Na druhý pohľad: 9-10. Kapitola
Kapitola č.9: Zvedavosť nadovšetko
Severusa vôbec neprekvapilo, že sotva vkročil do riaditeľne, všetci naokolo stíchli. Tými všetkými neboli len portréty bývalých riaditeľov. Za stolom, v jeho kresle, totiž nesedel nik iný, než Hermiona. Už spoza dverí počul, že je zabratá do diskusie s Albusom, no teraz mlčala a spýtavo naňho hľadela.
"Naozaj by to nepočkalo do rána?" spýtal sa rezignovane a namiesto k nej zamieril malému baru ukrytému v zadnej časti miestnosti. Bol takmer plný, veď sa len zriedkavo stalo, žeby práve Severus siahol po niečom, čím by si chcel zatemniť myseľ.
"Žartuješ, však?" ozvala sa Hermiona a razom bola na nohách. "čakal si dvanásť rokov, kým s ním budeš môcť opäť hovoriť! Ver mi, že znášať za ten čas tvoje nálady nebola práve prechádzka ružovou záhradou. Zaslúžim si vedieť ako prvá, ako to dopadlo,“ trvala na svojom Hermiona, na čo si Severus len pohoršene odfrkol a zamumlal čosi, čo znelo ako: "Otravná ženská!"
Napriek tomu sa však posadil do kresla, ktoré mu samozrejme láskavo uvoľnila a zamyslene na ňu hľadel.
"Tak už ma nenapínaj, Severus!" posťažovala si a oči jej horeli nedočkavosťou.
"Skutočne neviem, čo chceš počuť," začal naoko nezaujato, zámerne ju napínajúc.
"Už som ti povedala, že si neznesiteľný?" fľochla po ňom urazene a on sa, chtiac- nechtiac, musel usmiať nad jej vytrvalosťou. Hneď však opäť zvážnel a konečne prehovoril o tom, čo chcela počuť.
"Prakticky som ho len oboznámil s tým, kto skutočne je," začal.
"Takže si mu povedal, že sme kúzelníci? Ako to prijal?" spýtala sa Hermiona napäto.
"Nie tak zle ako fakt, že je ženatý a ešte k tomu s mužom," pripustil nevoľky a na tvári sa mu usadil zamračený výraz.
"To ma mrzí," zamumlala a myslela to úprimne. "Ale určite ho to len prekvapilo. Nehľadaj v tom nič osobné, Severus!" dohovárala mu, keďže ho poznala dosť dobre na to, aby odhadla, akým smerom sa uberajú jeho myšlienky.
"Uvidíme," zamrmlal v odpoveď a viac sa k tomu nevyjadroval.
"Takže čo teraz? Uvidíte sa zase?" spýtala sa po chvíľke mĺkveho ticha.
"Záleží na ňom," pokrčil ramenami a prstom bezmyšlienkovite prešiel po prívesku, ktorý visel na jeho krku. Nemal obavy z toho, že by Harry mohol zachytiť niektoré z jeho myšlienok. Boli totiž dokonale uzavreté v jeho mysli a dával si veľký pozor, aby ich nepustil ďalej, než bolo bezpečné. Kdežto Harry... počas večera v ňom mohol čítať ako v otvorenej knihe. Muž, s ktorým sa dnes stretol nevedel nič o ukrývaní svojich pocitov a myšlienok za bezpečnou bariérou nitrobrany.
"Vrátil si mu jeho časť?" spýtala sa Hermiona, keď zachytila odlesk striebra na jeho krku. Prikývol.
"Vysvetlil som mu, ako ma kontaktovať a neostáva mi iné, než čakať," zašomral si popod nos.
"Uvidíš, že mu to nedá! Príde za tebou," uisťovala ho. "A keby nie, tak ho k tomu prinútim," zastrájala sa vážne.
"Vďaka, Hermiona. Verím, že naňho dozrieš, ak by sa predsa len rozhodol, že so mnou nechce mať nič spoločné," vyjadril svoju nádej a Hermiona mlčky prisvedčila.
"Všimol si si, že jeho jazva zmizla?" zmenila odrazu tému.
