Prológ

„Dobre, to tajomstvo sa týka môjho krstného syna. A ak ti ho teraz poviem, si povinná strážiť ho so mnou. Strážiť a nikomu nevyzradiť, Hermiona.“

„Nikdy a nikomu,“ prisahala a napäto čakala, čo také sa o vojvodovi môže dozvedieť. Severus ju odviedol k pohovke, sadol si vedľa nej, ona sa mu stúlila na hrudi a on ju objal.

„Stalo sa to, keď mal šestnásť. Niečo, na čo by som nikdy nebol ani pomyslel, že toho môže byť Lucius, jeho otec schopný...“

***

Mladý lord sa veselo rozosmial nad poznámkou svojho priateľa. Jeho sivé oči žiarili ako tekuté striebro. Pery zvlnené v rozjarenom úsmeve. A jeho priateľ z neho nespúšťal pohľad. Prechádzal modrými očami tmavými ako polnočná obloha po jeho nádhernej alabastrovej tvári, obdivujúc každú jej jemnú a dokonalú krivku.

„Pobozkaj ma,“ vyhŕkol odrazu bez rozmyslu a pozrel sa mladíkovi stojacemu pred sebou priamo do tých prekvapených očí.

Draco tam len stál a díval sa naňho, pohár vína zvieral kŕčovito v ruke. Čudoval sa, že to krehké sklo nerozmliaždil v prstoch. Do tváre sa mu nahrnula slabá červeň a sfarbila mu líca. Napätie, ktoré z plavovlasého chlapca sálalo bolo priam hmatateľné.

„Draco?“ oslovil ho nežne a natiahol k nemu ruku, aby mu zobral z ruky pohár.

Oslovený mladík sa opäť nadýchol, keď si uvedomil, že zadržiava dych. Do tela sa mu vkrádalo vzrušenie, podnecované túžbou z tej jedinej krátkej vety. Hlas, ktorý ho oslovil pôsobil priam elektrizujúco. Napriek tomu nebol schopný pohybu. Civel naňho ako uhranutý, jeho mozog však pracoval na plné obrátky.

„Ako... ako si to...?“ nebol dokonca ani len schopný dokončiť vetu.

Jeho modrooký priateľ sa rozhliadol po miestnosti plnej hostí a kývol mu hlavou, aby ho nasledoval. Vyšiel z vkusne ozdobeného salóna na chodbu a zamieril k prvým dverám, na ktoré mu padol zrak. Skusmo ich otvoril a vošiel do tmavého priestoru. Izbu osvetľoval iba oheň z kozuba.

„To je príhodné,“ riekol stíšeným hlasom a len čo sa za jeho spoločníkom zavreli dvere, pristúpil k nemu a po krátkej chvíľke zaváhania vzal jeho tvár do rúk. Draco znova stuhol a zaprel sa rukami do jeho hrude, no objatie staršieho chlapca bolo silnejšie a jeho pery boli príliš dobyvačné, aby sa len tak ľahko vzdali.

Draco vyľakane analyzoval pocity, ktoré ho odrazu opantali. Zaliala ho neuveriteľná horúčava a roztriasli sa mu nohy. Ruky, ktorými teraz od seba Malcolma odtláčal sa pevne chopili vystužených chlopní jeho čierneho saka a miesto toho, aby ho od seba odstrčil, pritiahol si ho k sebe ešte bližšie. Zistil, že sa mu celkom poľahky podarilo dobiť do jeho úst a uvažoval, či to bolo skôr tým, že ho tým bozkom tak nečakane prekvapil, alebo tým, že sa mu to začínalo páčiť. Pristihol sa pri tom, že ten bozk si vlastne vychutnáva. Malcolm dráždil jeho ústa takým zmyselným spôsobom, že to bolo priam neúnosné. Jeho prvý bozk... Nikdy predtým sa nebozkával a rozhodne by nikdy neočakával, že tým, kto ho prvý pobozká bude mladý lord Baddock.

Pravda, bol pohľadný, na sedemnásťročného mladíka dobre stavaný. Ostré črty tváre zjemňovali azúrovo modré oči a polodlhé vlasy orieškovej farby.

