1. kapitola

Starý známy

(Upozorňujem, že v poviedke bude zmienka o Dumbledorovi, aj o Voldemortovi – hoci inak, ako ste to poznali u Rowly. Okolnosti si upravujem podľa vlastnej predstavy tak, aby mi všetko pekne zapadlo do dejovej línie. Nemôžem síce vedieť, či sa vám to bude pozdávať, ale prosím vás, berte to s nadhľadom.)

+ v tejto kapitolke sa dozviete, čo presne sa stalo Dracovi, len dúfam, že to v zdraví prežijete... Máte k dispozícii úžasných desať strán, tak prajem príjemné čítanie!!!

***

Hermiona sa prebudila s opuchnutými očami. Nedalo sa povedať, že by bola práve vyspinkaná do ružova. Ešte i v noci sa zobudila na to, že jej po tvári stekajú slzy a kvári ju desivá nočná mora, v ktorej hral hlavú rolu nebohý vojvoda Lucius Malfoy. Miesto toho, aby sa rozhodla vyliezť z postele, pritisla sa tesnejšie k horúcemu mužnému telu vedľa seba. V tej chvíli sa okolo nej omotali mocné ruky pevnejšie a na čele jej pristál krátky, no vrúcny bozk.

„Myslím, že som mal radšej mlčať,“ riekol previnilo a skutočne sa tak i cítil. Najmä potom, čo sa v noci jeho manželka prebudila z nočnej mory a on sa ju snažil upokojiť. Keď jej zotieral slzy tečúce z očí vlastnými perami, v duchu si nadával do bláznov a pochábľov, lebo nedržal ústa zavreté na zámok. Mal si uvedomiť, že niektoré tajomstvá je lepšie nechať navždy pochované.

Prerývane vydýchla a jej horúci dych ho pošteklil na nahej pokožke hrude. Prsty jej ruky mu skĺzli po ramene a popod lakeť sa dostala na jeho chrbát. „Nie, nemôžeš za to, že ma to tak... zasiahlo. Bolo to hrozné, ale... Sama som si na vine. Keby som nebola naliehala a nežiadala ťa, aby si bol ku mne úprimný vo všetkých ohľadoch, aby si mi nič netajil...“ Podarilo sa jej potlačiť ďalší vzlyk. „Och, bože, Severus, nie je správne, aby niekto tak trpel za niečo, za čo nemôže!“

„Nie, miláčik, nie je to správne,“ pritakal, keď si oprel bradu o vrch jej hlavy a rukou jej krúživým pohybom hladil chrbát.

„Je hrozné, že to musel podstúpiť,“ vzdychla.

„Netráp sa tým, srdiečko. Draco je silný muž. Vždy ním bol.“

Hermiona k nemu vzhliadla a pohladila ho po tvári. „Ešte šťastie, že mal teba.“

Severus sa pousmial. „Neviem, či sa dá hovoriť práve o šťastí...“ podotkol, akoby sa pokúsil rozosmiať ju. Zaiskrili jej oči a s úľavou si uvedomil, že to skutočne zabralo.

„Je to číre šťastie. Ver mi, musím vedieť, čo hovorím,“ odvetila s malým úsmevom na perách. Prevalil sa nad ňu a zatlačil ju svojou váhou na matrac. Zachichotala sa a spokojne si povzdychla, keď si privlastnil jej pery v hriešne pomalom a zvodnom bozku, ktorý tak účinne dokázal vyhnať z jej hlavy všetky myšlienky. Bol to jediný liek, ktorý mohol najúčinnejšie zabrať.

„Mali by sme vstať,“ riekla napokon, keď sa od nej po krátkej chvíli odtrhol. „Ty máš stretnutie v meste a ja musím dokončiť tú murtlapovú masť.“

Lenže Severus sa zamračil. „To áno, ale...“ Stačila mu jediná myšlienka na to, aby ju zbavil nočnej košele a potuteľne sa uškrnul, keď prekvapene zhíkla, ocitnúc sa v jeho náručí celkom nahá. Ešte stále si len zvykala na jeho „drobné“ ukážky bezprútikovej mágie. „Som presvedčený o tom, že ti predtým stihnem...“ pobozkal ju na hrdlo, „vyznať...“ pobozkal ju na priehlbinku medzi krkom a plecom, „veľmi originálne...“ jeho štíhle, pevné telo sa presunulo nižšie a Hermiona zalapala po vzduchu, keď jeho ruky schovali jej prsníky a on jej vtisol do jarčeku medzi ne ďalší bozk, „lásku,“ dokončil a jazykom skĺzol po obline jedného z jej naliatych pŕs.

„Ur-určite,“ vyjachtala súhlasne, keď mu vnorila prsty do vlasov a pridržala si jeho hlavu čo najbližšie k horiacej pokožke, aby sa o ňu jeho vlhké ústa mohli dokonale postarať. O chvíľu sa už proti nemu prehýnala ako luk a vďačne sa náruživo dožadovala všetkej jeho pozornosti. Na to, že mala tú noc veľmi nepríjemnú nočnú moru... celkom zabudla.

