Kapitola č.57: Spolu

Musel zadriemať, uvedomil si, keď precitol. Netušil, ako dlho sedel a spal na nepohodlnej stoličke pri Severusovi, s hlavou zloženou na rukách na kraji postele. Všade naokolo bolo ticho a tma, ale on vedel, že ho čosi vyrušilo zo spánku a snažil sa prísť na to, čo to bolo. Vari nejaký zlý sen? Tichý ston a šepot zo Severusových úst boli dostatočnou odpoveďou na to, čo prerušilo jeho nepokojný a nepohodlný spánok.

"Harry!" zvolal zrazu Severus o čosi hlasnejšie než pred chvíľou a podľa toho, ako sa jeho telo nepokojne zmietalo na posteli, nepochyboval Harry o tom, že jeho manžela sužuje akýsi zlý sen, s ním ako protagonistom. Natiahol k nemu ruku a chladnou dlaňou pohladkal rozpálené čelo staršieho muža.

"To nič, Severus! Som tu s tebou, len pokojne! Je to len sen!" snažil sa ho upokojiť a druhou rukou pritom pevne zvieral tú Severusovu. Nechcel ho budiť, kým to nebolo nutné, hoci z časti dúfal, že by mohol aspoň na krátky okamih precitnúť a uistiť ho, že jeho myseľ je nepoškodená a vplyv mozkomorov sa na ňom nijak výrazne

neprejaví. Stalo sa.

"Harry?" tentoraz to nebol výkrik do tmy. Severusove čierne oči sa naňho upierali s neskrývaným prekvapením a údivom.

"Ahoj," pozdravil jemne a presunul sa zo stoličky na kraj postele. Na nočnom stolíku rozsvietil malú lampičku na baterky, ktorú sem dala ošetrovateľka kvôli nemu a izbu zalialo mäkké svetlo. "Ako sa cítiš?" spýtal sa Harry ustarane a pozorne sledoval manželovu tvár.

"Ja... kde som?" spýtal sa namiesto odpovede Severus zmätene.

"V nemocnici u sv. Munga. Potreboval si liečiteľa," vysvetlil a Severus sa pri tých slovách zamračil.

"Bol som... Azkaban... to všetko..." jeho myšlienky boli zjavne zmätené a roztrúsené a on sa zo všetkých síl snažil ich usporiadať ako skladačku, ktorá by dávala zmysel.

"Už si v bezpečí," uisťoval ho Harry, podávajúc mu pohár s vodou. Vďačne ju prijal.

"Ako dlho som tu?"

"Našli sme ťa včera ráno, odpovedal Harry po pravde a pri tej spomienke mu opäť stiahlo hrdlo úzkosťou. "Prepáč, že som neprišiel skor, ale..." cítil potrebu ospravedlniť sa, no Severusove oči sa opäť zatvárali, a tak radšej zmĺkol, rozhodnutý tento rozhovor odložiť. "Potrebuješ odpočívať," povedal namiesto toho a nežne pohladkal Severusa po tvári, prstom jemne prechádzajúc po dlhej jazve na jeho líci. "Spi!" pošepol a Severusove viečka sa ako na povel skutočne zavreli.

"Zostaň..." zamumlal prv, než sa prepadol späť do snov. Harry sa len smutne usmial a zhasol svetlo.

Severus sa zobudil do jasného letného rána a zmätene sa rozhliadol okolo seba. Trvalo mu pár sekúnd, kým si spomenul na ten krátky rozhovor s Harrym uprostred noci a došlo mu, že je stále ešte u sv. Munga. Harry napoly sedel na stoličke, napoly ležal na kraji jeho postele, čo rozhodne nemohlo byť pohodlné, pomyslel si a bol by ho odlevitoval na vedľajšiu posteľ, no uvedomil si, opäť, že nemá svoj prútik. Tak ako v Azkabane, i tu bol bez neho prakticky bezmocný. Len s tým rozdielom, že tu nemusí čeliť násilníckym dozorcom, pomstychtivým smrtijedom a neľútostným mozkomorom. Tu ho ohrozovala len prílišná starostlivosť ošetrovateľov, čo i podľa jeho uváženia, bolo oveľa znesiteľnejšie, než pobyt v tom pekle.