"Áno. Predpokladám, že to súvisí s tým, že zabil Voldemorta a zrejme to je tiež dôvod jeho straty pamäte," navrhol Severus jedno z možných vysvetlení a premýšľal, aké vážne by to mohlo byť. Hermiona zrejme myslela na to isté, keďže sa vzápätí na to opýtala, aké sú šance, že Harry bude opäť ako kedysi.
"Aby som pravdu povedal, pokiaľ je to dôsledok magického charakteru, je šanca minimálna. Liečitelia dodnes nedokážu úplne obnoviť spomienky ľudí postihnutých Obliviate. A v Harryho prípade muselo ísť o niečo oveľa mocnejšie, než je jedno kúzlo," vyjadril svoje obavy a vrásky na jeho čele sa prehlbovali. "Vieš, ešte nedávno som dúfal, že ak Harry žije a je postihnutý nejakou kliatbou alebo čímkoľvek iným, dokázal by som mu pomôcť svojimi lektvarmi či vďaka svojim rozsiahlym skúsenostiam v oblasti čiernej mágie. No teraz... teraz by som dal čokoľvek za to, aby jeho amnézia bola spôsobená povedzme ranou do hlavy. Takéto zranenie by totiž spomienky nevymazalo úplne a šanca, že si spomenie, by bola oveľa väčšia," vysvetľoval a Hermiona chápavo prikyvovala.
"Ale nevzdáš to, však? Aj keby to bolo magického rázu, urobíš všetko, aby si mu pomohol, nie je tak?" dožadovala sa Hermiona jeho uistenia. Uškrnul sa.
"Máš snáď pocit, že som čakal dvanásť rokov na to, aby som to teraz len tak zabalil?"
"Nie, myslím, že si čakal dvanásť rokov na to, aby si z neho mohol vytriasť dušu za to, že ťa nechal čakať tak dlho," odvetila rovnakým tónom ako on.
"To ho rozhodne neminie, spoľahni sa! Ale na to je čas," odpovedal a s tým sa zdvihol z kresla. "Neviem ako ty, ale ja už rozhodne nie som z tých, ktorým by ponocovanie prospievalo. Ak dovolíš..." bez okolkov ukázal dva krb, predpokladajúc, že sa vráti ku svojim rodičom.
"Už je neskoro. Zostanem tu," rozhodla sa a zamierila ku dverám. "Uvidíme sa pri raňajkách!" rozlúčila sa a sprevádzaná jeho šomraním, vyšla z riaditeľne.
Severus sa tam tiež dlho nezdržiaval. Chcel byť sám a premýšľať, a to v spoločnosti otravných portrétov dosť dobre nešlo. Presunul sa teda k sebe a sotva zavesil svoj plášť na vešiak pri dverách, zamieril do obývačky, k svojmu obľúbenému kreslu. Bolo leto a hrad, napriek svojim kamenným múrom, poskytoval v tomto ročnom období dosť tepla. Nebolo preto nutné zapaľovať oheň v krbe, keď si urobil pohodlie.
Skôr zo zvyku, než za účelom čítania, vzal z neďalekého stolíka rozčítanú knihu, samozrejme pojednávajúcu o lektvaroch, a uprel svoje prenikavé čierne oči na aktuálnu stránku.
To, čo vnímal, boli len čierne šmuhy na papieri, ktoré sa každou minútou stávali stále viac a viac rozmazanejšie až úplne zmizli. Namiesto nich jeho pozornosť upútalo niečo celkom iné.
Čo sa to deje? To všetko... bol to hádam len sen?
Skrz prívesok, ktorý dal Severus Harrymu, zachytil jeho myšlienky. Mladší muž si zjavne nebol vedomý toho, že ho môže počuť. Nevedel, ako presne to funguje a vďaka tomu mohol teraz Severus počuť to, čo počul.
Všetky tie reči o kúzelníkoch... Veď to je nemožné! Ale čo tie výsledky? A tiež by to vysvetľovalo, prečo na žiadnej škole nemali záznamy o mojej dochádzke. Ak som naozaj kúzelník a chodil som do tých... Bradavíc, či ako sa to tam volá...To znamená, že by som mal vedieť čarovať, či nie?
Severus si nemohol pomôcť a usmial sa. Predstavoval si Harryho s tým jeho vytrešteným výrazom na tvári, očami doširoka otvorenými, ako hľadí na svoje ruky a premýšľa, ako asi fungujú kúzla. Nemusel byť jasnovidec, aby vedel, že nie je ďaleko od pravdy.