***

Harry netrpezlivo vyzeral svojho priateľa. Keď ho konečne zbadal, na tvári sa mu roztiahol spokojný úsmev. Nevedel, od kedy sa stalo uňho pravidlom, že ho vedela potešiť jedine jeho spoločnosť. Bolo to o to zvláštnejšie, pretože plavovlasý mladík vôbec nepôsobil na prvý pohľad dojmom, že to nie je jeden z tých zazobaných aristokratických snobov, ktorí sa dokážu baviť jedine o politickej situácii krajiny, o finančnom trhu a najvhodnejších investíciách v oblasti nehnuteľností. Veľmi rýchlo zaujal miesto v grófovom živote, keď sa z neho ráznymi a sebazničujúcimi krokmi vytratil barón Weasley.

Gróf si priložil prsty ku klobúku, naznačiac mu tak zdvorilý pozdrav, keď sa priblížil. Všimol si, že mladík na nádhernom čiernom koni, ktorému sa leskla hriva i srsť ako ebenová čerň, nie je vo svojej koži. Farba jeho pokožky bola bledšia ako zvyčajne. Oči, ktoré naňho inokedy hľadeli s iskrou, akoby odrazu pohasli. Lenže napriek tomu ho vojvoda obdaril vrúcnym pohľadom a kútiky jeho tenkých, súmerných úst sa vytiahli do úsmevu.

„Presný ako hodinky,“ riekol bez rozmyslu Harry, nespúšťajúc oči z jeho tváre.

„Gróf,“ oslovil ho Draco nenútene a pozdravil ho zvyčajným úklonom hlavy.

Harry si nemohol pomôcť, aby k nemu napriek tomu nenatiahol ruku a mladík mu gesto opätoval. Ich ruky zotrvali v zovretí azda o niečo dlhšie ako bolo vhodné, ale to si ani jeden z nich nevšimol.

„Nový žrebec?“ opýtal sa vojvoda, kým jeho kôň prestupoval na mieste a kopytom rozhrabával udupaný sneh.

„Uzavrel som výhodný obchod,“ odvetil Harry a zoširoka sa usmial. „Rozdáme si to teda?“ opýtal sa rozjarene a vôbec nevzal do úvahy, ako dvojzmyselne ten jeho návrh vyznel.

Vojvoda sa pousmial, ale nepovedal nič, čím by ho uviedol do rozpakov, hoci na to mal sto chutí. Strašne rád si ho totiž doberal. Miesto toho sa rozhliadol po parku, zvraštil obočie a odul pery tak rozkošne, až sa pri tom cez grófa prevalila nevídaná vlna horúčosti. Nasilu od neho odvrátil pohľad.

„Nemyslím, že to bude možné. Je tu priveľa ľudí. Navrhujem len pokojný poklus.“

Harry prikývol, obrátil koňa a ten zrovnal krok s vojvodovým Pegasom.

„Vyzerá dobre stavaný, ale aj tak sa nemôžem zbaviť dojmu, že som ho už niekde videl,“ podotkol zamyslene vojvoda, keď obdivoval súmernú stavbu konského tela.

„Potom je tvoj dojem viac ako správny,“ odvetil Harry a pozdravil nejakého známeho. Vojvoda spýtavo nadvihol obočie a Harry sa uškrnul. „Je to Víchor.“

Vojvodovo obočie sa pre zmenu stiahlo. „Nevedel som, že gróf Zabini rozpredáva svoje stajne. Sú na tom naozaj tak zle?“

Harry nedbalo mykol plecami. „Nemyslím. Ale prečo sa pýtaš mňa? Je to predsa tvoj priateľ, či nie?“

Draco nereagoval. Miesto toho si povzdychol. Svojho priateľa, lorda Blaisa nevidel takmer tri týždne, počas ktorých zameral svoju pozornosť výhradne na mladíka, ktorý cválal vedľa neho na grošovanom tátošovi a on to iste ani len nepostrehol. Nevidel tie jeho malé náznaky? Bol slepý k jeho jemným gestám a hluchý k jeho poznámkam, keď sa všemožne snažil zistiť, či by jeho city predsa len nemohol nejakým zázrakom opätovať alebo to len prehliadal? A predsa nemohol ľutovať ten deň, kedy ho stretol, ani tú chvíľu, kedy sa mu priplietol do života. Ak by bolo treba, riskoval by svoj život tisíc raz, len kvôli nemu.

„Potter, prečo...“ vojvoda si zahryzol do pery. Tak veľmi by mu bol vykričal všetko, čo chcel. Najradšej by sa bol priznal k tým citom, vďaka ktorým zo seba tak často robil blázna, vďaka ktorým tak bezhlavo riskoval a vďaka ktorým sa mu vrátili staré, nočné mory. Ale ako to mohol spraviť? Veľmi dobre poznal jeho povesť. Potterovi sa páčili ženy. To bolo nepopierateľné. Vedel, že mal románik s lady Brocklehurstovou, niekdajšou Pattilovou, ktorá si vzala skoro o polstoročie staršieho manžela, len aby sa jej rodina mohla dostať k nejakému majetku a titulu. Bola to síce vypočítavá pobehlica, ale nemohol jej poprieť istú priam orientálnu príťažlivosť. Olivová pokožka, hlboké tmavé oči, vlasy ako hodváb siahajúce poniže pása, štíhle krivky a plné poprsie. Potom sa dopočul, že gróf zameral pozornosť na očarujúcu lady Čhangovú, ktorá by bola preňho oveľa vhodnejšou partiou, neopomenúc detail, že jej matka bola sesternica japonskej princeznej a otec anglický veľvyslanec pre Ruskú ríšu. A nebola jediná na zozname príťažlivého tmavovlasého mladíka. Posledná, s ktorou opustil mladý muž sálu bola sestra jeho starého priateľa, lady Ginnevra Weasleyová. Od toho plesu však ubehlo viac ako mesiac a... nič sa nedialo. To mohlo znamenať len dve veci. Buď k ničomu nedošlo alebo si lady Weasleyová nechala ten zážitok – a Draco nepochyboval, že to musel byť pre mladú debutantku poriadny zážitok – pre seba. Lenže musel vziať do úvahy i ďalší fakt a to bol ten, že Harry si baróna veľmi vážil a nemohlo to byť inak, lebo lord Arthur bol cnostný a čestný muž.

