1. kapitola
Potrebujem ťa

Hviezdy na nebi jasne žiarili, keď k nim mladý čiernovlasý kúzelník upieral svoj zrak a hľadal tú jednu jedinú, preňho najdôležitejšiu zo všetkých. Psia hviezda žiarila jasnejšie než inokedy a Harrymu sa do očí tlačili slzy pri spomienke na krstného otca, ktorého stratil pred niekoľkými mesiacmi. Nie, nesmie na to myslieť, nesmie sa poddávať smútku, musí ísť ďalej. Nik mu ho už nevráti, ale čas je neúprosný a nikdy sa nezastaví. A tak aj on musí ďalej kráčať životom, znášať večné posmešky od svojich neprajníkov, najmä z radov slizolinčanov, vedených tým jediným, kto mu ešte zostal. Aj keď... zostal nie je to správne slovo. Veď on ho nenávidí azda ešte viac, než kedy nenávidel jeho otca. Ale prečo, pýtal sa neustále sám seba. Prečo ho Severus tak veľmi nenávidí, keď on ho miluje? Áno, to je to čo k nemu cíti, aj keď to nikdy nikomu nepovedal. Nemohol. Bolo lepšie tváriť sa, že jediným citom, ktorého je voči nemu schopný je nenávisť, pretože kvôli Voldemortovi prišiel o všetkých, ktorých kedy miloval. Vzal mu rodičov a teraz aj Siriusa. Nedovolí, aby sa niečo stalo aj jemu.

Tieto myšlienky sa mu preháňali hlavou vo chvíli, keď stál v Severnej veži zahalený neviditeľným plášťom. Práve preto si ho postava, ktorá sa znenazdajky objavila vo dverách nevšimla. Tmavovlasý muž, veľmi zadýchaný, vtrhol dnu a nebyť múru, ktorý ho oddeľoval od voľného priestoru, padal by už dole. Harry bol od strachu prilepený na stenu a ani nepípol, len s hrôzou v očiach sledoval svojho učiteľa elixírov, ktorý sa nahýbal cez múr, akoby pád dolu bolo to jediné, po čom v tej chvíli túžil.

„Prečo, do kotla, prečo? Prečo ja?“ zvolal do ticha a ten zúfalý výkrik trhal Harrymu srdce na kusy. Jeho profesor trpel a on mohol takmer cítiť jeho bolesť. Čo sa stalo? chcel sa spýtať, utešiť ho, objať ho a uistiť ho, že nie je sám.

„Už ďalej nemôžem, nedokážem to. Prečo mám ešte žiť?“ ozval sa tichý šepot a hoci Harry vedel, že Severus nečaká odpoveď na svoju rečnícku otázku, musel mu odpovedať.

„Pretože ťa potrebujem.“ vyslovil nečujne, ale on ho začul. Musel ho počuť, pretože sa prudko otočil a pohľadom hľadal votrelca, ktorý narušil jeho súkromie, pristihol ho pri prejave jeho najväčšieho zúfalstva.

„Kto je tam?“ spýtal sa prudko a rozsvieteným prútikom mieril priamo na Harryho, hoci ho nemohol vidieť. Ale on sa už viac nechcel skrývať. Stiahol zo seba plášť a odhalil svoju identitu.

„To som si mohol myslieť, Potter. Bavíte sa dobre?“ vyštekol a spodná pera sa mu triasla hnevom. Ten idiot už druhý krát prenikol do jeho súkromia a dnes ho to popudilo ešte viac než minulý rok, keď bez dovolenia nahliadol do jeho mysľomisy.

„Nie pane.“ zamumlal a sklopil zrak.

„Okamžite vypadnite!“ zreval naňho a z očí mu doslova šľahali blesky. Harry bojoval s túžbou ostať, ale Severus sa naňho hneval viac než kedykoľvek predtým a nemalo zmysel pokúšať jeho trpezlivosť. Otočil sa preto na podpätku a stlačil kľučku.

„Ak o tomto niekde ceknete, zabijem vás skôr než k tomu dostane Voldemort príležitosť.“ zavrčal a Harry za sebou rýchlo zavrel dvere. Hlavou sa oprel o stenu a buchol do nej päsťou. Prečo sa mu nedokázal postaviť, povedať mu pravdu... teraz ho nenávidí ešte viac, než doteraz. Nie je žiadna šanca, žeby ho niekedy začal aspoň tolerovať, tobôž milovať.

Severus zostal stáť a civel na zavreté dvere. V duchu opäť zaúpel. Prečo len bol naňho taký hnusný? Len v ňom živí stále hlbšiu a hlbšiu nenávisť, pritom by tak veľmi chcel, aby to medzi nimi bolo iné. Tak veľmi ho miloval, tak veľmi ho chcel chrániť, až mu tým ubližoval a stále sa od neho len vzďaľoval. A čoskoro... už skoro ho stratí navždy. Prečo to Albus od neho žiadal? Boli priatelia, ako by mohol urobiť to, čo od neho žiada? Ako bude môcť potom žiť s vedomím, že ho zabil? A Harry? Ten ho odsúdi, pretože bude vrahom a nepochybne urobí všetko preto, aby učinil spravodlivosti za dosť a dostal ho do Azkabanu. Harry... odpusť, že ti viac nemôžem pomôcť, ale takto to bude lepšie, pomyslel si a začal liezť na múr, rozhodnutý skončiť to. Nielen že tak ukončí vlastné trápenie, ale ušetrí od trápenia aj tých, na ktorých mu tak veľmi záleží.

Harry začul zvláštny zvuk a otočil sa k dverám. Keď však zvuk ustal a Severus stále nevychádzal, zachvátila ho panika. bez rozmýšľania vtrhol dnu práve vo chvíli, keď sa profesor postavil na múr a chystal sa skočiť. Rýchlymi krokmi prekonal vzdialenosť medzi nimi a chytil ho za habit. Silno potiahol a strhol ho na podlahu veže. Prudký náraz ich oboch zhodil a oni ležali jeden na druhom, v očiach oboch prekvapenie a hrôza. Ako prvý sa spamätal Harry.

„Čo to má znamenať? Čo si chcel urobiť? Zbláznil si sa? Ako ťa to len mohlo napadnúť!“ kričal ako zmyslov zbavený a nevnímal, že sa mu po tvári kotúľajú slzy.

„Môj život už nemá zmysel, tak prečo v ňom pokračovať?“ zamumlal Severus inštinktívne, stále ešte šokovaný chlapcovým zásahom, výčitkami a hlavne jeho slzami. Bol prekvapený vlastnými slovami a tým, že sa tu zdôveruje práve jemu. Nikdy nikomu neodhaľoval svoje city, tak prečo teraz, tu a pred ním? Ale...no čo, aj tak už nemá čo stratiť.

„Vždy je pre čo žiť. Vždy, aj keď to nevidíš.“ zašepkal Harry a konečne z neho zliezol, sadnúc si obďaleč.

„Pre mňa už nie je nič, čo by za to stálo.“ ozvalo sa a hlas profesora elixírov bol naplnený nefalšovanou bolesťou a zúfalstvom.

„Ani keby bol na svete niekto, kto ťa potrebuje viac než čokoľvek iné na svete?“ osmelil sa a vedel, že ak to nepovie teraz, potom už nikdy.

„Nik taký neexistuje. Nik nepotrebuje bývalého smrťožrúta, ak nepočítam Voldemorta, ktorý potrebuje moje elixíry, alebo Albusa, ktorý potrebuje moje hlásenia a niekoho, kto by mu zaistil dôstojný odchod z tohto sveta.“ odfrkol si. „Nie je nik, komu by na mne záležalo, nik, kto by ma potreboval len preto, že ma má rád.“ tie posledné slová vravel tak potichu, až Harry musel napínať uši, aby ich počul, ale počul ich.

„Ja ťa potrebujem, Severus. Nie ako učiteľa, nie ako člena rádu, ale teba... len teba.“ zašepkal mu priamo do ucha, keď zastal za ním.

„Čože?“ spýtal sa prekvapene a jeho srdce poskočilo. Počul to, čo sa mu zdalo, že počul? Premietol si v hlave celý ich rozhovor a spomenul si na slová, ktorými ho Harry prvý krát vyrušil z jeho myšlienok. Aj vtedy povedal, že ho potrebuje, ale myslel si, že blúznil. A teraz... opäť tá istá veta z úst človeka, od ktorého to chcel počuť tak veľmi, až to bolelo. Ale môže tomu veriť? Nie je to len ďalšia hra s jeho citmi? Ale čo na tom, horšie než doteraz už to byť aj tak nemôže. Už nemôže klesnúť hlbšie než je teraz. Ale ak je to pravda...