Kruci! Asi to chce nejakú paličku alebo čo... Bože Jeremy! Si taký hlupák, že veríš nejakým rečiam pomäteného človeka!
Harry neustával v podobných myšlienkach a kým Severus sa spočiatku usmieval nad tým, ako Harry zmýšľa... v podstate presne tak ako kedysi, až by dokázal odhadnúť každú z jeho ďalších myšlienok, tak postupne sa mu Harryho úvahy páčiť prestávali. To najmä vtedy, keď ho nazval pomäteným bláznom
Je nemožné, aby som bol ženatý! To naozaj nejde! Veď on... bože, je taký... taký... Čo si ten chlap o sebe vlastne myslí? Príde si a chce jeho život obrátiť naruby... nie som jeho majetok! Manželstvo neznamená vlastníctvo a... ale ako som ja dakedy mohol súhlasiť s niečím takým divným? Oženiť sa s mužom... s tamtým mužom...
Severus z každej jednej myšlienky mohol cítiť odpor a zdesenie. Vlna bolesti spolu s pocitom zrady ho na okamih doslova ochromili. Ako si len mohol myslieť, že by sa všetko vrátilo do starých koľají? Ten muž, Jeremy, k nemu necítil nič iné, než odpor a podľa toho, čo počul, sa sám sebe čudoval, ako mohol súhlasiť s manželstvom s ním. Bolo to jasné. Harry, jeho manžel, sa nikdy nevráti a aj keby si spomenul, bude sa sám seba pýtať, čo ho čaká po boku muža, ako je Snape. Ale či mu to mohol zazlievať? Veď sám sebe neustále už pred rokmi kládol otázku, čo na ňom jeho manžel vlastne vidí. Nebol žiaden idealista a veľmi dobre vedel, že sa nemohol považovať za krásavca. Ale čo potom k nemu mohlo priťahovať niekoho, ako je Harry?
Nemal chuť počuť viac, no napriek tomu nedokázal odložiť svoj prívesok a prestať myslieť na muža, ktorý bol jeho životom. Áno, Harry bol tým, pre koho žil. Nebyť viery v to, že je stále ešte nažive a raz ho nájde, dávno by to skončil. Jeho život ako taký nemal zmysel pre nikoho, tobôž preňho samého.
Ale nech sa snažil zachytiť akúkoľvek ďalšiu myšlienku z druhej strany, okolo neho sa rozhostilo ťaživé ticho. Akoby si Harry uvedomil, že ho Severus môže počuť, prestal sa s príveskom bezmyšlienkovito pohrávať a tak všetko ostatné zostalo Severusovi utajené. A on?
Nevedel, či má šťastie, že sa spojenie prerušilo, alebo či má ľutovať, že sa nedozvie celú pravdu o tom, aký veľký je odpor muža, na ktorom mu tak veľmi záležalo.
Kapitola č.10: Ako pes a mačka
Týždeň, ktorý Severus strávil osamote bez Hermioninej prítomnosti, sa vliekol neskutočne pomalým tempom. Ako sa sprvoti tešil na to, že bude na hrade sám, nerušený jej všetečnými otázkami a poznámkami, teraz si v duchu takmer želal, aby tá otravná malá žaba prišla skôr, než mala v pláne.
Ticho, ktoré ho obklopovalo, nebolo príjemné, keď naňho neustále dobiedzali spomienky. Ani práca ho nedokázala zamestnať natoľko, aby sa im vyhol a jedine Hermionina prítomnosť by mohla byť aspoň ako- tak rozptyľujúca.
Vrátila sa v pondelok ráno, presne ako sľúbila. Zámerne sedel za stolom s nosom zaboreným v papieroch, aby hádam nepochybovala o tom, že čas v jej neprítomnosti trávil nejako nezmyselne.
„Dobré ráno!“ pozdravila zvesela, sotva vyšla z jeho krbu, no on len prikývol na znak toho, že zaregistroval jej prítomnosť. Jej to však zjavne nestačilo, pretože zostala stáť pred jeho stolom, kým nevzhliadol.
