažievali, teplý vzduch ohriaty ohňom z kozuba ho pomaly uspával. Možno v tom bol i nejaký vedľajší účinok toho elixíru, ale o tom silne pochyboval. Skôr to zapríčinila prítomnosť lorda Pottera.

„Dobrú noc, Draco,“ zašepkal Harry skôr, ako mu viečka klesli a on zaspal pokojným spánkom.

***

Harry odvrátil hlavu a zahľadel sa do plameňov kozuba. Tak, ako ohnivé jazyky bičovali suché polená dreva za kovovou mriežkou, tak ho bičovali vlastné rozhárané pocity. Merlin, dnes sa toho stalo tak veľa...

Po tom, čo si Draco po svojom priznaní zdriemol sotva na dve hodinky sa spolu naobedovali a Harry ho presvedčil, aby sa zastavili u jeho krstného otca. Myslel si, že by ho návšteva Severusa mohla rozptýliť a odviesť od nepríjemných spomienok. A zatiaľ kým Draco robil spoločnosť Regulovi, Hermione, Garrickovi a ich guvernantke Cecile, Harry požiadal Severusa o rozhovor medzi štyrmi očami.

Len čo sa za nimi zatvorili dvere Severusovej pracovne a Harry zabezpečil miestnosť kúzlom proti odpočúvaniu, opýtal sa, čo mal na srdci.

„Čo sa stalo s Dracom po tom, keď ho k tebe priniesla Narcissa?“

„Takže ti o tom povedal?“ opýtal sa Severus a jeho tvár prezrádzala nemalý údiv. Bolo to zvláštne, no od kedy bol s Hermionou, stal sa oveľa ľahšie čitateľným ako predtým, čo bolo vtedy úplne nemožné.

Harry prikývol. „Práve dnes. Ráno sme si boli zajazdiť v parku, keď sme čírou náhodou stretli nejakého muža. Nepoznal som ho, ale Draco zjavne áno. Poštval koňa do šialeného trysku a keď sme už boli na príjazdovej ceste vedúcej k Manoru... kôň ho zhodil so svojho chrbta a skoro mu rozdrvil lebku.“ Ešte i teraz ho striaslo pri tej spomienke. Severusova tvár prezrádzajúca napätie bola zamračená. „Keď som sa ho opýtal, čo sa stalo a kto bol ten muž, všetko mi povedal.“

Severus sa k nemu otočil chrbtom. „Všetko... všetko nepovedal ani mne,“ riekol, kým prešiel k sekretáru a vybral odtiaľ svoju obľúbenú whisky a dva poháre. Nalial sebe i jemu a jeden z pohárov mu podal. „Naozaj to chceš vedieť?“ opýtal sa neisto odhadujúc, či má Potter dosť silný žalúdok na to, aby to zvládol.

Harry odhodlane prikývol.

„Tak dobre,“ šepol a sadol si do svojho kresla. Už to nemal prečo tajiť. Ak mu o tom povedal Draco, nevidel dôvod ďalej mlčať. „Keď ho Narcissa ku mne v tú noc doviedla, Draco bol na nepoznanie. Celý od krvi... jeho život visel na vlásku.“

Harry si uhol a bol rád, keď mu dúšok alkoholu popálil hrdlo. Dúfal, že mu to dodá silu na to, aby si vypočul i zvyšok Dracovho príbehu a uvažoval, či to bude horšia verzia ako tá, ktorú si už vypočul.

„Doškriabané ruky, pomliaždené zápästia, dodriapaný chrbát... na niektorých miestach mu ovísala koža... Stehná mal zaliate krvou...“ teraz si uhol Severus a viditeľne pobledol, pri neblahých spomienkach, ktoré sa pred ním vynárali tak živo, akoby sa všetko stalo iba včera. Ešte teraz cítil pach zaschnutej krvi zmiešanej s potom, močom i zvratkami. Otriasol sa a prinútil sa pokračovať. „Lucius Malfoy ho nemučil žiadnou kliatbou. Dral z neho kožu zaživa a postaral sa o to, aby mu na to ostala pamiatka. No to ešte nebolo najhoršie...“

Harry si znova uhol, pohár v ruke zvieral tak, akoby ho chcel rozpučiť jediným stiskom.

