Na druhý pohľad: 8. Kapitola
Kapitola č.8: Novinky
Hermiona sedela čelom ku dverám reštaurácie, ktoré sa neustále otvárali a zatvárali. Avšak mohla si oči vyočiť, ale toho, koho čakala, aj tak nevidela. Už si začínala myslieť, že jej dnes večer dá košom nielen Severus, ale i Harry. Boli predsa dohodnutí na osmu hodinu a teraz bolo takmer deväť. Čašník, ktorý prechádzal okolo, ju obdaril súcitným pohľadom a chápavým úsmevom, za ktoré by ho najradšej na mieste prekľala.
S tichým povzdychom siahla po kabelke, pripravená zaplatiť za minerálku a čaj, ktoré medzitým vypila, keď sa dvere opäť otvorili a v nich sa zjavila strapatá čiernovlasá hlava. Muž jej veku sa rozhliadol okolo a viditeľne mu odľahlo, keď ju tam zbadal. Chvatne zamieril k jej stolu a sotva bol od nej vzdialený dosť na to, aby ho počula, začal sa ospravedlňovať.
"Prepáčte mi to meškanie, prosím. Zdržal ma pacient v nemocnici a..." vysvetľoval, no Hermiona nad tým len mávla rukou a s úsmevom ukázala na voľnú stoličku oproti. So škodoradostným úsmevom kývla na čašníka, ktorý im vzápätí na to priniesol jedálne lístky.
"Vážne ma to mrzí," zopakoval Harry znova, keď si objednal niečo na pitie a opäť venoval svoju pozornosť Hermione.
"Nič sa nestalo. Nebola som si istá, či sme sa zle nepochopili, tak som radšej počkala," odvetila.
"Dúfal som, že počkáte. Viete... keď ste sa dnes u mňa ukázala, nemohol som tomu uveriť. všetko, čo ste mi povedala... to, že mám priateľov a rodinu, ktorá po mne naozaj pátrala... nedokázal som na to prestať myslieť a bol by som hlupák, keby som sem neprišiel. Stále si na nič nespomínam a vy ste moja jediná spojka s životom, o ktorom nič neviem. A keďže som si ani nevzal vaše číslo, bol by som pekne nahraný, keby som vás tu nenašiel," priznal zahanbene.
"Neboj! Však ja by som sa tak ľahko nevzdala. Nie, keď som ťa konečne našla, Harry!" uistila ho a zarazila sa pri jeho reakcii na jeho skutočné meno i na tykanie, ktoré ona považovala za prirodzené.
"Prepáčte! Nechcela som byť nezdvorilá. To len... Harryho poznám od svojich jedenástich rokov a považovala som ho prakticky za brata. Je zvláštne, sedieť tu s vami a premýšľa't o tom, že pre vás som úplne cudzia osoba," ospravedlňovala sa.
"To nič. Možeme si tykať, ak vám to bude lepšie vyhovovať. Ja som Jeremy," odvetil pokojne a natiahol k nej ruku. Vďačne prijala a jemne stisla.
"Chvíľu mi potrvá, kým si na to meno zvyknem, Jeremy. Ja som Hermiona."
"Harry je pre mňa rovnako neznámy ako celý jeho predchádzajúci život, no dúfam, že mi pomožeš ho lepšie spoznať," vyjadril svoju nádej a Hermiona nadšene prikývla.
Ich rozhovor sa točil viac- menej okolo neutrálnych vecí. Hermiona mu rozprávala o tom, ako sa spoznali, spomenula samozrejme aj posledného člena Zlatého tria, Rona Weasleyho. pri zmienke o ňom sa zachmúrila a on preto viac nevyzvedal. Avšak všetko, čo mu Hermiona vravela, bola akási upravená verzia pravdy. Podstatný detail, ktorý mu zatajila, bola mágia. Netušila, či Harry vie o svojom skutočnom povode, no nechcela to pokaziť hneď na začiatku. Ničomu by zrejme nepomohlo, keby ju považoval za pomäteného blázna. A tak rozprávala o škole, o niektorých ich spoločných dobrodružstvách a o plánoch, ktoré mali do budúcna.