„Chutíš ako pralinka,“ zamrmlal mu Malcolm do úst, keď sa od neho na malý moment odtrhol, aby mu dovolil nabrať dych. Draco sa pristihol pritom, že ho objíma okolo krku a vychutnáva si pocit prstov v jeho hustých vlasoch. Zastonal, keď mu starší mladík vyvrátil hlavu dozadu, aby mal lepší prístup k jeho krku a slastne privrel oči, keď začal dráždiť jeho jemnú, citlivú pokožku. Obliala ho ďalšia vlna horúčavy a jeho telo sa primklo k pevnému telu oproti, aby mu dalo najavo, že chce viac, ako dostal.

„Vedel som to, vedel...“ šepkal si spokojne Malcolm a Draco napriek omámeniu vnímal, že sú jeho pery, ktorými kĺzal po jeho pokožke roztiahnuté v miernom úsmeve. „Si taký sladký...“

Draco si pritiahol jeho ústa do ďalšieho bozku. Jeho neskúsený, no nedočkavý jazyk opatrne vnikol cez plné pery do Malcolmových horúcich a vlhkých úst. Túžil sa učiť, túžil spoznávať a objavovať. Špičkou jazyka sa dotkol toho Malcolmovho, ale na moment sa vyľakane stiahol. Lenže Malcolm mu to nedovolil. Pridržal si jeho hlavu a vnoril jazyk do jeho úst. Pohladil a obkrúžil ten Dracov, pozývajúc ho späť do svojich úst.

Draco zastonal vo chvíli, keď sa miestnosť rozsvietila. Obaja od seba odskočili, len aby sa pozreli do rozhorčenej tváre Luciusa Malfoya a lorda Lestrangea, ktorý sa tváril nesmierne pobavene.

Ak bolo doteraz Dracovi horúco, teraz ho oblial studený pot. Cítil ako mu neúprosne steká pod látkou košele dolu chrbtom.

Zatiaľ, čo sa jeho spoločník galantne ospravedlnil a opustil miestnosť i jeho bez mihnutia oka, Draco tam ostal stáť ako primrazený.

„Vypadni!“ vyštekol vojvoda na svojho švagra, ktorý sa s veselým chichotom otočil. „Ak o tom niekomu cekneš, dolámem ti hnáty!“ zavrčal ponad plece.

To, čo nasledovalo po tom by si nebol Draco predstavil ani vo sne. Nevedel, čo presne sa s ním dialo, pretože mal najprv telo ako v jednom ohni od kliatby Crutio a potom sa našiel v podzemných priestoroch hradu. Priviazaný o stenu ako nejaký zločinec, s rozpaženými rukami uväznenými v železných okovách, ktoré ticho rinčali a do krvi omínali jeho štíhle zápästia. Keď na jeho bledú pokožku chrbta dopadla prvá rana bičom, koža okamžite sčervenela a z jeho hrdla sa vydral prenikavý výkrik. Svojho otca nevidel. Počul ho však. Stál za ním a dookola opakoval jedno a to isté.

„Z môjho syna nebude nijaký prekliaty, prihriaty teploš!“ Údery biča dopadali na jeho chrbát so zničujúcou pravidelnosťou, kým jeho koža nebola opuchnutá, do krvi popraskaná. Draco zvieral putá v rukách, z očí mu tiekli slzy a chrbát ho bolel i štípal. Myslel si, že s ním otec konečne skončil. Už tá kliatba na začiatku stačila na to, aby oľutoval, že kedy len vôbec dovolil Baddockovi dotknúť sa ho. Oľutoval každý pohľad, ktorý venoval inému mužovi, keď ho nejaký zaujal. Oľutoval všetko... Lucius s ním však neskončil.

„Dokážem ti, aké to je odporné. Ukážem ti, že na tom nič nie je! Môj syn nebude teploš! Nevychoval som ťa na to, aby si si zbabral celý život! Si Malfoy! Dedič! A musíš zabezpečiť nasledovníka! Od dnešnej noci na žiadneho chlapa nepozrieš, to ti prisahám!“ zavrčal mu ucha a strhol z neho nohavice...