"Ach, ste hore, pán riaditeľ," ozval sa ženský hlas od dverí a on v ošetrovateľke, ktorá vošla do jeho izby, spoznal jednu zo svojich bývalých študentiek, Lenku Láskorádovú. Našťastie, za tie roky, čo odišla z Bradavíc, sa veľmi zmenila a dávno už nebola tým dievčaťom, ktoré žilo vo vlastnom, idealizovanom svete. Dnes bola uznávaná liečiteľka, manželka Nevilla Longbottoma, a k Severusovej zlosti i potešeniu zároveň, sa ho nebála, ba naopak. Pri každej možnej príležitosti mu jeho poznámky vracala rovnakou mincou. V tomto smere mu veľmi pripomínala Hermionu.

"Isteže, niekto zabudol zatiahnuť závesy," odvrkol svojim typickým, sarkastickým tónom, avšak jeho hlas bol ešte trochu slabý na to, aby to vyznelo tak, ako by si želal.

"Isteže, prijmite moje ospravedlnenie. Ale prinajmenšom ste ma vďaka tomuto nedostatku uistil, že vaša bystrá myseľ neutrpela žiadnu ujmu, pane," usmiala sa a hoci by za jej slovami mohol vycítiť náznak irónie, úsmev bol skutočný a úprimný.

"K vašej smole," uškrnul sa.

"Oh nie, nie! Ja som len rada, že tomu tak je. Viete, veľmi nerada by som vám zariaďovala spoločnú izbu s profesorom Lockhartom. To radšej počúvať tie vaše povzbudivé rady a nevýslovné chvály," oplatila mu rovnakým spôsobom, no razom zvážnela. "Tak a teraz vážne. Ako sa cítite?"

"Skvele. Mohla by ste ho prosím uložiť na vedľajšiu posteľ? Spravil by som to sám, ale..."

"Iste! Chudák, bude celý rozlámaný. Včera sa od vás nehol ani na krok," informovala ho, kým  ukladala spiaceho Harryho vedľa. "Zdá sa, že mu na vás veľmi záleží," dodala tichšie a Severus na jej poznámku nijako nereagoval.

"A teraz späť k vám, pán riaditeľ! Som si istá, že som nevidela plný rozsah všetkých vašich zranení, keďže vás ešte pred príchodom sem niekto z časti vyliečil, ale zriadili vás poriadne, informovala ho.

"Som v poriadku," odvrkol odmerane a premýšľal o jej slovách. Niekto ho liečil ešte predtým, než ho priniesli sem? Mohol by to byť Harry? V noci predsa vravel, že ho našiel... Vrátila sa jeho mágia i so spomienkami?

"Áno, teraz už možno áno, ale aj tak by som si vás tu rada nechala aspoň do zajtra na pozorovanie. V noci ste mali horúčku a vaše telo bojuje s miernym zápalom, ale to nie je nič, s čím by sme si neporadili," pokračovala.

"Som oboznámený s lektvarmi, ktoré si s tým poradia, ak to náhodou uniklo vaše pozornosti," zavrčal opäť podráždene, keďže jeho nepríjemný tón a sarkazmus boli v tej chvíli jedinou zbraňou, ktorú mohol použiť.

"Verte či nie, na toto človek nedokáže zabudnúť," uškrnula sa. "Hodiny s vami sú neopakovateľným zážitkom na celý život. Môj manžel z nich má doživotnú traumu," oplatila mu s úsmevom.

"Ja mám doživotnú traumu z vášho manžela. Vďaka Merlinovi, po odchode pána Longbottoma sa v škole nenašiel rovnaký talent na lektvary ako on," uškrnul sa. 

"Vidím, že sa cítite naozaj lepšie, čo ma nesmierne teší, pane," odpovedala úprimne s miernym pokrútením hlavou nad jeho slovami na Nevillovu adresu. "Harry bude tiež rád," usmiala sa a s tým nechala zamysleného Severusa v spoločnosti spiaceho manžela.

Aj keď, spiaci Harry už vlastne dávno nespal a ticho počúval ich rozhovor.

"Ešte dlho budeš predstierať, že spíš?" uškrnul sa Severus, hľadiac smerom k posteli, z ktorej sa naňho v mihu upieral pohľad páru zelených očí. Harry vstal, rukou si prehrabol vlasy v snahe ich trochu vyrovnať, samozrejme beznádejne, a podišiel k nemu.

