Epilóg: O rok neskor

Písmená v novinovom článku mu splývali v jedno. Nebol schopný vnímať obsah toho, čo čítal a to len kvoli nemu. Akoby nevedel, ako veľmi neznáša vstávanie a on bol dokonca taký trúfalý, že si dovoli odvliecť ho sem bez kvapky jeho rannej kávy.

"Možem ponuknuť kávu, čaj, či azda niečo silnejšie?" usmiala sa naňho mladá žena, prechádzajúca uličkou s malým vozíkom.

"Kávu!" ozvalo sa dvojhlasne, nielen od Severusa, ale i od muža sediaceho po jeho boku.

"Preňho dvojitú a ja si dám čaj," upresnil mladší s úškrnom na tvária vobec si nevšímal vražedný pohľad svojho manžela. Oplatil úsmev mladej žene a keď mal Severus konečne svoju kávu, prijal i on plastový pohárik s voňavým čajom.

"Naozaj nechápem, prečo sme nemohli letieť neskorším lietadlom," zašomral Severus, tentoraz však o poznanie miernejšie, než pred dvoma hodinami, keď čakali na odbavenie.

"Pretože by sme to nestihli," odvetil Jerremy pokojne a pohodlne sa oprel v kresle. "Nyvše, mali sme na výber, spomínaš? Mohli sme letieť už včera a nemuseli sme vstávať tak skoro," pripomenul neutrálne.

"Ísť o deň skor a stráviť v spoločnosti Weasleyovcov viac času, než je nevyhnutne nutné? Merlin, to je naozaj prijateľnejšia varianta," zatiahol sarkasticky a znova si uchlipol z plastového kelímku. Káva podľa jeho názoru nebola tou najlepšou akú kedy pil, ale kofein je kofeín, pomyslel si a konečne sa dostával do "normálu", čo sa jeho neustále "dobrej" nálady týkalo.

"Nemusel by si s nimi byť a dobre to vieš. Že som chcel pomocť s prípravami neznamená, že by si musel ísť so mnou. Doma by si si iste nejakú zábavku našiel. Alebo si si všetky kotlíky vzal so sebou?" uškrnul sa Jerremy, na čo si Severus len posmešne odfrkol. "Proste si priznaj, že ma nechceš pustiť z dohľadu, Severus," doberal si ho a čím viac sa jeho manžel mračil, tým širší úsmev zdobil jeho tvár. Rozhodol sa ho viac netrápiť a doprial mu chvíľu, aby si v pokoji prečítal- tentoraz skutočne, ranné noviny.

"Do kotla!" zahromžil starší muž onedlho a keď Jerremy pozrel jeho smerom, takmer sa nahlas rozosmial. Severus, so zmáčanými novinami v jednej a prázdnym kelímkom v druhej ruke, civel na predok svojej čiernej košele, na ktorej sa skvel mokrý fľak.

"Nekomentuj to!" zahriakol Jerremyho, keď zachytil jeho rozjarený pohľad a snažil sa čo najskor uvoľniť si ruky, aby mohol škrvnu ako- tak očistiť. Jerremy sa nedokázal dlho pozerať na jeho trápenie a vzal mu z rúk noviny i pohárik od kávy. Bez meškania vytiahol z vrecka vreckovku a bez jediného slova začal čistiť fľak na Severusovej košeli.

"Mal by si sa prestať mračiť, inak nás tá letuška nebude mať veľmi v láske," doberal si ho, ale neodvážil sa naňho pozrieť, pretože sa bál, aby sa nerozosmial.

"Je mi jedno, čo si o mne bude myslieť nejaká ženská v priliehavej uniforme," odvrkol Severus a prekvapivo trpezlivo čakal, kým sa Jerremy popasuje s kávovou škvrnou.

"V priliehavej uniforme? Hm, nemal by som začať žiarliť?" uškrnul sa a konečne pozrel do tých nepreniknuteľných čiernych tunelov.