„Aby ho prinútil zamerať sa na ženy... on...“ Severus prežrel a z úst sa mu vydral dlhý výdych.

„Vravel mi, že ho... znásilnil, ale nepochopil som to celkom. Teda, chcem povedať, že ho ne-neznásilnil priamo Lucius, ale...“

Severus prikývol. „Na Manor som sa dostal až potom, čo sa Dracov stav po troch dňoch ako- tak stabilizoval a mne prišli oznámiť, čo sa tam stalo. Smrtke unikol len o vlások. Šiel som do podzemia, aby som tú miestnosť raz a navždy zničil. Na zemi... stále bola skropená jeho krvou... Našiel som i tú vec, ktorou...“ Severus si dodával odvahy. Nie, že by bol nejaká trasorítka, ale hovoriť o tom ho stálo značnú námahu. „Tá drevená tyč, ktorú Lucius použil mala priemer minimálne štyri centimetre. Odhadujem, že už pri prvom surovom vniku mu poškodila nielen vonkajšie okolie konečníka, ale doslova ho roztrhala, presne ako i jeho hrubé črevo.“

Harrymu sa roztriasli ruky a žalúdok mal ako na vode. Bol Severusovi vďačný, že sa odmlčal, lebo toto naňho bolo naozaj veľa. Jeho predstavivosť, ako vždy plne výkonná sa rozbehla míľovými krokmi, aby mu mohla slová „na ostro“ prehrávať i v mysli.

„Neviem si ani len predstaviť, aké musel zažívať bolesti, ale určite to bolo horšie ako Cruciatus.“

V miestnosti opäť zavládlo na chvíľu ponuré ticho, akoby obaja zbierali silu na dokončenie tohto rozhovoru.

„Takže... je Draco teraz... Je v poriadku?“ odvážil sa opýtať, no cítil, že musel. Draco bol jeho priateľom a on si oňho robil starosti. „Chcem povedať... môže... viete, ak by si našiel... niekoho... môže s ním...“ Bože, bolo to vari až tak ťažké vysloviť? Prečo mu to nešlo z úst? Cítil ako ho zaplavuje zradná červeň a pripadal si ako idiot.

„Telesne je v poriadku, áno. Hoci trvalo viac ako dva týždne, kým sme ho so Stephenom vyliečili. A ďalšie dva, kým sa vrátil k bežným povinnostiam. Dokonca, ako ste naznačoval, ak by si raz našiel niekoho, kto by... jeho city opätoval, mohol by s ním mať plnohodnotný sexuálny styk.“ Harry očervenel ešte viac, ale zdalo sa, že Severusovi nerobí najmenší problém hovoriť o tejto téme. Očividne si o svojho krstného syna robil starosti. „Ale duševne... Som si istý, že to neprekonal. To by sa zrejme nepodarilo nikomu... po takom zážitku. No hlavné je, že sa z toho vôbec dostal,“ povedal napokon Severus a dopil svoj drink, akoby si potreboval posilniť nervy. Zjavne si až teraz naplno uvedomil, že Draco je tým nešťastím poznačený do dnešného dňa, hoci od vtedy ubehlo čosi vyše troch rokov. „Harry?“ oslovil ho krstným menom a tým vytrhol tmavovlasého mladíka z myšlienok. Našťastie.

„Áno?“

„Teraz vám musí byť nad slnko jasnejšie, že je môj krstný syn... homosexuál.“ Harry prikývol. „Ste jeho priateľom. Za tie roky som si nevšimol, aby si k sebe niekoho tak pripustil. Vám sa to podarilo v relatívne krátkej dobe, ale... Obávam sa, že...“ Nevedel, ako mu má povedať, čo chcel bez toho, aby Draca nestrápnil. Okrem toho, mohol by sa i v svojom predčasnom úsudku mýliť. „Neublížte mu. O nič iné vás nežiadam.“

Harry prikývol. Chvíľu mal dojem, že sa mu Severus snaží naznačiť niečo v tom zmysle, že sa Dracovi páči ako muž, ale zrejme si len priveľmi domýšľal. Severusovu pracovňu opustili po tom, čo si od staršieho muža prezieravo vypýtal elixír Bezsenného spánku a on mu ochotne dal pár fľaštičiek z Hermioniných zásob so slovami, že sú na rozdiel od tých jeho vylepšené.