"Naozaj sa cítiš dobre?" spýtal sa mladší muž pochybovačne.

"Rozhodne! Ako ste ma našli?" spýtal sa so záujmom, keďže práve nechcel rozoberať svoj zdravotný stav. Bolela ho hlava a mal stuhnuté svaly, ale to nie je nič, s čím by si neporadil, len čo bude preč odtiaľto.

"Prepáč, Severus! Keby som si spomenul skôr, mohli sme..." začal Harry skrúšene, hľadiac pritom na svoje ruky, zovreté v pästi. Nedokázal mu pozrieť do očí.

"Ako to myslíš, spomenul si skôr?" Severus nechápal. "Vrátili sa ti spomienky? A tvoja mágia?" jeho dychtivosť sa nedala prehliadnuť a Harry ešte viac zvesil ramená.

"Je mi ľúto, Severus, ale ani jedno z toho," pokrútil hlavou a konečne sa ich pohľady stretli.

"Tak teda?"

"Keď ťa to prenášadlo od Rona prenieslo preč, vymazal mi spomienky a nahovoril mi, že si ma napadol a opustil. Nechápal som to a nechcelo sa mi tomu veriť, ale..."

"On na teba použil Obliviate? Ten idiot už vážne nemá ani štipku rozumu? Čo si myslel, že robí? To ti chcel nenávratne poškodiť myseľ?" Severusov hlas sa rozľahol po miestnosti a jeho rozhorčenie bolo viac než len rozhorčenie.

"Upokoj sa Severus!" snažil sa ho utíšiť Harry, no to už dnu vbehla mladá ošetrovateľka, aby zistila, čo sa stalo.

"To nič, len sa trochu rozčúlil. Vynasnažím sa udržať ho v kľude, sľúbil Harry zmätenej ošetrovateľke, no napokon usúdila, že bude lepšie, keď ich nechá osamote.

"Nie je dôvod, aby si sa rozčuľoval, Severus," prihovoril sa opäť zamračenému mužovi.

"To je rozhodne dôvod dosť dobrý na to, aby som to zmätka zabil a ty mi vravíš, aby som sa nerozčuľoval? Zrejme si neuvedomuješ následky, ktoré to mohlo zanechať, Harry!" nedokázal utíšiť svoj hnev, no prinajmenšom už nekričal.

"Som v poriadku, ako vidíš a osobne ma oveľa viac trápi to, čo urobil tebe. Bol som jediný, kto vedel, kam ťa poslal a keby som si nespomenul..." naprázdno prehltol.

"Keby som si spomenul skôr, nemusel si tak trpieť," dodal šeptom.

"Prežil som horšie veci a ako vidíš, som v poriadku," prehovoril napokon Severus tichým hlasom v snahe zmenšiť Harryho výčitky svedomia. "Nebola to tvoja chyba. Vlastne ma prekvapuje, že si si vôbec spomenul, ak sa ti skutočne hrabal v hlave a... Keď sa mi dostane do rúk..." zastrájal sa, ale zvyšok vety nechal nedokončený.

"Arthur už to rieši a pôjde pred súd," informoval ho Harry a Severus prekvapene zdvihol obočie. "A než povieš, že bude na svojho syna mierny, mal by si vedieť, že sa ho zriekol ako vlastného syna a sľúbil mu, že s ním súd bude jednať z pokusu o tvoju vraždu," vysvetlil a rozpovedal mu všetko od chvíle, čo si pozrel spomienku na svadobnú noc, spomenul si, kontaktoval Weasleyovcov a konečne ho našiel v stave, v akom bol. Čiernovlasý muž len mlčky počúval a občas prikývol na znak toho, že rozumie.

"Som rád, že si v poriadku," zakončil Harry a uprene hľadel Severusovi do očí.

"Neodpustil by som si, keby..." Severus ho umlčal tým, že mu priložil prst na ústa.

"Som v poriadku a ty tiež, to je to, na čom záleží. Pred pár týždňami sme boli v obrátených úlohách a dnes... Ale kým obaja žijeme a sme spolu..." hlas sa mu zadrhol. Nebol si istý, ako dlho sa bude môcť utiekať k myšlienke, že s ním Harry zostane. Áno, tvrdil, že je mu s ním dobre, že mu na ňom záleží, ale na ako dlho? Bál sa toho istého, čoho i Harry. Bál sa samoty a toho, že ho jeho životná láska opustí navždy. Harryho ďalšie slová jeho pochybnosti len ešte viac rozvírili.

