Na druhý pohľad: Prológ- Kapitola č.2
Prológ
Oči sa mu od prekvapenia rozšírili, ako hľadel na mudlovskú fotografiu na prednej strane londýnskeho denníka. Usmievala sa z nej naňho skupina mladých ľudí a medzi nimi... To predsa nie je možné! Bolo to tak dávno, odkedy ho videl naposledy a predsa... Tá podoba bola nezameniteľná, napriek zmenám v dôsledku rokov, čo sa nevideli.
Z kapsy vytiahol pár drobných, strčil ich do stojana na noviny a jedny si vzal. V rýchlosti nalistoval príslušnú stránku so súvisiacim článkom a pustil sa do čítania. V duchu sa sám seba pýtal, aká je pravdepodobnosť, že sa mu to len nesníva, tak ako už mnohokrát predtým.
Zatínal päste pri pohľade na tú vysmiatu tvár a v spomienkach sa vrátil ku všetkým tým rokom plným trápenia a bolesti, ktoré cítil kvôli jednému jedinému človeku. Kvôli osobe, ktorá ho dlhých dvanásť rokov vodila za nos, keď ho nechala myslieť si...
Kapitola č.1: Duch minulosti
Prechádzal okolo výkladov jednotlivých obchodov, no absolútne nevnímal, čo v nich ten či onen predajca ponúka. Pouličné lampy mu svietili na cestu, keď mieril k luxusnému hotelu, v ktorom sa mala odohrať celá tá paráda, ktorá ho sem priviedla. Nevedel, čo si od toho sľubovať, no potreboval na vlastné oči vidieť, že nejde len o výplod jeho fantázie. Fantázie, ktorá pracovala na plné obrátky odo dňa, kedy sa ich cesty rozdelili.
„Vašu pozvánku, pane!“ oslovil ho akýsi mladík v uniforme lokaja pri vstupe do veľkej sály, kde sa už schádzali prví hostia.
„Prepáčte, zabudol som ju doma. Ale som tu na osobné pozvanie doktora Martina. Určite ma máte na zozname,“ odpovedal pokojným hlasom, s rukou v kapse a uprene sledujúc muža pred sebou.
„Iste, hneď to skontrolujem, pane. Vaše meno, prosím?“
„Snape. Severus Snape,“ odpovedal a čakal, kým mladý muž pred ním vykoná svoju povinnosť. Neverbálne mätúce kúzlo, ktoré na mladíka použil, mu zaistilo hladký vstup do spoločnosti.
Nenápadne sa rozhliadal okolo seba, no ten, koho v dave hľadal, nebol nikde na dohľad. Sem a tam sa okolo neho prechádzali muži vo frakoch a ženy v spoločenských šatách, hľadajúc svoje miesta, kde- tu zdraviac svojich známych. Podľa toho, čo začul, bola spoločnosť zložená najmä z lekárov, zrejme vychýrenej povesti.
Nenápadne sa presunul do kúta k osamelému stolčeku, od ktorého mal výhľad na celú sálu, pričom sám mohol zostať nepozorovaný, ak chcel.
Zbadal ho asi o desať minút neskôr. Vchádzal v spoločnosti ďalších ľudí, ktorí boli Severusovi povedomí z fotografie v novinách. Skupinka, zrejme sa dobre zabávajúca, sa posadila k stolu uprostred miestnosti. Mal na nich perfektný výhľad a keď sa objekt jeho záujmu trochu pootočil, mohol by mu pozrieť priamo do očí, keď by dotyčný jeho pohľad chcel opätovať. No napriek tomu, že jeho prítomnosť zostala nepovšimnutá, mal stopercentnú istotu, že mladík, sediaci medzi tými ľuďmi, nie je nik iný, než Harry Potter. Jeho nos, ústa a oči... tie oči by spoznal kedykoľvek. Bol to on, hoci jeho tvár teraz zdobilo pár vrások a vlasy mal ostrihané na krátko, takže konečne podľahli jeho vôli a už netrčali do všetkých strán ako jeho niekdajšie vrabčie hniezdo.