***

Draco sa znova pretočil v posteli a ten pohyb upútal Harryho pohľad. Vyzeral teraz tak pokojne a zraniteľne. Pokožku mal bledú ako alabaster, ale na rozdiel od toho chladného kameňa, teplú a hebkú. Okolo tváre mu splývali rovné vlasy, teraz o niečo dlhšie. Zvyčajne ostré črty tváre zjemneli v šere izby a hre neposedne poskakujúceho ohňa v kozube. Pery trocha pootvorené, ešte stále mierne opuchnuté od nedávnych bozkov... Hruď sa mu pravidelne dvíhala a klesala... Harry musel uznať, že vojvoda bol vážne príťažlivý muž.

V duchu si vybavil ten bozk a to, čo mu predchádzalo. Bol vo svojej izbe a spal – ako mal vo zvyku na Adama – keď začul Dracov krik. Myslel si, že sa niečo stalo, preto vyskočil z postele a jediné, čo na seba v tej rýchlosti natiahol bol požičaný smaragdový župan. Keď vbehol do jeho spálne a našiel ho zmetať sa na posteli v dokonalej mäteži vlastných perín, v snahe upokojiť ho, ho zovrel v náručí, kým sa mu upokojujúco prihováral. Keď sa zdalo, že je Draco konečne pri zmysloch a precitol zo zlého sna, nečakane vtiahol Harryho do toho bozku.

Harry sa pod dekou nepokojne pomrvil. Keďže ho ešte i teraz vzrušila myšlienka na ten bozk, zrejme to nebolo dobré znamenie. Úkosom pozrel na Draca. Mohol by byť i on... Pokrútil hlavou. Bola to hlúposť. Určite! Svedčili o tom jeho početné milostné avantúry, či nie? Jeho prvou vážnejšou skúsenosťou bola lady Romilda Vanová. Pri nej si zdokonalil umenie francúzskeho bozku a to mal sotva pätnásť. Jeho prvou milenkou bola lady Lisa Turpinová. Krásna, dvadsaťpäťročná vdova, ktorá sa práve rozišla so svojím milencom a potrebovala náhradu. Harry mal vtedy čerstvých sedemnásť, keď ho zviedla. Ale ďakoval jej za veľa. No najviac sa naučil v umení milovania od lady Veronici Smethleyovej, tiež vdovy, dokonca ešte trochu staršej ako bola Lisa.

Potom sa prvý raz zaľúbil. Lady Čangová bola nádherná a učarovala mu, lenže ona mu city neopätovala a našla si iného. Teraz z nej už bola šťastná, vydatá žena. Románik, ktorý prežíval s lady Blocklehurstovou ho v poslednom čase nevábil. Lady Padma sa mu stala príťažou. Okrem toho, sex s ňou v poslednom čase nebol tým, čím býval. Nech sa akokoľvek snažil. Keď bol pri nej naposledy, jeho pýcha mu vypovedala službu. Napokon jej dal konečne zbohom a vydýchol si.

V tom období začal častejšie vyhľadávať vojvodovu spoločnosť. Smial sa na jeho vtipoch i postrehoch, viedli dlhé a dokonca zmysluplné rozhovory o všetkom možnom, našli spoločnú záľubu v koňoch, lietaní i obchodoch, ktorým sa venovali. A napriek tomu boli takí rozdielni. Niekto by povedal, ako deň a noc, počnúc ich zovňajškom.

Harry by si nebol nikdy ani len pomyslel, že Draco nie je takým, za akého ho sprvu pokladal. Chladný snob, ktorý má rád všetko a všetkých pod kontrolou.