"Severus, musím ti niečo povedať," začal mladík váhavo a tentoraz sa postavil a otočil sa chrbtom k nemu. Severus mlčal. "V tom čase, keď som si myslel, že si ma opustil, rozhodol som sa odísť. V práci mi ponúkli stáž v Amerike ešte predtým, než si sa znova objavil v mojom živote a ja... pred pár dňami som ju prijal," priznal tichým, smutným hlasom.

"Rozumiem," zamumlal Severus a snažil sa z hlasu vytesniť akýkoľvek znak sklamania. Márne. I jemu samotnému vlastný hlas znel duto a zlomene.

"Nerozumieš! Myslel som si, že si ma opustil! Myslel som si, že sa stalo presne to, čoho som sa bál. Veril som, že ťa omrzelo hrať sa na trpezlivého manžela, ktorý sa mi pokúšal pomôcť s návratom spomienok a mágie a preto si odišiel. A ja... nemohol by som zostať a vedieť, že mnou opovrhuješ. Predpokladal som, že by tvoj príklad nasledovala i Hermiona či Remus a bol by som opäť sám," vysvetľoval hnevlivo a vrátil sa späť k posteli, z ktorej sa Severus medzitým vstal, aby mu mohol čeliť tvárou v tvár. "Uvedomil som si, že by som to nezvládol, stratiť vás všetkých a bude lepšie odísť skor, než ma zavrhnú i oni sami. Viem, že som zbabelec, ale..."

"Si všetko možné od idiota po trolla, ale zbabelec rozhodne nie," prerušil jeho monológ Severus a prepaľoval ho pohľadom. "Chápem, že si si to myslel, keď ťa Weasley presvedčil o mojej nevraživosti voči tebe vymazaním spomienok. Ale teraz vieš pravdu a vieš, že nikto, obzvlášť nie ja, Hermiona či Lupin, by sme ťa nikdy nezavrhli. Rozmysli si to, prosím!" naliehal, no Harry len nesúhlasne pokrútil hlavou.

"Milujem ťa, Severus. To je to jediné, čím som si v tejto chvíli stopercentne istý, ale... nemôžem tu zostať. Chcem viac než čokoľvek iné, byť s tebou, ale ja do vášho sveta už nepatrím a nikdy nebudem. Navyše, môj predchádzajúci život čarodejníka bol až na pár svetlých okamihov jedna veľká mizéria a len čo som sa pokúsil o návrat, začalo to nanovo. Najprv uniesli mňa, potom mučili teba... Je to to jediné, čo nám čarodejnícky svet môže poskytnúť? Len utrpenie, po ktorom si budeme vzájomne lízať rany? Takto si svoj život nepredstavujem a ty určite tiež nie. Zaslúžime si predsa i my trochu šťastia, či nie?"

"Samozrejme, že si ho zaslúžiš!" pritakal Severus smutne, chápajúc, kam svojimi slovami Harry mieri.

"Nielen ja, ale my všetci! A hlavne ty! Tak čo keby sme prestali konečne myslieť na ostatných a zariadili si život tak, ako chceme? Bez vyšinutých idiotov, ktorí prahnú po pomste a našej krvi," navrhol s malou iskričkou nádeje.

"Ako to myslíš?" nechápal Severus.

"Odíďme odtiaľto spolu, Severus! Niekam ďaleko, napríklad do Ameriky. Aspoň kým dokončím tu stáž a potom môžeme ísť kam len budeš chcieť... spolu," vysvetlil a napäto čakal Severusovu odpoveď.

"Vieš, čo odo mňa žiadaš, Harry?" hlesol Severus skrúšene a prvýkrát to bol on, kto uhol pohľadom.

"Viem. A preto pochopím, ak odmietneš. Chcem, aby si bol šťastný, Severus a ak by bolo v mojich silách ťa šťastným urobiť, urobil by som to. Len... prepáč, ale ja tu naozaj nemôžem zostať," dodal skrúšene a stál pred Severusom, akoby čakal na ortieľ smrti. Namiesto ho k sebe Severus pritiahol a objal ho. Nič nepovedal, ani neurobil nič iné, len držal Harryho v objatí a premýšľal, čo si bez neho počne, keď

skutočne odíde.