„Počul si dobre, Severus. Viem, že ma nenávidíš a nemôžem na tom nič zmeniť, ale záleží mi na tebe a ak ťa stratím... stratím vlastný zmysel života. Prosím, ak aspoň v kútiku duše ku mne cítiš niečo iné než nenávisť, už sa nikdy nepokúšaj o...“ nedokázal to ani len vysloviť. „Nechcem stratiť aj to posledné, čo mi v ňom ešte zostalo... teba.“ prosil a jeho slová vychádzali od srdca, tým si bol čiernovlasý muž istý. Teraz už áno.

Skrsla v ňom nová iskierka nádeje, že možno jeho život môže byť lepší. Možno by raz mohol byť aj on šťastný. S chlapcom, s Harrym... s tým jediným, ktorý bol preňho svetlom v tme.

„V mojom srdci nie je ani štipka nenávisti k tebe. Nikdy som ťa nedokázal nenávidieť, hoci by to bolo často jednoduchšie.“ povzdychol si a pozrel do zelených smaragdových očí. Na malú chvíľu spustil svoju masku a dovolil mu nahliadnuť až na dno vlastnej duše. A on tam videl všetko to, po čom túžil. Lásku, uznanie a nádej v lepší, nový život.

2. Kapitola

Čiernovlasý chlapec v potrhaných šatách, s telom posiatym modrinami a najrôznejšími ranami ležal na zemi, v prachu, špine a vlastnej krvi. Okolo neho stál najmenej tucet postáv zahalených v dlhých plášťoch, s maskami na tvári. Avšak výnimky potvrdzujú pravidlá a aj v tomto prípade tu boli dve postavy bez masiek. Zelené oči bez náznaku strachu pozerali do červených hadích očí svojho najväčšieho nepriateľa a s odhodlaním jemu vlastným bol rozhodnutý zbaviť sa toho hada navždy. Potom však vyhľadal pohľad druhého muža. Muža, ktorý mu bol všetkým, no v tejto chvíli ho navždy stráca. Chcel mu toho ešte toľko povedať, presvedčiť ho o tom, že je hoden jeho lásky a predovšetkým, nechcel už nikdy viac v jeho očiach vidieť nenávisť namierenú proti nemu. Nenávisť, ktorá v jeho očiach bola aj v tejto chvíli, vo chvíli jeho konca. Odpusť, Severus, vraveli smaragdové oči, no tie čierne mlčali a nebolo v nich nič, než číra nenávisť, nenávisť a opäť nenávisť.

Odrazu začul hlas, ktorý k nemu doliehal akoby z veľkej diaľky. Volal ho po mene a on sa k nemu chcel otočiť, len nevedel, ktorým smerom. V tom sa ozval znova, naliehavejšie a on sa k nemu utiekal najviac, ako dokázal. Bol blízko, cítil to, ale stále ešte nevidel osobu, ktorá ho volala. Nemohol k nej natiahnuť ruku a nechať sa vytiahnuť z tohto pekla. Avšak čiasi ruka sa natiahla k nemu a prudko ním zatriasla.

To už ale Harry sedel na posteli a prudko lapal po dychu.

„Harry, si v poriadku?“ spýtal sa ho ktosi a na chrbte ucítil teplú dlaň, ktorá sa ho snažila utíšiť. Pozrel smerom, odkiaľ prichádzal hlas a konečne ho uvidel. Severus naňho upieral svoje čierne oči a nebola v nich nenávisť, ako v tom sne, z ktorého sa práve zobudil. Zhlboka sa nadýchol a neskutočne mu odľahlo. Nevedel, ako by znášal pocit, že sa Severus vrátil k starej nenávisti namiesto starostlivosti, ktorou ho zahŕňal za posledný polrok.

Áno, bolo to už pol roka, odkedy Harry svojho učiteľa zachránil pred skokom z veže a odvtedy sa ich vzťah veľmi zmenil. Navonok sa snažili správať sa rovnako ako vždy, ale pozornému oku by neušli drobné zmeny, ktorými obaja prešli. Trávili spolu toľko času, koľko len mohli a ak to bolo len trochu možné, trávili spolu nielen dni, lež i noci.

Táto noc bola jednou z tých vzácnych, kedy zaspávali v spoločnom objatí.

„Harry?“ spýtal sa znova starší kúzelník a sledoval chlapca s obavami. Ten sa však pokúsil o chabý úsmev a privinul sa k nemu. Potreboval cítiť jeho prítomnosť, vedieť, že je s ním. Vedeli to obaja a v tej chvíli sa mocné paže ovinuli okolo jeho nahého tela. Severus ho pevne držal a následky zlého sna pomaly odznievali.

„Bol to len zlý sen.“ zašepkal chlapec ako vysvetlenie.

„Chceš sa o tom porozprávať?“

„Nie, chcem na to zabudnúť.“ odpovedal a v izbe nastalo ticho prerušované len och pravidelným oddychovaním.

„Mal by si si ešte chvíľu pospať. Budem tu s tebou.“ navrhol Severus, rozhodnutý zostať a nedovoliť nočným morám, aby okradli jeho Harryho o pokojný spánok.

„Nie som unavený. Za chvíľu budem aj tak musieť ísť, inak ma budú hľadať. Dám si sprchu a možno by bodlo trochu kávy.“ zamumlal a vyhrabal sa z postele, len čo ho Severus konečne pustil.

Teplá voda uvoľnila jeho svaly a na chvíľu odplavila napätie, ktoré ho sužovalo už niekoľko dní, počas ktorých sa opakoval stále ten istý sen. Tento sen. Už niekoľko dní mal pocit, že to však nie je len tak obyčajný sen a že sa niečo stane. Bude to ako v tom sne. Voldemort ho bude mučiť a Severus... on bude pritom. Nesmie však dopustiť, aby sa mu niečo stalo. Musí ho ochrániť, lenže ako?

Osviežený sprchou a v čistom habite vošiel do malej kuchynky, kde na stole stáli dva hrnčeky až po okraj naplnené horúcou, silne aromatizovanou tekutinou.

„Hm, vonia úžasne.“ usmial sa a odchlipol si zo svojej kávy.

„Dúfam, že nielen vonia.“ uškrnul sa Severus a skúmavým zrakom si neustále prezeral chlapca sediaceho oproti nemu.

„Stále myslíš na ten sen.“ povedal a bolo to viac konštatovanie, než otázka. „Možno by si si o tom mal s niekým pohovoriť. Ak nechceš so mnou, možno tvoji priatelia, alebo riaditeľ...“ zámerne vetu nedokončil, nechávajúc Harrymu voľnú ruku v jeho rozhodnutí kedy a komu sa s tým zdôverí.

„Riaditeľ má svojich starostí dosť aj bezo mňa.“ pokrútil hlavou rezolútne.

Na chvíľu medzi nich padlo ťaživé ticho a Harry nevedel, ako začať s tým, čo mu ležalo na srdci.

„Severus? Myslím, že sa musíme o niečom porozprávať.“ začal opatrne a zavrel oči, aby nevidel jeho ustaraný výraz. Slová typu: musíme sa porozprávať nikdy nesvedčia nič dobré a obaja to vedeli. Severus videl, koľko námahy ho tento rozhovor stojí a tak len vyčkával.

„Neviem, ako to vysvetliť, ale...myslím, že sa Voldemortovi podarí ma dostať.“ zamumlal.

„Čože? Ako to myslíš, dostať ťa?“ nevydržal Severus.

„Nie som si istý, ako či kedy, ale... myslím si, že ma unesie a bude... bude ma mučiť, než ma bude chcieť zabiť.“

„Harry, čo to trepeš za nezmysly? Ako to môžeš vedieť? Nič také sa nestane a keby áno, nikdy by som mu nedovolil, aby ti ublížil, rozumieš? Nikdy!“ zvolal a posledné slová doslova kričal.

„A to je práve ten problém, Severus. Ty sa mu nesmieš postaviť! Nesmieš sa prezradiť!“ kričal už aj chlapec, nevediac kedy vstal a podišiel k nemu.

„Harry, prosím, nemysli na takéto veci. Viem, že naše životy sú v ohrození neustále, ale nič sa nám nestane. Kým budeme držať spolu, sme silní a nik nás nerozdelí. Nik mi ťa nevezme, rozumieš? Nedovolím to!“ vravel učiteľ potichu a snažil sa tak upokojiť nielen chlapca, ale i sám seba. Harryho slová ho zasiahli ako dobre mierená rana priamo do srdca a on nezniesol pomyslenie na to, žeby mali byť pravdivé.