Nebolo to prvý raz, čo sa v ňom zmýlil. Dnes si mohol uvedomiť, že jeho tvrdá maska ukrýva chlapca poznačeného minulosťou. Krutou minulosťou. Po tom, čo ho sprznil vlastný otec, prišiel o oboch rodičov. Jeho matka prekliala svojho manžela a sama spáchala samovraždu, lebo nevládala uniesť to, čo sa stalo jej synovi a ona tomu nezabránila. Povrávalo sa, že zošalela, i keď dôvod toho šialenstva nikto nepoznal. Draco kruto stratil svoju nevinnosť a navyše i ju. Jediného človeka, ktorý ho skutočne miloval. Stal sa z neho utiahnutý muž, ktorý sa pred každým uzavrel. Jediný, koho navštevoval bol lord Blaise Zabini a markíz.

A on ho pobozkal. Zdalo sa, že dnes konečne prekročil tú pomyslenú hranicu, zábranu, ktorú v ňom vystaval jeho otec svojím činom. Harry ju už len kvôli tomu nemohol zničiť. Nemohol ho odsotiť len preto, lebo... Dobre, sľúbil to Severusovi, ale...

Pokrútil hlavou. Merlin, nie, ten bozk nebol elektrizujúci. Nepáčil sa mu a nevzrušil ho.

Zastonal.

Prečo mal potom penis znova v pozore? Čo sa to s ním dialo? Ten vagabund ukrývajúci sa v jemnom tmavom poraste medzi jeho nohami si robil, čo chcel. Odmietol lady Blocklehurstovou, o lady Weasleyovej ani nehovoriac. Harry sa úprimne zhrozil, keď zistil, že sa mu vlastne nepostavil celé tie tri týždne a dnes sa šiel pretrhnúť svojím výkonom z jediného bozku? Niečo muselo byť zle. Niečo s ním určite nebolo v poriadku...

Vstal a po špičkách opustil Dracovu spálňu. Musel sa o seba postarať. Jeho ťažký penis pulzoval nenaplnenou túžbou. Musel si pridržiavať župan v tých miestach, aby mu pri chôdzi nevykukovala jeho lesklá fialová hlavička. Líca mu horeli ako vlčie maky. Nikdy sa necítil tak trápne... Nikdy nebol taký zúfalý a... vzrušený z jediného bozku. Nehovoriac o tom, že v tú noc sa o seba musel postarať ešte zo dva razy. Raz, keď sa prebudil z mokrého sna, v ktorom figuroval iba on s vojvodom a tá jeho neskutočne veľká posteľ a po druhý raz, keď začal analyzovať svoje pocity z toho bozku. Napokon na seba konečne natiahol spodky i nohavice, aby svoje mužstvo uväznil a prinútil sa nemyslieť na vojvodu nijako nevhodne. Bol to však nadľudský výkon.

***

Regulus vošiel do jedálne medzi poslednými. Všetci ostatní tam už boli. Severus sa o čomsi ticho dohadoval s Hermionou, ktorá sa ho snažila presvedčiť, aby jej dovolil pripravovať aspoň nejaké jednoduché elixíry a pomáhať mu tak. Regulus sa v duchu uškrnul. Vedel totiž, že Severusov boj je vopred prehraný. Ale nepovedal na túto tému ani slovo a rozhodol sa dnes ráno svojho priateľa zbytočne nedráždiť. Dokonale to zvládala jeho rozkošná manželka. Všetkým zaprial dobré ráno a zaujal svoje zvyčajné miesto pri stole.

Cecile dohliadala nad chlapcom, ktorý do seba ládoval raňajky, akoby v živote nejedol. Šunka, syr, klobásku, nakrájanú na kolieska, kúsky pečiva, to všetko končilo v jeho pahltných ústočkách. Naproti tomu, ona zjedla máločo. Mala stiahnutý žalúdok. Ale ani markíza veľa nepojedla. Dala si iba hrianku a trocha čaju. Ráno mávala ešte občasné nevoľnosti a jej manžel bol stelesnením starostlivosti.