Kapitola č.58: List s vysvetlením

Piatkové ráno zastihlo Severusa v riaditeľni. Nie, žeby vstával tak skoro, to rozhodne nie. On vlastne včera vôbec nešiel spať a zostal sedieť, so zamysleným výrazom na tvári, v kresle za stolom celú noc. Za celý ten čas sa len vo výnimočnom prípade pohol, či akokoľvek inak dal najavo, že nespí, ale premýšľa.

Z nemocnice ho prepustili pred pár dňami. Dva dni strávil doma, kde mu Harry s radosťou oplácal starostlivosť spred pár týždňov. Potom sa vrátil sem, do Bradavíc, kde ho čakali len chladné múry hradu, pár zvedavých obrazov a všetečných škriatkov, ktorí na pokyn zástupkyne trvali na tom, že kým bude v škole, budú mu nosiť jedlo pravidelne trikrát denne. Akoby o to stál. Za posledný týždeň nemal na čokoľvek ani pomyslenie. Jeho myseľ bola neustále zamestnávaná Harryho rozhodnutím odísť do Ameriky. Od toho dňa, kedy mu o svojom pláne povedal a požiadal ho, aby šiel s ním, sa však k danej téme nevrátili. Severus bol rozhodnutý už dávno a Harry... ten sa zjavne bál vypočuť si to nahlas a radšej si užíval posledné dni, ktoré mohli bez akéhokoľvek obmedzenia stráviť spoločne.

Severus premýšľal o tom, aké to bolo úžasné, zobúdzať sa v náručí muža, ktorého miloval, pripravovať spoločne raňajky, následne raňajkovať a diskutovať o všetkom možnom i nemožnom. Kiežby to takéto mohlo byť navždy, pomyslel si zamračene.

Dnes bol deň D. Dnes mal Harry odísť... Jemu zostávalo už len nahlas vysloviť svoje rozhodnutie. A tak od včera sedel na jednom mieste, hľadel na jeden neexistujúci bod, s rukami pred sebou zloženými do striešky a zvažoval všetky pre i proti svojho definitívneho rozhodnutia.

„Si si istý, že to tak chceš, Severus?“ ozval sa Albusov hlas z portrétu za ním.

„Áno, Albus,“ odpovedal rozhodne. „Inak to proste nejde,“ povzdychol si.

„Ale to predsa... Vždy je nejaká možnosť, môj chlapče. Ani si sa nepokúšal mu to vyhovoriť? Možno by si ho práve ty dokázal presvedčiť...“ nevzdával to starec z portrétu.

„Neskúšal som to, Albus, a ani to skúšať nebudem. Nebolo by to správne a voči nemu by to nebolo fér. Má na to plné právo a ja ho chápem. Na jeho mieste by som zrejme urobil to isté,“ pripustil čiernovlasý muž v kresle.

„Tak veľmi ma mrzí, že to muselo dopadnúť takto...“ povzdychol si bývalý riaditeľ a so smútkom v očiach sledoval, ako Severus vyťahuje čistý kus pergamenu, brko a kalamár, a začína list, v ktorom vysvetľoval dôvody svojho rozhodnutia.

Nebolo ľahké vyjadriť to všetko tak, ako by chcel, ale povedať to osobne by bolo oveľa ťažšie, uvedomoval si to. Takto to bude všetko... menej komplikované, rozhodol sa a hoci niekoľkokrát začínal nanovo, zhruba po hodine bol s výsledkom svojej práce ako- tak spokojný. Rozhodným pohľadom pozrel na Albusa a bez ďalšieho slova vyšiel s listom v ruke z riaditeľne.

„Veľa šťastia, môj chlapče,“ zamumlal starec a smutne sledoval jeho odchod.