„Stane sa to, Severus. Nepýtaj sa ma, ako to viem, ale viem to, rovnako ako to, že ho porazím raz a navždy. Zabijem Voldemorta a zachránim nás, ale ty... ty sa nesmieš prezradiť. Musíš hrať svoju úlohu až do konca, Severus, aj keby to znamenalo, že ma budeš musieť na jeho príkaz mučiť, alebo... alebo zabiť.“ zašepkal po chvíľke ticha a videl, ako Severusa jeho slová zranili.

„Nie, Harry... toto nie, to neurobím! K tomu ma neprinúti!“ vykríkol zúfalo.

„Musíš to urobiť. Sľúb mi, že urobíš všetko, čo budeš musieť, aby si nevzbudil podozrenie. Prosím, sľúb mi to!“ žiadal Harry a podišiel až k nemu, položiac svoju hlavu na jeho ramená.

„Vieš, čo odo mňa žiadaš? Nemôžem... ako by som... nedokážem ti ublížiť. Nechcem...“ šepkal a ich pohľady sa stretli. V oboch bol strach a bolesť, ale zároveň v nich videli nehynúcu oddanosť a lásku, ktorá ich spájala a robila ich silnejšími i zraniteľnejšími zároveň.

„Čo mi to robíš, môj malý hrdina? Prečo odo mňa žiadaš nemožné?“ povzdychol si so zavretými očami. V hlave mal taký zmätok, ako už dávno nie. Vlastne to nie je až tak dávno, čo naposledy zmýšľal podobne. Vlastne to bolo zhruba pred pol rokom, keď musel sľúbiť Albusovi, že mu preukáže istú láskavosť. Nebyť vtedy Harryho, nemusel by dnes prežívať podobné muky ako vtedy. Prečo je k nemu osud taký krutý? Prečo je k nemu Harry taký krutý? Prečo od neho žiada to, čo mu nemôže sľúbiť? Vravel, že ho má rád, tak prečo ho takto zraňuje?

Nie, on ho nechce zraňovať, chce ho len chrániť pred následkami, ktoré so sebou prináša zrada. Lenže akú cenu bude mať jeho život, keď stratí to jediné, kvôli čomu žije?

„Harry, musíš byť opatrný. Poviem Albusovi, aby zvýšil ochrany a ja osobne sa postarám, aby sa k tebe nedostal, ale predovšetkým ty sa nesmieš hrať na hrdinu. Harry, prosím, aspoň raz ma počúvni!“ prosil ho zúfalo a chlapec sa odtiahol.

„Vieš, že len ja to môžem a musím urobiť. Nebudem ho hľadať, nechcem zomrieť. Nie teraz, keď... keď sme konečne spolu. S tebou mi nič nechýba, ale on si ma nájde a bude nás chcieť rozdeliť. Nesmieš mu však dovoliť, aby nás zlomil. Musíme byť silní, Severus. Ty si silný, silnejší než on a dokážeš to, verím ti.“ uisťoval ho a jeho oči boli ako priezračné studne, kde mohol vidieť až na dno duše.

„Harry, uisťujem ťa, že sa nemusíš ničoho báť. Postarám sa o teba a...“ začal s hlbokým povzdychom a keď ho chcel chlapec prerušiť, priložil mu prst k ústam. „Ak by sa ti niečo stalo, urobím všetko preto, aby som ťa odtiaľ dostal. Aj keby to znamenalo, že urobím o čo ma žiadaš, ale chcem aby si si zapamätal, že...“ na chvíľu zaváhal. Ešte nikdy mu to nepovedal a nevedel, či je na to vhodný okamih, ale cítil potrebu mu to povedať. „Mám ťa rád, Harry a nikdy by som ti dobrovoľne neublížil. Pamätaj na to, prosím.“

„Budem.“ potvrdil Harry a usmial sa. Nie preto, čo mu Severus sľúbil, ale pre, lebo konečne priznal svoje city nahlas, hoci mu ich denne vyjadroval svojimi činmi. „Aj ja ťa mám rád, Severus a nik na tom nič nezmení.“ zašepkal svoje vlastné vyznanie a uväznil Severusove pery vo vášnivom bozku.

3. kapitola

Čo musí prísť

V tom roku, keď Harry našiel v Severusovi to po čom tak veľmi túžil, sa udialo veľmi veľa vecí. Voldemort bol deň za dňom silnejší a na jeho stranu sa pridávali stále noví a noví spojenci. Avšak ani Fénixov rád nezaháľal. V čele s Albusom Dumbledorom viedli prvú líniu odboja proti zlým silám a Harry sa rozhodol nestáť v pozadí. Vedel, že je Voldemortovým hlavným cieľom a dúfal, že kým sa bude zameriavať naňho, obmedzí tak svoje aktivity zamerané proti zvyšku čarodejníckej komunity.

Jeho úlohou bola okrem iného aj aktívna účasť na sedeniach s riaditeľom, ktorý mu dovolil podieľať sa na najbližšej likvidácii Voldemortových viteálov. Viteálov, ktoré však neprinesú len Voldemortovu skazu.

Hoci to Albus pred Harrym zamlčal, chlapec vedel, čo sa stalo keď riaditeľ našiel prsteň. Trvalo mu vtedy veľmi dlho, kým sa mu podarilo Severusa upokojiť. Ale aj tak to nezvládol úplne. Veď akoby aj mohol, keď sa jeho učiteľ, jeho partner mal stať vrahom človeka, ktorého si obaja veľmi vážia. Avšak nebolo inej možnosti a oni sa s tým museli vyrovnať po svojom, poskytujúc si vzájomnú útechu behom dlhých večerov, ktoré Harry údajne trávil plnením trestov, ktoré od Severusa dostával.

V tú noc mal Harry zvláštny pocit, že sa niečo stane. Nemýlil sa a keď sa so zoslabnutým riaditeľom ponáhľal na metlách smerom k hradu, nad ktorým viselo Znamenie zla dúfal, že nešlo o nikoho z jeho priateľov, alebo dokonca o Severusa. Pristali v Severnej veži a len čo na seba prehodil neviditeľný plášť, aby priviedol pomoc, dvere sa prudko rozleteli a v nich nestál nik iný než Draco Malfoy. Blonďavý chlapec, ktorého úlohou bolo riaditeľa zabiť. samozrejme zlyhal tak ako už mnohokrát v tom roku, ale keď sa vo dverách zjavila vysoká čiernovlasá postava, v ktorej Harry bez zaváhania spoznal Severusa, hrdlo mu stiahlo úzkosťou. Spod neviditeĺného plášťa prebiehal pohľadom z riaditeľa na muža, ktorého miloval a vedel, čo príde. Dve slová, zelený záblesk a bolo dokonané. Telo Albusa Dumbledora spadlo z veže k jej úpätiu, kde ho o chvíľu objaví niekto z učiteľov či študentov.

Hoci bol Harry vo veži sám, stál na mieste ako prikovaný. Neustále mal pred sebou Severusov chladný výraz tváre a nepreniknuteľný závoj v jeho čiernych očiach, ktorý skrýval jeho skutočné emócie. Dokázal to. urobil to rýchlo a tak... chladnokrvne. Keby Harry nevedel, ako veľmi sa to celé Severusovi samotnému priečilo, možno by teraz začal pochybovať o mužovi, ktorému dal svoje srdce.

Nie, takto o ňom nesmieš premýšľať, nesmieš mu to vyčítať, už tak je lapený do siete vlastných výčitiek a ani keby si sa o to všemožne snažil, nikdy mu nebudeš mocť pomocť natoľko, aby sa od nich oslobodil a bol voľný. Nikdy... tak mu poskytni aspoň malú útechu tým, že mu budeš veriť, hovoril si v duchu a naposledy sa ohliadnuc k miestu, kde ešte pred chvíľou sedel riaditeľ vybehol z veže na pomoc svojim priateľom.

Harry bol ešte stále ukrytý pod plášťom svojho otca, no nevšimol si smrťožrúta, ktorého jedna z dobre mierených rán od Remusa odsotila priamo k nemu. bezvládne telo ho strhlo so sebou na zem a nielenže mu skĺzol plášť, ale jeho prútik sa odkotúľal nevedno kam. Práve pohľadom prehľadával podlahu, keď ho zboku zasiahla znehybňujúca kliatba a než padol na zem, začul chrapľavý hlas tesne za sebou.