„Čo je to tentoraz?“ povzdychol si rezignovane.
„Tiež ťa rada vidím, Severus,“ odpovedala s potuteľným úsmevom.
„Vskutku? A ja som dúfal, že vidina času v mojej prítomnosti ťa prinúti poslať sovu s oznámením, že sa doma zdržíš ešte aspoň mesiac,“ odvrkol, pretože priznať, že jej návrat doslova očakával, by bolo pod jeho úroveň.
„Obaja vieme, že tak ľahko sa ma nezbavíš,“ usmiala sa naňho milo a privolala si domáceho škriatka, aby odniesol veci do jej bytu a priniesol nejaké raňajky pre dvoch.
„Už som raňajkoval!“ ohradil sa Severus okamžite.
„Predpokladám, že kávu, ako zvyčajne. Tak tú dostaneš až za odmenu, keď sa naješ,“ povedala tónom, veľmi podobným Molly Weasleyovej.
„Už len toto mi k šťastiu chýbalo,“ zaúpel a rezignovane odložil brko a odsunul niekoľko pergamenov nabok, aby mal škriatok kam položiť podnos s jedlom.
„Vravel si niečo, Severus?“ spýtala sa Hermiona s hranou nevinnosťou.
„Nič,“ odsekol a v duchu premýšľal, kde bol jeho mozog, keď sa na návrat tejto harpie tešil.
„Aj ty si mi chýbal,“ odvetila Mia a konečne sa posadila.
Zvyšok dňa prebehol v celku pokojne. Spoločne diskutovali o tom, čo všetko musia stihnúť počas prázdnin, hodnotili kandidátov na posty učiteľov a zvažovali, či niektorého z nich prijať, alebo nie. Severus sa konečne sústredil na to, na čo mal a Hermiona tiež vyzerala spokojne. Boli dokonale zohratí a ich neustále slovné prestrelky boli neoddeliteľnou súčasťou ich priateľstva i pracovného vzťahu.
„Ani sa nespýtaš na Harryho?“ nadhodila, keď sa rozhodli urobiť si menšiu pauzu.
„Mal by som?“ odpovedal otázkou, keďže nechcel vyzerať príliš horlivo. V skutočnosti čakal, že s tým začne oveľa skôr.
„Mňa neoklameš, Severus,“ usmiala sa smutne. „Podľa toho, čo mi vravel on, si sa ho ani nepokúsil kontaktovať. Na čo vôbec čakáš?“
„Ja?“
„Áno, ty!“ odvrkla. Niekedy bol Severus naozaj tupec, pomyslela si. „Našiel si svojho manžela, povedal si mu, kto si a skoro týždeň ho necháš len tak, bez akéhokoľvek náznaku záujmu? Čo si asi tak má myslieť?“
„Dobre viem, čo si myslí,“ odfrkol si podráždene a jeho pokoj, prameniaci z jej prítomnosti, bol náhle v nenávratne.
„Nie, to ani zďaleka nevieš. Nemáš najmenšie tušenie, aký je zmätený zo všetkých tých vecí, ktoré sa za posledných pár dní dozvedel. Mal by si to byť ty, kto sa ho bude snažiť priviesť späť, ty by si mu mal vysvetľovať veci z minulosti... Ty si jeho manžel!“ karhala ho ako malé dieťa.
„Zato ty to, predpokladám, vieš veľmi dobre. Chodila si za ním často, keď som to nerobil ja?“ spýtal sa podráždene.
„Áno, chodila,“ priznala, no necítila sa nijako previnilo kvôli tomu, že trávila toľko času so svojim najlepším priateľom. „Harry bol vždy ako môj brat a rovnako ako tebe, aj mne veľmi chýbal. Ale teraz sme ho našli, Severus! Harry žije a my máme možnosť získať ho späť. Ale to sa nestane, keď sa budeme tváriť, že neexistuje! On si chce spomenúť a to sa tiež nestane samo od seba, inak by nežil už dvanásť rokov v nevedomosti o tom, kto je a kam patrí. Čo sa to s tebou deje?“ to už naňho Hermiona skutočne kričala.
„Nie je to také jednoduché, ako si predstavuješ!“ zavrčal, podráždený jej poučovaním i faktom, že kým jeho Harry okázalo ignoroval, ona s ním strávila už toľko času. A on? On tu zatiaľ sedel a užieral sa predstavami, ako jeho život teraz bude vyzerať.