„Áno?“ prerušil jeho myšlienkové pochody Harry zvedavo, kochajúc sa mladíkovým profilom.

 „Ja... ako to dopadlo s lady Weasleyovou?“ opýtal sa napokon a hoci v jeho vnútri vládol zúrivý hurikán, ktorý mu nedal normálne dýchať, a ktorý mu zvieral vnútornosti a nútil srdce vynechávať údery, jeho výraz tváre a postoj boli úplne opačnými v porovnaní s tým, ako sa cítil.

„Je v poriadku. Nott jej nestihol ublížiť vďaka pohotovej reakcii aurorky Bonesovej, ale myslel som, že to vieš,“ nadhodil a nedbalo pritom mykol plecom.

Draco málinko sklonil hlavu a sklopil zrak. Do líc sa mu vkradla červeň a Harry mal nejasný dojem, že toto nie je to, na čo sa spytuje.

„Myslel som, že...“ vydýchol, snažiac sa zachovať pokoj. „Myslel som, že máš o tú dámu záujem,“ uviedol na pravú mieru a Harry si konečne uvedomil, na čo sa ho pýta. Spomenul si, že ho videl odchádzať z plesu v rovnakej chvíli, ako vzal mladú rusovlásku za ruku a vytratil sa s ňou nepozorovane z miestnosti. Zjavne to až také nepozorované nebolo.

Draco sa zamračil. Došlo mu, aký bol netaktný a ako veľmi ho zožierala vlastná zvedavosť a musel si priznať, že i žiarlivosť. Tie dva pocity ho dohnali k tej inkriminujúcej otázke. Cítil, že mu líca zahoreli zradným rumencom, čo doslova nenávidel. Odvrátil hlavu, aby aspoň nejako ukryl svoje rozpaky. Nechápal, prečo tú vetu vôbec vypustil z úst, keď sám najlepšie poznal spoločenskú etiketu, ktorú mu vtĺkali do hlavy azda skôr ako sa naučil chodiť. A vedel, že Potter je čestný a charakterný muž. Nikdy by preto ani len gestom nenaznačil, či mal so spomínanou dámou nejakú avantúru alebo nie, i keby o tom vedel – ako o verejnom tajomstve - celý Londýn.

Tmavovlasému grófovi však neušla jeho reakcia a hoci sa sám zamračil, nebolo to kvôli tomu, že by sa naňho hneval. Uvažoval, ako mu vlastne odpovedať a zúfalo analyzoval ten vnútorný popud, ktorý ho reagovať nútil.

„Lord Weasley mi neraz naznačil, ako by bol rád, keby ma mohol prijať do rodiny,“ vyhŕklo z neho napokon.

To u mladíka klusajúceho na koni po jeho pravici dostatočne schladilo vlnu entuziazmu, ktorá ho zaliala pri pohľade na atraktívneho grófa a odoslalo ju azda na samotný Antarktický pól.

„Ach, chápem,“ riekol strojeným, pokojným hlasom, ale v jeho vnútri sa vznietila hotová víchrica, už len pri pomyslení, keď si predstavil objekt svojho záujmu v náručí pôvabnej rusovlásky. Draco usúdil, že ak je niektorá z mladých dám schopná získať si grófovo srdce, bola by to ona. Mal tú česť niekoľkokrát pobudnúť v jej blízkosti, preto vedel, že pôvab nie je jediná cnosť, ktorou oplýva. Bola rovnako krásna ako i múdra.

„Takže ty o tom nevieš, však?“ Vytrhol ho z myšlienok lord Potter a nebol schopný zakryť svoj úškrn, ktorý sa mu dral na pery. Vojvoda naňho vrhol spýtavý pohľad, plavé obočie sa stiahlo nad očami búrkovej farby.

„Čo by som mal vedieť?“ spýtal sa nechápavo.

„O novom škandále, ktorý rozvíril stojaté vody londýnskej smotánky. Hoci to vyšlo najavo už pred vyše týždňom, matróny to stále prepierajú na plesoch.“

„Mohol by si byť konkrétnejší, prosím?“ opýtal sa vojvoda s posvätnou trpezlivosťou, no jeho spoločník nevedel maskovať svoje pobavenie. Kútikmi úst mu uličnícky mykalo. Vyzeral pri tom tak hriešne atraktívne, že sa Draco pri pohľade naň zachvieval úmornou túžbou.

„Lady Ginnevra Weasleyová sa rozhodla stať aurorkou,“ Harry to povedal tak pokojne, akoby konštatoval, že dnes bude opäť mizerné počasie.