Keď sa v ten istý večer vrátila Hermiona do Bradavíc, jej prvé kroky viedli do riaditeľne. Mala podozrenie, že Severus bude opäť zahrabaný v hromade papierov, snažiac sa dohnať meškanie pred začiatkom školského roku. Bola si vedomá faktu, že sa v Rumunsku zdržala dlhšie, než pôvodne predpokladala. Avšak až na detaily, ktoré bolo nutné dohodnúť i s ostatnými členmi personálu, bolo všetko hotové a škola mohla pokojne začať hoc i zajtra, hneď po príchode ostatných učiteľov. Navyše, chcela dopriať Harrymu i Severusovi nejaký čas, ktorý by mohli stráviť spoločne len vo dvojici. Dúfala, že sa im podarilo zorganizovať ten spoločný výlet, o ktorom Severus rozprával a už teraz sa tešila na ich rozprávanie. Hlavne od Harryho, keďže pán riaditeľ nebol práve zdieľny človek.

Aké bolo jej prekvapenie, keď našla riaditeľňu prázdnu. Žeby sa snáď mýlila a Severus s Harrym sa zdržali dokonca dlhšie, než oni s Charliem?

„Dobrý večer, pán riaditeľ,“ pozdravila Albusa, ktorý na ňu upieral svoje nezábudkové oči naplnené smútkom. „Stalo sa niečo?“ spýtala sa zrazu ustarane a podišla bližšie.

„Obávam sa, že áno, moja drahá. Myslím, že ten list na stole ti povie viac,“ ukázal na zapečatenú obálku, na ktorej bolo jej meno. Žalúdok jej stiahlo, keď spoznala Severusove písmo. Netušila, čo sa v liste môže ukrývať a tak ho váhavo roztvorila.

Bol dlhý. Dlhší, než by od Severusa očakávala a jej predtucha, že sa jej obsah listu nebude páčiť, len zosilnela.

Hermiona,

Počas tvojej neprítomnosti v posledných dňoch sa odohralo niekoľko nie práve príjemných vecí. Určite sa o nich dozvieš, len čo si prečítaš staršie vydanie Denného veštca, prípadne ti o nich povie viac niekto z Weasleyovcov. V skratke len toľko, že ma moja minulosť dobehla a ľudia, ktorým stále leží v žalúdku môj status ex- smrtijeda, na krátky okamih dosiahli svoje.

Samozrejme, dokázal by som s tým žiť a zmieriť sa tým, ale po rozhovore s Harrym musím uznať, že v jednom má pravdu. Všetko to, čo sa stalo v minulosti, ma veľmi poznamenalo a hoci som si za tie roky zvykol, tak každý ďalší podobný stret s mojou temnou minulosťou za sebou zanecháva stále hlbšie rany. Dokázal by som s tým bojovať, keby som mal dôvod. Harry doposiaľ bol a naďalej by bol tým pravým dôvodom, kvôli ktorému by to za to stálo. Lenže ani on, ani ja už ďalej nechceme bojovať o niečo, čo nám tu nie je súdené. Jeho spomienky a mágia sa pravdepodobne nikdy neobnovia a to ho činí oveľa zraniteľnejším. A my ho môžeme chrániť všemožnými spôsobmi, aké len poznáme, ale i tak nezabránime tomu, aby sa nezopakovalo to, čo pred časom. Harry túži po pokojnom živote, ktorý viedol predtým, než sme doňho zasiahli a ja mu rozumiem. Chce odtiaľto odísť... ďaleko.

Iste pochopíš, že ho nemôžem nechať len tak znova zmiznúť. Je to môj manžel a jediný pravý zmysel toho inak bezcenného života, ktorý som doposiaľ viedol. Bradavice vždy boli mojim domovom, ale na ňom mi záleží viac. Odchádzam s ním a snáď konečne obaja budeme môcť začať nanovo, s čistým štítom, bez hroziacich tieňov našej minulosti.

Prosím, postaraj sa o školu! Dnes ráno som Arthurovi Weasleymu odovzdal svoju rezignáciu s návrhom na tvoje menovanie do funkcie riaditeľky. Verím, že to prijmeš. Ako zástupkyňa si bola veľmi oduševnená a dávala si do všetkého, čo si robila, všetku energiu a hlavne srdce. Neviem si v tej funkcii predstaviť nikoho lepšieho, než si ty.