"Všetko je to strašne zvláštne," priznal po večeri Harry, neprítomne hľadiac kamsi za Hermionu. "Všetko to znie tak skutočne a tak úžasne, no človek, ktorý to prežil, mi pripadá ako nejaká cudzia osoba. Nedokážem si to spojiť sám so sebou."
"To je celkom normálne, keď človek stratí pamäť. často to može trvať veľmi dlho, kým sa niektoré spomienky obnovia a mnohé zostanú aj tak navždy ukryté kdesi hlboko," odvetila Hermiona chápavo.
"Hovoríš ako nejaký psychológ," uškrnul sa.
"Len to nie!" zvolala zdesene a nahlas sa rozosmiala. "Ale v škole som mala prezývku chodiaca encyklopédia," vysvetlila.
"Zrejme na nej niečo bolo," usmial sa Harry.
"A platí dodnes," ozval sa tretí hlas, Harrymu priamo za chrbtom. Obaja prekvapene vzhliadli k mužovi, ktoý sa tam tak nečakane zjavil.
"Severus!" zvolala Hermiona prekvapene. Samozrejme, neprestávala dúfať, že sa tu nakoniec objaví. Veď práve preto vybrala túto reštauráciu, keďže vedela, že to je prvé miesto, kde ju bude jej priateľ hľadať.
"Dobrý večer prajem. Nejdem nevhod?" spýtal sa a hoci jeho hlas znel pokojne, bola si Hermiona úplne istá, že je nervózny.
"Samozrejme, že nie. Posaď sa!" vyzvala ho okamžite a to už čašník prisúval ďalšiu stoličku k ich stolu. Objednal si vodu a kávu, k Hermioninej zlosti samozrejme, a vo chvíli, keď osameli, padlo okolo nich ťaživé ticho.
"Chcel som sa opravedlniť za svoje správanie pred pár dňami," začal Severus váhavo. "Hermiona mi povedala, čo sa vám stalo a..."
"Zabudnime na to. Nemohol ste tušiť, že si na vás naozaj nespomínam. A veľmi ma to mrzí, vzhľadom k tomu, čo som počul. Vy jediný ste ma vraj neprestali hľadať," zopakoval Harry to, čo vedel od Hermiony. Severus po nej fľochol pohľadom a spýtavo zdvihol obočie. Ona však len pokrútila hlavou. Znamenalo to, že mu nepovedala, kto v skutočnosti je.
"Myslím, že by som vás dvoch mala nechať osamote," rozhodla Hermiona náhle a nečakajúc na ich schválenie, vstala od stola. Obaja ju pohľadmi prosili, nech zostane, no bola neoblomná.
"Vy dvaja sa potrebujete porozprávať. Sami!" zdoraznila a naklonila sa k Severusovi, aby ho upozornila na to, že Harry nevie o mágii ani o ničom s ňou súvisiacom. Na jeho prekvapený výraz len pokrčila ramenami, dávajúc tak najavo, že vec je v jeho rukách. Harry bol predsa jej manželom. V zápätí na to sa otočila k Jeremymu a objala ho.
"Bol to veľmi príjemný večer. Dúfam, že si ho čoskoro zopakujeme. Určite sa ozvem," sľúbila a on nemal dovod jej neveriť.
S tým zamierila ku dverám a dvaja čiernovlasí muži konečne osameli.
"Tak teda... vy ste profesor Snape, správne? Hermiona vravela, že ste riaditeľom školy, kam sme chodili," začal Harry, keď sa druhý muž nemal k hovoru.
"Áno, teraz som riaditeľ. Stal som sa ním až po tvojom... vašom, zmiznutí," opravil sa rýchlo. Harry jeho prerieknutie prijal bez komentára.