"A mám ťa, ty drzé chlapčisko! Teraz už mi neujdeš a moj pán bude veľmi potešený dnešným úspechom." vravel muž, v ktorom Harry spoznal Fenrina Greybacka. Zúfalo pohľadom hľadal niekoho, kto by mu pomohol, ale Remus už bojoval na opačnej strane chodby a nik ani len netušil, že tam je. Bolo jasné, že nemá najmenšiu šancu dostať sa z tejto situácie sám a zmieroval sa s myšlienkou, že jeho sen bol pravdivý. Znova sa stretne s Voldemortom, ale tentoraz z toho nevyjde tak dobre ako tomu bolo doteraz. Ale on sa nevzdá, bude bojovať až do konca a dúfal, že Severus dodrží svoje slovo, ktoré mu pred časom dal. Veril, že s jeho pomocou to zvládne a dúfal, že odmenou im bude ešte aspoň jedna spoločná chvíľa, kedy budú obaja šťastní.

Len čo sa spamätal z premiestňovania, ktoré nebolo o nič príjemnejšie pod vplyvom Petrificusu než za normálneho stavu, uvedomil si, že sa nachádza v akejsi tmavej a chladnej cele. Neoli tu žiadne okná, ktorými by mohol zazrieť čo i len kúsok nočnej oblohy, aby si dodal odvahy. Áno, bál sa, ale kto by sa nebál v situácii ako bola táto. Vedel, že o chvíľu zastane tvárou v tvár monštru, ktoré mu vzalo rodičov, priateľov a ďalších blízkych ľudí a sám z tohot stretnutia neodíde v stave ako je teraz. Bude šťastie, ak to vobec prežije, ale nepochyboval o tom, že si Voldemort jeho uväznenie užije. Bude ho mučiť, tak ako to videl vo svojich snoch a až potom, keď už jeho doráňané telo nebude bolesť vnímať ako nič nového a nepoznaného, až potom ho konečne zabije.

"Lenže ja nehcem zomrieť." šepkal tichý hlások v jeho hlave. "Ešte som toho toľko chcel urobiť, aspoň rozlúčiť sa s Ronom a hermionou a .... povedať Severusovi.... ach Severus, čím si toto obaja zasluhujeme? Radšej sme mali zostať každý sám, než toto... nechcem, aby si ma takto videl, nechcem, aby si sa na to musel pozerať.... nechcem, aby si sa toho musel účastniť pretože si to nikdy nebudeš mocť odpustiť. Dúfam, že nevyvedieš nejakú hlúposť, ak to nezvládnem. To nesmieš, nie... ty musíš žiť!" jeho myšlieky boli zmätené, ale uberali sa všetky je¨dným smerom. Už nemyslel na seba a na tro, čo svojou smr'tou stratí, ale na to, čo tým sposobí ostatným. Nechcel im ublížiť, ale vedel, že sa s tým faktom musí zmieriť. Zomrie tu v tejot cele, kde ho obklopuje chlad, samota a temnota.

Nevedel, ako dlho tam už sedel, ale zima sa mu zarývala až do morku kostí aon sa začal triasť na celom tele. Objal si rukami kolená a položil si na ne hlavu. Zavrel oči a v spmienkach sa preniesol ďaleko odtiaľto, do komnát profesora elixírov, kde si práve odpykával jeden zo svojich tohtoročných "trestov".

"Nechápem, čo je na tom nepochopiteľné. Je to pravidlo, ktoré si musíš pamätať a keď si to konečne vtlčieš do hlavy, nemožeš sa pomýliť." karhal ho Severus po ďalšom jeho neúspechu pri varení.

"Keď mňa to ale vážne nebaví, Severus. Načo si mám pamätať, že sa dračia krv nesmie zmiešať s odvarom z Asfodelu, keď to nikdy nebudem potrebovať?" oponoval chlapec a mračil sa na svoj kotlík.

"Budeš to potrebovať na prípravu hojivého balzamu, ktorý patrí do základnej výbavy každého kúzelníka." odvrkol Severus a venoval mu jeden zo svojich pohoršených pohľadov.

"Hm, ja myslím, že keď budem mať svojho osobného majstra eloxírov, nebudem sa msuieť báť o svoje zásoby. Alebo sa mýlim, pán profesor?" spýtal sa a pozrel naňho pohľadom plným tpúžby a očakávania.

"Takže ty si so mnou kvoli mojim elixírom? Hm, zaujímavé zistenie. To aby som ti ukázal aj iné svoje prednosti, ktoré by ťa mohli zaujímať viac než elixíry." zamumlal Severus medovým hlasom a podišiel k nemu tak blízko, až cítil jeho teplý dych na svojom krku.

"Rád zistím nové informácie o svojom obľúbenom profesorovi." zašepkal Harry v odpoveď a keďs a mäkké pery prisali na jeho jemnú pokožku, z hrdla sa mu vydral tichý povzdych.

V tú noc veci medzi nimi zaši ďalej než dovtedy a Harry zažil svoje prvé milovanie. Prekvapilo ho, aký je Snape ohľaduplný a nežný, a on sám sa každým dňom zlepšoval v umení milovať, ako to nazval Severus. Naučil sa rozpoznať jeho pocity a byť vnímavý jeho potrebám, až obaja naplno podľahli vzájomnej vášni.

Spomienka na tento deň, túto noc a danú osobu mu dodali potrebnú silu a nové odhodlanie, a keď sa dvere na cele otvorili, aby ho dvaja smrťožrúti predviedli pred svojho pána, stál s hlavou vztýčenou, rozhodnutý nepodľahnúť a nenechať sa zlomiť. Po pár minútach dopadol na kolená uprostred rozľahlej haly s mramorovou podlahou. Uvedomoval si, že sa naňho upiera niekoľko párov očí a nepochyboval, že sú emdzi nimi aj tie, ktoré tak veľmi zbožňoval... zároveň s nimi aj tie, ktoré nenávidel najviac na svete.

Zdvihol hlavu a ich pohľady sa streli.

"Vitaj v mojom kráľovstve, Harry. Dúfam, že ti tvoja izba vyhovuje, pretože v nej zrejme stráviš niekoľko veľmi dlhých dní, za to ti ručím." vymsieval sa Voldemort a Harry nepochyboval o pravdivosti jeho slov. Avšak on vedel aj svoju pravdu.

"Dúfam, že si to užiješ so mnou, pretože ty pojdeš na večnosť so mnou." odpovedal neochejne a neuhol pohľadom ani na chvíľu. Nedá tomu bastardovi to čo čaká. Nenechá ho vyhrať, nenechá ho myslieť si, že ho zlomil. Nie, on vydrží a ak nie...

4. kapitola

Peklo na zemi

Kruh okolo chlapca sa pomaly ale isto uzatváral. Vedel, čo príde a rozhodne ho pomyslenie na bolesť netešilo, ale vedel, že Severus je tam s ním a toto vedomie mu nedovolilo poddať sa strachu a zúfalstvu.

 
V prvom kole sa do hry zapojilo pár nižšie postavených smrtožrútov, to však neznamenalo, že kliatby zosielané na mučeného boli menej bolestivé či kruté. Asi po treťom Cruciate a ďalších podobných sa Harry nebol schopný postaviť na vlastné nohy, a aby sa Voldemort mohol pochochať pohľadom na jeho utrpenie, keď ho bičovali, museli ho smtrťožrúti držať.

Posledná rana bičom a on dopadol tvárou do malej mláčky vlastnej krvi. Bol špinavý, ubolený, ale stále ešte pri vedomí. Bolo mu jasné, že každý jeho zúfalý výkrik je ako rana do živého pre Severusa, ktorý tam len stál a bezmocne sa prizeral. Videl to v jeho očiach, kým bol ešte schopný sa naňho pozerať. Snažil sa preto trpieť mlčky, ale keď sa o slovo prihlásil bič, nevydržal a jeho výkriky sa ozývali celou halou.

 
Pomaly ale isto začal strácať vedomie, ale nebolo mu dovolené v ňom ztrvať. Postačilo obyčajné Enervate a on bol znova pri zmysloch, uvedomujúc si, že odtreza to bude už len horšie. Okolo neho sa totiž do kruhu postavili tí najpovolanejší, najvernejší z Voldemortovho spolku. Lucius Malfoy, Bellatrix Lestrangeová, McNaire a nemohol chýbať Severus Snape, ktorý svoje pravé pocity ukrýval za kamennú masku nezáujmu až nenávisti.

 
"Konečne... koenčne ho tu máme a možeme mu oplatiť všetko, čo nám sposobil. Som si istý, že každý z vás má veľmi jasnú predstavu, ako s týmto mladíkom naložiť, takže do toho!" vyzval ich ľadový hlas a Harry mohol spod privretých očí vidieť nesmierne potešenie, ktoré po tomto príhovore pociťovali.

 
"Vďaka vám, moj pane," zašepkala priam zbožne Bellatrix a pomalým krokom sa priblížila až k telu rozvalenom na zemi. Surovo doňho kopla., aby ho prevrátila na chrbát a mohla mu pozrieť do tváre.