Hermiona, poznáš ma a vieš, že nie som človek, čo by naprázdno plytval slovami a dával najavo svoje city. Avšak musím ti poďakovať za tvoje priateľstvo, ktoré ma ako jediné držalo nad vodou, keď som bol stratený. Bez tvojej pomoci by tých posledných dvanásť rokov vyzeralo úplne inak a ja som vďačný za tvoje priateľstvo. Ja i Harry ti prajeme v živote veľa šťastia, tak ako si ho vždy priala ty nám. Snáď bude Charlie Weasley tou správnou voľbou.

Severus Snape

PS: Ozvem sa, keď sa usadíme a rozhodne si nemienime nechať ujsť svadbu.

Hermiona niekoľkokrát očami preletela obsah listu a nechápala, ako sa všetko mohlo takto zvrtnúť behom pár dní. Samozrejme, rozumela tomu, že Severus Harryho nechcel stratiť, ale vzdať sa postu riaditeľa, nechať školu v jej rukách a jednoducho odísť?

„Kedy odišiel?“ spýtala sa slabým hlasom Brumbála, ktorý ju pozorne sledoval.

„Dnes ráno. Podľa toho čo vravel, už budú preč,“ povzdychol si.

„Ani ste sa nepokúšali presvedčiť ho?“ hlesla smutne.

„Bol pevne rozhodnutý a nechcel presviedčať Harryho. Vraj by to nebolo fér,“ odpovedal popravde a ona chápavo prikývla.

„Chápem, prečo to urobili, ale... mohli aspoň počkať, kým sa vrátim a rozlúčiť sa,“ pokrčila bezmocne ramenami, keď v tom sa dvere riaditeľne potichu otvorili a spoza nich vykukla ryšavá hlava jej snúbenca.

„Už to vieš?“ usúdil podľa sklesnutého výrazu jej tváre.

„Myslíš to, že sú preč? Áno,“ pripustila skľúčene. „Vieš, čo sa stalo? Severus nenapísal nič konkrétne, len že nám to tvoj otec alebo niekto z rodiny vysvetlí.“

„Ron tajne poslal Severusa na dva týždne do Azkabanu a Harrymu vymazal pamäť, aby mu nemohol nijako pomôcť. Našťastie si spomenul a zalarmoval našich. Našťastie prišli včas a zachránili ho. Počas tých dvoch týždňov, kým bol Severus v Azkabane, prijal Harry ponuku na nejakú stáž v Amerike a Severus sa rozhodol odísť s ním,“ informoval ju v skratke o tom, čo sa dozvedel od otca pred chvíľou.

„Merlin! Tak to niet divu, že tu nechceli zostať. Len dúfam, že tam kam šli, sa im bude dariť a budú konečne šťastní,“ povzdychla si a konečne sa i trochu usmiala. Ich odchod predsa nie je katastrofou. Budú síce ďaleko a na jej bedrách bude teraz oveľa viac povinností, než keby sa o ne delila so Severusom, ale na druhú stranu, konečne po dvanástich rokoch majú obaja šancu byť spolu a žiť tak, ako im nebolo doteraz dopriate. Čo viac by si pre svojich priateľov mohla priať? Vlastne by bola oveľa viac nahnevaná, keby si Severus nechal utiecť túto príležitosť a nechal Harryho odísť. To by ho snáď k tomu odchodu i sama dokopala, uvedomila si a úsmev na jej tvári bol stále širší.

„Tak to aby som teraz narýchlo tháňala nového profesora lektvarov a svojho zástupcu,“ zmenila odrazu tému a šťastne sa usmiala na zmäteného Charlieho. Ten bol zaskočený jej náhlou zmenou nálady, no úsmev jej opätoval a ochotne jej pomáhal prehľadávať zoznam vhodných uchádzačov na nového člena profesorského zboru.

Keď na druhý deň popoludní Remus Lupin klopal na dvere riaditeľne, nemal poňatia, čo ho čaká. Sotva sa vrátil a zložil si veci vo svojich komnatách, oznámil mu domáci škriatok, že ho pani riaditeľka očakáva vo svojej pracovni. Zarazil sa. Pani riaditeľka? Čo sa stalo so Severusom a prečo si ho dala predvolať do riaditeľne? Neistý a mierne nervózny teraz postával za dverami, spoza ktorých sa ozývali akési ženské hlasy. Nedokázal ich však rozoznať.

„Vstúpte!“ ozvalo sa z riaditeľne a on váhavo otvoril dvere. Viditeľne mu odľahlo, keď za riaditeľským stolom zbadal sedieť usmievavú Hermionu.