"Nebuď smiešny!" napomenul ho Severus, ale v jeho očiach sa konečne mihol akýsi náznak pobavenia. "Nechaj to!" pokynul smerom k fľaku, ktorý pomaly zasychal. "Neskor to vyčistím," dodal, mysliac tým čistiace kúzlo a Harry chápavo prikývol a opäť sa pohodlne usadil.

"Možeš mi vysvetliť, prečo si taký nervózny? Čo sa deje?" spýtal sa, tentoraz vážnym hlasom.

"Nič. Len neznášam lietanie," odpovedal starší muž, uprene hľadiac pred seba.

"Iste a preto na mňa posledné dva týždne vrčíš viac než zvyčajne," povzdychol si bezradne. "Bojíš sa toho, ako budú reagovať na náš príchod?" spýtal sa, no ani nepotreboval počuť odpoveď. Poznal ju.

"Ty z toho nie si ani trochu nervózny?" spýtal sa Severus porazenecky. "Odišli sme bez rozlúčenia, nechávajúc za sebou len list s vysvetlením a kopu nedoriešených povinností. Vobec by som sa nečudoval, ak by nás neprivítali práve vrelo."

"Hermiona nebola nahnevaná," oponoval mu mladší muž, no zdalo sa, že jeho slová sa minuli účinkom.

"Napísať to do listu a tváriť sa akoby nič pri osobnom stretnutí sú dve rozne veci, to by si už mohol vedieť. Nepochybne sa nehnevá na teba, ale pokiaľ ide o mňa..."

"Iste. Je na teba nahnevaná, vlastne ťa ani nemože vidieť, ale i tak ťa chce za svedka," teatrálne prevrátil očami Harry.

"Len preto, že ty ako svedok by si nemohol zložiť slávnostnú svedeckú prísahu," zamumlal.

"Ale no tak! Predsa nebudeš pesimistický ešte skor, než tam prídeme, Severus!" zahriakol ho trošku hlasnejšie, než mal v úmysle, takže sa niekoľko zvedavých hláv obrátilo ich smerom. Stíšil hlas, než pokračoval.

"Hermiona je rada, že sa nám darí a uisťujem ťa, že ak aj bola spočiatku nahnevaná, dávno na to zabudla. Je to už rok, Severus... Alebo je v tom ešte niečo iné? Ľutuješ snáď, že si odišiel?" spýtal sa a jeho hlas badateľne zosmutnel.

"Neľutujem a nikdy nebudem!" vyhŕkol náhle Severus a nielen jeho hlas, ale i pohľad boli naplnené nezlomným rozhodnutím a odhodlaním.
"Fajn, tak sa proste prestaň mračiť a snaž sa užívať si to! Nech sa stane čokoľvek, sme v tom spolu, sľubujem!" uistil ho Jerremy a chápavo sa naňho usmial.

Severus si len mdlo povzdychol a snažil sa nevnímať mierne turbulencie lietadla. Napriek tomu mu skrz zaťaté zuby neuniklo rozmrzelé:

"Neznášam lietanie!"

"Ja viem. Tak ako neznášaš ranné vstávanie,m nedostatok, kávy, neznesiteľne tupých študentov, neporiadok..." začal laškovne vymenovávať na prstoch.

"Sklapni!" zaznelo panovačne z vedĺajšieho sedadla a skutočne, v mihu bolo ticho.

Ako Jerremy správne predpokladal, Hermiona bola doslova nadšená, keď ich zbadala. Nie, žeby sa s nimi mohla zdržať veľmi dlho, ale rozhodne stihla rozohnať Severusove pochyby o tom, že je naňho nahnevaná. Prehodili spolu pár slov predtým, než sa šla pripravovať na svoj veľký deň a uistila ho, že má úrptimnú radosť z toho, že sú on i Jerremy šťastní.

Nielen Hermiona, ale i všetci ostatní boli radi, že ich opäť vidia. Nik nedal najavo ani štipku prípadnej averzie hoc i len voči jednomu z nich, a to napriek tomu, že vďaka nim bol Ronald Weasley odsúdený na desať rokov v Azkabane.