Vojvoda naňho neveriacky vyvalil oči. „To nemyslíš vážne!“ zvolal prekvapene, ale gróf prikývol.

„Myslím. Smrteľne vážne,“ dodal a pokračoval, „rodina ju napriek tomu nezavrhla. Barón síce chvíľu protestoval a jeho manželka upadla do mdlôb, ale napokon si lady Weasleyová presadila svoje. Vždy bola neochvejná a húževnatá. Ten hrozný zážitok s lordom Nottom ňou síce otriasol, ale jej ducha nezlomil. Musím sa priznať, že si získala môj obdiv.“

„Nemala ho už i predtým?“ spýtal sa vojvoda uštipačne a Harry sa uškrnul.

„Mala,“ priznal bodro a na moment sa odmlčal. „Dlho sme sa zhovárali. Uistil som ju, že ak bude potrebovať priateľa, budem tu vždy pre ňu.“

Vtedy sa ich pohľady opäť stretli a sivé oči sa vpili do pokojných smaragdových jazierok. Búrka, ktorá v jeho vnútri zúrila sa akoby mávnutím čarovného prútika utíšila. Dokonalé, no napäté črty tej bledej aristokratickej tváre sa uvoľnili. A Harry tú nepatrnú zmenu postrehol. Vedel by celkom presne povedať, v ktorej sekunde nastal ten moment. Usmial sa a jeho oči zažiarili, keď hľadel na muža, ktorý naňho civel s tichým úžasom vpísaným do tváre.

„Ach, aha,“ odvetil a aj tak vyznel jeho hlas viac-menej rozochvene a nezabránil tomu, aby si nepripadal ako patetický úbožiak. Mohol vari zato, že sa v jeho spoločnosti len ťažko kontroloval? Donútil sa silou vôle odvrátiť pohľad. V duchu ho napadlo, či by nemohol byť ešte priehľadnejší. Bol si istý, že gróf musel už dávno vybadať, že mu nie je vonkoncom ľahostajný. Gróf Potter určite nebol taký zadubený a nevšímavý, aby to nepostrehol. Hoci si to spočiatku vojvoda o ňom myslel. V duchu sa neraz pohrával s myšlienkou, že by si Potter jeho záujem nevšimol, ani keby chodil na hrudi s vývesnou tabuľkou, ktorá by hlásala: „Túžim po tebe, Potter!“

Gróf zacmukal na svojho nového koňa a pritiahol mu uvoľnenú vôdzku jediným jemným pohybom zápästia. Naviedol ho na chodník stáčajúci sa doprava od sovej voliéry. Ani jeden z nich neprehovoril. Nechceli narúšať to pokojné ticho, iba si vychutnávali príjemnú chvíľku vo vzájomnej spoločnosti a studený januárový vzduch, v ktorom sa ich a konský dych menil na obláčiky rýchlo miznúcej pary.

Vojvoda sa na krátko pristavil pri známych a predstavil im svojho spoločníka, no gróf sa do rozhovoru nezapojil. Miesto toho ich nerušene pozoroval. Vnímal Dracovu mimiku tváre, dokonalé gestá a ešte dokonalejšie vystupovanie. Tiež postrehol vyzývavý pohľad mladej dámy, ktorá driečneho vojvodu priam hltala očami. Keď ten vzal na vedomie konečne i jej prítomnosť a zdvorilo ju oslovil, čiernovlasá dievčina hanblivo odpovedala, cudne klopila pohľad a ako na povel sa jej líca rozvili sýtou červeňou, sťa ruže v rozpuku. Gróf pri tom odrazu pocítil horkú pachuť v ústach a nepríjemný nepokoj, ktorý ho opantal ako zelina Diablovo osídlo. Už len kvôli tomu popchol koňa do slabín a rozhodol sa pokračovať v ceste. Brána parku bola na dohľad. Trúsili sa cez ňu ďalší návštevníci, ktorí sa prišli prejsť na čerstvý vzduch, či pokochať sa voliérami s rozmanitými druhmi vtáctva. Naveľa si uvedomil, že sa mu v mysli nechtiac vybavil obraz vojvodu a tej mladej ženy. Zahnal ho šmahom ruky ako dotieravého komára.

Keď ho vojvoda dohnal, ešte stále sa mračil a ani si to neuvedomoval. Mal na jazyku, že sa ho opýta, kto to vlastne boli tí známi, ale upútal ho hlasný páví škrekot. Pri ich výbehu, kde sa tie pyšné vtáky s ligotavým, modrozeleným perím prechádzali a vystavovali na obdiv svoje prenádherné chvosty s tisíckou domnelých očí, postával hlúčik ľudí. Ale iba jeden muž upieral priam uhrančivý pohľad... na vojvodu. V tvári sa mu objavil nepokrytý úžas a azda i prekvapenie z tohto navidomoči nečakaného stretnutia.