"A my dvaja... chcem povedať... my sme príbuzní? Ste moj otec, alebo..." hádal opatrne a výraz Severusovej tváre skamenel. Nedal na sebe znať žiadne emócie, len uprene sledoval muža sediaceho oproti nemu. Harryho to znervózňovalo, no statočne odolával a pohľadom neuhol. Napokon zrak sklopil Snape a rukou siahol do vrecka svojho čierneho kabáta. Namiesto odpovede vytiahol niekoľko listov papiera a položil ich pred mladšieho muža. Ten na to chvíľu nechápavo hľadel, no napokon sa odvážil a natiahol sa k nim. Ani v najmenšom nepostrehol, že okolo nich Severus vyčaroval zvukovú bariéru, aby mali súkromie a mohli viesť rozhovor nevhodný pre uši ktoréhokoľvek mudlu v miestnosti. samozrejme, okrem Harryho, ale ten predsa nebol mudla. Len o tom ešte nevedel.
Prvé, čo sa mu dostalo do rúk, bol akýsi zvitok pergamenu s jeho menom. Spýtavo pozrel na Severusa.
„Výsledky Harryho záverečných skúšok. Zmizol skôr, kým sa mu dostali do rúk a nikdy nemal možnosť zistiť, aký som bol naňho hrdý,“ vysvetlil potichu. „Viem, že teraz vám to nebude dávať veľký zmysel,“ povedal, keď Harry pri pohľade na výpočet jednotlivých predmetov od úžasu zabudol zavrieť ústa. O predmetoch, z ktorých bol vraj pred viac ako dvanástimi rokmi hodnotený, v živote nepočul.
„Toto...“ ukázal na pergamen, ktorý stále ešte zvieral v ruke a neveriacky krútil hlavou.
„Je skutočnosť,“ uistil ho Severus. „Ja, Hermiona, väčšina našich priateľov, a predovšetkým Harry, sme kúzelníci. Ľudia, ktorí nemajú magické schopnosti ako my, sú v našom svete nazývaní mudlami. Oni o nás nevedia, alebo teda, väčšina o nás nevie. Snažíme sa strážiť si svoje tajomstvo a svet pred čímkoľvek, čo by nás mohlo ohroziť,“ vysvetľoval svojim učiteľským tónom.
„Ale kúzla sú len v rozprávkach!“ ohradil sa Harry a naozaj na Severusa hľadel ako na blázna.
„Nie, nie sú,“ odpovedal Severus pokojne a s rukou stále vo vrecku, premenil soľničku na stole na džbán s vodou a rovno si nalial. „Na debatu o kúzlach a ich existencii bude dosť času,“ dodal, keď videl Harryho ohúrený výraz.
„Teda... čakal som všeličo, ale toto...“ jachtal zmätene mladý muž. „Takže škola, kam som kedysi chodil a kde vy ste teraz riaditeľom...“
„Sa volá Bradavice,“ potvrdil Severus, ukazujúc na školskú pečať na spodnej časti jeho výsledkov. „Harry nebol úplne najlepší študent na škole, no to od neho ani nik neočakával. Mal veľa iných povinností, ktoré ho naplno zamestnávali. No pokiaľ šlo o záverečné skúšky... tvrdo pracoval na tom, aby mal čo najlepšie výsledky. Trávil celé hodiny v knižnici s Hermionou a v noci si v spánku opakoval teóriu o povstaniach škriatkov,“ spomenul si Severus a kútiky úst sa mu zvlnili do čohosi, čo by sa vzdialene dalo považovať za úsmev.
„Možno vás chcel potešiť,“ nadhodil Harry, hoci ani len netušil, prečo podľa slov tohto muža tak tvrdo drel na svojich známkach.
„Možno áno. Možno mi chcel dokázať, ako veľmi som sa vo svojom názore naňho mýlil,“ povzdychol si.
„Mýlil?“ zaujalo Harryho.
„To je dlhá história, na ktorú bude akiste dosť času inokedy. Na dnes toho bude, myslím, aj tak viac, než dosť,“ zarazil ďalšie otázky Severus a ukázal na zvyšné dva papiere na kôpke. Harry vzal ten zvrchu a keď ho otočil, hľadel na pohyblivú fotografiu dvoch čiernovlasých mužov. Keď sa spamätal z šoku, že sa obrázok hýbe, prizrel sa bližšie postavám na ňom.