 "Tento malý, špinavý bastard mi pije krv odkedy som vonku z Azkabanu. Je ti šmutno za tvojim ubohým krštným oteckom?" spýtala sa šušlavo a miestnosťou sa rozľahol šialený smiech nasledovaný jedným Cruciom za druhým.

 Asi po pol hodine, kedy sa Bella činila najlepšie ako mohla ho konečne nechala na pokoji a otočila sa mu chrbtom, keď v tom... veľmi slabým chrapľavým hlasom sa ozval zranený chlapec: "Na viac..." začal sa dusit kašlom, pričom vykašliaval krv, "sa nezmožeš?" zasypel a silou vole držal oči otvorené, aby videl jej zúrivý výraz v tvári. V duchu sa uškrul. Vedel, že si zahráva s ohňom a bol si istý, že Severus by mu za to vynadal, ale jeho hrdosť mu nedovolila sa poddať a nechať tých špinavcov vyhrať.

"Ty...ty jeden..." ziapala čiernovlasá žena, ale ktosi ju zastavil. Záblesk bielych vlasov sa mu mihol pred očami a nik mu nemusel vravieť, kto je na rade.

"Dovoľ mi, drahá Bella, ukázať ti, ako sa to robí. Tento drzý parchant si myslí, že je niečo viac, že je lepší než my, ale ja m u ukážem, že je rovnaké nič ako špina na mojej podrážke." riekol chladný hlas vysokého blonďavého aristokrata, ktorý Harryhoí nenávidel snáď ešte viac než samotný Voldemort, ak to vobec ešte bolo možné.

 
Harry naňho priamo pozrel, v očiach odhodlanie a zmierenie so všetkým, čo malo príst. Na ruke staršieho kúzelníka sa objavila akási mohutná rukavica, slúžiaca nevedno k čomu. Prinajmenšom Harry to nevedel, kým sa mu Lucius prstom v rukavici nedotkol odhaleného ramena. Neskutočne to pálilo a on cítil, ako sa mu páli koža, pričom potichu zasyčal od bolesti.

Lucius ho obišiel z druhej strany, opatrne sa dotknúc jeho krku, ktorý bol samá jazva ši škrabanec. Teraz sa k nemu pridala ešte aj popálenina veľkosti galeónu. Chlabec potichu skučal od bolesti, vedomý si toho, že toto je len začiatok Luciusovej hry. Keď potom Lucius priložil roztvorenú ruku na holú Harryho hruď, pocítil takú bolesť, že i Cruciatus by pri nej bledol závisťou a z hrdla sa mu vydral príšerný výkrik naplnený bolesťou. Takto to pokračovalo, kým mu zlyhali hlasivky a on viac nebol schopný vydať zo seba ani hláska a jeho telo bolo v tej chvíli z vačšej časti pokryté spáleným masom.

 "To stačí, Lucius. Daj priestor aj iným," zastavil ho Voldemort takmer lenivo, akoby sám proti svojej voli prerušoval túto zábavu. "Severus, si na rade." vyzval svojho majstra elixírov, ktorý pristúpil k Harrymu  z výšky sa pozeral na jeho zúbožené telo.

 "Moj pane, ste si istý? Podľa mojho skromného názoru stačí jediný Cruciatus, aby sme sa pána Pottera zbavili raz a navždy." osmelil sa Severus pokľaknúc pritom k Voldemortovým nohám.

 "Odvažuješ sa mi odporovať?" zahrmel Voldemort a hoci bol Harry v tej chvíli skutočne na prahu smrti, striaslo ho pri pomyslení, že sa severus nechá tak ľahko odhaliť. Navyše kvoli nemu... to predsa nejde, sľúbi mu, že to neurobí, sľúbil to...

 "Nie, moj pane, ak si želáte, aby som pokračoval, bude mi potešením," začal rýchlo vysvetľovať Severus. "Ale vraveli ste, že si to tu Potter užije niekoľko dní, tak prečo mu odhali´t všetky prekvapenia v jediný deň? Navyše, moj pán sa chce tejto osoby zbaviť sám, mne neprislúcha možnosť zabiť ho, hoci by to pre mňa bola ohromná pocta." mumlal ďalej, preklínajúc sa v duchu za tie slová. Spomínal si na sľub, ktorý svojmu chlapcovi dal a vo chvíli, keď ho videl ležať takto zúboženého na zemi si želal, aby Harry zomrel a on s ním. Aby už nemuseli cítiť boelsť, ktorú prežívali, Harry fyzicky, Severus psychicky.

 Zdalo sa, že Voldemort uvažuje nad jeho slovami a po chvíľke mu dal za pravdu.

"Dobre, na dnes stačilo. Severus, odnes ho do cely a postaraj sa oňho, aby bol zajtra pripravený pokračovať. Ak bude treba, zostaneš pri ňom hoc aj celú noc, ale zajtra bude schopný vnímať všetko do najmenšieho detailu, inak vieš, čo ťa čaká." zahrmel Voldemort a Severus úslužne prikývol. Vytiahol svoj prútik a pomocou levitačného kúzla niesol chlapca pred sebou. Keby ho vzal do náručia, mohol by si to niekto vysvetliť inak než má a navyše by tým Harrymu sposobil ešte viac bolesti.

 Len čo sa za n ím dvere cely zavreli, vyziekol si plášť a premenil ho na teplú makkú deku. Nemohol si dovoliť premeniť ju na posteľ, ak by niekto prišiel. Čo najopatrnejšie to len šlo ho na ňu uložil a jemne mu odhrnul vlasy zo spoteného a špinavého čela.

 "Čo všetko ešte budeš musieť vytrpieť, Harry?" šepol skormútene a z kapies svojho plášťa vybral potrebné elixíry. Pre niektoré si ešte bude musieť zájsť na ošetrovňu, ale základné má vždy po ruke. Podoprel Harrymu hlavu a nalial mu do úst dokrvovací elixír, niečo proti bolesti a bezbolestný i bezsenný spánok. Prinútil ho všetko to vypiť a hľadal masť na popáleniny. Pri pohĺade na spálenú kožu mu stiahlo hrdlo. Dokáže tie spáleniny vyliečiť, ale zostanú mu jazvy. Veľké nepekné jazvy ako pamiatka na dnešný deň, rovnako ako na tie, čo ešte len prídu. Vedel, že ho bude milovať aj keby bol zjazvený od hlavy až k pate, na jeho citoch by nezmenil nik ani nič.Avšak jeu tie jazvy budú denne pripomínať jeho pocit viny za to, že neurobil nič, aby mu pomohol. Ani len prstom nepohol a pozeral sa, ako ho Lucius mrzačí.

 "Odpusť mi to, Harry." šepol roztraseným hlasom a očiach potláčal slzy. Nikdy v živote neplakal, ale teraz... chcel kričať, zúfalo revať a vypustiť zo seba tú bolesť, ktorá ho gniavila, ale nemohol. Musel hrať ďalej úlohu verného, aby mohol pomocť Harrymu. Lenže može mu vobec nejako pomocť?

"Severus?" spýtal sa Harry tichým omámeným hlasom, že ho sotva počul.

 "Som tu s tebou, len pokojne... zase bude dobre," uisťoval ho tými bázlivými klamstvami, len aby ho trochu utíšil.

 "Si tu..." povedal a očividne mu odľahlo, keď s tichým povzdychom zavrel oči.

 "Som tu a zostanem s tebou, ale teraz spi. Postarám sa o teba," sľúbil a opatrnými pohybmi mu rozotieral masť po tele. Potom si knemu sadol a držal ho za ruku, občas ho pohladkajúc po strápenej tvári, strážiac jeho spánok.

Bál sa rána, bál sa toho, čo ešte budú musieť prečkať, ale sú silní. Dohromady to zvládnu, len tomu musia veriť. Bolo to ťažké, ale nič iné im nezostávalo. Veriť... veriť v dobro, veriť v lepšiu budúcnosť a hlavne, veriť jeden druhému.

5. Kapitola

Dokonané

 Začalo svitať. Nevedno kedy sa jeho oči zavreli a hlava mu odkväcla na hruď, keď sedel vedľa malého tela, schúleného do klbka pri jeho nohách. Tichý ston ho vrátil do reality a on precitol, skontrolujúc jeho stav. Zdalo sa, že je mu lepšie, hoci nie na dlho.

Harryho oči boli otvorené a upierali sa do tmavého rohu miestnosti. Keď pocítil Severusovu ruku na svojom čele, otočil sa k nemu.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ho Severus a jeho pohľad bol naplnený obavami.