Harry sa obrátil, len aby videl vojvodove vytreštené oči, priam priesvitnú bledosť, ak nie rovno sinavosť pokožky. Ešte i jeho pery boli mŕtvolne biele. Vojvoda zízal na muža, ktorý na ňom pohľadom doslova visel. Jeho kôň nepokojne zafŕkal. Odrazu akoby sa spamätal, zovrel v rukách uzdu oveľa pevnejšie a popchol koňa do cvalu so zavrčaním: „Heja!“

Grófov kôň na mieste zaspätkoval a pohodil hlavou. Kým ho v upokojujúcom geste pohladil na šiji, preniesol pohľad na neznámeho muža. Ten si ho teraz premeral akýmsi hodnotiacim pohľadom, kým jeho pozornosť nezaujala žena stojaca po jeho boku. Lenže to už i Harry popchol svojho koňa do cvalu s tichým: „Tak sa predveď Víchor!“ Kôň zaerdžal a vyrazil do ohromujúceho cvalu. Akoby na to celý ten čas čakal.

Čierny plášť za ním povieval, tvár mal do červena vyštípanú od mrazu, ktorý mu vháňal do očí slzy. Koňovi spod kopýt odfŕkali chuchvalce snehu. Vojvodu dobehol celkom hravo, hoci ho zastihol až na príjazdovej ceste vedúcej k jeho sídlu, ktoré lemovali vysoké, vždyzelené stromy. Po celý ten čas sa snažil nevnímať udivené pohľady okoloidúcich. Obaja sa hnali krkolomnou rýchlosťou.

„Draco!“ zakričal naňho. „Spomaľ, pre boha!“ uľahčene si vydýchol, keď videl, že vojvoda poslúchol. Nerátal však s tým, že mocne pritiahne svojmu koňovi uzdu, ten sa spätí a postaví na zadné.

Harry v tej chvíli vytreštil oči a oblial ho studený pot. Krvi by sa v ňom nedorezal. V ušiach mu hučala vlastná krv a vnútornosti mu zovrela ľadová ruka. Vojvoda – inak skúsený jazdec a jeden z najlepších, akého poznal – stratil nad Pegasom kontrolu. Kôň vycítil jeho nepokoj a v ďalšej chvíli, keď sa postavil na zadné ho zhodil zo svojho chrbta. Vojvoda prepadol cez chrbát svojho koňa dosť nešťastne a v nasledujúcej sekunde sa ocitla jeho hlava v bezprostrednej blízkosti nôh jeho vlastného koňa, ktorého to všetko vyľakalo. Znova sa spätil s divým erdžaním a hlava jeho majiteľa sa ocitla teraz priamo pod jeho kopytami. Kým si vojvoda akurát tak stačil zdvihnúť ruky, aby si chránil hlavu, gróf bleskurýchle zareagoval. Stačilo, aby vystrel ruku a skôr, ako mohli konské kopytá rozdrviť vojvodovu lebku na krvavú mätež, vyčaril nad ním ochranný štít z ľadu a snehu, ktorý sa nad ním vyklenul v pevnom poloblúku a zakryl mu nielen hlavu, ale siahal skoro až k jeho pásu. Pegasove kopytá naň tvrdo a s dutým nárazom dopadli. Ochranný oblúk, pripomínajúci nedokončené iglu sa pod tým nárazom povážlivo otriasol a zaprašťal na protest. Našťastie sa nezlomil.

Od stajní k nim bežali paholci, ktorých zburcoval ten rozruch. Harry im prikázal postarať sa o kone, kým on zoskočil z toho svojho a vrhol sa k mužovi ležiacemu v snehu.

„Draco!“ zvolal a ďalším kúzlom zrušil kryt, ktorý mu pred niekoľkými sekundami zachránil život. Na plavovlasého mladíka dopadla iba spŕška studených snehových vločiek a drobučkých ľadových úlomkov. Horko-ťažko ho primäl posadiť sa a dostať sa na nohy.

„Nepotrebujete pomoc, pane?“ odvážil sa opýtať jeden z mužov, kým druhý tíšil splašeného koňa.

„Nie, netreba. Všetko je v poriadku. Choďte sa postarať o kone.“ Obaja prikývli a odišli, kým on nespúšťal pohľad z vojvodu. Ten prerývane oddychoval, kŕčovito sa držiac predku jeho plášťa.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ho a mladík, ktorého výzor mal teraz na hony od tej jeho povestnej dokonalosti strnulo prikývol. Harry k nemu pristúpil bližšie a on sklonil hlavu a oprel si ju o jeho plece s ťažkým povzdychom a chrapľavým stonom.

Draco sa zachvel. Cítil sa presne tak mizerne, ako asi i pôsobil. Všetko, čo sa stalo v predošlých chvíľach mu dochádzalo iba veľmi pomaly. Jeho mozog odmietal naplno fungovať. Jeho údy boli ťažké ako z olova. Naproti tomu, jeho srdce stále zúrivo búšilo a dochádzal mu dych. Nevedel sa upokojiť. Potter sa priblížil ešte viac a jeho ruka zbavená jemných jelenicových rukavíc ho nemotorne pohladila po hlave a pristála na jeho zátylku, pod vlasmi. Tá ruka bola príjemne teplá a ten bezprostredný dotyk utišujúci.

Draco natočil hlavu ako slnečnica, ktorá objavila svoje slnko a zo so všetkých síl sa snažil sústrediť na muža, ktorý ho objímal.