Všetko bolo pripravené a hostia postávali v malých hlúčikoch v záhrade, čakajúc, kým začne svadobný obrad.

"Profesor Snape?" ozvalo sa spoza nich a prekvapený Severus sa otočil za povedomým hlasom.

"Slečna Funny," mierne jej kývol na pozdrav. "Netušil som, že budeme mať to potešenie opäť sa vidieť," prihovoril sa mladej žene, ktorá sa k nim blížila so žiarivým úsmevom na perách.

"To ja som v to naopak dúfala. Keď mi Hermiona povedala..."

"Hermiona? Ste priateľky?" vyzvedal a ignoroval Jerremyho zvedavý pohľad.

"Ahoj, Severus!" ozval sa ďalší hlas, v ktorom všetci traja bezpečne spoznali Remusa Lupina. "Vidím, že už ste sa zoznámili," usmial sa a objal Susan, ktorá sa tým zdala byť nanajvýš potešená.

"Profesora Snapea netreba nijako zvlášť predstavovať," odvetila s úsmevom. "Veľmi ma prekvapilo, pane, keď som sa dozvedela, že sa v Bradaviciach uvoľnilo miesto profesora lektvarov," tentoraz jej slová boli určené priamo Severusovi.

"Nemožem predsa v podzemí strašiť naveky," odpovedal a Harryho i Remusa prekvapilo, ako uvoľnene komunikoval so zdanlivo neznámou osobou. Obaja naňho nechápavo pozreli, kým sa konečne nad nimi zľutoval.

"Slečna Funny bola študentkou siedmeho ročníka, keď som nastúpil do Bradavíc ako učiteľ. Rozhodla sa študovať lektvary a ja som bol jej externým konzultantom," vysvetľoval.

"Profesor Snape je najlepší vo svojom obore a bola som vskutku milo prekvapená, keď súhlasil s konzultáciami. Nie, žeby to bola jednoduchá spolupráca, ale stála za to," pridala svojou štipkou do mlyna a Severus súhlasne prikývol.

"Rozumiem tomu teda správne, že ste zaujala moje miesto v škole?"

"Áno, pane. Niekto tie duté hlavy strašiť musí a ja som mala najlepšieho učiteľa z najlepších," uškrnula sa.

"Veru, s tým plášťom jej to ide dobre," pritakal Remus, ktorý sa spamätal z prvotného šoku.

"Som rád, že sa Hermione podarilo nájsť si kompetentnú náhradu," dodal ešte Severus a viac povedať nestihol, pretože začala hrať hudba a každý zaujal svoje miesto. Onedlho na to prišla nevesta, so žiarivým úsmevom na perách a svadba mohla začať.

Hermiona i Charlie žiarili šťastím, keď si konečne povedali svoje áno a strvdili ho prvým manželským bozkom. Všetci radostne tlieskali a nikoho v tej chvíli ani nenapadlo sa mračiť. Dokonca ani Severusa nie, uvedomil si Jerremy. Ich pohľady sa stretli a on premýšľal, či sa myšlienky staršieho muža nevrátili k minulosti, ku dni, keď sa on sám zaviazal podobným sľubom práve jemu.

Jerremy zachytil Hermioni spýtavý pohľad a slabo prikývol. Tá niečo zašepkala do ucha Charliemu, ktorý sa chápavo usmial a súhlasne prikývol, vedúc svoju ženu trochu nabok od oltára. To už tam totiž kráčal Jerremy a nervózne sa rozhliadal okolo seba. Prítomnjosť toľkých ľudí ho naozaj znervózňovala, ale keď sa sústredil len na jednu osobu, na tú, ktorá bola preňho v živote tým jediným a večným šťastím, upokojil sa.