„Chcela si ma vidieť, Hermiona?“ spýtal sa ostýchavo a zvedavo si premeriaval pohľadom druhú mladú ženu sediacu v jednom z kresiel pre hostí.

„Áno, poď ďalej, Remus! Prepáč, že som ťa nenechala poriadne vydýchnuť, ale do začiatku roku ostáva len pár dní a udiali sa menšie, nečakané zmeny, ktoré by som s tebou chcela prediskutovať,“ začala vážnym hlasom, až sa Remus nervózne ošil, netušiac, čo čakať. Vari si miesto neho našla niekoho vhodnejšieho na post učiteľa? To by mu snáď Hermiona neurobila. Ale možno, ak na ňu Snape príliš tlačil... Ale počkať! Kde bol Snape? A prečo mu škriatok hovoril, že ho chce vidieť riaditeľka? A prečo Hermiona sedí v riaditeľskom kresle? Bol poriadne zmätený a strácal sa vo svojich úvahách, že takmer nepočul, keď znova prehovorila.

„Najprv mi dovoľ ti predstaviť profesorku Susan Funny, ktorá k nám od septembra nastúpi ako profesorka lektvarov,“ usmiala sa na mladú ženu pred sebou, ktorá pohotovo vstala a podala Remusovi ruku na privítanie.

„Remus Lupin, Obrana proti čiernej mágii. Veľmi ma teší,“ predstavil sa Remus a zmätene hľadel striedavo z jednej na druhú.

„Potešenie na mojej strane, profesor Lupin. Veľa som toho o vás počula,“ usmiala sa a jej úsmev dosiahol až k očiam.

„Dúfam, že len to dobré,“ oplatil jej úprimne. „Odpusťte moju zvedavosť, ale čo sa stalo so Severusom, že potrebujeme profesorku na lektvary?“ svoju otázku adresoval Hermione, no nespúšťal pohľad z milej dievčiny. Jej modré oči boli plné života a skutočne sa zdalo, že ju ich vzájomné stretnutie teší.

„Severus odišiel a požiadal ma, aby som prevzala jeho povinnosti ako nová riaditeľka,“ informovala ho a tvár jej zalial mierny rumenec.

„To je skvelé! Blahoželám!“ zvolal potešene a jeho radosť bola úprimná.

„Ďakujem. Viac ti vysvetlím neskôr, Remus. Chcela som ťa len požiadať, či by si sa Susan ujal a pomohol jej, kým si tu zvykne,“ pokračovala a on súhlasne prikývol.

„Výborne, tak to by sme mali. Myslím, že to je všetko, čo sa týka vás, Susan a ak dovolíte, rada by som teraz hovorila s Remusom osamote,“ obrátila sa riaditeľka k najnovšej členke profesorského zboru, ktorá chápavo prikývla a bez meškania sa s oboma rozlúčila. Remus chvíľu očarene sledoval jej vzďaľujúcu sa siluetu. Jej čierny plášť za ňou majestátne vial presne ako tomu bolo kedysi u Severusa. Susan však mala oveľa jemnejšie črty, jej úsmev nebol len posmešný úškrn a jej dlhé tmavohnedé vlasy sa mierne vlnili pri každom jej pohybe. Zďaleka sa so Severusom nemohla porovnávať.

„Haló, Zem volá Mars!“ doľahlo k nemu a keď zmätene pozrel na Hermionu, neušiel mu jej pobavený úškrn.

„Na študovanie predností našej novej profesorky  budeš mať času dosť,“ uistila ho vzápätí, na čo sa Remus neubránil miernej červeni na lícach, keď mu došlo, že ho prekukla.

„Tak, o čom si so mnou chcela hovoriť?“ spýtala sa, aby zamaskoval svoje rozpaky a Hermiona sa hneď pustila do vysvetľovania toho, čo sa stalo. Rovnako ako ona včera, i on sa zdal rozpoltený medzi šokom a radosťou z toho, že sú tí dvaja konečne spolu.

„No, a keďže sú preč, bola by som rada, keby si okrem miesta učiteľa prevzal i povinnosti môjho zástupcu,“ uzavrela a dúfala, že prijme. Tým by totiž mala vyriešené všetko, čo potrebovala a hurá no nového školského roku.