„Len pokoj, všetko bude v poriadku. Dýchaj zhlboka,“ poradil mu ten magicky zamatový hlas a on ho okamžite poslúchol. Do nosa sa mu s prvým nádychom dostala opojná vôňa, ktorá mu pošteklila zmysly. Potter voňal úplne jedinečne. Kombinácia jednotlivých esencií – citrusov, cédrového dreva, santalu, ktoré dotváral jemný pach po koni – vytvorili fantastickú pižmovú arómu, ktorá mu spoľahlivo prenikla každou bunkou otraseného tela.

„Všetko je v poriadku, Draco,“ zopakoval Potter upokojujúco.

Jeho horúci dych mu ovanul ucho a prinútil ho zachvieť sa. Uvedomil si, že Potterova ruka stále spočíva na jeho krku a ten dotyk ho rozohrieva a omamuje. Cítil sa ako opitý. Oneskorene mu napadlo, či si vôbec Potter uvedomil, že... nič nie je v poriadku. Ale zrejme mu to došlo, pretože ho stále nepúšťal. Stále mu robil oporný múr, stále ho držal a šepkal mu tie nezmysly.

Draco sa zachvel chladom. Studený pot, ktorý mu vyrazil na čelo ustúpil, ale mráz sa mu ostrými, ľadovými tesákmi zahryzol až do špiku kostí.

Harry naklonil hlavu. Jeho ústa boli vzdialené od Dracovho ucha sotva centimeter. Zdalo sa, že sa ako-tak upokojil, ale cítil ako sa začína jeho telo otriasať chladom.

„Pôjdeme dnu?“ opýtal sa, keď na jeho plášť uvalil ohrievacie kúzlo.

Muž v jeho náručí zvláčnel, ticho si povzdychol, poodstúpil a chabo prikývol.

Len čo sa ocitli vo vojvodovej pracovni a Harry z neho stiahol ťažký plášť lemovaný kožušinou z polárneho vlka, otrasený sa zviezol do kresla stojaceho pred kozubom. Kým upieral zrak do pukotajúceho ohňa, ktorý svojimi jasnožltými, maškrtnými jazýčkami pahltne oblizoval suché drevené plienka i Harry zo seba zhodil svoj zimník a podišiel k starožitnému sekretáru, o ktorom vedel, že sa za jeho posuvnými dvierkami ozdobenými filigránskymi rytinami skrýva pozoruhodná a rozmanitá zbierka alkoholu. Načiahol sa za prvou fľašou, nezaťažujúc sa výberom. Bezprútikovou mágiou k sebe privolal dva poháre, no iba do jedného z nich nalial dvojitú dávku. Keď podal pohár s mokom Dracovi, tmavá tekutina sa v odraze plameňov z kozuba v krištáľovom pohári zajagala ako spenená dračia krv. Vojvoda uchopil pohár do prstov a Harry si nemohol nevšimnúť, že sa mu chvejú.

S obavami sa prizeral ako plavovlasý mladík vypil obsah pohára na dva dúšky. Potom sa rozkašľal, vďaka čomu sa mu do tváre vrátilo trochu farby. Nemusel vysvetľovať, že nie je zvyknutý na tvrdý alkohol.

Harry doteraz pokorne čakal, ale zvedavosť ho mučila oveľa spoľahlivejšie ako kliatba Crucio.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa po chvíli, prerušiac mĺkve ticho, ktoré sa každou minútou stávalo čoraz ťaživejším.

Draco zažmurkal a oprel si plavú hlavu o vysoké operadlo kresla, čalúnené tmavozeleným brokátom. Sám nevedel, čo bolo to, čo ho prinútilo hovoriť. Možno za to mohol ten odporný alkohol, ktorý mu popálil hrdlo a lial sa útrobami ako tekutá láva. Rozširoval mu cievy, až mu hučalo v ušiach. Povzdychol si a zacítil vlastnú vôňu dychu voňajúceho po čerešniach a mäte. Mal dojem, že mu mozog doslova pláva v tom karmínovom moridle.

Alebo to bol možno pocit vlastnej bezmocnosti, ktorý ho prinútil otvoriť ústa a zdôveriť sa jedinému človeku, ktorému veril a ktorého si vážil. To tajomstvo v sebe nosil pridlho. Potreboval sa tej krušnej spomienky na minulosť zbaviť, ale sám to nedokázal.

A tak sa rozhodol pustiť do rozprávania o tom osudnom večere, ktorý mu zanechal jazvy nielen na duši. Napokon, čo mohol stratiť? Ak sa s ním Potter priatelil napriek tomu, že niečo tušil o jeho odlišnej sexuálnej orientácii a nebolo mu to proti srsti, možno mal väčšiu nádej ako si myslel. Teda, aspoň na to, aby ho pochopil.

„Ten muž v Hyde Parku bol nejaký tvoj známy?“ prerušil tok jeho myšlienok gróf, ktorý už nevydržal ďalej vyčkávať.

Vojvoda sa naňho na chvíľu uprene zadíval mútnymi očami, kým ich opäť privrel a prikývol. „Lord Malcolm Baddock, druhý syn gŕofa z Mornu.“

„Povieš mi teda, prečo ťa stretnutie s ním tak veľmi... vzalo?“ skúšal šťastie Harry.