„Som v poriadku, ďakujem,“ zamumlal Harry a posadil sa, oprúc sa o chladnú stenu tmavej kobky.

„Si si istý? Môžem ti dať ešte niečo proti bolesti, možno by to mohlo pomôcť keď...“ začal, ale chlapec ho prerušil.

„Nie, Severus, netráp sa. Som v poriadku, aspoň v tejto chvíli. Viem, že to bude zo dňa na deň horšie, ale ty sa nesmieš prezradiť. Nechcem tu byť sám, ale ty sa nesmieš prezradiť,“ naliehal naňho a viac než strach o seba pociťoval strach o svojho partnera.

„Máš pravdu, nebudem tu môcť byť príliš často, aby som nevyvolal podozrenie, ale budem tu vždy, keď to pôjde. Veríš mi, však? Povedz, že mi veríš, pretože dnes...“ zaváhal. Vedel, čo bude musieť urobiť dnes. Bude prvý, kto v ten deň zošle na Harryho jednu z mučiacich kliatob a radšej by sám zomrel, než to urobil.

„Verím ti, Severus. Musíš to urobiť, tak ako si musel s Dumbledorom,“ šepol a Severusove oči sa rozšírili prekvapením i hrôzou zároveň. Netušil, že Harry vie, čo sa stalo s Albusom. Áno, prezradil mu, že sa má stať jeho vrahom, ale dúfal, že chlapec netušil, že sa tak už stalo.

„Ty... ty o tom vieš? Kedy si sa to dozvedel?“ zachraptel.

„Bol som na veži, keď...“ nedokázal to ani vysloviť a tak pozrel na Severusa pohľadom plným pochopenia. Okrem toho v nich bola aj láska, ktorú k nemu cítil a nikdy cítiť neprestal. „Seve, viem že si nemal inú možnosť, ani teraz ju nemáš. Viem to a nech sa stane čokoľvek, nič nás nerozdelí. Netráp sa tým a pomôž mi to dokončiť. Sám to nezvládnem,“ prosil Harry a hľadal v čiernych očiach tichý súhlas. Našiel ho.

„Voldemort má niekde ukryté ešte tri viteály. Jedným z nich je jeho had, Nagini. Musíš ich zničiť predtým, než ho zabijem. Len tak sa ho zbavíme raz a navždy. Urobíš to pre mňa, Seve?“ spýtal sa a čiernovlasý muž krátko prikývol. Vypočul si všetko, čo Harry o viteáloch vedel a dal si to dohromady s vlastnými poznatkami. Vedel, že mu to zaberie nejaký čas a kým sa mu to nepodarí, musí nejakým spôsobom udržať Harryho nažive.

V ten deň a v mnohých ďalších bolo mučenie zo dňa na deň horšie. Harry sa všemožne snažil nedať najavo svoju slabosť krikom, najmä ak bol prítomný Severus, ale bolo to ťažké. Navyše po každom ďalšom kole mučenia bol Harry odkázaný na vlastnú samotu, pretože Severus s ním nikdy viac nezostal až do rána. Zväčša ho len priniesol do cely po tom, ako upadol do bezvedomia, ošetril najhoršie zranenia a dal mu pár posilňujúcich elixírov, aby vydržal stále viac a viac bolesti.

Čiarky, ktoré Harry vytesával do hrubého kameňa oznamovali, že ubehlo presne 40 dní odo dňa, kedy sa prvý krát ocitol v temnej kobke v podzemí Voldemortovho sídla. Chlapec už nevnímal takmer nič, okrem bolesti. Bolesť a stále len bolesť. Len matne si uvedomoval prítomnosť niekoho, komu na ňom záležalo. Tiché slová útechy, klamstvá o tom, že už čoskoro bude vonku z tohto pekla a oni budú spolu... to všetko k nemu doliehalo akoby z veľkej diaľky a len veľmi pomaly sa dostávali až do jeho povedomia.

Možno to bolo tým, že v ten deň ho Voldemort nechal na pokoji, alebo snáď dvojitou dávkou Severusovho elixíru, ale v ten deň vnímal o niečo lepšie a bol schopný pochopiť jeho slová.

„Už sme blízko, Harry,“ ozval sa tichý hlas priamo pri jeho uchu a on sa pokúsil zaostriť očami bez okuliarov na čiernovlasú postavu skláňajúcu sa pri ňom.

„Urobil si...?“ zachraptel.

„Viteály sú zničené. Nagini mala dnes malú nehodu a Voldemort zúri. Vie, že všetky viteály sú zničené,“ prisvedčil Severus a snažil sa nemyslieť na toho mladého chlapca, ktorého Imperiom prinútil zabiť Voldemortovho hada. Podarilo sa mu to, ale jeho zlobe a vlastnej smrti neunikol.

„Dokázal si to...“ vydýchol Harry uľahčene a na tvári sa mu po viac ako mesiaci objavil náznak úsmevu.

„Už zostáva len Voldemort a budeme voľní. Obaja, ty a ja a konečne budeme spolu. Už to nebude dlho trvať, ver mi, láska. Musíš len vydržať,“ vravel Severus náhlivo, uvedomujúc si, že každým dňom je na tom Harry horšie a horšie. Bál sa oňho a nevedel, čo by robil, keby ho stratil. Nesmel to dopustiť, proste nie.

„Postarám sa o neho... potrebujem prútik,“ šepol Harry a jeho telo zaliala nová vlna energie, ktorá sa v ňom vzala nevedno dokiaľ.

„Ja to urobím, Harry. Ty len musíš vydržať! Počuješ ma? Len vydrž, dostanem ťa odtiaľto,“ sľuboval a opatrne ho pohladkal po tvári, ktorá bola teraz zmenená na nepoznanie. Bolo dobré, že sa Harry nemohol vidieť. Bol naňho skutočne žalostný pohľad, no Severusovi to nevadilo. Miloval ho každým dňom viac a viac, pokiaľ to ešte vôbec bolo možné a chcel len jediné. Byť so svojim chlapcom konečne v bezpečí, aby sa oňho mohol postarať ako potrebuje, a poskytnúť mu lásku a ochranu.

„Musím to byť ja... tá veštba... zvládnem to, veríš mi?“ spýtal sa a hľadal v tých tmavých očiach potrebnú podporu.

„Verím, Harry. Dokážeš všetko, čo si zmyslíš, všetko. Len buď opatrný, prosím.“

„Budeš tam so mnou, však?“

„Nepohnem sa od teba na krok a len čo bude po všetkom, vezmem ťa domov. Uložím do čistej mäkkej postele a...“ nedokončil. Harry k nemu natiahol ruku a so slzami v očiach zašepkal:

„Pobozkaj ma. Ešte aspoň raz... ak by som...“

„Takto nehovor, Harry. Zvládneme to... spolu,“ Severusov hlas sa lámal pod náporom vlastných emócií. Tak veľmi túžil zovrieť chlapca v pevnom objatí, no nesmel. Ublížil by mu a navyše... ešte stále nemali vyhraté. Keby ich niekto našiel, bolo by to veľmi zlé. Preto sa len sklonil nad jeho hlavu a perami sa dotkol suchých pier milovaného chlapca, ktorý bozk opätoval jemne, no náruživo.

„Milujem ťa, Severus. Sľúb mi, že ak...“ zhlboka sa nadýchol a cítil, ako Severus pevne zovrel jeho ruku. Bolelo to, ale neodtiahol sa. Táto bolesť bola len dôkazom jeho prítomnosti a toho, že ešte stále žije. Žije, či skôr len prežíva, hoci už nie na dlho. Ale nie je sám a o to bolo pomyslenie na blížiacu sa smrť o niečo jednoduchšie. Aj keď ho bolelo, že Severusa opustí. Nebola totiž žiadna šanca, žeby prežil. Vedeli to obaja, aj keď si to Severus odmietal pripustiť.

„Nie, ty to zvládneš! Počuješ ma? Zvládneš to, nedovolím ti odísť!“ vyhŕkol Severus prudko a zaťal zuby, aby nezačal kričať nahlas.