„To sme my dvaja?“ spýtal sa, hoci i blázon by pochopil, že to nik iný byť nemôže. On, ešte prakticky ako chlapec, s úsmevom od ucha k uchu, s rukou prehodenou cez rameno druhému mužovi. Presne tomu, ktorý teraz sedel vedľa neho. I on bol o poznanie mladší, no vrásky na jeho tvári boli už vtedy. Napriek tomu vyzerali obaja spokojne.
„Kedy to bolo?“ spýtal sa so záujmom a uprene pozoroval najmä svoje mladšie ja.
„Zhruba rok a pol pred Harryho zmiznutím,“ odpovedal a tentoraz doslova prisunul posledný list papiera k mladšiemu mužovi. Ten sa na nič nepýtal a pozrel naň.
Ak ho informácia o mágii a o tom, že bol kedysi kúzelníkom prekvapila, teraz to s ním naozaj skoro seklo. Sobášny list, ktorý zvieral v ruke bol niečím, čo vôbec, ale naozaj vôbec nečakal.
„My dvaja sme... Vy a ja? Manželia?“ zvolal takmer zdesene a Severus len úsečne prikývol na znak súhlasu.
„To je predsa nemožné! Sme muži a ja... nie som gay!“ bránil sa vehementne, no úradný doklad v jeho ruke tvrdil zjavne niečo iné.
„V našom svete sa v manželstve nepozerá na pohlavie tak zaujato a s predsudkami, ako je to u mudlov. Páry rovnakého pohlavia sú celkom bežné a spoločnosť na ne nehľadí ako na nič výnimočné či menejcenné,“ vysvetľoval Severus, no čosi v jeho tóne svedčilo o tom, že sa ho Harryho reakcia dotkla.
„Ale ja... mohol som mať sotva šestnásť!“ bránil sa opäť. Netušil, prečo bolo ľahšie prijať fakt, že je, respektíve bol, kúzelníkom, než že je ženatý... s mužom.
„Tá fotka je z dňa našej svadby,“ povedal Severus a keď sa Harry lepšie prizrel na dátum na druhej strane fotky a porovnal to s dátumom na sobášnom liste, zistil, že sa zhodujú. Uvoľnený výraz oboch mužov svedčil o tom, že ten deň bol pre nich výnimočný a rozhodne neboli do ničoho nútení.
„Takže to bola láska na prvý pohľad?“ odfrkol si trpko, na čo sa Severus len uškrnul.
„Ani na prvý, ba ani na druhý... možno ani na stý, no napriek tomu to dopadlo, ako to dopadlo,“ odpovedal trošku váhavo.
„Ale boli sme do seba zamilovaní, či nie? Nebolo to len... manželstvo z rozumu či tak niečo?“ potreboval sa uistiť Harry, no Severus, hoc by i chcel, na to nemal odpoveď.
„Odpoveď na túto otázku leží ukrytá niekde v tvojich stratených spomienkach, Harry. Len ty si môžeš odpovedať, pretože niektoré veci nemožno slovami opísať. Dôležité sú činy, nie slová,“ zašepkal a prvý krát v ten večer k nemu hovoril ako k Harrymu. Až doposiaľ sa vyhýbal tomu, aby Harryho a Jeremyho spájal v jednu osobu, najmä preto, že každý mal svoj život a on si v duchu pred odchodom z domu sľúbil, že to bude rešpektovať. Ak chce Harryho späť, nesmie naňho tlačiť. Hovoril o Harrym v tretej osobe, aby ho Jeremymu priblížil a nie, aby ho s ním stotožnil, pretože to šlo po tých rokoch len veľmi ťažko. Obaja si to zjavne uvedomovali. Ale teraz... teraz šlo o nich dvoch. Nie o to, akú školu Harry navštevoval, aké mal rád jedlo, či aké mal záľuby. Bolo to o citoch a pokiaľ prišla reč na ne... v tom bol Severus ako slon v porceláne. Harry, jeho Harry to vedel. No čo tento muž? Dokáže pochopiť, že Severus nie je muž, ktorý by chodil so srdcom na dlani?
Obostrelo ich ticho. Ani jeden z nich nevedel, čo povedať či urobiť a tak, hoci to nebolo tak celkom jeho zvykom, prerušil ho opäť Severus. Z kapsy svojho plášťa vytiahol retiazku s príveskom v tvare malého leva.