„Je to tvoj manžel, do kotla! Tak sa podľa toho správaj!“
„Čo ty o tom vieš? Zďaleka nemáš predstavu o tom, čo so sebou status Harryho manžela prináša, tak ma tu láskavo nepoučuj!“ okríkol ju, neuvedomujúc si, že sa postavil a týčil sa nad ňou. Chvela sa a potláčala slzy, no neuhla pred jeho hnevom, ani nesklopila zrak, ba ani o krok neustúpila.
„O manželstve možno neviem, no viem, aké to je niekoho milovať a stratiť. Byť na tvojom mieste, využila by som každú jednu príležitosť, aby som zachránila, čo sa ešte dá. A to skôr, než bude neskoro!“ odpovedala mrazivým hlasom a s tým vybehla z riaditeľne, akoby ju naháňalo stádo trolov.
Severus v duchu zaklial a nadával si do idiotov. Prečo na ňu len musel kričať? Prečo vždy musel ubližovať tým pár ľuďom, ktorým na ňom záležalo? Ona si to od neho nezaslúžila a v podstate mala pravdu. Lenže ona nevedela to, čo on. Možno s ním strávila viac času než on, no nemohla vnímať jeho myšlienky. Netušila, že o ňom a ich manželstve zmýšľa ako o nejakom zvrátenom zväzku, pretože jeho, Severusa, nemožno milovať. Kto už by mohol? Na prvý pohľad odporný, neznesiteľný chlap, ktorý ani s tými najbližšími nevie jednať tak, ako by si zaslúžili. Nedokáže sa vzdať svojho sarkazmu, svojej irónie a neustále všetkým okolo seba len strpčuje život. Vari by mu mohol zazlievať, že nechce mať nič dočinenia s takýmto človekom? Nie. Ak by sa Harry rozhodol, že sa k nemu nechce vrátiť, rešpektoval by to. Síce by z neho bol oveľa neznesiteľnejší človek než doteraz, ale musel by to rešpektovať. Harryho šťastie bolo preňho dôležitejšie. No ak sa to malo stať, prečo by sa na tom mal sám podieľať? Keby totiž usiloval o Harryho a ten by ho od seba nakoniec odvrhol, bolo by to horšie, než takto...
Dobré dve hodiny sedel nepohnuto za riaditeľským stolom a premýšľal, ako by mal najlepšie postupovať. Napokon sa rozhodol, že ak už má stratiť Harryho, zvládne to len s pomocou jedinej osoby, ktorá sa k nemu za tie roky neotočila chrbtom. Osoby, ktorú sa mu však dnes podarilo nahnevať a uraziť. A tak mu neostávalo iné, než zamieriť za ňou a... ospravedlniť sa.
V jej byte ju však nenašiel a podľa domáceho škriatka nebola Hermiona ani nikde inde na hrade. Opäť v duchu zaklial a premýšľal, či je s Harrym opäť v tej reštaurácii, kam za nimi prišiel zhruba pred týždňom, alebo pre svoje schôdzky zvolili niečo viac súkromnejšie. Nemohol si pomôcť, no žiarlil na Hermionu a na to, že je s jeho manželom častejšie, než on sám. Lenže čo s tým mohol robiť?
Bezmyšlienkovite sa vydal na prechádzku potemnenými chodbami hradu a než sa nazdal, opäť ho dobehli spomienky.
Práve sa vracal zo svojej pravidelnej obhliadky hradu, keď svojim vytrénovaným sluchom zachytil náhlivé kroky. Zamračil sa pri predstave, že zase nachytá nejakého študenta vonku po večierke. Kto má tým idiotom neustále vysvetľovať, že pravidla tu nie sú preto, aby sa porušovali, ale pre ich vlastné dobro? To sa tí blbci skutočne nepoučia, ani keď im strhne kvantum bodov, naparí im v lepšom prípade týždeň po škole a ešte ich svojim typickým spôsobom vystraší k smrti? Aj keď... to posledné platilo vždy tak maximálne pre tretiakov. Tým starším už došlo, že ani prerastený netopier nemá takú právomoc, aby ich mohol rozštvrtiť do svojich lektvarov.