„Chcem, aby si bol šťastný. Nechcem ťa opustiť, Seve, ale... zase sa stretneme. A potom budeme šťastní spolu. Raz určite...“

„Tu je tvoj prútik, Harry. Vezmi si ho a pošli toho bastarda konečne tam, kam patrí. Pošli ho do pekla, odkiaľ nám už nebude môcť ublížiť a vziať nám naše šťastie. Urob to! Pre nás... a hlavne pri tom mysli na to, že som tu s tebou a nenechám ťa odísť. Zostaneme spolu, rozumieš?“ Severus mu viac nedokázal oponovať. Vedel, že je Harry slabý a aj minimálny výdaj energie na čarovanie ho môže poslať na pokraj života a smrti. A ak Harry použije Avadu... nie, nesmel na to myslieť. Harry dokázal mnoho iných vecí. Už niekoľkokrát Voldemorta premohol a aj teraz vydržal viac než ktokoľvek iný. Ešte raz ho pobozkal a do ucha mu zašepkal niečo, čo mu ešte nikdy predtým nepovedal:

„Milujem ťa, Harry.“

Tie slová boli pre Harryho potrebným balzamom na dušu a keď si preňho smrťožrúti prišli, bol zmierený so svojim osudom.

„Je na čase ukončiť túto šarádu,“ ozval sa Voldemortov slizký hlas a jeho červené oči prepaľovali chlapca zlomeného na tele, ale nie na duchu. Jeho odhodlanie z neho priam sálalo, keď vytiahol ukrytý prútik a v rovnakej chvíli ako Voldemort, naňho zoslal smrtiacu kliatbu. Ich bratské prútiky sa opäť spojili, no ani jeden už týmto javom nebol prekvapený. Voldemort si bol takmer istý, že Harry proti nemu nemá najmenšiu šancu, ale mýlil sa. Chlapcovi sa síce podlamovali kolená, ale prútik držal pevne v ruke a jeho vôľa posúvala magický krúžok, ktorý ich spájal smerom k Voldemortovmu, až napokon... prútik vo Voldemortovej ruke sa rozžhavil a sálou sa rozľahli jeho bolestivé výkriky, keď ho zasiahli jeho vlastné kliatby, ktorými mučil množstvo nevinných. Po pár minútach toho šialeného kriku, behom ktorého dnu vpadlo množstvo aurorov a začali bojovať so smrťožrútmi, bolestivé kvílenie ustalo a najväčší netvor všetkých čias, Temný pán, Lord Voldemort padol k zemi mŕtvy.

Posledné zvyšky síl opustili Harryho telo a on sa prepadal do temnoty, odkiaľ niet návratu. Necítil pevnú náruč, ktorá ho zachytila prv, než dopadol na zem, necítil letmé dotyky na čele a tvári, keď sa ho Severus snažil prebrať. Bol vo svete, kde viac niet bolesti či utrpenia a hoci nebol mŕtvy, bolo mu tak dobre, ako mu len mohlo byť. Jeho myseľ bola odpútaná od všetkých starostí a on bol ponorený vo vlastnom svete, v ktorom bol sám sebou, nikým neobmedzovaný, nikým spútaný.

„Harry! Pre Merlina, Harry, toto mi nerob! Zostaň tu so mnou, potrebujem ťa!“ volal čiernovlasý muž zúfalo, nedbajúc na boj zúriaci tesne vedľa neho. Zvieral v náručí telo chlapca, mladého muža, ktorého miloval viac než vlastný život, a ktorého mu práve osud navždy vzal. Jemu, Severusovi tým zasadil tú najhlbšiu ranu do srdca, aká len mohla byť a on sa cítil prázdny a zlomený ako nikdy predtým. Severus Snape nikdy neplakal. Ani vtedy, keď zomreli jeho rodičia necítil toľkú bolesť ako teraz, keď stratil svoje druhé ja, svojho Harryho.

Keď ho aurori zatýkali, museli mu chlapcovo telo nasilu vytrhnúť z rúk a keď sa k nemu priblížil prvý dementor v Azkabane, považoval to za adekvátny trest za to, že nedokázal zachrániť svoju lásku.

6. Kapitola

Vrátil si sa...

Mladý čiernovlasý kúzelník sa prechádzal sem a tam po veľkej kruhovej miestnosti, ktorej dominantou bol masívny dubový stôl. Bolo to tu iné, než za čias Albusa Dumbledora, ale napriek tomu to tu dôverne poznal. Súčasná riaditeľka, Minerva McGonagallová práve vošla a ponúkla mu voľné kreslo.

„Som rada, že ste konečne v poriadku, pán Potter. Mnohí z nás už takmer prestali dúfať, že sa uzdravíte,“ povedala na začiatok, poukazujúc na stav, v ktorom sa Harry nachádzal posledné dva roky. Práve pred dvoma rokmi totiž definitívne porazil Voldemorta, obávaného černokňažníka, potom čo sa dostal do rúk jeho verných služobníkov, smrťožrútov a po niekoľkých týždňoch neustáleho mučenia sa mu s vypätím všetkých síl podarilo ho zabiť. Napriek tomu on sám skončil u sv. Munga s podobným poškodením, ako kedysi rodičia jeho priateľa, Nevilla Longbottoma.

Bol to azda až zázrak, že práve tento tichý a plachý chlapec, ktorý sa rozhodol študovať liečiteľstvo, vynašiel liek, ktorý navrátil do normálneho života nielen jeho, ale i Alice a Franka Longbottomovcov, a ďalších v podobnom stave. Severus musel byť vskutku prekvapený, keď sa o tomto pokroku svojho najhoršieho študenta v elixíroch dozvedel.

Severus... už len spomienka naňho bola bolestivá. Harry sa uzdravil asi pred týždňom, ale za celý ten čas za ním jeho profesor ani raz neprišiel. Azda sa naňho hneval? Nechápal to a neustále dúfal, že príde. Sľúbil mu predsa, že budú spolu...

Lenže týždeň prešiel a nič sa nedialo a nik mu nepovedal, prečo. Viac to už nevydržal a potláčajúc vlastnú hrdosť, rozhodol sa vyhľadať ho sám. Jeho prvé kroky viedli samozrejme do školy, ale keď mu nik v podzemnom byte učiteľa elixírov neotváral, odvážil sa vyrušiť riaditeľku a spýtať sa jej, kde ho hľadať.

„Ďakujem, tiež som rád, že som konečne späť,“ usmial sa na ňu a na jazyku prevaľoval svoju otázku. Napokon sa však odhodlal a vyslovil ju nahlas:

„Chcel som sa spýtať, či neviete, kde by som našiel profesora Snapea?“

„Snapea? Ten zradca je tam, kde má byť. Nemusíte mať obavy, pán Potter. Zavreli ho do Azkabanu hneď po tom, čo vás našli a hospitalizovali u sv. Munga,“ uistila ho a rysy jej tváre pri spomienke na bývalého kolegu jej stvrdli. Vždy vedela, že sa v ňom Albus mýli, ale nezmohla s tým nič. Cítila teraz akési zadosť učinenie, keď vedela, že je na mieste, odkiaľ sa už nikdy nedostane.

„Čože?“ skríkol Harry šokovane i zúfalo zároveň. „Prečo ho zavreli?“

„Zabil Albusa Dumbledora, bol smrťožrútom a iste vám nemusím hovoriť, čoho všetkého sa dopustil, kým vás mučili,“ vysvetľovala Minerva a nechápavo si chlapca prezerala.

„Oh nie, nie, nie!“ šepkal Harry a prial si, aby to bola len nočná mora. Ako mu to len mohli urobiť? Severus je predsa nevinný, oni nevedia, aká je pravda.

„Ste v poriadku, pán Potter?“ spýtala sa riaditeľka starostlivo, ale odpoveď nedostala.

„Harry?“ ozval sa známy hlas z druhej strany miestnosti a Harry vzhliadol k obrazu bývalého riaditeľa, Albusa Dumbledora.

„Oni ho zavreli, pane. Obvinili nevinného. Vy viete, že je nevinný!“ hovoril Harry a pohľadom ho prosil o pomoc.

„Viem, Harry, je mi to ľúto. Nemohol som urobiť nič, čo by mu pomohlo.“ ospravedlňoval sa Albus a jeho tvár bola poznačená veľkým smútkom. Rozumeli si navzájom, pretože obaja mali muža, o ktorom práve hovorili, radi. Každý svojim spôsobom. Albus miloval Severusa ako syna a Harry, ten vo svojom učiteľovi našiel človeka, s ktorým chcel stráviť zvyšok svojho života.

„Musím ho odtiaľ nejako dostať. Nezaslúži si byť v tom pekle. Zachránil ma... zachránil,“ vravel si viac menej pre seba, odchádzajúc z riaditeľne. Nevšímal si prekvapený pohľad riaditeľky, ktorá za ním pozerala a volala naňho. Premýšľal nad tým, ako Severusa dostať z Azkabanu, dúfajúc, že ešte nie je neskoro. Nie, nesmie byť neskoro. Ako dlho tam je? Dva roky? Sirius prežil dvanásť... lenže on nemal také hrozné spomienky ako Severus, on sa netrýznil toľkým pocitom viny, ako Severus a hlavne, bol animágus a to mu v prežití pomohlo. Dokáže to aj profesor elixírov? Severus je silný, silnejší než mnohí, ktorých Harry pozná, ale zároveň tak zraniteľný...