Severusovi sa pri pohľade naňho zrýchlil tep a mal pocit, že v dôsledku nedostatku vzduchu sa snáď zadusí. Ako je možné, že sedí pár metrov od neho a... nedokázal pochopiť, ako sa to stalo. V duchu vymýšľal všetky možné i nemožné scenáre, ktoré ich mohli doviesť do tejto situácie, no jeden bol nepochopiteľnejší než druhý. A on, Severus Snape, nenachádzal jedinú odpoveď na najmenej tisíc vlastných otázok.
Bol natoľko pohrúžený vo svojich myšlienkach, že prakticky nepostrehol, ako vysoký bielovlasý muž vyšiel na vyvýšené pódium a vítal všetkých prítomných. Hypnotizoval pohľadom Pottera, ktorý sa dobre bavil so svojimi priateľmi a kolegami a jeho... ignoroval.
„Je mi cťou,“ ozval sa znovu hlas toho muža stojaceho na pódiu a konečne prenikol i do Severusovho podvedomia. „Že dnes môžem odovzdať cenu Alberta Laskera práve skupine mladých lekárov a vedcov Onkologického inštitútu londýnskej univerzity, ktorí pod vedením doktora Jeremyho Martina dosiahli výrazného pokroku na poli medicíny a liečby zákernej choroby, akou je rakovina. Prosím, privítajte so mnou doktora Martina!“ vyzýval všetkých starec na pódiu, zatiaľ čo doktor Martin, ten istý, v ktorom Severus bezpečne spoznal Pottera, sa zdvihol a za búrlivého potlesku svojich kolegov prechádzal pomedzi stoly k pódiu, kde prevzal akúsi plaketu za významný prínos medicíne.
„Ďakujem vám všetkým, čo ste tu,“ ozval sa konečne jeho hlas v mikrofóne a hoci bol trochu hrubší, než si Severus spomínal, bol to on. Nepochybne.
"Je to naozaj veľmi dobrý pocit, vedieť, že práca, ktorú robíte, má nejaký zmysel. A nemyslím tým ten, že za ňu dostanete cenu ako je táto," uškrnul sa a s ním polovica ľudí v sále. "Práca, ktorú robíme, je v prospech tých, ktorí našu pomoc potrebují. Zdravie človeka je tým najdoležitejším, pretože ako jedno z mála sa nedá kúpiť za žiadne peniaze. A som rád, že som mohol byť jedným z mnohých, ktorí sa snažia pre ľudí v oblasti medicíny robiť to najlepšie, čo vedia. Táto cena nepatrí len mne, ale všetkým, ktorí sa na výskume podieľali, vrátane pacientov, ktorí sa nevzdali svojej nádeje. Ďakujem vám všetkým a prajem pekný večer!" rozlúčil sa a so spokojným úsmevom na perách opustil pódium, aby sa pripojil späť ku skupine, s ktorou prišiel.
Severus sediaci pri stole v rohu len zatínal zuby a päste, aby naňho nezavolal, neokríkol ho a v horšom prípade, aby mu jednu nevrazil. Na jednu stranu ho slová, ktoré počul, prekvapili, na strane druhej... Čo vlastne? Dali mu len ďalší dokaz, že je to skutočne človek, kvoli ktorému sem dnes večer prišiel.
Trvalo ďalšiu hodinu, kým sa všetci prítomní pomaly začali trúsiť sem a tam z a do miestnosti a on mal možnosť nenápadne sa priblížiť k objektu svojho záujmu. Potter k nemu stál chrbtom, s pohárikom šampanského v ruke a sledoval svojich kolegov, zabratých v nepochybne plodnom rozhovore s mužom, ktorý Potterovi predával cenu.
"Veľmi pekná reč," skonštatoval, keď stál dosť blízko na to, aby ho mladší muž počul.
"Ďakujem. Nemám rád podobné akcie, zvlásť ak sa odo mňa očakáva podobný príhovor. Ale človek si zrejme zvykne na všetko, však?" odvetil Potter s úsmevom a vrásky na jeho čele sa vyhladili. Pozrel na Severusa vlastným skúmavým pohľadom a statočne odolával tomu zdrvujúcemu a neľútostnému.
"Nie vždy je možné si na všetko zvyknúť," zavrčal Severus o poznanie podráždenejšie.
"Iste, sú veci, s ktorými sa človek zmieruje len veľmi ťažko. Verte mi, viem to z vlastnej skúsenosti," odvetil Harry s úsmevom. "Prepáčte moju drzosť, ale asi nás nepredstavili. Som Jeremy Martin a vy?" v tej chvíli by sa v Severusovi krvi nedorezal. Nečujne škrípal zubami nad tou trúfalosťou klamať mu do očí.