Draco naňho pozrel spod prižmúrených viečok. „Prečo to chceš vlastne vedieť?“

Harry sa na chvíľku odmlčal. „Možno preto,“ povedal napokon, „že si bol z toho taký vykoľajený, možno preto, že si stratil kontrolu nad vlastným koňom, ktorý ťa takmer zabil...“ Mal dojem, že to ako vysvetlenie bude stačiť. Tušil, že vojvoda sa zdráha nie preto, že mu robí radosť naťahovať ho, ale preto, že skrýva tajomstvo, ktorého odhalenie mu nepadne práve zaľahko. „Môžeš mi veriť,“ dodal krotko a podišiel bližšie. Položil ruku na priateľovo plece, aby potvrdil svoj výrok i výrečným gestom. „Myslím, že keď som prežil útok lorda Riddla, prežijem i toto, nech už je to čokoľvek.“

„Nesadneš si?“ ponúkol ho napokon vojvoda a Harry prikývol a zložil svoje telo do vedľajšieho kresla.

„ Si jediný priateľ, ktorému verím... Nikdy som nikomu nedôveroval tak veľmi...“ priznal Draco napokon, akoby nahlas uvádzal dôvody, ktoré mu mali pomôcť priznať sa.

„A ja si tvoje priateľstvo vážim. Prosím, zver sa mi, nech je to... čokoľvek,“ žiadal ho prosebným hlasom.

Draco sa zhlboka nadýchol. „Ten muž... nevidel som ho celé tri roky. Od tej noci, ako ma s ním otec prichytil v istej stituácii...“ nedokončil. V ústach mal mučivé sucho a tak naprázdno prehltol.

„On... Prichytil vás... spolu?“ opýtal sa Harry so zdráhaním. Nie, že by bol taký úzkoprsý a prekážalo mu to, ale... Doteraz vojvodu nikdy nevidel v spoločnosti iného muža ako bol jeho krstný otec a on. Lenže zas tak dobre ho nepoznal. Čo o ňom vlastne vedel? To, že dáva prednosť mužom doteraz iba tušil. To, že mu nie je ľahostajný? To bola tiež iba jeho domnienka. Jediné, čo o ňom s istotou mohol povedať bolo, že je dokonalý aristokrat a na rozdiel od svojho otca sa s jeho menom nespája žiadny škandál. Teraz sa mu priznal na plné ústa. Vojvoda Draco Lucius Malfoy bol homosexuálom.

„Aj tak by sa to dalo povedať,“ šepol a keďže to ďalej nerozviedol, Harry netušil, pri čom ich Lucius prichytil a mohol si len domýšľať. Jeho fantázia pracovala na plné obrátky. „Lucius mi v ten večer dal jasne najavo, aký by mal byť jeho syn a čo presne spĺňa jeho definícia dokonalého dediča,“ riekol trpko a skôr ako mohol vôbec pokračovať, natiahol k nemu ruku s prázdnym pohárom. „Naleješ mi ešte?“

Harry poslúchol, nalial jemu i sebe. Vojvoda do seba dostal i nasledujúcu dávku opojnej pijatiky a pozrel sa na muža sediaceho oproti. Jeho omámený mozog uvažoval, ako mu vyjaviť nasledovné udalosti bez toho, aby... Lenže bez čoho? To, čo sa vtedy stalo ho ešte i po troch rokoch budilo zo spánku a strašilo ho ako prízrak v tmavých kútoch izby. Sťahovalo mu žalúdok a plnilo ho po okraj žlčou. I teraz sa ovládal silou vôle, aby sa nepovracal...

„Naozaj to chceš počuť? Nie som si istý, či to...“ prežrel a zadíval sa naňho tak strápene... Lenže hlava mu oťažievala a viečka klesali, skrývajúc búrkovo šedé oči plné zmätku, nepokoja a obáv.

„Pokračuj,“ vyslovil Harry odhodlane, ale nič ho nemohlo pripraviť na to, čo sa mal dozvedieť. „Zatiaľ som vyrozumel iba toľko, že sa tvojmu otcovi nepáčilo, že... dávaš prednosť... mužom.“

„Áno,“ pritakal skrúšene a nahlas i pred ním. „To dávam.“

„Predpokladám, že ťa tvoj otec... potrestal. Je tak?“

Draco prikývol. „V podzemí tohto panstva sú staré žaláre, temnice. Nevedel som, že jedna z nich je vybavená ako dokonalá mučiareň...“ znova prežrel, kým sa donútil opäť otvoriť ústa a pokračovať. „On... pripútal ma ešte tú noc k stene železnými okovami... Nepoužil žiadne kúzla ani kliatby... Miesto toho ma zbičoval ako... a-ako prašivého psa...“ Draco nevidel, ako Potter zbledol. Nepostrehol, ako kŕčovito zviera opierky kresla a neveriacky naňho civie. „Lenže... to mu nestačilo...“ pokračoval, s očami tuho prižmúrenými. Tvár mal zvraštenú vplyvom odporných spomienok, ktoré sa mu vynárili v mysli. „Vyhrážal sa mi, že mi raz a navždy vyženie z hlavy všetkých chlapov... Vravel, že na tom nie je nič, čo by sa mi mohlo páčiť a... on...“ prerývane vydýchol, „vravel, že mi to... dokáže.“

Ticho, ktoré sa po tých slova rozprestrelo v miestnosti bolo priam hmatateľné. Opierky v Harryho rukách na protest zaprašťali a on uvoľnil ich zovretie.