„Toto bol môj svadobný dar. Lev symbolizoval fakultu, v ktorej si bol zaradený počas školy. Ja som býval vedúcim fakulty, ktorú symbolizoval had,“ povedal a ukázal na vlastný prívesok, ktorý mu visel na krku. „Boli očarované, aby nás oboch chránili v prípade nebezpečenstva a aby sme spolu mohli komunikovať,“ vysvetľoval, podávajúc ho Harrymu. „Stačí sa ho dotknúť a pomyslieť na toho druhého,“ dodal, keď zachytil jeho nechápavý pohľad.
Harry retiazku s príveskom držal v ruke a hľadel na ňu, netušiac, čo by mal urobiť.
„Ako to, že som ho nemal pri sebe?“ spýtal sa zaujato.
„To keby som vedel,“ povzdychol si Severus. „Prosil som ťa, aby si ho nedával dole, aspoň kým nepominie najväčšia hrozba, no... našiel som ho v kúpeľni na umývadle. Neraz som ťa preklínal za to, že si si ho nenechal,“ priznal zachmúrene Severus. „Netuším síce, či by ochranné kúzla fungovali i proti tomu, čo sa stalo, no možno to mohlo dopadnúť inak,“ vyjadril svoju mienku Severus a spýtavo hľadel na Harryho. Čo vlastne čakal? Sám netušil, no potreboval nejaké uistenie, že ešte nie je všetko úplne stratené. Že má šancu na to bojovať a možno...
„Potrebujem čas, aby som to všetko vstrebal a uvážil, čo ďalej,“ riekol napokon mladší muž a Severus chápavo prikývol.
„Čakal som dvanásť rokov... bude ľahšie čakať ďalej s vedomím, že si v poriadku,“ odpovedal a s tým sa konečne zdvihol od stola. Čo malo byť povedané, povedané bolo. Ďalší krok bol na Harrym.
„Kde vás nájdem, keby...“ zavolal za ním Harry a Severus rukou siahol na svoj prívesok. Ten Harryho ležal v jeho dlani. Bol tam, kde mal byť.
Ich pohľady sa ešte naposledy stretli a potom sa ich cesty opäť rozišli. Na ako dlho to bude tentoraz?
Komentáre
Prehľad komentárov
chápem, že Tessine mená a skratky už niekedy môžu byť naozaj zavádzajúce, ale ja som stále len jedna :-D
Lucy=Lachesis a iná nebudem :-D Dúfam, ak ma dajaký dobrák nepremenuje :-P
:))
(nadin, 18. 2. 2010 21:52)
Skvelé!!! Tak zajtra si vás tam dám, dnes sa mi už krížia očká, nevstala by som do práce ak to hneď nazabalím...
Mimochodom, dievčatá, mám z tých vašich mien riadny hokej: Lachesis, Lucy, Tessa, Testralka, atď....
Pomóc!!!
Potrebujem sprievodcu autorským bludiskom, alebo niečo podobné...
Mne
(Lucy, 18. 2. 2010 21:45)
určite nie a myslím, že Tess bude súhlasiť so mnou. A ak nie, nedostane ďalšiu bonusovú kapitolu :-P Tak čo ty na to, drahá? :-D
Hm... zabudla som dnes pridať kapitolu, ale ozaj som lenivá to teraz dohnať, takže... zajtra budú dve, sľubujem
Zas!
(nadin, 18. 2. 2010 19:51)
zas ma Tessa predbehla!!
Ale aspoň nemusím písať dva krát to isté. Aj mne sa páčia tá veta.
Teším na pokračovanie...
Ak budem taká drzá a budem odkazovať na Vaše stránky zo svojich, bude Vám to veľmi prekážať???????
waw,
(Tessa, 17. 2. 2010 11:26)že: "a Severus rukou siahol na svoj prívesok. Ten Harryho ležal v jeho dlani. Bol tam, kde mal byť." no neni to rozkošné? Hupky dupky ďalej ...
Nadin:
(Lucy, 18. 2. 2010 22:12)