„Nalejem vám kávu alebo čaj, strýko Regulus,“ opýtala sa ho štebotavým hláskom lady Asteria, ktorá sedela po jeho pravici. Od svojej sestry sa vrátila iba včera. Zotrvala u nej dlhšie a hoci by ostala natrvalo, Severus ani Hermiona si nemysleli, že by to bolo vhodné. Isteže, mohla ich kedykoľvek navštíviť a rovnako to platilo aj pre manželov Woodových. Boli tu kedykoľvek vítaní.

„Nie, ďakujem, zvládnem to sám,“ ubezpečil ju a načiahol sa za kanvičkou s kávou. Všetko na stole ukladali tak, aby si mohol presne zapamätať miesto, kde ktorá vec stála a aby sa mohol obslúžiť sám. Navrhol to Severus. Donútil ho tak napredovať a starať sa o seba miesto toho, aby sa utápal v sebaľútosti a chradol ako naozajstný lazar.

Cecil ho skúmavo pozorovala a nevychádzala z údivu. Ten muž bol skutočne silnejší a napriek svojej indispozícii obdivuhodný.

„Ako bolo u Daphne a Olivera?“ opýtal sa Regulus, keď si nalieval kávu a len čo odložil džbán, načiahol sa po cukorničke.

„Vynikajúco. Hoci Daphne trpí rannými nevoľnosťami ešte aj v štvrtom mesiaci tehotenstva. Liečiteľ nás ubezpečil, že to nie je nič neobvyklé.“

„Ešte v štvrtom mesiaci?“ zhíkla Hermiona, ktorá zachytila jej odpoveď.

„Určite však povedal, že to nie je pravidlom, láska. Upokoj sa,“ Severus sa načiahol ponad stôl a zovrel jej rúčku vo svojej dlani.

„Presne tak, strýko Severus,“ zašvitorila Asteria. „Tiež povedal, že niektoré tehotné ženy rannými nevoľnosťami netrpia vôbec a niektoré to sužuje celý deň. Vraj to obvykle trvá iba prvý mesiac, ale vo výnimočných prípadoch i dlhšie. Niekedy i počas celého tehotenstva.“

„Zlatko, nepomáhaš mi,“ Severus spražil Asteriu pohľadom, keď zbadal, ako Hermiona pobledla.

„Prepáč strýko, neuvedomila som si to,“ ospravedlnila sa, no nemohla zakryť úškrn. Potom sa otočila k Hermiona. „Iste to nebude tvoj prípad, sesternička. Si iba v štvrtom týždni a tie nevoľnosti ťa trápia iba ráno, však? A sama si mi včera spomínala, že ti býva zle iba ráno.“

Hermiona prikývla. „Och, iste, ale človek nikdy nevie.“ Potom sa otočila k Severusovi. „Takže platí?“

„Platí.“

Usmiala sa naňho ako slniečko a zatrilkovala ako škovránok: „Dobre, tak sme dohodnutí. Budem ti pomáhať.“

„Ale...“ zmohol sa iba na chabý protest. „Naschvál si odviedla moju pozornosť?“

„Hneváš sa?“ opýtala sa figliarsky, no on si len povzdychol.

„Nie, ale to nie je pre výchovu chlapca dobrý príklad,“ upozornil ju. „Okrem toho, trvám na tom, že ja odobrým, ktorý elixír pripravovať môžeš a ktorý nie.“

Hermiona ho vzala za ruku, ktorou ju stále držal a pobozkala ho na hánky prstov. „Isteže, pán môj.“ Jej oči zaiskrili a úsmev, ktorým ho obdarila ho zahrial pri srdci. Napokon, možno nebude na škodu, keď ju bude mať na očiach. Uškrnul sa, keď si spomenul na ten deň, keď si ju vzal priamo tak na pracovnom stole, ako si to v mysli neraz predstavoval. Do vlasov sa jej zaplietli bylinky rozhádzané na stole. Vyzerala ako divožienka a rovnako dychtivo ho v sebe i prijala. Muselo jej dôjsť na čo myslel, pretože sa odrazu prudko začervenala a švihla po ňom šokovaným pohľadom, ktorý hovoril: „Ako na to môžeš myslieť pri raňajkách v prítomností ostatných!“

Severus sa však iba pobavene uškrnul a rozhodol sa radšej dojesť svoju porciu údenej šunky.