Nečujne ako vždy sa vydal smerom, odkiaľ k nemu doliehal klapot podrážok na kamennú podlahu. Široko ďaleko nikoho nevidel, no kroky sa neustále približovali a zdalo sa, že mieria priamo k nemu. Sotva zašepkal tiché Lumos, ozvala sa rana a tiché šomranie. Vzájomnej zrážke sa vyhnúť nedalo a nielen Severus, ale i previnilec, ktorý sa odvážil vydať na obhliadku v túto nočnú hodinu, sa ocitli na zemi.
„Au!“ sykol ktosi a Severus podľa hlasu bezpečne spoznal chlapca ležiaceho v spleti habitov, plášťov a... neviditeľného plášťa, ktorý vysvetľoval, prečo ho predtým nevidel.
„Potter!“ zasyčal zlovestne, vstávajúc na nohy. „Môžete mi láskavo vysvetliť, čo tu robíte?“ spýtal sa nebezpečným hlasom, skúmavo si ho premeriavajúc pohľadom. Prekvapilo ho, že Harry naňho nepozrel tým typickým vzdorovitým spôsobom, ale naopak, sklonil hlavu a nervózne prešľapujúc z nohy na nohu, hypnotizoval špičky svojich topánok.
„Potter!“ zopakoval dôraznejšie a podišiel bližšie k chlapcovi, čím ho prinútil vzhliadnuť. V jeho očiach sa zrkadlil strach. „Čo sa stalo?“ spýtal sa potichšie. Vyzeralo to, že tentoraz to nebude jeho zvyčajná prechádzka po hrade či výlet do zakázanej sekcie knižnice.
„Nič... pane, ja...“ začala váhavo, no potom si to zjavne rozmyslel a pokrútil hlavou. A potom... otočil sa k Snapeovi chrbtom a dal sa na útek. Severusa jeho reakcia natoľko prekvapila, že na chvíľu zostal zarazene stáť. Napokon sa však vydal za ním a za najbližším rohom ho konečne dohonil. Nie práve šetrne ho pritlačil ku stene a naklonil sa k nemu tak blízko, že sa nemohol odtiahnuť, ani mu nijako vykĺznuť.
„Neverím vám ani slovo, Potter. Takže mi buď hneď teraz vyklopíte, čo sa stalo, alebo to z vás dostanem hoc aj nasilu, ak budem musieť,“ vyhrážal sa mu.
„Má Siriusa!“ vyhŕkol Harry po chvíli.
„Čože?“ Severus nechápal.
„Voldemort. Dostal Siriusa a teraz ho väzní na ministerstve. Musím mu pomôcť! Vraj keď neprídem...“ vysvetľoval a bolo na ňom vidieť, že by bol najradšej kdekoľvek inde.
„Tak na to zabudnite!“ zarazil ho Severus okamžite, keď mu došlo, na čo sa Harry chystal.
„Ale ja musím! On ho zabije!“ namietal Harry zúfalo.
„A ak tam pôjdeš, zabije vás oboch!“ okríkol ho Severus, neberúc ohľady na to, či ho niekto môže počuť. „Ani trochu si sa nepoučil z toho, čo si zažil? Naozaj si myslíš, že by vás nechal oboch len tak ísť? Je to pasca a ty sa do nej rútiš rovno po hlave!“ syčal mu rovno do tváre.
„Ale ja nemôžem len tak nečinne čakať, kým ho zabije rovno pred mojimi očami!“
„V prvom rade si mal uzavrieť svoju myseľ. Na čo si sa to, do kotla, učil?“ zavrčal Severus, premýšľajúc, čo teraz.
„Ale vďaka tomu, že som to dnes neurobil, môžem Siriusa zachrániť,“ nedal sa Harry tak ľahko.
„Stále len to prašivé psisko!“ zavrčal Severus a trochu od Harryho odstúpil. „že si mohol ohroziť všetkých ostatných je ti úplne jedno, však?“
Vtedy sa Harry zarazil a previnilo sklonil hlavu.