***

„Nié! Nié! Prestaň! Otec, prosíííím!“

Draco sa vzpriamene posadil na posteli. Bol spotený a dezorientovaný, ako zakaždým, keď sa tá nočná mora vrátila. Triasol sa na celom tele. Keď si jeho myseľ spomenula, kde sa nachádza, uľahčene si vydýchol a sklonil hlavu do dlaní. Roztiahnutými prstami si prehrabol vlhké vlasy a vymotal sa z pokrútených prikrývok. Zložil nohy na zem a počkal, kým sa neupokojil. Načiahol sa za prútikom a zažal sviece stojace vo vysokom striebornom stojane pri posteli.

Vstal z postele a prešiel k oknu. Odhrnul záclonu a zahľadel sa von oknom. Obloha bola čierna ako atrament a žiarilo na nej celé more hviezd. Sneh sa v striebristom svite mesiaca ligotal ako roztrúsené diamanty rozhodené po bielej perine. Keď sa na okno ozvalo zaťukanie, strhol sa. Na okne zbadal sedieť nádhernú snežnú sovu. Poznal ju veľmi dobre. Neniesla mu list prvý raz. Predtým, než otvoril okno pozrel na hodinky. Boli takmer tri hodiny v noci. Sova nevletela dovnútra, iba k nemu podišla bližšie a natrčila mu nôžku s listom. Odviazal ho a bezmyšlienkovite sa načiahol sa sušienkou. Podal jej ho do zobáčika, pohladkal po zamatových pierkach na hlávke a ona uletela spokojne do tmavej noci.

Zavrel okno a zachvel sa, keď sa do jeho tela cez látku flanelovej nočnej košele zahryzol mráz. Pozrel na úhľadne vypísané meno na obálke a rozlomil pečať Potterovho prsteňa. Dve skrížené prútiky, ktoré ovíjala ruža.

„Draco,

myslel som, že Ťa nájdem na Novoročnom plese u Parkinsonovcov. Musím priznať, že som bol sklamaný, keď som zistil, že si ich nepoctil svojou návštevou.

Hoci uznávam, že si jediný zábavný spoločník, ktorý mi v poslednom čase dokáže zdvihnúť náladu, tentoraz som sa nenudil. Bol to veľmi vydarený ples. Nehovoriac o tom, že sa ho zúčastnil i Tvoj krstný otec so svojou manželkou. Grófke Parkinsonovej sa podaril nečakaný a dovolím si povedať, že celkom dobrý úlovok. I keď si nie som istý, či to tak bude brať i barón Weasley až vytriezvie, ktorého napokon chytili do svojich sietí. Preto Ti vlastne píšem. Myslím, že týmto sa ich poľovačka na Teba konečne skončila. Barón Ronald síce nie je najlepšia partia – aspoň v porovnaní s tebou – ale lady Parkinsonová si veľmi vyberať nemôže.

Prepáč, že Ťa ruším v tak neskorú nočnú hodinu, ale nemohol som čakať do rána, kým Ti to oznámim.

S pozdravom,

gróf Harry James Potter.

P. S. : Dúfam, že to stretnutie zajtra platí. Stretneme sa teda o ôsmej ráno v Hyde Parku. Som si istý, že tentoraz Teba i tvojho Pegasa porazím.“

Draco sa pousmial a nespravil to kvôli potešujúcemu obsahu listu. I keď správa o tom, že je lady Parkinsonová konečne zasnúbená, bola viac než dobrá. Konečne bude mať od tej rodiny pokoj. Hoci nečakal, že to bude akurát barón, kto bude ten „šťastlivec.“ Prešiel k malému sekretáru a konečne si nalial zo skleneného džbánu trocha vody do pohára. Jeho oči sa celý čas upierali na pergamen s úhľadným písmom. Keď dopil a odložil prázdny pohár na strieborný podnos, načiahol sa znova po liste a opätovne si ho prečítal.

Vrátil sa do postele. Sadol si a sám nevedel, čo ho to napadlo, ale privoňal k listu. Napriek tomu, že nezacítil nič, uložil si ho vedľa seba a zavŕtal sa pod perinu. Sviece nechal horieť. Napokon, ako vždy, keď ho zastihla stará, nočná mora.