"Prepáčte, že na chvíľu odpútam pozornosť od šťastných novomanželov, ktorým týmto z celého srdca želám len to najlepšie," začal placho a usmial sa na svojich priateľov. "S ich dovolením by som teraz rád povedal pár slov vám všetkým, ale hlavne... tebe, Severus," otočil sa k nemu a pokynul mu, aby pristúpil bližšie. Zarazený muž chvíľu váhal, no napokon pár krokmi prekonal vzdialenosť medzi nimi a postavil sa čelom k Harrymu.

"Pred štrnástimi rokmi sme to boli my dvaja, kto si vymenil manželský sľub," začal, tentoraz bol jeho hlas pevný a rozhodný. Severus takmer nebadateľne prikývol. I on si uvedomoval, že dátum Hermioninej svatby akoby náhodou pripadol na ten istý deň, ako ten ich pred rokmi. "Na ten deň, si žiaľ nespomínam, no vďaka tvojim spomienkam viem, že to bol jeden z najšťastnejších dní v mojom živote. Tak ako i tie ďalšie, ktoré som mohol prežiť po tvojom boku," pokračoval Harry a Severus naprázdno prehltol. "Dal by som čokoľvek za to, aby som mohol vrátiť čas a znovu ten deň prežiť," hľadeli si do očí a obaja pociťovali smútok z toho, čo všetko stratili. Ale ten smútok sa miesil s nesmiernou radosťou z toho, čo všetko spolu zvládli, prekonali a čo majú ešte pred sebou. Harryho hlas bol stále tichší, akoby zabudol, že ich sleduje niekoľko zvedavých párov očí. On sa strácal v tých jediných, v ktorých sa topil a zároveň v nich nachádzal ten najbezpečnejší prístav na svete. "Viem, že čas nejde vrátiť a moje spomienky už sa tiež neobnovia. Ale to neznamená, že s nimi zomreli moje city k tebe, Severus," vyznal mu úprimne. "Možno možem byť iný človek, bez minulosti, ale milujem ťa a dúfam, že keď Harrymu nebola doprianá budúcnosť po tvojom boku, dopraje ju osud aspoň mne. Nespomínam si, ale vždy možeme získať nové spomienky," zašepkal a Severus naňho hľadel, akoby videl prízrak.

"Jerremy..." hlesol, no na viac sa nezmohol. Hlas sa mu v hrdle zadrhával a on nevedel, čo na to povedať. Nebolo však treba slov. Aspoň zatiaľ nie. Jerremy vzal Severusovu ruku do svojej a kývol oddávajúcemu, ktorý bol zrejme na tento zvrat pripravený. ten okolo ich rúk omotal zlaté vlákno, presne také isté, aké v ich svadobný deň ovinul okolo ich rúk Brumbál.

"Spájam dušu, telo i srdce svoje s tebou, Severus, ako tvoj manžel a prisahám, že ťa budem chrániť a opatrovať v dobrom i zlom, tak ako doteraz, až naveky. Istud eas mea numen!" vyslovil Jerremy svoju maželskú prísahu, hľadiac pritom do tých čiernych očí, v ktorých zúrila búrka emócií. Len on ich mohol vidieť. Len on mohol pochopiť...

"Spájam dušu, telo i srdce svoje s tebou, Jerremy, ako tvoj manžel a prisahám, že ťa budem chrániť, tak ako doteraz, až naveky. Istud eas mea numen!" pridal svoj sľub k tomu jeho. Hlas mal zachrípnutý a sfarbený emóciami, ktoré napriek snahe nedokázal úplne zakryť.

Nečakal to. Veď ešte pred rokom, keď sa kvoli Harrymu vzdal všetkého, čakal na deň, keď sa to všetko stratí. Jerremyho záujem vyprchá a on ostane sám, zlomený a stratený. A predsa... Mávol prútikom a tak ako pred štrnástimi rokmi, i teraz ich obostrelo biele svetlo, rovnako žiarivé ako vtedy. Napriek tomu, že Harryho= Jerremyho mágia sa na ochrannom kúzle nepodieľala, jeho láska bola tak čistá a úprimná, že sama o sebe bola tým najväčším kúzlom a zzrakom, v aké kedy mohol Severus dúfať.

Koniec