"Severus Snape. Myslím, že už sme mali to potešenie," zavrčal a mladší muž, Jeremy, či ako sa to pako teraz volalo, sa zamračil.
"Je mi ľúto, ale nespomínam si," pokrútil hlavou zamietavo a to Severusa dopálilo ešte viac.
"Tak ty si nespomínaš, ty jeden... ty...!" bol to historický okamih, keď Severus Snape nenachádzal vhodné označenie pre muža, ktorý sa všemožne snažil popierať jeho existenciu.
"Prepáčte, pane, ale naozaj netuším, odkiaľ by som vás mal poznať. Ak dovolíte..." začal Jeremy váhavo a s neskrývanými obavami v očiach i na tvári začal nevedomky cúvať preč od toho mrzutého muža. Ten sa však nemienil vzdať svojej šance tak ľahko a surovo ho zdrapil za klopy saka.
"Neviem, o čo ti ide, Potter, ale mňa neoblafneš. Celé tie roky..." vrčal hrozivo, nosom sa takmer dotýkajúc mužovej tváre. Než však stihol povedať viac, z oboch strán sa k nemu prihnali ďalší muži, ktorí ho od jeho obete bez meškania odtrhli.
"Čo sa to tu deje? O čo ide?" spýtal sa ktosi, no Severus sa nemal k odpovedi. Naďalej hľadel na Pottera, ktorý si uhládzal predok saka a premýšľal, čím sposobil túto reakciu. Napokon, keďže sa všetky pohľady upierali naňho, aby vysvetlil, o čo vlastne šlo, zamrmlal len čosi o nedorozumení.
"Pán je na odchode," uzavrel to napokon a s tým sa otočil Severusovi chrbtom. Ten, ochromený vývojom situácie, hľadel za Potterom ako obarený. Až keď sa ho najmenej dva páry rúk snažili vyviesť von z reštaurácie, neúprosne ich zo seba striasol a pohľadom, ktorým by zmrazil ktoréhokoľvek zo svojich študentov, ich jedného po druhom spražil so slovami, že cestu von nájde sám.
Vyšiel z hotela, sprevádzaný pohoršenými a nesúhlasnými pohľadmi prítomných hostí, no on na to nedbal. Prišiel sem z jedného jediného dovodu, a to kvoli Potterovi. A ten? Tváril sa, že je niekto úplne iný a aby toho náhodou nebolo málo, popieral, že by ho vobec poznal. Bolo azda na svete väčšej trúfalosti? Azda toho Severus za celý svoj život nezažil dosť, aby musel znášať ešte i túto poslednú, krutú ranu, ktorú mu ten malý idiot uštedril?
Keď sa konečne ocitol pri vstupnej bráne Bradavíc, bolo už dávno po polnoci. Nečakal, že niekoho cestou stretne, no opak bol pravdou.
"Do kotla, Severus, kde sa flákaš? Už som po tebe chcela vyhlásiť pátranie!" privítal ho káravý ženský hlas od dverí.
"Dokážem sa o seba postarať, Grangerová!" zavrčal podráždene a unavene si rukou pretrel oči. V tej chvíli mal chuť len na jediné, zavrieť sa vo svojom byte a nikým nerušený sa spiť, prinajmenšom do bezvedomia. Na jej výčitky naozaj náladu nemal.
"To iste, ale povedal si, že budeš späť do večere a je hlboká noc. Vieš ty vobec, ako som sa bála?" karhala ho podráždená Hermiona a posvietila si naňho prútikom, ktorý jediný osvetľoval priestor okolo nich. Hneď jej do očí udrel jeho bolestný výraz tváre a hlboké vrásky, vďaka ktorým vyzeral najmenej o desať rokov starší, než v skutočnosti bol. Povzdychla si.
"Tak čo sa stalo, Severus?" spýtala sa miernejšie a natiahla k nemu ruku, v snahe poskytnúť mu akú- takú útechu. Dobre vedela, že o súcit nestojí, no nemohla inak.
"Dnes nie, Hermiona," zamumlal krotko a striasol jej ruku zo svojho ramena. "Som unavený," dodal a s tým zamieril ku schodom vedúcim do riaditeľne.