Kráčal tmavými chodbami väzenia a snažil sa nevnímať chlad a strach, ktoré sa ho zmocňovali. Vedený jedným z aurorov došiel až do časti, kde boli kobky najnebezpečnejších zločincov a medzi nimi i Severusova. Počkal, kým mu jeho sprievodca otvorí dvere a vošiel do tmavej, príšerne páchnucej cely bez okien. Keď si jeho oči privykli na šero, zbadal v kúte schúlenú postavu, ktorá len vzdialene pripomínala Severusa Snapea, ktorého videl naposledy pred dvoma rokmi.

„Severus?“ zavolal naňho, ale jeho slová sa k nemu odrazili od chladnej steny bez odozvy. „Severus!“ zavolal naňho naliehavejšie a zdalo sa, že sa muž v rohu trochu pohol.

„Nie, prosím, nie... prečo ma takto mučíte?“ ozval sa zachrípnutý hlas majstra elixírov a zaznievala z neho toľká bolesť, až Harryho pichlo pri srdci.

„To som ja, Harry. Vari na nespoznávaš, Severus?“

„Zdá sa mi,  že je tu so mnou a predsa... je to len prelud v mojej mysli. Možno anjel, ktorý chce uľaviť mojej duši, aby sa vzápätí zmenil na diabla, čo mi zabodne dýku priamo do srdca... vždy sa zjaví v prestrojení, aby ma potom sila viny zasiahla naplno,“ mrmlal Severus ako v mrákotách a po Harryho tvári sa kotúľali slzy veľké ako hrachy. Podišiel až k nemu a kľakol si na špinavú zem hneď vedľa neho.

„Nie je to prelud, Severus. Som tu s tebou, som to ja,“ tíšil ho a čierne oči, kedysi plné života a nezlomnej sily sa naňho teraz upierali bez iskierky života. Boli to len bezduché prázdne tunely, v ktorých sa skrývalo toľko bolesti, že ju on sám mohol cítiť spolu s ním.

„Harry? To predsa... nie, to nie je možné...“ šepkal a natiahol k nemu ruku, aby sa presvedčil, že skutočne nesníva. „Povedali mi, že si... myslel som, že...“ šepkal a hlas sa mu lámal.

Harry si ani len nechcel predstaviť, čo všetko si tu jeho milovaný musel vytrpieť. Vedel, ako naňho samotného pôsobia dementori a pokiaľ šlo o Severusa... zrejme musel v ich prítomnosti zažívať všetky najhoršie okamihy svojho života, vrátane tých posledných na Harryho mučenie vo Voldemortovom sídle.

„Ty žiješ... si tu...“

„Som tu s tebou, Severus a už si nikomu nedovolím, aby mi ťa vzal. Počuješ? Nikomu!“ sľúbil a pritiahol si ho k sebe do náručia. Severus bol len kosť a koža a on mohol doslova spočítať jeho rebrá. Tvár mal špinavú, vlasy mastné a zlepené krvou, ale stále to bol muž, ktorého miloval a nechcel sa ho viac vzdať.

„Koniec návštevy!“ ozval sa prísny hlas spoza dverí, ktoré sa otvorili dokorán.

„Ešte chvíľu,“ žiadal Harry a pevnejšie k sebe Severusa pritiahol. Nemohol ho tu predsa nechať, potrebuje ho. Nie, teraz keď sa opäť našli, nemôžu sa odlúčiť. Severus odtiaľto musí preč, inak sa zblázni.

„Nechoď...“ prosil úpenlivo a v jeho čiernych očiach sa konečne zračilo niečo čo prezrádzalo, že ešte stále je pod tou maskou bez života človek... bol v nich strach, že znovu zostane sám.

„Severus, spomínaš si, čo si mi vravel pri našom spoločnom stretnutí? Že musím vydržať, aby sme mohli byť spolu. Vravel si, že si stále so mnou a nikdy ma neopustíš. Spomínaš si?“

Severus len mdlo prikývol. Zrejme si pamätal veľa vecí z ich posledných spoločných dní, no len málo z nich bolo preňho príjemných.

„Vydržal som, pretože som vedel, že na mňa čakáš. Vedel som, že zas budeme spolu a teraz ťa prosím... vydrž! Buď silný, kvôli nám. Dostanem ťa odtiaľto, ver mi. Urobím všetko, aby som ťa odtiaľto dostal a budeme konečne spolu. Už nič nás nerozdelí, tentoraz to nedovolím, ver mi,“ upokojoval ho Harry a zasypával jeho tvár letmými bozkami.

„Prosím, povedz, že mi veríš a počkáš na mňa. Sľúb mi, že to dokážeš. Kvôli sebe, kvôli mne... kvôli nám,“ žiadal a Severus prikývol. Nedokázal zo seba vydať ani hlásku, len mlčky sledoval svoju lásku miznúcu za dverami, ktoré ho delili od života.

Harryho stálo veľa námahy, kým sa mu podarilo presvedčiť ministra o Severusovej nevine. Trvalo to týždeň, kým úradníci uznali jeho argumenty a on konečne dostal do ruky listiny, ktoré zo Severusa robili voľného človeka. Oslobodili ho z väzenia, v ktorom chátralo jeho telo, no jeho duša zostane ešte dlho spútaná okovami viny a bolesti. Harry však veril v to, že ich vzájomná láska raz dokáže pretrhnúť tie okovy a oni spolu budú konečne aspoň na chvíľu šťastní. Aspoň na chvíľu...

Zastavil pred veľkými oceľovými dverami, spoza ktorých sa ozýval strašný krik, pri ktorom mrzla krv v žilách. Harrymu zovrelo srdce, pretože ho spoznal.

„Otvorte tie dvere!“ skríkol na aurora, ktorý len stál a pozeral na dvere. „Otvorte ich, okamžite!“ zopakoval, ale jeho sprievodca len pokrútil hlavou.

Chlapec pocítil obrovskú vlnu hnevu i bolesti a jediným kúzlom rozrazil dvere cely. Pohľad, ktorý sa mu naskytol ho priamo ochromil. Postavu chúliacu sa v najtmavšom kúte miestnosti obklopovali dve vysoké postavy v plášťoch.

„Harry...môj Harry... nie, nechcem ho počuť znova. Nie, nechcem ho počuť kričať... tak veľmi to bolí....“ mrmlal Severus zmätene a snažil sa skryť pred najhoršími bytosťami tohto sveta.

„Expecto Patronum!“ zakričal chlapec a dementori zahnaní jeho žiarivým jeleňom ho nechali v cele s väzňom osamote.

„Severus!“ vrhol sa k nemu so slzami v očiach a vzal chcejúce sa telo svojho milovaného do náručia. „Už je dobre, Severus. Už sú preč, som tu s tebou.“ šepkal mu do ucha slová útechy a cítil, ako sa muž v jeho náručí trochu upokojil.

„To som ja, Harry. Som tu s tebou, Severus.“ opakoval Harry a hladkal ho po špinavej tvári.

„Vrátil si sa...“ šepol muž v jeho náručí. Severus bol na tom horšie, než predtým. Pevnejšie ho k sebe privinul a postavil sa. Telo v jeho náručí ochablo, keď čiernovlasý muž upadol do milosrdného bezvedomia. Chlapec pevne zaťal zuby a vykročil k stále ešte otvoreným dverám. Aurori ho len sledovali, no ani jeden sa nepokúsil mu pomôcť.

Len čo sa so Severusom premiestnil do svojho domu, ošetril jeho zranenia spôsobené aurormi a okrem upokojujúceho elixíru mu do krku nalial aj vyživujúci a posilňujúci. Potom ho okúpal a prezliekol do čistých šiat predtým, než ho uložil do vlastnej postele. Bezsenný spánok mal zaistiť, aby si muž oddýchol a nenechal sa rušiť desivými nočnými morami. Harry sledoval jeho teraz už uvoľnenú tvár a v duchu prisahal, že urobí všetko preto, aby zahnal démonov temnoty, ktorí ich oboch ešte stále strašili v snoch. Už nikdy nikomu nedovolí, aby mu ublížili a postará sa o to, aby sa na nebi ich života viac nezatiahli búrkové mračná.

Keď sa Severus zobudil, bol slabý a dezorientovaný, no Harryho upokojujúce slová a jemné dotyky ho opäť ukolísali do pokojného spánku, v ktorom sníval sen... sen o šťastnej budúcnosti s Harrym, s človekom, ktorého miloval a ktorý miloval jeho.