„On... on ťa... zn-znásilnil?“ prinútil sa vysloviť Harry jediné, čo mu z toho rozprávania logicky vyplynulo. Díval sa do bledej tváre svojho priateľa a s úžasom civel na mokré slané kvapôčky, ktoré sa objavili v kútikoch jeho tuho privretých očí. Skĺzli mu dole lícom a vsiakli do goliera košele.

„N-nie i... áno...“ vyjachtal priškrteným hlasom. „Neviem, č-čo to bol za... za predmet... ale kurevsky to bolelo. Keď ho do mňa... vrá-vrážal, priznám sa, že som si radšej... prial zomrieť,“ vydýchol a pery sa mu zachveli pri hlbokom výdychu.

Harry sa bál čokoľvek vysloviť, aby sa mu hlas nezlomil, aby nepovedal niečo nevhodné, aby nepoložil otázku, ktorá by bola nepatričná. „Keď na to prišla matka... bolo už neskoro. Našla ma celého od krvi visieť... na tých... okovách. Neviem, čo sa potom dialo, lebo som stratil... vedomie. Keď som sa... prebral, našiel som sa v posteli, kde na do mnou bdel môj krstný otec. Povedal mi len toľko, že som vyliečený. Až o tri dni neskôr mi oznámil, čo sa stalo s rodičmi...“

„Draco... ja...“ hlesol napokon Harry, po ďalších minútach ticha. „To, čo spravil tvoj... otec...“ padlo mu zaťažko nazvať tak toho človeka, „toto... to si nikto... bože!“ vykríkol bez ďalších slov. Chcel povedať, že takéto surové zaobchádzanie si nikto nezaslúži, zvlášť nie šestnásťročný mladík a od vlastného otca! Od človeka, ktorý ho mal chrániť, nie... mučiť za prehrešok!

Draco sa s vynaloženým úsilím postavil z kresla na nohy. „Potrebujem... si odpočinúť...“ zaševelil a bol by pri ďalšom kroku zakopol o rohožku, keby ho Harry nezachytil.

„Pomôžem ti,“ šepol a bez ďalších rečí ho odprevadil do jeho spálne. Tam mu stiahol z pliec čierne sako a usadil ho na veľkú posteľ, ktorú jediným šmahom ruky rozostlal. Zobul mu jazdecké čižmy a uložil ho do postele ako malé dieťa. Vnímal ten omámený pohľad, ktorým ho celý čas Draco pozoroval, ale nedbal na to. „Oddýchni si, ostanem tu, ak by si čokoľvek potreboval...“ riekol úprimne a mladík sa pousmial.

„Pomôžeš sa mi tej spomienky... zbaviť raz a navždy?“ opýtal sa ospalo a Harry bez váhania prikývol. „Si môj záchranca... lord Potter,“ šepol predtým, než mu viečka celkom oťaželi a on zaspal.

Harry tam dlho postával a nerušene ho pozoroval. V očiach mu hrali slzy. Bolo to prvý raz po dlhom čase, čo sa mu niečo také prihodilo. Nikdy neplakal, ale teraz sa v ňom niečo zlomilo. Príbeh muža, ktorý ležal len pár krokov pred ním vo svojej posteli ním načisto otriasol. Pripadal mu taký neuveriteľný, taký... merlin! Ako to mohol urobiť otec vlastnému dieťaťu? Nech už by bolo spravilo čokoľvek, ale toto bol nanajvýš krutý trest! Chcel mu prikruto ukázať, že z análneho sexu neplynie žiadne potešenie? Morbídny, egocentrický, maniacky zvrhlík! Presne to bol vojvoda Lucius Brutus Malfoy! Človek bez chrbtovej kosti! Sadistický, či priam beštiálny choromyseľný tyran! Zver odetý do podoby človeka! Aristokrata!

Prišlo mu nevoľno. Dvíhal sa mu žalúdok a pred očami sa mu zatmelo. Podišiel k oknu a otvoril ho iba na malú škáru. Napadlo ho, že by sa mohol pozhovárať i s markízom Snapom. Možno mu povie to, čo si Draco z toho obdobia - potom – nepamätal. Nadýchol sa čerstvého vzduchu, aby si prečistil myseľ. Potom sa nečujne vykradol z Dracovej spálne po špičkách, aby sa dostal späť do krbu v pracovni. Majordómovi oznámil, že ostáva na noc a poprosil ho, aby mu pripravili jednu z hosťovských izieb, najlepšie takou, ktorá susedí so spálňou ich pána. Hneď potom sa vybral do jeho pracovne, aby sa cez krb dostal letaxovou sieťou do vlastného sídla a len čo ho komorník zbalil, vrátil sa späť.

Kufor nechal na starosť Evanovi, jednému z Dracových komorníkov a sám sa vrátil do jeho izby. Mladík pokojne spal. Ale nechcel sa od neho vzďaľovať, tak sa rozhodol zakotviť v kresle, ktoré vyzeralo celkom pohodlne. Vyzliekol si tmavé sako, rozopol viazanku a len čo si konečne sadol, natiahol nohy pred krb.

Uvažoval, koľko to muselo stáť Draca odhodlania a sily, aby sa mu zveril so svojou minulosťou. Nemohol predsa vedieť, ako bude Harry reagovať. Napriek tomu doň vložil svoju dôveru. Harry sa cítil zvláštne poctený, i keď ho z toho ešte teraz striasalo.