Hermiona ustarane sledovala riaditeľa bradavickej školy a premýšľala, čo sa za jeho stavom skrýva tentokrát. Tušila však, že dnes nemá najmenšiu šancu to zistiť a keďže mala aspoň tú istotu, že je späť v bezpečí školy, vrátila sa i ona do svojich komnát.
Kapitola č.2: Pán riaditeľ
Dotieravé slnečné lúče prenikali do jeho spálne a nepríjemne ho šteklili po tvári v snahe vytiahnuť ho z postele. Včera v noci nezatiahol závesy a takto za to zaplatil. Nepríjemne sa zamračil bez toho, aby čo i len rozlepil oči a prevrátil sa na druhý bok. Hlava ho bolela, no nie z alkoholu, na ktorý mal včera večer takú neodolateľnú chuť. Napokon sa totiž vidiny na to, že svoj hnev a frustráciu utopí vo fľaši s whisky, vzdal. Vedel si celkom živo predstaviť, akú scénu by stropila jeho zástupkyňa, keby ho ráno našla s opicou a o to vážne nestál. Po včerajšku naozaj nie. Aj keď... niekto by sa mohol nazdať, že mu mohlo byť jedno, čo si to otravné dievčisko myslí. Zástupkyňa či nie, Hermiona Grangerová bola niekedy vskutku otravná. Ale napriek tomu bol Severus skutočne vďačný za jej priateľstvo. Ako jediná sa k nemu neotočila chrbtom po tom všetkom, čím si za posledných dvanásť rokov prešiel. Ostatní to s ním vzdali a len zo slušnosti mu posielali sem- tam nejaké pozvanie na rodinnú oslavu či inú akciu. S rovnakou slušnosťou tieto pozvania odmietal. Nestál o ich súcit a so svojim životom a osudom sa vysporiadaval sám, tak ako doposiaľ.
Dvanásť rokov je možno dlhá doba, pomyslel by si jeden, no preňho to bolo ako včera. Rana v jeho srdci stále krvácala a včera, po opätovnom strete s tým pacholkom, sa nanovo otvorila. Nik z tých, čo sa nazývajú jeho priateľmi, by nedokázal pochopiť hĺbku jeho zúfalstva, keď prišiel o to najcennejšie, čo v živote mal. Tak dlho to hľadal, kým to napokon znova nestratil.
K slnku, ktoré sa nevzdávalo svojej snahy nahnevať ho viac, než už bol, sa pridalo neúnavné klopanie na dvere riaditeľne. Len jediná osoba mohla byť taká trúfalá, aby ho otravovala v túto rannú hodinu. Bola nedeľa, do kotla, tak prečo ho proste všetci nenechajú na pokoji? Vedel však, že aj keby sa rozhodol stráviť v posteli hoc i celý deň, čo rozhodne nebolo jeho štýlom, nebolo by mu to, ako riaditeľovi školy, doprané.
S tichým zavrčaním zo seba striasol i posledné zvyšky ospalosti a obliekol si čistý habit. Klopanie bolo naozaj neúprosné a tak mávnutím prútika otvoril dvere dotieravej Grangerovej, vrčiac niečo o rannej hygiene.
"Zmeškal si raňajky, tak som ti niečo priniesla," zavolala za ním, kladúc na stôl bohato obložený podnos.
"Keby som bol hladný, niečo by som si objednal po škriatkovi," zavrčal, sotva vyliezol z kúpeľne, konečne poľudštený a schopný čeliť otravným otázkam svojej zástupkyne.
"Iste, káva, káva a zase káva. Vieš, že by ťa z toľkého kofeínu mohlo jedného dňa pekne krásne klepnúť?" dohovárala mu ako starostlivá matka, za čo si vyslúžila jeden z jeho vražedných pohľadov.
"Aspoň by som mal od teba konečne pokoj," zavrčal, no ona sa len usmiala nad jeho nevrlou odpoveďou.
"Tak ľahko to nepôjde, pán riaditeľ. Už ako študentka som bola veľmi vytrvalá a odolná," odvetila so žiarivým úsmevom. "A ver, že odtiaľto neodídem, kým nezješ aspoň polovicu," dokončila a pohodlne sa usadila do mäkkého kresla oproti jeho stolu.
"Povedz mi, prečo som ťa odtiaľto ešte nevyhodil?" zavrčal, no bez väčšieho reptania sa pustil do jedla.