„Prepáčte, pane,“ zamumlal naozaj skrúšene. „Nechcel som... ja len... zaspal som pri učení a zabudol som si vyčistiť myseľ a...“
„Dosť už tých chabých výhovoriek, Potter! Teraz sa láskavo vráťte do svojej postele a spravte mi láskavosť, uzavrite si myseľ, kým pôjdete spať!“ prikázal Severus ostro.
„Nie! Musím ísť za Siriusom!“ trval na svojom Harry a bol odhodlaný vydať sa na pomoc svojmu krstnému otcovi, aj keby sa mal dostať cez samotného Snapea.
„Keby ste ma nezdržiavali svojim hlúpym dohadovaním, mohol som byť už dávno na ceste a skúmať situáciu, Potter. Takže vo vlastnom záujme konečne sklapnite a bežte do postele!“ varoval ho Severus ostro a Harry prvýkrát zaváhal.
„Naozaj mu pomôžete?“ spýtal sa s nádejou.
„Urobím, čo bude treba. Ale ty mi musíš sľúbiť, že sa nepohneš z hradu!“ trval na svojom Severus, keď opäť pristúpil bližšie k Harrymu. „Nesmieš ho nechať, aby nad tebou získal kontrolu, Harry! Tvoj krstný otec by rozhodne nechcel, aby si tak nerozvážne riskoval svoj život kvôli nemu,“ pokračoval miernejšie, no s oveľa väčšou naliehavosťou.
„Ale...“
„Žiadne ale, Harry! Buď mi sľúbiš, že sa nepohneš z hradu, alebo ťa osobne priviažem ku stoličke, aby som ti v tom zabránil. Môžeš si vybrať!“ zahriakol ho a ich pohľady sa stretli.
„Zostanem tu,“ rozhodol sa Harry zronene.
„Sľubuješ?“ vyžadoval Severus.
„Sľubujem. Buďte opatrný, pane!“ zašepkal ešte a jeho hlas sa chvel obavami. Tentoraz nielen o Siriusa.
„Vždy som,“ odvetil Severus a než sa zvrtol na podpätku, naklonil sa k Harrymu a jemne sa perami obtrel o tie chlapcove. „Nesklamte ma, Potter!“ zamumlal na odchode a s tým nechal Harryho stáť samého, potme, pritisnutého ku stene v jednej z mnohých bradavických chodieb.
To bolo po prvýkrát, čo sa Severus odvážil pobozkať ho. Chlapcovo správanie sa v dňoch a týždňoch predtým naznačovali, že mu Severusova prítomnosť nie je odporná, ba naopak. Zdalo sa, akoby sa na ich spoločné hodiny doslova tešil a musel uznať, že nebol jediný. Všetko medzi nimi bolo iné, no ani jeden doposiaľ nemal odvahu k ďalšiemu kroku. Až dovtedy...
Komentáre
Prehľad komentárov
mám blbú správu... nie som doma, teda nemám vlastný počítač k dispozícii a ten, ktorý ám, so mnou síce ako- tak spolupracuje, ale nepodarilo sa mi sem vložiť kapitolu, vrrr.
Tess, prosím, ak by si mala chvíľočku, mohla by si ju sem vložiť za mňa? Máš to na maili.
Ak nie, tak na potter-sk sa mi to podarilo, tak tam ju nájdu zatiaľ všetci nedočkavci :-D A sľubujem, že to potom dobehnem aj tu, len čo sa dostanem k svojmu zlatíčku
Ale no tak!
(Lucy, 19. 2. 2010 22:06)Predsa by si sa nehnevala, drahá! :-D Si tu? Nie si tu? Chceš? Nechceš? Mám...
to čo je?
(Tessa, 19. 2. 2010 21:54)
o mne a bezo mňa? Na to si nezvykajte! :D
Už keď si si nás pridala, už si mi mohla dať aj link na svoje stránky. Ti nenapadlo? uuuú :D
ach jaj!!!
(nadin, 19. 2. 2010 18:00)
Taký preklep!!!
Jasné, že má byť : chudáčik Severus!
Lucy,
(nadin, 19. 2. 2010 17:59)
chucáčik Severus! Toľko smútku, a nádeje o ktorej je presvedčený, že je márna... Krásne!!
Mim. , predbehla som Tessu!!!!!
A pridala som si vás k obľúbeným odkazom...
Tak
(Lucy, 20. 2. 2010 9:23)