"Pretože ma potrebuješ. Niekto sa o teba musí starať, keď Harry..." začala, no razom sa zháčila a vrhla naňho ľútostivý pohľad. "Prepáč, nechcela som to vyťahovať," zamumlala a skrúšene sledovala, ako odložil toast, do ktorého sa chystal relatívne s chuťou zahryznúť.
"To je v poriadku," zamumlal a snažil sa zamaskovať svoj zamračený výraz za šálkou s kávou.
"Musíš sa tým prestať užierať, Severus! Harry by to tak nechcel, to predsa vieš!" dohovárala mu, ako už mnohokrát predtým.
"Nemám najmenšie tušenie, čo by Harry chcel," zamumlal neprítomne a pohľad upieral kamsi za ňu. "Možno som sa v ňom celé tie roky mýlil a to všetko... bola len hlúpa hra naivného decka."
"Čože?" nechápala Hermiona. "Harry ťa predsa miloval!" zvolala pobúrene, netušiac, aká búrka zmiešaných pocitov prebieha v Severusovej mysli.
"Tým si už nie som taký istý," priznal potichu, sklopiac pohľad do zeme. To Hermionu vyľakalo azda ešte viac, než pohľad, ktorý sa jej naskytol včera na jeho ustaranú tvár. Čo sa to s ním dialo? Veď už sa zdalo, že sa s tým zmieril a teraz... Niekoľkými krokmi prekonala vzdialenosť medzi nimi a prudko ním zatriasla. Čo na tom, že šlo o riaditeľa školy, obávaného Severusa Snapea? Len málokto ho poznal tak dobre ako ona, aby vedela, čo si môže a čo nesmie dovoliť.
"Spamätaj sa, Severus! Harry je mŕtvy a ty to vieš rovnako dobre ako ja. Ale keby tu mohol byť s nami, som si istá, že by ho tvoje slová nesmierne zranili. Bol do teba úplný blázon a len hlupák by nevidel, ako ťa zbožňoval! On si smrť nevybral! Nemyslíš, že by bol oveľa radšej tu s nami, s tebou a tešil sa tvojej prítomnosti?"
"Len hlupák ako ja by si myslel, že ho niekto ako Potter môže milovať!" vyprskol podráždene a vymanil sa jej zovretiu. Ako lev chytený v klietke, pochodoval popred svoj stôl a vyzeralo to, že má nesmiernu chuť do niečoho vraziť. Toto sa mu naozaj nepodobalo, uvedomila si Hermiona. Teda, možno starému Snapeovi, než do jeho života vkročil Harry, ale od chvíle, čo boli tí dvaja spolu...
"Povieš mi konečne, kde si bol včera? A čo sa stalo, že tak náhle pochybuješ o Harryho citoch?" dožadovala sa vysvetlenia, keďže jediné, čo ju napadalo, bolo spojenie včerajšieho nočného výletu s dnešným Severusovým výbuchom.
"Čo sa stalo?" vyprskol jedovato a pohľad, ktorý na ňu uprel, bol plný zúfalej bolesti. "Tak ja ti poviem, čo sa stalo! Harry žije, to sa stalo! Celý čas je nažive a ani sa neobťažuje ma o tom informovať!" prskal ako starý kocúr.
"Severus!" zaúpela Hermiona a sledovala, ako sa znavene zosunul do kresla. Kľakla si na zem vedľa neho a tichým, pokojným hlasom, sa ho snažila upokojiť.
"Viem, že si odmietaš pripustiť, že je Harry mŕtvy a že stále dúfaš, že sa raz vráti, ale tá posadnutosť ťa ničí! Pozri sa na seba! Kde je ten hrdý muž, ktorý sa nenechal nikým a ničím zlomiť? Dvanásť rokov žiješ v ilúzii, že sa tvoj manžel vráti a pritom vieš tak isto ako ja, že že to nemožné. Tak už si to priznaj! Keby bol Harry nažive, pohol by hoc i nebom a zemou, len aby sa k tebe vrátil!" dohovárala mu.
Aj ju smrť jej najlepšieho priateľa hlboko zasiahla, no našťastie mala rodinu a priateľov, ktorí ju podržali a pomohli jej sa s Harryho smrťou vyrovnať. No Severus... niekoľko týždňov odmietal akékoľvek návštevy, nevychádzal zo svojho bytu, nejedol, len chradol. Odmietal sa zmieriť s Harryho smrťou a keď už to nešlo inak, upäl sa k myšlienke, že jeho manžel stále žije. Nepripustil si jeho smrť, kým v náručí nedržal mŕtve telo svojho životného partnera, aby ho mohol pochovať. Bez tela nedokázal pochovať ani svoju bolesť a neustával v pátraní po chlapcovi, ktorý ich zachránil pred Voldemortom.
Hermiona bola nielen najlepšou priateľkou Harryho, no bola jednou z mála, kto
podporoval jeho vzťah so Severusom. Vždy voči Snapeovi prechovávala istú dávku rešpektu a hoci nie vždy chápala jeho konanie, verila mu, rovnako ako Brumbál. Vyplatilo sa to. Harry a Severus sa napriek nevoli niektorých vzali a spoločne bojovali proti Temnote, kým ich tá navždy nerozdelila.
Po Harryho zmiznutí, po jeho domnelej smrti, bola jediná, ktorá sa zaujímala o to, ako sa cíti Severus. Jediná, ktorej na srdci ležalo i jeho šťastie a kvôli nemu i kvôli Harryho pamiatke, sa rozhodla, že ho nenechá padnúť až úplne na dno. Minerva McGonagallová po vojne viac nebola schopná viesť školu a tak Severus prevzal vedenie školy. A ona využila možnosť a stala sa nielen učiteľkou Obrany proti čiernej mágii, ale i jeho zástupkyňou. Pomohla mu dostať sa cez jedno z najhorších období jeho života a dodnes ho nenechala podľahnúť sebaľútosti. Starala sa oňho a hoci bola často až otravná, nemohol si sťažovať. S tichou vďačnosťou prijal jej pomoc a len oni dvaja vedeli, že v skutočnosti nie je bezcitný bastard, ktorý na svojich študentov zamračene hľadí spoza učiteľského stola. Pretože hoc navonok nik nevidel rozdiel v správaní sa profesora Snapea, Hermiona vedela svoje. Jej jedinej dovolil to, čo kedysi Harrymu, vidieť ho ako človeka, rovnako zraniteľného a osudom skúšaného, akým bol ktokoľvek iný.
"Ja som ho videl, Hermiona," priznal už oveľa vyrovnanejším hlasom, na čo ona len zronene pokrútila hlavou. Koľkokrát už toto zažili? Koľkokrát už si myslel, že ho našiel a potom sa opäť stiahol do svojej ulity, kde sa uzavrel pred všetkými?
"Viem, že mi neveríš, ale včera večer som s ním hovoril. Vravím ti, Hermiona, bol to on! Nik ma nepresvedčí o opaku!" trval na svojom.
"Čo ti povedal?" spýtala sa opatrne, keďže tušila, že to nebude nič príjemné. Veď aká je šanca, že by to skutočne mohol byť Harry?
"Tvrdil, že netuší, kto som," zašepkal hlasom tak ľadovo ostrým, až jej pri ňom prebehol mráz po chrbte. "Žije v mudlovskom svete pod menom Jeremy Martin a podľa jeho slov nepozná žiadneho Severusa Snapea," vyslovoval tie slová plné jedu a ruky pritom zatínal v päsť. "Hľadel mi pritom do očí a ani len brvou nehol! Dvanásť rokov... ja hlupák som si myslel, že..."
"Upokoj sa, Severus! Možno sa mýliš," navrhla jedno z možných riešení, no on len zamietavo pokrútil hlavou.
"Je to on. Ak mi neveríš, presvedč sa o tom sama. Možno na najlepšej kamarátke mu bude záležať viac, než na vlastnom manželovi," zavrčal a stým zmizol za dverami svojej spálne, z ktorej len pred pár minútami vyšiel. Potreboval byť sám. Potreboval sa spamätať a dať sa znova dohromady. Tentoraz nedovolí, aby ho to zlomilo. Ak sa Potter rozhodol ich manželstvo pochovať, potom je na čase, aby tak konečne urobil i on sám.
Komentáre
Prehľad komentárov
Ty umíš udělat takovou zápletku že je to neuvěřitelné jdu část doufám že to dobře skončí.
Parada
(Karin, 8. 12. 2019 22:25)